Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 484/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Bartošom,

Kollárovo námestie 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo 14. augusta 2017

a z 25. októbra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. decembra 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Bartošom, Kollárovo

námestie 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 14. augusta 2017 [sťažovateľ zjavne nesprávne

uvádza, že ide o uznesenie z 5. mája 2017, hoci z priloženej dokumentácie vyplýva,

že ide o uznesenie zo 14. augusta 2017, pozn. (ďalej aj „napadnuté uznesenie

zo 14. augusta 2017)] a 25. októbra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie z 25. októbra

2017“, spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca

v rozhodcovskom nespotrebiteľskom konaní proti žalovanému – inej fyzickej osobe, ktorá

si v rozhodcovskom konaní neprevzala žiadnu z jej zasielaných písomností rozhodcovského

súdu doručovaných na adresu jej trvalého bydliska. Predmetné rozhodcovské konanie bolo

ukončené vydaním rozhodcovského rozsudku sp. zn. z 2. mája 2017,

ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 11. mája 2017. Žalovaný, ktorému bola

týmto rozsudkom uložená povinnosť, nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Následne sťažovateľ podal návrh na vykonanie exekúcie na základe tohto

exekučného titulu zaevidovaného pod sp. zn. . Okresný súd uznesením

vydaným vyšším súdnym úradníkom pod sp. zn. zo 14. augusta 2017 návrh

oprávneného na povolenie exekúcie zamietol s odôvodnením, že medzi oprávneným

a povinným nevznikla vopred rozhodcovská zmluva zakladajúca právomoc rozhodcovského

súdu a nečinnosť účastníka rozhodcovského konania nemôže spôsobiť vznik rozhodcovskej

zmluvy, preto okresný súd vyhodnotil rozhodcovský rozsudok ako nulitný právny akt, ktorý

nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal 16. augusta 2017 sťažnosť, o ktorej

rozhodol okresný súd napadnutým uznesením vydaným sudcom pod sp. zn.

z 25. októbra 2017 tak, že sťažnosť oprávneného (sťažovateľa) zamietol, keďže s právnym

posúdením exekučného titulu vyšším súdnym úradníkom sa stotožnil. Napadnuté

rozhodnutie bolo sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia doručené 2. novembra 2017.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil

a prekročil právomoci exekučného súdu, keď uskutočnil meritórny prieskum

rozhodcovského rozsudku. V sťažnosti sa okrem iného uvádza:

«... Ústavná sťažnosť sťažovateľa sa skladá z dvoch základných dôvodov - častí.

Časť 2, ktorá smeruje k nesprávnemu rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. a časť 1, ktorá smeruje k napadnutiu

Sťažovateľ tvrdí, že Exekučný poriadok v znení platnom

od 01. 04. 2017 je v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a ods. 2, čl. 143 ods. 1 a ods. 2

, čím je porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie.

v Posudzovanie návrhu na vykonanie exekúcie,

Dôvody odkladu exekúcie, § 61i Všeobecné účinky odkladu exekúcie, § 61j Trvanie odkladu

exekúcie, § 61k Zastavenie exekúcie súdom, § 202 ods. 4 Rozhodovanie súdu nie sú v súlade

s , lebo účastníkovi exekučného konania nie je umožnený

prístup k spravodlivému súdnemu konaniu a takéto znenie Exekučného poriadku zbavuje

účastníka exekučného konania práva na súdnu ochranu...

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.

nezákonne, nesprávne, právne nepreskúmateľne s použitím neplatných

právnych noriem a prekonaných judikatórnych rozhodnutí zamietol sťažovateľovi jeho

návrh na povolenie exekúcie. Porušenie zákona a porušenie princípu právnej istoty

(Čl. 2 ) bolo v rozhodovaní Okresného súdu Banská Bystrica

v takom rozsahu porušené, že nie je možné hovoriť o právnom názore sudcu,

ale o odbornom zlyhaní sudcu. Vzhľadom na to, že nie je možné voči rozhodnutiu

prvostupňového súdu v exekúcii od 01. 04. 2017 už podať žiaden opravný prostriedok,

je potrebné, aby o veci rozhodol Ústavný súd SR...

Exekučný titul, ktorý sťažovateľ predložil na Okresný súd Banská Bystrica ako súd

exekučný, bol rozhodcovský rozsudok vydaný v nespotrebiteľskej veci podľa Zákona

č. Od 01. 01. 2015 prišlo k zásadnej legislatívnej zmene a to oddelenie

spotrebiteľskej arbitráže do a bol

zásadným spôsobom prepracovaný na podobu vzorového zákona UNCITRAL. V Zákone

č. v znení platnom od 01. 01. 2015 sa už nenachádza akákoľvek možnosť -

právo exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok

(rozhodcovské uznesenie). Takúto možnosť mal exekučný súd iba voči rozhodcovským

konaniam vydaným do 31. 12. 2014 podľa V Zákone

č. v znení platnom od 01. 01. 2015 bol uvedený zrušený.

Právo exekučného súdu preskúmavať rozhodcovské rozhodnutie bolo zrušené. Exekučný súd

je povinný plne rešpektovať rozhodcovský rozsudok, nemá právo robiť jeho meritórny

prieskum, nesmie ani posudzovať existenciu rozhodcovskej zmluvy a je rozhodcovským

rozsudkom plne viazaný. Tak ako to uvádza Zákona v znení

platnom od 01. 01. 2015 „Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,

je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov - Exekučný poriadok. Akýkoľvek prieskum

rozhodcovského konania od 01. 01. 2015 môže vykonávať iba kauzálne určený súd (§ 28

) na základe návrhu - žaloby a iba v rozsahu uvedenom

Určite ale nie exekučný súd.

... Exekučný súd doslovne odignoroval zásadné prejudiciálne právne názory

už vyslovené Ústavným súdom SR, Najvyšším súdom SR, Krajskými súdmi SR a mnohými

okresnými súdmi SR. Okresný súd Banská Bystrica pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa

na vykonanie exekúcie vytvoril absurdné hypotézy, kde si pospájal historické (neplatné)

judikatórne názory s vlastným subjektívnym pocitom nadradenosti nad znenie Zákona

č. a

Nakoľko zásada právnej istoty sa stala systémovým prvkom pri súdnom rozhodovaní

(Čl. 2 ) a toto platí aj na Exekučný poriadok ( Zákona

č. ) je potrebné aby Ústavný súd SR vyslovil aktuálny právny - judikatórny

názor na právomoc exekučného súdu, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok

(rozhodcovské uznesenie) vydané v nespotrebiteľskej veci podľa

v znení platnom od 01. 01. 2015...

Exekučný súd zrušením v v znení platnom

od 01. 01. 2015 nemá akúkoľvek právomoc meritórne a procesne preskúmavať (vrátane

zisťovania existencie rozhodcovskej zmluvy) rozhodcovský rozsudok (rozhodcovské

uznesenie) a je takýmto rozhodnutím v plnej miere viazaný s povinnosťou vždy vydať

poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok uvádza

v ustanovení , že exekučné konanie sa riadi ,

kde v ustanovení § 2 sa uvádza, že podľa tohto zákona sa nepostupuje, ak iný zákon

neustanovuje inak. Tento iný , ktorého kogentné znenie

má preto prednosť pred Exekučným poriadkom a . Zrušením v

Z. z. (ktorý platil iba do 31. 12. 2014) a v aktuálnom znení od 01. 01. 2015 nemá exekučný

súd už akúkoľvek právomoc meritórne a procesne preskúmavať rozhodcovské konanie,

ani posudzovať akým spôsobom strany medzi sebou uzatvorili rozhodcovskú zmluvu.

Exekučný súd je rozhodcovským rozsudkom plne viazaný a je povinný sa riadiť

jeho obsahom tak, ako o veci už predtým rozhodol rozhodcovský súd. Nespotrebiteľské

rozhodcovské rozhodnutie je od 01. 01. 2015 pre exekučný súd vždy vecou rozhodnutou –

res iudicata.

Sťažovateľ je presvedčený... že exekučný súd od 01. 01. 2015 prijatím novely Zákona

č. nesmie za žiadnych okolností preskúmavať meritórnu stránku

rozhodcovského rozsudku (rozhodcovského uznesenia), existenciu rozhodcovskej zmluvy

(s výnimkou non-arbitrability uvedenej v Z. z), nesmie

preskúmavať procesné vady rozhodcovského konania, je rozhodcovským rozsudkom

(rozhodcovským uznesením) plne viazaný, pokiaľ oprávnený predloží exekučnému súdu

zákonom požadovanú listinu - rozhodcovský rozsudok (rozhodcovské uznesenie)

s vyznačenou právoplatnosťou a vykonateľnosťou je exekučný súd povinný bez zbytočného

odkladu vydať poverenie na vykonanie exekúcie. Právoplatný rozhodcovský rozsudok

vydaný podľa v znení platnom od 01. 01. 2015 je záväzný

pre účastníkov rozhodcovského konania, ako aj pre všetky orgány, vrátane exekučného

súdu.

... Taktiež aj v prípade podania námietok povinného, ktoré by smerovali k prieskumu

rozhodcovského rozhodnutia, je exekučný súd povinný takéto námietky (návrh na zastavenie

exekúcie) povinného zamietnuť. Akýkoľvek iný postup exekučného súdu nemá oporu

v zákone.»

Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd sa nevysporiadal s existenciou

rozhodcovskej zmluvy:

«Prijatím novely v znení platnom od 01. 01. 2015 je možné

platne uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu (okrem iných spôsobov uvedených v § 4 Zákona

) aj tak, že žalovaný v rozhodcovskom konaní nenamietne jej existenciu (

ods. 2 ), takéto konanie žalovaného sa považuje za platné

uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy ( ). Právo namietať

nedostatok právomoci rozhodcovského súdu podlieha preklúzii. Tak isto podlieha preklúzii

aj možnosť napadnúť pozitívne rozhodcovské uznesenie o právomoci vydané podľa § 21

ods. 4 námietkou na súde v lehote 30 dní. Nepodaním takejto

námietky na kauzálny súd zaniká akékoľvek právo žalovaného (povinného) napádať

v budúcnosti platnosť rozhodcovskej zmluvy (tiež )...

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 26. 06. 2013 str. 8 ods. 4, 5:

Platná rozhodcovská zmluva môže vniknúť aj pasívnym správaním žalovaného

účastníka v rozhodcovskom konaní. Ak žalobca vo svojej žalobe tvrdí, že medzi ním

a žalovaným existuje rozhodcovská zmluva a žalovaný nepodá voči tomuto tvrdeniu

námietku pri prvom úkone vo veci samej, tak vznikne platne uzatvorená rozhodcovská

zmluva.

Rozsudok NS SR :

„Nečinnosť alebo mlčanie je prejavom vôle iba vtedy, ak dochádza k vedomému

opomenutiu aktívneho chovania, ku ktorému je príslušný subjekt povinný na základe

právnej normy.“

Takáto situácia nastáva aj vtedy, ak si žalovaný nepreberá zásielky z rozhodcovského

súdu, a preto nastala voči nemu fikcia doručenia. Pokiaľ si žalovaný neprevzal zásielku

s oznámením o začatí rozhodcovského konania, ktorá mu bola doručovaná na adresu sídla

spoločnosti, alebo adresu uvedenú vo Výpise z registra fyzických osôb SR považuje sa

zásielka za doručenú. Na rozhodcovské konanie vedené podľa

musí byť prednostne použité iba znenie Použitie je voči

obmedzené iba „primerane, ak to povaha vecí pripúšťa“ (

ods. 3 ). Rozhodcovský súd ako súkromný orgán nemá žiadne

možnosti zisťovať skutočné miesto, kde sa adresát zdržiava. Nemá právo doručovať

pomocou polície, alebo mestskej polície. Ani nemá právo dopytovať iné orgány ako je obec,

alebo mesto resp. iné osoby. Nemá právo ani na elektronické doručovanie do dátovej

schránky právnickej osobe. Pritom často mnohé fyzické osoby ani nemajú žiadne trvalé

bydlisko, ale si uvádzajú iba adresu na obecnom, resp. mestskom úrade. Prijatím

od 01. 07. 2016 je zavedený systém, že každá právnická a fyzická osoba má mať

doručovaciu adresu, na ktorú je jej možné doručovať zásielky.

Všetka zodpovednosť za preberanie zásielok je už výlučne na adresátovi. Pokiaľ

si adresát zásielku nepreberie, ani v čase jej úložnej doby, považuje sa zásielka za doručenú

aj keď sa adresát o tom nedozvie (, , , ). Nastáva právny stav

fikcie doručenia. Súd alt. rozhodcovský súd už nemá žiadnu povinnosť (rozhodcovský súd

ani reálne možnosť) adresáta hľadať.

Od 01. 01. 2015 prijatím novely je priamo v uvedené

„Zrušené o spotrebiteľskej arbitráži s účinnosťou od 1. januára

2015.“

V Dôvodovej správe k sa uvádza „V nespotrebiteľskej

arbitráži sa posilňuje úloha strán na úkor súdnej ingerencie. Účastníci konania musia

v prvom rade chrániť svoje práva prostredníctvom žaloby o zrušenie rozhodcovského

rozsudku. Naopak, v spotrebiteľskej arbitráži sa právna úprava presúva do osobitného

zákona.“

Exekučný súd NESMIE PRESKÚMAVAŤ od 01. 01. 2015 rozhodcovské rozhodnutie

vydané podľa v znení platnom od 01. 01. 2015 preto, lebo v tomto

zákone BOL ZRUŠENÝ § 45. TENTO PLATIL IBA DO 31. 12. 2014.

... TAK ISTO STRATILI PLATNOSŤ VŠETKY PREJUDICIÁLNE SÚDNE

ROZHODNUTIE, KTORÉ SVOJU PRÁVNU VETU OPIERALI O TEXT § 45 ZÁKONA

Č. 244/2002 Z. Z. V ZNENÍ PLATNOM DO 31. 12. 2014. Je neprípustné, aby exekučný súd

od 01. 01. 2015 citoval alebo sa riadil prejudicialitou publikovanou do 31. 12. 2014,

nakoľko akékoľvek takéto právne názory TÝKAJÚCE SA EXEKUČNÉHO TITULU, ktorým

je ROZHODCOVSKÉ ROZHODNUTIE vydané podľa

po 01. 01. 2015 už bolo vydané PODĽA ÚPLNE INÉHO KOGENTNÉHO ZNENIA TOHTO

ZÁKONA.

V kontexte /Z. z. Exekučný poriadok a Zákona

č. JE O ROZHODCOVSKOM KONANÍ

NADRADENÝ EXEKUČNÉMU PORIAKU.

Exekučný súd preto nesmie použiť na exekúciu rozhodcovského rozsudku

(rozhodcovského uznesenia) iné obmedzenia ako tie, ktoré uvádza

TENTO ZÁKON ALE OD 01. 01. 2015 NEDÁVA EXEKUČNÉMU SÚDU ŽIADNE PRÁVO

AKOKOĽVEK POSUDZOVAŤ ROZHODCOVSKÉ ROZHODNUTIA. Práve opačne v § 44

ods. 2 NARIAĎUJE EXEKUČNÉMU SÚDU VYDAŤ POVERENIE VYKONANIE

EXEKÚCIE BEZ MOŽNOSTI AKÉHOKOĽVEK ZASAHOVANIA ZO STRANY

EXEKUČNÉHO SÚDU DO PRÁV OPRÁVENÉHO. Ide o logický a pochopiteľný princíp

reciprocity pri exekúcii a priradenia rovnakej hodnoty rozhodnutia rozhodcovského súdu

(v nespotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) a rozhodnutia všeobecného súdu. Iný postup

exekučného súdu je preto neprijateľný a logicky sa rovná tomu istému, akoby exekučný súd

chcel preskúmavať právoplatný a vykonateľný rozsudok všeobecného súdu. A pokiaľ

by sa mu v takomto rozsudku všeobecného súdu niečo nezdalo, tak by nevydal poverenie

na vykonanie exekúcie.

Právoplatný rozhodcovský rozsudok je záväzný pre účastníkov rozhodcovského

konania, ako aj pre všetky orgány. Exekučný súd za žiadnych okolností nesmie preskúmavať

meritórnu stránku rozhodcovského rozsudku. Správnosť skutkových zistení alebo právneho

posúdenia je vylúčená zo súdneho prieskumu aj v konaní o zrušenie rozhodcovského

rozsudku a o to viac musí byť vylúčená v exekučnom konaní.

Exekučný súd ďalej nesmie skúmať, či rozhodcovský rozsudok vykazuje niektorú

z vád, ktoré sú dôvodom na zrušenie na základe námietky účastníka (teda dôvody

vymenované v v znení platnom

od 01. 01. 2015). Exekučný súd tak nesmie preskúmavať existenciu rozhodcovskej zmluvy

(s výnimkou non-arbitrability), ako ani prekročenie právomoci rozhodcovského súdu (opäť

s výnimkou objektívnej non-arbitrability). Takisto nie je oprávnený preskúmavať procesné

vady rozhodcovského konania, ktoré účastník mohol uplatniť žalobou.

Definíciu non-arbitrability je potrebné vykladať podľa judikátu R 46/2012

maximálne v obsahu v znení platnom od 01. 01. 2015

„V rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory: a) o vzniku, zmene alebo zániku

vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, b) o osobnom stave,

c) súvisiace s núteným výkonom rozhodnutia, d) ktoré vznikli v priebehu konkurzného

a reštrukturalizačného konania.“ Zo zákona nevyplýva, či exekučný súd môže preskúmavať

objektívnu arbitrabilitu danej veci. Exekučný poriadok takýto prieskum výslovne

nepredpokladá.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 26. 09. 2011:

„Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky

ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok,

že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného

súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustné uplatnil rozdielny

procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného

titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo

na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda

znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako,

ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z , v zmysle

ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány.

To isté platí, ak ide o rozsudok rozhodcovského orgánu.

Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové závery)

rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade

pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže

exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou

rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je rozsudok,

ktorý vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd.“

Rozhodcovská zmluva medzi sťažovateľom a žalovaným vznikla podľa § 4 ods. 3

písm. a) písomná forma rozhodcovskej zmluvy je zachovaná

aj vtedy, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá vo vzájomnej komunikácii strán, podľa § 4

ods. 7 - rozhodcovská zmluva sa považuje za písomne uzavretú

v rozsahu predmetu podanej žaloby aj vtedy, ak je jej existencia tvrdená v žalobe a žalovaný

v žalobnej odpovedi doručenej rozhodcovskému súdu jej existenciu nenamietne.

V nadväznosti na účastník konania, ktorý chce uplatniť

námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť

rozhodcovskej zmluvy, môže tak urobiť v rozhodcovskom konaní najneskôr pri prvom úkone

vo veci samej, inak sa považuje existencia rozhodcovskej zmluvy za preukázanú a platí

ustanovenie

... Okresný súd Banská Bystrica nesprávne vyhodnotil skutkový stav pri zamietnutí

návrhu sťažovateľa na vykonanie exekúcie, nesprávne právne posúdil vec a nevysporiadal

sa s existenciou rozhodcovskej zmluvy medzi stranami konania. Sťažovateľ má za to,

že neboli naplnené dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie a Okresný súd

Banská Bystrica mal v konaní pod sp. zn. mal vydať poverenie na vykonanie

exekúcie.

Okresný súd Banská Bystrica sa pri rozhodovaní o návrhu na vykonanie exekúcie

dostatočne, ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom nevysporiadali s existenciou

rozhodcovskej zmluvy medzi stranami konania. Rozhodnutie Okresného súdu Banská

Bystrica je v príkrom rozpore s rozhodnutiami iných súdov, ako aj inými rozhodnutiami

Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a tiež

s kogentným znením Rozhodnutia Okresného súdu Banská

Bystrica smerovali iba k jednostrannému znevýhodneniu sťažovateľa aj za cenu, že konajúci

súd pritom vedome a úmyselne porušil platné právne normy a právne názory pri

rozhodovaní iných súdnych autorít v podobných veciach. Sťažovateľ je vystavený súdnej

šikane, Okresný súd Banská Bystrica úmyselne zvýhodnil iba druhú stranu súdneho konania

takým spôsobom, aby bola sťažovateľovi spôsobená právna aj materiálna ujma na jeho

majetku a právach.

... Okresný súd Banská Bystrica sa ale dopustil zásadného právneho pochybenia pri

posudzovaní svojej právomoci ako exekučného súdu a priznal si väčšiu arbitrabilitu, ako

mu zákon umožňuje. Okresný súd Banská Bystrica rozhodol v diametrálnom rozpore

s prejudikovaným názorom vyjadreným Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn.

z 26. 6. 2013, v rozpore s a záväzným judikátom

R 40/2013. Taktiež porušil svojim rozhodnutím princíp právnej istoty a predvídateľnosti

súdnych rozhodnutí, ktorým sa riadia ostatné súdy SR...

Exekučný súd nemôže na rozhodcovské rozsudky vydané podľa

Z. z. v znení platnom od 01. 01. 2015 aplikovať tie ustanovenia, ktoré aplikuje

na spotrebiteľské rozhodcovské konanie. Exekučný súd nemôže zamietnuť návrh

na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku vydanom podľa

Zákona , ktorý nemal žiadnu formálnu vadu!

Oddelenie spotrebiteľského rozhodcovského konania od obchodnej arbitráže

je potrebné chápať v kontexte toho, že právoplatný rozhodcovský rozsudok v obchodnej

arbitráži má rovnocennú hodnotu ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu. Akýkoľvek

iný prístup k právoplatnému rozhodcovskému rozsudku (napr. exekučným súdom)

je konaním protizákonným a tým protiústavným. Takýto hodnotový výklad o rozhodcovskom

rozsudku je preukázateľný z množstva súdnych rozhodnutí. Podľa názoru Najvyššieho súdu

SR sp. zn. z 26. 09. 2011 exekučný súd nemôže rušiť ani meniť

rozhodcovské rozhodnutie vydané podľa Podľa názoru

Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. 09. 2013 má právoplatný rozhodcovský

rozsudok podľa rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu...

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. :

„Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného konania v konečnom dôsledku

odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu

spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však nevyhnutne vyžaduje

stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.“

„Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkom tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde

sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40

ods. 1 písm. c), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.

V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“, alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných, než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože

by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.“»

Na základe citovanej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu,

aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a v postupom a Uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. z 05. 05. 2017 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 46

ods. 1 postupom a Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. z 25. 10. 2017 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 05. 05. 2017

a Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 25. 10. 2017

sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Banská Bystrica vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia

312,34 EUR, ktoré je porušovateľ základného práva alebo slobody povinný zaplatiť na účet

JUDr. Petra Bartoša, advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

zo 14. augusta 2017

Zo sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že uznesenie okresného súdu

sp. zn. zo 14. augusta 2017 bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 14. augusta 2017, ktoré vydal vyšší

súdny úradník, mohol sťažovateľ podať sťažnosť, čo aj využil. O tejto sťažnosti bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť sudca okresného súdu. Právomoc sudcu okresného súdu

rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

z 25. októbra 2017

Zo sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 25. októbra 2017 vydal sudca okresného súdu.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z citovaného § 25 ods. 2

totiž okrem iného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Zároveň ústavný súd považuje ešte pred predbežným prerokovaním tejto časti

sťažnosti považuje za žiaduce poukázať na skutočnosť, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným

súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). Z ústavného postavenia ústavného

súdu ( ) vyplýva, že jeho prvoradou úlohou ochrana ústavnosti a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ).

Podstatou výhrad sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

z 25. októbra 2017, ktorým sudca okresného súdu zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu zo 14. augusta 2017 vydanému vyšším súdnym úradníkom, sú arbitrárnosť

a svojvôľa okresného súdu pri posudzovaní existencie rozhodcovskej zmluvy, nesprávne

vyhodnotený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci.

V nadväznosti na kľúčové námietky sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na relevantnú časť napadnutého uznesenia, v ktorej sa predovšetkým uvádza:

«... súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov na poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd,

okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie

bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke

formálnej ako aj materiálnej. Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí

za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu (či už v spotrebiteľskej alebo

nespotrebiteľskej veci), je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo

k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom

prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky či rozhodcovský

rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd

viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (judikát R 46/2012). Exekučný súd

je v takom prípade povinný návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť, ak už pri postupe

podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti,

so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

V rozhodcovskom rozsudku... na podklade ktorého oprávnený navrhoval vykonanie

exekúcie, sa uvádza, že rozhodcovský súd svoju právomoc odvodil podľa § 4 ods. 3 ZoRK

z Pokusu o zmier z 15. 03. 2017 s rozhodcovskou doložkou. Zároveň rozhodcovská zmluva

medzi žalobcom a žalovaným vznikla aj podľa § 4 ods. 7 ZoRK.

Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo

niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom

právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 ZoRK). Rozhodcovská

zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve

(§ 4 ods. 1 ZoRK). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná (§ 4

ods. 2 ZoRK). Písomná forma je zachovaná aj vtedy, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá

vo vzájomnej písomnej komunikácii strán alebo ak bola uzatvorená elektronickými

prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a osoby, ktorá právny

úkon urobila (§ 4 ods. 3 ZoRK). V danom prípade medzi účastníkmi vznikol záväzkový

vzťah, a to na základe písomnej Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 26. 03. 2009. Zmluva

neobsahovala ani zmienku o tom, že by sa prípadný spor mal riešiť pred rozhodcom. Návrh,

že spor medzi nimi bude rozhodnutý rozhodcom, oprávnený, resp. jeho právny zástupca

neštandardným spôsobom zakomponoval až do Pokusu o zmier zo dňa 15. 03. 2017.

Podľa uvedeného Pokusu o zmier, bol povinný vyzvaný neodkladne do 5 dní vrátiť požičanú

sumu a v prípade neuhradenia dlžnej sumy sa oprávnený vyjadril, že sa obráti

na mediátora/rozhodcu . Oprávnený

sám vybral osobu, ktorá mala spor vyriešiť, pričom z takto formulovanej výzvy nevyplývalo

jednoznačne, či sa mal spor rozhodnúť pred rozhodcom alebo mediátorom. Bez ohľadu

na tento fakt, nebolo možné takúto výzvu považovať za rozhodcovskú zmluvu ani

rozhodcovskú doložku. V oboch prípadoch ide totiž o dvojstranný právny úkon, pričom

Pokus o zmier bol jednostranným právnym úkonom urobený oprávneným, adresovaný

povinnému. Dohoda (rozhodcovská zmluva) by sa považovala za uzavretú, ak by vyjadrenie

súhlasu adresáta (povinného) bez výhrad došlo včas navrhovateľovi (oprávnenému).

Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu (rozsudok NS SR

). Ak by teda povinný odoslal oprávnenému listinu (hoci aj elektronickou

formou), ktorá by obsahovala jeho prejav vôle - výslovný súhlas s návrhom oprávneného

rozhodnúť prípadné spory pred rozhodcom, v takom prípade by bolo možné považovať

rozhodcovskú doložku (zmluvu) za uzavretú v písomnej forme na základe ich vzájomnej

komunikácie. V tomto prípade však išlo o jednostranný návrh oprávneného, pričom

k akceptácii tohto návrhu zo strany povinného nedošlo nijakým spôsobom, neuvádza to

oprávnený a nevyplýva to ani z predloženého rozhodcovského spisu. Na základe uvedeného

potom súd konštatoval, že nedošlo k uzavretiu písomnej rozhodcovskej zmluvy,

resp. rozhodcovskej doložky v zmysle ust. § 4 ods. 3 ZoRK.

Rozhodcovská zmluva môže byť podľa ZoRK uzavretá aj inými spôsobmi

ako písomnou formou. Oprávnený (jeho právny zástupca) a rozhodca v rozhodcovskom

rozsudku mali na mysli tiché uzavretie rozhodcovskej zmluvy uvedené v § 4 ods. 7 ZoRK.

Podľa neho sa rozhodcovská zmluva považuje za písomne uzavretú aj v prípade, ak sa jej

existencie v rozhodcovskej žalobe dovoláva žalobca a žalovaný jej neexistenciu v žalobnej

odpovedi doručenej rozhodcovskému súdu nenamietne. Takýto postup uzavretia

rozhodcovskej zmluvy vyžaduje aktívnu účasť povinného (žalovaného) v rozhodcovskom

konaní, ktorý má žalobnú odpoveď doručiť rozhodcovskému súdu. Zo spisu rozhodcovského

súdu bolo zistené, že povinný sa konania pred rozhodcovským súdom vôbec nezúčastnil

a všetky dokumenty mu boli doručené za použitia inštitútu fikcie doručenia. Na uvedené

skutočnosti v napadnutom rozhodnutí poukázala aj vyššia súdna úradníčka, pričom právny

zástupca oprávneného na to reagoval, že žalovanému boli písomnosti doručované na

adresu uvedenú v Registri obyvateľov SR. Žalovaný podľa neho špekulatívne odmietal

preberať si zásielky. Právny zástupca v sťažnosti napádal názory vyššieho súdneho

úradníka a upozornil, že problém preberania poštových zásielok je vyriešený v

ustanoveniach , ZoRK a - 116 o spôsobe doručovania súdnych

zásielok. Sudca k tomu uvádza, že už v zmysle § 25 ZoRK bolo potrebné aspoň vyvinúť

primerané úsilie na zistenie skutočného miesta bydliska povinného. Právny zástupca

oprávneného zdôraznil, že súd doručoval na adresu podľa , no na

druhej strane ale ďalej neuviedol, že v je osobitne upravené doručovanie žaloby

fyzickej osobe. Práve tam je zakotvená povinnosť súdu urobiť všetky úkony potrebné na

zistenie skutočného pobytu žalovaného, ak sa mu nepodarilo doručiť na adresu evidovanú v

registri obyvateľov. Podľa návratky doručovanej zásielky bol adresát na uvedenej adrese

neznámy. Zo spisu rozhodcovského súdu nevyplýva, že by sa okrem zistenia adresy

povinného evidovanej v registri obyvateľov SR pokúšal inak (dopytom na obec, susedov a

pod) zistiť jeho skutočný pobyt. Navyše v situácii, keď rozhodcovská doložka vôbec nebola

uzavretá, a chcel svoju právomoc odvodiť na účasti povinného na rozhodcovskom konaní

bola potreba zisťovania adresy povinného nanajvýš podstatná... Zo zákona nemožno

vyvodiť, že by pasivita a nečinnosť žalovaného v rozhodcovskom konaní mala za následok

podrobenie sa právomoci rozhodcu; takýto následok by bolo možné spájať jedine so

správaním žalovaného, ktorý by bol aktívny pri prejednávaní sporu, bez toho, že by

najneskôr pri svojom prvom úkone vo veci samej neexistenciu rozhodcovskej doložky

namietol. Iná situácia by nastala v prípade, že by rozhodcovská zmluva uzavretá bola, hoci

aj neplatne. V takom prípade by právomoc rozhodcu k vydaniu rozhodcovského rozsudku

založená bola; obrana žalovaného by spočívala v podaní žaloby na zrušenie

rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené, že povinný sa nezúčastňoval konania

(pritom nemožno hovoriť o jeho pasivite) bolo zrejmé, že nemohol ani vzniesť námietku

neexistencie rozhodcovskej zmluvy alebo nedostatku právomoci rozhodcovského súdu,

resp. vôbec rozhodcovskému súdu doručiť žalobnú odpoveď, čím teda nemohlo dôjsť

k vzniku rozhodcovskej zmluvy tak ako to uvádza § 4 ods. 7 ZoRK. Povinný tak písomne

ani iným spôsobom rozhodcovskú zmluvu s oprávneným neuzavrel, nemal žiadnu vedomosť

o tom, že prípadný spor by mohol byť prejednaný iným orgánom ako všeobecným súdom.

Exekučný súd pri skúmaní existencie rozhodcovskej zmluvy (doložky) neposudzoval

vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu a jeho postup nesmeroval k „zrušeniu“

tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu.

Možno preto uzavrieť, že v rámci exekučného konania bol (všeobecný) súd oprávnený

skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde

o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (rozhodnutie, sp. zn.

). Súd na základe preskúmavania návrhu na vykonanie exekúcie

a exekučného titulu zistil, že exekúcia nemôže byť nariadená, nakoľko sa jej vykonanie

navrhuje na základe nespôsobilého exekučného titulu. Sudca zdôrazňuje, že pri tomto

postupe neskúmal platnosť, ale existenciu rozhodcovskej doložky.

Aj keď právny zástupca oprávneného poukazoval na rozhodnutie NS SR

sp. zn. , toto sa týkalo posudzovania platnosti rozhodcovskej zmluvy

v spotrebiteľskej veci, pričom len okrajovo uviedol rozdiely, ktoré sú v nespotrebiteľských

rozhodcovských konaniach. Navyše v tomto rozhodnutí nespochybnil ani nepopieral iné

svoje rozhodnutie (sp. zn. z 13. 10. 2011 - R 46/2012), ktoré sa priamo

zaoberalo existenciou rozhodcovskej zmluvy (doložky) a jednotlivými písomnými formami

jej uzavretia, pričom nerozhodoval túto vec z hľadísk spotrebiteľského práva. Rovnako

aj rozhodnutie NS SR sp. zn. sa týka spotrebiteľského rozhodcovského

konania, pričom z neho vôbec nevyplýva, že by exekučný súd nemal preskúmavať právomoc

orgánu (rozhodcovského súdu) na konanie a vydanie exekučného titulu. Podľa rozhodnutia

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 15. 06. 2016, na ktoré

oprávnený poukazoval, v danej veci bola medzi účastníkmi rozhodcovská zmluva písomne

uzavretá, na rozdiel od posudzovaného prípadu...»

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu

z 25. októbra 2017 vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej má „rozhodcovský

rozsudok má podľa § 35 ZoRK pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky

ako právoplatný rozsudok súdu“, sudca okresného súdu uvádza:

«... podľa § 35 prvá veta ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno

preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky

ako právoplatný rozsudok súdu. Doslovné znenie uvedeného ustanovenia svedčí o tom,

že účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie

je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány

účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti

v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie

je súkromnoprávnym konaním.

... Rozhodcovský súd môže byť ustanovený len vôľou strán ad hoc a nemožno ho

stotožňovať so všeobecným súdom. Jeho právomoc nie je delegovanou zvrchovanou mocou

štátu, ale je založená práve vôľou strán vyjadrenou v rozhodcovskej zmluve, resp. doložke.

Ak už aj strany vôbec doložku písomne neuzavrú, ZoRK umožňuje jej uzavretie v prípade

(aktívnej) účasti žalovaného v rozhodcovskom konaní - súhlasom do zápisnice

pred rozhodcom alebo doručením žalobnej odpovede rozhodcovskému súdu, v ktorej

neexistenciu rozhodcovskej zmluvy nenamietne. Len tak môže byť právomoc

súkromnoprávneho orgánu daná, v opačnom prípade by mohol akýkoľvek subjekt vydať

rozhodnutie a prezentovať ho ako exekučný titul. Exekučný súd by neposudzovaním

materiálnej a formálnej vykonateľnosti (teda aj toho, či bol exekučný titul vydaný orgánom

vybaveným na to právomocou) takého titulu, poskytol právnu ochranu bez splnenia

podmienok, ktoré sú na exekučný titul ustanoveniami Exekučného poriadku kladené.

Aj v rozhodcovskom konaní je nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti.

Sudca poznamenáva, že Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen

vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej

správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť

rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje

právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda

z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba

priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to

právna úprava nevylučuje. Exekučný súd nemôže akceptovať rozhodcovský rozsudok,

pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, teda „rozhodnutie“

nevykonateľné, majúce účinky paaktu. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak,

akoby neexistoval.

Nakoľko je teda predložený rozhodcovský rozsudok vydaný orgánom, ktorý na jeho

vydanie nemal právomoc, teda v zmysle vyššie uvedeného nulitný právny akt, je potom

nespôsobilý byť podkladom na výkon exekúcie. Takýto titul je v rozpore s ustanoveniami

Exekučného poriadku (vykonateľný exekučný titul v zmysle 45 ods. 2 písm. d/ Exekučného

poriadku) a preto bolo namieste návrh na vykonanie exekúcie z dôvodu rozporu exekučného

titul so zákonom v celom rozsahu zamietnuť.»

Ústavný súd, vychádzajúc z citovaného, konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom

uznesení z 25. októbra 2017 zaoberal všetkými sťažnostnými argumentmi sťažovateľa,

pričom presvedčivo, logicky a konzistentne odôvodnil svoje právne závery. Proti právnemu

posúdeniu veci okresným súdom nemá ústavný súd ústavne relevantné výhrady, a preto

nemá dôvod do napadnutého uznesenia okresného súdu zasahovať. Ústavný súd prisvedčuje

názoru okresného súdu, že je povinnosťou exekučného súdu ex offo skúmať a prihliadnuť

na zistenú nulitu aktu, ktorá je bez akýchkoľvek pochybností následkom vydania

rozhodnutia orgánom, ktorý nedisponuje právomocou na rozhodovanie veci a splnenie tejto

povinnosti exekučným súdom nemožno považovať za postup, ktorý je nad rámec jeho

právomoci, ako to tvrdí sťažovateľ. Za ústavne akceptovateľnú a udržateľnú ústavný súd

považuje aj tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej sa sudca okresného súdu

nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa o existencii rozhodcovskej zmluvy, ktorú odvodzuje

od vlastného jednostranného vyhlásenia, resp. nečinnosti žalovaného v priebehu

rozhodcovského konania, o ktorom sa žalovaný nedozvedel a pri ktorom preto neboli

naplnené zákonné podmienky pre uplatnenie fikcie doručovania (keďže adresát bol

na mieste doručovania neznámy, pozn.).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec odmietnutia sťažnosti ústavný súd vo vzťahu k úvahe sťažovateľa

o nesúlade niektorých ustanovení Exekučného poriadku s čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1

a ods. 2 a a 2 (ktorá sa ale nepremietla do petitu sťažnosti, a preto ju

možno v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu považovať len za súčasť odôvodnenia

sťažnosti, pozn.) len marginálne poznamenáva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

nemôže uplatniť právomoci, ktoré mu patria v konaní o súlade právnych predpisov

podľa . V tejto súvislosti poukazuje na právny názor vyplývajúci z jeho

ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné

konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť

iného druhu konania pre ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná

a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné

konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania

(konaní) pred ústavným súdom“ (, tiež , ,

). Z citovaného teda predovšetkým vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa

nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní

o súlade právnych predpisov podľa . Tento právny názor má nesporne

aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle

do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú

zveruje do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad sťažovateľa.

Aj ústavný súd je totiž viazaný , a preto si senát ústavného súdu nemôže

v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy,

ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd

(porovnaj ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018