Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 13/2019
PDF · 194.71 KB
No categories available
III. ÚS 13/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Belicom, M. R. Štefánika 36, Martin, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie uznesením
Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 12 C 598/2015 zo 14. septembra 2016, uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Co 3/2017 zo 6. apríla 2017 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 130/2018 z 21. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením
Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 598/2015
zo 14. septembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 3/2017 zo 6. apríla 2017
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 130/2018 z 21. júna 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde žalobu, ktorou
sa domáha vrátenia daru, pričom po začatí konania v súvislosti s týmto konaním podal
návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým žiadal, aby súd uložil žalovanej
nevstupovať na ním určené nehnuteľnosti v katastrálnom území . V ústavnej
sťažnosti sťažovateľ opätovne uvádza dôvody, ktoré podľa jeho názoru odôvodňujú
nariadenie neodkladného opatrenia. Zdôrazňuje, že žalovaná nečakane a sporadicky
prichádza do spornej nehnuteľnosti, často v jeho neprítomnosti, prehadzuje mu veci,
vyvoláva úmyselné hádky, čo sa jej však nedarí, keďže on na jej provokačné konanie nijako
nereaguje. Ďalej poukazuje na incidenty so synom žalovanej, ktorý sa proti nemu mal
podľa jeho názoru dopustiť fyzického násilia odstrkovaním pri vstupe do nehnuteľnosti
a opakovane pomáhať žalovanej pri odcudzovaní hnuteľných vecí z nehnuteľnosti.
Sťažovateľ sa domnieva, že žalovaná sa proti nemu dlhodobo a opakovane dopúšťa
konania, ktoré má charakter psychického násilia, a preto je dôvodné, aby jej súd zakázal
vstupovať do predmetnej nehnuteľnosti.
3. Okresný súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa a napadnutým uznesením
jeho návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Proti uzneseniu súdu prvej
inštancie sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým
uznesením tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
4. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že proti napadnutému uzneseniu okresného
súdu v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu podal dovolanie, keďže súd prvej
inštancie aj odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.
5. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne
neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku.
6. Podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu v spojení
s napadnutými uzneseniami krajského súdu a okresného súdu došlo k porušeniu ním
označených základných práv. Všeobecným súdom vyčíta, že nevykonali ním navrhnuté
dôkazy, zle vyhodnotili skutkový stav a nedali odpovede na všetky ním nastolené otázky.
Sťažovateľ argumentuje takto:
„Napádané rozhodnutie (uznesenia z 14.9.2016 a z 6.4.2017 a z 21.6.2018)
NEVYSVETLILO dostatočne, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie,
NEVYSVETLILO, z ktorých dôkazov súd vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, NEVYSVETLILO prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a NEVYSVETLILO dostatočne ako vec právne posúdil. Odôvodnenie uznesení (z 14.9.2016
a z 6.4.2017 a z 21.6.2018) NIE JE presvedčivé. Súdy v napádaných uznesení pri hodnotení
dôkazov tieto nevyhodnotil v súlade s § 191 CSP hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti so starostlivým prihliadnutím
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Uznesenie odvolacieho súdu z 6.4.2017
odôvodnilo (bod 5.) svoje rozhodnutie len odkazom na správne dôvody s lakonickým
odkazom na § 387 ods. 2 CSP a vôbec vecne neodôvodnilo svoje rozhodnutie.“
7. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Najvyšší súd SR z 21.6.2018 sp.zn. 2 Cdo 130/2018-274 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Bratislave z 6.4.2017 sp.zn. 1Co 3/2017-233 v spojení s uznesením
Okresného súdu Bratislava III z 14.9.2016 sp.zn. 12C/598/2015-219 porušil základné právo
, narodeného , trvale bytom ,
PSČ: , na doručovanie pošty: , PSČ: , štátny občan SR
zaručené článkom 47 Charty základných práv EÚ (2012/C 326/02), článkom 46 ods. 1
a článkom 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21.6.2018 sp.zn. 2 Cdo
130/2018-274 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 6.4.2017 sp.zn. 1Co
3/2017-233 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava III z 14.9.2016 sp.zn.
12C/598/2015-219 a prikazuje Okresnému súdu Bratislava III sp.zn. 12C/598/2015-219,
aby vo veci opätovne konal a rozhodol.
, narodenému , trvale bytom
, PSČ: , na doručovanie pošty: , PSČ: , štátny
občan SR sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 325,42 € (2 úkony právnej
služby po 153,50€ - prevzatie a príprava zastúpenia 7.9.2018, sťažnosť 28.9.2018; 2x
režijný paušál po 9,21€), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Petra Belicu
vedený v , IBAN: : č.účtu:
, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II. 1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutými
uzneseniami okresného súdu a krajského súdu
10. Ústavný súd lustráciou v registri podaní zistil, že 3. októbra 2017 mu bola
doručená sťažnosť sťažovateľa vedená pod sp. zn. Rvp 1830/2017, neskôr sp. zn.
I. ÚS 42/2018. O predmetnej sťažnosti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia
porušenia tých istých základných práv napadnutým uznesením okresného súdu a krajského
súdu, rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 42/2018 z 31. januára 2018 tak, že
sťažnosť sťažovateľa odmietol vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu
pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu krajského súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
11. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
12. Vzhľadom na to, že o namietanom porušení základných práv sťažovateľa
napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu ústavný súd už rozhodol
odmietnutím sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, je nutné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako neprípustnú podľa § 24
písm. a) v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II. 2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
13. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
15. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
16. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho
konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
III. ÚS 480/2013). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva,
že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
17. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyšššieho
súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti
dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone. Najvyšší súd v odôvodnení svojho
uznesenia uviedol:
„6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je
proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie
(úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
7. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak v konaní došlo
k niektorej z procesných vád, ktoré sú vymenované v § 420 písm. a/ až f/ CSP. Základným
(a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo
o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (pozri rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 236/2016,
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. R 19/2017). Najvyšší súd rovnako v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 157/2017 publikovanom
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. R 21/2018 uviedol, že dovolanie nie je podľa § 420 CSP prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení
neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní
ktorého bola podaná nadväzujúca žaloba.
8. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 CSP, dovolací
súd prednostne skúma, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti
v dovolaní tvrdenej procesnej vady v zmysle § 420 písm. a/ až f/ CSP pristúpi dovolací súd
len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení.
Z uvedeného je zrejmé, že ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré
nie je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska
prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ CSP irelevantné, či k namietanej
procesnej vade došlo alebo nie.
9. V danom prípade dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nie je ani
rozhodnutím vo veci samej a ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Z obsahu spisu
a zo samotného dovolania je zrejmé, že žalobca podal na Okresnom súde Bratislava III
24. septembra 2015 žalobu vo veci samej, a to žalobu o vrátenie daru.
10. Rozhodnutie o neodkladnom opatrení má povahu rozhodnutia vo veci samej
vtedy, ak samotné neodkladné opatrenie konzumuje vec samu. Takáto situácia môže nastať
v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podaného po skončení konania
(pri splnení podmienok § 325 ods. 1 CSP). Rovnako v prípade návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia podaného pred začatím konania, na ktoré nenadväzuje žaloba
podľa § 336 ods. 1 CSP, konanie končí rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia a konzumuje vec samu.
11. V predmetnej veci však nejde ani o jeden z vymenovaný prípadov. Rozhodnutie
odvolacieho súdu napadnuté dovolaním žalobcu nie je rozhodnutím vo veci samej a ani
rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, pretože žalobca podal tak, ako bolo vyššie uvedené,
ešte pred podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia žalobu vo veci samej,
a teda rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nekonzumuje vec samu.
12. Keďže v danom prípade nejde o rozhodnutie vo veci samej (ani o rozhodnutie,
ktorým sa konanie končí), dovolací súd procesne neprípustné dovolanie odmietol podľa
§ 447 písm. c/ CSP bez skúmania, či v konaní došlo k žalobcom namietanej procesnej
nesprávnosti.“
18. Takéto odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno
považovať za arbitrárne, ako to vidí sťažovateľ. Nie je úlohou ústavného súdu v konaní
o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právnych záverov najvyššieho súdu.
V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje,
že v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala
alebo mohla mať za následok porušenie označených práv sťažovateľa. Napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu je náležite odôvodnené, jeho záverom nechýba predchádzajúca logická
interpretácia príslušných právnych noriem a nemožno ho považovať za svojvoľné
a nepreskúmateľné.
19. Keďže medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia
označených práv sťažovateľa nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa
uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. januára 2019