Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 584/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť M. Č.,

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Kováčikom, Legionárska 2, Trenčín, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -153

z 26. júna 2012 a tiež postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -177 z 12. júna 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta

2013 doručená sťažnosť M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Jozefom Kováčikom, Legionárska 2, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. júna 2012 a tiež postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 12. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o návrhu na určenie podielového

spoluvlastníctva, v ktorom má sťažovateľ procesné postavenie odporcu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Okresný súd... rozsudkom... sp. zn. zo dňa 26. 06. 2012 v celom

rozsahu vyhovel návrhu Ľ. S.“, pričom sa však sťažovateľ ako odporca v tomto konaní

z uvedeného rozsudku nedozvedel, ako sa okresný súd vyrovnal s ním „... tvrdenou

skutočnosťou vydržania vlastníckeho práva v jeho prospech a reálnym rozdelením stavieb,

hoci... [podľa sťažovateľa] majú pre rozhodnutie vo veci podstatný význam“. Okresný súd

„... sa zaoberal jedine konštatovaním skutkového a právneho stavu pred uzavretím

darovacej zmluvy medzi mnou [sťažovateľom] a mojimi [jeho] rodičmi v r. 1988 a uviedol,

prečo túto darovaciu zmluvu považoval čiastočne za neplatnú“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom

podľa neho je v rozpore so skutočnosťou, že neuviedol, v čom podľa neho postupom súdu

došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Uviedol, že podstata celého jeho odvolania

smerovala k námietke nedostatočného a riadneho odôvodnenia rozsudku v zmysle § 157

ods. 2 .

Podľa sťažovateľa sa krajský súd v odvolacom rozsudku rovnako ako okresný súd

zaoberal iba skutkovým a právnym stavom spred roku 1988. Ďalej namieta, že krajský súd

v odvolacom rozsudku na s. 4 uvádza, že je potrebné podotknúť, že doteraz nedošlo

k reálnemu rozdeleniu nehnuteľnosti, pričom maštaľ nie je samostatnou stavbou, pričom

tento skutkový záver bližšie neodôvodňuje napriek tomu, že podľa sťažovateľa

je v zásadnom rozpore s vykonaným dokazovaním, keď v zmysle jeho opisu vykonaného

dokazovania je nepochybné, že maštaľ a dom majú rozdielnych vlastníkov. Prečo maštaľ

nie je samostatnou stavbou, to podľa sťažovateľa nie je zrejmé ani z jedného z napadnutých

rozsudkov.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo M. Č. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

12. 06. 2013 sa zrušuje v celom rozsahu.

3. Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo M. Č. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

26. 06. 2012 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

5. M. Č. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 331,12 €, ktorú

je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Kováčika

do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak napadnutým postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -153 z 26. júna 2012 a tiež

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. -177 z 12. júna 2013 došlo k porušeniu jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorým tento súdu potvrdil rozsudok okresného súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a rozsudkom z 26. júna 2012

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. júna 2012.

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa je systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva,

že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený

podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľ tým, že proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal odvolanie

krajskému súdu, sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného

súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov, ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to,

aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený

v , a preto, aplikujúc tento článok a zákona

o ústavnom súde, odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. júna 2012, pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. júna 2013

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť nedostatočne odôvodneným rozsudkom krajského súdu

č. k. -177 z 12. júna 2013, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného

súdu č. k. -153 z 26. júna 2012.

Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležité zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľa podľa a jeho právo podľa

ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

ale aj rozsudok okresného súdu, ktorého odôvodnenie krajský súd potvrdil. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho

rozsudku č. k. -153 z 26. júna 2012 okrem iného uviedol:

„Ako je preukázané listinnými dôkazmi dom a pozemok, výlučnou vlastníčkou

ktorého bola právna predchodkyňa A. S., v súvislosti s prejednaním dedičstva v roku 1965

nadobudli tri deti každý v ideálnom spoluvlastníkom podiele po jednej tretine. J. S. bol

otcom navrhovateľa, M. Č. bola matkou odporcu. V roku 1969 tretia dedička V. S. svoj

spoluvlastnícky jednotretinový podiel k rodinnému domu spolu s podielom k pozemku

predala M. Č. a J. Č. do režimu BSM (RI 401/69). V roku 1970 a 1971 bola doplnená

dedičská dohoda, ale v obidvoch prípadoch len pokiaľ sa týka stavby (bez pozemku)

k domu... A to tak, že prvý doplnok dedičskej dohody z 20. 01. 1965 hovoril o tom, že M. Č.

nadobudne rodinný dom v celosti, J. S. jednu tretinu hospodárskej budovy a M. Č.

dve tretiny hospodárskej budovy. Druhým doplnkom, dedičskej dohody zo dňa 19. 10. 1971

zrejme pre nezrozumiteľnosť znova k nadstavbe sa dediči dohodli tak, že dom... v celosti

nadobudne M. Č. a maštaľ pri dome v celosti nadobudne J. S. Ohľadne pozemku ani jedným

z týchto doplnkov dediči nemenili pôvodnú dedičskú dohodu zo dňa 20. 01. 1965. Nevyplýva

to zo žiadnej z citovaných listín a naviac aj z rozsudku odvolacieho súdu v konaní

, z odôvodnenia takýto istý záver vyplýva.

Ďalšou listinou, a to darovacou zmluvou 15. 07. 1988 (RI 1001/88) zasa jednoznačne

vyplýva, že darcovia J. Č., M. Č. − rodičia odporcu, darovali odporcovi rodinný dom...

obdarovanému synovi − odporcovi. Nehnuteľnosť darovali v celosti, hoci, ako bolo vyššie

uvedené, rodinný dom v časti maštale zostal vo vlastníctve J. S. a pozemok zostal

v podielovom spoluvlastníctve jednej tretiny na J. S. Aj z výpovede svedkov konkrétne

manželky odporcu vyplynulo, že nemá vedomosť o tom, že J. S. by svoj spoluvlastnícky

podiel k pozemku prípadne v celosti k maštali bol prevádzal na M. Č. Naviac svedkyňa

uviedla, že M. Č. vyzývala po smrti J. S. jeho manželku K. S., aby svoj spoluvlastnícky

podiel na ňu previedla, čo sa však nestalo. Z uvedeného teda vyplýva, že darovacou

zmluvou 15. 07. 1988, ktorá bola Štátnym notárstvom B. registrovaná 20. 12. 1988

(RI 1001/88), − darcovia − previedli na obdarovaného viac vlastníckeho práva ako sami

mali (k pozemku viac o jednu tretinu, k domu ideálny spoluvlastnícky podiel 1/3-iny

zodpovedajúci maštali).

Aj v súčasnom platnom práve sa uplatňuje rímska zásada nemo plus iuris ad alium

transferre potest quam ipse habet, čo znamená, že nikto nemôže previesť na iného viac práv

ako sám má. Z tejto zásady existuje niekoľko výnimiek. Ako príklad možno uviesť

nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka v prípade kúpnej zmluvy uzavretej podľa

, nadobudnutie vlastníctva od nepravého dediča, nadobudnutie

cenného papiera podľa zákona o cenných papieroch, nadobudnutie vlastníckeho práva bez

zaťaženia zálohom v rámci bežného obchodného styku. Ani jedna z vymenovaných výnimiek

nie je takou, ktorá by svedčila pre darovaciu zmluvu darcov manželov Č. obdarovanému

odporcovi.

Navrhovateľ preukázal, že jeho právny predchodca J. S. bol titulom uzavretej

dedičskej dohody podielovým spoluvlastníkom k pozemku v ideálnom podiele

1/3-iny a výlučným vlastníkom k maštali, ktorá v súčasnosti je súčasťou rodinného domu,

súpisné číslo... a aj z hľadiska priestorového tvorí 1/3-inu tejto, nehnuteľnosti. Navrhovateľ

je po ňom na základe dedičskej dohody so sestrou D. B. v dedičskom konaní D 1783/83,

D 984/77 a je nadobúdateľom dedičstva. Je teda aktívne vecne legitimovaný

na uplatnenie nároku v procesnom konaní.

Z vyššie uvedených dôvodov súd návrhu navrhovateľa vyhovel a určil,

že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti s identifikačnými údajmi, aké

sú v súčasnosti zapísané Správou katastra... a sú uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Navrhovateľ zároveň preukázal naliehavý právny záujem na rozhodnutí v tejto veci

podľa . Naliehavý právny záujem na určení vlastníctva je v tom, že bez

takéhoto výslovného určenia súdom, že právny vzťah alebo právo existuje, by bolo

vlastnícke právo navrhovateľa ohrozené alebo by bolo jeho právne postavenie neistým.

Vyplýva to z toho, že na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností je ako výlučný vlastník

uvedený odporca, hoci navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom. Pre takéto svoje neisté

postavenie by navrhovateľ mohol byť vystavený konkrétne ujme. Určovacia žaloba

je účinnejším. prostriedkom ako iné právne prostriedky.“

Krajský súd v tejto súvislosti vo svojom odôvodnení uviedol:

„... Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. § 212

ods. 1, 2 a bez nariadenia pojednávania podľa , rozsudok

okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd

v postačujúcom rozsahu vykonal dokazovanie na základe zisteného skutkového stavu a vo

veci správne rozhodol. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia.“

Odvolací súd pri odôvodnení potvrdzovacieho rozsudku okresného súdu poukázal

okrem iného na ďalšie skutočnosti:

„... Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd

v postačujúcom rozsahu vykonal dokazovanie na základe zisteného skutkového stavu

a vo veci správne rozhodol. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

Odvolaním odporca nenamieta, že by okresný súd nedostatočným spôsobom vykonal

dokazovanie. Ako odvolací dôvod uvádza ust. v zmysle ktorého

platí, že súd rozhodnutie zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

V odvolaní však v súvislosti s týmto odvolacím dôvodom neuvádza žiadnu námietku,

ani neprodukuje tvrdenie, v čom postupom súdu došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práva priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, na základe ktorého by odvolanie v zmysle písm. f) bolo

dôvodné.

Okrem toho namietal aj písm. h), v zmysle ktorého súd vec nesprávne právne posúdil

tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Ako bolo konštatované, súd dostatočne zistil skutkový stav, sám odporca v odvolaní

na strane 2 posledný odsek uvádza, že prvostupňový súd vykonal dostatočné dokazovanie.

To znamená, že daný odvolací dôvod nie je akceptovateľný. Pokiaľ namieta nesprávne

právne posúdenie, prípadne nepoužitie správneho ustanovenia právneho predpisu,

z rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že vec posudzoval v súlade s relevantnými

právnymi normami a z odvolania taktiež nevyplýva, že by súd nepoužil správny právny

predpis.

Odporca sa bráni tým, že uznáva, že navrhovateľ je jedine vlastníkom maštale, ktorá

je samostatnou stavbou a je spojená so stavbou jeho rodinného domu, pričom obe stavby

majú jedno súpisné číslo.

Z jeho tvrdenia je zrejmé, že rešpektuje právo navrhovateľa, avšak treba podotknúť,

že doteraz nedošlo k reálnemu rozdeleniu nehnuteľností, pričom maštaľ nie je samostatnou

stavbou, ako to tvrdí odporca. Okresný súd dostatočne odôvodnil rozhodnutie, že odporca

nemôže byť dobromyseľný pri nadobudnutí aj podielu 1/3 navrhovateľa, nakoľko

dedičskými spismi, rozhodnutiami štátneho notárstva bolo dostatočne preukázané,

že právny predchodca navrhovateľa nikdy neprišiel o spoluvlastníctvo v 1/3. Práve v konaní

18 -59 zo dňa 08. 08. 1985 vyplynulo, že súd sa zaoberal prejudiciálnou otázkou,

či sporné parcely patria do výlučného vlastníctva navrhovateľky M. Č. alebo aj odporcovia

sú spoluvlastníkmi v 1/3. Mal za preukázané, že sporné parcely ako aj dom nadobudli

titulom zákonného dedenia každý v 1/3, pričom rozhodnutím Štátneho notárstva... D/33/70-

19 dom nadobudla M. Č., maštaľ M. Č. v 2/3 a J. S. v 1/3. V doplnku k dedičskej dohode

ohľadom pozemkov sa nerozhodovalo. Následne dedičia upravili dohodu tak, že dom

nenadobúda M. Č., maštaľ nadobúda J. S. Následne bolo konštatované, že odporcovia (Ľ. S.

a D. G.) sú spoluvlastníci k nehnuteľnostiam ako právni nástupcovia po J. S. v 1/3.

Argumentácia odporcu ohľadom vydržania je preto neakceptovateľná. Vo vyjadrení

k odvolaniu navrhovateľ na túto skutočnosť správne poukazuje. V danom prípade totiž

jednoznačne absentuje dobromyseľnosť odporcu. Bolo preukázané, že z hľadiska odporcu

nebol dôvod usudzovať, že je vlastníkom celej nehnuteľnosti aj vzhľadom na vyššie uvedené

predchádzajúce rozhodnutie súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia, na ktoré poukazuje okresný

súd. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.“

Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného

súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil a navyše rozšíril vecnú argumentáciu

na podporu správnosti odôvodnenia uvedeného rozsudku. Vyrovnal sa s námietkami

sťažovateľa uvedenými v odvolaní (vrátane námietky, resp. argumentácie o vydržaní), ktoré

sú totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde. Ústavný súd nezistil existenciu takých

skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo

možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré

by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní

pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho rozsudkom č. k. -177 z 12. júna 2013

a namietaným porušením (prípadne odoprením, či odňatím) základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa , resp. práva podľa dohovoru,

odmietol sťažnosť podľa v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014