Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 660/2017
PDF · 374.66 KB
No categories available
II. ÚS 660/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o.,
Hlučínska 1, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Milan Šulva, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 142/2010 a jeho
rozsudkom z 25. júna 2013, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co 517/2013, 6 Co 518/2013 a jeho rozsudkom z 23. februára 2015
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 358/2015 a jeho uznesením z 22. júna 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. septembra 2016 osobne doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o.,
Hlučínska 1, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Milan Šulva, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 142/2010 a jeho
rozsudkom z 25. júna 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Co 517/2013, 6 Co 518/2013 a jeho rozsudkom z 23. februára 2015 (ďalej len „napadnutý
rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 358/2015 (ďalej len „napadnuté
konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením z 22. júna 2016 (ďalej len „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 142/2010 v procesnom postavení
žalovanej, proti ktorej sa obchodná spoločnosť (ďalej len „žalobkyňa“)
domáhala zaplatenia sumy 8 240,25 € s príslušenstvom z titulu nárokov vyplývajúcich
zo zmluvy o dielo uzatvorenej medzi sťažovateľkou a žalobkyňou ako zhotoviteľkou diela –
rodinného domu. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel a sťažovateľku
zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 8 240,25 € s príslušenstvom s úrokom z omeškania 8 %
ročne od 1. júla 2006 do zaplatenia a trovy konania v sume 494 €.
Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie.
Okresný súd v tejto súvislosti uznesením sp. zn. 6 C 142/2010 z 29. júla 2013 (ďalej len
„uznesenie z 29. júla 2013“) sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za odvolanie v sume 494 €. Krajský súd o jej odvolaní rozhodol napadnutým rozsudkom
tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola sťažovateľke
(žalovanej) uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 7 794,99 €, potvrdil ako vecne
správny a vo zvyšnej časti rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec v tomto rozsahu
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo
zároveň zrušené uznesenie okresného súdu z 29. júla 2013.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie,
o ktorom rozhodol napadnutým uznesením najvyšší súd ako dovolací súd tak, že ho
odmietol ako procesne neprípustné.
Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že v jej veci mali byť aplikované ustanovenia
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pričom v jej veci konajúce
všeobecné súdy sa v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadali s jej argumentáciou,
v zmysle ktorej mala ako žalovaná postavenie spotrebiteľky, z ktorého jej vyplýva zvýšená
ochrana, ktorú jej právny poriadok priznáva.
Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že „v dodatku č. 3 zmluvy o dielo nebola
vyjadrená určitostne, jasne a zrozumiteľne cena za vykonanie týchto prác, resp. nebola
cena určená vôbec. Keďže podstatná náležitosť zmluvy – cena... nebola dojednaná pred
uzavretím zmluvy, resp. dodatku č. 3, umožňuje to dodatočné určenie ceny. Dodávateľ –
žalobca si v tomto dodatku vyhradil právo jednostranne rozhodnúť o výške tohto plnenia,
kedykoľvek po dokončení diela. Nakoľko cena nebola v tejto časti dodatku č. 3 vôbec
stanovená, mali súdy na daný prípad aplikovať príslušné predpisy na úseku ochrany
spotrebiteľa, predovšetkým ust. § 52 a nasl. OZ. Pokiaľ hlavný predmet alebo cena nie sú
vymedzené určito, jasne a zrozumiteľne, tak majú súdy rozhodnúť o absolútnej neplatnosti
(ex offo) aj v týchto esenciálnych náležitostiach zmluvy.“.
Sťažovateľka namieta, že jej nebola priznaná ochrana s poukazom na § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka, pričom v napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov
absentuje identifikácia relevantných úvah o tom, „na základe čoho považovali zmluvné
podmienky za vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo na základe akých skutočností ich
považovali za individuálne dojednané. Nijako sa súdy nevysporiadali ani s námietkou
sťažovateľky, že v zmysle § 54 ods. 2 Obč. zák. v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Sťažovateľka uzatvorila zmluvu
o dielo a jej dodatky v postavení spotrebiteľky, pričom oba súdy zvolili celkom formalistický
výklad opomínajúci zmysel právnej úpravy zaisťujúcej ochranu spotrebiteľa.“.
Podľa sťažovateľky je záver o neexistencii neprijateľných zmluvných podmienok
vyslovený v napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov neodôvodnený a zároveň
odporuje požiadavkám „Smernice Rady 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských
zmluvách. Súd síce odkazuje na ust. § 53 ods. 1 veta druhá OZ, avšak toto ustanovenie si
vyložil v rozpore s citovanou Smernicou Rady 93/13/EHS, ako aj v rozpore so znením
dodatku č. 3 zmluvy o dielo... Predovšetkým pri výklade vety druhej cit. ustanovenia zákona
neprihliadal na znenie bodu 2, ktoré upravuje cenu za vyhotovenie prístavby, ako aj na
súdom zistený skutkový stav. Oba súdy rozhodli v danej veci celkom svojvoľne a arbitrárne
bez toho, aby mal ich výrok rozumný základ v obsahu spisu a ktorý je naopak v zjavnom
rozpore s obsahom spisu. Z postupu a rozhodovania súdov v danej veci vyplýva nízka miera
pochopenia pre situáciu a skutočné možnosti spotrebiteľky v danom vzťahu s dodávateľom.
Najmä je neprijateľné posudzovať vôľu sťažovateľky ako spotrebiteľky pri podpisovaní
rôznych dokumentov, predložených jej dodávateľom – žalobcom bez zohľadnenia jej reálnej
pozície v danom právnom vzťahu.“.
Osobitne sťažovateľka formuluje výhrady k záveru krajského súdu o tom, že
podpísaním dokladu predloženého žalobkyňou zároveň potvrdila cenu práce a vyjadrila svoj
súhlas s vyúčtovaním nákladov. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že skutočnosť, že podpísala
označený doklad, treba vnímať v kontexte tlaku, ktorý bol na ňu vyvíjaný, pričom nemala
možnosť ovplyvniť obsah týchto dokumentov a na rovnakej listine musela podpísať aj
„prevzatie projektovej dokumentácie, ako aj ďalších podstatných dokumentov –
právoplatných rozhodnutí, dokladov o ústrednom kúrení, záručných listov, bez prevzatia
ktorých by sa dostala do núdznej pozície. Sťažovateľka tak reálne ani nemala možnosť, iba
doklady podpísať, aby jej dodávateľ odovzdal potrebné dokumenty. V rozhodnutiach súdov
opäť nie je žiadna zmienka o tejto námietke, nie je vysvetlené, prečo súd takýto postup
nepovažoval za nekalú obchodnú praktiku, a pokiaľ týmto skutočnostiam súdy nepripisujú
význam, nevysvetlili ani to, prečo im žiadny význam nepripisujú.“.
Sťažovateľka tvrdí, že v jej veci konajúce všeobecné súdy nevyhodnotili zásadný
dôkaz, ktorým malo byť odborné stanovisko , v ktorom je uvedené, že
dielo bolo vykonané na základe jedného projektu, čím vyvrátil tvrdenie žalobkyne o tom, že
na prístavbu bol vypracovaný osobitný projekt okrem pôvodného projektu.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka namieta, že
„niet pochýb o tom, že vyššie popísané skutočnosti, nielen, ale aj vzhľadom na to, že
sťažovateľke úplne odňali celý súbor zákonných opatrení určených na ochranu spotrebiteľa,
sú natoľko závažné a zároveň výnimočnej povahy, že aj v zmysle nového zjednocujúceho
stanoviska č. 2/2016 by založili prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p.,
v dôsledku čoho Najvyšší súd SR dovolanie odmietol nesprávne“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom, ktorým vysloví porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj
postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zruší
a vec vráti na ďalšie konanie, pričom jej zároveň prizná úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založené na princípe
subsidiarity. Vzhľadom na princíp subsidiarity ústavný súd môže konať a rozhodovať
o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať ich sťažnosťami iba vtedy,
ak sa nemôžu domáhať ochrany svojich práv v konaniach pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04,
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mohla proti
napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský
súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto
práv neexistuje zásadná odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07), čo umožňuje posudzovať ich
namietané porušenie spoločne.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,
či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal pritom
zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane vo svojej judikatúre zdôraznil (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana
ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie
je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri
rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou
a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02).
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok okresného súdu
z 25. júna 2013 v časti, ktorou bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 7 794,99 €, a vo zvyšnej časti odvolací súd zrušil sťažovateľke uloženú povinnosť
zaplatiť sumu 92,59 €, napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a v relevantnej časti vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo zároveň
zrušené uznesenie okresného súdu z 29. júla 2013 ukladajúce sťažovateľke povinnosť
zaplatiť súdny poplatok v sume 494 €.
Sťažovateľka svojou argumentáciou (prirodzene) nenapáda výroky týkajúce sa
úhrady za dodávku médií v sume 92,59 € a uznesenia okresného súdu z 29. júla 2013
o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 494 €, keďže sú v jej
prospech, a preto príslušná časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
týkajúca sa týchto výrokov nemohla byť predmetom prieskumu ústavného súdu.
Z napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd vyhodnotil zmluvu o zhotovení
diela uzavretú medzi žalobkyňou a žalovanou (sťažovateľkou) ako spotrebiteľskú, a teda aj
vzťah založený touto zmluvou medzi stranami sporu ako spotrebiteľský. Sťažovateľka
v tejto súvislosti namieta záver vyslovený v napadnutom rozsudku krajského súdu, podľa
ktorého zmluvné podmienky týkajúce sa predmetu plnenia a ceny boli individuálne
dojednané, a preto zmluvné podmienky týkajúce sa predmetu uzavretej zmluvy a ceny diela
nemožno považovať za neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53 Občianskeho
zákonníka.
V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúcej sa výroku,
ktorým bol rozsudok okresného súdu z 25. júna 2013 potvrdený ako vecne správny (výrok
o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť žalobkyni sumu 7 794,99 €) sa predovšetkým
uvádza:
«V konaní bolo preukázané, že predmetom zmluvy o zhotovení diela č. 09/03/EU
bolo zhotovenie novej veci - vilového domu ako hmotného predmetu. Podľa obsahu tejto
zmluvy ide preto o zmluvu v zmysle § 644 a nasl. Obč. zák., t. j. ide o zhotovenie veci na
zákazku.
Žalobca v konaní tvrdil, že po odstránení vád uvedených v preberacom
protokole dňa 16. 02. 2005 vystavil faktúru č. 50000004 na sumu 135.050,- Sk bez DPH, čo
je 160.070,- Sk s DPH. Z tejto sumy žalovaná zaplatila 100.000,- Sk, nezaplatila teda
60.070,- Sk. Dňa 25. 10. 2005 žalobca vystavil konečnú faktúru č. 50000072
na sumu 187.526,- Sk. Touto faktúrou boli vyúčtované všetky naviac práce dohodnuté
dodatkom č. 1 s výnimkou ceny hrubej stavby prístavby, ktorá bola fakturovaná podľa
dodatku č. 3. Túto faktúru žalovaná nezaplatila. Žalovaná suma teda pozostáva
zo sumy 60.710,- Sk a zo sumy 187.526,- Sk, čo je spolu 248.236,- Sk a v prepočte na eurá
ide o sumu 8.239,92 eur. Z toho vyplýva, že súd prvého stupňa nesprávne prepočítal
žalovanú sumu 248.236,- Sk uvedenú v žalobe na eurá (žaloba bola na súd prvého stupňa
podaná ešte pred zavedením eura).
V podaní zo 07. 02. 2011 (č. l. 58) žalobca uviedol, že konečnou faktúrou
č. 50000072 z 25. 10. 2005 žalobca vyfakturoval tieto naviac objednané položky: 1/
ústredné kúrenie - 124.321,- Sk, projekt ÚK - 3.000,- Sk, garážová brána - 13.000,- Sk,
zabezpečovací systém - 6.000,- Sk, spolu 146.321,- Sk bez DPH. Ďalej touto faktúrou
vyfakturoval sumu 2.344,- Sk bez DPH predstavujúcu náklady, ktoré mu vznikli za dodávku
plynu, elektriny, vody. Tieto náklady mu mali vzniknúť v čase, keď už žalovaná dielo
užívala, ale odberné miesto bolo ešte nahlásené u dodávateľov na žalobcu a teda aj
spotreba médií zo strany žalovanej bola fakturovaná žalobcovi. Napokon žalobca touto
faktúrou vyfakturoval aj náklady, ktoré špecifikoval takto: „réžia - kompletizačná
a realizačná činnosť - úhrada zabezpečenia koordinácie dodávateľov pri naviac prácach,
zabezpečenie zmeny stavebného povolenia a iných povolení súvisiacich s odporcom
požadovanými naviac prácami a samotnou prístavbou.“ V uvedenom podaní však žalobca
tieto náklady nevyčíslil. Uvedeným podaním teda žalobca z faktúry č. 50000072 znejúcej na
sumu 187.526,- Sk s DPH špecifikoval finančne iba sumu 148.665,- Sk bez DPH (146.321 +
2.344 - 148.665,- Sk). Zo samotnej faktúry č. 50000072 (č. l. 18) vyplýva, že za réžiu -
kompletizačnú a realizačnú činnosť žalobca vyfakturoval sumu 8.920,- Sk bez DPH. Touto
faktúrou teda žalobca vyfakturoval sumu 157.585,- Sk bez DPH (146.321 + 2.344 + 8.920
= 157.585,- Sk), čo je suma 187.526,- Sk s DPH. Faktúrou zo 16.02.2005 č. 50000004
žalobca vyúčtoval žalovanej sumu 135.050,- Sk bez DPH, resp. 160.710,- Sk s DPH. Táto
faktúra (č. l. 17) sa odvoláva na čl. IV. ods. 2 písm. f/ zmluvy o dielo. V čl. IV. ods. 2 zmluvy
o dielo je dojednaná splatnosť ceny diela, pričom podľa písm. f/ suma 135.050,- Sk bez
DPH bola poslednou splátkou kúpnej ceny splatnou po odstránení vád.
Žalovaná v konaní uvádzala, že žalobca neodstránil všetky vady diela, odstránil iba
vady zodpovedajúce sume 100.000,- Sk, preto mu nevznikol nárok na zaplatenie
sumy 135.050,- Sk bez DPH, resp. 160.710,- Sk s DPH (faktúra č. 50000004), ale iba nárok
na zaplatenie sumy 100.000,- Sk. Zvyšok, t. j. sumu 60.710,- Sk preto žalobcovi nezaplatila.
Pokiaľ ide o faktúru č. 50000072, žalovaná uvádzala, že žiadne naviac práce si u žalobcu
neobjednala a tieto práce žalobca ani nevykonal. Preto mu sumu 187.526,- Sk s DPH
nezaplatila.
Účastníci konania teda zhodne potvrdili, že z ceny diela žalovaná nezaplatila
žalobcovi sumu 248.236,- Sk, čo je 8.239,92 eur. Preto je právne bezvýznamná odvolacia
argumentácia žalovanej týkajúca sa faktúr č. 40000144, 40000146, 40000147. Pokiaľ ide
o sumu 500.000,- Sk, ktorú podľa žalovanej mal žalobca od nej prijať neoprávnene, zo spisu
vyplýva, že išlo o zálohovú faktúru na žalovanou požadované naviac práce. Túto zálohovú
sumu 500.000,- Sk žalobca odpočítal vo faktúre č. 40000147, čo napokon vyplýva aj
z odvolania žalobkyne. V ňom totiž samotná žalovaná uviedla, že pôvodná, neskôr
stornovaná faktúra 40000144 znela na sumu 2.649.010,- Sk a faktúra č. 40000147, ktorá ju
nahradila, znela na sumu 2.149.000,- Sk.
Na č. l. 78 spisu sa nachádza doklad z 25. 10. 2005 označený ako „Viacnáklady
spojené so zmluvou o dielo č. 09/03/EU a dodatkami k zmluve a prevzatie dokladov
súvisiacich s vydaním rozhodnutí.“ V ňom žalovaná podpisom potvrdila cenu prác naviac
vo výške 187.526,- Sk, ktorá jej bola vyfakturovaná faktúrou č. 50000072 a vyjadrila súhlas
s vyúčtovaním nákladov vo výške 187.526,- Sk. V prehlásení z 25. 10. 2005 (č. l. 81)
žalovaná prehlásila, že faktúru z 25. 10. 2005 č. 50000072 zaplatí do 30. 06. 2006. Nie je
preto podľa názoru odvolacieho súdu dôvod pochybovať o tom, že žalobca skutočne vykonal
naviac práce za cenu 146.321,- Sk bez DPH, čo je 174.121,99 Sk s DPH (5.779,79 eur),
ktorú vyfakturoval touto faktúrou. Súd prvého stupňa teda postupoval správne, keď
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.779,79 eur z titulu ceny diela. Preto
odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p., potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým
bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.779,79 eur.»
V súlade s § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. marca 2010 za
neprijateľné nemožno považovať podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia
a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne,
pričom neprijateľnou nemôže byť taká podmienka, ktorá bola dojednaná individuálne.
Sťažovateľka vyslovuje osobitnú výhradu proti záveru krajského súdu, podľa ktorého
podpísaním dokladu predloženého žalobkyňou zároveň potvrdila cenu práce a vyjadrila svoj
súhlas s vyúčtovaním nákladov. Zdôrazňuje ďalej, že skutočnosť, že podpísala označený
doklad, je potrebné vnímať v kontexte tlaku vyvíjaného na ňu ako spotrebiteľku s tým, že
nemala možnosť ovplyvniť obsah týchto dokumentov a na rovnakej listine musela podpísať
aj „prevzatie projektovej dokumentácie, ako aj ďalších podstatných dokumentov“.
Ústavný súd považuje námietku sťažovateľky o nekalej obchodnej praktike
žalobkyne za právne irelevantnú, keďže z napadnutého rozsudku krajského súdu osobitne
vyplýva, že okrem dokladu na č. l. 78 označeného „Viacnáklady spojené so zmluvou o dielo
č. 09/03/EU a dodatkami k zmluve a prevzatie dokladov súvisiacich s vydaním rozhodnutí“
podpísala 25. októbra 2005 ďalší doklad, ktorým vyslovila súhlas s cenou, ako aj s jej
splatnosťou (doklad na č. l. 81). Za uvedenej situácie preto argumentácia sťažovateľky
o tom, že reálne nemala inú možnosť ako doklad na č. l. 78 podpísať, keďže v jej záujme
bolo prevzatie potrebných dokladov súvisiacich so zhotoveným dielom, stráca zásadnejšiu
právnu relevanciu.
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu, ktorý nevykonal sťažovateľkou
navrhnutý dôkaz, ústavný súd zdôrazňuje, že každému rozhodnutiu súdu vo veci samej musí
predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie
zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,
najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie
(II. ÚS 52/03). Všeobecný súd však nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie o tom, ktoré
dôkazy budú zo strany všeobecného súdu vykonané, patrí výlučne všeobecnému súdu, a nie
účastníkovi konania či stranám sporu [§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), pozri obdobne aj § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku].
Námietka sťažovateľky, v zmysle ktorej všeobecný súd nevykonal dôkaz, ktorý ona
považuje za zásadný, je v podstate výhradou proti zistenému skutkového stavu, keďže tvrdí,
že závery odborného stanoviska vyvracajú konečné tvrdenie žalobkyne o vykonaní prác
navyše. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že zisťovanie a následne hodnotenie
skutkových okolností je úlohou všeobecných súdov a ústavný súd by do neho mohol
zasiahnuť len v prípade zistenia extrémneho nesúladu medzi skutkovými zisteniami a z nich
vyvodenými skutkovými či právnymi závermi. Pôjde predovšetkým o prípady, keď
skutkové zistenia z vykonaných dôkazov vôbec nevyplývajú, prípadne ak pre ne vykonané
dôkazy nemohli byť v žiadnom prípade dostatočným podkladom. Takáto situácia však
v preskúmavanom prípade nenastala. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd záver
o každom čiastkovom priznanom nároku žalobkyne podporil dostatočným množstvom
dôkazov, z ktorých vyvodil logické závery. Dôkazy vykonané v konaní pred všeobecnými
súdmi predstavujú logický celok a sú podľa názoru ústavného súdu dostatočným podkladom
pre záver o dôvodnosti žaloby v časti nároku na zaplatenie sumy 7 794,99 €, pričom svoj
záver dostatočným spôsobom odôvodnili. Opis skutkového stavu, tak ako bol ustálený
všeobecnými súdmi, nevykazuje žiadne znaky extrému či svojvôle.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľky,
posúdenie ktorých bolo relevantné pre rozhodnutie o veci, a závery v ňom obsiahnuté sú
dostatočne odôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani to, že by závery, ku ktorým krajský
súd dospel, boli svojvoľné.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi závermi krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
záverov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne závery krajského súdu
svojimi vlastnými. Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel, že námietky sťažovateľky
nesignalizujú také pochybenie krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí
sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu reálne dospieť k záveru, že
nimi došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti smerujúcu
proti napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky proti
napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuté, v prvom rade preskúmal prípustnosť
dovolania podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP platného a účinného do 30. júna 2016, pričom
dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je procesne prípustné. Vychádzajúc
z dikcie druhej vety § 242 ods. 1 OSP a povinnosti prihliadať na prípadnú vadu konania
uvedenú v § 237 ods. 1 OSP preskúmal najvyšší súd prípustnosť dovolania aj podľa
označeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka v dovolaní osobitne
namietala, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP, a to
v dôsledku toho, že jej nebola umožnená skutková a právna argumentácia, ako aj
z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu.
V podstatnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd k procesnej vade odňatia
možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP uviedol:
„O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18
O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka
vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do
spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115
O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].
Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v konaní kvalifikovane zastúpená (advokátmi)
a pred súdom prvého stupňa v plnom rozsahu realizovala svoje procesné práva
a oprávnenia, zúčastnila sa pojednávania 6. júna 2013, vyjadrila sa k žalobe, k podaniam
protistrany a súdu predložila listinné dôkazy (viď č. l. 216 až 219 spisu), pred skončením
dokazovania jej bola súdom vytvorená procesná možnosť navrhnúť doplnenie dokazovania,
využila právo záverečnej reči a po riadnom doručení rozsudku súdu prvého stupňa voči
nemu podala odvolanie. Všeobecné tvrdenia o nemožnosti skutkovej a právnej
argumentácie v konaní neboli zistené.“
Existenciu procesnej vady odňatia možnosti konať pred súdom sťažovateľka
odôvodňovala zároveň nesprávnosťou postupu v jej veci konajúcich súdov v procese
dokazovania a hodnotenia výsledkov, ako aj pri obstarávaní skutkových podkladov pre
rozhodnutie. V konkrétnostiach k námietkam sťažovateľky najvyšší súd uviedol:
„3.1 V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávností skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný
za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (viď
viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011,6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
3.2. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom
konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
3.3. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1
O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
3.4. Ani nespokojnosť s právnym posúdením veci súdmi (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.) nezakladá žiadnu z vád konania na ktorú dopadá § 237 ods. 1 O. s. p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak
súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom
Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť
procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), o taký prípad ale v danej
veci nešlo, zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O. s. p. (viď
R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napríklad vo veciach sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo4l/20n, 7 Cdo 49/2012, 7 Cdo 212/2013).“
V súvislosti s procesnou vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorá podľa
sťažovateľky mala spočívať aj v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí všeobecných
súdov, najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:
«4.1 Otázka, či pod procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
možno (treba) subsumovať aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nemá iba procesnoprávny
rozmer, dopad a dosah, ale tiež mimoriadne významné ústavnoprávne konzekvencie. Závery
z jej riešenia majú totiž kľúčový význam z hľadiska charakteristiky dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku a tiež dovolacieho konania, účelom ktorého je ale len
v úzko vymedzenom rámci, ktorým zákon upravuje prípustnosť dovolania - preskúmať
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť (atribúty záväznosti
a nezmeniteľnosti).
Zodpovedanie tejto otázky je tesne späté s potrebou vylúčiť možnosť, že dovolanie
bude neprípustné slúžiť ako „skryté odvolanie“ a môže viesť iba na nápravu zásadných
nereparovateľných (nezvratných) procesných pochybení v občianskom súdnom konaní ako
celku, prípadne - avšak striktne len vo vymedzenom rámci - tiež k náprave hmotnoprávnych
pochybení súdov. Potvrdzuje to aj náhľad ústavného súdu vyjadrený vo viacerých jeho
rozhodnutiach, v zmysle ktorého základné právo na súdnu ochranu treba vnímať „ako
výsledkové“, t . j . právo, ktorému musí zodpovedať proces ako celok. Teda nie čiastkové
rozhodnutia predchádzajúce konečnému rozhodnutiu (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05,
II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Z ústavnoprávneho, procesnoprávneho, ale aj koncepčného
hľadiska je neprijateľné, aby sa dovolaniu a dovolaciemu konaniu pripisoval účel, zmysel
a význam, ktorý zodpovedá skôr odvolaniu a odvolaciemu konaniu, teda štádiu občianskeho
súdneho konania, ktoré predchádza právoplatnému skončeniu. V plnej miere je preto aj
v týchto súvislostiach opodstatnený názor, vyjadrený v publikácii „Občiansky súdny
poriadok. Komentár.“, Števček / Ficová a kol., C-H-BECK, 2009. str. 671, podľa ktorého
pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
znemožnila, odňala alebo sťažila účastníkovi konania realizácia tých procesných práv,
ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov právom chránených v tom
ktorom konkrétnom konaní, a súdu sa nepodarí nedostatky tohto postupu zákonným
spôsobom odstrániť do okamihu, v ktorom odvolací súd vyhlási konečné rozhodnutie
vo veci.
4.2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred
občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým
možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým možno - iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených - napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo
právoplatnosť.
Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov
predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady možnosti
prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky
z tejto zásady. Aj Občiansky súdny poriadok upravuje takto podmienky prípustnosti
dovolania a prípady, v ktorých možno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním,
považuje striktne len za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu
úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno
v žiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.
Interpretácia niektorého ustanovenia zákona, nech by bola motivovaná akoukoľvek snahou
dosiahnuť nápravu procesného pochybenia všeobecného súdu, nesmie popierať samotný
účel komplexu právnej úpravy, do ktorej je toto ustanovenie zaradené. Odôvodnenie
rozhodnutia je obsahovou náležitosťou písomného vyhotovenia rozhodnutia, ktorá má
stručne, jasne, výstižne a presvedčivo uviesť, čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal,
ako sa vyjadril žalovaný, a vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval súd za (ne)preukázané,
z ktorých dôkazov (ne)vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec
právne posúdil (viď § 157 ods. 2 O. s. p.). Účastník však - ale opäť iba v rámci limitov
daných právnou úpravou prípustnosti opravných prostriedkov samozrejme, nie zbavený
možností brániť sa tomu, čo v rozhodnutí súdu považuje za nesprávne, nespravodlivé,
nezodpovedajúce zákonu. Ani vtedy, keď zastáva názor, že odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozhodnutia je nedostatočné, nevýstižné alebo neúplné, účastník nezostáva
„procesné bezbranný“. Pokiaľ sa totiž nazdáva, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
je nepreskúmateľné, má v plnom rozsahu zachované právo namietať túto nesprávnosť
v procesné prípustnom opravnom prostriedku.
4.3 V minulosti sa na najvyššom súde vyskytli odlišné názory, argumentačné
protichodnosti a nejednotné interpretačné východiská v otázke, ako má byť z hľadiska
prípustnosti dovolania - nazerané na nepreskúmateľnosť rozhodnutia napadnutého
dovolaním, preto 3. decembra 2015 pristúpil najvyšší súd k prijatiu zjednocujúceho
stanoviska, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď
písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ (uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016)...
Dovolací súd dospel k záveru, že potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu
(v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí... a podľa názoru dovolacieho súdu nepredstavuje prípad výnimky, na ktorú
dopadá druhá veta citovaného stanoviska najvyššieho súdu.
Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá... (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa žalobkyňa domáha a z akých dôvodov, 2/
aké je stanovisko žalovanej k žalobe, 3/ aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké
skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne
normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyložil, 9/ ako subsumoval zistený skutkový stav
pod aplikovanú právnu normu, 10/ aké právne závery vyplývajú vo vzťahu k podanej
žalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej)
náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti
a presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu
zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 O. s. p. V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
obsahuje vysvetlenie dôvodov, pre ktoré bolo žalobe v časti vyhovené i to, prečo bolo
potrebné rozsudok súdu v zostávajúcej časti zrušiť a vec vrátiť k opätovnému prejednaniu
súdu prvého stupňa... Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový a právny stav zistený súdom prvého stupňa, primeraným spôsobom
opísal obsah odvolania a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval
a z ktorých vyvodil svoje závery. Čiastočne sa stotožnil so závermi prijatými súdom prvého
stupňa a vysvetlil i to v čom ich nepovažuje za správne. V potvrdzujúcej časti rozhodnutie
odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa umožňuje preskúmať ako,
na základe čoho a z akých dôvodov súdy rozhodli, ich skutkové a právne závery nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne neudržateľné alebo arbitrárne) a tak
nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok... spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).»
S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami
sťažovateľky, ktorými odôvodňovala prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)
OSP. Najvyšší súd sa s dovolacími námietkami sťažovateľky nestotožnil, a preto jej
dovolanie odmietol ako neprípustné. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania
napadnutého uznesenia, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým
by došlo k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľky použitých procesno-
právnych noriem. Vzhľadom na uvedené ani uznesenie najvyššieho súdu vydané
v napadnutom konaní nemožno považovať za neodôvodnené či arbitrárne.
Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je povinnosť súdu akceptovať
dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto
postup a rozhodnutie dovolacieho súdu príslušný procesno-právny predpis výslovne
umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie
prístupu sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala
porušenie svojho základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho
napadnutým uznesením, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2017