Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 1/2018
PDF · 239.66 KB
No categories available
II. ÚS 1/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Ďurček, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
8 Cob 171/2014-82 z 26. júna 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Obdo 68/2014 z 30. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca
2016 včas doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 8 Cob 171/2014-82 z 26. júna 2014 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, spolu aj „súdy“) sp. zn. 3 Obdo 68/2014 z 30. novembra
2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ktorými nebolo vyhovené
sťažovateľovmu návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku č. k. II/2011-
6378 z 30. apríla 2012 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Stály rozhodcovský súd Slovenskej
bankovej asociácie rozhodcovským rozsudkom vyslovil, že sťažovateľ ako ručiteľ spolu
s dlžníčkou a ďalším ručiteľom sú povinní zaplatiť sumu 29 991,38 €, pretože dlžníčka
nevrátila veriteľovi (banke) v dojednanom termíne poskytnuté peňažné prostriedky. Proti
tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ na Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“)
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku a žiadal odklad jeho vykonateľnosti.
3. Okresný súd uznesením č. k. 30 Cb 153/2012-63 z 11. marca 2014 odložil
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku na základe toho, že sťažovateľ podal formálne
korektnú žalobu a vzhľadom na výšku pohľadávky by po exekúcii mohlo dôjsť k ujme na
strane sťažovateľa, pretože navrátenie do predošlého stavu v rámci exekúcie nie je možné.
4. Krajský súd na základe odvolania odporcu (banky) napadnutým uznesením
rozhodnutie okresného súdu č. k. 30 Cb 153/2012-63 z 11. marca 2014 zmenil a návrh na
odloženie vykonateľnosti zamietol. Odporca zdôraznil, že krajský súd rozhodnutím
o prikázaní veci sp. zn. 1 Ncb 24/2012 z 19. októbra 2012 ustálil miestnu príslušnosť na
základe toho, že sťažovateľ nie je spotrebiteľ, a poukázal na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) C-419/11 – Česká spořitelna, a. s., proti Geraldovi
Feichterovi, z ktorého odvodil, že ručenie za dlh „vlastnej“ obchodnej spoločnosti nemôže
mať spotrebiteľský charakter. Na námietku sťažovateľa, že ide o ručiteľský vzťah
spoločníka s. r. o. za nesplatený vklad, odporca zdôraznil, že zmluvu o ručení neuzavrel
v režime spoločníka, ale tretej osoby. Krajský súd pri zmeňujúcom rozhodnutí vychádzal
z nutnosti chrániť vykonateľnosť rozhodnutia a z (ne)pravdepodobnosti úspechu
sťažovateľa. Stotožnil sa s argumentáciou odporcu a navyše uviedol, že odporca je silným
podnikateľským subjektom, čo sťažovateľovi garantuje vrátenie prostriedkov v prípade
úspechu v konaní o žalobe. Vzhľadom na zmeňujúce uznesenie bolo vo veci priamo
prípustné dovolanie, čo sťažovateľ využil. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie
meritórne zamietol, pretože sa plne stotožnil s právnym posúdením krajským súdom.
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje nesprávnym právnym posúdením
veci, ďalej tým, že sa krajský súd a najvyšší súd nevysporiadali s jeho argumentmi zvlášť
s jeho postavením ako spotrebiteľom (rozhodnutie ESD – Asturcom). Sťažovateľ naznačuje,
že splnil všetky právne podmienky na odklad vykonateľnosti, takže mal naň v podstate
nárok. Sťažovateľ namieta, že krajský súd a najvyšší súd prekročili petit tým, že brali do
úvahy pravdepodobnosť úspechu žaloby. Napokon namieta, že nedostatky v odôvodnení
napĺňajú svojou intenzitou vadu odňatia možnosti konať pred súdom. Z týchto dôvodov
malo dôjsť k porušeniu jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné práva ..., podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 8Cob/171/2014-82 zo dňa
26.06.2014, porušené boli.
Základné práva ... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Obdo/68/2014 zo dňa
30.11.2015, porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 8Cob/171/2014-82 zo dňa
26.06.2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Obdo/68/2014 zo dňa
30.11.2015 sa zrušuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť ... trovy
právneho zastúpenia vo výške 353,49 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala -
Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 68/2014 z 30. novembra
2015 vyplynulo:
„Dovolanie žalobcu smeruje... proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, ide teda o rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné.
Žalobca podal dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.) a namietal i vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
1/ Námietka nesprávneho právneho posúdenia:
Pokiaľ ide o posúdenie vysloveného právneho záveru o zamietnutí návrhu na
odloženie vykonateľnosti rozhodnutia namietnuté v dovolaní podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p., dovolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), okrem iného aj vtedy, ak súd
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo súd aplikoval správny
právny predpis, ale ho nesprávne vyložil...
Keďže zákon podmienky, za ktorých môže súd odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia rozhodcovského súdu, bližšie nešpecifikuje, je takéto rozhodnutie ponechané na
úvahe súdu. Jedným z dôvodov prečo by malo byť na mieste vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia môže byť aj vysoká pravdepodobnosť, že žalobe bude vyhovené. Posúdenie
pravdepodobnosti vyhovenia žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku patrí vždy súdu,
ktorý k záveru o pravdepodobnosti dospeje na základe obsahu spisu, vychádzajúc najmä
z obsahu žaloby a v ňom uvedených dôvodov. Ak dôvody na odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia rozhodcovského súdu nezistí, návrh účastníka na odloženie
vykonateľnosti zamietne.
Z odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že
odvolací súd sa pri posudzovaní opodstatnenosti dôvodov na odklad vykonateľnosti
rozhodcovského rozsudku dôsledne zaoberal skutočnosťami uvádzanými žalobcom v žalobe,
ako aj prípadným pravdepodobným úspechom žalobcu v konaní a dospel k záveru, že
doterajší priebeh konania nenasvedčuje jeho prípadnému úspechu v konaní.
Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd sa neodchýlil od zmyslu a účelu
ustanovenia § 40 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní a pri rozhodovaní o návrhu na
odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku rozhodol v rámci medzí
zverených uvedeným ustanovením.
Zároveň je potrebné dodať, že v predmetnom prípade nie je úlohou dovolacieho súdu
vysloviť záväzný právny názor, ohľadne posudzovania skutočností, ktoré majú byť
predmetom rozhodovania vo veci samej (platnosť - neplatnosť napadnutého
rozhodcovského rozsudku). Dovolací súd po preskúmaní dovolania v tejto časti dospel k
záveru, že nie je dôvodné.
2/ Námietka vady konania podľa § 237 písm. f/:
Dovolací súd sa zameral aj na posúdenie, či konanie nie je zaťažené vadou podľa
§ 237 písm. f/ O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa preukáže, že sa účastníkovi konania postupom súdu
odňala možnosť -konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký nežiaduci
postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých
práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia spravodlivej
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/
O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal
účastníkovi jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania realizovať (ide
napríklad o právo zúčastniť sa pojednávania, právo vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy,
podávať opravné prostriedky, etc.).
Z obsahu žalobcom podaného dovolania však vyplýva, že odňatie možnosti konať
pred súdom vidí v skutočnosti, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
je nedostatočne odôvodnené, t. j. nepreskúmateľné.
Vzhľadom na uvedenú námietku žalobcu bolo potrebné zaujať právny záver o tom, či
nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy
porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne
platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až
intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p..
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje
predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného
práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich
ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu
v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky
týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky,
za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch
nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované
v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy
považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za
prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným
vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p.
pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje
síce za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania. V danej veci však dovolanie je prípustné podľa § 239
ods. 1 písm. a/ O. s. p. z iného dôvodu a preto sa zaoberal aj posudzovaním odôvodnenia
uznesenia a dospel k záveru, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia dalo
odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, keď v dostatočnom rozsahu
zodpovedalo, prečo bolo uznesenie prvého stupňa zastúpenia zmenené. Rozhodnutie
odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam...
Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdil a
existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v zmysle uvedených dôvodov
dovolanie žalobcu s odkazom na ustanovenie § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
10. Skôr ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu prijateľnosti sťažnosti na ďalšie
konanie, resp. k preskúmaniu prípadnej prítomnosti dôvodov ospravedlňujúcich
odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní, dáva do pozornosti, že v čase
rozhodovania najvyššieho súdu o predmetnom dovolaní (23. septembra 2015) bol účinný
a platný Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla
2016 nahradený novými procesnými kódexmi, konkrétne Civilným sporovým poriadkom,
Civilným mimosporovým poriadkom a Správnym súdnym poriadkom. Ústavný súd tak musí
vychádzať pri posudzovaní prijateľnosti sťažnosti aj z tejto skutočnosti a prihliadať na
v rozhodujúcom čase účinnú a platnú legislatívu vzťahujúcu sa na vec sťažovateľa
a rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.
11. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že (i) nesprávnym právnym
posúdením a (ii) nedostatočným odôvodnením napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu
a krajského súdu, ktorými nebolo vyhovené sťažovateľovmu návrhu na odklad
vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, boli porušené jeho práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
13. Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou a
zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis II. ÚS
13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
14. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k.
8 Cob 171/2014-82 z 26. júna 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa mal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň v danom
rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ
možnosť podania dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku proti predmetnému
uzneseniu krajského súdu aj využil.
15. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd tiež
poznamenáva, že v predmetnej veci vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd rozhodoval
o uznesení krajského súdu podľa § 239 OSP, sa predmet (pôdorys) konania na obidvoch
súdoch úplne prekrýval, a preto ústavný súd vzhľadom na plný prienik predmetu konania
bude vychádzať rovnako z obsahu uznesenia krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu.
16. K prieskumu rozhodnutí predbežného či dočasného typu možno uviesť, že
univerzálnosť ústavnej sťažnosti umožňuje prieskum rôznych paralelných konaní a aj
čiastkové rozhodnutia v konaniach, pre ktoré sú typické pomerne autonómne fázy a ktoré
ešte nie sú celkovo ukončené (II. ÚS 50/2015, II. ÚS 356/2016). Ústavná sťažnosť tak
chráni jednotlivcov aj v konaní o predbežnom opatrení, ale s limitmi vychádzajúcimi
z dočasnosti daného rozhodnutia. Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 866/2014 uviedol, že
opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia
byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný
podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí
byť primeraným spôsobom odôvodnené. Možno tu akcentovať „minimálnosť“ procesných
požiadaviek. Nie je dôvod, aby uvedená perspektíva neplatila aj pre suspendáciu
vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia napadnutého (i) žalobou o neplatnosť
rozhodcovského rozsudku alebo (ii) dovolaním (§ 243 OSP; porov. II. ÚS 660/2017).
V klasickom predbežnom konaní je však chránený stav v čase podania žaloby, zatiaľ čo
v predmetnej veci ide už o vykonateľné rozhodnutie, a tak o vyváženie medzi ochranou
právoplatnosti a vykonateľnosti na jednej strane a (právnou) pozíciou žalobcu na strane
druhej.
17. Podľa § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) účinného v čase
rozhodovania súdov ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde,
napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd, ktorý rozhoduje o žalobe,
môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložiť
(v súčasnosti ide o § 40 ods. 3 tohto zákona, pozn.).
18. Pred novelou zákona o rozhodcovskom konaní zákonom č. 521/2005 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok) v znení neskorších predpisov, samotné podanie žaloby spôsobovalo ex lege
pozastavenie vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. V dôvodovej správe tejto
novely, ktorá zaviedla fakultatívne pozastavenie, sa uvádza, že žalobcovia podávali žaloby
často len kvôli oddialeniu exekúcie a po novom má súd posúdiť možnosť pozastavenia na
základe toho, či dôvody podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní svedčia o tom,
že napadnutý rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený.
19. Sťažovateľ v argumentácii akcentoval, že vo veci vystupoval ako spotrebiteľ a že
exekúcia proti nemu by bola nezvratná na základe § 61 Exekučného poriadku. Ústavný súd
konštatuje, že najvyšší súd a krajský súd zreteľne argumentovali, že sťažovateľ je zo svojho
slobodného rozhodnutia zmluvným ručiteľom za úver pre obchodnú spoločnosť, ktorej je
spoločníkom, čo podľa citovanej judikatúry Súdneho dvora C-419/11 vylučuje status
spotrebiteľa. To potvrdzuje aj rozhodnutie, ktorým bola vymedzená miestna príslušnosť.
Ústavný súd tu tiež upozorňuje aj na judikát najvyššieho súdu sp. zn. R 18/2017 (Fyzická
osoba, ktorá ako konateľka a spoločníčka má úzke väzby k obchodnej spoločnosti, sa
nepovažuje za spotrebiteľku v ručiteľskom vzťahu, v ktorom zabezpečuje záväzok tejto
obchodnej spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy medzi podnikateľmi.) a bod 29
uznesenia Súdneho dvora C-74/15 – Dumitru Tarcău, Ileana Tarcău proti Banca Comercială
Intesa Sanpaolo România SA a i. (V prípade fyzickej osoby, ktorá sa zaručila za splnenie
záväzkov obchodnej spoločnosti, je teda vnútroštátny súd povinný preukázať, či táto osoba
konala v rámci obchodu, podnikania alebo povolania, alebo z dôvodu funkčného vzťahu
k tejto spoločnosti, ako je jej riadenie alebo nezanedbateľná účasť na jej základnom imaní,
alebo či konala za súkromným účelom – pri konaní za súkromným účelom, by osoba bola
považovaná za spotrebiteľa, pozn.), z ktorých tiež nevyplýva, že by mohol byť sťažovateľ
považovaný za spotrebiteľa. Vo veci podľa krajského súdu a najvyššieho súdu ide o ručenie,
ktoré nemá nič spoločné s ručením za nesplatený vklad do základného imania podľa § 106
Obchodného zákonníka, čím chcel sťažovateľ naznačiť, že zmluva bola obchádzaním
Obchodného zákonníka. Súdy tiež rozumne a akceptovateľne uviedli, že žalobca je banka,
čo garantuje navrátenie finančných prostriedkov v prípade úspechu v konaní.
20. Úvaha krajského súdu a najvyššieho súdu o tom, či samotná žaloba má nádej na
úspech, je legitímna a bola vyjadrená citlivým spôsobom (s dôvetkom, že nejde
o prejudikovanie) a podľa ústavného súdu skutočnosť, že je súčasťou odôvodnenia
rozhodnutia je prejavom úprimnosti a nesvojvôle. Súdy tu nijako neprekročili petit
a vychádzali z dôvodovej správy, ktorá tu nie je v napätí s predpismi civilného procesu.
Podobne aj Centrum právnej pomoci a súdy môžu podľa zákona č. 327/2005 Z. z.
o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení
zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov skúmať bezúspešnosť uplatňovania
práva, čo je ešte prísnejší štandard úvah o meritórnom výsledku veci. Súdy správne
uvádzajú, že pri rozhodovaní musia brať do úvahy aj pozíciu druhej, procesne rovnej strany,
a takto vyvažovať ich pozície.
21. Ústavný súd k tomu ešte dodáva, že ustanovenie § 61 Exekučného poriadku
neznamená, že exekvované peniaze už nemôžu byť vrátené pôvodnému povinnému (porov.
NOVOTNÝ, M. Ako išlo vajce na vandrovku – alebo o živote jedného § 61 Exekučného
poriadku [online]. Dostupné na internete: http://www.lexforum.cz/279. [cit.]). Je potrebné
tiež uviesť, že sťažovateľovi boli poskytnuté tri inštancie plného prieskumu s tým, že súdy
sa vecou ne-mechanicky zaoberali a navyše mu bol poskytnutý ešte prieskum
ústavnoprávny, čo je pre tento typ konania veľmi silný procesný komfort. (Sťažovateľ tiež
žiadal o pozastavenie aj prostredníctvom § 243 OSP v režime dovolania.). Teoreticky
dokonca prichádza do úvahy aj odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku (porov.
GYARFÁŠ, J. Zákon o rozhodcovskom konaní. Bratislava : Komentár, C. H. Beck, 2017.
576 s. ISBN 978-80-7400-636-4).
22. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho
súdu sú vecne správne a dostatočne odôvodnené. V predmetnej veci preto niet relevantnej
súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označenými právami, a preto
bolo nutné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
23. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. januára 2018