Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 169/2012
PDF · 189.95 KB
No categories available
III. ÚS 169/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. B. F., pre
namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Nc 9/2011 zo 14. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6 CoE 7/2010 z 15. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2012
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Nc 9/2011
zo 14. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 CoE 7/2010 z 15. marca 2011.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o vymoženie sumy
281,48 € s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 11 Er 287/2004 vystupuje sťažovateľka v procesnom postavení oprávnenej.
Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 287/2004 z 30. júla 2009 pripustil zmenu
exekútora a uznesením č. k. 11 Er 287/2004-22 z 19. mája 2010 určil výšku trov exekúcie
pôvodnej exekútorky JUDr. L. Ž. v sume 22,96 €. Proti uzneseniu okresného súdu o určení
trov exekúcie podala exekútorka odvolanie, v ktorom namietala nesprávnu výšku trov
exekúcie. Vec bola následne predložená krajskému súdu, kde jej bola pridelená
sp. zn. 6 CoE 7/2010.
Sudca krajského súdu JUDr. P. S. podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) oznámil predsedovi krajského súdu dôvody svojho vylúčenia
z prejednávania a rozhodovania danej veci. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Nc 9/2011
zo 14. februára 2011 rozhodol, že menovaný sudca nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania danej veci. Uvedené uznesenie bolo krajskému súdu doručené 4. marca
2011.
Krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 7/2010 z 15. marca 2011 uznesenie okresného
súdu č. k. 11 Er 287/2004-22 z 19. mája 2010 zrušil. V odôvodnení tohto rozhodnutia
uviedol, že postup okresného súdu bol správny, ak v súvislosti so zmenou exekútora
pristúpil k rozhodnutiu o trovách exekúcie pôvodného exekútora, určil ich výšku, avšak
neuložil konkrétnemu účastníkovi povinnosť ich uhradiť. Len ťažko totiž možno vopred
zistiť, kto v konečnom dôsledku bude zodpovedať za trovy exekúcie. Krajský súd zároveň
poukázal na to, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky na vedenie
exekučného konania, pretože notárska zápisnica nie je relevantným exekučným titulom.
Táto skutočnosť je dôvodom na zastavenie exekučného konania, a preto nie je dôvod
na vydávanie akýchkoľvek rozhodnutí, ktoré smerujú k výkonu exekúcie. Ak napriek tomu
okresný súd rozhodol o zmene exekútora, o trovách exekúcie sa rozhodne v súvislosti
so zastavením exekúcie podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodovanie o trovách
exekúcie pôvodnej exekútorky by bolo vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách exekúcie podľa
§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Z týchto
hľadísk sa má okresný súd vecou opätovne zaoberať.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý
rozhodol, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania danej veci, nesúhlasí.
Dôvody uvádzané sudcom v oznámení podľa § 15 ods. 1 OSP zakladajú jeho pomer k veci
a osobitne k sťažovateľke ako účastníčke súdneho konania. Predmetné uznesenie
najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené až 6. februára 2012 (t. j. po roku od jeho
vydania), keď sa dozvedela o povahe rozhodnutia a dôvodoch nevylúčenia zákonného sudcu
z prejednávania a rozhodovania danej veci. Najvyšší súd porušil základné právo
sťažovateľky na zákonného sudcu, ktoré je imanentnou súčasťou základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súd využil jej
nevedomosť a o veci rozhodol bez toho, aby jej umožnil uplatňovať prostriedky nápravy
ponúknuté právnym poriadkom, čím porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský
súd prekročil svoju právomoc, pretože sa nezaoberal len predmetom vymedzeným podaným
odvolaním, ale bez existencie návrhu posudzoval aj platnosť exekučného titulu. Vo veci
nebolo rozhodnuté „spravodlivo nestranným súdom“.
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že napadnutými
uzneseniami najvyššieho súdu a krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby tieto uznesenia zrušil a vec
vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie a aby jej priznal finančné zadosťučinenie, ako
aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd považoval v prvom rade
za potrebné ustáliť, porušenia ktorého základného práva sa sťažovateľka domáha. Článok
46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok
ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“
do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu
(I. ÚS 22/03). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho
základného práva na prejednanie a rozhodnutie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Medzi obsahom označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
K námietke porušenia označených práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Nc 9/2011 zo 14. februára 2011
Napadnutým uznesením najvyšší súd rozhodol, že sudca krajského súdu JUDr. P. S.
nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej krajským súdom
pod sp. zn. 6 CoE 7/2010. Sťažovateľka s týmto rozhodnutím nesúhlasí a tvrdí, že dôvody
uvádzané sudcom v oznámení podľa § 15 ods. 1 OSP zakladajú jeho pomer k veci
a osobitne k sťažovateľke ako účastníčke súdneho konania. Predmetné uznesenie
najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené až 6. februára 2012 (t. j. po roku od jeho
vydania), keď sa dozvedela o povahe rozhodnutia a dôvodoch nevylúčenia zákonného sudcu
z prejednávania a rozhodovania danej veci.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prejednanie
a rozhodnutie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
pre jeho zaujatosť (§ 12 až § 16 OSP). Súčasťou tohto práva nie je povinnosť súdu vyhovieť
návrhu oprávnených osôb (t. j. sudcu, ktorý podal návrh podľa § 15 ods. 1 OSP, resp.
účastníka súdneho konania, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 2 OSP – účinného do
31. augusta 2003, pozn.) a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie a rozhodnutie
veci pred nestranným súdom je iba povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej
osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť
a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98).
Ako bolo uvedené, v danom prípade takýto „návrh“ podľa § 15 ods. 1 OSP podal
sudca krajského súdu, keď oznámil skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci.
V súčasnosti vznesenie námietky zaujatosti účastníkom súdneho konania voči
sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, upravujú ustanovenia § 15a OSP.
Sťažovateľka sama však takúto námietku nevzniesla. O dôvodoch nevylúčenia sudcu
krajského súdu z prejednávania a rozhodovania danej veci sa dozvedela 6. februára 2012.
Ústavný súd zistil, že okresný súd 1. februára 2012 expedoval účastníkom konania
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktoré 6. februára 2012 prevzali právny zástupca
sťažovateľky JUDr. M. M., pôvodná exekútorka JUDr. L. Ž, exekútor JUDr. R. K.,
a 7. februára 2012 povinná J. G. Okresný súd vyznačil právoplatnosť tohto uznesenia dňom
7. februára 2012.
Podľa názoru ústavného súdu takýto postup okresného súdu nebol správny.
Občiansky súdny poriadok nepriznáva oprávneným osobám, t. j. sudcovi pri
oznámení skutočností, pre ktoré je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci podľa
§ 15 ods. 1 OSP, a účastníkovi konania pri vznesení námietky zaujatosti voči sudcovi, ktorý
má vec prejednať a rozhodnúť podľa § 15a OSP, rovnaké účinky. Rozhodnutie
nadriadeného súdu o vylúčení, resp. o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania
veci, na základe oznámenia sudcu podľa § 15 ods. 1 OSP sa nedoručuje účastníkom
konania. Účastníkom konania sa pre účely vyjadrenia nedoručuje ani oznámenie sudcu
podľa § 15 ods. 1 OSP.
Opačná procesná situácia nastane v prípade, ak námietku zaujatosti voči sudcovi
vznesie účastník konania podľa § 15a OSP. V zmysle § 16 ods. 1 prvej vety OSP súd
predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti
do 15 dní od jej podania. V tomto prípade sa rozhodnutie nadriadeného súdu o vylúčení,
resp. o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci doručuje aj účastníkovi
konania.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka
nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorým
tento ako nadriadený súd rozhodol o nevylúčení sudcu krajského súdu z prejednávania
a rozhodovania danej veci, na základe oznámenia tohto sudcu podľa § 15 ods. 1 OSP.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 ako
podanú zjavne neoprávnenou osobou.
K námietke porušenia označených práv uznesením krajského súdu
sp. zn. 6 CoE 7/2010 z 15. marca 2011
V intenciách už uvedeného ústavný súd konštatuje, že o odvolaní pôvodnej
exekútorky proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 Er 287/2004-22 z 19. mája 2010
rozhodol zákonný sudca uznesením sp. zn. 6 CoE 7/2010 z 15. marca 2011.
Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť
26. apríla 2011.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03,
IV. ÚS 338/08). Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej
oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 21. marca 2012, teda zjavne
po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Ústavný súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že sťažovateľke je známa
judikatúra ústavného súdu rozhodujúceho o tejto otázke (napr. III. ÚS 416/2010,
III. ÚS 428/2010, III. ÚS 460/2011 a iné), z ktorej vyplýva, že všeobecný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady
na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul.
Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny
názor krajského súdu, že ak notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, je
exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd preto námietku sťažovateľky, že krajský súd prekročil svoju právomoc,
keď sa nezaoberal len predmetom vymedzeným podaným odvolaním, ale bez existencie
návrhu posudzoval aj platnosť exekučného titulu, hodnotí ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2012