Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1963 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (2764)I. ÚS 456/2011
PDF · 227.27 KB
No categories available
I. ÚS 456/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr.
J. H., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
13 CoE/108/2011 z 30. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. septembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 13 CoE/108/2011 z 30. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na
základe zmluvy o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 26. novembra 2004 poskytla A. J.
(ďalej len „dlžníčka“) úver v sume 298,75 €, ktorú spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka
povinná vrátiť v 10 mesačných splátkach v sume 53,77 € mesačne od 8. apríla 2005 podľa
podmienok dojednaných v zmluve. Keďže dlžníčka neuhradila niekoľko po sebe idúcich
splátok, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal okamžite splatným. Na zabezpečenie úveru
bolo účastníkmi zmluvného vzťahu, t. j. medzi sťažovateľkou a dlžníčkou, v zmluve
dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol v zmluve určený, je oprávnený
v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré mu zo zmluvy o úvere vyplývajú,
vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Takáto notárska
zápisnica má povahu exekučného titulu. Následne bola s určeným splnomocneným
zástupcom dlžníčky spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi.
3. Súdny exekútor na základe poverení udelených Okresným súdom Spišská Nová
Ves (ďalej len „okresný súd“) začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu
exekučného konania okresný súd svojím uznesením č. k. 7 Er 552/2005-26 zo 6. februára
2011 rozhodol o zastavení exekučného konania. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky
napadnutým uznesením sp. zn. 13 CoE/108/2011 z 30. júna 2011 potvrdil okresným súdom
vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.
4. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo
porušené jej právo „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo
„vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že
spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti
zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti okresnému súdu vyčítala, že „z vlastného
podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na
zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho
sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva,
tzv. exekúciou“. V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením práva sťažovateľa
okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce
z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle
účastníkov konania... V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie
účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v
tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je
významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných
dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy. ...
samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne k vôli
týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a
dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.
5. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods.
1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutým
uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, veci vráti na ďalšie konanie a prizná
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
9. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu (a tým, že krajský súd
potvrdil prvostupňové uznesenie, zrejme aj odvolaciemu súdu, pozn.), že „z vlastného
podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na
zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“ (viac pozri
bod 3).
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
12. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola notárska
zápisnica o uznaní dlhu č. N 3761/2005, Nz 34340/2005.
13. Z napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 13 CoE 108/2011 vyplýva jeho
stotožnenie sa s rozhodnutím okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení
exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Exekučného poriadku na
neexistencii spôsobilého exekučného titulu z dôvodu zistenia, že tento odporuje zákonu.
Podľa zistenia exekučných súdov totiž exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade notárska
zápisnica, nebol spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c)
Exekučného poriadku v rozhodnom znení, a to z viacerých dôvodov. „Súd prvého stupňa
preto postupoval správne, ak preskúmaval predmetný exekučný titul a podmienky, za
ktorých bol vydaný, vrátane posudzovania zmluvy o úvere.“ Podľa exekučného súdu
notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný titul bola síce spísaná v mene
povinného splnomocnenom na podklade splnomocnenia udeleného mu povinným, avšak
toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa § 31 a nasl. Občianskeho
zákonníka. „Uvedené splnomocnenie povinná udelila Mgr. T. K., advokátovi, súčasne v
predtlačí zmluvy o úvere a teda povinná, ak chcela, aby jej bol poskytnutý predmetný
spotrebiteľský úver, bola nútená súčasne na predtlači zmluvy o úvere podpísať aj
plnomocenstvo pre Mgr. T. K., v ktorom ho splnomocnila na spísanie predmetnej notárskej
zápisnice - exekučného titulu. Mgr. T. K. zmluvu o úvere nepodpísal. Takéto podmieňovanie
poskytovania spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením plnomocenstva pre Mgr. T. K.
a s poverením na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu, je treba považovať za
neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorej právnym dôsledkom podľa
§ 53 ods. 4 a §39 Obč. zákonníka je jej absolútna neplatnosť pre rozpor so zákonom; a to
od počiatku... Pokiaľ ide o účastníkov zmluvy o úvere a dohody o plnomocenstve, odvolací
súd uvádza, že nie je daná totožnosť účastníkov týchto právnych úkonov. Zmluva o úvere je
osobitným dvojstranným právnym úkonom, na základe ktorého vznikol osobitný právny
vzťah medzi subjektmi, a to medzi spoločnosťou P., s. r. o. ako veriteľom na jednej strane
a A. J., ako dlžníkom na druhej strane na poskytnutie peňažných prostriedkov. Podpis
účastníkov na zmluve o úvere je potvrdením prejavu vôle účastníkov tejto zmluvy vo vzťahu
k tomuto právnemu úkonu. Účastníkmi dohody o plnomocenstve je splnomocniteľ
a splnomocnený, v danej veci povinná a Mgr. T. K... Dohoda o plnomocenstve, z ktorej
medzi splnomocnencom a splnomocniteľom vzniká právny vzťah, musí obsahovať všetky
náležitosti právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov, ako aj obsahu, Takýto vzťah
nevyhnutne predpokladá aj zhodu záujmov medzi jeho účastníkmi. Je teda vylúčené, aby
zmluva o zastúpení mohla byť platne uzavretá medzi osobami medzi ktorými je konflikt
záujmov. V posudzovanom prípade bola povinná nútená súčasne na predtlačí zmluvy
o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., ktorého určil práve oprávnený a v
ktorom ho splnomocnila na spísanie predmetnej notárskej zápisnice - exekučného titulu.
Okrem toho Mgr. T. K. v množstve konaní vedených oprávneným, vystupuje ako právny
zástupca oprávneného. Za takejto situácie je tu preukázateľný rozpor záujmov medzi
splnomocneným zástupcom povinnej Mgr. T. K. a povinnou, čo je prekážkou vzniku platnej
dohody o plnomocenstve, ktorý dôvod odvolací súd považuje za podstatný pre posúdenie
oprávnenia Mgr. T. K. uznať za povinnú záväzok a podpísať za ňu súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnica.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd nemá za preukázané, že medzi Mgr. T. K.,
ako splnomocnencom a povinnou, ako splnomocniteľom došlo k vzniku platnej dohody o
plnomocenstve; na základe ktorej by bol Mgr. T. K. oprávnený uznať za povinnú dlh vo
forme notárskej zápisnice a súhlasiť s jej vykonateľnosťou, ako exekučným titulom.
Uvedené závery o neplatnosti splnomocnenia majú za následok záver
o nespôsobilosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu a táto skutočnosť je dostatočným
dôvodom pre zastavenie exekúcie.
Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že Mgr. T. K. nemohol pred notárom
platne a v mene povinnej vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlas
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.“
14. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutia
okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd
má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom. Záver krajského súdu
o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne
korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného
poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1
Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté
exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania
exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr.
v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal
vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už
začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie
exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b)
Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo
priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,
alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý
exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Takýmto dôvodom
bola v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať, nepochybne notárska zápisnica zaväzujúca účastníka, ktorá je od počiatku
absolútne neplatná.
15. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
16. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozhodnutí sp.
zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
17. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
18. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila právnu istotu a súčastne legitímne
očakávanie užívať svoju pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad
núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so
všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
20. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
21. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu
v spojení s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
22. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť
medzi napadnutými uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol.
23. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2011