Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 332/2016
PDF · 299.52 KB
No categories available
II. ÚS 332/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 89/2013 a jeho rozsudkom z 23. júna 2014, postupom
Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 193/2014 a jeho rozsudkom
z 9. februára 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Cdo 343/2015 a jeho uznesením z 27. augusta 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 21. decembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná
poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Daniel Blyšťan, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva
na kontradiktórnosť konania vyvoditeľného z čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 89/2013 a jeho rozsudkom z 23. júna 2014 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 193/2014 a jeho rozsudkom z 9. februára 2015 (ďalej
len „napadnutý rozsudok“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 343/2015 a jeho uznesením
z 27. augusta 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že ako žalovaná bola účastníčkou súdneho konania
vedeného pred okresným súdom o zrušenie rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu
Košice sp. zn. 3 C 2091/2012 z 19. januára 2012 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že mu rozhodcovským rozsudkom bola uložená povinnosť
zaplatiť sťažovateľke sumu 209,26 € ako nárok vyplývajúci z poistného vzťahu medzi
žalobcom a sťažovateľkou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva a trovy rozhodcovského
konania, pričom rozhodcovská doložka, na základe ktorej bola založená právomoc
Arbitrážneho súdu Košice tvoriaca súčasť poistnej zmluvy, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a ako taká je neplatná. V dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky nemal
podľa žalobcu v jeho veci Arbitrážny súd Košice právomoc, takže následne týmto súdom
vydaný rozhodcovský rozsudok nespĺňa zákonom požadované podmienky riadneho
exekučného titulu. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodcovský rozsudok zrušil
2
podľa § 40 ods. 1 písm. c) a j) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Sťažovateľka
proti napadnutému rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľka nespokojná s výsledkom napadnutého konania podala proti napadnutému
rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu posúdenie namietaného porušenia § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“) okresným súdom a krajským súdom, ktoré najvyšší súd nekvalifikoval v rozpore
so svojou ustálenou judikatúrou za vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Podľa
sťažovateľky „Argumentácia Najvyššieho súdu o tom, že aj prípadné porušenie zákonného
ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p. nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 písm. f)
O. s. p. je neudržateľná a nesprávna a je v priamom rozpore aj s inými rozhodnutiami
Najvyššieho súdu. Najvyšší súd úplne opomenul riadne odôvodniť a argumentovať odklon
od svojej skoršej judikatúry, na ktorú v podanom dovolaní poukázal sťažovateľ, a preto je
uvedené uznesenie aj nepreskúmateľné a arbitrárne.“.
K napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka zdôrazňuje, že je
nepreskúmateľný a ústavne neudržateľný, keďže ním krajský súd „reagoval na odvolacie
námietky príliš stroho a stručne, bez toho, aby sa týmito námietkami skutočne zaoberal
a náležite sa s nimi vysporiadal. ... odvolací súd sa nevysporiadal s dôležitými odvolacími
námietkami odporcu.
- ... vôbec nevysporiadal s odvolacími námietkami týkajúcimi sa nesprávneho
posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky...,
- odvolací súd sa nevyjadril žiadnym relevantným spôsobom k odvolacej námietke, že
súd mal povinnosť vykonať test primeranosti podmienky resp. k porušeniu pre súd
záväzných rozhodnutí ESD,
- odvolací súd sa rovnako vôbec nevysporiadal s námietkou nesprávnej aplikácie
právnych predpisov Smernice 93/13/EHS...,
- ... sa nezaoberal ani namietanou skutočnosťou, že navrhovateľ okrem iného mal
možnosť odstúpiť od rozhodcovskej doložky podľa Dodatku č. 2 k VPP...,
- ... nezaoberal námietkou nesprávnej aplikácie právnych predpisov prvostupňovým
súdom...“.
Podľa sťažovateľky krajský súd „bez ďalšieho prijal závery prvostupňového súdu
bez toho, aby sa skutočne zaoberal argumentmi odporcu v podanom odvolaní resp. aby sa
vyrovnal s protiargumentmi k týmto argumentom súdu uvedenými v napadnutom
rozhodnutí, čím došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy a ľudské práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.
K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa
názoru sťažovateľky došlo aj postupom všeobecných súdov, ktoré postupovali „v rozpore
nielen s predpismi Slovenskej republiky, ale aj Smernicou 93/13/EHS, a so záväznými
rozhodnutiami ESD. Ak totiž súd v konaní posudzuje ne/prijateľnosť rozhodcovskej doložky
ako podmienky, tak súd by musel vzhľadom na všetky skutkové okolnosti prípadu vykonať
tzv. test primeranosti podmienky a až podľa jeho výsledkov prípadne konštatovať hrubú
nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa – k tomu však nedošlo. Tento postup je pre súd
záväzný aj v zmysle judikatúry ESD, a teda súd bol povinný postupom podľa čl. 3-7
Smernice... vykonať test primeranosti podmienky a to podľa charakteru služby poskytovanej
podľa zmluvy, súvislostí s ostatnými ustanoveniami zmluvy, okolností uzatvárania zmluvy
a právnych okolností a to všetko PLATNÝCH resp. ZNÁMYCH V ČASE UZATVORENIA
ZMLUVY.“.
K posudzovaniu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky sťažovateľka
poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci
C 342/13 z 3. 4. 2014, ktoré „jasne ukladá súdu skúmať, či rozhodcovská doložka zbavuje
spotrebiteľa práva na prejednanie veci pred všeobecným súdom alebo mu tento prístup
sťažuje. V danom prípade dojednaná rozhodcovská doložka takéto následky nielenže nemá
(ani dohodnuté) ale ani mať nemôže, a to práve z dôvodu existencie zákonnej úpravy
rozhodcovského konania okrem iného aj zákonnej úpravy práva spotrebiteľa podať žalobu
4
o zrušenie rozhodcovského rozsudku okrem iného aj z dôvodu porušenia právnych
predpisov na ochranu spotrebiteľa.“.
Podľa názoru sťažovateľky „povinnosť vykonať test primeranosti podmienky vyplýva
z toho, že zákonodarca prezumuje legitímnosť dojednania samotnej rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskej zmluve“, a preto ak všeobecný súd neuskutoční individuálne posúdenie
formulácie obsahu rozhodcovskej doložky, dochádza z jeho strany k „odňatiu práva...
na spravodlivý proces, čo je mimochodom vždy dovolacím dôvodom v zmysle ust. § 237
ods. 1 písm. f) O. s. p.“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že napadnutými uzneseniami okresného
súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,
boli porušené jej práva podľa ústavy a dohovoru a listiny označené v petite sťažnosti, aby
napadnuté rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil, vec vrátil
na ďalšie konanie najvyššiemu súdu a priznal jej úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv podľa ústavy,
dohovoru a listiny napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t.j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
6
sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný preto túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny, keďže
si ním krajský súd bez toho, aby sa vyrovnal s jej argumentmi obsiahnutými v odvolaní
proti napadnutému rozsudku okresného súdu jednoducho osvojil závery prvostupňového
súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky ako súčasti všeobecných poistných
podmienok sťažovateľky a na tomto základe napadnutý rozsudok okresného súdu o zrušení
rozhodcovského rozsudku potvrdil ako vecne správny.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,
ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom
dovolacom konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu
(dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd
napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd preto napadnutý
rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia sťažovateľkinho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
sústreďujúc sa pritom na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnený a či ho nemožno považovať za arbitrárny.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne
čl. 36 ods. 1 listiny) si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
8
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom,
ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie
ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I. ÚS 234/2014).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa
v ňom stotožnil s napadnutým rozsudkom okresného súdu, keď posúdil rozhodcovskú
doložku obsiahnutú v samotných všeobecných poistných podmienkach ako neplatnú, keďže
nebola individuálne dojednaná a žalobca nemal možnosť brániť svoje práva pred
všeobecnými súdmi, čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami
v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. V dôsledku uvedeného krajský súd potvrdil
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku
Arbitrážneho súdu Košice, ako vecne správny [§ 40 ods. 1 písm. g) a j) zákona
o rozhodcovskom konaní].
V relevantnej časti krajský súd v napadnutom rozsudku uvádza:
„Rozhodcovskú doložku si žalobca v danom prípade osobitne nevyjednal, nakoľko
táto splývala s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť Všeobecným poistným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu vyvolanému dodávateľom. Rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak
má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o tom, čo tá
ktorá voľba konkrétne znamená. Z uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy žiadne informácie
o rozdieloch medzi riešením sporu pred rozhodcovským súdom a všeobecným súdom
nevyplývajú. K samotným okolnostiam uzatvárania poistnej zmluvy bol v konaní vypočutý
žalobca a z obsahu ďalších predložených listinných dôkazov nevyplýva, aby zo strany
sprostredkovateľa poistenia mu bolo poskytnuté riadne vysvetlenie dôsledkov uzatvorenia
rozhodcovskej doložky. Práve so zreteľom na to, že tzv. osobitné zmluvné dojednania pod
č. 1/2007 sú súčasťou Všeobecných poistných podmienok a súčasťou uzavretej poistnej
zmluvy, vylučuje prijať záver o náležite osobitne dojednanej zmluvnej podmienke. Je preto
potrebné uzavrieť, že došlo k porušeniu ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g/, j/ Zákona
o rozhodcovskom konaní, nakoľko formuláciou rozhodcovskej doložky došlo k porušeniu
zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania práve so zreteľom na to, že táto
10
rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná so spotrebiteľom a vylučuje
spotrebiteľa z možnosti obrátiť sa so svojimi nárokmi aj na všeobecný súd.“
Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nemá podľa názoru ústavného
súdu arbitrárny charakter. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát poukázal
na judikatúru Súdneho dvora, ktorá vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť
tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana
spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom
a z neho vyplývajúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní
nestotožňuje, nemôže viesť sama osebe k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov uplatnenou vo veci sťažovateľky
všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny
názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,
resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení právnych predpisov, že by zásadne poprel ich účel
a význam.
Podľa názoru ústavného súdu výklad relevantných právnych noriem uplatnený
krajských súdom v napadnutom rozsudku takéto nedostatky nevykazuje, a preto túto časť
sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy v časti záruk týkajúcich sa kontradiktórnosti napadnutého konania. V tejto
súvislosti možno zo sťažnosti vyvodiť argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej okresný súd
postupoval v rozpore s § 118 ods. 2 OSP, pričom krajský súd sa k tomuto nezákonnému
postupu okresného súdu v napadnutom rozsudku nevyjadril, čím mal sťažovateľke
v podstate znemožniť vyjadriť sa k „sporným zisteniam“.
Podľa § 118 ods. 1 a 2 OSP po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia
svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania.
(odsek 1) Po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa
doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov
je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné
a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich
účastníci navrhli. (odsek 2)
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa názoru ústavného súdu samotné porušenie § 118 ods. 2 OSP vo veci
sťažovateľky konajúcimi všeobecnými súdmi nemôže eo ipso mať za následok porušenie
základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v časti zaručujúcej kontradiktórnosť
konania. Dôležitými skutočnosťami relevantnými pre posúdenie namietaného porušenia
príslušnej časti základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je totiž dodržanie záruk
kontradiktórnosti v napadnutom konaní ako celku.
Súdny dvor už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti nepriznáva
každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami
predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníkov
konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným súdom
ex offo, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie. Súdny dvor zdôraznil, že na splnenie
12
požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž potrebné, aby
sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť tak
ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania
(pozri rozsudok Komisia/Írsko a i. z 2. 12. 2009, C89/08 P, Zb. s. I11245, už citovaný
bod 55, ako aj bod 56).
Obdobne bola otázka dodržania záruk kontradiktórnosti predmetom preskúmavania
v totožných veciach sťažovateľky prostredníctvom posúdenia kľúčovej otázky, či možno
pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť
sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu právnemu posúdeniu veci,
konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní. Podľa právnych záverov k tejto
kľúčovej námietke zhrnutých do zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu
sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 pre ústavnú konformnosť konania ako celku
postačí, ak je účastníkovi konania táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom,
príp. v dovolacom konaní.
Aplikáciou právnych záverov vyslovených v označenom zjednocujúcom stanovisku
pléna ústavného súdu na vec sťažovateľky je preto potrebné aj jej námietku týkajúcu sa
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v časti záruk
kontradiktórnosti, ku ktorému malo dôjsť porušením § 118 ods. 2 OSP zo strany
všeobecného súdu, považovať za nedôvodnú. Pre ústavnú konformnosť napadnutého
konania ako celku totiž postačovalo, že sťažovateľke bola daná možnosť vyjadriť sa
k sporným skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu právnemu posúdeniu veci
okresným súdom v následnom odvolacom konaní.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.4 K namietanému porušeniu práv podľa ústavy, listiny a dohovoru postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie
najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť
signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru
ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určité
a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov
uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného
práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje
za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné
od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
Sťažovateľka osobitne namieta neudržateľnosť názoru najvyššieho súdu o tom, že
porušenie § 118 ods. 2 OSP okresným súdom nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom).
Najvyšší súd k tejto kľúčovej námietke v napadnutom uznesení uvádzal:
14
„Dovolací súd nezistil vyššie uvádzajú existenciu dôvodu prípustnosti dovolania,
ktorý mal spočívať v nedodržaní procesného postupu súdmi vyplývajúceho z ustanovenia
§ 118 ods. 2 O. s. p., účinného od 15. októbra 2008. Podľa dovolacieho súdu, totiž aj
prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie
nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného
ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,
v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo napokon v prejednávanej veci
vyplýva aj z obsahu zápisníc z pojednávaní pred súdom prvého stupňa, keď súd vykonával
dokazovanie výsluchmi účastníkov a svedkov, ku ktorým sa účastníci mali právo priebežne
vyjadrovať, rozhodoval uznesením aj o návrhoch na vykonávanie ďalších dokazovaní
a v závere pojednávania účastníkov vyzval, aby zhrnuli svoje návrhy (por. napr. zápisnicu
z pojednávania z 12. mája 2014 č. l. 155-159, zápisnicu z pojednávania z 23. júna 2014
č. l. 161-167). Striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O. s. p. zo strany súdu
(spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné
považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania,
ktorou možno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p. odôvodniť. Existencia tejto
vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Dovolateľka preto neopodstatnene namietala, že
nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p. účinného od 15. októbra
2008, jej súd odňal možnosť pred súdom konať.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa
v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovou dovolacou
námietkou, ktorú sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní, pričom právne závery, ktoré
k nej zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu
právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním
a sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd len na doplnenie
k tomu uvádza, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 167/2012 z 28. mája 2013
prezentoval k prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP z dôvodu porušenia
§ 118 ods. 2 OSP rovnaký názor ako vo veci sťažovateľky.
V tejto súvislosti k námietke sťažovateľky o rozdielnej rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré sa
podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. a)]
zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných
priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05,
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto
použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke
k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch a v konečnom
dôsledku ani nesignalizuje porušenie jej základného práva na kontradiktórnosť konania.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a základnými
právami podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny a ani právom
16
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby ústavný súd po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2016