Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 332/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. júna 2014, postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 9. februára 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. augusta 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 21. decembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná

poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Daniel Blyšťan, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného (ďalej len „“) a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na kontradiktórnosť konania vyvoditeľného z a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. júna 2014 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. februára 2015 (ďalej

len „napadnutý rozsudok“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. augusta 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že ako žalovaná bola účastníčkou súdneho konania

vedeného pred okresným súdom o zrušenie rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu

Košice sp. zn. z 19. januára 2012 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

Žalobca žalobu odôvodnil tým, že mu rozhodcovským rozsudkom bola uložená povinnosť

zaplatiť sťažovateľke sumu 209,26 € ako nárok vyplývajúci z poistného vzťahu medzi

žalobcom a sťažovateľkou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva a trovy rozhodcovského

konania, pričom rozhodcovská doložka, na základe ktorej bola založená právomoc

Arbitrážneho súdu Košice tvoriaca súčasť poistnej zmluvy, je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou a ako taká je neplatná. V dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky nemal

podľa žalobcu v jeho veci Arbitrážny súd Košice právomoc, takže následne týmto súdom

vydaný rozhodcovský rozsudok nespĺňa zákonom požadované podmienky riadneho

exekučného titulu. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodcovský rozsudok zrušil

2

podľa a o rozhodcovskom konaní v znení

účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Sťažovateľka

proti napadnutému rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka nespokojná s výsledkom napadnutého konania podala proti napadnutému

rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu posúdenie namietaného porušenia (ďalej

aj „OSP“) okresným súdom a krajským súdom, ktoré najvyšší súd nekvalifikoval v rozpore

so svojou ustálenou judikatúrou za vadu v zmysle . Podľa

sťažovateľky „Argumentácia Najvyššieho súdu o tom, že aj prípadné porušenie zákonného

ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle

je neudržateľná a nesprávna a je v priamom rozpore aj s inými rozhodnutiami

Najvyššieho súdu. Najvyšší súd úplne opomenul riadne odôvodniť a argumentovať odklon

od svojej skoršej judikatúry, na ktorú v podanom dovolaní poukázal sťažovateľ, a preto je

uvedené uznesenie aj nepreskúmateľné a arbitrárne.“.

K napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka zdôrazňuje, že je

nepreskúmateľný a ústavne neudržateľný, keďže ním krajský súd „reagoval na odvolacie

námietky príliš stroho a stručne, bez toho, aby sa týmito námietkami skutočne zaoberal

a náležite sa s nimi vysporiadal. ... odvolací súd sa nevysporiadal s dôležitými odvolacími

námietkami odporcu.

- ... vôbec nevysporiadal s odvolacími námietkami týkajúcimi sa nesprávneho

posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky...,

- odvolací súd sa nevyjadril žiadnym relevantným spôsobom k odvolacej námietke, že

súd mal povinnosť vykonať test primeranosti podmienky resp. k porušeniu pre súd

záväzných rozhodnutí ESD,

- odvolací súd sa rovnako vôbec nevysporiadal s námietkou nesprávnej aplikácie

právnych predpisov Smernice 93/13/EHS...,

- ... sa nezaoberal ani namietanou skutočnosťou, že navrhovateľ okrem iného mal

možnosť odstúpiť od rozhodcovskej doložky podľa Dodatku č. 2 k VPP...,

- ... nezaoberal námietkou nesprávnej aplikácie právnych predpisov prvostupňovým

súdom...“.

Podľa sťažovateľky krajský súd „bez ďalšieho prijal závery prvostupňového súdu

bez toho, aby sa skutočne zaoberal argumentmi odporcu v podanom odvolaní resp. aby sa

vyrovnal s protiargumentmi k týmto argumentom súdu uvedenými v napadnutom

rozhodnutí, čím došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 a ľudské práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru“.

K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa

názoru sťažovateľky došlo aj postupom všeobecných súdov, ktoré postupovali „v rozpore

nielen s predpismi Slovenskej republiky, ale aj Smernicou 93/13/EHS, a so záväznými

rozhodnutiami ESD. Ak totiž súd v konaní posudzuje ne/prijateľnosť rozhodcovskej doložky

ako podmienky, tak súd by musel vzhľadom na všetky skutkové okolnosti prípadu vykonať

tzv. test primeranosti podmienky a až podľa jeho výsledkov prípadne konštatovať hrubú

nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa – k tomu však nedošlo. Tento postup je pre súd

záväzný aj v zmysle judikatúry ESD, a teda súd bol povinný postupom podľa čl. 3-7

Smernice... vykonať test primeranosti podmienky a to podľa charakteru služby poskytovanej

podľa zmluvy, súvislostí s ostatnými ustanoveniami zmluvy, okolností uzatvárania zmluvy

a právnych okolností a to všetko PLATNÝCH resp. ZNÁMYCH V ČASE UZATVORENIA

ZMLUVY.“.

K posudzovaniu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky sťažovateľka

poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci

C 342/13 z 3. 4. 2014, ktoré „jasne ukladá súdu skúmať, či rozhodcovská doložka zbavuje

spotrebiteľa práva na prejednanie veci pred všeobecným súdom alebo mu tento prístup

sťažuje. V danom prípade dojednaná rozhodcovská doložka takéto následky nielenže nemá

(ani dohodnuté) ale ani mať nemôže, a to práve z dôvodu existencie zákonnej úpravy

rozhodcovského konania okrem iného aj zákonnej úpravy práva spotrebiteľa podať žalobu

4

o zrušenie rozhodcovského rozsudku okrem iného aj z dôvodu porušenia právnych

predpisov na ochranu spotrebiteľa.“.

Podľa názoru sťažovateľky „povinnosť vykonať test primeranosti podmienky vyplýva

z toho, že zákonodarca prezumuje legitímnosť dojednania samotnej rozhodcovskej doložky

v spotrebiteľskej zmluve“, a preto ak všeobecný súd neuskutoční individuálne posúdenie

formulácie obsahu rozhodcovskej doložky, dochádza z jeho strany k „odňatiu práva...

na spravodlivý proces, čo je mimochodom vždy dovolacím dôvodom v zmysle ust. § 237

ods. 1 písm. f) “.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že napadnutými uzneseniami okresného

súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,

boli porušené jej práva podľa a dohovoru a listiny označené v petite sťažnosti, aby

napadnuté rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil, vec vrátil

na ďalšie konanie najvyššiemu súdu a priznal jej úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv podľa ,

dohovoru a listiny napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t.j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

6

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný preto túto časť

sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny, keďže

si ním krajský súd bez toho, aby sa vyrovnal s jej argumentmi obsiahnutými v odvolaní

proti napadnutému rozsudku okresného súdu jednoducho osvojil závery prvostupňového

súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky ako súčasti všeobecných poistných

podmienok sťažovateľky a na tomto základe napadnutý rozsudok okresného súdu o zrušení

rozhodcovského rozsudku potvrdil ako vecne správny.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom

dovolacom konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu

(dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd

napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd preto napadnutý

rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia sťažovateľkinho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

sústreďujúc sa pritom na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnený a či ho nemožno považovať za arbitrárny.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne

čl. 36 ods. 1 listiny) si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

8

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom,

ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania ().

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa

v ňom stotožnil s napadnutým rozsudkom okresného súdu, keď posúdil rozhodcovskú

doložku obsiahnutú v samotných všeobecných poistných podmienkach ako neplatnú, keďže

nebola individuálne dojednaná a žalobca nemal možnosť brániť svoje práva pred

všeobecnými súdmi, čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami

v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. V dôsledku uvedeného krajský súd potvrdil

napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku

Arbitrážneho súdu Košice, ako vecne správny [§ 40 ods. 1 písm. g) a j) zákona

o rozhodcovskom konaní].

V relevantnej časti krajský súd v napadnutom rozsudku uvádza:

„Rozhodcovskú doložku si žalobca v danom prípade osobitne nevyjednal, nakoľko

táto splývala s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok

odmietnuť alebo sa podrobiť Všeobecným poistným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému

konaniu vyvolanému dodávateľom. Rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak

má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom

slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o tom, čo tá

ktorá voľba konkrétne znamená. Z uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy žiadne informácie

o rozdieloch medzi riešením sporu pred rozhodcovským súdom a všeobecným súdom

nevyplývajú. K samotným okolnostiam uzatvárania poistnej zmluvy bol v konaní vypočutý

žalobca a z obsahu ďalších predložených listinných dôkazov nevyplýva, aby zo strany

sprostredkovateľa poistenia mu bolo poskytnuté riadne vysvetlenie dôsledkov uzatvorenia

rozhodcovskej doložky. Práve so zreteľom na to, že tzv. osobitné zmluvné dojednania pod

č. 1/2007 sú súčasťou Všeobecných poistných podmienok a súčasťou uzavretej poistnej

zmluvy, vylučuje prijať záver o náležite osobitne dojednanej zmluvnej podmienke. Je preto

potrebné uzavrieť, že došlo k porušeniu ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g/, j/ Zákona

o rozhodcovskom konaní, nakoľko formuláciou rozhodcovskej doložky došlo k porušeniu

zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania práve so zreteľom na to, že táto

10

rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná so spotrebiteľom a vylučuje

spotrebiteľa z možnosti obrátiť sa so svojimi nárokmi aj na všeobecný súd.“

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nemá podľa názoru ústavného

súdu arbitrárny charakter. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát poukázal

na judikatúru Súdneho dvora, ktorá vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť

tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana

spotrebiteľa (). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom

a z neho vyplývajúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní

nestotožňuje, nemôže viesť sama osebe k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov uplatnenou vo veci sťažovateľky

všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení právnych predpisov, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

Podľa názoru ústavného súdu výklad relevantných právnych noriem uplatnený

krajských súdom v napadnutom rozsudku takéto nedostatky nevykazuje, a preto túto časť

sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 48

ods. 2 v časti záruk týkajúcich sa kontradiktórnosti napadnutého konania. V tejto

súvislosti možno zo sťažnosti vyvodiť argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej okresný súd

postupoval v rozpore s , pričom krajský súd sa k tomuto nezákonnému

postupu okresného súdu v napadnutom rozsudku nevyjadril, čím mal sťažovateľke

v podstate znemožniť vyjadriť sa k „sporným zisteniam“.

Podľa a po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia

svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania.

(odsek 1) Po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa

doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov

je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné

a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich

účastníci navrhli. (odsek 2)

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu samotné porušenie vo veci

sťažovateľky konajúcimi všeobecnými súdmi nemôže eo ipso mať za následok porušenie

základného práva zaručeného v v časti zaručujúcej kontradiktórnosť

konania. Dôležitými skutočnosťami relevantnými pre posúdenie namietaného porušenia

príslušnej časti základného práva podľa je totiž dodržanie záruk

kontradiktórnosti v napadnutom konaní ako celku.

Súdny dvor už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti nepriznáva

každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami

predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníkov

konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným súdom

ex offo, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie. Súdny dvor zdôraznil, že na splnenie

12

požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž potrebné, aby

sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť tak

ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania

(pozri rozsudok Komisia/Írsko a i. z 2. 12. 2009, C89/08 P, Zb. s. I11245, už citovaný

bod 55, ako aj bod 56).

Obdobne bola otázka dodržania záruk kontradiktórnosti predmetom preskúmavania

v totožných veciach sťažovateľky prostredníctvom posúdenia kľúčovej otázky, či možno

pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť

sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu právnemu posúdeniu veci,

konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní. Podľa právnych záverov k tejto

kľúčovej námietke zhrnutých do zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu

sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014 pre ústavnú konformnosť konania ako celku

postačí, ak je účastníkovi konania táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom,

príp. v dovolacom konaní.

Aplikáciou právnych záverov vyslovených v označenom zjednocujúcom stanovisku

pléna ústavného súdu na vec sťažovateľky je preto potrebné aj jej námietku týkajúcu sa

namietaného porušenia základného práva podľa v časti záruk

kontradiktórnosti, ku ktorému malo dôjsť porušením zo strany

všeobecného súdu, považovať za nedôvodnú. Pre ústavnú konformnosť napadnutého

konania ako celku totiž postačovalo, že sťažovateľke bola daná možnosť vyjadriť sa

k sporným skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu právnemu posúdeniu veci

okresným súdom v následnom odvolacom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva

zaručeného v napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

II.4 K namietanému porušeniu práv podľa , listiny a dohovoru postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie

najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť

signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru

ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určité

a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje

za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné

od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ), čo však nie je tento prípad.

Sťažovateľka osobitne namieta neudržateľnosť názoru najvyššieho súdu o tom, že

porušenie okresným súdom nezakladá prípustnosť dovolania podľa

ods. 1 písm. f) (odňatie možnosti konať pred súdom).

Najvyšší súd k tejto kľúčovej námietke v napadnutom uznesení uvádzal:

14

„Dovolací súd nezistil vyššie uvádzajú existenciu dôvodu prípustnosti dovolania,

ktorý mal spočívať v nedodržaní procesného postupu súdmi vyplývajúceho z ustanovenia

, účinného od 15. októbra 2008. Podľa dovolacieho súdu, totiž aj

prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle

Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie

nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva. Porušenie citovaného

ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa

pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,

v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo napokon v prejednávanej veci

vyplýva aj z obsahu zápisníc z pojednávaní pred súdom prvého stupňa, keď súd vykonával

dokazovanie výsluchmi účastníkov a svedkov, ku ktorým sa účastníci mali právo priebežne

vyjadrovať, rozhodoval uznesením aj o návrhoch na vykonávanie ďalších dokazovaní

a v závere pojednávania účastníkov vyzval, aby zhrnuli svoje návrhy (por. napr. zápisnicu

z pojednávania z 12. mája 2014 č. l. 155-159, zápisnicu z pojednávania z 23. júna 2014

č. l. 161-167). Striktné nedodržanie postupu podľa zo strany súdu

(spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné

považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania,

ktorou možno dovolanie v zmysle odôvodniť. Existencia tejto

vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania

v zmysle Dovolateľka preto neopodstatnene namietala, že

nedodržaním procesného postupu v zmysle účinného od 15. októbra

2008, jej súd odňal možnosť pred súdom konať.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovou dovolacou

námietkou, ktorú sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní, pričom právne závery, ktoré

k nej zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu

právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním

a sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd len na doplnenie

k tomu uvádza, že najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. mája 2013

prezentoval k prípustnosti dovolania podľa z dôvodu porušenia

rovnaký názor ako vo veci sťažovateľky.

V tejto súvislosti k námietke sťažovateľky o rozdielnej rozhodovacej činnosti

najvyššieho súdu považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré sa

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. a)]

zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ,

).

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke

k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch a v konečnom

dôsledku ani nesignalizuje porušenie jej základného práva na kontradiktórnosť konania.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a základnými

právami podľa a , ako aj listiny a ani právom

16

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto podľa

odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2016