Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 79/2020
PDF · 178.16 KB
No categories available
III. ÚS 79/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
maloletého , , a maloletého ,
, všetci , právne zastúpených
spoločnosťou hbr advokáti s. r. o., Štefánikova 15, Bratislava, v mene ktorej koná
Mgr. Milan Brach, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 3 Európskeho dohovoru
o výkone práv dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoP 10/2019
z 13. marca 2019 (Rvp 1875/2019), a tých istých práv, ako aj práv podľa čl. 3 a čl. 12 ods. 1
a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
20 CoP 11/2019 z 13. marca 2019 (Rvp 2277/2019) a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , maloletého a maloletého
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť (Rvp 1875/2019) ,
, maloletého , , a maloletého
, , všetci (ďalej len
„sťažovatelia“, alebo „sťažovateľka“, resp. „matka“ alebo „maloletí sťažovatelia“,
resp. „maloleté deti“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 3
Európskeho dohovoru o výkone práv dieťaťa (ďalej len „dohovor o výkone práv dieťaťa“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 CoP 10/2019
z 13. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu 1“), ktorým zmenil
uznesenie Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 28 P 134/2018-72
z 27. decembra 2018 o neodkladnom opatrení tak, že matka je povinná odovzdať svoje
maloleté deti do osobnej starostlivosti otca.
2. V tejto ústavnej sťažnosti sťažovatelia broja proti nesprávnej aplikácii Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a Civilného mimosporového poriadku (ďalej len
„CMP“) krajským súdom v konaní o neodkladnom opatrení a ich námietky spočívajú v tom,
že matke i kolíznemu opatrovníkovi maloletých sťažovateľov v dôsledku nevyhotovenia
zvukového záznamu z ich výsluchu bola vylúčená možnosť vyjadriť sa k tomuto dôkazu.
Súčasne bol vykonaný výsluch maloletých sťažovateľov bez účasti kolízneho opatrovníka,
ktorý nebol ani riadne predvolaný na pojednávanie konané 13. marca 2019.
3. Dňa 22. mája 2019 podala matka prostredníctvom svojho právneho zástupcu
mimoriadny opravný prostriedok, a to dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu a 19. augusta 2019 bolo právnemu zástupcovi matky doručené uznesenie dovolacieho
súdu sp. zn. 7 Cdo 110/2019 z 26. júna 2019, ktorý dovolanie matky odmietol. Z uvedenej
skutočnosti sťažovatelia vyvodzujú, že ústavnú sťažnosť podali v zákonnej lehote dvoch
mesiacov v zmysle § 124 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
4. Dňa 16. decembra 2019 sťažovatelia doručili druhú ústavnú sťažnosť
(Rvp 2277/2019), ktorou namietajú rovnaké práva podľa ústavy a dohovoru v bode 1,
ako aj práva podľa čl. 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru o právach dieťaťa uznesením krajského
súdu sp. zn. 20 CoP 11/2019 z 13. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského
súdu 2“), ktorým krajský súd zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 28 P 133/2018-72 z 27. decembra 2018 o zamietnutí návrhu otca
na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal, aby súd nahradil súhlas matky
na zápis maloletých detí na plnenie a pokračovanie primárneho vzdelávania v základnej
škole vo Švajčiarsku a nahradil jej súhlas s ich vycestovaním do Švajčiarska.
5. Dňa 22. mája 2019 podala matka prostredníctvom svojho právneho zástupcu
mimoriadny opravný prostriedok, a to dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu 2, a 28. októbra 2019 bolo právnemu zástupcovi matky doručené uznesenie
dovolacieho súdu sp. zn. 7 Cdo 155/2019 z 30. septembra 2019, ktorý dovolanie matky
odmietol.
6. Krajský súd podľa sťažovateľov napadnutým uznesením 2 porušil právo
na spravodlivý súdny proces, keď neinformoval maloleté detí o prebiehajúcom konaní
a neobjasnil im dôsledky súdneho rozhodnutia vo veci. Krajský súd nielen nenariadil
vo veci o neodkladnom opatrení pojednávanie, ale nevykonal ani k predmetu konania
výsluch maloletých detí, z čoho vyplýva, že odvolací súd nepostupoval v zmysle § 116
CMP a odňal možnosť kolízneho opatrovníka maloletých konať pred odvolacím súdom,
a tým zastupovať záujmy maloletých detí.
7. Ústavné sťažnosti boli spojené uznesením pléna ústavného súdu sp. zn.
PLs. ÚS 2/2020 z 15. januára 2020 na základe návrhu právneho zástupcu sťažovateľov.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol
nálezom, ktorým by vyslovil porušenie nimi označených práv (bod 1 tohto uznesenia)
napadnutými uzneseniami krajského súdu 1 a 2, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť krajskému
súdu na ďalšie konanie, a priznal im tiež finančné zadosťučinenie spolu v sume 3 000 €,
ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Podľa čl. 3 dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými
zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré
je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať o všetkých
záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom detí musí venovať primeraná
pozornosť zodpovedajúca ich veku a úrovni. Na ten účel sa dieťaťu musí predovšetkým
poskytnúť možnosť, aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo administratívnom
pojednávaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo alebo prostredníctvom zástupcu alebo
jeho príslušného orgánu, a spôsobom, ktorý je v súlade s pravidlami vnútroštátneho
zákonodarstva.
16. Podľa čl. 3 dohovoru o výkone práv dieťaťa dieťa, ktoré je považované
vnútroštátnym právom za dostatočne rozumovo vyspelé, v konaní pred justičným orgánom,
ktoré sa ho týka, má a môže sa domáhať práva a) dostať všetky relevantné informácie,
b) byť konzultované a vyjadriť svoje názory, c) byť informované o možných dôsledkoch
konania v súlade s týmito názormi a o možných dôsledkoch akéhokoľvek rozhodnutia.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Sťažovatelia sa domáhajú zásahu ústavného súdu proti napadnutým uzneseniam
krajského súdu 1 a 2 z dôvodov uvedených v bode 2 a 6. K prvej ústavnej sťažnosti ústavný
súd konštatuje, že je podaná zjavne oneskorene.
18. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovil názor (zdôrazňujúc pritom
závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53 a 54), podľa
ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, v prípade procesného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
,,najvyšší súd“) o dovolaní je sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(t. j. napadnutému uzneseniu) odvolacieho súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010,
19. Uvedená zásada sa premietla aj do novej právnej úpravy zákona o ústavnom
súde, ktorý v poslednej vete ustanovenia § 124 uvádza, že ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,
ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
20. Princíp zachovania lehoty po podaní dovolania aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ako aj zákonná úprava počítajúca plynutie
lehoty dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku,
však v každom prípade predpokladá riadne využitie mimoriadneho opravného prostriedku.
O riadnom využití mimoriadneho opravného prostriedku pritom nemožno hovoriť v
prípade, že je podaný neoprávnenou osobou, je podaný po lehote, je podaný bez povinného
právneho zastúpenia advokátom, prípadne ak je podaný proti rozhodnutiu, proti ktorému
právna úprava možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok nepripúšťa. V opačnom
prípade by sme totiž pripustili možnosť špekulatívneho predlžovania lehoty na podanie
ústavnej sťažnosti.
21. O tento prípad ide aj v prvej veci sťažovateľov. Dovolaním napadli najprv
uznesenie krajského súdu 1, ktorým krajský súd ako súd odvolací rozhodoval o odvolaní
otca v konaní o vydanie neodkladného opatrenia vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti.
22. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
23. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí za splnenia podmienok uvedených
pod písmenom a) až f).
24. Ustanovenie § 421 ods. 1 CSP pripúšťa možnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne. Zároveň však samotná zákonná úprava v § 421 ods. 2 CSP vylučuje
možnosť podať dovolanie proti rozhodnutiam odvolacieho súdu, ktorými odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Z možnosti podať
dovolanie je tak vylúčené aj uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia [§ 357 písm. d) CSP], pričom v tomto prípade krajský
súd vo výroku rozhodnutia súčasne konštatoval, že neodkladné opatrenie bude trvať
iba do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II
pod sp. zn. 28 P 66/2017 o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým
deťom.
25. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno
prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím
dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti (predtým § 53 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov;
teraz § 124 zákona o ústavnom súde) (m. m. II. ÚS 103/09, I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03,
I. ÚS 209/03). Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy
považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom
(podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho
podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom
súde možné prihliadať (IV. ÚS 163/2018, II. ÚS 91/2019).
26. Vzhľadom na už uvedené preto ústavný súd musí konštatovať, že sťažovateľka
podala mimoriadny opravný prostriedok, dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu 1, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o nariadení neodkladného opatrenia, hoci
zákon možnosť podať tento mimoriadny opravný prostriedok proti takému rozhodnutiu
nepripúšťa. V prípade sťažovateľky tak nie je možné hovoriť o riadnom vyčerpaní
opravného prostriedku, a preto ani nemožno lehotu na podanie ústavnej sťažnosti počítať
od momentu, keď bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie najvyššieho súdu o tomto
mimoriadnom opravnom prostriedku, ale už od momentu, keď nadobudlo právoplatnosť
napadnuté uznesenie krajského súdu 1 (uznesenie o odvolaní).
27. Je nepochybné, že napadnuté uznesenie krajského súdu 1 z 13. marca 2019
nadobudlo právoplatnosť podstatne skôr, ako nadobudlo právoplatnosť napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 110/2019 z 26. júna 2019, od ktorého odvíjajú sťažovatelia
dodržanie dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti (pozri bod 3).
28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť, v ktorej sťažovateľka
namieta porušenie svojich označených základných práv v bode 1, 12 až 16 napadnutým
uznesením krajského súdu 1, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde
ako podanú oneskorene.
29. Čo sa týka napadnutého uznesenia krajského súdu 2, ústavný súd konštatuje,
že v tejto časti je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená. Aj v tejto časti síce išlo
o napadnuté uznesenie krajského súdu 2 o neodkladnom opatrení, ale toto konanie nemalo
už dočasný charakter, ako to bolo v prvom prípade, čo vyplýva aj z bodu 12 a 12.1
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 155/2019 z 30. septembra 2019, teda zákonnú
lehotu vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu krajského súdu považoval už ústavný súd
za zachovanú (pozri bod 18).
30. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
31. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu 2 (na 14 stranách) ústavný
súd konštatuje, že prijaté právne a skutkové závery v konaní o neodkladnom opatrení
vo veci nahradenia súhlasu matky na zápis maloletých sťažovateľov na pokračovanie
primárneho vzdelávania v základnej škole vo Švajčiarsku a nahradenie jej súhlasu
s ich vycestovaním do Švajčiarska vychádzajú z logickej úvahy a opierajú sa aj o primerané
odôvodnenie, preto napadnuté uznesenie krajského súdu 2 netrpí vadou arbitrability.
32. K tomu ústavný súd zdôrazňuje, že z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy tiež
vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám
sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu
iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.
33. Ústavný súd vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení neodkladného opatrenia, prípadne
rozhodnutím o zrušení nariadeného neodkladného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom
účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými
súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
34. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že matka maloletých sťažovateľov iba pokračuje
v tej istej argumentácii, ktorú predniesla v konaní pred všeobecnými súdmi (a to v dovolaní
z 22. mája 2019 proti napadnutému uzneseniu krajského súdu 2 a jej argumentmi v rozsahu
tých istých označených práv, ako sa snaží prezentovať pred ústavným súdom,
sa primeraným a aj dostatočným spôsobom zaoberal predtým už najvyšší súd v konaní
o dovolaní, ktoré uznesením odmietol, pozn.).
35. Keďže uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 155/2019 z 30. septembra 2019
matka maloletých sťažovateľov, kvalifikovane zastúpená advokátom, v petite v ústavnej
sťažnosti ani nenamietala, jej opakovanými námietkami vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu krajského súdu 2, ktoré predniesla už v dovolacom konaní, sa ústavný súd bližšie
nezaoberal [prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP, pozn.]. Nie je úlohou
ústavného súdu v súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov v konaní o ústavnej sťažnosti ani rozvíjať, prípadne potvrdzovať
správnosť právnych záverov všeobecných súdov, pretože tie sú rovnako povolané chrániť
základné práva a slobody fyzických a právnických (m. m. III. ÚS 13/2019).
36. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov
v tejto časti bolo potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu