Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 439/2017
PDF · 303.98 KB
No categories available
II. ÚS 439/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1040/2008,
ako aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2 Co 104/2011-183 z 28. augusta 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 82/2014
zo 14. januára 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1040/2008 (ďalej aj „napadnuté
konanie“), ako aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 104/2011-183
z 28. augusta 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako aj uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 82/2014
zo 14. januára 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Sťažovateľka má postavenie odporkyne v konaní vedenom na Okresnom súde
Pezinok pod č. k. 5 C 1040/2008, pôvodne vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod
č. k. 39 Ro 2827/06 na zaplatenie 17.175,- Sk istiny s prísl. a to od 16. 11. 2006...
Žalobca je v konaní zastúpený advokátom Sťažovateľka k zastupovaniu
dňa 12. 03. 2009 splnomocnila jej manžela ...
Okresný súd Pezinok svojvoľne neumožnil sťažovateľke, aby na pojednávaní dňa
29. 10. 2010, na ktorom súd rozhodol rozsudkom, aby bola zastupovaná ňou
splnomocneným zástupcom – viď. arbitrárne a svojvoľné
odôvodnenie na strane č. 4 ods. 3 rozsudku č. k. 5 C 1040/2008-153 zo dňa 29. 10. 2010...,
pričom predvolanie na pojednávanie splnomocnenému zástupcovi
nezasielal a ani nedoručoval, údajne predvolával iba sťažovateľku. Okresný súd uvádza:
„S poukazom na túto skutočnosť, súd zaslal predvolanie na pojednávanie odporkyni.
Odporkyňa sa na toto pojednávanie nedostavila, doručenie predvolania mala vykázané
náhradným doručením, nakoľko si zásielku súdu nevyzdvihla v odbernej lehote. V mieste
svojho bydliska sa preukázateľne zdržuje. Svoju neúčasť na pojednávaní súdu
neospravedlnila. S poukazom na § 101 ods. 2 OSP súd vec prejednal a rozhodol.“
Sťažovateľka tvrdí, že takýto postup okresného súdu bol krajne ústavne nekonformný
a neakceptovateľný, postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť riadne konať pred
súdom a to aj s pomocou ňou splnomocneného zástupcu, ktorému však okresný súd
neumožnil jej zastupovanie na pojednávaní dňa 29. 10. 2010, navyše sa v čase doručovania
zásielky... v mieste trvalého bydliska nezdržiavala, bola totiž na materskej s mal. synom
( ) a to v u jej rodičov.
Sťažovateľka je maďarskej národnosti.
Sťažovateľka tvrdí, že ak okresný súd prijal rozhodnutie, že vzhľadom k zdravotnému
stavu ňou splnomocneného zástupcu nepripustí jej ďalšie
zastupovanie ňou splnomocneným zástupcom z dôvodu jeho zdravotného stavu ustáleného
ošetrujúcim lekárom, tak bol povinný plnohodnotne rešpektovať jej právo na prístup k súdu,
právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie a teda aj rešpektovať právo
rovnosti, a teda pred nariadením pojednávania na deň 29. 10. 2010 vydať procesne čisto
rozhodnutie formou uznesenia podľa §-fu 27 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
a rozhodnúť, že zastupovanie sťažovateľky podľa ods. 1 nie je prípustné...
V prípade, žeby okresný súd plnohodnotne rešpektoval právo sťažovateľky na súdnu
ochranu, právo na prístup k súdu, právo riadne konať pred súdom, právo na spravodlivé
súdne konanie... bol povinný vydať uznesenie, ktorým by bol rozhodol, že zastupovanie
sťažovateľky ňou splnomocneným zástupcom nepripúšťa a toto rozhodnutie doručiť účinne
do vlastných rúk ako sťažovateľke, tak aj fyzickej osobe, ktorou sa dala sťažovateľka v
danej veci zastupovať..., umožniť im obom v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote podať
odvolanie, teda plnohodnotnú realizáciu ich základných práv...
Z obsahu spisu č. k. 5 C 1040/2008 vedeného na Okresnom súde Pezinok
nie je osvedčeným, žeby si okresný súd túto zákonnú povinnosť splnil.
Teda v dôsledku svojvoľného konania a porušenia princípu právnej istoty jeho
postup bol zjavne nezákonný... nie je racionálne odôvodnený, pre nedostatok dôvodov
je nepreskúmateľný...
S poukazom na nekonanie okresného súdu v súlade s ust. §-fu 27 ods. 2 O. s. p.
ako aj nevykonanie šetrenia na zistenie okolnosti pre posúdenie splnenia fikcie náhradného
doručenia podľa §-fu 47 ods. 2 O. s. p., porušenia práva rovnosti... sťažovateľka tvrdí,
že aj napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 104/2011-183 zo dňa
28. augusta 2013 je nezákonný, svojvoľný, nie je dostatočne presvedčivo a racionálne
odôvodnený, je arbitrárne odôvodnený, pre nedostatok dôvodov je nepreskúmateľný... preto
žiada ústavným súdom o jeho zrušenie.
Obdobne sťažovateľka tvrdí, že aj napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 3 Cdo 82/2014 zo dňa 14. januára 2015 je nezákonný, svojvoľný,
nie je dostatočne presvedčivo a racionálne odôvodnený, je arbitrárne odôvodnený,
pre nedostatok dôvodov je nepreskúmateľný, teda postup Krajského súdu v Bratislave
bol ústavne nekonformný a z ústavného hľadiska neakceptovateľný.»
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť
na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vydaním uznesenia č. k. 3 Cdo 82/2014 zo dňa 14. januára 2015 porušené boli.
2. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
vydaním rozsudku č. k. 2 Co 104/2011-183 zo dňa 28. augusta 2013 porušené boli.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaním uznesenia
č. k. 3 Cdo 82/2014 zo dňa 14. januára 2015 zrušuje, vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 104/2011-183 zo dňa
28. augusta 2013 sa zrušuje.
5. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod č. k.
5 C 1040/2008 porušené boli.
6. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.600,- Eur, ktoré
je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
7. priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktoré je Najvyšší
súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne – advokátky
JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
8. priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktoré je Krajský
súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne – advokátky JUDr. Emílie
Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
9. priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktoré je Okresný
súd v Pezinku povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne − advokátky JUDr. Emílie
Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť
aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní sp. zn. 5 C 1040/2008
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola prejednaná v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu
základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva
ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedený právny názor ústavného súdu
je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek
proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta postup okresného súdu v napadnutom konaní,
tvrdiac, že okresný súd porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo samotnej sťažnosti sťažovateľky, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva,
že krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 104/2011-183 z 28. augusta 2013 rozhodol o odvolaní
sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 1040/2008-153 z 29. októbra 2010
tak, že predmetný rozsudok zmenil a vo zvyšnej časti ako vecne správny potvrdil,
t. j. krajský súd vo veci samej rozhodol ešte pred doručením sťažnosti sťažovateľky
ústavnému súdu, t. j. pred 15. aprílom 2015.
Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní sťažnosťou v čase, keď okresný súd už vo veci nekonal, resp. keď rozsudok
okresného súdu č. k. 5 C 1040/2008-153 z 29. októbra 2010 v spojení s rozsudkom
krajského súdu č. k. 2 Co 104/2011-183 z 28. augusta 2013 už nadobudol právoplatnosť
(28. januára 2014), k namietanému porušovaniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru v napadnutom konaní už nemohlo dochádzať. Ústavný
súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom prerokovaní sťažnosti
túto v namietanej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 104/2011-183 z 28. augusta 2013 a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu
Ústavný súd pri posúdení tejto často sťažnosti poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS
453/2010), v ktorej opakovane uvádza, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po
rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (t. j. v prípade sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu, pozn.), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie
nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti
rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej
oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11.
2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
V obsahu práv podľa čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 104/2011-183 z 28. augusta 2013, ktorým krajský súd
potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 1040/2008-153 z 29. októbra 2010 a súčasne
ako odvolací súd zmenil označený rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým odporkyni
(sťažovateľke) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume
118,44 € tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania
pozostávajúcich zo zaplateného poplatku z predmetu konania v sume 34,19 € na účet
právneho zástupcu navrhovateľa.
Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
tým, že krajský súd v napadnutom rozsudku
- flagrantne porušil jej základné práva,
- nezákonne a svojvoľne ignoroval „nekonanie okresného súdu v súlade s ust. §-u 27
O. s. p., ako aj nevykonanie šetrenia na zistenie okolnosti pre posúdenie splnenia fikcie
náhradného doručenia... porušenia práva rovnosti a to tým, že... sťažovateľke bola hrubým
a neospravedlniteľným – svojvoľným konaním okresného súdu znemožnená plnohodnotná
realizácia práva na spravodlivé súdne konanie“,
- nesplnil požiadavky na dostatočne presvedčivé a racionálne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia,
a preto považuje aj napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne nekonformný
neakceptovateľný, arbitrárne odôvodnený a nepreskúmateľný, za taký, ktorý nespĺňa
atribúty spravodlivého súdneho rozhodnutia.
Obsah sťažnosti sťažovateľky možno považovať za takmer identický s obsahom
odvolania sťažovateľky z 3. januára 2011, ktoré bolo doručené okresnému súdu
3. januára 2011 (doplneného 1. marca 2011) a následne postúpené krajskému súdu ako súdu
odvolaciemu na rozhodnutie.
K sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku
krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadné oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 104/2011-183
z 28. augusta 2013 sa okrem iného uvádza:
„Čo sa týka vytýkaného vadného postupu súdu prvého stupňa odvolací súd považuje
za potrebné zdôrazniť nasledovné. Z obsahu spisu, samotného napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa, nevyplýva, že by súd prvého stupňa porušil zásadu rovnosti účastníkov
konania (§ 18 O. s. p.), právo účastníka na súdnu ochranu, ústavné právo odporkyne
vlastniť majetok, neodňal odporkyni možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na závažné
ochorenie jej zástupcu , ktoré prezentoval sám zástupca, i jeho
lekári , (č. l. 145 spisu), keď psychiater
vylúčil možnosť jeho účasti na pojednávaní, iného zástupcu si odporkyňa nezvolila, potom
správne súd prvého stupňa postupoval, aj v záujme samotného zástupcu odporkyne,
keď predvolanie na pojednávanie konané dňa 29. 10. 2010 doručoval len jej. Je síce
pravda, že písomnosti sa doručujú len zástupcovi účastníka (§ 49 ods. 1 O. s. p.), avšak
vážne ochorenie zástupcu účastníka, nemožnosť dostaviť sa na pojednávanie, neexistencia
žiadneho ďalšieho zástupcu účastníka, je tou závažnou právnou skutočnosťou,
že sa písomnosť doručí priamo účastníkovi. To, že sa odporkyňa v mieste a čase
doručovania predvolania nezdržiavala, že bola v , zostalo len v rovine
všeobecného tvrdenia, pretože ani len neuvádzala, kde presne, na akej presne uvedenej
adrese, sa v danom čase zdržiavala, napokon nestalo sa tak ani v odvolacom konaní.
Znamená to, že predvolanie na pojednávanie bolo odporkyni doručené náhradným
doručením s dostatočným časovým predstihom (č. l. 144 spisu; § 47, § 115 O. s. p.). Svoju
neúčasť na pojednávaní neospravedlnila, nepožiadala z dôležitého (preukázaného) dôvodu
o odročenie pojednávania. Za týchto skutkových a právnych okolností existujúcich v čase
rozhodovania súdu prvého stupňa (29. 10. 2010) súd postupoval vecne správne, keď konal
a rozhodol v neprítomnosti odporkyne. Neobstojí tvrdenie odporkyne v tom,
že na pojednávaní chcela navrhnúť výsluch svedka , ktorý mal mať
vedomosť o zadržiavaní písomností navrhovateľom, o marení jej práva vo veci vedenej
na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. 24 C 247/2003, neposkytnutím kvalifikovaných
a kompetentných právnych služieb. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že konanie vo veci
vedenej na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. 24 C 247/2003 neskončilo rozhodnutím
vo veci samej rozsudkom, ale odmietnutím podania navrhovateľky (v prejednávanej veci
odporkyne), a to až v období po vypovedaní plnej moci; vôbec neuplatnila zákonné
prostriedky ochrany (podanie odvolania proti uzneseniu o odmietnutí jej podania).
V priebehu konania odporkyňa prostredníctvom svojho zástupcu navrhla výsluch svedka
. Doplnenie dokazovania v navrhovanom smere by ale bolo
nadbytočné, nehospodárne, neprinieslo by iné rozhodnutie súdu. Totiž následné chovanie
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 24 C 247/2003
po vypovedaní plnomocenstva (spočívajúce v absolútnej nečinnosti), spôsob skončenia
konania v danej veci, už nemalo vplyv na výšku a dôvodnosť nárokov navrhovateľa
v prejednávanej veci. Napokon bez právneho dôvodu by zostalo aj to, ak by vypovedanie
plnomocenstva bolo skutočne absolútne neplatné; tarifná odmena patrí totiž navrhovateľovi
(len) za dovtedy skutočne poskytnuté právne služby...
Odvolací súd nedoručoval odporkyni vyjadrenie navrhovateľa k jej odvolaniu proti
rozsudku súdu prvého stupňa, pretože v ňom navrhovateľ (opakovane) uvádzal dôvody,
pre vec podstatné, vyplývajúce ale z návrhu na začatie konania, z jeho vyjadrenia v konaní.
Aj prípadné vyjadrenie sa odporkyne k danému vyjadreniu, vedomosť o vyjadrení,
by neovplyvnilo rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť,
že týmto postupom súdu odporkyni bola odňatá možnosť konať pred súdom, žeby jej súd
odňal ústavné právo na súdnu ochranu.“
Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré
by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva
na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil a navyše rozšíril vecnú
argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia uvedeného rozsudku, ktorým okresný súd
uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť sumu 570,10 € s príslušenstvom. Stotožnil
sa s právnym názorom okresného súdu v otázke zastupovania sťažovateľky, doručovania
predvolaní na pojednávania, nadbytočnosti vykonania navrhovaného dôkazu, ako
aj vyhodnotenia skutkových a právnych okolností, na základe ktorého konal a rozhodol
v neprítomnosti sťažovateľky, to znamená, že konštatoval, že okresný súd sa vyrovnal
so skutočnosťami, ktorých sa týkali námietky sťažovateľky uplatnené v jej odvolaní.
Krajský súd súčasne odôvodnil zmenu vo výroku okresného súdu o náhrade trov konania,
ktorú potvrdil (po návrhu sťažovateľky na opravu rozsudku v tejto časti výroku) uznesením
č. k. 2 Co 104/2011-183 z 28. augusta 2013 (v rámci dovolacieho konania sp. zn.
3 Cdo 82/2014 sa k tejto časti výroku krajského súdu vyjadril aj najvyšší súd).
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie
návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 2 Co 104/2011 z 28. augusta 2013 vrátane postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a namietaným porušením (prípadne odoprením, či odňatím) základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 82/2014 zo 14. januára 2015 a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu
S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a uznesenie
najvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní vedeného pod sp. zn. 3 Cdo 82/2014
(uznesenie zo 14. januára 2015), ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej
otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí
zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu
(m. m. III. ÚS 480/2013).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti
napadnutému rozsudku krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu
dôvodu uplatnenému sťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať
pred súdom) uviedol, že dovolaním napadnuté rozhodnutie nemá žiadnu zo sťažovateľkou
(dovolateľkou) tvrdených vád. Konkrétne to znamená, že
«Pokiaľ dovolateľka namieta nesprávnosť postupu, ktorým súd prvého stupňa
zisťoval schopnosť splnomocneného zástupcu žalovanej zúčastňovať sa na pojednávaní
a následne konal v rozpore s § 27 ods. 2 O. s. p. a § 5 ods. 1 O. s. p., z obsahu spisu
vyplýva, že súd prvého stupňa pristúpil k tomuto zisťovaniu po tom, ako sa zástupca
žalovanej napriek udelenému plnomocenstvu (12. marca 2009) nezúčastnil
na pojednávaniach nariadených na 19. júna 2009, 14. októbra 2009, 27. januára 2010,
21. mája 2010 a 23. júna 2010 (pozri ospravedlnenia na č. l. 99f, 128, 133 a 138,
141 spisu). Urobil tak spôsobom, ktorý je pri vedení konania obvyklý, t. j. písomne vyzval
všeobecného lekára zástupcu žalovanej, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy súdu
oznámil, či zdravotný stav zástupcu žalovanej je natoľko závažný, že sa nemôže zúčastniť
súdom nariadených pojednávaní, resp. či má zástupca žalovanej v rámci práceneschopnosti
povolené vychádzky. Nebolo (a nie je) pritom v možnostiach súdu vopred určiť niekoľko
budúcich termínov pojednávania, pretože potreba ďalšieho pojednávania sa obvykle prejaví
až v súvislosti s okolnosťami, ktoré vyjdú najavo na prebiehajúcom pojednávaní. Odpoveď
všeobecnej lekárky, v ktorej sa uvádza, že zástupca žalovanej má v rámci
práceneschopnosti povolené vychádzky od 10. do 12. hodiny a od 15. do 17. hodiny, a že
jeho ošetrujúci psychiater s jeho účasťou „na súdnom pojednávaní nesúhlasí“ (pričom
samotné stanovisko psychiatra súdu predložené nebolo a všeobecná lekárka neuviedla, že
sa zástupcovi žalovanej účasť na pojednávaniach neodporúča po dlhší čas) súd však
nevyhodnotil tak, že zástupca žalovanej nie je spôsobilý na riadne zastupovanie (§ 27 ods. 2
O. s. p.), ale (len) tak, že je v konaní nečinný (§ 101 ods. 2 O. s. p.; pozri str. 2 zápisnice z
pojednávania konaného 29. októbra 2010 na č. l. 151), rovnako ako samotná žalovaná. Z
tohto dôvodu vo veci konal a rozhodol napriek ich neprítomnosti na riadne nariadenom
pojednávaní 29. októbra 2010, pričom nemal žiadny dôvod plniť poučovaciu povinnosť
podľa § 5 ods. 1 O. s. p. Z rovnakého dôvodu (trvanie zastúpenia) doručoval zástupcovi
žalovanej písomné vyhotovenie rozsudku.
Ohľadne tvrdenia žalovanej, že sa o pojednávaní nariadenom na 29. októbra 2010
vôbec nedozvedela, nakoľko sa zdržiavala v zahraničí, sa dovolací súd stotožňuje s názorom
odvolacieho súdu, ktorý tvrdenie vyhodnotil ako nepreukázané. Dovolací súd len
poznamenáva, že predvolanie na pojednávanie nariadené na 29. októbra 2010 bolo
(spolu s ďalšími písomnosťami) doručované žalovanej celkom trikrát počas troch mesiacov
(v júli, auguste a septembri 2010; obálky na č. l. 144 spisu), pričom je málo
pravdepodobné, že žalovaná sa po celý tento čas, resp. práve v časoch doručovania
písomností, zdržiavala v cudzine, keďže sa osobne stará o maloleté dieťa, na čo sama
viackrát poukazovala pri ospravedlnení svojej neúčasti na pojednávaniach. Uvedené sa
týka i výzvy na zaplatenie súdneho poplatku za protinávrh, ktorá bola žalovanej (už po
právoplatnosti rozhodnutia o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov) doručovaná v
máji 2009 (obálka pri č. l. 89 spisu), v júli i v auguste 2010 (obálky pri č. l. 144 spisu).»
Sťažovateľka vo svojom dovolaní navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako
celok. Najvyšší súd ako súd dovolací vo svojom uznesení o odmietnutí dovolania tiež
skonštatoval:
„Pokiaľ dovolaním napadla (sťažovateľka, pozn.) zmeňujúci výrok tohto rozsudku
o trovách konania, smeruje jej dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku
odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie
o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1
O. s. p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba
prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré
vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O. s. p.). Ako je ale výslovne
uvedené v § 239 ods. 3 O. s. p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide (medziiným)
o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. teda vylučuje prípustnosť
dovolania žalovanej proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách.
Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku nevyšla najavo procesná vada vedúca k zmätočnosti,
nemožno prípustnosť dovolania proti nemu vyvodiť ani z § 237 O. s. p.“
Vychádzajúc zo všetkých uvádzaných skutočností ústavný súd dospel k záveru,
že dôvody, na základe ktorých odmietol najvyšší súd dovolanie ako neprípustné, sú ústavne
akceptovateľné a nesignalizujú medzi sťažovateľkou označenými právami, ktorých
porušenie namieta, a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, takú príčinnú súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol
ako celok. Z toho dôvodu ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky na ochranu
ústavnosti uplatnených v jej sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júla 2017