Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)I. ÚS 284/2016
PDF · 194.76 KB
No categories available
I. ÚS 284/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
, , zastúpenej advokátom JUDr. Felixom
Neupauerom, FELIX NEUPAUER & PARTNERS, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 64 Er 1481/2015-68,
Ex 2219/15 z 9. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2016
doručená sťažnosť spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 64 Er 1481/2015-68, Ex 2219/15 z 9. februára 2016 (ďalej aj
„uznesenie okresného súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v postavení povinnej
účastníčkou exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 64 Er 1481/2015
a povereným súdnym exekútorom pod č. Ex 2219/15 o vymoženie
pohľadávky oprávneného vo výške 358 818,49 € s príslušenstvom.
Sťažovateľke bolo 3. decembra 2015 doručené upovedomenie o začatí exekúcie
a v zákonnej lehote 16. decembra 2015 sťažovateľka doručila súdnemu exekútorovi
námietky proti exekúcii a trovám exekúcie, ktoré súdny exekútor v deň, kedy mu boli
doručené, postúpil okresnému súdu. Okresný súd o námietkach sťažovateľky rozhodol
prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka uznesením z 18. decembra 2015 tak, že
námietky sťažovateľky zamietol.
Sťažovateľka v zákonnej lehote 13. januára 2016 podala okresnému súdu odvolanie
proti jeho uzneseniu z 18. decembra 2015 vydanému vyšším súdnym úradníkom
a 15. januára 2016 doručila súdnemu exekútorovi návrh na zastavenie a odklad exekúcie.
Okresný súd napadnutým uznesením z 9. februára 2016 (rozhodujúc zákonným
sudcom) zamietol námietky sťažovateľky proti exekúcii, námietky proti trovám exekúcie
a návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie a nepovolil odklad exekúcie.
Podľa sťažovateľky k porušeniu ňou označených práv napadnutým uznesením
okresného súdu došlo tým, že okresný súd ani súdny exekútor jej nedoručovali vyjadrenie
oprávneného k jej námietkam proti exekúcii a trovám exekúcie (doručené okresnému súdu
16. decembra 2015) a vyjadrenie oprávneného k jej návrhu na zastavenie a odklad exekúcie
(doručené okresnému súdu 2. februára 2016), a tým nemala možnosť sa s týmito
vyjadreniami oboznámiť a zaujať k nim stanovisko. Sťažovateľka vo svojej argumentácii
poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
a aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Trančíková
proti Slovenskej republike, ktoré v nedoručení vyjadrenia protistrany účastníkovi konania
ustálili odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv aj „expresnou“ rýchlosťou
rozhodovania okresného súdu v danej exekučnej veci, ktorá (vzhľadom na neposkytnutie
možnosti sťažovateľke vyjadriť sa k vyjadreniam oprávneného, ako aj vzhľadom na podľa
sťažovateľky krátky čas na dôsledné posúdenie veci) bola na ujmu kvality rozhodnutí
okresného súdu.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„I. Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 64 Er 1481/2015-68, Ex 2219/15
zo dňa 09.02.2016 vo výrokoch I., II. a IV. došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu
a inú ochranu, a na spravodlivý súdny proces v zmysle článkov 46 ods. 1 Ústavy SR, článku
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
II. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 64Er 1481/2015-68, Ex 2219/15
zo dňa 09.02,2016 vo výrokoch I., III. a IV. sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu
Bratislava I na ďalšie konanie.
III. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania
titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť
trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením okresného súdu vydaným v exekučnom konaní, ktorým boli
zamietnuté jej námietky ako povinnej v exekučnom konaní proti exekúcii a trovám exekúcie
a zároveň bol zamietnutý aj jej návrh na zastavenie exekúcie a nebol povolený ňou
navrhovaný odklad exekúcie.
Podľa čl. 36 ods. 1istiny a čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom
orgáne.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv
je preto potrebné posudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu (čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj
konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre posúdenie
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie okresného súdu.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv uznesením okresného súdu tým, že jej
okresný súd (ani súdny exekútor) nedoručoval vyjadrenie oprávneného v exekúcii k jej
námietkam a vyjadrenie k jej návrhu na zastavenie a odklad exekúcie, ako aj neprimeranou
rýchlosťou rozhodovania okresného súdu na úkor kvality rozhodovania.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľka poukázala na judikatúru
najvyššieho súdu a aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike.
Sťažovateľka v sťažnosti neuviedla žiadne vecné argumenty, ktorými by
spochybňovala samotnú ústavnú konformnosť záverov okresného súdu v napadnutom
uznesení, a svoju argumentáciu obmedzila na tvrdené porušenie jej práv tým, že jej okresný
súd (ani súdny exekútor) nedoručoval vyjadrenia oprávneného, a tým jej neumožnil vyjadriť
sa k nim. Sťažovateľka v podstate namieta v celosti kvalitu uznesenia okresného súdu (bez
konkretizácie, v čom vidí jej vecnú nesprávnosť) vyvolanú podľa nej „expresnou“
rýchlosťou rozhodovania okresného súdu v danej veci bez poskytnutia možnosti
sťažovateľke vyjadriť sa k vyjadreniam oprávneného.
Ústavný súd opakovane judikoval, že jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces, je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
(prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných
záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne
napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je,
aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť
argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových
konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu
uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
Ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie je osobitným druhom občianskeho
súdneho konania, v ktorom všeobecný súd už nerozhoduje o sporných nárokoch účastníkov,
ale v rámci svojich rozhodovacích právomocí len posudzuje splnenie podmienok pre nútený
výkon exekučného titulu, ktorým bolo v danom prípade právoplatné súdne rozhodnutie
o povinnosti sťažovateľky. Exekučné konanie už nie je sporovým konaním, ale ide
o konanie, v ktorom sa realizuje nútený výkon v danom prípade už právoplatného súdneho
rozhodnutia vydaného v sporovom konaní plne sa spravujúcom zásadou kontradiktórnosti
a rovnosti zbraní účastníkov. Zásada kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní je
v exekučnom konaní ako nesporovom konaní značne oslabená, a to osobitne ak exekučný
súd (aj vzhľadom na obsah námietok sťažovateľky a jej návrh na zastavenie a odklad
exekúcie) nevykonával žiadne dôkazy, nezisťoval žiadne nové skutočnosti a jeho
rozhodovacia činnosť sa obmedzila len na posúdenie materiálnej vykonateľnosti
exekučného titulu. Preto pokiaľ sťažovateľka v podstatnej časti svojich námietok proti
exekúcii, ako aj návrhu na zastavenie a odklad exekúcie namieta materiálnu vykonateľnosť
exekučného titulu argumentujúc nesprávnymi závermi všeobecných súdov v samotnom
súdnom rozhodnutí, ktoré je exekučným titulom a nedostatočnou identifikáciou
sťažovateľky v exekučnom titule, a k týmto tvrdeniam sťažovateľky sa bez výzvy
okresného súdu vyjadril povinný, v posudzovanom prípade neobstojí námietka sťažovateľky
o rozpornosti napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu s judikatúrou najvyššieho
súdu a ESĽP.
Ústavný súd napriek rozsahu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky pre účely
posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu
z hľadiska ústavnej udržateľnosti jeho meritórnych záverov a z hľadiska ich dostatočného
odôvodnenia v príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených
práv a konštatuje, že okresný súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami
rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:
„Exekučné konanie prebieha na základe exekučného titulu – rozhodnutia Okresného
súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 25 Cb 234/2002-456 zo dňa 05. 09. 2014 v spojení
rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 37/2015-507 zo dňa 23. 09. 2015,
ktoré nadobudlo vo vyhovujúcej časti vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania
Štátu právoplatnosť dňa 29. 10. 2015 a vykonateľnosť dňa 03. 11. 2015. Uvedeným
rozhodnutím bola povinnému uložená povinnosť uhradiť pohľadávku v lehote 3 dní v sume
358.818,496, s 8,76 % úrokom z omeškania z istiny ročne od 23. 12. 2004 do 24. 9. 2008
a 14,50 % úrokom z omeškania z istiny ročne od 25. 09. 2008 do zaplatenia. Vymáhané
pohľadávka vyplývajúca z exekučného titulu nebola doposiaľ uhradená. Exekučné konanie
sa začalo dňa 16. 11. 2015 podaním návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. ...
Povinný spochybnil materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu. Podstatou jeho
námietok je, že označenie povinného v exekučnom titule neobsahuje identifikačné číslo
povinného, čo má za následok nedostatok materiálnej vykonateľnosti tohto exekučného
titulu. ...
Označenie účastníkov v konaní, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 25 Cb/234/2002 (v ktorom bol vydaný exekučný titul) obsahovalo obchodné meno,
právnu formu, sídlo účastníka konania, a identifikačné číslo. Takto boli účastníci označení
aj v návrhu na vykonanie exekúcie. Vadou spočívajúcou v neoznačení odporcu (povinného)
v prvostupňovom rozhodnutí identifikačným číslom, však nevznikajú pochybnosti, že
subjekt, ktorému bola exekučným titulom uložená povinnosť, je totožný s povinným
označeným v návrhu na vykonanie exekúcie, vo vydanom poverení súdnemu exekútorovi zo
26. 11. 2015 i v upovedomení o začatí exekúcie z 03. 12. 2015 a je vylúčená akákoľvek
možnosť ich objektívnej zámeny s inými osobami. Zo samotnej skutočnosti, že za obchodným
menom povinného nebolo v exekučnom titule uvedené identifikačné číslo povinného,
nevyplýva, že by vznikli pochybnosti o jeho identifikácii. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Cdo 91/2012 zo dňa 28. júna 2012). ...
V exekučnom konaní sa súd v rámci podaných námietok zaoberá takými okolnosťami,
ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a ktoré by mohli spôsobiť jeho nevykonateľnosť,
bránili by jeho vymáhateľnosti, prípadne pre ktoré by bola exekúcia neprípustná.
Predmetom skúmania v tomto štádiu konania nie sú okolnosti, za ktorých došlo k vydaniu
exekučného titulu a ktoré nastali ešte pred vznikom exekučného titulu, pričom v čase
podania návrhu, na základe ktorého bol exekučný titul následne vydaný, ich povinný
neuvádzal. Okolnosti, ku ktorým dôjde ešte pred vydaním exekučného titulu, zásadne
nemožno uplatniť, pretože povinný ich mal namietať v pôvodnom konaní, v ktorom súd
rozhoduje podľa stavu platného ku dňu vydania exekučného titulu. Ich relevancia sa končí
vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stáva podkladom pre exekúciu. Inštitút
námietok neslúži ako opravný prostriedok proti nesprávnym rozhodnutiam. Smeruje proti
exekúcii, nie proti exekučnému titulu, resp. konaniu, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. Súd
skúma, či po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného
nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia
neprípustná.
V časti námietok povinného, že zo strany súdu došlo k porušeniu zákona, nakoľko
oba súdy vychádzali pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia prejednávanej
veci, tieto povinný nijako nešpecifikoval akým spôsobom mali byť porušené práva
povinného, ani nekonkretizoval, v čom spočívalo nesprávne právne posúdenia
prejednávanej veci a svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal. Navyše uvedené
skutočnosti namietané povinným nie je oprávnený skúmať súd v exekučnom konaní. Nie je
v kompetencii súdu v exekučnom konaní posudzovať právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie, k tomuto rozhodnutiu mal možnosť povinný podať riadny opravný prostriedok
príp. využiť ďalšie opravné prostriedky a týmto rozhodnutím je viazaný. Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, ani
naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.“
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
uznesením okresného súdu, odmietol jej sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2016