Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/233/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Emila Franciscyho,

v právnej veci žalobcov 1/ A., bývajúceho v M., 2/ J., bývajúceho v M., zastúpených JUDr. J.,

advokátom so sídlom v M., proti žalovanému O., a.s., so sídlom vo V., IČO: X., zastúpeného

JUDr. R., advokátom so sídlom vo Z., o vyplatenie cestovných náhrad, vedenej na

Okresnom súde Martin pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline zo 17. apríla 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky

I. O d m i e t a dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo

17. apríla 2008 sp. zn. vo výroku, ktorým bol rozsudok Okresného

súdu Martin z 30. októbra 2007 č.k. -251 zmenený tak, že vo zvyšnej

časti žalobu žalobcu 1/ a žalobcu 2/ zamieta, ako i vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté

o trovách konania medzi žalobcom 2/ a žalovaným.

II. Z a m i e t a dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo

17. apríla 2008 sp. zn. vo výroku, ktorým bol rozsudok Okresného

súdu Martin z 30. októbra 2007 č.k. -251 zmenený tak, že 1. žalovaný je

povinný zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 17 982 Sk spolu so 17,6 % úrokmi z omeškania

od 15. novembra 2000 do zaplatenia, 2. žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/

sumu 17 982 Sk spolu so 17,6 % úrokmi z omeškania od 15. novembra 2000 do

zaplatenia.

III. Žalobcovi 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

IV. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 17. apríla 2008 sp. zn.

vo výroku, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Martin z 30. októbra

2007 č.k. -251 zmenený tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/

sumu 9 246,50 Sk spolu so 17,6 % úrokmi z omeškania od 15. novembra 2000 do

zaplatenia, ako i vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania medzi

žalobcom 1/ a žalovaným.

V. Vec v rozsahu zrušenia v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin (tiež súd prvého stupňa) v poradí druhým rozsudkom

z 30. októbra 2007 č.k. -251 žalobu zamietol; žalobcovi 1/ uložil povinnosť

nahradiť žalovanému trovy konania 64 467 Sk v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku

a žalobcovi 2/ uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania 56 002 Sk v lehote 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal pritom zo záverov odvolacieho súdu uvedených

v zrušujúcom uznesení z 3. septembra 2003 sp. zn. , podľa ktorých v konaní

nebolo sporné, že žalovaný súhlasil, aby žalobcovia použili na služobnú cestu do SRN a späť

motorové vozidlo žalobcu 1/. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca 1/

počas služobnej cesty v SRN realizovanej v období od 10. novembra 1997 do 19. decembra

1997 a od 11. januára 1998 do 5. februára 1998 mimo vlastného tvrdenia (resp. žalobcom 1/

spracovanej špecifikácie) nevedel preukázať rozsah vykonaných ciest, za ktoré požadoval

náhradu. Vypočutý svedok M. sa nevedel vyjadriť k špecifikácii ciest spracovanej žalobcom

1/. Za spornú súd považoval výšku náhrady nákladov za použitie motorového vozidla

žalobcom 1/, pretože zo žiadneho dôkazu nevedel posúdiť, či je táto v celom rozsahu dôvodná

a či zodpovedá , , , o cestovných

náhradách. Nárok na vyplatenie „diét“ považoval „v určitom rozsahu za dôvodný“, nevedel

však bez „dokladovej“ špecifikácie posúdiť skutočnosti tvrdené žalobcami. Až náležitým

spôsobom preukázaná výška nároku, t.j. konkrétny rozsah vykonaných ciest osobným

motorovým vozidlom žalobcu 1/ a rozsah úhrady stravného v SRN spoločnosťou A. (ďalej len

partnerská firma), by zakladala dôvodnosť žaloby. Žalobcovia svoj nárok nešpecifikovali, súd

preto žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa a úspešnému

žalovanému priznal ich náhradu voči žalobcom 1/ a 2/, ktorí úspech v konaní nemali.

Krajský súd v Žiline (tiež odvolací súd) na odvolanie žalobcov rozsudkom zo

17. apríla 2008 sp. zn. rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovanému

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu stravného 17 982 Sk a náhradu za použitie

motorového vozidla 9 426,50 Sk, spoločne so 17,6 % úrokmi z omeškania od 15. novembra

2000 do zaplatenia; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu stravného

17 982 Sk spoločne so 17,6 % úrokmi z omeškania od 15. novembra 2000 do zaplatenia; vo

zvyšnej časti žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

konania. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že odvolací súd považoval za nesporné vykonanie

zahraničných pracovných ciest žalobcami (ako zamestnancami žalovaného) do SRN

v rozhodnom období. I keď nedošlo k vyúčtovaniu týchto ciest (vo vzťahu k náhradám

uplatňovaných v tomto konaní) tak, ako to ukladá , mal za

to, že nesplnenie tejto povinnosti nemá vplyv na dôvodnosť žaloby; včasným nevyúčtovaním

cestovných náhrad sa žalobcovia dostali do nepriaznivej situácie z hľadiska preukazovania

dôvodnosti podanej žaloby. Ďalej vychádzal z toho, že pokiaľ je „uplatňovaný nárok čo do

základu daný“, nemožnosť určenia jeho výšky nie je dôvodom na zamietnutie žaloby.

Uvedená situácia podmieňuje aplikáciu (voľnú úvahu súdu). Odvolací súd

zhodne so súdom prvého stupňa považoval žalobu na náhradu nákladov za použitie vlastného

motorového vozidla žalobcom 1/ a na náhradu stravného čo do základu za dôvodnú.

Konkludentný súhlas žalovaného na používanie vlastného vozidla žalobcom 1/ pri služobnej

ceste v rámci pracovných úloh v SRN odvolací súd vyvodzoval z vedomostí žalovaného

o čerpaní pohonných hmôt žalobcom 1/ zo zásobníkov partnerskej firmy v SRN (resp. z jeho

„vedomosti“ o nutnosti použitia motorového vozidla žalobcami), podľa tvrdenia ktorej všetky

náležitosti k zamestnancom žalovaného boli z jej strany splnené. Podľa názoru odvolacieho

súdu by bolo len ťažko predstaviteľné, aby žalobcovia čerpali pohonné hmoty do ich

súkromného vozidla, pokiaľ by uvedené nebolo súčasťou dohody zamestnávateľov

(žalovaného a partnerskej firmy) a zároveň nebolo nevyhnutné pre plnenie pracovných úloh

žalobcov. Za nesporené považoval, že žalobcom nebol v SRN zabezpečený iný spôsob

dopravy, než vlastným vozidlom žalobcu 1/ a že žalobcovia museli počas pracovných ciest

vycestovať na jednotlivé stavby mimo sídla partnerskej firmy, resp. miesta ubytovania. Keďže

po uplynutí 10 rokov nedošlo k zachovaniu konkrétnej evidencie o jednotlivých pracovných

cestách partnerskou firmou, v dôsledku čoho nie je možné ustáliť ich rozsah, odvolací súd za

primerané spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi konania považoval

priznanie náhrady za použitie motorového vozidla žalobcom 1/ vo výške jednej polovice

uplatňovanej náhrady 9 462,50 Sk; vo zvyšku tohto nároku žalobu zamietol. Pri náhrade

stravného odvolací súd zohľadnil 50 % z poskytnutých plnení partnerskou firmou pre každého

zo žalobcov po 2 701 DEM. Zahraničná pracovná cesta trvala 66 dní, čo pri sadzbe stravného

55 DEM na deň zodpovedá sume 3 630 DEM na osobu, preto po odpočítaní poskytnutého

stravného partnerskou firmou 2 701 DEM, každý zo žalobcov má nárok na náhradu stravného

929 DEM, t.j. 17 982 Sk po prepočte priemerného kurzu k 1. januáru 1998 a k 1. marcu 1998

(19,3565 Sk za 1 DEM); vo zvyšnej časti náhrady stravného súd žalobu zamietol. Žalobu

v časti úrokov z omeškania zamietol za obdobie od 1. januára 1998, resp. 1. marca 1998 do

14. novembra 2000 z dôvodu, že až 14. novembra 2000 mal žalovaný jednoznačnú vedomosť

(list adresovaný právnemu zástupcovi žalobcov) o ich uplatnení, a preto tieto priznal vo výške

17,6 % (dvojnásobku diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska) od 15. novembra 2000

do zaplatenia. O náhrade trov konania (prvostupňového i odvolacieho) odvolací súd rozhodol

podľa (časť za čiarkou).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Jeho prípustnosť

dôvodil ustanovením a dovolanie odôvodnil ustanovením

písm. c/ Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na rozdiel od odvolacieho súdu

zastával právny názor, podľa ktorého v predmetnej veci neboli splnené podmienky pre

použitie z dôvodu, že základ žaloby (na náhradu stravného a na náhradu za

používanie vlastného motorového vozidla žalobcom 1/) nebol v konaní preukázaný.

Uvedeným postupom odvolací súd „pomohol vyriešiť“ dôkaznú núdzu žalobcov, ktorú aj sám

skonštatoval (strana 3 druhý odsek napadnutého rozsudku odvolacieho súdu). Žaloba na

náhradu za používanie vlastného vozidla by bola dôvodná len v prípade reálneho vykonania

jázd žalobcom 1/ a po dohode so zamestnávateľom (žalovaným) tak, ako to vyplýva z § 7

ods. 1 o cestovných náhradách. Žalovaný neodsúhlasil žalobcovi 1/

používanie vlastného vozidla počas služobnej cesty v SRN.

Žalobcovia 1/ a 2/ navrhli dovolanie žalovaného zamietnuť v zmysle § 243b ods. 1

z dôvodu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a priznať

náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal najskôr

to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa

( a nasl. ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom

alebo uznesením, pripúšťa dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatky v právomoci súdu, v spôsobilosti byť

účastníkom konania, v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého účastníka, zákonom

predpísaného spôsobu začatia konania, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Pokiaľ odvolací súd

rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok

( ) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ) alebo potvrdzujúci rozsudok,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, že je

dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238

ods. 3 ).

Na vady konania vymenované v je dovolací súd povinný prihliadnuť ex

officio, teda vždy, či už ich existenciu účastník namieta alebo nie (§ 242 ods. 1, veta druhá

). Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal skúmaním podmienok prípustnosti podaného

dovolania podľa a zároveň zisťoval, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

podľa , ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť konania.

Dovolanie žalovaného smeruje proti všetkým výrokom rozsudku odvolacieho súdu,

pretože dovolateľ sa domáha jeho zrušenia v celom rozsahu.

Podľa je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku je založená na rozdielnosti

rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy,

ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho

odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na

mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností

účastníkov, ale záver súdu odlišne konštitujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti

v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,

nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne

svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu

a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom

právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch

stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové

hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu

rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.

Rozsudkom súdu prvého stupňa bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Odvolací

súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobe v časti vyhovel (žalovanému uložil

povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 27 708,50 Sk s príslušenstvom a žalobcovi 2/ sumu

17 982 Sk s príslušenstvom); vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Odvolací súd teda vo svojej

zamietajúcej časti (keď vo zvyšnej časti žalobu zamietol) potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa, keď posúdil práva a povinnosti účastníkov tohto právneho vzťahu rovnako ako súd

prvého stupňa, navyše aj z rovnakého právneho dôvodu, preto nejde v tejto časti o zmeňujúci,

ale o potvrdzujúci rozsudok. Pre uvedenú časť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa až 3 , lebo

dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, odvolací súd sa neodchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu (ktorý v tejto veci doposiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil

právny názor) a dovolanie síce smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo

výroku ktorého však odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Vzhľadom na to by pre uvedenú časť rozhodnutia odvolacieho súdu prípustnosť

dovolania žalovaného prichádzala do úvahy len, ak by v konaní došlo k niektorej

z procesných vád taxatívne vymenovaných v Žalovaný procesné vady konania

v zmysle § 237 písm. a/ až g/ Os.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom

konaní najavo; prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Na základe

uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného v tejto procesne

neprípustnej časti bez ďalšieho odmietol podľa v spojení s

písm. c/ ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Vzhľadom na odmietnutie dovolania z procesných dôvodov sa dovolací súd nezaoberal

vecnou správnosťou skutkových a právnych záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje

zamietajúce rozhodnutie.

Naproti tomu dovolanie žalovaného smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému bola uložená

povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 27 708,50 Sk s príslušenstvom a žalobcovi 2/ sumu

17 982 Sk s príslušenstvom, je prípustné podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky (tiež dovolací súd) je oprávnený rozhodnutie

odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je

viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil

( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle

tvrdiac, že napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav veci; dochádza k nej vtedy,

ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

Náhrada za používanie cestných motorových vozidiel pri zahraničných pracovných

cestách podľa v spojení s o cestovných náhradách

v znení neskorších predpisov, ktorý treba na daný prípad aplikovať (ďalej tiež zákon

o cestovných náhradách) vzniká, ak sa zamestnanec dohodne so zamestnávateľom, že pri

pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo, s výnimkou vozidla zamestnávateľa.

V takomto prípade zamestnancovi patrí za každý 1 km jazdy sadzba základnej náhrady

a náhrada za spotrebované pohonné hmoty.

Zákon o cestovných náhradách pre uzavretie dohody o použití cestného motorového

vozidla pri zahraničnej pracovnej ceste nepredpisuje žiadnu formu. K jej uzavretiu preto môže

dôjsť výslovnými prejavmi, a to najmä písomne alebo ústne, prípadne aj konkludentným

akceptačným prejavom vôle toho účastníka, ktorému bol návrh dohody doručený.

Konkludentný prejav vôle (tiež prejav vôle realizovaný mlčky) je akýkoľvek nevýslovný

prejav, ktorý s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu vylučuje pochybnosti o tom, že

tu vôľa je, ako aj to, aká je táto vôľa. Prejav vôle možno v spoločenskom a právnom styku

realizovať konkludentne prostredníctvom takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré obvykle

slúžia k vyjadreniu určitej vôle. Pri otázke právneho významu nečinnosti, resp. mlčania, sa

vychádza zo zásady, že nečinnosť alebo mlčanie samé o sebe nie je možné nikdy považovať

za prejav vôle: neplatí zásada, že kto mlčí, ten prisvedčuje (resp. súhlasí). Nečinnosť alebo

mlčanie je prejavom vôle iba vtedy, ak dochádza k vedomému opomenutiu aktívneho

chovania, ku ktorému je príslušný subjekt povinný na základe právnej normy. V takom

prípade možno opomenutiu aktívneho chovania pripisovať opačný obsah než je vôľa, ktorá by

sa vyjadrila činnosťou. V prejednávanom spore však o takýto prípad nešlo. Dohoda bez

ohľadu na spôsob jej uzavretia je právnym úkonom skladajúcim sa najmenej z dvoch

jednostranných právnych úkonov.

Aj v prípade konkludentného spôsobu uzavretia dohody musí tejto predchádzať

dostatočne určitý (obsahujúci podstatné náležitosti), zrozumiteľný a adresný návrh na

uzavretie dohody (oferta) navrhovateľa takéhoto úkonu. Až po jeho dôjdení adresátovi

(oblátovi) môže nasledovať ďalšia fáza, ktorou je akceptácia návrhu adresátom (oblátom,

resp. akceptantom). Adresát jednostranným právnym úkonom (akceptácia) dáva svojím

prejavom vôle navrhovateľovi najavo, že prijíma návrh na uzavretie dohody. Dohoda je

uzavretá, ak vyjadrenie súhlasu adresáta bez výhrad dôjde včas navrhovateľovi. Mlčanie

alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu [§ 44 ods. 1, veta druhá

, (ďalej len „“)].

Odvolací súd potom čo zopakoval vykonanie listinných dôkazov ich prečítaním

a nepripustil návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedka M., prijal skutkový záver

o existencii dohody podľa § 7 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, keď skonštatoval, že

žalovaný minimálne konkludentne súhlasil s použitím vozidla pri plnení konkrétnych

pracovných úloh žalobcov v SRN. Skutkový záver odvolacieho súdu o existencii dohody

o používaní motorového vozidla žalobcu 1/ pri plnení pracovných úloh na území SRN medzi

žalovaným (ako zamestnávateľom) a žalobcom 1/ (ako zamestnancom) nemá oporu

v dokazovaní vykonanom odvolacím súdom. Z vykonaných listinných dôkazov ani zo

skutkových zistení odvolacieho súdu nevyplýva, kedy a či vôbec žalobca 1/ adresoval svoj

návrh (ofertu) na uzavretie dohody podľa § 7 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, ktorým

mal žiadať žalovaného o súhlas s použitím svojho motorového vozidla v súvislosti

s pracovnými cestami vykonanými na území SRN. Z hľadiska náležitosti právnych úkonov,

akými sú určitosť a zrozumiteľnosť ( ) v

vyžaduje, aby návrh na uzavretie dohody (oferta) spĺňal uvedené kritéria, čo apriori vylučuje,

aby vôľa navrhovateľa v tomto jednostrannom právnom úkone mohla byť prejavená

konkludentne. Odvolací súd si neozrejmil základné skutkové zistenia ohľadne prejavu vôle

žalobcu 1/ vo fáze návrhu na uzavretie dohody (oferty). Nie je zrejmé ďalej ani to, z akého

prejavu odvolací súd vyvodil konkludentný súhlas žalovaného s používaním motorového

vozidla (tento by mohol byť daný len v prípade, ak by povinnosť k aktívnemu konaniu

žalovaného vyplývala z právnej normy). Vzhľadom na neexistenciu zákonnej povinnosti

k aktívnemu konaniu žalovaného v súvislosti s dohodou podľa § 7 ods. 1 zákona o cestovných

náhradách, konkludentný prejav nemožno vyvodzovať z nečinnosti (resp. opomenutia)

žalovaného, teda ani z jeho „vedomostí“ o čerpaní pohonných hmôt žalobcom 1/ zo

zásobníkov partnerskej firmy v SRN, resp z jeho „vedomosti“ o nutnosti použitia motorového

vozidla žalobcami. Pritom je potrebné vo všeobecnosti zdôrazniť, že ak návrh na uzavretie

dohody ešte nebol doručený oblátovi (osobe, ktorej je určený), nemožno z objektívneho

hľadiska pričítať právne účinky žiadnym prejavom vôle obláta (najmä nie konkludentným)

k tomuto návrhu. Mlčanie, či nečinnosť obláta samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu

(oferty). Z uvedených hľadísk je preto potrebné považovať za predčasný a ničím

nepreukázaný záver odvolacieho súdu, že žalovaný konkludentne súhlasil s použitím vozidla

žalobcom 1/ (resp. žalobcami) na území SRN.

Z uvedených dôvodov je dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu vo

výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 9 426,50 Sk titulom náhrady za

používanie cestného motorového vozidla pri zahraničnej pracovnej ceste opodstatnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu, pokiaľ žalobcovi 1/

priznal náhradu za používanie osobného motorového vozidla zrušil, rovnako zrušil aj

súvisiaci výrok o náhrade trov konania medzi žalobcom 1/ a žalovaným a v zrušenom rozsahu

vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie ( ).

Podľa § 12 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, za každý kalendárny deň

zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky a za každý kalendárny deň,

v ktorom zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej republiky trvá dlhšie ako 12

hodín, patrí zamestnancovi stravné v cudzej mene. Výšku dennej sadzby stravného v cudzej

mene ustanoví a vyhlási uverejnením opatrenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

Ministerstvo financií Slovenskej republiky.

V rozhodnom období, za ktoré žalobcovia uplatňovali náhradu stravného (od

10. novembra 1997 do 19. decembra 1997 a od 11. januára 1998 do 5. februára 1998), bola

opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky č. v znení opatrenia

č. (účinného do 17. februára 1998) stanovená výška stravného pri zahraničných

pracovných cestách v cudzej mene na jednu osobu pre krajinu Nemecko - denná sadzba -

55 DEM (nemecká marka).

Odvolací súd pri výpočte výšky náhrady stravného vychádzal z dennej sadzby na

osobu a deň vo výške 55 DM. Napriek tomu, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

výslovne neuvádza právne normy stanovujúce dennú výšku náhrady stravného v súvislosti so

zahraničnou pracovnou cestou žalobcov v Nemecku, je zrejmé, že jej výška nebola stanovená

na základe voľnej úvahy podľa Z uvedeného hľadiska nemožno prisvedčiť

dovolateľovi, že v prípade náhrady stravného rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci (241 ods. 2 písm. c/ ); odvolací súd na daný

skutkový stav použil správny právny predpis, tento aj správne vyložil, a jeho závery

zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu, rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti

je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu (241 ods. 2 písm. c/ ) správny;

správnosť uvedeného záveru nie je dotknutá ani tým, akým spôsobom odvolací súd

zohľadnil náhrady poskytnuté nemeckou partnerskou firmou z titulu stravného.

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaného

proti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu stravného, každému po

17 982 Sk s príslušenstvom nebolo podané dôvodne. Keďže nebolo zistené, že by konanie

bolo postihnuté vadou uvedenou v alebo inou vadou, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej ( ), Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalovaného v tejto časti zamietol ( ).

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi 2/ vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Dovolací súd žalobcovi 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,

lebo trovy právneho zastúpenia neboli vyčíslené v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia

rozhodnutia a iné trovy konania žalobcovi 2/ v dovolacom konaní nevznikli (§ 151 ods. 1, 2

).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného ako i dovolacieho

konania medzi žalobcom 1/ a žalovaným ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. mája 2009

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková