Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 169/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. B. F., pre

namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 14. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 15. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2012

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 15. marca 2011.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o vymoženie sumy

281,48 € s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. vystupuje sťažovateľka v procesnom postavení oprávnenej.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 30. júla 2009 pripustil zmenu

exekútora a uznesením č. k. -22 z 19. mája 2010 určil výšku trov exekúcie

pôvodnej exekútorky JUDr. L. Ž. v sume 22,96 €. Proti uzneseniu okresného súdu o určení

trov exekúcie podala exekútorka odvolanie, v ktorom namietala nesprávnu výšku trov

exekúcie. Vec bola následne predložená krajskému súdu, kde jej bola pridelená

sp. zn. .

Sudca krajského súdu JUDr. P. S. podľa

(ďalej aj „OSP“) oznámil predsedovi krajského súdu dôvody svojho vylúčenia

z prejednávania a rozhodovania danej veci. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 14. februára 2011 rozhodol, že menovaný sudca nie je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania danej veci. Uvedené uznesenie bolo krajskému súdu doručené 4. marca

2011.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 15. marca 2011 uznesenie okresného

súdu č. k. -22 z 19. mája 2010 zrušil. V odôvodnení tohto rozhodnutia

uviedol, že postup okresného súdu bol správny, ak v súvislosti so zmenou exekútora

pristúpil k rozhodnutiu o trovách exekúcie pôvodného exekútora, určil ich výšku, avšak

neuložil konkrétnemu účastníkovi povinnosť ich uhradiť. Len ťažko totiž možno vopred

zistiť, kto v konečnom dôsledku bude zodpovedať za trovy exekúcie. Krajský súd zároveň

poukázal na to, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky na vedenie

exekučného konania, pretože notárska zápisnica nie je relevantným exekučným titulom.

Táto skutočnosť je dôvodom na zastavenie exekučného konania, a preto nie je dôvod

na vydávanie akýchkoľvek rozhodnutí, ktoré smerujú k výkonu exekúcie. Ak napriek tomu

okresný súd rozhodol o zmene exekútora, o trovách exekúcie sa rozhodne v súvislosti

so zastavením exekúcie podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodovanie o trovách

exekúcie pôvodnej exekútorky by bolo vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách exekúcie podľa

§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Z týchto

hľadísk sa má okresný súd vecou opätovne zaoberať.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý

rozhodol, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania danej veci, nesúhlasí.

Dôvody uvádzané sudcom v oznámení podľa zakladajú jeho pomer k veci

a osobitne k sťažovateľke ako účastníčke súdneho konania. Predmetné uznesenie

najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené až 6. februára 2012 (t. j. po roku od jeho

vydania), keď sa dozvedela o povahe rozhodnutia a dôvodoch nevylúčenia zákonného sudcu

z prejednávania a rozhodovania danej veci. Najvyšší súd porušil základné právo

sťažovateľky na zákonného sudcu, ktoré je imanentnou súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súd využil jej

nevedomosť a o veci rozhodol bez toho, aby jej umožnil uplatňovať prostriedky nápravy

ponúknuté právnym poriadkom, čím porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Krajský

súd prekročil svoju právomoc, pretože sa nezaoberal len predmetom vymedzeným podaným

odvolaním, ale bez existencie návrhu posudzoval aj platnosť exekučného titulu. Vo veci

nebolo rozhodnuté „spravodlivo nestranným súdom“.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že napadnutými

uzneseniami najvyššieho súdu a krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa

a právo podľa dohovoru, aby tieto uznesenia zrušil a vec

vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie a aby jej priznal finančné zadosťučinenie, ako

aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd považoval v prvom rade

za potrebné ustáliť, porušenia ktorého základného práva sa sťažovateľka domáha. Článok

46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok

je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“

do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu

(). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho

základného práva na prejednanie a rozhodnutie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Medzi obsahom označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

K námietke porušenia označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. februára 2011

Napadnutým uznesením najvyšší súd rozhodol, že sudca krajského súdu JUDr. P. S.

nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej krajským súdom

pod sp. zn. . Sťažovateľka s týmto rozhodnutím nesúhlasí a tvrdí, že dôvody

uvádzané sudcom v oznámení podľa zakladajú jeho pomer k veci

a osobitne k sťažovateľke ako účastníčke súdneho konania. Predmetné uznesenie

najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené až 6. februára 2012 (t. j. po roku od jeho

vydania), keď sa dozvedela o povahe rozhodnutia a dôvodoch nevylúčenia zákonného sudcu

z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prejednanie

a rozhodnutie veci pred nestranným súdom podľa je v občianskom

súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia

pre jeho zaujatosť ( až ). Súčasťou tohto práva nie je povinnosť súdu vyhovieť

návrhu oprávnených osôb (t. j. sudcu, ktorý podal návrh podľa , resp.

účastníka súdneho konania, ktorý podal takýto návrh podľa – účinného do

31. augusta 2003, pozn.) a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho prejednávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie a rozhodnutie

veci pred nestranným súdom je iba povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej

osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť

a rozhodnúť o ňom (, ).

Ako bolo uvedené, v danom prípade takýto „návrh“ podľa podal

sudca krajského súdu, keď oznámil skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci.

V súčasnosti vznesenie námietky zaujatosti účastníkom súdneho konania voči

sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, upravujú ustanovenia .

Sťažovateľka sama však takúto námietku nevzniesla. O dôvodoch nevylúčenia sudcu

krajského súdu z prejednávania a rozhodovania danej veci sa dozvedela 6. februára 2012.

Ústavný súd zistil, že okresný súd 1. februára 2012 expedoval účastníkom konania

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktoré 6. februára 2012 prevzali právny zástupca

sťažovateľky JUDr. M. M., pôvodná exekútorka JUDr. L. Ž, exekútor JUDr. R. K.,

a 7. februára 2012 povinná J. G. Okresný súd vyznačil právoplatnosť tohto uznesenia dňom

7. februára 2012.

Podľa názoru ústavného súdu takýto postup okresného súdu nebol správny.

nepriznáva oprávneným osobám, t. j. sudcovi pri

oznámení skutočností, pre ktoré je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci podľa

, a účastníkovi konania pri vznesení námietky zaujatosti voči sudcovi, ktorý

má vec prejednať a rozhodnúť podľa , rovnaké účinky. Rozhodnutie

nadriadeného súdu o vylúčení, resp. o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania

veci, na základe oznámenia sudcu podľa sa nedoručuje účastníkom

konania. Účastníkom konania sa pre účely vyjadrenia nedoručuje ani oznámenie sudcu

podľa .

Opačná procesná situácia nastane v prípade, ak námietku zaujatosti voči sudcovi

vznesie účastník konania podľa . V zmysle prvej vety súd

predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti

do 15 dní od jej podania. V tomto prípade sa rozhodnutie nadriadeného súdu o vylúčení,

resp. o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci doručuje aj účastníkovi

konania.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka

nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorým

tento ako nadriadený súd rozhodol o nevylúčení sudcu krajského súdu z prejednávania

a rozhodovania danej veci, na základe oznámenia tohto sudcu podľa .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 ako

podanú zjavne neoprávnenou osobou.

K námietke porušenia označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. z 15. marca 2011

V intenciách už uvedeného ústavný súd konštatuje, že o odvolaní pôvodnej

exekútorky proti uzneseniu okresného súdu č. k. -22 z 19. mája 2010

rozhodol zákonný sudca uznesením sp. zn. z 15. marca 2011.

Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť

26. apríla 2011.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. ,

). Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej

oneskorene ( ).

Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 21. marca 2012, teda zjavne

po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Ústavný súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že sťažovateľke je známa

judikatúra ústavného súdu rozhodujúceho o tejto otázke (napr. ,

, a iné), z ktorej vyplýva, že všeobecný súd je povinný

v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady

na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul.

Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny

názor krajského súdu, že ak notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, je

exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd preto námietku sťažovateľky, že krajský súd prekročil svoju právomoc,

keď sa nezaoberal len predmetom vymedzeným podaným odvolaním, ale bez existencie

návrhu posudzoval aj platnosť exekučného titulu, hodnotí ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012