Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 32 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (37)II. ÚS 193/2019
PDF · 353.39 KB
No categories available
II. ÚS 193/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov Petra
Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, správkyne konkurznej podstaty
úpadcu , právne zastúpenej advokátskou
kanceláriou HMG LEGAL, s. r. o., Červeňova 14, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát JUDr. Ján Gajan, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl.
20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 778/2014 a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 778/2014
z 11. mája 2017 a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Cdo 9/2018 a jeho uznesením sp. zn. 3 Cdo 9/2018 z 23. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť
, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“),
(ďalej aj „ “
alebo „úpadca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Co 778/2014 a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 778/2014 z 11. mája 2017 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu II“) a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 9/2018 a jeho uznesením
sp. zn. 3 Cdo 9/2018 z 23. januára 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu II“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu na začatie konania
doručeného Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) 21. marca 2006 (ďalej len
„žaloba“) sa žalobcovia v 1. až 7. rade (ďalej len „žalobcovia“) domáhali proti sťažovateľke
určenia, že nehnuteľnosti bližšie špecifikované v žalobe (ďalej len „pozemky“)
patria do dedičstva ich právnych predchodcov nebohého ,
zomrelého 30. decembra 1950, a nebohej , rod. ,
zomrelej 13. januára 1949 (ďalej len „poručitelia“), každého z nich v podiele polovice.
Podľa tvrdenia žalobcov poručitelia mali k týmto pozemkom nadobudnúť vlastnícke právo
na základe kúpnej zmluvy z 29. mája 1947 uzavretej medzi
(predávajúcim) na jednej strane a poručiteľmi (kupujúcimi) na druhej strane a na základe
kúpnej zmluvy z 29. mája 1947 uzavretej medzi (predávajúcou)
na strane jednej a poručiteľmi (kupujúcimi) na strane druhej (ďalej len „kúpne zmluvy“)
zápisom do pozemkovej knihy 2. júna 1947. V právnej veci žaloby bolo na okresnom súde
konanie vedené pod sp. zn. 7 C 55/2006.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 55/2006 z 28. augusta 2008 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu I“) okrem iného rozhodol tak, že žalobe vyhovel,
t. j. určil, že predmetné pozemky patria do dedičstva poručiteľov, každého z nich v podiele
polovice. Rozsudok okresného súdu I bol následne ako vecne správny potvrdený
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 226/2008 z 18. júna 2009 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu I“).
4. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 MCdo 13/2010 zo 6. mája 2013 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu I“) na základe mimoriadneho dovolania Generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) rozsudok krajského
súdu I, ako aj rozsudok okresného súdu I v časti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené,
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
5. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 55/2006 z 10. júla 2014 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu II“) žalobe opäť vyhovel a sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť
žalobcom trovy tohto konania.
6. Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu II podala riadne a včas odvolanie –
riadny opravný prostriedok. O tomto odvolaní sťažovateľky bolo rozhodnuté rozsudkom
krajského súdu II tak, že rozsudok okresného súdu II bol (1) v časti výroku, ktorým bolo
žalobe vyhovené, ako vecne správne potvrdený a (2) v časti výroku o náhrade trov konania
zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
7. Sťažovateľka síce proti rozsudku krajského súdu II podala riadne a včas dovolanie
– mimoriadny opravný prostriedok, avšak uznesením najvyššieho súdu II bolo toto
dovolanie pre neprípustnosť odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu II nadobudlo
právoplatnosť 1. apríla 2019.
8. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:
«... A. Arbitrárny výklad ust. § 382 CSP
... Postup odvolacieho súdu podľa nášho názoru nenaplnil zmysel a podstatu ust.
§ 382 CSP a práve naopak prehĺbil prekvapivosť konečného rozhodnutia. Výzva
odvolacieho súdu (jednak písomná ako aj ústna na pojednávaní) nesprístupnila stranám
sporu informáciu, v čom spočíva odlišné právne posúdenie odvolacím súdom. Uvedením
takých ustanovení, ktoré neboli rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci, došlo navyše
k úplnému zmareniu účelu predmetného postupu, nakoľko vyvodenie možných právnych
posúdení skutkového stavu odvolacím súdom za použitia všetkých ustanovení, uvedených
v predmetnom zozname, bolo mimoriadne zavádzajúce...
Na základe vyššie uvedených dôvodov považujeme výklad a aplikáciu ustanovenia
§ 382 CSP Krajským súdom v Nitre a Najvyšším súdom Slovenskej republiky
za formalistický, ktorý nezohľadňuje účel zákona...
B. Nerešpektovanie záväzného právneho názoru súdom nižšej inštancie
... Najvyšší súd... vo svojom Zrušujúcom rozhodnutí vyslovil právny názor vo vzťahu
k tomu, akými otázkami je potrebné sa zaoberať v ďalšom konaní pre meritórne rozhodnutie
vo veci...
V zmysle citovaného ustanovenia je súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie,
povinný sa riadiť právnym názorom vysloveným dovolacím súdom v Zrušujúcom
rozhodnutí.
V posudzovanom prípade Najvyšší súd... deklaroval svoj právny názor, že v ďalšom
konaní je potrebné sa vysporiadať okrem iného s otázkou platnosti Kúpnych zmlúv
so zreteľom na skutočnosť, či prevod vlastníckeho práva odsúhlasilo ministerstvo (ust. § 13
ods. 2 Zákona o novej pozemkovej reforme). Najvyšší súd... tak podľa nášho názoru celkom
bez pochybností vyjadril právny názor, že práve existencia súhlasu ministerstva s uzavretím
Kúpnych zmlúv je tou skutočnosťou, ktorá podmieňuje ich platnosť a zároveň jedna z tých
skutočností, ktorá vylučuje, aby Poručitelia mohli byť k okamihu ich smrti vlastníkmi
sporných Pozemkov.
Druhou kľúčovou otázkou, s ktorou sa v zmysle záväzného právneho názoru
dovolacieho súdu boli súdy povinné vysporiadať, je otázka, či nehnuteľnosti prešli na štát
na základe prvej pozemkovej reformy.
Súdy prvej a druhej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie tieto skutočnosti síce
skúmali, avšak napriek tomu, že odvolací súd dospel bez pochybností k záveru, že
ministerstvo súhlas s prevodom neudelilo, žalobu zamietol avšak na základe toho, že
v rozpore so záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu... aplikoval na zistený skutkový
stav čl. 152 ods. 4 Ústavy SR za použitia svojvoľného a jednostranného výkladu...
Na základe uvedeného možno konštatovať, že Krajský súd v Nitre, nerešpektujúc
právny názor dovolacieho súdu, postupoval v priamom rozpore so znením ustanovenia
§ 455 CSP, a teda natoľko sa odchýlil od jeho znenia, že zásadne poprel jeho účel
a význam, keď bezo zmeny skutkového stavu dospel k odlišnému právnemu názoru
v odvolacom konaní...
C. Arbitrárna interpretácia a aplikácia hmotného práva a princípov právneho štátu
... V predmetnom spore bola sporná predovšetkým skutočnosť, či Poručitelia
nadobudli Kúpnymi zmluvami vlastnícke právo k Pozemkom, nakoľko ak Poručitelia
vlastnícke právo k Pozemkom Kúpnymi zmluvami nenadobudli, nemohlo im v čase ich smrti
prislúchať vlastnícke právo.
Sťažovateľ v konaní nepopieral, že by k uzavretiu Kúpnych zmlúv došlo, avšak tvrdil,
že predmetné Kúpne zmluvy sú neplatné. Ako sme už uviedli v predchádzajúcej časti tejto
sťažnosti, v súdnom konaní bolo preukázané, že Ministerstvo poľnohospodárstvo
neschválilo prevod vlastníckeho práva, čo bolo v zmysle ust. § 13 Zákona o novej
pozemkovej reforme podmienkou platného prevodu vlastníckeho práva. V tejto súvislosti
odvolací súd explicitne konštatoval: „... odvolací súd má z dokazovania vykonaného súdom
prvej inštancie za preukázané, že súhlas Ministerstva poľnohospodárstva s týmito zmluvami
nebol daný.“
Napriek vyššie uvedenej skutočnosti však odvolací súd rozhodol, že Pozemky patria
do dedičstva po Poručiteľoch...
D. Arbitrárny výklad ust. § 47 ods. 1 ZKR
... Sme toho názoru, že konanie o mimoriadnom dovolaní a konanie pred súdom prvej
a druhej inštancie sú z pohľadu ust. § 47 ods. 1 ZKR dve odlišné konania, a preto návrh
na pokračovanie v konaní o mimoriadnom dovolaní nemožno automaticky považovať aj
za návrh na pokračovanie v konaní pred súdom prvej a druhej inštancie. Z uvedeného
dôvodu sme názoru, že po tom, čo bola vec vrátená Najvyšším súdom... súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, nebol Okresný súd Nitra (a následne ani Krajský súd v Nitre) oprávnený
bez súhlasu Sťažovateľa (správcu) vo veci konať...
E. Arbitrárne posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu
... sme toho názoru, že na požadovanom určení, že Pozemky patria do dedičstva
po poručiteľoch, nebol v čase vyhlásenia rozsudkov súdov prvej a druhej inštancie
naliehavý právny záujem, keďže (i) od smrti dňa 30.12.1950 a smrti jeho
manželky dňa 13.1.1949 nastali skutočnosti, ktoré bez ohľadu
na výsledok tohto sporu svedčia o vlastníckom práve tretích osôb, (ii) rozhodnutie
v predmetnom konaní im neprivodí priaznivejšie postavenie a (iii) v neposlednom rade sú
dané iné spôsobilé prostriedky právnej ochrany Zúčastnených osôb...»
9. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky, , so sídlom... správcu
spoločnosti .. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a na právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR Rozsudkom
Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.05.2017, sp. zn. 9Co 778/2014-1132 a Uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.01.2019, sp. zn. 3Cdo 9/2018 a konaním, ktoré ich vydaniu
predchádzalo, porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.01.2019, sp. zn. 3Cdo 9/2018
a Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.05.2017, sp. zn. 9Co 778/2014-1132
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť
Sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
III.
16. Ako to z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu II a uznesením najvyššieho súdu II.
17. Sťažovateľka porušenie už označených základných práv podľa ústavy
a označeného práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu II a tomuto
predchádzajúcim postupom odôvodňuje najmä tým, že
- pre vyhlásenie konkurzu na majetok uznesením Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 6 K 76/2011 z 23. januára 2012, ktoré bolo zverejnené
v Obchodnom vestníku pod č. OV19/2012 z 27. januára 2012, bez jej návrhu ako správkyne
konkurznej podstaty úpadcu na pokračovanie v konaní o žalobe nebolo možné ďalej konať,
pretože toto konanie je vyhlásením konkurzu ex lege prerušené,
- pre vyhlásenie konkurzu na majetok , resp. pre prebiehajúce
konkurzné konanie na žalobou požadovanom určení, t. j. na určení, že pozemky patria
do dedičstva po poručiteľoch, nie je daný naliehavý právny záujem, čo samo osebe
zakladalo dôvod na zamietnutie žaloby,
- krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď s poukazom na čl. 152 ods. 4 ústavy
a tiež na § 32 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“)
ustálil, že § 13 ods. 2 zákona č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave
vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde) v znení účinnom v rozhodujúcom období
(ďalej len „zákon o novej pozemkovej reforme“) nie je možné aplikovať, dôsledkom čoho
sú kúpne zmluvy platné, a napriek tomu, že pozemky boli vykúpené v prospech štátu,
dospel k záveru, že tieto patria do dedičstva po poručiteľoch,
- záväzný právny názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu I, pokiaľ ide o pokyn
najvyššieho súdu spočívajúci v nevyhnutnosti posúdenia (ne)platnosti kúpnych zmlúv
a toho, či tieto podliehali takzvanej revízii v zmysle zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej
pozemkovej reformy v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o revízii
prvej pozemkovej reformy“), či výkupnému konaniu, nebol rešpektovaný.
18. Porušenie označených základných práv podľa ústavy a označeného práva
podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu II a tomuto predchádzajúcim postupom
sťažovateľka odôvodňuje najmä tým, že krajský súd podľa jej názoru porušil § 382 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, keď ju
bez ďalšieho (strohým) označením pri rozhodovaní dovtedy nepoužitých ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré považoval pre rozhodnutie o veci
za rozhodujúce, iba formalisticky vyzval, aby sa k ich možnému použitiu vyjadrila, čím mal
krajský súd sťažovateľke znemožniť uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, napriek tomu však najvyšší súd jej
dovolanie odmietol.
IV.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
19. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
20. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
K rozsudku krajského súdu II a tomuto predchádzajúcemu postupu
21. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu II, ústavný súd
v prvom rade podotýka, že v prípadoch uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku spôsobilého zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa je lehota na podanie ústavnej
sťažnosti podľa § 124 zákona o ústavnom súde zachovaná aj vo vzťahu k označenému
rozsudku krajského súdu II.
22. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského
súdu II:
„... V danej veci bol na majetok spoločnosti .. vyhlásený konkurz
a správcom bola vymenovaná , ktorá v podaní zo dňa 15. 03.
2012 (č. l. 506), adresovanom Najvyššiemu sudu Slovenskej republiky uviedla, že navrhuje,
aby súd pokračoval v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 3MCdo/13/2010 (sp. zn., pod
ktorou bola táto vec vedená na NS SR). Daním súhlasu s pokračovaním konania podľa § 47
ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa , správkyňa
konkurznej podstaty úpadcu stala účastníkom konania na strane
Žalovaného namiesto úpadcu. Predmetom konania v danej veci je určenie, že nehnuteľnosti
patria do dedičstva. Občianske súdne konanie v tejto veci začalo na okresnom súde a na
základe žalovaným podaného odvolania pokračovalo na krajskom súde. Mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora proti právoplatnému rozsudku okresného súdu v
spojení s rozsudkom krajského súdu sa týkalo tej istej veci, ktorá bola predmetom konania
na okresnom súde a krajskom súde a v konaní na strane žalobcu a žalovaného vystupovali
tie isté strany. Konanie na Najvyššom súde SR po podaní mimoriadneho dovolania bolo
súčasťou konania (etapou, štádiom) v prejednávanej veci s totožným predmetom konania
a totožnými stranami sporu, preto nemožno dospieť k záveru, že konanie o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora je novo začatým konaním s právne relevantným
začiatkom a právne relevantným koncom v podobe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o ňom.
Z uvedeného potom vyplýva, že ak dala správkyňa konkurznej podstaty úpadcu súhlas
na pokračovanie v konaní vo fáze dovolacieho konania, tento jej súhlas oprávňuje súd
konať vo veci ďalej aj po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a pre konanie veci už jej ďalší
súhlas na pokračovanie vo veci nebol potrebný (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 368/2008 a sp. zn. I.ÚS 393/2012)...
... Vychádza sa z koncepcie, že predmetom a účelom vylučovacej žaloby nie je
určenie vlastníctva, t. z. nerieši sa ňou zmena zápisu v katastri nehnuteľnosti, a preto výrok
súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhovie tejto žalobe, nie je spôsobilým podkladom
pre zmenu v úradnej evidencii. V konaní o vylučovacej žalobe môže byť otázka vlastníctva
riešená iba ako otázka predbežná a to len za predpokladu, že má pre rozhodnutie sporu
právny význam, pričom súd sa touto otázkou vysporiada iba v odôvodnení rozhodnutia,
nie v samotnom enunciáte. Jej účelom je dosiahnuť vylúčenie určitého majetku zo súpisu
a predísť jeho speňaženiu. Na druhej strane, prostredníctvom určovacej žaloby nemožno
dosiahnuť vylúčenie veci z konkurzu, vzhľadom na dikciu § 78 ods. 8 Zákona o konkurze.
Z toho vyplýva, že tieto dva druhy žalôb majú rozličný zmysel a význam, pričom za účelom
dosiahnutia úplnej právnej ochrany majetku tretej osoby sa vzájomne dopĺňajú...
... Ak sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je
v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto tretej osobe
nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože súdne rozhodnutie
o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmeny zápisu
v katastri nehnuteľností (§ 34 ods. 1 Katastrálneho zákona), žaloba o určení vlastníckeho
práva je spôsobilým právnym prostriedkom na odstránení neistoty o skutočných právnych
vzťahoch medzi stranami. Vylučovaciu žalobu je treba odlišovať od žaloby na určenie
vlastníckeho práva. Zapísanie určitého majetku do súpisu konkurznej podstaty umožňuje
správcovi nakladať s takýmto majetkom podliehajúcim konkurzu a následne ho speňažovať.
Právnym prostriedkom ochrany inej osoby (spravidla vlastníka) proti neoprávnenému
zahrnutiu takéhoto majetku do súpisu konkurznej podstaty je pravé vylučovacia
(excindačná) žaloba. Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva žalobcu nie je takou
právnou skutočnosťou, ktorá by mala sama osebe za následok vylúčenie tejto veci zo súpisu
majetku patriacej do konkurznej podstaty...
... Odvolací súd po uskutočnení výkladu ustanovenia § 13 ods. 2 zák. č. 46/1948 Sb.
v zmysle vyššie uvedených princípov dospel k záveru, že toto ustanovenie, podrobiac ho
testu ústavnej súladnosti, nezodpovedá hodnotám, na ktorých je založená Ústava Slovenskej
republiky, je v rozpore so zásadou zákazu retroaktivity právnych noriem, na ktorej je
založený materiálny právny Štát, a preto toto ustanovenie nie je možné na posúdenie
(ne)platnosti zmlúv, na základe ktorých predmetné nehnuteľnosti nadobudli právni
predchodcovia žalobcov aplikovať. Z uvedených dôvodov potom nemožno tieto zmluvy,
uzavreté dňa 29. mája 1947 považovať v zmysle tohto ustanovenia za neplatné, a to napriek
tomu, že odvolací súd má z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie za preukázané,
že súhlas Ministerstva poľnohospodárstva s týmito zmluvami nebol daný. So skutkovým
záverom súdu prvej inštancie, že z dokladov, ktoré v rozhodnutí uviedol, vyplýva dôvodný
predpoklad, že dodatočný súhlas na prevod nehnuteľností príslušným orgánom udelený bol,
sa odvolací súd nestotožňuje, preto na odvolacom konaní zopakoval dokazovanie
oboznámením listín, rozhodujúcich pre posúdenie tejto otázky, aby sa mohol odkloniť
od skutkového záveru súdu prvej inštancie. Vzhľadom k záveru odvolacieho súdu, že toto
ustanovenie nie je možné na posúdenie (ne)platnosti zmlúv použiť, je potom tiež záver,
či bol alebo nebol daný súhlas Ministerstva poľnohospodárstva s týmito zmluvami
irelevantný. Takýto výklad tohto ustanovenia podporuje aj to, že ustanovením § 32
zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku, odo dňa účinnosti tohto zákona (24. 06. 1991) sa nepoužijú ustanovenia
zák. č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého pozemkového majetku v znení neskorších predpisov,
zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v znení neskorších predpisov
a zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme...
... odvolací súd dospel k záveru, že na predmetné parc. č. 903 a 904 sa vzťahoval
zák. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme, tieto parcely boli vykúpené štátom a
napriek tomu, že tento výkup nebol poznačený v pozemkovej knihe, k prechodu vlastníckeho
práva na štát došlo splnením zákonom stanovených podmienok...
... odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci, pri kolízii ústavných hodnôt, a to
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a vlastníckeho práva nového nadobúdateľa je
potrebné poskytnúť ochranu právnym nástupcom pôvodných pozemno-knižných vlastníkov,
ktorých právni predchodcovia v roku 1947 uzavreli riadne kúpne zmluvy, za nehnuteľnosti
zaplatili kúpnu cenu, vklad týchto nehnuteľnosti bol zapísaný do pozemkovej knihy, čo malo
v tej dobe konštitutívny charakter a doposiaľ k zmene zápisu v pozemkovej knihe nedošlo.
O vlastnícke právo sa aj naďalej starali a aj vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam
si uplatnili reštitučný nárok. Odvolací súd v danej veci aplikoval výklad, ktorý podľa jeho
názoru zabezpečí čo najspravodlivejšiu úpravu pomerov strán. Takto poskytnutú ochranu
vlastníckemu právu právnym predchodcom žalobcov považuje odvolací súd za súladnú
s princípom spravodlivosti, so zmyslom a účelom reštitučných zákonov a s dobrými
mravmi...“
23. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu II ústavný súd
argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej rozsudok krajského súdu II vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho vydaniu predchádzajúci postup trpí
viacerými vadami, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
krajského súdu. Krajský súd, reagujúc na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky,
uviedol na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu II, čo sa týka výroku, ktorým
bolo žalobe vyhovené, nielen vlastné, ale (v rozsahu, v akom sa s dôvodmi okresného súdu
nestotožnil, pozn.) aj iné dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľky nevyhovel. Ústavný súd
preto nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov rozhodnutí všeobecných
súdov. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
24. Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia s poukazom na § 47
ods. 1 a 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „ZKR“), v zmysle
ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne
a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi,
pričom v týchto prerušených konaniach možno pokračovať na návrh správcu a správca sa
podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva účastníkom konania namiesto úpadcu,
zrozumiteľne objasnil, že ak sťažovateľka podaním z 15. marca 2012 adresovaným
najvyššiemu súdu navrhla, aby súd pokračoval v súdnom konaní (o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora, pozn.) vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 3 MCdo 13/2010,
tento návrh sa po zrušení rozsudku krajského súdu I a rozsudku okresného súdu I uznesením
najvyššieho súdu I a po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie vzťahuje
aj na následné konania vedené pred okresným súdom a krajským súdom. Inými slovami
povedané, aj keď návrh na pokračovanie v konaní bol sťažovateľkou daný v štádiu
mimoriadneho dovolacieho konania pred najvyšším súdom, keďže predmet konania
pred najvyšším súdom, krajským súdom a tiež okresným súdom bol ten istý a konanie
prebiehalo medzi tými istými sporovými stranami, tento návrh sťažovateľky (žalovanej)
oprávňoval označené súdy ďalej konať vo veci aj po vydaní uznesenia najvyššieho súdu I.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by tento názor krajského súdu
nezodpovedal požiadavkám ústavnosti z hľadiska namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.
25. Krajský súd, vysvetliac zmysel a účel žaloby o určenie vlastníckeho práva
a osobitne žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva, t. j. že jej vlastníkom v čase smrti
bol poručiteľ, oproti zmyslu a účelu žaloby o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej
podstaty, riadne a vyčerpávajúco odôvodnil, že vyhlásenie konkurzu na majetok
, resp. prebiehajúce konkurzné konanie a možnosť žalobcov podať
žalobu o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty v zmysle § 78 ods. 4 ZKR nezakladá
absenciu naliehavého právneho záujmu na určení, že pozemky patria do dedičstva
po poručiteľoch, pretože prípadné rozhodnutie o vylúčení veci zo súpisu konkurznej
podstaty nie je spôsobilým podkladom pre zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností,
a teda nie je spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty v otázke vlastníctva k veci,
či už žalobcov, alebo ich právnych predchodcov (poručiteľov). Pokiaľ teda krajský súd
uzavrel, že naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení je daný,
podľa názoru ústavného súdu je aj tento záver plne ústavne konformný.
26. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu II zjavne vyplýva, akou právnou úvahou
s poukazom na čl. 152 ods. 4 ústavy a § 32 zákona o pôde, na princípy právneho štátu,
najmä princíp právnej istoty, rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(rozsudok vo veci Streletz, Kessler a Krenz proti Nemecku z 22. 3. 2001, ods. 81),
podľa ktorej demokratické štáty môžu dovoliť svojim inštitúciám aplikovať právo, ktoré má
svoj pôvod v preddemokratickom režime, len spôsobom, ktorý je vlastný demokratickému
politickému režimu, dospel k názoru, že pre zákaz pravej retroaktivity ako znaku právneho
štátu § 13 ods. 2 zákona o novej pozemkovej reforme (vyžadujúceho pre platnosť kúpnych
zmlúv dodatočné schválenie ministerstvom pôdohospodárstva, pozn.) účinného od 14. apríla
1948, čo sa týka posúdenia (ne)platnosti kúpnych zmlúv z 29. mája 1947, nie je možné
aplikovať, dôsledkom čoho krajský súd uzavrel, že kúpne zmluvy sú platné. Krajský súd
ďalej jasne a zrozumiteľne vysvetlil, že aj keď predmetné pozemky boli od poručiteľov
vykúpené v prospech štátu v zmysle zákona o novej pozemkovej reforme, tento výkup
do pozemkovej knihy nebol zapísaný. Keďže pred výkupom poručitelia uzavreli riadne
kúpne zmluvy, za nehnuteľnosti zaplatili kúpnu cenu, vklad vlastníckeho práva v prospech
poručiteľov bol zapísaný do pozemkovej knihy, čo malo aj v tej dobe konštitutívny účinok,
a po výkupe k zmene zápisu vlastníckeho práva v pozemkovej knihe nedošlo, plne
zodpovedá princípu všeobecnej spravodlivosti a dobrým mravom, keď sa poskytne právna
ochrana vlastníckemu právu poručiteľov, t. j. právnych predchodcov žalobcov. Totiž ako to
krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, len takáto interpretácia
a aplikácia relevantných právnych noriem zabezpečí najspravodlivejšiu úpravu pomerov
sporových strán. Navyše právne posúdenie veci krajským súdom podľa názoru ústavného
súdu nepredstavuje nerešpektovanie právneho názoru vyjadreného v uznesení najvyššieho
súdu I, pretože najvyšší súd rozsudok krajského súdu I a rozsudok okresného súdu I zrušil
pre ich nedostatočné odôvodnenie, čo sa týka posúdenia (ne)platnosti kúpnych zmlúv
so zreteľom na § 13 ods. 2 zákona o novej pozemkovej reforme a čo sa týka posúdenia,
či pozemky podliehali revízii v zmysle zákona o revízii prvej pozemkovej reformy, alebo
výkupnému konaniu v zmysle zákona o novej pozemkovej reforme, t. j. z uznesenia
najvyššieho súdu I možno vyvodiť iba povinnosť pre súdy nižšej inštancie sa s týmito
okolnosťami riadne vysporiadať, nie však už záväzný právny názor, ako sa s týmito
okolnosťami majú vysporiadať.
27. Podľa názoru ústavného súdu z rozsudku krajského súdu II opierajúceho sa
aj o rozsudok okresného súdu II nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd
pri rozhodovaní a odôvodňovaní svojho právneho záveru správne interpretoval
a aplikoval ustanovenia relevantných právnych noriem, jeho závery sú dostatočne
odôvodnené a nevykazujú žiadne znaky svojvôle. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
na svoju judikatúru (IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014,
II. ÚS 584/2014), v ktorej už opakovane konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná
v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej
alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V tejto súvislosti zhodne s doterajšou judikatúrou pripomína, že jeho úlohou nie je
posudzovať vhodnosť, účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom
a rovnako tak ústavný súd nezjednocuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov.
28. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu II podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K uzneseniu najvyššieho súdu II a tomuto predchádzajúcemu postupu
29. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu, ako aj
právo na spravodlivé súdne konanie sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.
30. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
31. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, a skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
32. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu II a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho
súdu nemajúci oporu v zákone.
33. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia II uviedol:
«... Podľa § 382 C.s.p. ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie
všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu
tohto ustanovenia vyjadrili...
... Súčasťou aktuálnej, ani skoršej úpravy pritom nie je požiadavka, aby na
vyjadrenie sa k možnému použitiu skôr nepoužitých ustanovení bola stranám poskytovaná
konkrétna alebo aspoň minimálna zákonom ustanovená lehota, a preto k zodpovedajúcej
výzve odvolacieho súdu môže prísť i na pojednávaní (rovnako ako mimo neho, čo však už do
istej miery súvisí tiež s potrebou alebo naopak nepotrebnosťou prejednania odvolania
na pojednávaní odvolacieho súdu a s rozhodovaním sa odvolacieho súdu pre jeden alebo
druhý z takýchto postupov)...
... Nemožno... súhlasiť s názorom, podľa ktorého má odvolací súd v rámci plnenia si
povinnosti podľa § 382 C. s. p. (skôr § 213 ods. 2 O. s. p.) ustanovenie (a-) podľa neho
významné a v skoršom konaní nepoužité zasadiť aj do príslušného vecného kontextu, teda
stranám oznámiť, či prinajmenšom naznačiť, ako takúto úpravu či už samu osebe alebo
v spojení s ďalšími skôr použitými ustanoveniami hodlá aplikovať na konkrétny
posudzovaný prípad. Z pohľadu predvídateľnosti rozhodovania súdov nežiadúcu
prekvapivosť totiž zákon spája len s rizikom použitia skôr nepoužitej právnej úpravy
bez poskytnutia stranám možnosti argumentovať tiež v smere významnosti (alebo naopak
nevýznamnosti) takejto skôr nepoužitej úpravy, od odvolacieho súdu však nevyžaduje
obrazné „odkrytie kariet“ tým, že stranám sporu objasní i dôvody, pre ktoré považuje skôr
nepoužitú úpravu za rozhodujúcu, resp. im tiež ozrejmí (viac či menej detailne), aké je
podľa neho správne, teda dostatočne komplexné a na všetky prípadné otázky pomýšľajúce
právne posúdenie veci...
... Výzva odvolacieho súdu stranám podľa § 385 ods. 2 C. s. p. inak nie je len
prostriedkom k zamedzeniu prekvapivým rozhodnutiam, ale odvolaciemu súdu po urobení
si ním predbežného záveru o dostatku skutkových zistení pre konečné rozhodnutie
a o správnosti (resp. nesprávnosti či ešte presnejšie neúplnosti) právneho posúdenia veci
súdom prvej inštancie slúži aj ako nástroj na zistenie správnosti (úplnosti) právneho
nazerania na posudzovaný problém ním samotným (tým, že je tu možnosť strán sporu
upozorniť ešte i na ďalšie než výzvou naznačené právne súvislosti posudzovania veci),
ako aj na poskytnutie stranám sporu v odvolacom konaní možnosti ešte ostatný raz
argumentovať tiež skutkovo (tým, že v závislosti na celkom alebo čiastočne odchylnom
právnom nazeraní na problém dôjde k upozorneniu na prípadné medzery v skutkových
zisteniach, v tomto prípade však so zreteľom k úprave odvolacieho konania i s preukázaním
skoršej nemožnosti prípadné dôkazy navrhnúť už v konaní pred súdom prvej inštancie).
... Už samotné upozornenie na možné použitie ustanovenia a všeobecná známosť
obsahu úpravy majúcej sa takto použiť totiž v kontexte konkrétnej prejednávanej veci
naznačujú, v čom vidí odvolací súd slabiny argumentácie jednej alebo druhej strany
sporu... V rámci takejto argumentácie očakávanej najskôr od strán a až následne od súdu
prichádza do úvahy ako možnosť samostatného použitia skôr nepoužitej právnej úpravy
a takto i praktické nahradenie právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie novým
právnym posúdením (v rámci ktorého dôjde buď k úplnému popretiu alebo istému
„upozadeniu“ argumentácie súdu prvej inštancie), tak i možnosť doplnenia úpravy použitej
už v prvej inštancii ďalšou skôr ponechanou bez povšimnutia s následným vyvodením
komplexnejších právnych záverov (pri ktorých sčasti dôjde k názorovému prieniku oboch
nižších súdov, ten odvolací však upriami na ďalšie aspekty problému, ktoré majú
v porovnaní s tými akcentovanými súdom prvej inštancie väčší význam).
... Pri takomto nazeraní na vec treba konštatovať, že odvolací súd v prejednávanej
veci sa obmedzením na strohý výpočet ustanovení právnych predpisov prichádzajúcich
podľa neho do úvahy nedopustil ničoho na ujmu procesných práv ktorejkoľvek zo strán
sporu, ale sa len striktne riadil úpravou ustanovujúcou podmienky, za ktorých sa môže
odchýliť od právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie...
... Najvyššiemu súdu preto neostávalo iné, než dovolanie tvrdiace neexistujúci dôvod
jeho prípustnosti, a preto neprípustné podľa § 447 písm. c/ C.s.p. odmietnuť...»
34. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
35. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom
rozhodnutí vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľky zdôvodnený vyčerpávajúcim
spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť
ako neprípustné.
36. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd dodáva,
že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie
nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.
37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu II podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
V.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
38. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
ústavy rozsudkom krajského súdu II a uznesením najvyššieho súdu II ústavný súd
konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla,
nevyplýva žiadna možnosť jeho porušenia, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie.
39. Pokiaľ totiž sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy odvíja od porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených práv, je preto celkom
prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 ústavy.
40. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
aj v tejto časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu II a uznesením najvyššieho súdu II podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
41. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2019