Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 38 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)I. ÚS 265/2020
PDF · 444.14 KB
No categories available
I. ÚS 265/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky obchodnej
spoločnosti , , , zastúpenej
, , v mene
ktorej koná advokát , vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 47 Ek 1208/2018 z 28. februára 2020 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 47 Ek 1208/2018 z 28. februára 2020 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 47 Ek 1208/2018
z 28. februára 2020 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 265/2020-28 z 26. mája 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) sp. zn.
47 Ek 1208/2018 z 28. februára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) za účasti
, , (ďalej len „zúčastnená osoba 1“),
a , , (ďalej len
„zúčastnená osoba 2“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa ako
oprávnená v exekučnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 47 Ek 1208/2018
návrhom na vykonanie exekúcie domáhala od zúčastnených osôb 1 a 2 ako povinných
vymoženia pohľadávky priznanej nespotrebiteľským rozhodcovským rozsudkom sp. zn.
RD 231/2017 zo 17. novembra 2017 vydaným , ad hoc rozhodcom
rozhodcovského súdu „podľa § 7 ods. 1 Zákona 244/20020 Z. z.“ (ďalej len „exekučný
titul“). Po začatí exekučného konania a vydaní poverenia na vykonaní exekúcie podala
zúčastnená osoba 2 návrh na zastavenie exekúcie. Okresný súd uznesením sp. zn.
47 Ek 1208/2018 z 20. februára 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom návrh
zúčastnenej osoby 2 na zastavenie exekúcie v zmysle § 61l ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení od 1. apríla 2017 zamietol, pretože exekučný súd
nie je podľa jeho názoru oprávnený skúmať platnosť, resp. existenciu rozhodcovskej
zmluvy v sporoch nespotrebiteľského charakteru.
3. O sťažnosti zúčastnenej osoby 2 proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka
rozhodol sudca okresného súdu napadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie vyššieho
súdneho úradníka zmenil tak, že exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku
zastavil. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že exekučný súd je oprávnený skúmať právomoc
rozhodcovského súdu na vydanie exekučného titulu, pretože pri prekročení právomoci by
išlo o nulitný akt. Okresný súd v sťažovateľkinej veci dospel k záveru, že rozhodca nemal
právomoc na vydanie exekučného titulu, keďže nebola preukázaná písomná forma
rozhodcovskej zmluvy medzi oprávneným a povinnými ako fyzickými osobami, čo
spôsobuje nevykonateľnosť predloženého exekučného titulu.
4. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne a svojvoľné z dôvodu
nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci,
nevysporiadania sa s existenciou rozhodcovskej zmluvy a nezákonného preskúmavania
nespotrebiteľského rozhodcovského rozhodnutia zo strany okresného súdu. V odôvodnení
ústavnej sťažnosti argumentuje, že neexistoval žiaden zákonný dôvod zastavenie exekúcie,
exekučný titul nebol kauzálne príslušným súdom zrušený ani nebola právoplatne odložená
jeho vykonateľnosť.
5. Predmetom rozhodcovského konania bol nárok na náhradu škody proti bývalým
konateľom spoločnosti dlžníka podľa § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka v situácii, keď
si veriteľ nedokáže vymôcť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti dlžníka. Rozhodcovské
konanie prebiehalo podľa § 3 ods. 2 v spojení s § 1 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“). Sťažovateľka pri svojom návrhu na vykonanie exekúcie postupovala v súlade
s § 35 a § 44 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, návrh podala v súlade s § 45 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku. Exekučný titul nebol zrušený a nebola odložená ani jeho
vykonateľnosť, a preto neexistoval jediný zákonný dôvod ho spochybňovať. Okresný súd
však bez toho, aby po vzniku exekučného titulu nastali nejaké nové okolnosti a bez toho,
aby uviedol nejaký zákonný a preskúmateľný dôvod, rozhodol, že exekúcia sťažovateľky je
neprípustná a exekúciu zastavil.
6. Sťažovateľka kritizuje napadnuté uznesenie, pretože okresný súd podľa nej
svojvoľne „vykonal meritórny prieskum exekučného titulu v exekučnom konaní a skúmal
právomoc rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskom rozhodcovskom rozsudku, čím
exekučný súd prekročil svoju právomoc, nakoľko k tomu nie je súdom príslušným a takýto
prieskum vykonal nezákonný sudca“. Pokiaľ je exekučným titulom nespotrebiteľský
rozhodcovský rozsudok s vyznačenou doložkou o jeho právoplatnosti a vykonateľnosti,
nemá podľa jej názoru exekučný súd právomoc „robiť akékoľvek obštrukcie pri povoľovaní
exekúcie, ani nemá právomoc nijakým spôsobom takéto rozhodcovské rozhodnutie
akokoľvek preskúmavať, vrátane posudzovania existencie rozhodcovskej zmluvy“.
7. Podľa sťažovateľky okresný súd si nesprávne vykladá pojem „preskúmavanie
exekučného titulu“ v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z § 6 zákona
o rozhodcovskom konaní vyplýva oprávnenie exekučného súdu posudzovať iba okolnosti
spôsobilosti byť rozhodcom. Posudzovanie právomoci orgánu, ktorý vydal nespotrebiteľské
rozhodcovské rozhodnutie, nad rozsah § 6 zákona o rozhodcovskom konaní je neprípustné.
Závery vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia odporujú podľa názoru sťažovateľky
právnym názorom, ktoré vyplývajú zo zaužívanej aplikačnej praxe a sú založené na starších
súdnych rozhodnutiach spred roku 2015, ktoré nereflektujú aktuálny právny stav, t. j.
príslušnú zmenu zákona o rozhodcovskom konaní a tiež zmenu Exekučného poriadku
účinnú od 1. apríla 2017. Od 1. januára 2015 exekučný súd nemá právomoc preskúmavať
právomoc rozhodcovského súdu a existenciu rozhodcovskej zmluvy pri nespotrebiteľských
rozhodcovských konaniach, ani iným spôsobom brániť v exekúcii. Nadväzne sťažovateľka
uvádza početnú judikatúru súdov, v ktorých bola obdobná právna vec posúdená odlišne,
a osobitne poukazuje na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 1/2018 a na jeho nález
sp. zn. II. ÚS 300/2018, z ktorých obsiahlo cituje právne vety.
8. Na tomto základe sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že napadnutým uznesením okresného súdu boli porušené jej v záhlaví označené
práva, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby
sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky
9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k obsahu ústavnej sťažnosti vyjadril poverený
podpredseda okresného súdu, a to podaním sp. zn. Spr 4052/20 z 29. júna 2020, v ktorom,
poukazujúc na správnosť argumentácie sústredenej do napadnutého uznesenia, uviedol, že
považuje ústavnú sťažnosť za nedôvodnú. Rovnaký názor predostrela i zákonná sudkyňa.
Vyjadrila nesúhlas s dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v ústavnej sťažnosti. Je toho
názoru, že zo strany exekučného súdu nebolo svojvoľne rozhodované o zastavení exekúcie a
o neexistencii rozhodcovskej zmluvy, keď práve neexistencia platnosti rozhodcovskej
zmluvy bola zo strany účastníka konania namietaná. Je presvedčená o tom, že napadnuté
uznesenie bolo odôvodnené dostatočným spôsobom, všetky podstatné argumenty
sťažovateľky v ňom boli zodpovedané, postup exekučného súdu má oporu v právnych
predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite
napadnutého uznesenia. Napokon zákonná sudkyňa poukázala na rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 484/2018 z 13. septembra 2018, ktoré bolo vydané v skutkovo obdobnej
veci, a potvrdzuje správnosť záverov exekučného súdu v sťažnosťou napadnutom uznesení.
Exekučný súd postupoval v súlade s týmto nálezom a keďže nález sp. zn. IV. ÚS 22/2020
z 13. mája 2020 v čase vydania napadnutého rozhodnutia neexistoval, nemohol byť
zo strany exekučného súdu porušený princíp, že na podobnú otázku by mala byť vždy daná
rovnaká odpoveď.
10. Ústavný súd v zmysle § 126 zákona o ústavnom súde upovedomil o podanej
ústavnej sťažnosti zúčastnené osoby, vystupujúce v označenom exekučnom konaní
v postavení povinných. Zúčastnené osoby sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrili.
11. Na vyjadrenie okresného súdu reagovala sťažovateľka podaním z 10. júla 2020,
v ktorom opätovne zrekapitulovala svoje sťažnostné námietky, poukázala na závery nálezov
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 300/2018 z 5. septembra 2018 a sp. zn. IV. ÚS 22/2020
z 13. mája 2020 a vyjadrila súhlas s upustením od verejného pojednávania o prijatej
ústavnej sťažnosti.
12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ústavnou sťažnosťou a stanoviskami účastníkov konania dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
15.1. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07),
a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky o tom, že okresný súd
zastavil exekúciu bez opory v platnom práve, čím zasiahol do jej práv. Tvrdí, že ak okresný
súd v exekučnom konaní skúmal rozhodcovskú doložku v rozhodcovskom
nespotrebiteľskom konaní a v napadnutom uznesení konštatoval nedostatok právomoci
rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku, teda jeho nulitu, prekročil
svoju právomoc.
17. V okolnostiach danej veci je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné najskôr
poukázať na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 300/2018 z 5. septembra 2018, podľa
ktorého pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby sa žalobou podanou na príslušnom
súde domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy,
vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto
ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura
scripta sunt“ („práva patria bdelým“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných
než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní,
pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné. Berúc do úvahy
dôvody prejednávanej ústavnej sťažnosti, ústavný súd taktiež konštatuje, že závery
o vylúčení skúmania právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní sa v prípade, ak
ide o spor z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, zjavne vzťahujú a primerane
použijú aj na možnosť exekučného súdu v rámci svojej pôsobnosti preskúmať uplatnenie
rozhodcovskej doložky z hľadiska toho, či pokrýva aj nárok podľa § 135a Obchodného
zákonníka (m. m. nález IV. ÚS 22/2020).
18. Ústavný súd zastáva názor, že nosné právne názory vyslovené v jeho náleze
sp. zn. II. ÚS 300/2018 sú naďalej uplatniteľné aj pri posudzovaní prípadov, na ktoré
sa s účinnosťou od 1. apríla 2017 vzťahuje novela Exekučného poriadku (zákon
č. 2/2017 Z. z.).
19. K uvedenému sa žiada dodať, že právomoc súdov v civilných veciach je
všeobecne vymedzená § 3 a § 4 zákona č. 160/2015 Z. z Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) tak, že „súdy prejednávajú a rozhodujú
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú iné orgány. Iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to
ustanovuje zákon.“. Takto vymedzená právomoc jednotnej sústavy všeobecných súdov
zahŕňa tak právomoc civilného súdu, ako aj exekučného súdu, preto medzi nimi nemôže
vzniknúť spor o právomoc, ale len kompetenčný konflikt o vecnú príslušnosť.
20. Napadnuté uznesenie exekučného súdu vychádza z toho, že rozhodcovská zmluva
bola uzavretá s dlžníkom, ktorým je právnická osoba, a nie s fyzickými osobami jej
štatutárov. Okresný súd teda posudzoval, či sa rozhodcovským rozsudkom nerozhodol spor,
pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva. Zákon o rozhodcovskom konaní ani
Exekučný poriadok však v čase rozhodovania okresného súdu také ustanovenia, ktoré by
umožňovali exekučnému súdu vykonať prieskum rozhodcovského rozsudku
v nespotrebiteľských veciach v exekučnom konaní z hľadiska rozsahu rozhodcovskej
zmluvy, neobsahovali. V zmysle § 40 ods. 1 písm. a) bodu 3 zákona o rozhodcovskom
konaní rozhodovanie o tom, či má byť zrušený rozhodcovský rozsudok v nespotrebiteľskej
veci, osobitný zákon zveruje do vecnej príslušnosti osobitne kauzálne príslušných súdov
podľa § 28 ods. 1 CSP. Tieto súdy sú kompetentné posudzovať okrem iného to, či sa
rozhodcovským rozsudkom „rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská
zmluva alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky“ ako jeden zo zákonných
dôvodov zrušenia takéhoto rozhodcovského rozsudku.
21. Oprávnenie účastníka namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
podľa § 21 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní a oprávnenie podať žalobu o zrušenie
takéhoto rozhodcovského rozsudku kauzálne príslušnému súdu podľa § 40 zákona
o rozhodcovskom konaní, o ktorých je oprávnený a povinný rozhodovať zákonom určený
civilný súd, nepripúšťajú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu zo strany exekučného
súdu v rozsahu, ktorý patrí civilnému súdu. Nevyužitie postupu podľa zákona
o rozhodcovskom konaní (námietka nedostatku právomoci a žaloba o zrušenie rozsudku,
pozn.) v iných ako spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu v exekučnom konaní na strane žalovaného účastníka rozhodcovského
konania, ktorý znáša svoju procesnú zodpovednosť za včasné uplatňovanie účinných
prostriedkov ochrany, ktoré mu právny poriadok priznáva (II. ÚS 298/2020).
22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavnému súdu neostáva iné ako konštatovať,
že exekučný súd napriek nedostatku svojej príslušnosti a absencie zákonnej opory pre takýto
postup skúmal platnosť a rozsah rozhodcovskej zmluvy. Tieto atribúty rozhodcovskej
zmluvy sú však zákonnými dôvodmi na zrušenie rozhodcovského rozsudku a rozhodovanie
o nich je zákonom zverené kauzálne príslušnému okresnému súdu (§ 28 ods. 1 CSP).
V zastavení exekúcie na základe výsledkov takéhoto skúmania tak ide o závažnú procesnú
vadu, ktorá mala vplyv na vecnú správnosť napadnutého uznesenia okresného súdu
a z ústavného hľadiska jej intenzita indikuje neakceptovateľnosť.
23. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné dodať, že uznesenie
sp. zn. IV. ÚS 484/2018, na ktoré poukazoval okresný súd, nie je v danej veci aplikovateľné
z dôvodu skutkovej odlišnosti oboch prípadov. Kým v prejednávanom prípade predchádzala
vydaniu rozhodcovského rozsudku písomná rozhodcovská zmluva zahŕňajúca aj uplatnenie
pohľadávky voči konateľom spoločnosti, vo veci sp. zn. IV. ÚS 484/2018 išlo o tacitne
založenú právomoc rozhodcovského súdu s nedostatkom v doručovaní písomností
povinnému. Vychádzajúc z uvedeného, ide o rozhodnutie ojedinelé, zohľadňujúce
špecifické okolnosti prípadu, ktoré nemá zásadnejší vplyv na judikatúrnu líniu načrtnutú
v ostatnom období ústavným súdom vo veciach sp. zn. II. ÚS 300/2018, sp. zn.
II. ÚS 395/2019 a sp. zn. IV. ÚS 22/2020, ktorej sa ústavný súd pridržiava aj v tejto veci.
24. Sumarizujúc už uvedené závery, ústavný súd rozhodol, že napadnutým
uznesením okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúceho § 133 ods. 2 a 3
písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).
25. Hoci bolo konštatované, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať platnosť,
resp. existenciu rozhodcovskej zmluvy v sporoch nespotrebiteľského charakteru, ústavný
súd súčasne dodáva, že i v tejto fáze exekučného konania je okresný súd oprávnený (a aj
povinný) ex offo skúmať, či sú splnené všetky podmienky pre zákonné vedenie exekúcie,
a to (v okolnostiach danej veci) najmä v tom smere, či exekučný titul vydal orgán
oprávnený na jeho vydanie.
25.1 Vychádzajúc z príloh tejto ústavnej sťažnosti, nemožno podľa názoru ústavného
súdu opomenúť prechodné ustanovenie k novele zákona o rozhodcovskom konaní účinnej
od 1. januára 2017 (zákon č. 125/2016 Z. z.), ktorá v § 54c ods. 4 výslovne uvádza, že
zmluvné strany nie sú viazané rozhodcovskou zmluvou, ktorá zakladá právomoc stáleho
rozhodcovského súdu, ktorého zriaďovateľ nespĺňa podmienky podľa právnych predpisov
účinných od 1. januára 2017, ak do 31. decembra 2016 na jej základe nezačalo
rozhodcovské konanie alebo ak rozhodcovské konanie bolo zastavené podľa odseku 2 tohto
ustanovenia. V prejednávanej veci bol exekučný titul vydaný , ad
hoc rozhodcom rozhodcovského súdu pod hlavičkou „
, na základe písomnej rozhodcovskej doložky z roku
2011 v rozhodcovskom konaní, ktoré začalo po 1. januári 2017. Vzniká tu pochybnosť, či
tento subjekt spĺňal podmienky podľa § 12 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení
od 1. januára 2017, ktorú je potrebné rozptýliť overením v príslušných registroch
(napr. § 12a zákona o rozhodcovskom konaní).
25.2 V prípade zistenia, že exekučný titul bol vydaný neoprávneným,
resp. neexistujúcim subjektom, je okresný súd ako súd exekučný povinný na zistenú nulitu
aktu prihliadnuť, pretože ide o rozhodnutie trpiace takou extrémnou vadou, ktorá
nevyvoláva právne účinky napriek tomu, že dané rozhodnutie nebolo formálne zrušené.
25.3 Je nutné dodať, že exekučný poriadok síce expressis verbis nestanovuje
možnosť zastavenia exekúcie ex offo, avšak ústavný súd zastáva názor, že k tomu z určitých
dôvodov možno pristúpiť. Vzhľadom na koncentráciu konania je zrejmé, že nie je prípustné,
aby exekučný súd zastavil exekúciu ex offo z dôvodu, ktorý je zistiteľný len na základe
riadneho splnenia povinnosti povinného tvrdiť a navrhnúť dôkazy. Takýmto dôvodom však
bude právna skutočnosť, ktorá je zistiteľná z vlastnej činnosti exekučného súdu, prípadne
zo súdnych či verejných registrov, teda ak sa nevyžaduje predloženie tvrdení a dôkazných
návrhov zo strany povinného, čo by bol aj tento prípad.
V.
Zrušenie napadnutého rozhodnutia
26. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
26.1 Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa
§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
27. Úlohou okresného súdu bude opätovne rozhodnúť o návrhu zúčastnenej osoby 2
na zastavenie exekúcie, rešpektujúc právny názor vyslovený ústavným súdom v tomto
náleze.
VI.
Trovy konania
28. Sťažovateľka v petite svojej ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie
náhrady trov konania, ktoré vyčíslila sumou 675,43 € za tri úkony právnej služby.
29. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
30. Napriek tomu, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu, ktoré nadväzne na tento výrok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie, náhradu trov konania sťažovateľke nepriznal (bod 3 výroku nálezu). K tomuto
záveru dospel s prihliadnutím na špecifické okolnosti daného prípadu a najmä na právne
závery uvedené v bodoch 25 až 25.3, v ktorých poukázal na skutočnosti evokujúce
ničotnosť rozhodnutia, ktoré sa stalo exekučným titulom v prejednávanej veci a jeho výkon
by mohol znamenať rozpor s verejným poriadkom.
31. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu