Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 439/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ako aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -183 z 28. augusta 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. januára 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“), ako aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -183

z 28. augusta 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. januára 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Sťažovateľka má postavenie odporkyne v konaní vedenom na Okresnom súde

Pezinok pod č. k. , pôvodne vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod

č. k. na zaplatenie 17.175,- Sk istiny s prísl. a to od 16. 11. 2006...

Žalobca je v konaní zastúpený advokátom Sťažovateľka k zastupovaniu

dňa 12. 03. 2009 splnomocnila jej manžela ...

Okresný súd Pezinok svojvoľne neumožnil sťažovateľke, aby na pojednávaní dňa

29. 10. 2010, na ktorom súd rozhodol rozsudkom, aby bola zastupovaná ňou

splnomocneným zástupcom – viď. arbitrárne a svojvoľné

odôvodnenie na strane č. 4 ods. 3 rozsudku č. k. -153 zo dňa 29. 10. 2010...,

pričom predvolanie na pojednávanie splnomocnenému zástupcovi

nezasielal a ani nedoručoval, údajne predvolával iba sťažovateľku. Okresný súd uvádza:

„S poukazom na túto skutočnosť, súd zaslal predvolanie na pojednávanie odporkyni.

Odporkyňa sa na toto pojednávanie nedostavila, doručenie predvolania mala vykázané

náhradným doručením, nakoľko si zásielku súdu nevyzdvihla v odbernej lehote. V mieste

svojho bydliska sa preukázateľne zdržuje. Svoju neúčasť na pojednávaní súdu

neospravedlnila. S poukazom na súd vec prejednal a rozhodol.“

Sťažovateľka tvrdí, že takýto postup okresného súdu bol krajne ústavne nekonformný

a neakceptovateľný, postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť riadne konať pred

súdom a to aj s pomocou ňou splnomocneného zástupcu, ktorému však okresný súd

neumožnil jej zastupovanie na pojednávaní dňa 29. 10. 2010, navyše sa v čase doručovania

zásielky... v mieste trvalého bydliska nezdržiavala, bola totiž na materskej s mal. synom

( ) a to v u jej rodičov.

Sťažovateľka je maďarskej národnosti.

Sťažovateľka tvrdí, že ak okresný súd prijal rozhodnutie, že vzhľadom k zdravotnému

stavu ňou splnomocneného zástupcu nepripustí jej ďalšie

zastupovanie ňou splnomocneným zástupcom z dôvodu jeho zdravotného stavu ustáleného

ošetrujúcim lekárom, tak bol povinný plnohodnotne rešpektovať jej právo na prístup k súdu,

právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie a teda aj rešpektovať právo

rovnosti, a teda pred nariadením pojednávania na deň 29. 10. 2010 vydať procesne čisto

rozhodnutie formou uznesenia podľa §-fu 27 ods. 2

a rozhodnúť, že zastupovanie sťažovateľky podľa ods. 1 nie je prípustné...

V prípade, žeby okresný súd plnohodnotne rešpektoval právo sťažovateľky na súdnu

ochranu, právo na prístup k súdu, právo riadne konať pred súdom, právo na spravodlivé

súdne konanie... bol povinný vydať uznesenie, ktorým by bol rozhodol, že zastupovanie

sťažovateľky ňou splnomocneným zástupcom nepripúšťa a toto rozhodnutie doručiť účinne

do vlastných rúk ako sťažovateľke, tak aj fyzickej osobe, ktorou sa dala sťažovateľka v

danej veci zastupovať..., umožniť im obom v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote podať

odvolanie, teda plnohodnotnú realizáciu ich základných práv...

Z obsahu spisu č. k. 5 C 1040/2008 vedeného na Okresnom súde Pezinok

nie je osvedčeným, žeby si okresný súd túto zákonnú povinnosť splnil.

Teda v dôsledku svojvoľného konania a porušenia princípu právnej istoty jeho

postup bol zjavne nezákonný... nie je racionálne odôvodnený, pre nedostatok dôvodov

je nepreskúmateľný...

S poukazom na nekonanie okresného súdu v súlade s ust. §-fu 27 ods. 2

ako aj nevykonanie šetrenia na zistenie okolnosti pre posúdenie splnenia fikcie náhradného

doručenia podľa §-fu 47 ods. 2 , porušenia práva rovnosti... sťažovateľka tvrdí,

že aj napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -183 zo dňa

28. augusta 2013 je nezákonný, svojvoľný, nie je dostatočne presvedčivo a racionálne

odôvodnený, je arbitrárne odôvodnený, pre nedostatok dôvodov je nepreskúmateľný... preto

žiada ústavným súdom o jeho zrušenie.

Obdobne sťažovateľka tvrdí, že aj napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 14. januára 2015 je nezákonný, svojvoľný,

nie je dostatočne presvedčivo a racionálne odôvodnený, je arbitrárne odôvodnený,

pre nedostatok dôvodov je nepreskúmateľný, teda postup Krajského súdu v Bratislave

bol ústavne nekonformný a z ústavného hľadiska neakceptovateľný.»

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť

na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vydaním uznesenia č. k. zo dňa 14. januára 2015 porušené boli.

2. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

vydaním rozsudku č. k. -183 zo dňa 28. augusta 2013 porušené boli.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaním uznesenia

č. k. zo dňa 14. januára 2015 zrušuje, vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -183 zo dňa

28. augusta 2013 sa zrušuje.

5. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod č. k.

porušené boli.

6. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.600,- Eur, ktoré

je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

7. priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktoré je Najvyšší

súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne – advokátky

JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

8. priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktoré je Krajský

súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne – advokátky JUDr. Emílie

Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

9. priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktoré je Okresný

súd v Pezinku povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne − advokátky JUDr. Emílie

Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť

aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,

aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú

možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v konaní sp. zn.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola prejednaná v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným

súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti

podľa (), a preto už k namietanému porušovaniu

základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa

je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

základných práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva

ešte mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného

základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa . Uvedený právny názor ústavného súdu

je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek

proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta postup okresného súdu v napadnutom konaní,

tvrdiac, že okresný súd porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo samotnej sťažnosti sťažovateľky, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva,

že krajský súd rozsudkom č. k. -183 z 28. augusta 2013 rozhodol o odvolaní

sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. -153 z 29. októbra 2010

tak, že predmetný rozsudok zmenil a vo zvyšnej časti ako vecne správny potvrdil,

t. j. krajský súd vo veci samej rozhodol ešte pred doručením sťažnosti sťažovateľky

ústavnému súdu, t. j. pred 15. aprílom 2015.

Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom

konaní sťažnosťou v čase, keď okresný súd už vo veci nekonal, resp. keď rozsudok

okresného súdu č. k. -153 z 29. októbra 2010 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -183 z 28. augusta 2013 už nadobudol právoplatnosť

(28. januára 2014), k namietanému porušovaniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru v napadnutom konaní už nemohlo dochádzať. Ústavný

súd preto podľa po predbežnom prerokovaní sťažnosti

túto v namietanej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -183 z 28. augusta 2013 a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ústavný súd pri posúdení tejto často sťažnosti poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru (napr. m. m. , , , , IV. ÚS

453/2010), v ktorej opakovane uvádza, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po

rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (t. j. v prípade sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu, pozn.), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie

nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti

rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11.

2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

V obsahu práv podľa a dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -183 z 28. augusta 2013, ktorým krajský súd

potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -153 z 29. októbra 2010 a súčasne

ako odvolací súd zmenil označený rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým odporkyni

(sťažovateľke) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume

118,44 € tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania

pozostávajúcich zo zaplateného poplatku z predmetu konania v sume 34,19 € na účet

právneho zástupcu navrhovateľa.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

tým, že krajský súd v napadnutom rozsudku

- flagrantne porušil jej základné práva,

- nezákonne a svojvoľne ignoroval „nekonanie okresného súdu v súlade s ust. §-u 27

, ako aj nevykonanie šetrenia na zistenie okolnosti pre posúdenie splnenia fikcie

náhradného doručenia... porušenia práva rovnosti a to tým, že... sťažovateľke bola hrubým

a neospravedlniteľným – svojvoľným konaním okresného súdu znemožnená plnohodnotná

realizácia práva na spravodlivé súdne konanie“,

- nesplnil požiadavky na dostatočne presvedčivé a racionálne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia,

a preto považuje aj napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne nekonformný

neakceptovateľný, arbitrárne odôvodnený a nepreskúmateľný, za taký, ktorý nespĺňa

atribúty spravodlivého súdneho rozhodnutia.

Obsah sťažnosti sťažovateľky možno považovať za takmer identický s obsahom

odvolania sťažovateľky z 3. januára 2011, ktoré bolo doručené okresnému súdu

3. januára 2011 (doplneného 1. marca 2011) a následne postúpené krajskému súdu ako súdu

odvolaciemu na rozhodnutie.

K sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku

krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu ().

V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadné oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. -183

z 28. augusta 2013 sa okrem iného uvádza:

„Čo sa týka vytýkaného vadného postupu súdu prvého stupňa odvolací súd považuje

za potrebné zdôrazniť nasledovné. Z obsahu spisu, samotného napadnutého rozsudku súdu

prvého stupňa, nevyplýva, že by súd prvého stupňa porušil zásadu rovnosti účastníkov

konania ( ), právo účastníka na súdnu ochranu, ústavné právo odporkyne

vlastniť majetok, neodňal odporkyni možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na závažné

ochorenie jej zástupcu , ktoré prezentoval sám zástupca, i jeho

lekári , (č. l. 145 spisu), keď psychiater

vylúčil možnosť jeho účasti na pojednávaní, iného zástupcu si odporkyňa nezvolila, potom

správne súd prvého stupňa postupoval, aj v záujme samotného zástupcu odporkyne,

keď predvolanie na pojednávanie konané dňa 29. 10. 2010 doručoval len jej. Je síce

pravda, že písomnosti sa doručujú len zástupcovi účastníka ( ), avšak

vážne ochorenie zástupcu účastníka, nemožnosť dostaviť sa na pojednávanie, neexistencia

žiadneho ďalšieho zástupcu účastníka, je tou závažnou právnou skutočnosťou,

že sa písomnosť doručí priamo účastníkovi. To, že sa odporkyňa v mieste a čase

doručovania predvolania nezdržiavala, že bola v , zostalo len v rovine

všeobecného tvrdenia, pretože ani len neuvádzala, kde presne, na akej presne uvedenej

adrese, sa v danom čase zdržiavala, napokon nestalo sa tak ani v odvolacom konaní.

Znamená to, že predvolanie na pojednávanie bolo odporkyni doručené náhradným

doručením s dostatočným časovým predstihom (č. l. 144 spisu; , ). Svoju

neúčasť na pojednávaní neospravedlnila, nepožiadala z dôležitého (preukázaného) dôvodu

o odročenie pojednávania. Za týchto skutkových a právnych okolností existujúcich v čase

rozhodovania súdu prvého stupňa (29. 10. 2010) súd postupoval vecne správne, keď konal

a rozhodol v neprítomnosti odporkyne. Neobstojí tvrdenie odporkyne v tom,

že na pojednávaní chcela navrhnúť výsluch svedka , ktorý mal mať

vedomosť o zadržiavaní písomností navrhovateľom, o marení jej práva vo veci vedenej

na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. , neposkytnutím kvalifikovaných

a kompetentných právnych služieb. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že konanie vo veci

vedenej na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. neskončilo rozhodnutím

vo veci samej rozsudkom, ale odmietnutím podania navrhovateľky (v prejednávanej veci

odporkyne), a to až v období po vypovedaní plnej moci; vôbec neuplatnila zákonné

prostriedky ochrany (podanie odvolania proti uzneseniu o odmietnutí jej podania).

V priebehu konania odporkyňa prostredníctvom svojho zástupcu navrhla výsluch svedka

. Doplnenie dokazovania v navrhovanom smere by ale bolo

nadbytočné, nehospodárne, neprinieslo by iné rozhodnutie súdu. Totiž následné chovanie

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.

po vypovedaní plnomocenstva (spočívajúce v absolútnej nečinnosti), spôsob skončenia

konania v danej veci, už nemalo vplyv na výšku a dôvodnosť nárokov navrhovateľa

v prejednávanej veci. Napokon bez právneho dôvodu by zostalo aj to, ak by vypovedanie

plnomocenstva bolo skutočne absolútne neplatné; tarifná odmena patrí totiž navrhovateľovi

(len) za dovtedy skutočne poskytnuté právne služby...

Odvolací súd nedoručoval odporkyni vyjadrenie navrhovateľa k jej odvolaniu proti

rozsudku súdu prvého stupňa, pretože v ňom navrhovateľ (opakovane) uvádzal dôvody,

pre vec podstatné, vyplývajúce ale z návrhu na začatie konania, z jeho vyjadrenia v konaní.

Aj prípadné vyjadrenie sa odporkyne k danému vyjadreniu, vedomosť o vyjadrení,

by neovplyvnilo rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť,

že týmto postupom súdu odporkyni bola odňatá možnosť konať pred súdom, žeby jej súd

odňal ústavné právo na súdnu ochranu.“

Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré

by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva

na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom

okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil a navyše rozšíril vecnú

argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia uvedeného rozsudku, ktorým okresný súd

uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť sumu 570,10 € s príslušenstvom. Stotožnil

sa s právnym názorom okresného súdu v otázke zastupovania sťažovateľky, doručovania

predvolaní na pojednávania, nadbytočnosti vykonania navrhovaného dôkazu, ako

aj vyhodnotenia skutkových a právnych okolností, na základe ktorého konal a rozhodol

v neprítomnosti sťažovateľky, to znamená, že konštatoval, že okresný súd sa vyrovnal

so skutočnosťami, ktorých sa týkali námietky sťažovateľky uplatnené v jej odvolaní.

Krajský súd súčasne odôvodnil zmenu vo výroku okresného súdu o náhrade trov konania,

ktorú potvrdil (po návrhu sťažovateľky na opravu rozsudku v tejto časti výroku) uznesením

č. k. -183 z 28. augusta 2013 (v rámci dovolacieho konania sp. zn.

sa k tejto časti výroku krajského súdu vyjadril aj najvyšší súd).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie

návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 28. augusta 2013 vrátane postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a namietaným porušením (prípadne odoprením, či odňatím) základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. januára 2015 a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu

S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a uznesenie

najvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní vedeného pod sp. zn.

(uznesenie zo 14. januára 2015), ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí

zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu

(m. m. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti

napadnutému rozsudku krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s , k dovolaciemu

dôvodu uplatnenému sťažovateľkou podľa (odňatie možnosti konať

pred súdom) uviedol, že dovolaním napadnuté rozhodnutie nemá žiadnu zo sťažovateľkou

(dovolateľkou) tvrdených vád. Konkrétne to znamená, že

«Pokiaľ dovolateľka namieta nesprávnosť postupu, ktorým súd prvého stupňa

zisťoval schopnosť splnomocneného zástupcu žalovanej zúčastňovať sa na pojednávaní

a následne konal v rozpore s a , z obsahu spisu

vyplýva, že súd prvého stupňa pristúpil k tomuto zisťovaniu po tom, ako sa zástupca

žalovanej napriek udelenému plnomocenstvu (12. marca 2009) nezúčastnil

na pojednávaniach nariadených na 19. júna 2009, 14. októbra 2009, 27. januára 2010,

21. mája 2010 a 23. júna 2010 (pozri ospravedlnenia na č. l. 99f, 128, 133 a 138,

141 spisu). Urobil tak spôsobom, ktorý je pri vedení konania obvyklý, t. j. písomne vyzval

všeobecného lekára zástupcu žalovanej, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy súdu

oznámil, či zdravotný stav zástupcu žalovanej je natoľko závažný, že sa nemôže zúčastniť

súdom nariadených pojednávaní, resp. či má zástupca žalovanej v rámci práceneschopnosti

povolené vychádzky. Nebolo (a nie je) pritom v možnostiach súdu vopred určiť niekoľko

budúcich termínov pojednávania, pretože potreba ďalšieho pojednávania sa obvykle prejaví

až v súvislosti s okolnosťami, ktoré vyjdú najavo na prebiehajúcom pojednávaní. Odpoveď

všeobecnej lekárky, v ktorej sa uvádza, že zástupca žalovanej má v rámci

práceneschopnosti povolené vychádzky od 10. do 12. hodiny a od 15. do 17. hodiny, a že

jeho ošetrujúci psychiater s jeho účasťou „na súdnom pojednávaní nesúhlasí“ (pričom

samotné stanovisko psychiatra súdu predložené nebolo a všeobecná lekárka neuviedla, že

sa zástupcovi žalovanej účasť na pojednávaniach neodporúča po dlhší čas) súd však

nevyhodnotil tak, že zástupca žalovanej nie je spôsobilý na riadne zastupovanie (§ 27 ods. 2

), ale (len) tak, že je v konaní nečinný ( ; pozri str. 2 zápisnice z

pojednávania konaného 29. októbra 2010 na č. l. 151), rovnako ako samotná žalovaná. Z

tohto dôvodu vo veci konal a rozhodol napriek ich neprítomnosti na riadne nariadenom

pojednávaní 29. októbra 2010, pričom nemal žiadny dôvod plniť poučovaciu povinnosť

podľa Z rovnakého dôvodu (trvanie zastúpenia) doručoval zástupcovi

žalovanej písomné vyhotovenie rozsudku.

Ohľadne tvrdenia žalovanej, že sa o pojednávaní nariadenom na 29. októbra 2010

vôbec nedozvedela, nakoľko sa zdržiavala v zahraničí, sa dovolací súd stotožňuje s názorom

odvolacieho súdu, ktorý tvrdenie vyhodnotil ako nepreukázané. Dovolací súd len

poznamenáva, že predvolanie na pojednávanie nariadené na 29. októbra 2010 bolo

(spolu s ďalšími písomnosťami) doručované žalovanej celkom trikrát počas troch mesiacov

(v júli, auguste a septembri 2010; obálky na č. l. 144 spisu), pričom je málo

pravdepodobné, že žalovaná sa po celý tento čas, resp. práve v časoch doručovania

písomností, zdržiavala v cudzine, keďže sa osobne stará o maloleté dieťa, na čo sama

viackrát poukazovala pri ospravedlnení svojej neúčasti na pojednávaniach. Uvedené sa

týka i výzvy na zaplatenie súdneho poplatku za protinávrh, ktorá bola žalovanej (už po

právoplatnosti rozhodnutia o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov) doručovaná v

máji 2009 (obálka pri č. l. 89 spisu), v júli i v auguste 2010 (obálky pri č. l. 144 spisu).»

Sťažovateľka vo svojom dovolaní navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako

celok. Najvyšší súd ako súd dovolací vo svojom uznesení o odmietnutí dovolania tiež

skonštatoval:

„Pokiaľ dovolaním napadla (sťažovateľka, pozn.) zmeňujúci výrok tohto rozsudku

o trovách konania, smeruje jej dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku

odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie

o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1

). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba

prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré

vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu ( ). Ako je ale výslovne

uvedené v , ustanovenia odsekov 1 a neplatia, ak ide (medziiným)

o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie teda vylučuje prípustnosť

dovolania žalovanej proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách.

Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku nevyšla najavo procesná vada vedúca k zmätočnosti,

nemožno prípustnosť dovolania proti nemu vyvodiť ani z “

Vychádzajúc zo všetkých uvádzaných skutočností ústavný súd dospel k záveru,

že dôvody, na základe ktorých odmietol najvyšší súd dovolanie ako neprípustné, sú ústavne

akceptovateľné a nesignalizujú medzi sťažovateľkou označenými právami, ktorých

porušenie namieta, a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, takú príčinnú súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol

ako celok. Z toho dôvodu ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky na ochranu

ústavnosti uplatnených v jej sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2017