Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 660/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o.,

Hlučínska 1, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Milan Šulva, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. júna 2013, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. , a jeho rozsudkom z 23. februára 2015

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. júna 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. septembra 2016 osobne doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o.,

Hlučínska 1, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Milan Šulva, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. júna 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

, a jeho rozsudkom z 23. februára 2015 (ďalej len „napadnutý

rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením z 22. júna 2016 (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení

žalovanej, proti ktorej sa obchodná spoločnosť (ďalej len „žalobkyňa“)

domáhala zaplatenia sumy 8 240,25 € s príslušenstvom z titulu nárokov vyplývajúcich

zo zmluvy o dielo uzatvorenej medzi sťažovateľkou a žalobkyňou ako zhotoviteľkou diela –

rodinného domu. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel a sťažovateľku

zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 8 240,25 € s príslušenstvom s úrokom z omeškania 8 %

ročne od 1. júla 2006 do zaplatenia a trovy konania v sume 494 €.

Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie.

Okresný súd v tejto súvislosti uznesením sp. zn. z 29. júla 2013 (ďalej len

„uznesenie z 29. júla 2013“) sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok

za odvolanie v sume 494 €. Krajský súd o jej odvolaní rozhodol napadnutým rozsudkom

tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola sťažovateľke

(žalovanej) uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 7 794,99 €, potvrdil ako vecne

správny a vo zvyšnej časti rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec v tomto rozsahu

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo

zároveň zrušené uznesenie okresného súdu z 29. júla 2013.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie,

o ktorom rozhodol napadnutým uznesením najvyšší súd ako dovolací súd tak, že ho

odmietol ako procesne neprípustné.

Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že v jej veci mali byť aplikované ustanovenia

o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pričom v jej veci konajúce

všeobecné súdy sa v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadali s jej argumentáciou,

v zmysle ktorej mala ako žalovaná postavenie spotrebiteľky, z ktorého jej vyplýva zvýšená

ochrana, ktorú jej právny poriadok priznáva.

Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že „v dodatku č. 3 zmluvy o dielo nebola

vyjadrená určitostne, jasne a zrozumiteľne cena za vykonanie týchto prác, resp. nebola

cena určená vôbec. Keďže podstatná náležitosť zmluvy – cena... nebola dojednaná pred

uzavretím zmluvy, resp. dodatku č. 3, umožňuje to dodatočné určenie ceny. Dodávateľ –

žalobca si v tomto dodatku vyhradil právo jednostranne rozhodnúť o výške tohto plnenia,

kedykoľvek po dokončení diela. Nakoľko cena nebola v tejto časti dodatku č. 3 vôbec

stanovená, mali súdy na daný prípad aplikovať príslušné predpisy na úseku ochrany

spotrebiteľa, predovšetkým ust. a nasl. . Pokiaľ hlavný predmet alebo cena nie sú

vymedzené určito, jasne a zrozumiteľne, tak majú súdy rozhodnúť o absolútnej neplatnosti

(ex offo) aj v týchto esenciálnych náležitostiach zmluvy.“.

Sťažovateľka namieta, že jej nebola priznaná ochrana s poukazom na § 52 ods. 1

, pričom v napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov

absentuje identifikácia relevantných úvah o tom, „na základe čoho považovali zmluvné

podmienky za vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo na základe akých skutočností ich

považovali za individuálne dojednané. Nijako sa súdy nevysporiadali ani s námietkou

sťažovateľky, že v zmysle § 54 ods. 2 Obč. zák. v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských

zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Sťažovateľka uzatvorila zmluvu

o dielo a jej dodatky v postavení spotrebiteľky, pričom oba súdy zvolili celkom formalistický

výklad opomínajúci zmysel právnej úpravy zaisťujúcej ochranu spotrebiteľa.“.

Podľa sťažovateľky je záver o neexistencii neprijateľných zmluvných podmienok

vyslovený v napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov neodôvodnený a zároveň

odporuje požiadavkám „Smernice Rady 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských

zmluvách. Súd síce odkazuje na ust. veta druhá , avšak toto ustanovenie si

vyložil v rozpore s citovanou Smernicou Rady 93/13/EHS, ako aj v rozpore so znením

dodatku č. 3 zmluvy o dielo... Predovšetkým pri výklade vety druhej cit. ustanovenia zákona

neprihliadal na znenie bodu 2, ktoré upravuje cenu za vyhotovenie prístavby, ako aj na

súdom zistený skutkový stav. Oba súdy rozhodli v danej veci celkom svojvoľne a arbitrárne

bez toho, aby mal ich výrok rozumný základ v obsahu spisu a ktorý je naopak v zjavnom

rozpore s obsahom spisu. Z postupu a rozhodovania súdov v danej veci vyplýva nízka miera

pochopenia pre situáciu a skutočné možnosti spotrebiteľky v danom vzťahu s dodávateľom.

Najmä je neprijateľné posudzovať vôľu sťažovateľky ako spotrebiteľky pri podpisovaní

rôznych dokumentov, predložených jej dodávateľom – žalobcom bez zohľadnenia jej reálnej

pozície v danom právnom vzťahu.“.

Osobitne sťažovateľka formuluje výhrady k záveru krajského súdu o tom, že

podpísaním dokladu predloženého žalobkyňou zároveň potvrdila cenu práce a vyjadrila svoj

súhlas s vyúčtovaním nákladov. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že skutočnosť, že podpísala

označený doklad, treba vnímať v kontexte tlaku, ktorý bol na ňu vyvíjaný, pričom nemala

možnosť ovplyvniť obsah týchto dokumentov a na rovnakej listine musela podpísať aj

„prevzatie projektovej dokumentácie, ako aj ďalších podstatných dokumentov –

právoplatných rozhodnutí, dokladov o ústrednom kúrení, záručných listov, bez prevzatia

ktorých by sa dostala do núdznej pozície. Sťažovateľka tak reálne ani nemala možnosť, iba

doklady podpísať, aby jej dodávateľ odovzdal potrebné dokumenty. V rozhodnutiach súdov

opäť nie je žiadna zmienka o tejto námietke, nie je vysvetlené, prečo súd takýto postup

nepovažoval za nekalú obchodnú praktiku, a pokiaľ týmto skutočnostiam súdy nepripisujú

význam, nevysvetlili ani to, prečo im žiadny význam nepripisujú.“.

Sťažovateľka tvrdí, že v jej veci konajúce všeobecné súdy nevyhodnotili zásadný

dôkaz, ktorým malo byť odborné stanovisko , v ktorom je uvedené, že

dielo bolo vykonané na základe jedného projektu, čím vyvrátil tvrdenie žalobkyne o tom, že

na prístavbu bol vypracovaný osobitný projekt okrem pôvodného projektu.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka namieta, že

„niet pochýb o tom, že vyššie popísané skutočnosti, nielen, ale aj vzhľadom na to, že

sťažovateľke úplne odňali celý súbor zákonných opatrení určených na ochranu spotrebiteľa,

sú natoľko závažné a zároveň výnimočnej povahy, že aj v zmysle nového zjednocujúceho

stanoviska č. 2/2016 by založili prípustnosť dovolania podľa ,

v dôsledku čoho Najvyšší súd SR dovolanie odmietol nesprávne“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom, ktorým vysloví porušenie jej

základného práva podľa a listiny, ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj

postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zruší

a vec vráti na ďalšie konanie, pričom jej zároveň prizná úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Rozhodovanie o sťažnostiach podľa je založené na princípe

subsidiarity. Vzhľadom na princíp subsidiarity ústavný súd môže konať a rozhodovať

o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať ich sťažnosťami iba vtedy,

ak sa nemôžu domáhať ochrany svojich práv v konaniach pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. ,

).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mohla proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský

súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa listiny a každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

(obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto

práv neexistuje zásadná odlišnosť (m. m. ), čo umožňuje posudzovať ich

namietané porušenie spoločne.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal pritom

zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane vo svojej judikatúre zdôraznil (napr. , ), že ochrana

, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie

je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri

rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s

a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

().

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

().

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok okresného súdu

z 25. júna 2013 v časti, ktorou bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni

sumu 7 794,99 €, a vo zvyšnej časti odvolací súd zrušil sťažovateľke uloženú povinnosť

zaplatiť sumu 92,59 €, napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a v relevantnej časti vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo zároveň

zrušené uznesenie okresného súdu z 29. júla 2013 ukladajúce sťažovateľke povinnosť

zaplatiť súdny poplatok v sume 494 €.

Sťažovateľka svojou argumentáciou (prirodzene) nenapáda výroky týkajúce sa

úhrady za dodávku médií v sume 92,59 € a uznesenia okresného súdu z 29. júla 2013

o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 494 €, keďže sú v jej

prospech, a preto príslušná časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

týkajúca sa týchto výrokov nemohla byť predmetom prieskumu ústavného súdu.

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd vyhodnotil zmluvu o zhotovení

diela uzavretú medzi žalobkyňou a žalovanou (sťažovateľkou) ako spotrebiteľskú, a teda aj

vzťah založený touto zmluvou medzi stranami sporu ako spotrebiteľský. Sťažovateľka

v tejto súvislosti namieta záver vyslovený v napadnutom rozsudku krajského súdu, podľa

ktorého zmluvné podmienky týkajúce sa predmetu plnenia a ceny boli individuálne

dojednané, a preto zmluvné podmienky týkajúce sa predmetu uzavretej zmluvy a ceny diela

nemožno považovať za neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53 Občianskeho

zákonníka.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúcej sa výroku,

ktorým bol rozsudok okresného súdu z 25. júna 2013 potvrdený ako vecne správny (výrok

o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť žalobkyni sumu 7 794,99 €) sa predovšetkým

uvádza:

«V konaní bolo preukázané, že predmetom zmluvy o zhotovení diela č. 09/03/EU

bolo zhotovenie novej veci - vilového domu ako hmotného predmetu. Podľa obsahu tejto

zmluvy ide preto o zmluvu v zmysle § 644 a nasl. Obč. zák., t. j. ide o zhotovenie veci na

zákazku.

Žalobca v konaní tvrdil, že po odstránení vád uvedených v preberacom

protokole dňa 16. 02. 2005 vystavil faktúru č. 50000004 na sumu 135.050,- Sk bez DPH, čo

je 160.070,- Sk s DPH. Z tejto sumy žalovaná zaplatila 100.000,- Sk, nezaplatila teda

60.070,- Sk. Dňa 25. 10. 2005 žalobca vystavil konečnú faktúru č. 50000072

na sumu 187.526,- Sk. Touto faktúrou boli vyúčtované všetky naviac práce dohodnuté

dodatkom č. 1 s výnimkou ceny hrubej stavby prístavby, ktorá bola fakturovaná podľa

dodatku č. 3. Túto faktúru žalovaná nezaplatila. Žalovaná suma teda pozostáva

zo sumy 60.710,- Sk a zo sumy 187.526,- Sk, čo je spolu 248.236,- Sk a v prepočte na eurá

ide o sumu 8.239,92 eur. Z toho vyplýva, že súd prvého stupňa nesprávne prepočítal

žalovanú sumu 248.236,- Sk uvedenú v žalobe na eurá (žaloba bola na súd prvého stupňa

podaná ešte pred zavedením eura).

V podaní zo 07. 02. 2011 (č. l. 58) žalobca uviedol, že konečnou faktúrou

č. 50000072 z 25. 10. 2005 žalobca vyfakturoval tieto naviac objednané položky: 1/

ústredné kúrenie - 124.321,- Sk, projekt ÚK - 3.000,- Sk, garážová brána - 13.000,- Sk,

zabezpečovací systém - 6.000,- Sk, spolu 146.321,- Sk bez DPH. Ďalej touto faktúrou

vyfakturoval sumu 2.344,- Sk bez DPH predstavujúcu náklady, ktoré mu vznikli za dodávku

plynu, elektriny, vody. Tieto náklady mu mali vzniknúť v čase, keď už žalovaná dielo

užívala, ale odberné miesto bolo ešte nahlásené u dodávateľov na žalobcu a teda aj

spotreba médií zo strany žalovanej bola fakturovaná žalobcovi. Napokon žalobca touto

faktúrou vyfakturoval aj náklady, ktoré špecifikoval takto: „réžia - kompletizačná

a realizačná činnosť - úhrada zabezpečenia koordinácie dodávateľov pri naviac prácach,

zabezpečenie zmeny stavebného povolenia a iných povolení súvisiacich s odporcom

požadovanými naviac prácami a samotnou prístavbou.“ V uvedenom podaní však žalobca

tieto náklady nevyčíslil. Uvedeným podaním teda žalobca z faktúry č. 50000072 znejúcej na

sumu 187.526,- Sk s DPH špecifikoval finančne iba sumu 148.665,- Sk bez DPH (146.321 +

2.344 - 148.665,- Sk). Zo samotnej faktúry č. 50000072 (č. l. 18) vyplýva, že za réžiu -

kompletizačnú a realizačnú činnosť žalobca vyfakturoval sumu 8.920,- Sk bez DPH. Touto

faktúrou teda žalobca vyfakturoval sumu 157.585,- Sk bez DPH (146.321 + 2.344 + 8.920

= 157.585,- Sk), čo je suma 187.526,- Sk s DPH. Faktúrou zo 16.02.2005 č. 50000004

žalobca vyúčtoval žalovanej sumu 135.050,- Sk bez DPH, resp. 160.710,- Sk s DPH. Táto

faktúra (č. l. 17) sa odvoláva na čl. IV. ods. 2 písm. f/ zmluvy o dielo. V čl. IV. ods. 2 zmluvy

o dielo je dojednaná splatnosť ceny diela, pričom podľa písm. f/ suma 135.050,- Sk bez

DPH bola poslednou splátkou kúpnej ceny splatnou po odstránení vád.

Žalovaná v konaní uvádzala, že žalobca neodstránil všetky vady diela, odstránil iba

vady zodpovedajúce sume 100.000,- Sk, preto mu nevznikol nárok na zaplatenie

sumy 135.050,- Sk bez DPH, resp. 160.710,- Sk s DPH (faktúra č. 50000004), ale iba nárok

na zaplatenie sumy 100.000,- Sk. Zvyšok, t. j. sumu 60.710,- Sk preto žalobcovi nezaplatila.

Pokiaľ ide o faktúru č. 50000072, žalovaná uvádzala, že žiadne naviac práce si u žalobcu

neobjednala a tieto práce žalobca ani nevykonal. Preto mu sumu 187.526,- Sk s DPH

nezaplatila.

Účastníci konania teda zhodne potvrdili, že z ceny diela žalovaná nezaplatila

žalobcovi sumu 248.236,- Sk, čo je 8.239,92 eur. Preto je právne bezvýznamná odvolacia

argumentácia žalovanej týkajúca sa faktúr č. 40000144, 40000146, 40000147. Pokiaľ ide

o sumu 500.000,- Sk, ktorú podľa žalovanej mal žalobca od nej prijať neoprávnene, zo spisu

vyplýva, že išlo o zálohovú faktúru na žalovanou požadované naviac práce. Túto zálohovú

sumu 500.000,- Sk žalobca odpočítal vo faktúre č. 40000147, čo napokon vyplýva aj

z odvolania žalobkyne. V ňom totiž samotná žalovaná uviedla, že pôvodná, neskôr

stornovaná faktúra 40000144 znela na sumu 2.649.010,- Sk a faktúra č. 40000147, ktorá ju

nahradila, znela na sumu 2.149.000,- Sk.

Na č. l. 78 spisu sa nachádza doklad z 25. 10. 2005 označený ako „Viacnáklady

spojené so zmluvou o dielo č. 09/03/EU a dodatkami k zmluve a prevzatie dokladov

súvisiacich s vydaním rozhodnutí.“ V ňom žalovaná podpisom potvrdila cenu prác naviac

vo výške 187.526,- Sk, ktorá jej bola vyfakturovaná faktúrou č. 50000072 a vyjadrila súhlas

s vyúčtovaním nákladov vo výške 187.526,- Sk. V prehlásení z 25. 10. 2005 (č. l. 81)

žalovaná prehlásila, že faktúru z 25. 10. 2005 č. 50000072 zaplatí do 30. 06. 2006. Nie je

preto podľa názoru odvolacieho súdu dôvod pochybovať o tom, že žalobca skutočne vykonal

naviac práce za cenu 146.321,- Sk bez DPH, čo je 174.121,99 Sk s DPH (5.779,79 eur),

ktorú vyfakturoval touto faktúrou. Súd prvého stupňa teda postupoval správne, keď

žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.779,79 eur z titulu ceny diela. Preto

odvolací súd podľa , potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým

bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.779,79 eur.»

V súlade s v znení účinnom od 1. marca 2010 za

neprijateľné nemožno považovať podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia

a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne,

pričom neprijateľnou nemôže byť taká podmienka, ktorá bola dojednaná individuálne.

Sťažovateľka vyslovuje osobitnú výhradu proti záveru krajského súdu, podľa ktorého

podpísaním dokladu predloženého žalobkyňou zároveň potvrdila cenu práce a vyjadrila svoj

súhlas s vyúčtovaním nákladov. Zdôrazňuje ďalej, že skutočnosť, že podpísala označený

doklad, je potrebné vnímať v kontexte tlaku vyvíjaného na ňu ako spotrebiteľku s tým, že

nemala možnosť ovplyvniť obsah týchto dokumentov a na rovnakej listine musela podpísať

aj „prevzatie projektovej dokumentácie, ako aj ďalších podstatných dokumentov“.

Ústavný súd považuje námietku sťažovateľky o nekalej obchodnej praktike

žalobkyne za právne irelevantnú, keďže z napadnutého rozsudku krajského súdu osobitne

vyplýva, že okrem dokladu na č. l. 78 označeného „Viacnáklady spojené so zmluvou o dielo

č. 09/03/EU a dodatkami k zmluve a prevzatie dokladov súvisiacich s vydaním rozhodnutí“

podpísala 25. októbra 2005 ďalší doklad, ktorým vyslovila súhlas s cenou, ako aj s jej

splatnosťou (doklad na č. l. 81). Za uvedenej situácie preto argumentácia sťažovateľky

o tom, že reálne nemala inú možnosť ako doklad na č. l. 78 podpísať, keďže v jej záujme

bolo prevzatie potrebných dokladov súvisiacich so zhotoveným dielom, stráca zásadnejšiu

právnu relevanciu.

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu, ktorý nevykonal sťažovateľkou

navrhnutý dôkaz, ústavný súd zdôrazňuje, že každému rozhodnutiu súdu vo veci samej musí

predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie

zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,

najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie

(). Všeobecný súd však nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie o tom, ktoré

dôkazy budú zo strany všeobecného súdu vykonané, patrí výlučne všeobecnému súdu, a nie

účastníkovi konania či stranám sporu [ (ďalej aj

„OSP“), pozri obdobne aj ].

Námietka sťažovateľky, v zmysle ktorej všeobecný súd nevykonal dôkaz, ktorý ona

považuje za zásadný, je v podstate výhradou proti zistenému skutkového stavu, keďže tvrdí,

že závery odborného stanoviska vyvracajú konečné tvrdenie žalobkyne o vykonaní prác

navyše. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že zisťovanie a následne hodnotenie

skutkových okolností je úlohou všeobecných súdov a ústavný súd by do neho mohol

zasiahnuť len v prípade zistenia extrémneho nesúladu medzi skutkovými zisteniami a z nich

vyvodenými skutkovými či právnymi závermi. Pôjde predovšetkým o prípady, keď

skutkové zistenia z vykonaných dôkazov vôbec nevyplývajú, prípadne ak pre ne vykonané

dôkazy nemohli byť v žiadnom prípade dostatočným podkladom. Takáto situácia však

v preskúmavanom prípade nenastala. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd záver

o každom čiastkovom priznanom nároku žalobkyne podporil dostatočným množstvom

dôkazov, z ktorých vyvodil logické závery. Dôkazy vykonané v konaní pred všeobecnými

súdmi predstavujú logický celok a sú podľa názoru ústavného súdu dostatočným podkladom

pre záver o dôvodnosti žaloby v časti nároku na zaplatenie sumy 7 794,99 €, pričom svoj

záver dostatočným spôsobom odôvodnili. Opis skutkového stavu, tak ako bol ustálený

všeobecnými súdmi, nevykazuje žiadne znaky extrému či svojvôle.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľky,

posúdenie ktorých bolo relevantné pre rozhodnutie o veci, a závery v ňom obsiahnuté sú

dostatočne odôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani to, že by závery, ku ktorým krajský

súd dospel, boli svojvoľné.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi závermi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

záverov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne závery krajského súdu

svojimi vlastnými. Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel, že námietky sťažovateľky

nesignalizujú také pochybenie krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí

sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu reálne dospieť k záveru, že

nimi došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a

ods. 1 listiny, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti smerujúcu

proti napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky proti

napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuté, v prvom rade preskúmal prípustnosť

dovolania podľa až 3 platného a účinného do 30. júna 2016, pričom

dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je procesne prípustné. Vychádzajúc

z dikcie druhej vety a povinnosti prihliadať na prípadnú vadu konania

uvedenú v preskúmal najvyšší súd prípustnosť dovolania aj podľa

označeného ustanovenia . Sťažovateľka v dovolaní osobitne

namietala, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle , a to

v dôsledku toho, že jej nebola umožnená skutková a právna argumentácia, ako aj

z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu.

V podstatnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd k procesnej vade odňatia

možnosti konať pred súdom podľa uviedol:

„O procesnú vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18

majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka

vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do

spisu a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

vykonaným dôkazom ( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie (

), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v konaní kvalifikovane zastúpená (advokátmi)

a pred súdom prvého stupňa v plnom rozsahu realizovala svoje procesné práva

a oprávnenia, zúčastnila sa pojednávania 6. júna 2013, vyjadrila sa k žalobe, k podaniam

protistrany a súdu predložila listinné dôkazy (viď č. l. 216 až 219 spisu), pred skončením

dokazovania jej bola súdom vytvorená procesná možnosť navrhnúť doplnenie dokazovania,

využila právo záverečnej reči a po riadnom doručení rozsudku súdu prvého stupňa voči

nemu podala odvolanie. Všeobecné tvrdenia o nemožnosti skutkovej a právnej

argumentácie v konaní neboli zistené.“

Existenciu procesnej vady odňatia možnosti konať pred súdom sťažovateľka

odôvodňovala zároveň nesprávnosťou postupu v jej veci konajúcich súdov v procese

dokazovania a hodnotenia výsledkov, ako aj pri obstarávaní skutkových podkladov pre

rozhodnutie. V konkrétnostiach k námietkam sťažovateľky najvyšší súd uviedol:

„3.1 V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávností skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný

za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle (viď

viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

5 Cdo 244/2011,6 Cdo 185/2011 a ).

3.2. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

ods. 1 písm. f/ , lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom

konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

3.3. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle (viď tiež napríklad uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. a ).

3.4. Ani nespokojnosť s právnym posúdením veci súdmi (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) nezakladá žiadnu z vád konania na ktorú dopadá

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak

súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom

Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť

procesné prípustné dovolanie (viď ), o taký prípad ale v danej

veci nešlo, zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle (viď

R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

napríklad vo veciach sp. zn. , , , ,

, sp. zn. , , ).“

V súvislosti s procesnou vadou podľa , ktorá podľa

sťažovateľky mala spočívať aj v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí všeobecných

súdov, najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

«4.1 Otázka, či pod procesnú vadu konania v zmysle

možno (treba) subsumovať aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nemá iba procesnoprávny

rozmer, dopad a dosah, ale tiež mimoriadne významné ústavnoprávne konzekvencie. Závery

z jej riešenia majú totiž kľúčový význam z hľadiska charakteristiky dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku a tiež dovolacieho konania, účelom ktorého je ale len

v úzko vymedzenom rámci, ktorým zákon upravuje prípustnosť dovolania - preskúmať

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť (atribúty záväznosti

a nezmeniteľnosti).

Zodpovedanie tejto otázky je tesne späté s potrebou vylúčiť možnosť, že dovolanie

bude neprípustné slúžiť ako „skryté odvolanie“ a môže viesť iba na nápravu zásadných

nereparovateľných (nezvratných) procesných pochybení v občianskom súdnom konaní ako

celku, prípadne - avšak striktne len vo vymedzenom rámci - tiež k náprave hmotnoprávnych

pochybení súdov. Potvrdzuje to aj náhľad ústavného súdu vyjadrený vo viacerých jeho

rozhodnutiach, v zmysle ktorého základné právo na súdnu ochranu treba vnímať „ako

výsledkové“, t . j . právo, ktorému musí zodpovedať proces ako celok. Teda nie čiastkové

rozhodnutia predchádzajúce konečnému rozhodnutiu (m. m. , ,

, ). Z ústavnoprávneho, procesnoprávneho, ale aj koncepčného

hľadiska je neprijateľné, aby sa dovolaniu a dovolaciemu konaniu pripisoval účel, zmysel

a význam, ktorý zodpovedá skôr odvolaniu a odvolaciemu konaniu, teda štádiu občianskeho

súdneho konania, ktoré predchádza právoplatnému skončeniu. V plnej miere je preto aj

v týchto súvislostiach opodstatnený názor, vyjadrený v publikácii „Občiansky súdny

poriadok. Komentár.“, Števček / Ficová a kol., C-H-BECK, 2009. str. 671, podľa ktorého

pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

znemožnila, odňala alebo sťažila účastníkovi konania realizácia tých procesných práv,

ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov právom chránených v tom

ktorom konkrétnom konaní, a súdu sa nepodarí nedostatky tohto postupu zákonným

spôsobom odstrániť do okamihu, v ktorom odvolací súd vyhlási konečné rozhodnutie

vo veci.

4.2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým

možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno - iba v prípadoch

výslovne stanovených - napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo

právoplatnosť.

Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov

predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady možnosti

prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky

z tejto zásady. Aj upravuje takto podmienky prípustnosti

dovolania a prípady, v ktorých možno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním,

považuje striktne len za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu

úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno

v žiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.

Interpretácia niektorého ustanovenia zákona, nech by bola motivovaná akoukoľvek snahou

dosiahnuť nápravu procesného pochybenia všeobecného súdu, nesmie popierať samotný

účel komplexu právnej úpravy, do ktorej je toto ustanovenie zaradené. Odôvodnenie

rozhodnutia je obsahovou náležitosťou písomného vyhotovenia rozhodnutia, ktorá má

stručne, jasne, výstižne a presvedčivo uviesť, čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal,

ako sa vyjadril žalovaný, a vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval súd za (ne)preukázané,

z ktorých dôkazov (ne)vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec

právne posúdil (viď ). Účastník však - ale opäť iba v rámci limitov

daných právnou úpravou prípustnosti opravných prostriedkov samozrejme, nie zbavený

možností brániť sa tomu, čo v rozhodnutí súdu považuje za nesprávne, nespravodlivé,

nezodpovedajúce zákonu. Ani vtedy, keď zastáva názor, že odôvodnenie písomného

vyhotovenia rozhodnutia je nedostatočné, nevýstižné alebo neúplné, účastník nezostáva

„procesné bezbranný“. Pokiaľ sa totiž nazdáva, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

je nepreskúmateľné, má v plnom rozsahu zachované právo namietať túto nesprávnosť

v procesné prípustnom opravnom prostriedku.

4.3 V minulosti sa na najvyššom súde vyskytli odlišné názory, argumentačné

protichodnosti a nejednotné interpretačné východiská v otázke, ako má byť z hľadiska

prípustnosti dovolania - nazerané na nepreskúmateľnosť rozhodnutia napadnutého

dovolaním, preto 3. decembra 2015 pristúpil najvyšší súd k prijatiu zjednocujúceho

stanoviska, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu

konania v zmysle . Výnimočne, keď

písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. f/ .“ (uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016)...

Dovolací súd dospel k záveru, že potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu

(v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie

rozhodnutí... a podľa názoru dovolacieho súdu nepredstavuje prípad výnimky, na ktorú

dopadá druhá veta citovaného stanoviska najvyššieho súdu.

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá... (formálnej)

štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa žalobkyňa domáha a z akých dôvodov, 2/

aké je stanovisko žalovanej k žalobe, 3/ aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké

skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne

normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyložil, 9/ ako subsumoval zistený skutkový stav

pod aplikovanú právnu normu, 10/ aké právne závery vyplývajú vo vzťahu k podanej

žalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej)

náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti

a presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu

zodpovedá ustanoveniu V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že

odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

obsahuje vysvetlenie dôvodov, pre ktoré bolo žalobe v časti vyhovené i to, prečo bolo

potrebné rozsudok súdu v zostávajúcej časti zrušiť a vec vrátiť k opätovnému prejednaniu

súdu prvého stupňa... Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový a právny stav zistený súdom prvého stupňa, primeraným spôsobom

opísal obsah odvolania a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval

a z ktorých vyvodil svoje závery. Čiastočne sa stotožnil so závermi prijatými súdom prvého

stupňa a vysvetlil i to v čom ich nepovažuje za správne. V potvrdzujúcej časti rozhodnutie

odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa umožňuje preskúmať ako,

na základe čoho a z akých dôvodov súdy rozhodli, ich skutkové a právne závery nie sú

v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne neudržateľné alebo arbitrárne) a tak

nezlučiteľné s ; odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok... spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ).»

S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami

sťažovateľky, ktorými odôvodňovala prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)

. Najvyšší súd sa s dovolacími námietkami sťažovateľky nestotožnil, a preto jej

dovolanie odmietol ako neprípustné. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania

napadnutého uznesenia, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým

by došlo k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľky použitých procesno-

právnych noriem. Vzhľadom na uvedené ani uznesenie najvyššieho súdu vydané

v napadnutom konaní nemožno považovať za neodôvodnené či arbitrárne.

Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

(obdobne dohovoru) nie je povinnosť súdu akceptovať

dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto

postup a rozhodnutie dovolacieho súdu príslušný procesno-právny predpis výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie

prístupu sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie svojho základného práva podľa listiny a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho

napadnutým uznesením, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2017