Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 1/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Ďurček, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-82 z 26. júna 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca

2016 včas doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. -82 z 26. júna 2014 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, spolu aj „súdy“) sp. zn. z 30. novembra

2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ktorými nebolo vyhovené

sťažovateľovmu návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku č. k. II/2011-

6378 z 30. apríla 2012 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Stály rozhodcovský súd Slovenskej

bankovej asociácie rozhodcovským rozsudkom vyslovil, že sťažovateľ ako ručiteľ spolu

s dlžníčkou a ďalším ručiteľom sú povinní zaplatiť sumu 29 991,38 €, pretože dlžníčka

nevrátila veriteľovi (banke) v dojednanom termíne poskytnuté peňažné prostriedky. Proti

tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ na Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“)

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku a žiadal odklad jeho vykonateľnosti.

3. Okresný súd uznesením č. k. -63 z 11. marca 2014 odložil

vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku na základe toho, že sťažovateľ podal formálne

korektnú žalobu a vzhľadom na výšku pohľadávky by po exekúcii mohlo dôjsť k ujme na

strane sťažovateľa, pretože navrátenie do predošlého stavu v rámci exekúcie nie je možné.

4. Krajský súd na základe odvolania odporcu (banky) napadnutým uznesením

rozhodnutie okresného súdu č. k. -63 z 11. marca 2014 zmenil a návrh na

odloženie vykonateľnosti zamietol. Odporca zdôraznil, že krajský súd rozhodnutím

o prikázaní veci sp. zn. z 19. októbra 2012 ustálil miestnu príslušnosť na

základe toho, že sťažovateľ nie je spotrebiteľ, a poukázal na rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) C-419/11 – Česká spořitelna, a. s., proti Geraldovi

Feichterovi, z ktorého odvodil, že ručenie za dlh „vlastnej“ obchodnej spoločnosti nemôže

mať spotrebiteľský charakter. Na námietku sťažovateľa, že ide o ručiteľský vzťah

spoločníka s. r. o. za nesplatený vklad, odporca zdôraznil, že zmluvu o ručení neuzavrel

v režime spoločníka, ale tretej osoby. Krajský súd pri zmeňujúcom rozhodnutí vychádzal

z nutnosti chrániť vykonateľnosť rozhodnutia a z (ne)pravdepodobnosti úspechu

sťažovateľa. Stotožnil sa s argumentáciou odporcu a navyše uviedol, že odporca je silným

podnikateľským subjektom, čo sťažovateľovi garantuje vrátenie prostriedkov v prípade

úspechu v konaní o žalobe. Vzhľadom na zmeňujúce uznesenie bolo vo veci priamo

prípustné dovolanie, čo sťažovateľ využil. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie

meritórne zamietol, pretože sa plne stotožnil s právnym posúdením krajským súdom.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje nesprávnym právnym posúdením

veci, ďalej tým, že sa krajský súd a najvyšší súd nevysporiadali s jeho argumentmi zvlášť

s jeho postavením ako spotrebiteľom (rozhodnutie ESD – Asturcom). Sťažovateľ naznačuje,

že splnil všetky právne podmienky na odklad vykonateľnosti, takže mal naň v podstate

nárok. Sťažovateľ namieta, že krajský súd a najvyšší súd prekročili petit tým, že brali do

úvahy pravdepodobnosť úspechu žaloby. Napokon namieta, že nedostatky v odôvodnení

napĺňajú svojou intenzitou vadu odňatia možnosti konať pred súdom. Z týchto dôvodov

malo dôjsť k porušeniu jeho práv podľa a dohovoru.

6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné práva ..., podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: -82 zo dňa

26.06.2014, porušené boli.

Základné práva ... podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: zo dňa

30.11.2015, porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: -82 zo dňa

26.06.2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: zo dňa

30.11.2015 sa zrušuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť ... trovy

právneho zastúpenia vo výške 353,49 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala -

Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra

2015 vyplynulo:

„Dovolanie žalobcu smeruje... proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, ide teda o rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné.

Žalobca podal dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) a namietal i vadu konania podľa

1/ Námietka nesprávneho právneho posúdenia:

Pokiaľ ide o posúdenie vysloveného právneho záveru o zamietnutí návrhu na

odloženie vykonateľnosti rozhodnutia namietnuté v dovolaní podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/

, dovolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), okrem iného aj vtedy, ak súd

použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo súd aplikoval správny

právny predpis, ale ho nesprávne vyložil...

Keďže zákon podmienky, za ktorých môže súd odložiť vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia rozhodcovského súdu, bližšie nešpecifikuje, je takéto rozhodnutie ponechané na

úvahe súdu. Jedným z dôvodov prečo by malo byť na mieste vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia môže byť aj vysoká pravdepodobnosť, že žalobe bude vyhovené. Posúdenie

pravdepodobnosti vyhovenia žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku patrí vždy súdu,

ktorý k záveru o pravdepodobnosti dospeje na základe obsahu spisu, vychádzajúc najmä

z obsahu žaloby a v ňom uvedených dôvodov. Ak dôvody na odloženie vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia rozhodcovského súdu nezistí, návrh účastníka na odloženie

vykonateľnosti zamietne.

Z odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že

odvolací súd sa pri posudzovaní opodstatnenosti dôvodov na odklad vykonateľnosti

rozhodcovského rozsudku dôsledne zaoberal skutočnosťami uvádzanými žalobcom v žalobe,

ako aj prípadným pravdepodobným úspechom žalobcu v konaní a dospel k záveru, že

doterajší priebeh konania nenasvedčuje jeho prípadnému úspechu v konaní.

Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd sa neodchýlil od zmyslu a účelu

ustanovenia § 40 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní a pri rozhodovaní o návrhu na

odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku rozhodol v rámci medzí

zverených uvedeným ustanovením.

Zároveň je potrebné dodať, že v predmetnom prípade nie je úlohou dovolacieho súdu

vysloviť záväzný právny názor, ohľadne posudzovania skutočností, ktoré majú byť

predmetom rozhodovania vo veci samej (platnosť - neplatnosť napadnutého

rozhodcovského rozsudku). Dovolací súd po preskúmaní dovolania v tejto časti dospel k

záveru, že nie je dôvodné.

2/ Námietka vady konania podľa § 237 písm. f/:

Dovolací súd sa zameral aj na posúdenie, či konanie nie je zaťažené vadou podľa

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa preukáže, že sa účastníkovi konania postupom súdu

odňala možnosť -konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký nežiaduci

postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých

práv, ktoré mu priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal

účastníkovi jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania realizovať (ide

napríklad o právo zúčastniť sa pojednávania, právo vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy,

podávať opravné prostriedky, etc.).

Z obsahu žalobcom podaného dovolania však vyplýva, že odňatie možnosti konať

pred súdom vidí v skutočnosti, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

je nedostatočne odôvodnené, t. j. nepreskúmateľné.

Vzhľadom na uvedenú námietku žalobcu bolo potrebné zaujať právny záver o tom, či

nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle

, alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle

ods. 2 písm. b/

Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v znamená vždy

porušenie aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd (napr. ). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne

platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až

intenzitu vady konania v zmysle .

neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje

predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného

práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý vo svojich

ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu

v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky

týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky,

za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch

nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované

v , pripisuje osobitný význam - vady tejto povahy

považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania ( ) a zároveň tiež za

prípustný dovolací dôvod ( ). Aj niektorým ďalším procesným

vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle

pripisuje význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v , považuje

síce za relevantný dovolací dôvod ( ), nie však za dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania. V danej veci však dovolanie je prípustné podľa § 239

ods. 1 písm. a/ z iného dôvodu a preto sa zaoberal aj posudzovaním odôvodnenia

uznesenia a dospel k záveru, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia dalo

odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, keď v dostatočnom rozsahu

zodpovedalo, prečo bolo uznesenie prvého stupňa zastúpenia zmenené. Rozhodnutie

odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam...

Žalobca procesné vady konania v zmysle až e/ a netvrdil a

existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v zmysle uvedených dôvodov

dovolanie žalobcu s odkazom na ustanovenie zamietol.“

III.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

10. Skôr ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu prijateľnosti sťažnosti na ďalšie

konanie, resp. k preskúmaniu prípadnej prítomnosti dôvodov ospravedlňujúcich

odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní, dáva do pozornosti, že v čase

rozhodovania najvyššieho súdu o predmetnom dovolaní (23. septembra 2015) bol účinný

a platný (ďalej aj „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla

2016 nahradený novými procesnými kódexmi, konkrétne ,

a . Ústavný súd tak musí

vychádzať pri posudzovaní prijateľnosti sťažnosti aj z tejto skutočnosti a prihliadať na

v rozhodujúcom čase účinnú a platnú legislatívu vzťahujúcu sa na vec sťažovateľa

a rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.

11. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že (i) nesprávnym právnym

posúdením a (ii) nedostatočným odôvodnením napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu

a krajského súdu, ktorými nebolo vyhovené sťažovateľovmu návrhu na odklad

vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, boli porušené jeho práva podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

13. Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom a

upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis II. ÚS

13/01, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť (porov. , ).

14. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie

a čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k.

-82 z 26. júna 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa mal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň v danom

rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ

možnosť podania dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku proti predmetnému

uzneseniu krajského súdu aj využil.

15. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd tiež

poznamenáva, že v predmetnej veci vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd rozhodoval

o uznesení krajského súdu podľa , sa predmet (pôdorys) konania na obidvoch

súdoch úplne prekrýval, a preto ústavný súd vzhľadom na plný prienik predmetu konania

bude vychádzať rovnako z obsahu uznesenia krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu.

16. K prieskumu rozhodnutí predbežného či dočasného typu možno uviesť, že

univerzálnosť ústavnej sťažnosti umožňuje prieskum rôznych paralelných konaní a aj

čiastkové rozhodnutia v konaniach, pre ktoré sú typické pomerne autonómne fázy a ktoré

ešte nie sú celkovo ukončené (, ). Ústavná sťažnosť tak

chráni jednotlivcov aj v konaní o predbežnom opatrení, ale s limitmi vychádzajúcimi

z dočasnosti daného rozhodnutia. Ústavný súd v náleze sp. zn. uviedol, že

opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia

byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný

podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí

byť primeraným spôsobom odôvodnené. Možno tu akcentovať „minimálnosť“ procesných

požiadaviek. Nie je dôvod, aby uvedená perspektíva neplatila aj pre suspendáciu

vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia napadnutého (i) žalobou o neplatnosť

rozhodcovského rozsudku alebo (ii) dovolaním ( ; porov. ).

V klasickom predbežnom konaní je však chránený stav v čase podania žaloby, zatiaľ čo

v predmetnej veci ide už o vykonateľné rozhodnutie, a tak o vyváženie medzi ochranou

právoplatnosti a vykonateľnosti na jednej strane a (právnou) pozíciou žalobcu na strane

druhej.

17. Podľa o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) účinného v čase

rozhodovania súdov ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde,

napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd, ktorý rozhoduje o žalobe,

môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložiť

(v súčasnosti ide o § 40 ods. 3 tohto zákona, pozn.).

18. Pred novelou ,

ktorým sa mení a dopĺňa o rozhodcovskom konaní a o zmene

o notároch a notárskej činnosti (Notársky

poriadok) v znení neskorších predpisov, samotné podanie žaloby spôsobovalo ex lege

pozastavenie vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. V dôvodovej správe tejto

novely, ktorá zaviedla fakultatívne pozastavenie, sa uvádza, že žalobcovia podávali žaloby

často len kvôli oddialeniu exekúcie a po novom má súd posúdiť možnosť pozastavenia na

základe toho, či dôvody podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní svedčia o tom,

že napadnutý rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený.

19. Sťažovateľ v argumentácii akcentoval, že vo veci vystupoval ako spotrebiteľ a že

exekúcia proti nemu by bola nezvratná na základe § 61 Exekučného poriadku. Ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd a krajský súd zreteľne argumentovali, že sťažovateľ je zo svojho

slobodného rozhodnutia zmluvným ručiteľom za úver pre obchodnú spoločnosť, ktorej je

spoločníkom, čo podľa citovanej judikatúry Súdneho dvora C-419/11 vylučuje status

spotrebiteľa. To potvrdzuje aj rozhodnutie, ktorým bola vymedzená miestna príslušnosť.

Ústavný súd tu tiež upozorňuje aj na judikát najvyššieho súdu sp. zn. R 18/2017 (Fyzická

osoba, ktorá ako konateľka a spoločníčka má úzke väzby k obchodnej spoločnosti, sa

nepovažuje za spotrebiteľku v ručiteľskom vzťahu, v ktorom zabezpečuje záväzok tejto

obchodnej spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy medzi podnikateľmi.) a bod 29

uznesenia Súdneho dvora C-74/15 – Dumitru Tarcău, Ileana Tarcău proti Banca Comercială

Intesa Sanpaolo România SA a i. (V prípade fyzickej osoby, ktorá sa zaručila za splnenie

záväzkov obchodnej spoločnosti, je teda vnútroštátny súd povinný preukázať, či táto osoba

konala v rámci obchodu, podnikania alebo povolania, alebo z dôvodu funkčného vzťahu

k tejto spoločnosti, ako je jej riadenie alebo nezanedbateľná účasť na jej základnom imaní,

alebo či konala za súkromným účelom – pri konaní za súkromným účelom, by osoba bola

považovaná za spotrebiteľa, pozn.), z ktorých tiež nevyplýva, že by mohol byť sťažovateľ

považovaný za spotrebiteľa. Vo veci podľa krajského súdu a najvyššieho súdu ide o ručenie,

ktoré nemá nič spoločné s ručením za nesplatený vklad do základného imania podľa § 106

, čím chcel sťažovateľ naznačiť, že zmluva bola obchádzaním

. Súdy tiež rozumne a akceptovateľne uviedli, že žalobca je banka,

čo garantuje navrátenie finančných prostriedkov v prípade úspechu v konaní.

20. Úvaha krajského súdu a najvyššieho súdu o tom, či samotná žaloba má nádej na

úspech, je legitímna a bola vyjadrená citlivým spôsobom (s dôvetkom, že nejde

o prejudikovanie) a podľa ústavného súdu skutočnosť, že je súčasťou odôvodnenia

rozhodnutia je prejavom úprimnosti a nesvojvôle. Súdy tu nijako neprekročili petit

a vychádzali z dôvodovej správy, ktorá tu nie je v napätí s predpismi civilného procesu.

Podobne aj Centrum právnej pomoci a súdy môžu podľa

o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení

v znení neskorších predpisov skúmať bezúspešnosť uplatňovania

práva, čo je ešte prísnejší štandard úvah o meritórnom výsledku veci. Súdy správne

uvádzajú, že pri rozhodovaní musia brať do úvahy aj pozíciu druhej, procesne rovnej strany,

a takto vyvažovať ich pozície.

21. Ústavný súd k tomu ešte dodáva, že ustanovenie § 61 Exekučného poriadku

neznamená, že exekvované peniaze už nemôžu byť vrátené pôvodnému povinnému (porov.

NOVOTNÝ, M. Ako išlo vajce na vandrovku – alebo o živote jedného § 61 Exekučného

poriadku [online]. Dostupné na internete: http://www.lexforum.cz/279. [cit.]). Je potrebné

tiež uviesť, že sťažovateľovi boli poskytnuté tri inštancie plného prieskumu s tým, že súdy

sa vecou ne-mechanicky zaoberali a navyše mu bol poskytnutý ešte prieskum

ústavnoprávny, čo je pre tento typ konania veľmi silný procesný komfort. (Sťažovateľ tiež

žiadal o pozastavenie aj prostredníctvom v režime dovolania.). Teoreticky

dokonca prichádza do úvahy aj odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku (porov.

GYARFÁŠ, J. Zákon o rozhodcovskom konaní. Bratislava : Komentár, C. H. Beck, 2017.

576 s. ISBN 978-80-7400-636-4).

22. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho

súdu sú vecne správne a dostatočne odôvodnené. V predmetnej veci preto niet relevantnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označenými právami, a preto

bolo nutné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

23. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25

ods. 2 tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2018