Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 418/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky obchodnej spoločnosti S.O.S. TEAM, s.r.o., Hlavná 789/10, Šamorín, IČO 44 481 845, zastúpenej JUDr. Ludevítom Rabayom, advokátom, Krížna 17D, Bratislava, proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -308 z 27. marca 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“), základného práva na rovnosť podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k. -308 z 27. marca 2026 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom.

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, ktorým okresný súd zaviazal žalobcu k povinnosti nahradiť procesne úspešnej sťažovateľke ako žalovanej 1 trovy konania vo výške 1 498,81 eur a ostatné trovy vo výške 33 eur. Pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby okresný súd aplikoval Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení (ďalej len „“), pretože zastal názor, že išlo o spor, v ktorom nebolo možné vyjadriť hodnotu veci, resp. práva v peniazoch. Ozrejmil,

že v predmetom konaní sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva žalovaného 2 k nehnuteľnostiam špecifikovaným v podanej žalobe, poukazujúc na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorým došlo k prevodu vlastníckeho práva medzi žalovanými 1 a 2. K ujme na právach žalobcu malo dôjsť neplatným odstúpením od rezervačnej zmluvy uzavretej o. i. žalovaným 2 ako budúcim predávajúcim a žalobcom ako záujemcom o kúpu nehnuteľností. Žalobca teda žalobou nesledoval nadobudnutie konkrétnej majetkovej hodnoty, ale obnovenie právneho stavu pred uzatvorením kúpnej zmluvy medzi žalovanými v záujme zlepšenia svojej procesnej pozície v ďalších súvisiacich sporoch prebiehajúcich na okresnom súde. Spor skončil v merite veci zamietnutím žaloby, keď okresný súd konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení a rovnako i nedostatok vecnej legitimácie sporových strán (medzi žalobcom a žalovanými neexistoval žiaden hmotnoprávny vzťah vyplývajúci z určenia vlastníckeho práva).

3. Napadnutým uznesením okresný súd zamietol sťažnosť sťažovateľky nasmerovanej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka. Stotožnil sa s jeho právnym záverom majúcim základ v priliehavom poukázaní na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 14. mája 2025, ktorým bolo rozhodnuté o zjednotení odlišných právnych názorov pri posudzovaní advokátskej tarify v rámci určenia trov právneho zastúpenia v určovacích sporoch a podľa ktorého „V konaní o určenie absolútnej neplatnosti zmluvy, ktorej žalobca sám nie je účastníkom a ktorou sleduje dosiahnutie pôvodného usporiadania vlastníckych vzťahov, nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva, ktoré je predmetom sporu, v peniazoch, a preto sa výška základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta určí podľa ... Tento postup zodpovedá obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa .“. K námietke sťažovateľky o tom, že na rozdiel od prípadu riešeného v rozhodnutí ústavného súdu o zjednotení právnych názorov v danom prípade súd žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu a nedostatok vecnej legitimácie žalobcu, okresný súd poukázal na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu (, ) a zdôraznil, že samotné posúdenie žaloby súdom a dôvody jej zamietnutia sa premietli do výroku o nároku na náhradu trov konania. Pri skúmaní oceniteľnosti predmetu sporu teda podľa neho nie je rozhodujúce, akým spôsobom sa rozhodlo v merite veci.

II. Argumentácia sťažovateľky

4. Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie označila závery okresného súdu za zjavne neodôvodnené, arbitrárne, nepreskúmateľné, a tým porušujúce ňou označené práva podľa , dohovoru a dodatkového protokolu. Vyjadrila presvedčenie o tom, že hodnotu sporu je možné vyjadriť v peniazoch, a preto bolo na mieste aplikovať v danej veci a na podporu svojich tvrdení uviedla k tomu prislúchajúcu judikatúru ústavného súdu (napr. , , , , a pod.). Z tejto ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu podľa nej vyplýva, že pokiaľ je predmetom konania vec oceniteľná a vyjadriteľná v peniazoch, potom je hodnota predmetu konania určiteľná z hodnoty tejto veci, o ktorej vlastníctvo sa viedol spor a pri výpočte náhrady trov konania je potrebné aplikovať .

5. Sťažovateľka argumentuje, že predmetom sporu bolo určenie vlastníctva, a nie určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými. Išlo teda o definitívne určenie vlastníckeho práva, pretože rozsudok, ktorým by sa žalobe vyhovelo, by bol titulom spôsobilým pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Žalovaný 2 by bol zapísaný ako vlastník nehnuteľností a sťažovateľka by ich vlastníctvo stratila. V kontexte záverov ústavného súdu je teda podľa jej názoru potrebné dôsledne zvážiť reálny dopad účinkov meritórneho rozhodnutia do sféry sporových strán a jeho vplyv na zmenu hmotnoprávneho postavenia účastníkov konania. Účinok žalobe vyhovujúceho rozsudku by bol pre oboch žalovaných jednoznačne a bez ďalšieho konečný a definitívny; nešlo o určenie vlastníctva pozemkov quasi preujdiciálne, ktoré by bolo podkladom na iné konanie, v ktorom by sa právne vzťahy sporových strán a ich vlastníctvo k nehnuteľnostiam definitívne usporiadali. Okresný súd sa s argumentáciou, čo sa týka zmeny hmotnoprávneho postavenia žalovaných v prípade vyhovujúceho meritórneho rozhodnutia, vôbec nevysporiadal. Nezohľadnil ani žiadne špecifiká prejednávanej veci, na ktoré poukazovala v rámci sťažnostného konania.

6. Sťažovateľka sa nestotožňuje so záverom okresného súdu, podľa ktorého žalobca nesledoval nadobudnutie konkrétnej majetkovej hodnoty a nešlo o tzv. klasický určovací spor, ktorého výsledkom by bola konečná súdna ochrana vlastníckeho práva žalobcu. Podľa nej uznesenie ústavného súdu o zjednotení právnych názorov jasne formuluje závery, že podstatné je, aký je reálny dopad účinkov meritórneho rozhodnutia do právnej sféry sporových strán, t. j. ktorejkoľvek sporovej strany. V tomto spore sa nesledovala ochrana vlastníckeho práva žalobcu, keďže žalobca nikdy nebol vlastníkom nehnuteľností, jeho vlastnícke právo nemohlo byť porušené ani ohrozené. Žalobca sa mohol sťať vlastníkom až v prípade jeho úspechu v konaní o nahradení prejavu vôle po tom, čo by bol najskôr úspešný v konaní o určenie vlastníctva nehnuteľností v prospech žalovaného 2. Tento určovací spor bolo možné kvalifikovať ako spor s definitívnym určením vlastníckeho práva, keď by sa nehnuteľnosti dostali z dispozičnej sféry sťažovateľky do dispozičnej sféry žalovaného 2, pričom by k tomu nebolo potrebné žiadne ďalšie rozhodnutie. Okresný súd pri skúmaní oceniteľnosti predmetu sporu však nepovažoval za podstatné, že vyhovujúcim rozhodnutím by došlo k strate vlastníckeho práva sťažovateľky, ako aj k strate finančných prostriedkov, ktoré žalovanému 2 zaplatila z titulu kúpnej ceny za nehnuteľnosti.

7. Napokon sťažovateľka namietala i správnosť uznesenia okresného súdu č. k. -246 z 24. júla 2025, ktorým zrušil v poradí prvé rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka o výške trov konania a vec mu vrátil na nové rozhodnutie.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

8. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky o porušení jej práv pri rozhodovaní o výške právoplatne priznaného nároku na náhradu trov konania, a to z dôvodu aplikácie nesprávnej právnej normy a nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.

9. Sťažnostné námietky smerujú proti rozhodnutiu všeobecného súdu o výške trov konania. V nadväznosti na to ústavný súd považuje za žiaduce poukázať v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína nielen svoje postavenie nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ), ale aj to, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania

ako integrálnej súčasti súdneho konania je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , ).

10. Ak ústavný súd v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania, bolo to napríklad v prípadoch nerešpektovania príslušných ustanovení zákona, resp. (, , ) a tiež v prípade nedostatočného odôvodnenia právnych záverov všeobecného súdu (, ).

11. O žiaden z týchto prípadov v tu preskúmavanej veci nejde. K tomuto záveru ústavný súd dospel po tom, čo sa oboznámil s dôvodmi napadnutého uznesenia, ktorých podstatu zhrnul v rámci bodu 3 tohto uznesenia. Okresný súd, aplikujúc a riadne interpretujúc príslušné zákonné ustanovenia , ako aj ustanovenia , dostatočne jasne a relevantne vysvetlil svoj postoj k premenným rozhodným pre vyčíslenie trov konania s prihliadnutím na to, čo konkrétne bolo predmetom sporu. Primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim sa javí aj spôsob, akým reflektoval na tvrdenia, ktoré sťažovateľka uviedla v rámci sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka.

12. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd sa osobitne venoval kľúčovej námietke vzťahujúcej sa na aplikáciu jedného z dvoch do úvahy prichádzajúcich ustanovení [ versus ], pričom za priliehavé danej veci považoval najmä uznesenie ústavného súdu o zjednotení právnych názorov, ktoré sa detailne zaoberá situáciami, keď spor iniciuje žalobca, ktorý nie je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, a zároveň sa domáha určenia, či tu určité právo je alebo nie je, čo má potom vplyv na výpočet trov konania. Aj v tam uvedených prípadoch žalobca nemohol a nechcel nadobudnúť konkrétnu majetkovú hodnotu, len dosiahnuť pôvodné usporiadanie vlastníckych vzťahov a obnoviť právny stav pred podpisom kúpnej zmluvy. Bez potreby rekapitulácie jednotlivých pasáží napadnutého uznesenia i judikatúrnych záverov ústavný súd konštatuje, že nezistil v skutkových a právnych záveroch okresného súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého uznesenia, navyše za situácie, ak okresný súd rozhodol s poukazom na zjednocujúce stanovisko ústavného súdu, ktoré sa zaoberalo situáciami obdobného charakteru.

13. Je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka aj pred ústavným súdom zopakovala námietky, ktoré už boli predmetom preskúmavania okresným súdom, na základe ňou podanej sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, teda ústavná sťažnosť je vlastne iba pokračujúcou polemikou s právnym názorom okresného súdu. Sťažovateľka tak vedome stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď požaduje, aby ústavný súd vec

opätovne posúdil a stotožnil sa s jej názorom. Ústavný súd však nevidí v prípade sťažovateľky žiadnu anomáliu, a teda ani žiaden ústavnoprávne relevantný dôvod na to, aby vstupoval svojou kasačnou právomocou do napadnutého rozhodnutia či akokoľvek korigoval alebo dopĺňal jeho dôvody.

14. Okresným súdom aplikovaný postup pri hodnotení rozhodujúcich skutkových okolností veci tak nezakladá dôvod na výnimočný zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia v súlade s právomocami ustanovenými v . Nebolo zistené, že by posudzované uznesenie okresného súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, v rozpore (nesúlade) s platnou právnou úpravou týkajúcou sa náhrady trov konania či nedostatočne odôvodnené. Ako už bolo uvedené, vzhľadom na predmet napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o výške trov konania, by zásah ústavného súdu mohol odôvodňovať jedine výnimočný exces v postupe a záveroch uznesenia okresného súdu, rozporný so samotnými princípmi spravodlivého súdneho konania, aký v tomto prípade ústavným súdom zistený nebol. Preto ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. Dôsledkom napadnutého uznesenia okresného súdu (zo subjektívneho hľadiska) je stav, keď sťažovateľke je priznané právo na náhradu trov konania v nižšej výške, než jej podľa vlastného názoru patrilo, v čom identifikuje porušenie svojich majetkových práv. Keďže je evidentné, že vyslovenie porušenia vlastníckych práv bolo v okolnostiach sporu podmienené zistením porušenia práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, k čomu nedošlo, nemožno z objektívneho hľadiska uvedený právny stav považovať ani za porušenie majetkových práv podľa a dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti znovu neostávalo ústavnému súdu iné, iba ju odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

16. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že námietkou o (ne)správnosti rozhodnutia č. k. - 246 z 24. júla 2025, ktorým okresný súd zrušil v poradí prvé rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka o výške trov konania a vec mu vrátil na nové rozhodnutie, sa nezaoberal, keďže sťažovateľka dané rozhodnutie neoznačila v petite svojej ústavnej sťažnosti.

17. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2026

Miroslav Duriš predseda senátu