Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4CoR-3-2022.pdf
PDF · 132.51 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoR/3/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovič, v právnej veci žalobcu: Finportal, a. s., Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 45 469 156, zastúpený: JUDr. Rastislav Posluch, advokát, Jakubovo námestie 1, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: CRN1, zzpo, v likvidácii, Miletičova 550/1, 821 08 Bratislava, IČO: 50 892 525, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Bartoš, s. r. o., Martina Granca 3618/44, 841 02 Bratislava, IČO: 52 262 821, o rozhodnutie o námietke nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cr/38/2017-129 zo dňa 03.09.2020 v znení opravného uznesenia č. k. 29Cr/38/2017-137 zo dňa 30.09.2020, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cr/38/2017-129 zo dňa 03.09.2020 v znení opravného uznesenia č. k. 29Cr/38/2017-137 zo dňa 30.09.2020 p o t v r d z u j e .
II. Žalobca má proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) I. výrokom rozhodol, že rozhodcovský súd ad hoc rozhodcu Ing. Miloša Valacha, so sídlom A. XXX, B., nemá právomoc rozhodovať spor medzi žalovaným a žalobcom vedený pod spisovou značkou RD/196/2017. II. výrokom súd návrh žalobcu na zmenu strany sporu na strane žalovaného zamietol. III. výrokom žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodol tak s poukazom na § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3, 6, 7, § 21 ods. 1, 2, 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), § 255, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 12.10.2017 domáhal, aby súd určil, že rozhodcovský súd ROYAL DEVELOPMENT - RSRD, zzpo, ad hoc rozhodca Ing. Miloš Valach, so sídlom A. XXX, XXX XX B., nemá dostatok právomoci rozhodovať v právnej veci vedenej pod č. k. RD/196/2017, nakoľko mal za to, že medzi žalobcom a C. D. B. nebola uzavretá rozhodcovská zmluva. Súd sa v prvom rade zaoberal posúdením otázky včasnosti podania žaloby na príslušnom súde, pričom mal súd za preukázané, že žalobca podal žalobu o námietke nedostatku právomoci rozhodcu včas. Konštatoval, že žalovaný si voči žalobcovi uplatňuje pred ad hoc rozhodcom Ing. Milošom Valachom nárok titulom náhrady škody, ktorá škoda mala vzniknúť konaním finančného agenta žalobcu p. E. F. pri uzatváraní poistnej zmluvy s C. D. B.. V dotknutej Poistnej zmluve č. 1400283924, uzavretej medzi C. D. B. a poisťovateľom AXA životní pojišťovňa a.s., rozhodcovská zmluva dohodnutá nebola. Ad hoc
rozhodca Ing. Miloš Valach odvodil svoju právomoc z Protokolu o stretnutí sprostredkovateľa poistenia s klientom pred uzatvorením Poistnej zmluvy zo dňa 08.08.2013 a z Pokusu o zmier zo dňa 30.03.2017. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že medzi sporovými stranami k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky, nedošlo. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej obsahom Protokolu o stretnutí sprostredkovateľa poistenia s klientom pred uzatvorením Poistnej zmluvy zo dňa 08.08.2013 je len informácia, že klient a sprostredkovateľ môžu v prípade záujmu vyriešiť prípadný spor na základe zákonnej úpravy o rozhodcovskom konaní, resp. pomocou mediácie a táto zmienka nemôže byť v žiadnom prípade posudzovaná ako rozhodcovská zmluva, na základe ktorej by bol rozhodcovský súd oprávnený predmetnú vec prejednať a rozhodnúť. Rozhodcovská zmluva nebola, podľa názoru súdu, uzavretá ani na základe Pokusu o zmier zo dňa 30.03.2017, ktorý podľa obsahu nie je možné považovať ani za jednostranný právny úkon, t. j. za prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 35 Občianskeho zákonníka) a ani ho nie je možné považovať za návrh na uzavretie zmluvy, čiže za prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, za predpokladu, že je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia (§ 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Súd uviedol, že nemôže pripustiť výklad ust. § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 244/2002 Z.z. podaný žalovaným v zmysle, že zákon nevyžaduje k uzavretiu platnej - písomnej rozhodcovskej zmluvy vo vzájomne vymenenej korešpondencii aktívnu odpoveď, nakoľko z textu tohto zákonného ustanovenia vyplýva iba to, že musí prebehnúť vzájomná komunikácia strán, ktorú podmienku považoval žalovaný za splnenú. Podľa názoru súdu ust. § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 244/2002 Z. z. síce umožňuje, aby sa písomná forma predpísaná pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy považovala za zachovanú v prípade, ak je rozhodcovská zmluva obsahom písomnej komunikácie strán, avšak je zrejmé, že nepostačuje akákoľvek písomná komunikácia strán, ale musí ísť o komunikáciu, obsahom ktorej bola vôľa strán riešiť svoje existujúce alebo v budúcnosti vzniknuté spory v rozhodcovskom konaní. Pripustenie nahradenia písomnej formy predpísanej pre rozhodcovskú zmluvu písomnou komunikáciou strán vyplýva z charakteru rozhodcovského konania, ako alternatívneho riešenia sporu, ktoré má oproti civilnému sporovému konaniu poskytovať stranám výhody spočívajúce vo vyššej miere ich autonómnosti pri rozhodovaní o niektorých otázkach vedenia konania, a tak prispieť aj k rýchlosti a hospodárnosti konania. Zo znenia ust. § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 244/2002 Z. z. však nemožno v žiadnom prípade vyvodiť, že na uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa nevyžaduje aktivita druhej strany a že je možné považovať rozhodcovskú zmluvu za uzavretú aj bez aktívnej účasti druhej strany, ako to tvrdí žalovaný. Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka, je právnym úkonom, t. j. prejavom vôle smerujúcim k tomu, že strana sporu je ochotná sa v prípade vzniku sporu pri jeho riešení a rozhodnutí podrobiť právomoci rozhodcovského súdu a na to, aby mohlo prísť k vzniku rozhodcovskej zmluvy podľa ust. § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 244/2002 Z. z., by takýto prejav vôle oboch strán musel byť obsahom ich vzájomnej komunikácie. K uzavretiu rozhodcovskej dohody pri vzájomnej písomnej komunikácií strán by prišlo v situácii, ak by žalovaný (resp. jeho právny predchodca C. D. B.) ako jedna zmluvná strana dostatočne určito písomne navrhol žalobcovi ako druhej zmluvnej strane, že ich spor, prípadne všetky spory vzniknuté z Poistnej zmluvy č. 1400283924 budú riešené pred rozhodcovským súdom a že sa obaja podrobia jeho rozhodcovskému rozhodnutiu, ktoré bude pre nich záväzné. Žalobca by musel tento konkrétny návrh výslovne písomne akceptovať a túto akceptáciu žalovanému doručiť. V konaní však nebolo preukázané, že by k vyššie popísanej situácii medzi stranami sporu prišlo, a preto podľa názoru súdu nemožno písomnú formu rozhodcovskej zmluvy podľa ust. § 4 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. považovať za zachovanú. Žalovaný v priebehu konania argumentoval aj tým, že rozhodcovská zmluva môže byť uzatvorená aj konkludentne, keď uviedol, že vznik rozhodcovskej zmluvy je možný aj pri pasívnom správaní druhého subjektu, pričom podľa neho sa rozhodcovská zmluva považuje za uzavretú, pokiaľ druhý subjekt nepreukáže, že návrh na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy odmietol bez zbytočného odkladu po tom, ako tento návrh k nemu prišiel. Podľa názoru žalovaného, sa teda zo strany žalobcu vyžadovala aktívna účasť odmietnuť návrh a jeho mlčanie (nečinnosť) sa považuje za súhlas. V tejto súvislosti súd uviedol, odkazujúc pritom na ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít podľa čl. 2 ods. 2 CSP, že jednou zo základných náležitostí právneho úkonu je vôľa a jej prejav, pričom prejav vôle môže byť urobený konaním, t. j. výslovným prejavom, a to písomne alebo ústne, prípadne aj konkludentným akceptačným prejavom vôle toho účastníka, ktorému bol návrh dohody doručený. Za konkludentný prejav vôle, resp. prejav vôle realizovaný mlčky, možno pritom považovať akýkoľvek nevýslovný prejav, ktorý s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam daného prípadu vylučuje pochybnosti o tom, že tu vôľa je, ako aj o tom, aká je táto vôľa. Prejav vôle možno v spoločenskom a právnom styku realizovať
konkludentne prostredníctvom takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré obvykle slúžia k vyjadreniu určitej vôle. Pri otázke právneho významu nečinnosti, resp. mlčania, sa vychádza zo zásady, že nečinnosť alebo mlčanie samé o sebe nemôže byť nikdy považované za prejav vôle, a teda neplatí zásada, že kto mlčí, ten prisvedčuje (resp. súhlasí). Nečinnosť alebo mlčanie je prejavom vôle iba vtedy, ak dochádza k vedomému opomenutiu aktívneho chovania, ku ktorému je príslušný subjekt povinný na základe právnej normy. V takom prípade možno opomenutiu aktívneho chovania pripisovať opačný obsah, než je vôľa, ktorá by sa vyjadrila činnosťou. V danom konkrétnom prípade sa však podľa názoru súdu nejedná a vyššie popísaný prípad, kedy by sa opomenutiu aktívneho konania, t. j. neodpovedaniu na Pokus o zmier zo dňa 30.03.2017, mohol pripisovať opačný obsah ako bola prejavená vôľa. Súd ďalej zdôraznil, že aj v prípade konkludentného spôsobu uzavretia dohody musí uzavretiu tejto dohody predchádzať dostatočne určitý (obsahujúci podstatné náležitosti), zrozumiteľný a adresný návrh na uzavretie dohody (oferta) navrhovateľa takéhoto úkonu. Až po jeho dôjdení adresátovi (oblátovi) môže nasledovať ďalšia fáza, ktorou je akceptácia návrhu adresátom (oblátom, resp. akceptantom). Adresát jednostranným právnym úkonom (akceptácia) dáva svojím prejavom vôle navrhovateľovi najavo, že prijíma návrh na uzavretie dohody. Dohoda je uzavretá, ak vyjadrenie súhlasu adresáta bez výhrad dôjde včas navrhovateľovi. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu § 44 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/233/2008). K námietke žalovaného, označenej ako hmotnoprávna námietka, ktorá bola zo strany žalovaného vznesená podľa ust. § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z., súd uviedol, že podanie žalobcu, doručené súdu dňa 31.10.2017, nepovažoval za doplnenie, resp. rozšírenie dôvodov žaloby o námietke právomoci rozhodcovského súdu. Uvedeným podaním oznámil žalobca súdu skutočnosť vyplývajúcu z odpovede Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorá však na rozhodnutie o podanej žalobe nemala význam. K tvrdeniam žalovaného, že žalobca zostal v rozhodcovskom konaní po podaní žalobnej odpovede nečinný a že sa obmedzil iba na podávanie žalôb na súd s cieľom napádať rozhodcovské konanie, súd uviedol, že žalobca podaním žaloby o námietke nedostatku právomoci ad hoc rozhodcu Ing. Miloša Valacha len využil svoje zákonné právo ustanovené v § 21 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z. z., keďže nesúhlasil s rozhodcovským uznesením vydaným podľa ust. § 38 zákona 244/2002 Z. z., sp. zn. RD/196/2017, zo dňa 25.09.2017, ktorým ad hoc rozhodca Ing. Miloš Valach návrhu žalobcu na zastavenie rozhodcovského konania nevyhovel. Pokiaľ by žalobca návrh na súde do 30 dní po doručení rozhodcovského uznesenia nepodal, nemal by už možnosť neskôr v konaní žiadať, aby súd o právomoci rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť daný spor rozhodol. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že postup žalobcu nie je v súlade s právom na spravodlivý proces, nakoľko nemôže byť pričítané na ťarchu žalobcovi, že využil svoje právo a domáhal sa návrhom na súde, aby tento o jeho námietke nedostatku právomoci rozhodcu rozhodol. Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že žalobca vo svojej žalobe požadoval od súdu, aby vykonal aj meritórny prieskum rozhodcovského konania a posúdil hmotnoprávne vzťahy sporových strán, súd uviedol, že toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, nakoľko žalobca síce vo svojej žalobe opísal skutkové okolnosti vzniku sporu medzi žalobcom a žalovaným, ale nežiadal, aby súd o týchto okolnostiach rozhodoval. Úlohou súdu pri rozhodovaní o námietke právomoci rozhodcu je len posúdiť, či v danom konkrétnom prípade boli splnené predpoklady, aby mohol byť predmetný spor strán riešený v rozhodcovskom konaní. V danom prípade súd rozhodoval len o tom, či medzi stranami prišlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej zmluvy a žiadnym spôsobom sa nezaoberal skutkovými a právnymi okolnosťami sporu riešeného v rozhodcovskom konaní pred ad hoc rozhodcom Ing. Milošom Valachom. Na základe vyššie uvedených skutočností, súd po vykonaní potrebného dokazovania a za použitia citovaných ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z., dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva medzi žalobcom a právnou predchodkyňou žalovaného C. D. B. nebola uzatvorená. Z toho dôvodu považoval súd žalobu podanú žalobcom za dôvodnú, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Žalobca mal proti žalovanému plný úspech, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. Opravným uznesením č. k. 29Cr/38/2017-137 zo dňa 30.09.2020 súd I. výrokom opravil zápisnicu o pojednávaní konanom dňa 03.09.2020, v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 29Cr/38/2017, v časti vyhláseného rozsudku tak, že vypúšťa výrok v znení: „Súd návrh žalobcu na zmenu strany sporu na strane žalovaného zamieta.“ II. výrokom súd opravil výrokovú časť rozsudku č. k. 29Cr/38/2017-129 zo dňa 03.09.2020 tak, že sa vypúšťa výrok II. a výrok III. sa označuje rímskou číslicou II.
3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaný považoval napadnutý rozsudok za nesprávny. Namietal, že súd nerešpektoval zákon č. 244/2002 Z. z. a subsidiárne CSP, čím prišlo k porušeniu základného ústavného práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Súd nerešpektoval ani zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, nakoľko napadnuté rozhodnutie je v rozpore s rozhodovacou praxou samotného Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu v Bratislave. Tvrdil, že napadnutý rozsudok má neodstrániteľnú procesnú vadu, ktorú nie je možné odstrániť inak, ako jeho zrušením, nakoľko súd konajúci o žalobe – námietke právomoci rozhodcovského súdu podľa § 21 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o tejto veci nerozhoduje rozsudkom ale uznesením. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4CoSr/1/2017-274 zo dňa v 22.03.2019. Ďalej uviedol, že súd nesprávne na vec aplikoval procesný postup vzniku rozhodcovskej zmluvy platný iba do 31.12.2015 namiesto toho, aby vec správne posudzoval podľa prechodného § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. a potom postupoval podľa aktuálne platnej právnej normy zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2015 a s použitím jeho výkladového princípu v zmysle Modelového zákona UNCITRAL. Trval na tom, že žalovaný (resp. predchádzajúci majiteľ pohľadávky) a žalobca mali medzi sebou uzatvorenú riadnu rozhodcovskú doložku, a to v Protokole o stretnutí sprostredkovateľa s klientom pred uzatvorením poistnej zmluvy zo dňa 08.08.2013. Zdôraznil, že text tohto protokolu vytvoril sám žalobca, a to vrátane návrhu – spôsobu riešenia prípadných sporov v rámci rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z. z.. Podotkol, že rozsah rozhodcovskej doložky – jej deklarácia (prejav vôle) uvedenej v Protokole o stretnutí sprostredkovateľa s klientom pred uzatvorením poistnej zmluvy zo dňa 08.08.2013 je podľa právneho názoru autorov novely zákona č. 244/2002 Z. z., výkladu Modelového zákona UNCITRAL a Dôvodovej správy k zákonu, t. j. názoru samotného zákonodarcu dostatočný na uzavretie platnej rozhodcovskej zmluvy. Možno v „minimalistickom“ rozsahu, ale v zákonom predpokladanej a dostatočnej podobe. Súd uvedený fakt nepochopiteľne odignoroval. Mal tiež za to, že súd porušil zásadné princípy posudzovania prejavu vôle podľa § 266 ods. 1, 4 Obchodného zákonníka. Súd nevykonal žiadnu postupnú analýzu vzniku rozhodcovskej zmluvy, výberu rozhodcu a procesnej logiky samotného rozhodcovského konania sp. zn. RD/196/2017. Samotné rozhodnutie a odôvodnenie rozsudku preto považoval za nepreskúmateľné. Žalovaný ďalej poukázal na to, že podaniu žaloby na rozhodcovský súd – pred rozhodcu Ing. Miloša Valacha predchádzala dohoda na rozhodcovi v obsahu Pokusu o zmier zo dňa 30.03.2017, kde tohto rozhodcu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. žalovaný žalobcovi navrhol. Žalobca (žalovaný v rozhodcovskom konaní) nevzniesol podľa § 17a zákona č. 244/2002 Z. z., a to počas celého rozhodcovského konania, žiadnu námietku voči rozhodcovi Ing. Milošovi Valachovi z dôvodu, že o spore má rozhodovať iný rozhodcovský súd – rozhodca, nevzniesol podľa § 8 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. návrh na to, aby o spore rozhodoval iný rozhodca alebo, aby rozhodcu určil príslušný súd. Zastával názor, že rozhodcovská zmluva v podobe rozhodcovskej doložky bola nesporne uzavretá v obsahu Pokusu o zmier zo dňa 30.03.2017, čo súd ignoroval. Namietal, že súd ignoroval aktuálnu aplikačnú prax zákona č. 244/2002 Z. z., jeho modifikačnú aplikačnú prax v súlade s Modelovým zákonom UNCITRAL, ignoroval predstavu zákonodarcu, ktorú ten vyjadril v Dôvodovej správe k zákonu č. 244/2002 Z.z., tiež ignoroval principiálne názory samotných autorov novely zákona, ignoroval vznik rozhodcovskej doložky v obsahu Pokusu o zmier zo dňa 30.03.2017 a ignoroval aj samotný procesný priebeh rozhodcovského konania sp. zn. RD/196/2017 pri ustanovení rozhodcu Ing. Miloša Valacha. Súd sa odklonil pri definovaní pojmu „právomoc rozhodcovského súdu, resp. pojmu vznik rozhodcovskej zmluvy – doložky“ od výkladovej aplikácie zákona č. 244/2002 Z. z. tak, ako je táto uvedená v Dôvodovej správe k zákonu č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2015 a v odbornej publikácii samotných autorov zákona. Súd nerešpektoval nesporný fakt, že medzi žalovaným a žalobcom bola uzavretá písomná dohoda o tom, že ich prípadný spor bude riešený nie na všeobecnom súde, ale podľa zákona č. 244/2002 Z. z. Návrh tejto dohody dokonca vzišiel od samotného žalobcu, preto bolo vylúčené, aby súd mohol skonštatovať, že medzi stranami sporu nebola uzavretá rozhodcovská doložka. Žalovaný tvrdil, že u žalobcu prišlo k definitívnej preklúzii práva tvrdiť, že rozhodcovský súd – rozhodca Ing. Miloš Valach nemal právomoc konať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní sp. zn. RD/196/2017. Rozhodcovská zmluva medzi žalobcom a pôvodným veriteľom pohľadávky bola uzatvorená v obsahu vzájomne podpísaného dokumentu Protokol o stretnutí sprostredkovateľa s klientom pred uzatvorením
poistnej zmluvy zo dňa 08.08.2013. Je fakt, že prišlo k uzatvoreniu písomnej rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. V rozhodcovskej zmluve nebol uvedený konkrétny spôsob stanovenia rozhodcovského súdu podľa § 7 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. V takomto prípade sa zmluvné strany môžu dohodnúť na osobe rozhodcu alebo na postupe jeho dodatočného ustanovenia podľa § 8 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. Za účelom uzatvorenia dohody o osobe rozhodcu zaslal žalovaný žalobcovi „Pokus o zmier“ zo dňa 30.03.2017. V tomto dokumente uviedol svoj návrh na výber rozhodcu s celou rozhodcovskou doložkou. Žalobca na uvedený „Pokus o zmier“ s rozhodcovskou doložkou nereagoval. Žalobca navrhnutý rozhodcovský súd ad hoc rozhodcu Ing. Miloša Valacha výslovne neodmietol. Rozhodcovská zmluva bola uzatvorená podľa § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 244/2002 Z. z. vo vzájomnej komunikácii strán. Zákon č. 244/2002 Z.z. pre takéto uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nevyžaduje aktívnu odpoveď. Zákon č. 244/2002 Z. z. v ustanovení § 4 ods. 3 písm. a) nevyžaduje k uzavretiu platnej – písomnej rozhodcovskej zmluvy vo vzájomne vymenenej korešpondencii, aby táto bola druhou stranou podpísaná a tiež nevyžaduje aktívny prejav súhlasu druhej strany. Z toho dôvodu je potrebné na žalobcu aplikovať všeobecné zákonné predpisy, ktoré určujú zásady prejavu vôle. Poukázal na § 266 ods. 1 a 4 Obchodného zákonníka. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamieta alebo, aby zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie a zároveň, aby priznal žalovanému náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia voči žalobcovi v plnom rozsahu.
4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním doručeným súdu dňa 03.12.2020. S odvolaním podaným žalovaným sa nestotožnil a závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku považoval za správne, dostatočne odôvodnené a právne udržateľné. Zastával názor, že zo zákonnej úpravy nemožno vyvodiť, že by súd konajúci o námietke právomoci rozhodcovského súdu mal vo veci rozhodnúť uznesením. Dal do pozornosti rozsudky vo veci námietky právomoci rozhodcovského súdu, kde všeobecné súdy rozhodli formou rozsudku. Nestotožnil sa s právnym názorom žalovaného o platnom uzavretí rozhodcovskej zmluvy v Protokole o stretnutí sprostredkovateľa s klientom pred uzatvorením poistnej zmluvy zo dňa 08.08.2013, ktorého obsahom je len informácia, že klient a sprostredkovateľ majú v prípade záujmu možnosť vyriešiť prípadný spor, v rozhodcovskom konaní v zmysle aktuálnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 244/2002 Z. z.. Zmienka, resp. podanie informácie o prípadnej možnosti riešenia prípadného sporu prostredníctvom rozhodcovského konania s odkazom na aktuálnu právnu úpravu, nemôže byť v žiadnom prípade posudzovaná ako rozhodcovská zmluva, na základe ktorej by odvodzoval svoju právomoc akýkoľvek rozhodcovský súd. Akýkoľvek iný výklad by bol v danom prípade zavádzajúci najmä z dôvodu absencie základných náležitostí právneho úkonu. K tvrdeniam žalovaného o uzavretí rozhodcovskej doložky na základe „Pokusu o zmier“ žalobca uviedol, že podľa zákonnej úpravy je na formálne naplnenie predpokladov existencie platnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, potrebný dvojstranný právny úkon, teda obojstranný prejav vôle zmluvných strán, ktoré sa dohodnú, že niektorý alebo všetky spory, ktoré medzi nimi vzniknú v určenom zmluvnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. „Pokus o zmier“, ktorý zaslal žalovaný žalobcovi, nemožno považovať za právny úkon, na základe ktorého by strany sporu uzavreli rozhodcovskú doložku. Dokument „Pokus o zmier“ nemá základné náležitosti právneho úkonu, najmä v plnej miere absentuje prejav vôle žalobcu uzavrieť rozhodcovskú zmluvu so žalovaným. K otázke platného uzavretia rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 58Cr/12/2017 zo dňa 25.09.2018. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že rozhodcovskú zmluvu možno uzavrieť aj bez akejkoľvek aktivity žalobcu, nakoľko takúto povinnosť – aktivity, žiadny právny predpis neukladá. Z tohto dôvodu sa nestotožnil s názorom žalovaného, že žalobca mal povinnosť reagovať na návrh žalovaného na uzavretie rozhodcovskej doložky a z dôvodu, že nereagoval, resp. explicitne nevyjadril svoje odmietnutie návrhu, rozhodcovská zmluva bola uzatvorená. Napriek snahe žalovaného navodiť dojem, že zákon ukladá takúto povinnosť, v aktuálnej právnej úprave obsiahnutá nie je. Práve naopak, pre uzavretie platnej rozhodcovskej zmluvy je potrebný aktívny prejav vôle oboch zmluvných strán. Stotožnil sa s názorom a záverom súdu o tom, že v danom prípade nebola rozhodcovská zmluva uzatvorená. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 15.06.2021. Za nesporné považoval, že strany zmluvy medzi sebou pre prípad budúcich sporov, ktoré môžu zo zmluvy vzniknúť, uzatvorili aj rozhodcovskú zmluvu vo forme rozhodcovskej doložky, čo dokazuje text v Protokole o stretnutí sprostredkovateľa poistenia s klientom pred uzatvorením poistnej zmluvy zo dňa 08.08.2013. Táto rozhodcovská doložka síce nebola nijako rozsiahla ani detailná, ale spĺňala základné kritérium
§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.. Forma tohto odkazu na spôsob budúceho riešenia sporov na dokumente, ktorého tvorca bol dokonca žalobca, je nepochybná. Táto forma je dostatočná pre preukázanie existencie rozhodcovskej zmluvy/doložky podľa Modelového zákona UNCITRAL; to znamená, že musela byť táto forma dostatočná aj pre aplikáciu zákona č. 244/2002 Z. z.. Zákon č. 244/2002 Z. z. pripúšťa aj procesný stav, že strany zmluvy medzi sebou uzatvoria rozhodcovskú zmluvu/doložku, v ktorej nie je uvedený konkrétny rozhodca/rozhodcovský súd (§ 7 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), ani konkrétny spôsob jeho ustanovenia (§ 8 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Toto ale nie je neodstrániteľná prekážka. Podľa § 8 zákona č. 244/2002 Z. z. sa strany rozhodcovskej zmluvy môžu dohodnúť na osobe rozhodcu, alebo na postupe jeho dodatočného ustanovenia. Pokiaľ k takejto dohode nedôjde, tak na žiadosť zmluvnej strany ustanoví rozhodcu vybraná právnická osoba alebo súd. V rozhodcovskom konaní sp. zn. RD/196/2017 vyššie uvedená procesná situácia bola zhojená tým, že pôvodný veriteľ pohľadávky zaslal žalobcovi Pokus o zmier zo dňa 30.03.2017, v ktorom uviedol, že sa v tomto spore obráti na rozhodcu a zároveň mediátora G. C. H., za účelom riešenia sporu. Žalobca na uvedený návrh/oznam nijako nereagoval. Prejav vôle môže byť v určitých špecifických prípadoch prijatý aj pasívne, čo je principiálna situácia zákona č. 244/2002 Z. z., ktorý vždy vyžaduje, aby účastník rozhodcovskej zmluvy/zmluvy ako takej bol pri každom úkone druhej strany aktívny a jednoznačne prejavil svoju vôľu. Nakoľko žalobca voči rozhodcovskému súdu/rozhodcovi Ing. Milošovi Valachovi nevzniesol žiadnu námietku, tak žalovaný (ako postupník pohľadávky) podal na príslušný/dohodnutý rozhodcovský súd žalobu. Žalobca počas celého rozhodcovského konania námietku nedostatku právomoci voči konajúcemu rozhodcovi podľa § 17a nepodal, čím u neho prišlo k preklúzii práva takúto námietku vznášať v námietke právomoci na príslušnom súde.
6. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č. k. 29Cr/38/2017-129 zo dňa 03.09.2020 v znení opravného uznesenia č. k. 29Cr/38/2017-137 zo dňa 30.09.2020 je potrebné potvrdiť ako vecne správny.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cr/38/2017-129 zo dňa 03.09.2020 v znení opravného uznesenia č. k. 29Cr/38/2017-137 zo dňa 30.09.2020, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:
10. V prejednávanej veci sa žalobca (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalovaného) domáhal, aby súd určil, že rozhodcovský súd ROYAL DEVELOPMENT - RSRD, zzpo, ad hoc rozhodca Ing. Miloš Valach, so sídlom A. XXX, XXX XX B., nemá dostatok právomoci rozhodovať v právnej veci vedenej pod č. k. RD/196/2017. Napadnutým rozsudkom súd rozhodol, že rozhodcovský súd ad hoc rozhodcu Ing. Miloša Valacha, so sídlom A. XXX, B., nemá právomoc rozhodovať spor medzi žalovaným a žalobcom vedený pod spisovou značkou RD/196/2017, pričom žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalobcu) s uvedeným nesúhlasil a v podanom odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP.
11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Zistenia súdu majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch
a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s podstatnými a pre rozhodnutie relevantnými argumentmi sporových strán a svoje rozhodnutie zároveň riadne odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje.
12. Žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca v rozhodcovskom konaní nevzniesol námietku podľa § 17a zákona č. 244/2002 Z. z. voči rozhodcovi Ing. Milošovi Valachovi z dôvodu, že o spore má rozhodovať iný rozhodcovský súd - rozhodca, nepožiadal v rozhodcovskom konaní súd podľa § 8 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o ustanovenie iného rozhodcu za Ing. Miloša Valacha, preto podľa názoru žalovaného došlo k preklúzii práva tvrdiť, že rozhodcovský súd – rozhodca Ing. Miloš Valach nemal právomoc konať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní sp. zn. RD/196/2017. Túto námietku odvolací súd považoval za nedôvodnú. Ako je zrejmé zo žalobnej odpovede žalobcu v rozhodcovskom konaní, ako aj z podanej žaloby, žalobca nemal v úmysle namietať len rozhodcovský súd, resp. osobu rozhodcu Ing. Miloša Valacha, ale neexistenciu rozhodcovskej zmluvy ako takej, a teda nedostatok právomoci rozhodcu rozhodovať spor vedený pod sp. zn. RD/196/2017. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca podal v rozhodcovskom konaní námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu rozhodcovskej doložky už v žalobnej odpovedi zo dňa 19.09.2017. Zároveň v zákonnej 30 dňovej lehote od doručenia rozhodcovského uznesenia sp. zn. RD/196/2017 zo dňa 25.09.2017, ktorým ad hoc rozhodca Ing. Miloš Valach rozhodol o svojej právomoci, doručil žalobca súdu žalobu podľa ust. § 21 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorou namietal právomoc ad hoc rozhodcu Ing. Miloša Valacha na konanie v predmetnej veci, nakoľko mal za to, že medzi žalobcom a C. D. B. nebola uzavretá rozhodcovská zmluva. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca podal žalobu o námietke nedostatku právomoci rozhodcu včas, teda nedošlo k preklúzii práva žalobcu namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu ad hoc rozhodcu Ing. Miloša Valacha v rozhodcovskom konaní sp. zn. RD/196/2017.
13. Ako je zrejmé z podaného odvolania, žalovaný i naďalej zastával názor, že žalovaný, resp. jeho právny predchodca a žalobca mali medzi sebou uzatvorenú rozhodcovskú doložku, a to v Protokole o stretnutí sprostredkovateľa s klientom pred uzatvorením poistnej zmluvy zo dňa 08.08.2013 v súlade s § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. Taktiež mal žalovaný za to, že rozhodcovská zmluva v podobe rozhodcovskej doložky bola uzavretá v obsahu Pokusu o zmier zo dňa 30.03.2017, v obsahu ktorého bola dohoda o rozhodcovi, kde rozhodcu Ing. Miloša Valacha podľa § 8 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. žalovaný žalobcovi navrhol a žalobca na uvedený pokus o zmier nereagoval, navrhnutý rozhodcovský súd ad hoc rozhodcu Ing. Miloša Valacha výslovne neodmietol. Rozhodcovská zmluva tak, podľa názoru odvolateľa, bola uzatvorená podľa § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 244/2002 Z. z. vo vzájomnej komunikácii strán, keď zákon č. 244/2002 Z. z. pre takéto uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nevyžaduje aktívnu odpoveď. S uvedenými námietkami žalovaného sa odvolací súd nestotožnil. S uvedenou argumentáciou žalovaného sa podrobne vysporiadal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, a na ktoré zároveň odkazuje.
14. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že medzi sporovými stranami k uzatvoreniu rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky, v danom prípade nedošlo. Zo znenia Protokolu o stretnutí sprostredkovateľa s klientom pred uzatvorením poistnej zmluvy zo dňa 08.08.2013, v ktorom sa uvádza, že „Mimosúdne vyrovnanie sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania finančnej služby upravuje zákon č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní v znení zákona č. 521/2005 Z. z. a zákon č. 420/2004 Z. z. o mediácii a doplnení niektorých zákonov.“ nemožno podľa názoru odvolacieho súdu dovodiť, že by týmto strany uzavreli rozhodcovskú zmluvu, resp. rozhodcovskú doložku. Naopak, odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie a žalobcu, že obsahom Protokolu o stretnutí sprostredkovateľa poistenia s klientom pred uzatvorením poistnej zmluvy zo dňa 08.08.2013 je len informácia, že klient a sprostredkovateľ môžu v prípade záujmu vyriešiť prípadný spor na základe zákonnej úpravy o rozhodcovskom konaní, resp. pomocou mediácie a táto zmienka nemôže byť v žiadnom prípade posudzovaná ako rozhodcovská zmluva, na základe ktorej by bol rozhodcovský súd oprávnený predmetnú vec prejednať a rozhodnúť. Tvrdenie žalovaného, že text tohto protokolu vytvoril sám žalobca, považoval odvolací súd za nepodstatné, pretože na účely posúdenia existencie rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky, je takéto tvrdenie irelevantné.
15. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá ani na základe Pokusu o zmier zo dňa 30.03.2017. Zo skutočnosti, že v Pokuse o zmier zo dňa 30.03.2017 C. D. B., prostredníctvom svojho právneho zástupcu, uviedla, že „Podľa Protokolu o stretnutí sprostredkovateľa poistenia s klientom pred uzatvorením poistnej zmluvy zo dňa 08.08.2013 má klient možnosť mimosúdne urovnať spory spôsobom upraveným v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní alebo v zákone č. 420/2004 Z. z. o mediácii. V prípade neuhradenia vyššie uvedenej škody sa klient obráti na mediátora/ rozhodcu Ing. Miloša Valacha, A. XXX, XXX XX B., za účelom riešenia sporu.“ a žalobca na tento pokus o zmier nereagoval, nemožno v žiadnom prípade usudzovať, že by rozhodcovská zmluva bola uzatvorená vo vzájomnej komunikácii strán. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu (§ 44 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka). V tomto prípade nebola súdu predložená taká komunikácia, obsahom ktorej by bola jednoznačná vôľa strán riešiť svoje existujúce alebo v budúcnosti vzniknuté spory v rozhodcovskom konaní. Pasívne správanie žalobcu nemožno považovať za súhlas s uzatvorením rozhodcovskej zmluvy. Zo znenia ust. § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní nemožno v žiadnom prípade vyvodiť, že na uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa nevyžaduje aktivita druhej strany a že je možné považovať rozhodcovskú zmluvu za uzavretú aj bez aktívnej účasti druhej strany, ako to tvrdil žalovaný. Ako uviedol súd, v danom prípade sa nejedná o situáciu, kedy by sa opomenutiu aktívneho konania, t. j. neodpovedaniu na Pokus o zmier zo dňa 30.03.2017, mohol pripisovať opačný obsah ako bola prejavená vôľa. Nie je tak pravdou tvrdenie žalovaného, že by rozhodcovská zmluva bola obsiahnutá vo vzájomnej písomnej komunikácii strán v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 244/2002 Z. z.. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, kde sa súd podrobne vysporiadal s argumentáciou žalobcu ohľadne uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy na základe Pokusu o zmier zo dňa 30.03.2017 a presvedčivo vysvetlil, z akých dôvodov túto považoval za nedôvodnú.
16. Je potrebné zdôrazniť, že úprava rozhodcovskej zmluvy v ustanovení § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. je striktná a bez možnosti extenzívneho výkladu. Formálna podmienka písomnej rozhodcovskej zmluvy v tomto prípade dodržaná nebola. V konaní tak nebolo preukázané uzavretie písomnej rozhodcovskej zmluvy, ktorá by zakladala právomoc ad hoc rozhodcu Ing. Miloša Valacha konať vo veci. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne právne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť správnosť záverov prijatých súdom. Súd preto správne rozhodol o námietke nedostatku právomoci rozhodcovského súdu vznesenej žalobcom v konaní. S poukazom na uvedené odvolací súd považuje za správne rozhodnutie súdu, podľa ktorého rozhodcovský súd ad hoc rozhodcu Ing. Miloša Valacha so sídlom A. XXX, B., nemá právomoc rozhodovať spor medzi žalovaným a žalobcom, vedený pod sp. zn. RD/196/2017.
17. Odvolací súd zastáva názor, že rozhodnutie súdu o právomoci rozhodcovského súdu, resp. rozhodcu, konať vo veci, je rozhodnutím procesným a malo o ňom byť rozhodnuté formou uznesenia (§ 234 ods. 1 CSP). Ak súd rozhodol o nároku vo forme rozsudku, ide o procesné pochybenie, ktoré však nemá za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Vážnym procesným pochybením by mohlo byť, ak by súd vo veci samej rozhodol uznesením namiesto rozsudku (§ 212 ods. 1 CSP). Zrušenie napadnutého rozsudku výlučne z dôvodu nesprávnosti procesnej formy rozhodnutia za situácie, keď nesprávnosť procesnej formy rozhodnutia nemala žiaden vplyv na vecnú správnosť jeho výrokovej časti, ako ani na práva a oprávnené záujmy strán sporu, by predstavovalo postup nesúladný so zásadou deklarovanou v čl. 17 základných princípov CSP. Nakoľko súd rozhodol vo veci rozsudkom, musel aj odvolací súd v prípade potvrdzovania napadnutého rozsudku z dôvodu vecnej správnosti jeho výroku, rozhodovať rozsudkom, čo jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 392 CSP.
18. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).
19. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 29Cr/38/2017-129 zo dňa 03.09.2020 v znení opravného uznesenia č.k. 29Cr/38/2017-137 zo dňa 30.09.2020 potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pretože bol v odvolacom konaní plne úspešný.
21. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).