Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 13/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Belicom, M. R. Štefánika 36, Martin, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie uznesením

Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo 14. septembra 2016, uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 6. apríla 2017 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. júna 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra

2018 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a a 3 (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením

Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 14. septembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. apríla 2017

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. júna 2018

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde žalobu, ktorou

sa domáha vrátenia daru, pričom po začatí konania v súvislosti s týmto konaním podal

návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým žiadal, aby súd uložil žalovanej

nevstupovať na ním určené nehnuteľnosti v katastrálnom území . V ústavnej

sťažnosti sťažovateľ opätovne uvádza dôvody, ktoré podľa jeho názoru odôvodňujú

nariadenie neodkladného opatrenia. Zdôrazňuje, že žalovaná nečakane a sporadicky

prichádza do spornej nehnuteľnosti, často v jeho neprítomnosti, prehadzuje mu veci,

vyvoláva úmyselné hádky, čo sa jej však nedarí, keďže on na jej provokačné konanie nijako

nereaguje. Ďalej poukazuje na incidenty so synom žalovanej, ktorý sa proti nemu mal

podľa jeho názoru dopustiť fyzického násilia odstrkovaním pri vstupe do nehnuteľnosti

a opakovane pomáhať žalovanej pri odcudzovaní hnuteľných vecí z nehnuteľnosti.

Sťažovateľ sa domnieva, že žalovaná sa proti nemu dlhodobo a opakovane dopúšťa

konania, ktoré má charakter psychického násilia, a preto je dôvodné, aby jej súd zakázal

vstupovať do predmetnej nehnuteľnosti.

3. Okresný súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa a napadnutým uznesením

jeho návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Proti uzneseniu súdu prvej

inštancie sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

4. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu podal dovolanie, keďže súd prvej

inštancie aj odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby

uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces v zmysle .

5. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne

neprípustné podľa .

6. Podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu v spojení

s napadnutými uzneseniami krajského súdu a okresného súdu došlo k porušeniu ním

označených základných práv. Všeobecným súdom vyčíta, že nevykonali ním navrhnuté

dôkazy, zle vyhodnotili skutkový stav a nedali odpovede na všetky ním nastolené otázky.

Sťažovateľ argumentuje takto:

„Napádané rozhodnutie (uznesenia z 14.9.2016 a z 6.4.2017 a z 21.6.2018)

NEVYSVETLILO dostatočne, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie,

NEVYSVETLILO, z ktorých dôkazov súd vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, NEVYSVETLILO prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a NEVYSVETLILO dostatočne ako vec právne posúdil. Odôvodnenie uznesení (z 14.9.2016

a z 6.4.2017 a z 21.6.2018) NIE JE presvedčivé. Súdy v napádaných uznesení pri hodnotení

dôkazov tieto nevyhodnotil v súlade s hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti so starostlivým prihliadnutím

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Uznesenie odvolacieho súdu z 6.4.2017

odôvodnilo (bod 5.) svoje rozhodnutie len odkazom na správne dôvody s lakonickým

odkazom na a vôbec vecne neodôvodnilo svoje rozhodnutie.“

7. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Najvyšší súd SR z 21.6.2018 sp.zn. -274 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Bratislave z 6.4.2017 sp.zn. -233 v spojení s uznesením

Okresného súdu Bratislava III z 14.9.2016 sp.zn. -219 porušil základné právo

, narodeného , trvale bytom ,

PSČ: , na doručovanie pošty: , PSČ: , štátny občan SR

zaručené článkom 47 Charty základných práv EÚ (2012/C 326/02), článkom 46 ods. 1

a článkom 47 ods. 2 a 3 SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21.6.2018 sp.zn. 2 Cdo

130/2018-274 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 6.4.2017 sp.zn. 1Co

3/2017-233 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava III z 14.9.2016 sp.zn.

-219 a prikazuje Okresnému súdu Bratislava III sp.zn. -219,

aby vo veci opätovne konal a rozhodol.

, narodenému , trvale bytom

, PSČ: , na doručovanie pošty: , PSČ: , štátny

občan SR sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 325,42 € (2 úkony právnej

služby po 153,50€ - prevzatie a príprava zastúpenia 7.9.2018, sťažnosť 28.9.2018; 2x

režijný paušál po 9,21€), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Petra Belicu

vedený v , IBAN: : č.účtu:

, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II. 1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutými

uzneseniami okresného súdu a krajského súdu

10. Ústavný súd lustráciou v registri podaní zistil, že 3. októbra 2017 mu bola

doručená sťažnosť sťažovateľa vedená pod sp. zn. , neskôr sp. zn.

. O predmetnej sťažnosti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia

porušenia tých istých základných práv napadnutým uznesením okresného súdu a krajského

súdu, rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. z 31. januára 2018 tak, že

sťažnosť sťažovateľa odmietol vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu krajského súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

11. Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

12. Vzhľadom na to, že o namietanom porušení základných práv sťažovateľa

napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu ústavný súd už rozhodol

odmietnutím sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, je nutné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako neprípustnú podľa § 24

písm. a) v spojení s .

II. 2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

13. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné ().

15. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

16. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho

konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva,

že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

17. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyšššieho

súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti

dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone. Najvyšší súd v odôvodnení svojho

uznesenia uviedol:

„6. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,

(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je

proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie

(úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a .

7. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak v konaní došlo

k niektorej z procesných vád, ktoré sú vymenované v až f/ . Základným

(a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné podľa je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo

o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (pozri rozhodnutie sp. zn. ,

publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. R 19/2017). Najvyšší súd rovnako v rozhodnutí sp. zn. publikovanom

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. R 21/2018 uviedol, že dovolanie nie je podľa prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení

neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní

ktorého bola podaná nadväzujúca žaloba.

8. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z , dovolací

súd prednostne skúma, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti

v dovolaní tvrdenej procesnej vady v zmysle až f/ pristúpi dovolací súd

len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení.

Z uvedeného je zrejmé, že ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré

nie je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska

prípustnosti dovolania v zmysle až f/ irelevantné, či k namietanej

procesnej vade došlo alebo nie.

9. V danom prípade dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nie je ani

rozhodnutím vo veci samej a ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Z obsahu spisu

a zo samotného dovolania je zrejmé, že žalobca podal na Okresnom súde Bratislava III

24. septembra 2015 žalobu vo veci samej, a to žalobu o vrátenie daru.

10. Rozhodnutie o neodkladnom opatrení má povahu rozhodnutia vo veci samej

vtedy, ak samotné neodkladné opatrenie konzumuje vec samu. Takáto situácia môže nastať

v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podaného po skončení konania

(pri splnení podmienok ). Rovnako v prípade návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia podaného pred začatím konania, na ktoré nenadväzuje žaloba

podľa , konanie končí rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia a konzumuje vec samu.

11. V predmetnej veci však nejde ani o jeden z vymenovaný prípadov. Rozhodnutie

odvolacieho súdu napadnuté dovolaním žalobcu nie je rozhodnutím vo veci samej a ani

rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, pretože žalobca podal tak, ako bolo vyššie uvedené,

ešte pred podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia žalobu vo veci samej,

a teda rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nekonzumuje vec samu.

12. Keďže v danom prípade nejde o rozhodnutie vo veci samej (ani o rozhodnutie,

ktorým sa konanie končí), dovolací súd procesne neprípustné dovolanie odmietol podľa

bez skúmania, či v konaní došlo k žalobcom namietanej procesnej

nesprávnosti.“

18. Takéto odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno

považovať za arbitrárne, ako to vidí sťažovateľ. Nie je úlohou ústavného súdu v konaní

o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právnych záverov najvyššieho súdu.

V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje,

že v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala

alebo mohla mať za následok porušenie označených práv sťažovateľa. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu je náležite odôvodnené, jeho záverom nechýba predchádzajúca logická

interpretácia príslušných právnych noriem a nemožno ho považovať za svojvoľné

a nepreskúmateľné.

19. Keďže medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia

označených práv sťažovateľa nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa

uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2019