Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)37e/360642.d7786c.pdf
PDF · 115.69 KB
No categories available
2Obo/117/2010
Najvyšší súd 2 Obo 117/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenské republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beaty
Miničovej a členiek JUDr. Ivany Izakovičovej a JUDr. Jany Hullovej, v právnej veci žalobcu:
S. E., a. s., skrátene S., a. s., U., IČO: X., proti žalovanej: JUDr. D. V., K., správkyňa
konkurznej podstaty P. V.-O. D. Z. K., D. "v konkurze", Ž., IČO: X., o určenie pohľadávky
proti podstate vo výške 20 668,45 Eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 24. septembra 2010 č. k. 49Cbi 1/2010-Km-82, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. septembra 2010, č.
k. 49Cbi 1/2010-Km-82 p o t v r d z u j e .
Žalobca je povinný žalovanej zaplatiť 377,35 Eur náhrady trov odvolacieho konania
na účet jej právneho zástupcu.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 24. 09. 2010, č. k.
49Cbi 1/2010-Km-82 návrh žalobcu zamietol a uložil povinnosť žalobcovi nahradiť žalovanej
trovy konania vo výške 1.509,40 Eur. Uviedol, že žalobou podanou na Krajský súd v Banskej
Bystrici dňa 11. 02. 2010 sa žalobca domáhal určenia, že pohľadávka žalobcu voči úpadcovi
P. V.-O. D. (P.) Z. K., D. v konkurze, Ž., vo výške 20 668,45 Eur je pohľadávkou proti
podstate a žalovaná ako správca konkurznej podstaty je povinná zapísať ju do zoznamu
pohľadávok. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 25-24K 355/99 bol na majetok P. Z. K., družstvo so sídlom v Ž.
vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. V. Z., advokát, V.
K. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25-24K 355/99-1147 zo dňa
20. 06. 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10. 07. 2007, bol JUDr. V. Z. zbavený
funkcie správcu konkurznej podstaty a za správcu konkurznej podstaty družstva súd ustanovil
žalovanú. Žalobca na základe zmlúv, uzavretých pred vyhlásením konkurzu, dodával
úpadcovi elektrickú energiu a v tejto činnosti pokračoval aj po vyhlásení konkurzu. Žalovaná
proti tvrdeniam žalobcu v tomto smere nenamietala, z dokladov, predložených žalobcom je
zrejmé, že predchádzajúci správca konkurznej podstaty úpadcu JUDr. Z. niektoré pohľadávky
žalobcu z titulu ceny za odobratú elektrickú energiu uhradil, niektoré z nich uhradil len
čiastočne. Prihláškou zo dňa 02. 10. 2001 si žalobca prihlásil u správcu konkurznej podstaty
JUDr. V. Z. pohľadávky proti podstate v celkovej výške 618 770,55 Sk, ktoré predstavovali
cenu za elektrickú energiu účtovanú za obdobie od januára 2000 do augusta 2001, pričom
faktúry za obdobie od 30. 03. 2001 do 21. 05. 2001, za obdobie od 02. 05. 2000
do 28. 11. 2000, za obdobie od 26. 10. 1999 do 03. 05. 2000, za obdobie januára 2000
a za máj 2000 boli žalobcovi čiastočne uhradené. Podaním zo dňa 10. 12. 2001, adresovaným
správcovi konkurznej podstaty žalobca doplnil prihlášku pohľadávok proti podstate
o nezaplatenú faktúru za obdobie septembra 2001 vo výške 3 040,-- Sk a za obdobie októbra
2001 vo výške 281,-- Sk s tým, že sumár pohľadávok proti konkurznej podstate predstavuje
spolu 622 096,-- Sk. Napokon podaním zo dňa 13. 03. 2002 žalobca u správcu doplnil
prihlášku pohľadávok proti podstate o nezaplatenú faktúru za obdobie november 2001
a december 2001, každá vo výške 281,-- Sk a uviedol, že sumár pohľadávok žalobcu proti
podstate predstavuje spolu 622 658,-- Sk (20 668,45 Eur).
Po zhodnotení vykonaného dokazovania dospel súd prvého stupňa k záveru, že
pohľadávky žalobcu voči úpadcovi vo výške 20 668,45 Eur (622 658,-- Sk) sú pohľadávkami
proti podstate, pretože predstavujú neuhradenú cenu za elektrickú energiu, dodanú úpadcovi
po vyhlásení konkurzu (za obdobie od januára 2000 do decembra 2001). Žalobca si tieto
pohľadávky, z ktorých časť mu bola zaplatená, prihlásil v súlade s § 31 ods. 5 ZKV
prihláškou zo dňa 02. 10. 2001, doplnenou prihláškami zo dňa 10. 12. 2001 a 13. 03. 2002
u JUDr. V. Z., ktorý bol správcom konkurznej podstaty úpadcu až do rozhodnutia
konkurzného súdu zo dňa 20. 06. 2007 (právoplatnosť nadobudlo dňa 10. 07. 2007), ktorým
bola za správcu konkurznej podstaty úpadcu vymenovaná žalovaná. Správca konkurznej
podstaty na uvedené prihlášky žalobcu nereagoval, a to napriek tomu, že žalobca ho
opakovane žiadal o vyjadrenie k pohľadávke voči podstate. Podaním zo dňa 10. 02. 2010,
ktoré bolo na Krajský súd v Banskej Bystrici doručené dňa 11. 02. 2010 žalobca žiadal, aby
súd rozsudkom určil, že vyššie uvedená pohľadávka žalobcu voči úpadcovi v celkovej výške
20 668,45 Eur je pohľadávkou proti podstate.
Súd v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol, že pohľadávka žalobcu na zaplatenie
ceny elektrickej energie dodávanej žalovanému vznikla z obchodno-právneho vzťahu, preto aj
žalovanou vznesenú námietku premlčania je potrebné posúdiť v zmysle príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka. Právo žalobcu na zaplatenie ceny za dodanú elektrickú
energiu za vyššie uvedené obdobie si mohol žalobca uplatniť v roku 2000 alebo 2001
v závislosti od toho, aká bola dohoda o splatnosti uzavretá v súvislosti s úhradou ceny tejto
elektrickej energie. Žalobca síce nepredložil súdu zmluvy uzavreté so správcom konkurznej
podstaty, z vykonaného dokazovania je však zrejmé, že štvorročná premlčacia lehota v tomto
prípade začala plynúť najneskôr v januári 2002 (posledné vyúčtované obdobie dodávky
elektrickej energie je december 2001). Žalobca podal žalobu na určenie pravosti tejto
pohľadávky na súd až dňa 11. 02. 2010, teda nepochybne po uplynutí štvorročnej premlčacej
lehoty. Nakoľko žalovaná v konaní namietala premlčanie práva žalobcu, nemohol súd
rozhodnúť v zmysle žaloby žalobcu. Súd zohľadnil aj to, že správca konkurznej podstaty
úpadcu čiastočné úhrady na faktúry, ktorými žalobca účtoval cenu elektriny zaplatil, čo by
mohlo byť v zmysle § 407 ods. 3 O. zákonníka považované za uznanie dlhu. Nakoľko však
uznanie dlhu má za následok to, že od dátumu uznania plynie nová štvorročná premlčacia
doba (§ 407 ods. 1 O. zákonníka), vzhľadom k tomu, že tieto úhrady boli vykonané v roku
2000 a 2001, právo žalobcu sa nepochybne premlčalo aj v ďalšej štvorročnej premlčacej
lehote, ktorá by sa počítala od úhrad. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa ani neskúmal
pravdivosť tvrdení žalobcu ohľadne čiastočných úhrad uplatnených pohľadávok zo strany
správcu konkurznej podstaty. Nakoľko súd považoval právo žalobcu na uplatnenie
pohľadávky proti podstate za premlčané a žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd návrh
žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť. Uviedol,
že nemôže s právnym názorom uvedeným v napadnutom rozhodnutí súhlasiť, nakoľko si
pohľadávku uplatnil u správcu riadne a včas a tým má prihláška rovnaké účinky pre plynutie
premlčacej lehoty, ako uplatnenie práva na súde, resp. premlčacia lehota sa prerušuje, ako
v prípade podľa ust. § 20 ZKV. Premlčacia lehota začína plynúť podľa žalobcu až
po vydaní rozvrhového uznesenia a nezaradení pohľadávky do rozvrhu. Žalobca v odvolaní
ďalej uvádza, že ak by bol správca konkurznej podstaty (ďalej len SKP) poskytol informácie,
o ktoré sa ako veriteľ niekoľkokrát písomne domáhal, tak by určite zaujal iné stanovisko,
resp. by podal žalobu, ale však tým, že správca konkurznej podstaty nepodal základnú
písomnú informáciu konkurznému veriteľovi, nemohol sa ako veriteľ domáhať žalobou
svojho práva na príslušný súd. Nakoľko správca konkurznej podstaty nereagoval, tak veriteľ
mal za to, že jeho pohľadávka je uznaná v plnej výške, a preto sa svojho práva nedomáhal
v súdnom konaní. Na základe uvedených skutočností odvolateľ žiada nesprávne rozhodnutie
súdu prvého stupňa zmeniť tak, že pohľadávka žalobcu voči úpadcovi P. V.-O. D. Z. K.,
družstvo „v konkurze“, so sídlom Ž., IČO: X. vo výške 20 668,45 Eur je zistená a oprávnená,
ako pohľadávka proti podstate.
Žalovaná vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že odvolanie v zásade
opakuje tvrdenia v konaniach pred súdom prvého stupňa a názor odvolateľa nepovažuje
za správny. Vychádza z toho, že ak pohľadávky neboli zo strany správcu konkurznej podstaty
uznané, tak si mal žalobca svoje právo uplatniť na súde podľa ust. § 29 ods. 5 ZKV najneskôr
do uplynutia premlčacej doby podľa hmotného práva. Pri stanovení premlčacej doby
v obchodnoprávnych vzťahoch treba podľa žalovanej vychádzať z ust. § 397 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba štyri roky a právo sa premlčí uplynutím
premlčacej doby. Pretože žalobca takto nepostupoval, jeho právo sa premlčalo. Žalovaná má
za to, že uplatnenie pohľadávky voči správcovi nie je dostatočným dôvodom na spočívanie
premlčacej doby, lebo nejde o situáciu, kedy podľa právneho stavu vzťahujúcom sa
na uvedený prípad, sa prihlášky uplatňovali nielen u správcu, ale aj na súde. Keďže o tento
prípad nejde, tak uplatnenie prihlášok u správcu nemá za následok spočívanie premlčacej
doby. K uplatnenému nároku z hľadiska jeho zákonného spôsobu žalovaná uvádza, že podľa
ust. § 21 ods. 2 zákona č. 646/2004 Z. z. účinného od 01. 01. 2005 úpadca aj konkurzní
veritelia môžu popierať právny dôvod, výšku aj poradie všetkých prihlásených pohľadávok.
Podľa Prechodných a Záverečných ustanovení § 70d ods. 3 sa uvedené ustanovenie § 21 ods.
2 vzťahuje aj na konania začaté pred 01. 01. 2005, v ktorých k 01. 01. 2005 nebolo skončené
prieskumné pojednávanie. Z uvedeného dôvodu potom spôsob uplatňovaného nároku v žalobe
je nesprávny, a to aj v súvislosti s odvolacím petitom. Platná právna úprava pozná len popretie
právneho dôvodu, výšky a poradia. Nepozná zistenosť a oprávnenosť ako pohľadávky proti
podstate. Preto aj spôsob uplatnenia je nesprávny a v rozpore s platnou zákonnou úpravou.
Vzhľadom na uvedené žalovaná navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť
a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenské republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal vec
podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.
Z podaného odvolania vyplýva, že k porušeniu odvolateľovho základného práva
na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu
došlo tým, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. je
mylná aplikácia (a výklad) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej
normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť. Vec s chápe širšie než výrok
napadnutého rozhodnutia a patrí sem aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti
nároku a dodržiavania procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv
na správnosť rozhodnutia vo veci samej.
Predmetom sporu je žalobcom uplatnený nárok o určenie, že jeho pohľadávka voči
úpadcovi P. V.-O. D. Z. K., družstvo v konkurze, Ž. vo výške 20 668,45 Eur je pohľadávkou
proti podstate a žalovaná ako správca konkurznej podstaty je povinná zapísať túto
pohľadávku do zoznamu pohľadávok. Nakoľko žalovaná v konaní namietala premlčanie
práva žalobcu, ktorá námietka bola súdom uznaná, súd prvého stupňa nerozhodol v zmysle
žaloby žalobcu a jeho návrh zamietol.
Odvolací súd zo spisu zisťuje, že pohľadávky žalobcu voči úpadcovi vo výške
20 668,45 Eur (622 658,-- Sk) sú pohľadávkami proti podstate, pretože predstavujú
neuhradenú cenu za elektrickú energiu, dodanú úpadcovi po vyhlásení konkurzu. Žalobca si
tieto pohľadávky, z ktorých časť mu bola zaplatená, prihlásil v súlade s § 31 ods. 5 ZKV
prihláškou zo dňa 02. 10. 2001, doplnenou prihláškami zo dňa 10. 12. 2001 a 13. 03. 2002
u JUDr. V. Z., pôvodného správcu konkurznej podstaty, ktorý správca
na prihlášky vôbec nereagoval. Z uvedeného dôvodu podaním zo dňa 10. 02. 2010, ktoré bolo
na Krajský súd v Banskej Bystrici doručené dňa 11. 02. 2010, žalobca žiadal o určenie, že
jeho uplatnená pohľadávka je pohľadávkou proti podstate a správca konkurznej podstaty je
povinný zapísať ju do zoznamu pohľadávok.
S poukazom na zistené skutočnosti je potrebné sa zamerať na vyriešenie otázky, či
prihlásením pohľadávok proti podstate u správcu konkurznej podstaty dochádza k spočívaniu
plynutia premlčacej lehoty. Spočívaním premlčacích lehôt pritom rozumieme taký stav
neplynutia lehôt, kedy z dôvodu uplatnenia subjektívneho práva u príslušného orgánu
(typicky súd, alebo rozhodcovský súd) premlčacia lehota neplynie.
Podľa ust. § 20 ods. 1 prvá veta ZKV, veritelia dlžníka prihlásia svoje pohľadávky
v lehote určenej v uznesení o vyhlásení konkurzu, a to aj vtedy, keď sa o nich vedie súdne
konanie alebo konanie o výkon rozhodnutia, alebo exekúcia; to sa vzťahuje aj na veriteľov,
ktorí podali návrh na vyhlásenie konkurzu. Prihlášky sa podávajú na súde vyhotovené
dvojmo, pričom prihláška pohľadávky má pre plynutie premlčacej lehoty a zánik práva
rovnaké účinky ako uplatnenie práva na súde (§ 20 ods. 4 prvá veta ZKV a § 20 ods. 7 ZKV).
V priebehu konkurzného konania možno uspokojiť kedykoľvek pohľadávky proti
podstate (§ 31 ods. 1ZKV), ktoré pohľadávky treba uplatniť u správcu. V tejto súvislosti však
už zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní neuvádza, či takto uplatnená prihláška
u správcu má pre plynutie premlčacej lehoty a zánik práva rovnaké účinky ako uplatnenie
práva na súde.
Pohľadávkami proti podstate sú aj pohľadávky žalobcu voči úpadcovi vo výške
20 668,45 Eur, ktoré boli u správcu uplatnené prihláškou zo dňa 02. 10. 2001, doplnenou
prihláškami zo dňa 10. 12. 2001 a 13. 03. 2002. Žalobca má za to, že pasivitou zo strany
správcu ohľadne jeho žiadostí o podanie informácií k jeho nárokom, mal ako veriteľ za to, že
jeho pohľadávka je uznaná v plnej výške a svojho práva sa už nedomáhal na súde. Takýto
názor žalobcu však nie je správny. Odvolací súd konštatuje, že prihlásenie prednostnej
pohľadávky u správcu pre plynutie premlčacej lehoty nemá rovnaké účinky ako prihlášky
veriteľov, podané na súde. Medzi základné povinnosti správcu konkurznej podstaty možno
okrem iného zaradiť uspokojenie niektorých nárokov v priebehu konkurzného konania, ako aj
popretie prihlásených nárokov, ktoré on sám neuznal. Zo spisu sa zisťuje, že iba časť
žalobcom uplatnených nárokov bola zaplatená. Žalobca mal preto vzhľadom na skutkový stav
postupovať podľa ust. § 29 ods. 5 ZKV a svoju pohľadávku uplatniť na súde. Premlčanie sa
v tomto prípade vzhľadom na pohľadávku žalobcu spravuje ustanoveniami Obchodného
zákonníka a premlčacia doba je štyri roky, ak zákon neustanovuje niečo iné (§ 397
Obchodného zákonníka). Je zrejmé, že uplynutie štvorročnej premlčacej doby v predmetnej
veci nastalo v prípade neuhradených pohľadávok, ako aj pohľadávok čiastočne zaplatených.
Keďže žalovaná vzniesla v konaní námietku premlčania, súd prvého stupňa rozhodol správne,
keď žalobný návrh zamietol.
Vzhľadom na uvedené zistenia odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
V odvolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov odvolacieho
konania vzniklo žalovanej (§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.). Trovy
odvolacieho konania predstavujú 1x úkon právnej služby (vyjadrenie) po 370,14 Eur a 1x
režijný paušál po 7,21 Eur podľa ust. § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. c/ a § 16 ods. 3 Vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j.
celkom trovy dovolacieho konania v sume 377,35 Eur. Odvolací súd žalovanej ich náhradu
žalobcom priznal. Právnemu zástupcovi žalovanej vyčíslené DPH Najvyšší súd Slovenskej
republiky nepriznal, pretože tento nedoložil, že je jeho platiteľom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.
V Bratislave 17. februára 2011
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová