Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 284/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

, , zastúpenej advokátom JUDr. Felixom

Neupauerom, FELIX NEUPAUER & PARTNERS, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd a a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -68,

Ex 2219/15 z 9. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2016

doručená sťažnosť spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -68, Ex 2219/15 z 9. februára 2016 (ďalej aj

„uznesenie okresného súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v postavení povinnej

účastníčkou exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

a povereným súdnym exekútorom pod č. Ex 2219/15 o vymoženie

pohľadávky oprávneného vo výške 358 818,49 € s príslušenstvom.

Sťažovateľke bolo 3. decembra 2015 doručené upovedomenie o začatí exekúcie

a v zákonnej lehote 16. decembra 2015 sťažovateľka doručila súdnemu exekútorovi

námietky proti exekúcii a trovám exekúcie, ktoré súdny exekútor v deň, kedy mu boli

doručené, postúpil okresnému súdu. Okresný súd o námietkach sťažovateľky rozhodol

prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka uznesením z 18. decembra 2015 tak, že

námietky sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka v zákonnej lehote 13. januára 2016 podala okresnému súdu odvolanie

proti jeho uzneseniu z 18. decembra 2015 vydanému vyšším súdnym úradníkom

a 15. januára 2016 doručila súdnemu exekútorovi návrh na zastavenie a odklad exekúcie.

Okresný súd napadnutým uznesením z 9. februára 2016 (rozhodujúc zákonným

sudcom) zamietol námietky sťažovateľky proti exekúcii, námietky proti trovám exekúcie

a návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie a nepovolil odklad exekúcie.

Podľa sťažovateľky k porušeniu ňou označených práv napadnutým uznesením

okresného súdu došlo tým, že okresný súd ani súdny exekútor jej nedoručovali vyjadrenie

oprávneného k jej námietkam proti exekúcii a trovám exekúcie (doručené okresnému súdu

16. decembra 2015) a vyjadrenie oprávneného k jej návrhu na zastavenie a odklad exekúcie

(doručené okresnému súdu 2. februára 2016), a tým nemala možnosť sa s týmito

vyjadreniami oboznámiť a zaujať k nim stanovisko. Sťažovateľka vo svojej argumentácii

poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

a aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Trančíková

proti Slovenskej republike, ktoré v nedoručení vyjadrenia protistrany účastníkovi konania

ustálili odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv aj „expresnou“ rýchlosťou

rozhodovania okresného súdu v danej exekučnej veci, ktorá (vzhľadom na neposkytnutie

možnosti sťažovateľke vyjadriť sa k vyjadreniam oprávneného, ako aj vzhľadom na podľa

sťažovateľky krátky čas na dôsledné posúdenie veci) bola na ujmu kvality rozhodnutí

okresného súdu.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„I. Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -68, Ex 2219/15

zo dňa 09.02.2016 vo výrokoch I., II. a IV. došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu

a inú ochranu, a na spravodlivý súdny proces v zmysle článkov 46 ods. 1 SR, článku

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

II. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. -68, Ex 2219/15

zo dňa 09.02,2016 vo výrokoch I., III. a IV. sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu

Bratislava I na ďalšie konanie.

III. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť

trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36

ods. 1 listiny a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením okresného súdu vydaným v exekučnom konaní, ktorým boli

zamietnuté jej námietky ako povinnej v exekučnom konaní proti exekúcii a trovám exekúcie

a zároveň bol zamietnutý aj jej návrh na zastavenie exekúcie a nebol povolený ňou

navrhovaný odklad exekúcie.

Podľa istiny a každý sa môže domáhať ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom

orgáne.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1

listiny a a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv

je preto potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu ( listiny, ), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre posúdenie

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv uznesením okresného súdu tým, že jej

okresný súd (ani súdny exekútor) nedoručoval vyjadrenie oprávneného v exekúcii k jej

námietkam a vyjadrenie k jej návrhu na zastavenie a odklad exekúcie, ako aj neprimeranou

rýchlosťou rozhodovania okresného súdu na úkor kvality rozhodovania.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľka poukázala na judikatúru

najvyššieho súdu a aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike.

Sťažovateľka v sťažnosti neuviedla žiadne vecné argumenty, ktorými by

spochybňovala samotnú ústavnú konformnosť záverov okresného súdu v napadnutom

uznesení, a svoju argumentáciu obmedzila na tvrdené porušenie jej práv tým, že jej okresný

súd (ani súdny exekútor) nedoručoval vyjadrenia oprávneného, a tým jej neumožnil vyjadriť

sa k nim. Sťažovateľka v podstate namieta v celosti kvalitu uznesenia okresného súdu (bez

konkretizácie, v čom vidí jej vecnú nesprávnosť) vyvolanú podľa nej „expresnou“

rýchlosťou rozhodovania okresného súdu v danej veci bez poskytnutia možnosti

sťažovateľke vyjadriť sa k vyjadreniam oprávneného.

Ústavný súd opakovane judikoval, že jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces, je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

(prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných

záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne

napr. ). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je,

aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť

argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových

konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu

uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. , ).

Ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie je osobitným druhom občianskeho

súdneho konania, v ktorom všeobecný súd už nerozhoduje o sporných nárokoch účastníkov,

ale v rámci svojich rozhodovacích právomocí len posudzuje splnenie podmienok pre nútený

výkon exekučného titulu, ktorým bolo v danom prípade právoplatné súdne rozhodnutie

o povinnosti sťažovateľky. Exekučné konanie už nie je sporovým konaním, ale ide

o konanie, v ktorom sa realizuje nútený výkon v danom prípade už právoplatného súdneho

rozhodnutia vydaného v sporovom konaní plne sa spravujúcom zásadou kontradiktórnosti

a rovnosti zbraní účastníkov. Zásada kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní je

v exekučnom konaní ako nesporovom konaní značne oslabená, a to osobitne ak exekučný

súd (aj vzhľadom na obsah námietok sťažovateľky a jej návrh na zastavenie a odklad

exekúcie) nevykonával žiadne dôkazy, nezisťoval žiadne nové skutočnosti a jeho

rozhodovacia činnosť sa obmedzila len na posúdenie materiálnej vykonateľnosti

exekučného titulu. Preto pokiaľ sťažovateľka v podstatnej časti svojich námietok proti

exekúcii, ako aj návrhu na zastavenie a odklad exekúcie namieta materiálnu vykonateľnosť

exekučného titulu argumentujúc nesprávnymi závermi všeobecných súdov v samotnom

súdnom rozhodnutí, ktoré je exekučným titulom a nedostatočnou identifikáciou

sťažovateľky v exekučnom titule, a k týmto tvrdeniam sťažovateľky sa bez výzvy

okresného súdu vyjadril povinný, v posudzovanom prípade neobstojí námietka sťažovateľky

o rozpornosti napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu s judikatúrou najvyššieho

súdu a ESĽP.

Ústavný súd napriek rozsahu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky pre účely

posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu

z hľadiska ústavnej udržateľnosti jeho meritórnych záverov a z hľadiska ich dostatočného

odôvodnenia v príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených

práv a konštatuje, že okresný súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami

rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:

„Exekučné konanie prebieha na základe exekučného titulu – rozhodnutia Okresného

súdu Bratislava I v Bratislave č. k. -456 zo dňa 05. 09. 2014 v spojení

rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. -507 zo dňa 23. 09. 2015,

ktoré nadobudlo vo vyhovujúcej časti vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania

Štátu právoplatnosť dňa 29. 10. 2015 a vykonateľnosť dňa 03. 11. 2015. Uvedeným

rozhodnutím bola povinnému uložená povinnosť uhradiť pohľadávku v lehote 3 dní v sume

358.818,496, s 8,76 % úrokom z omeškania z istiny ročne od 23. 12. 2004 do 24. 9. 2008

a 14,50 % úrokom z omeškania z istiny ročne od 25. 09. 2008 do zaplatenia. Vymáhané

pohľadávka vyplývajúca z exekučného titulu nebola doposiaľ uhradená. Exekučné konanie

sa začalo dňa 16. 11. 2015 podaním návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. ...

Povinný spochybnil materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu. Podstatou jeho

námietok je, že označenie povinného v exekučnom titule neobsahuje identifikačné číslo

povinného, čo má za následok nedostatok materiálnej vykonateľnosti tohto exekučného

titulu. ...

Označenie účastníkov v konaní, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Bratislava I pod

sp. zn. (v ktorom bol vydaný exekučný titul) obsahovalo obchodné meno,

právnu formu, sídlo účastníka konania, a identifikačné číslo. Takto boli účastníci označení

aj v návrhu na vykonanie exekúcie. Vadou spočívajúcou v neoznačení odporcu (povinného)

v prvostupňovom rozhodnutí identifikačným číslom, však nevznikajú pochybnosti, že

subjekt, ktorému bola exekučným titulom uložená povinnosť, je totožný s povinným

označeným v návrhu na vykonanie exekúcie, vo vydanom poverení súdnemu exekútorovi zo

26. 11. 2015 i v upovedomení o začatí exekúcie z 03. 12. 2015 a je vylúčená akákoľvek

možnosť ich objektívnej zámeny s inými osobami. Zo samotnej skutočnosti, že za obchodným

menom povinného nebolo v exekučnom titule uvedené identifikačné číslo povinného,

nevyplýva, že by vznikli pochybnosti o jeho identifikácii. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 28. júna 2012). ...

V exekučnom konaní sa súd v rámci podaných námietok zaoberá takými okolnosťami,

ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a ktoré by mohli spôsobiť jeho nevykonateľnosť,

bránili by jeho vymáhateľnosti, prípadne pre ktoré by bola exekúcia neprípustná.

Predmetom skúmania v tomto štádiu konania nie sú okolnosti, za ktorých došlo k vydaniu

exekučného titulu a ktoré nastali ešte pred vznikom exekučného titulu, pričom v čase

podania návrhu, na základe ktorého bol exekučný titul následne vydaný, ich povinný

neuvádzal. Okolnosti, ku ktorým dôjde ešte pred vydaním exekučného titulu, zásadne

nemožno uplatniť, pretože povinný ich mal namietať v pôvodnom konaní, v ktorom súd

rozhoduje podľa stavu platného ku dňu vydania exekučného titulu. Ich relevancia sa končí

vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stáva podkladom pre exekúciu. Inštitút

námietok neslúži ako opravný prostriedok proti nesprávnym rozhodnutiam. Smeruje proti

exekúcii, nie proti exekučnému titulu, resp. konaniu, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. Súd

skúma, či po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného

nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia

neprípustná.

V časti námietok povinného, že zo strany súdu došlo k porušeniu zákona, nakoľko

oba súdy vychádzali pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia prejednávanej

veci, tieto povinný nijako nešpecifikoval akým spôsobom mali byť porušené práva

povinného, ani nekonkretizoval, v čom spočívalo nesprávne právne posúdenia

prejednávanej veci a svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal. Navyše uvedené

skutočnosti namietané povinným nie je oprávnený skúmať súd v exekučnom konaní. Nie je

v kompetencii súdu v exekučnom konaní posudzovať právoplatné a vykonateľné

rozhodnutie, k tomuto rozhodnutiu mal možnosť povinný podať riadny opravný prostriedok

príp. využiť ďalšie opravné prostriedky a týmto rozhodnutím je viazaný. Exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, ani

naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.“

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

uznesením okresného súdu, odmietol jej sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2016