Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 397/2010
PDF · 234.57 KB
No categories available
I. ÚS 397/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 7006/2010, sp. zn. Rvp 7007/2010, sp. zn. Rvp 7008/2010, sp. zn. Rvp 7023/2010
a sp. zn. Rvp 7032/2010, zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B.,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia
jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 CoE/79/2010 z 30. júna 2010, sp. zn.
17 CoE/158/2010 z 23. júna 2010, sp. zn. 17 CoE/218/2010 z 23. júna 2010, sp. zn.
17 CoE/245/2010 z 24. augusta 2010 a sp. zn. 17 CoE/178/2010 z 23. júna 2010, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7006/2010,
sp. zn. Rvp 7007/2010, sp. zn. Rvp 7008/2010, sp. zn. Rvp 7023/2010 a sp. zn.
Rvp 7032/2010 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. októbra
2010, 8. októbra 2010 a 11. októbra 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P.,
s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 8 CoE/79/2010 z 30. júna 2010, sp. zn. 17 CoE/158/2010 z 23. júna 2010,
sp. zn. 17 CoE/218/2010 z 23. júna 2010, sp. zn. 17 CoE/245/2010 z 24. augusta 2010
a sp. zn. 17 CoE/178/2010 z 23. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu januára 2007 až augusta 2007 (ďalej len
„zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 265,55 € do 531,1 €, ktoré
spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 7-mesačných splátkach (vec vedená
pod sp. zn. Rvp 7023/2010), v 10-mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 7006/2010) a v 12-mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 7007/2010,
sp. zn. Rvp 7008/2010 a Rvp 7032/2010). Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka,
menovite v každej zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje
povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu
exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli
v priebehu apríla 2008 až júla 2008 rozhodcovským nálezom (majúcim podľa názoru
sťažovateľky povahu exekučného titulu) právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu. Následne
bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica (návrh) na vykonanie exekúcie a na
základe poverenia Okresného súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) exekútor začal
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd po predchádzajúcom vstupe vedľajšieho
účastníka (A. so sídlom B.) do exekučného konania bez ďalšieho uzneseniami č. k.
2 Er 2521/2008-22 z 9. februára 2010 (Rvp 7006/2010), č. k. 2 Er 2480/2008-19
z 9. februára 2010 (Rvp 7007/2010), č. k. 2 Er 2531/2008-20 z 9. februára 2010
(Rvp 7008/2010), č. k. 3 Er 2497/2008-25 z 21. apríla 2010 (Rvp 7023/2010) a č. k.
4 Er 2520/2008-20 z 15. januára 2010 (Rvp 7032/2010) exekúciu zastavil. Krajský súd
napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové uznesenia ako vecne správne.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe
zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala
okresnému súdu, že „z vlastného podnetu... tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo
povinného... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania
neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania
o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne
očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“. V tejto súvislosti ešte
uviedla, že „ďalším porušením... okresným súdom a krajským súdom..., vyplývajúce
z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle
účastníkov konania... V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie
účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v
tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je
významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných
dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... samotné
vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne..., ale súd týmto
konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle
povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.
4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.
1 ... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka
domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite
svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv
8. Vychádzajúc z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy (bod 5), ako aj ďalších súvisiacich
ustanovení ústavy možno konštatovať, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
10. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
11. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 7006/2010, sp. zn. Rvp 7007/2010, sp. zn. Rvp 7008/2010, sp. zn. Rvp 7023/2010
a sp. zn. Rvp 7032/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského
súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne
normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
12. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu (a tým, že krajský súd
potvrdil prvostupňové uznesenie, zrejme aj odvolaciemu súdu, pozn.), že „z vlastného
podnetu... tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie na
zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“ (viac pozri
bod 3).
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
14. V rozsahu namietaných porušení sťažovateľkou (časť II.B, body 3, 12) ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zisťoval, či ochranu tomuto právu
neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov jej dostupných, ktoré
možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného
práva.
15. Z obsahu sťažnosti v posudzovanej časti (II.B) a k nej pripojených príloh
vyplýva, že v danom prípade sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
nevyčerpala všetky právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv
a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti
napadnutým uzneseniam krajského súdu, a to napriek tomu, že v sťažnosti uvádzané dôvody
(bod 3 a 12) sú dovolacími dôvodmi podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa uvedenej právnej
normy dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak teda
prvostupňové súdy v exekučných veciach podľa tvrdenia sťažovateľky neposkytli
účastníkom (sťažovateľke) „priestor na vyjadrenie... k vykonaným dôkazom“ ani im/jej
nedali „možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili... rozhodnutie
zastaviť exekúciu“, a navyše súdy neoboznámili účastníkov/sťažovateľku s vykonanými
dôkazmi „a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy“ (bod 3),
potom exekučné súdy (teda aj krajský súd napadnutými uzneseniami) odňali sťažovateľke
možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
16. Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolanie
nevyužila, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol jej sťažnosti
aj pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (bod 8).
17. Z rovnakého dôvodu (pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie) by
musel ústavný súd odmietnuť sťažnosti sťažovateľky aj v prípade, ak by neplatilo v bode 14
uvedené, pretože sťažovateľka nosné dôvody ňou použité v konaní pred ústavným súdom
(bod 3) netvrdila/nepoužila v rámci podaného odvolania proti prvostupňovým uzneseniam
o zastavení exekučných konaní. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe (napr. IV. ÚS 303/04)
ak sťažovateľka v odvolacom konaní neuviedla tie dôvody, ktorými odôvodnila sťažnosť
podanú ústavnému súdu, nesplnila základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená
právomoc ústavného súdu (bod 8).
18. Nad rámec už uvedených dôvodov (body 12, 14 až 16) ústavný súd poukazuje aj
na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),
ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom
v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť
nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.
Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ (bod 9).
II.C
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
19. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a legitímne
očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“
20. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so
všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
21. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
22. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu
v spojení s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia
napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi
došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade
predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej
judikatúry formulovanej najvyšším súdom (bod 18).
23. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť
medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní
odmietol.
III.
24. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010