Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 193/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov Petra

Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, správkyne konkurznej podstaty

úpadcu , právne zastúpenej advokátskou

kanceláriou HMG LEGAL, s. r. o., Červeňova 14, Bratislava, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Ján Gajan, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl.

20 ods. 1 a , ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

z 11. mája 2017 a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. z 23. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť

, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“),

(ďalej aj „ “

alebo „úpadca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn. z 11. mája 2017 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu II“) a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 23. januára 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu II“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu na začatie konania

doručeného Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) 21. marca 2006 (ďalej len

„žaloba“) sa žalobcovia v 1. až 7. rade (ďalej len „žalobcovia“) domáhali proti sťažovateľke

určenia, že nehnuteľnosti bližšie špecifikované v žalobe (ďalej len „pozemky“)

patria do dedičstva ich právnych predchodcov nebohého ,

zomrelého 30. decembra 1950, a nebohej , rod. ,

zomrelej 13. januára 1949 (ďalej len „poručitelia“), každého z nich v podiele polovice.

Podľa tvrdenia žalobcov poručitelia mali k týmto pozemkom nadobudnúť vlastnícke právo

na základe kúpnej zmluvy z 29. mája 1947 uzavretej medzi

(predávajúcim) na jednej strane a poručiteľmi (kupujúcimi) na druhej strane a na základe

kúpnej zmluvy z 29. mája 1947 uzavretej medzi (predávajúcou)

na strane jednej a poručiteľmi (kupujúcimi) na strane druhej (ďalej len „kúpne zmluvy“)

zápisom do pozemkovej knihy 2. júna 1947. V právnej veci žaloby bolo na okresnom súde

konanie vedené pod sp. zn. .

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 28. augusta 2008 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu I“) okrem iného rozhodol tak, že žalobe vyhovel,

t. j. určil, že predmetné pozemky patria do dedičstva poručiteľov, každého z nich v podiele

polovice. Rozsudok okresného súdu I bol následne ako vecne správny potvrdený

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. júna 2009 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu I“).

4. Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 6. mája 2013 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu I“) na základe mimoriadneho dovolania Generálneho

prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) rozsudok krajského

súdu I, ako aj rozsudok okresného súdu I v časti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené,

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

5. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 10. júla 2014 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu II“) žalobe opäť vyhovel a sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť

žalobcom trovy tohto konania.

6. Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu II podala riadne a včas odvolanie –

riadny opravný prostriedok. O tomto odvolaní sťažovateľky bolo rozhodnuté rozsudkom

krajského súdu II tak, že rozsudok okresného súdu II bol (1) v časti výroku, ktorým bolo

žalobe vyhovené, ako vecne správne potvrdený a (2) v časti výroku o náhrade trov konania

zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

7. Sťažovateľka síce proti rozsudku krajského súdu II podala riadne a včas dovolanie

– mimoriadny opravný prostriedok, avšak uznesením najvyššieho súdu II bolo toto

dovolanie pre neprípustnosť odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu II nadobudlo

právoplatnosť 1. apríla 2019.

8. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:

«... A. Arbitrárny výklad ust.

... Postup odvolacieho súdu podľa nášho názoru nenaplnil zmysel a podstatu ust.

a práve naopak prehĺbil prekvapivosť konečného rozhodnutia. Výzva

odvolacieho súdu (jednak písomná ako aj ústna na pojednávaní) nesprístupnila stranám

sporu informáciu, v čom spočíva odlišné právne posúdenie odvolacím súdom. Uvedením

takých ustanovení, ktoré neboli rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci, došlo navyše

k úplnému zmareniu účelu predmetného postupu, nakoľko vyvodenie možných právnych

posúdení skutkového stavu odvolacím súdom za použitia všetkých ustanovení, uvedených

v predmetnom zozname, bolo mimoriadne zavádzajúce...

Na základe vyššie uvedených dôvodov považujeme výklad a aplikáciu ustanovenia

Krajským súdom v Nitre a Najvyšším súdom Slovenskej republiky

za formalistický, ktorý nezohľadňuje účel zákona...

B. Nerešpektovanie záväzného právneho názoru súdom nižšej inštancie

... Najvyšší súd... vo svojom Zrušujúcom rozhodnutí vyslovil právny názor vo vzťahu

k tomu, akými otázkami je potrebné sa zaoberať v ďalšom konaní pre meritórne rozhodnutie

vo veci...

V zmysle citovaného ustanovenia je súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie,

povinný sa riadiť právnym názorom vysloveným dovolacím súdom v Zrušujúcom

rozhodnutí.

V posudzovanom prípade Najvyšší súd... deklaroval svoj právny názor, že v ďalšom

konaní je potrebné sa vysporiadať okrem iného s otázkou platnosti Kúpnych zmlúv

so zreteľom na skutočnosť, či prevod vlastníckeho práva odsúhlasilo ministerstvo (ust. § 13

ods. 2 Zákona o novej pozemkovej reforme). Najvyšší súd... tak podľa nášho názoru celkom

bez pochybností vyjadril právny názor, že práve existencia súhlasu ministerstva s uzavretím

Kúpnych zmlúv je tou skutočnosťou, ktorá podmieňuje ich platnosť a zároveň jedna z tých

skutočností, ktorá vylučuje, aby Poručitelia mohli byť k okamihu ich smrti vlastníkmi

sporných Pozemkov.

Druhou kľúčovou otázkou, s ktorou sa v zmysle záväzného právneho názoru

dovolacieho súdu boli súdy povinné vysporiadať, je otázka, či nehnuteľnosti prešli na štát

na základe prvej pozemkovej reformy.

Súdy prvej a druhej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie tieto skutočnosti síce

skúmali, avšak napriek tomu, že odvolací súd dospel bez pochybností k záveru, že

ministerstvo súhlas s prevodom neudelilo, žalobu zamietol avšak na základe toho, že

v rozpore so záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu... aplikoval na zistený skutkový

stav SR za použitia svojvoľného a jednostranného výkladu...

Na základe uvedeného možno konštatovať, že Krajský súd v Nitre, nerešpektujúc

právny názor dovolacieho súdu, postupoval v priamom rozpore so znením ustanovenia

, a teda natoľko sa odchýlil od jeho znenia, že zásadne poprel jeho účel

a význam, keď bezo zmeny skutkového stavu dospel k odlišnému právnemu názoru

v odvolacom konaní...

C. Arbitrárna interpretácia a aplikácia hmotného práva a princípov právneho štátu

... V predmetnom spore bola sporná predovšetkým skutočnosť, či Poručitelia

nadobudli Kúpnymi zmluvami vlastnícke právo k Pozemkom, nakoľko ak Poručitelia

vlastnícke právo k Pozemkom Kúpnymi zmluvami nenadobudli, nemohlo im v čase ich smrti

prislúchať vlastnícke právo.

Sťažovateľ v konaní nepopieral, že by k uzavretiu Kúpnych zmlúv došlo, avšak tvrdil,

že predmetné Kúpne zmluvy sú neplatné. Ako sme už uviedli v predchádzajúcej časti tejto

sťažnosti, v súdnom konaní bolo preukázané, že Ministerstvo poľnohospodárstvo

neschválilo prevod vlastníckeho práva, čo bolo v zmysle ust. § 13 Zákona o novej

pozemkovej reforme podmienkou platného prevodu vlastníckeho práva. V tejto súvislosti

odvolací súd explicitne konštatoval: „... odvolací súd má z dokazovania vykonaného súdom

prvej inštancie za preukázané, že súhlas Ministerstva poľnohospodárstva s týmito zmluvami

nebol daný.“

Napriek vyššie uvedenej skutočnosti však odvolací súd rozhodol, že Pozemky patria

do dedičstva po Poručiteľoch...

D. Arbitrárny výklad ust.

... Sme toho názoru, že konanie o mimoriadnom dovolaní a konanie pred súdom prvej

a druhej inštancie sú z pohľadu ust. dve odlišné konania, a preto návrh

na pokračovanie v konaní o mimoriadnom dovolaní nemožno automaticky považovať aj

za návrh na pokračovanie v konaní pred súdom prvej a druhej inštancie. Z uvedeného

dôvodu sme názoru, že po tom, čo bola vec vrátená Najvyšším súdom... súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie, nebol Okresný súd Nitra (a následne ani Krajský súd v Nitre) oprávnený

bez súhlasu Sťažovateľa (správcu) vo veci konať...

E. Arbitrárne posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu

... sme toho názoru, že na požadovanom určení, že Pozemky patria do dedičstva

po poručiteľoch, nebol v čase vyhlásenia rozsudkov súdov prvej a druhej inštancie

naliehavý právny záujem, keďže (i) od smrti dňa 30.12.1950 a smrti jeho

manželky dňa 13.1.1949 nastali skutočnosti, ktoré bez ohľadu

na výsledok tohto sporu svedčia o vlastníckom práve tretích osôb, (ii) rozhodnutie

v predmetnom konaní im neprivodí priaznivejšie postavenie a (iii) v neposlednom rade sú

dané iné spôsobilé prostriedky právnej ochrany Zúčastnených osôb...»

9. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky, , so sídlom... správcu

spoločnosti .. na súdnu ochranu podľa SR,

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a na právo vlastniť majetok podľa SR Rozsudkom

Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.05.2017, sp. zn. -1132 a Uznesením

Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.01.2019, sp. zn. a konaním, ktoré ich vydaniu

predchádzalo, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.01.2019, sp. zn.

a Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.05.2017, sp. zn. -1132

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

Sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

III.

16. Ako to z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu II a uznesením najvyššieho súdu II.

17. Sťažovateľka porušenie už označených základných práv podľa

a označeného práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu II a tomuto

predchádzajúcim postupom odôvodňuje najmä tým, že

- pre vyhlásenie konkurzu na majetok uznesením Okresného

súdu Bratislava I sp. zn. z 23. januára 2012, ktoré bolo zverejnené

v Obchodnom vestníku pod č. z 27. januára 2012, bez jej návrhu ako správkyne

konkurznej podstaty úpadcu na pokračovanie v konaní o žalobe nebolo možné ďalej konať,

pretože toto konanie je vyhlásením konkurzu ex lege prerušené,

- pre vyhlásenie konkurzu na majetok , resp. pre prebiehajúce

konkurzné konanie na žalobou požadovanom určení, t. j. na určení, že pozemky patria

do dedičstva po poručiteľoch, nie je daný naliehavý právny záujem, čo samo osebe

zakladalo dôvod na zamietnutie žaloby,

- krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď s poukazom na

a tiež na o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“)

ustálil, že § 13 ods. 2 zákona č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave

vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde) v znení účinnom v rozhodujúcom období

(ďalej len „zákon o novej pozemkovej reforme“) nie je možné aplikovať, dôsledkom čoho

sú kúpne zmluvy platné, a napriek tomu, že pozemky boli vykúpené v prospech štátu,

dospel k záveru, že tieto patria do dedičstva po poručiteľoch,

- záväzný právny názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu I, pokiaľ ide o pokyn

najvyššieho súdu spočívajúci v nevyhnutnosti posúdenia (ne)platnosti kúpnych zmlúv

a toho, či tieto podliehali takzvanej revízii v zmysle zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej

pozemkovej reformy v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o revízii

prvej pozemkovej reformy“), či výkupnému konaniu, nebol rešpektovaný.

18. Porušenie označených základných práv podľa a označeného práva

podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu II a tomuto predchádzajúcim postupom

sťažovateľka odôvodňuje najmä tým, že krajský súd podľa jej názoru porušil § 382 zákona

č. v znení neskorších predpisov, keď ju

bez ďalšieho (strohým) označením pri rozhodovaní dovtedy nepoužitých ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré považoval pre rozhodnutie o veci

za rozhodujúce, iba formalisticky vyzval, aby sa k ich možnému použitiu vyjadrila, čím mal

krajský súd sťažovateľke znemožniť uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, napriek tomu však najvyšší súd jej

dovolanie odmietol.

IV.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

19. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

20. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

K rozsudku krajského súdu II a tomuto predchádzajúcemu postupu

21. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu II, ústavný súd

v prvom rade podotýka, že v prípadoch uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku spôsobilého zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa je lehota na podanie ústavnej

sťažnosti podľa zachovaná aj vo vzťahu k označenému

rozsudku krajského súdu II.

22. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského

súdu II:

„... V danej veci bol na majetok spoločnosti .. vyhlásený konkurz

a správcom bola vymenovaná , ktorá v podaní zo dňa 15. 03.

2012 (č. l. 506), adresovanom Najvyššiemu sudu Slovenskej republiky uviedla, že navrhuje,

aby súd pokračoval v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. (sp. zn., pod

ktorou bola táto vec vedená na NS SR). Daním súhlasu s pokračovaním konania podľa § 47

ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa , správkyňa

konkurznej podstaty úpadcu stala účastníkom konania na strane

Žalovaného namiesto úpadcu. Predmetom konania v danej veci je určenie, že nehnuteľnosti

patria do dedičstva. Občianske súdne konanie v tejto veci začalo na okresnom súde a na

základe žalovaným podaného odvolania pokračovalo na krajskom súde. Mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora proti právoplatnému rozsudku okresného súdu v

spojení s rozsudkom krajského súdu sa týkalo tej istej veci, ktorá bola predmetom konania

na okresnom súde a krajskom súde a v konaní na strane žalobcu a žalovaného vystupovali

tie isté strany. Konanie na Najvyššom súde SR po podaní mimoriadneho dovolania bolo

súčasťou konania (etapou, štádiom) v prejednávanej veci s totožným predmetom konania

a totožnými stranami sporu, preto nemožno dospieť k záveru, že konanie o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora je novo začatým konaním s právne relevantným

začiatkom a právne relevantným koncom v podobe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o ňom.

Z uvedeného potom vyplýva, že ak dala správkyňa konkurznej podstaty úpadcu súhlas

na pokračovanie v konaní vo fáze dovolacieho konania, tento jej súhlas oprávňuje súd

konať vo veci ďalej aj po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a pre konanie veci už jej ďalší

súhlas na pokračovanie vo veci nebol potrebný (nález Ústavného súdu SR sp. zn.

a sp. zn. )...

... Vychádza sa z koncepcie, že predmetom a účelom vylučovacej žaloby nie je

určenie vlastníctva, t. z. nerieši sa ňou zmena zápisu v katastri nehnuteľnosti, a preto výrok

súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhovie tejto žalobe, nie je spôsobilým podkladom

pre zmenu v úradnej evidencii. V konaní o vylučovacej žalobe môže byť otázka vlastníctva

riešená iba ako otázka predbežná a to len za predpokladu, že má pre rozhodnutie sporu

právny význam, pričom súd sa touto otázkou vysporiada iba v odôvodnení rozhodnutia,

nie v samotnom enunciáte. Jej účelom je dosiahnuť vylúčenie určitého majetku zo súpisu

a predísť jeho speňaženiu. Na druhej strane, prostredníctvom určovacej žaloby nemožno

dosiahnuť vylúčenie veci z konkurzu, vzhľadom na dikciu § 78 ods. 8 Zákona o konkurze.

Z toho vyplýva, že tieto dva druhy žalôb majú rozličný zmysel a význam, pričom za účelom

dosiahnutia úplnej právnej ochrany majetku tretej osoby sa vzájomne dopĺňajú...

... Ak sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je

v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto tretej osobe

nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože súdne rozhodnutie

o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmeny zápisu

v katastri nehnuteľností (§ 34 ods. 1 Katastrálneho zákona), žaloba o určení vlastníckeho

práva je spôsobilým právnym prostriedkom na odstránení neistoty o skutočných právnych

vzťahoch medzi stranami. Vylučovaciu žalobu je treba odlišovať od žaloby na určenie

vlastníckeho práva. Zapísanie určitého majetku do súpisu konkurznej podstaty umožňuje

správcovi nakladať s takýmto majetkom podliehajúcim konkurzu a následne ho speňažovať.

Právnym prostriedkom ochrany inej osoby (spravidla vlastníka) proti neoprávnenému

zahrnutiu takéhoto majetku do súpisu konkurznej podstaty je pravé vylučovacia

(excindačná) žaloba. Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva žalobcu nie je takou

právnou skutočnosťou, ktorá by mala sama osebe za následok vylúčenie tejto veci zo súpisu

majetku patriacej do konkurznej podstaty...

... Odvolací súd po uskutočnení výkladu ustanovenia § 13 ods. 2 zák. č. 46/1948 Sb.

v zmysle vyššie uvedených princípov dospel k záveru, že toto ustanovenie, podrobiac ho

testu ústavnej súladnosti, nezodpovedá hodnotám, na ktorých je založená Slovenskej

republiky, je v rozpore so zásadou zákazu retroaktivity právnych noriem, na ktorej je

založený materiálny právny Štát, a preto toto ustanovenie nie je možné na posúdenie

(ne)platnosti zmlúv, na základe ktorých predmetné nehnuteľnosti nadobudli právni

predchodcovia žalobcov aplikovať. Z uvedených dôvodov potom nemožno tieto zmluvy,

uzavreté dňa 29. mája 1947 považovať v zmysle tohto ustanovenia za neplatné, a to napriek

tomu, že odvolací súd má z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie za preukázané,

že súhlas Ministerstva poľnohospodárstva s týmito zmluvami nebol daný. So skutkovým

záverom súdu prvej inštancie, že z dokladov, ktoré v rozhodnutí uviedol, vyplýva dôvodný

predpoklad, že dodatočný súhlas na prevod nehnuteľností príslušným orgánom udelený bol,

sa odvolací súd nestotožňuje, preto na odvolacom konaní zopakoval dokazovanie

oboznámením listín, rozhodujúcich pre posúdenie tejto otázky, aby sa mohol odkloniť

od skutkového záveru súdu prvej inštancie. Vzhľadom k záveru odvolacieho súdu, že toto

ustanovenie nie je možné na posúdenie (ne)platnosti zmlúv použiť, je potom tiež záver,

či bol alebo nebol daný súhlas Ministerstva poľnohospodárstva s týmito zmluvami

irelevantný. Takýto výklad tohto ustanovenia podporuje aj to, že ustanovením § 32

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku, odo dňa účinnosti tohto zákona (24. 06. 1991) sa nepoužijú ustanovenia

zák. č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého pozemkového majetku v znení neskorších predpisov,

o revízii prvej pozemkovej reformy v znení neskorších predpisov

a o novej pozemkovej reforme...

... odvolací súd dospel k záveru, že na predmetné parc. č. 903 a 904 sa vzťahoval

zák. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme, tieto parcely boli vykúpené štátom a

napriek tomu, že tento výkup nebol poznačený v pozemkovej knihe, k prechodu vlastníckeho

práva na štát došlo splnením zákonom stanovených podmienok...

... odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci, pri kolízii ústavných hodnôt, a to

vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a vlastníckeho práva nového nadobúdateľa je

potrebné poskytnúť ochranu právnym nástupcom pôvodných pozemno-knižných vlastníkov,

ktorých právni predchodcovia v roku 1947 uzavreli riadne kúpne zmluvy, za nehnuteľnosti

zaplatili kúpnu cenu, vklad týchto nehnuteľnosti bol zapísaný do pozemkovej knihy, čo malo

v tej dobe konštitutívny charakter a doposiaľ k zmene zápisu v pozemkovej knihe nedošlo.

O vlastnícke právo sa aj naďalej starali a aj vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam

si uplatnili reštitučný nárok. Odvolací súd v danej veci aplikoval výklad, ktorý podľa jeho

názoru zabezpečí čo najspravodlivejšiu úpravu pomerov strán. Takto poskytnutú ochranu

vlastníckemu právu právnym predchodcom žalobcov považuje odvolací súd za súladnú

s princípom spravodlivosti, so zmyslom a účelom reštitučných zákonov a s dobrými

mravmi...“

23. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu II ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej rozsudok krajského súdu II vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho vydaniu predchádzajúci postup trpí

viacerými vadami, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

krajského súdu. Krajský súd, reagujúc na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky,

uviedol na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu II, čo sa týka výroku, ktorým

bolo žalobe vyhovené, nielen vlastné, ale (v rozsahu, v akom sa s dôvodmi okresného súdu

nestotožnil, pozn.) aj iné dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľky nevyhovel. Ústavný súd

preto nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov rozhodnutí všeobecných

súdov. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

24. Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia s poukazom na § 47

ods. 1 a 3 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „ZKR“), v zmysle

ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne

a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi,

pričom v týchto prerušených konaniach možno pokračovať na návrh správcu a správca sa

podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva účastníkom konania namiesto úpadcu,

zrozumiteľne objasnil, že ak sťažovateľka podaním z 15. marca 2012 adresovaným

najvyššiemu súdu navrhla, aby súd pokračoval v súdnom konaní (o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora, pozn.) vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. ,

tento návrh sa po zrušení rozsudku krajského súdu I a rozsudku okresného súdu I uznesením

najvyššieho súdu I a po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie vzťahuje

aj na následné konania vedené pred okresným súdom a krajským súdom. Inými slovami

povedané, aj keď návrh na pokračovanie v konaní bol sťažovateľkou daný v štádiu

mimoriadneho dovolacieho konania pred najvyšším súdom, keďže predmet konania

pred najvyšším súdom, krajským súdom a tiež okresným súdom bol ten istý a konanie

prebiehalo medzi tými istými sporovými stranami, tento návrh sťažovateľky (žalovanej)

oprávňoval označené súdy ďalej konať vo veci aj po vydaní uznesenia najvyššieho súdu I.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by tento názor krajského súdu

nezodpovedal požiadavkám ústavnosti z hľadiska namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

25. Krajský súd, vysvetliac zmysel a účel žaloby o určenie vlastníckeho práva

a osobitne žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva, t. j. že jej vlastníkom v čase smrti

bol poručiteľ, oproti zmyslu a účelu žaloby o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej

podstaty, riadne a vyčerpávajúco odôvodnil, že vyhlásenie konkurzu na majetok

, resp. prebiehajúce konkurzné konanie a možnosť žalobcov podať

žalobu o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty v zmysle nezakladá

absenciu naliehavého právneho záujmu na určení, že pozemky patria do dedičstva

po poručiteľoch, pretože prípadné rozhodnutie o vylúčení veci zo súpisu konkurznej

podstaty nie je spôsobilým podkladom pre zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností,

a teda nie je spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty v otázke vlastníctva k veci,

či už žalobcov, alebo ich právnych predchodcov (poručiteľov). Pokiaľ teda krajský súd

uzavrel, že naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení je daný,

podľa názoru ústavného súdu je aj tento záver plne ústavne konformný.

26. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu II zjavne vyplýva, akou právnou úvahou

s poukazom na a zákona o pôde, na princípy právneho štátu,

najmä princíp právnej istoty, rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(rozsudok vo veci Streletz, Kessler a Krenz proti Nemecku z 22. 3. 2001, ods. 81),

podľa ktorej demokratické štáty môžu dovoliť svojim inštitúciám aplikovať právo, ktoré má

svoj pôvod v preddemokratickom režime, len spôsobom, ktorý je vlastný demokratickému

politickému režimu, dospel k názoru, že pre zákaz pravej retroaktivity ako znaku právneho

štátu § 13 ods. 2 zákona o novej pozemkovej reforme (vyžadujúceho pre platnosť kúpnych

zmlúv dodatočné schválenie ministerstvom pôdohospodárstva, pozn.) účinného od 14. apríla

1948, čo sa týka posúdenia (ne)platnosti kúpnych zmlúv z 29. mája 1947, nie je možné

aplikovať, dôsledkom čoho krajský súd uzavrel, že kúpne zmluvy sú platné. Krajský súd

ďalej jasne a zrozumiteľne vysvetlil, že aj keď predmetné pozemky boli od poručiteľov

vykúpené v prospech štátu v zmysle zákona o novej pozemkovej reforme, tento výkup

do pozemkovej knihy nebol zapísaný. Keďže pred výkupom poručitelia uzavreli riadne

kúpne zmluvy, za nehnuteľnosti zaplatili kúpnu cenu, vklad vlastníckeho práva v prospech

poručiteľov bol zapísaný do pozemkovej knihy, čo malo aj v tej dobe konštitutívny účinok,

a po výkupe k zmene zápisu vlastníckeho práva v pozemkovej knihe nedošlo, plne

zodpovedá princípu všeobecnej spravodlivosti a dobrým mravom, keď sa poskytne právna

ochrana vlastníckemu právu poručiteľov, t. j. právnych predchodcov žalobcov. Totiž ako to

krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, len takáto interpretácia

a aplikácia relevantných právnych noriem zabezpečí najspravodlivejšiu úpravu pomerov

sporových strán. Navyše právne posúdenie veci krajským súdom podľa názoru ústavného

súdu nepredstavuje nerešpektovanie právneho názoru vyjadreného v uznesení najvyššieho

súdu I, pretože najvyšší súd rozsudok krajského súdu I a rozsudok okresného súdu I zrušil

pre ich nedostatočné odôvodnenie, čo sa týka posúdenia (ne)platnosti kúpnych zmlúv

so zreteľom na § 13 ods. 2 zákona o novej pozemkovej reforme a čo sa týka posúdenia,

či pozemky podliehali revízii v zmysle zákona o revízii prvej pozemkovej reformy, alebo

výkupnému konaniu v zmysle zákona o novej pozemkovej reforme, t. j. z uznesenia

najvyššieho súdu I možno vyvodiť iba povinnosť pre súdy nižšej inštancie sa s týmito

okolnosťami riadne vysporiadať, nie však už záväzný právny názor, ako sa s týmito

okolnosťami majú vysporiadať.

27. Podľa názoru ústavného súdu z rozsudku krajského súdu II opierajúceho sa

aj o rozsudok okresného súdu II nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd

pri rozhodovaní a odôvodňovaní svojho právneho záveru správne interpretoval

a aplikoval ustanovenia relevantných právnych noriem, jeho závery sú dostatočne

odôvodnené a nevykazujú žiadne znaky svojvôle. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

na svoju judikatúru (, , , ,

), v ktorej už opakovane konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná

v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej

alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa , prípadne porušenie práva podľa dohovoru.

V tejto súvislosti zhodne s doterajšou judikatúrou pripomína, že jeho úlohou nie je

posudzovať vhodnosť, účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom

a rovnako tak ústavný súd nezjednocuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov.

28. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti

namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu II podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K uzneseniu najvyššieho súdu II a tomuto predchádzajúcemu postupu

29. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu, ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.

30. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, mutatis mutandis , ,

, ).

31. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, a skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

32. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu II a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho

súdu nemajúci oporu v zákone.

33. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia II uviedol:

«... Podľa ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie

všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili...

... Súčasťou aktuálnej, ani skoršej úpravy pritom nie je požiadavka, aby na

vyjadrenie sa k možnému použitiu skôr nepoužitých ustanovení bola stranám poskytovaná

konkrétna alebo aspoň minimálna zákonom ustanovená lehota, a preto k zodpovedajúcej

výzve odvolacieho súdu môže prísť i na pojednávaní (rovnako ako mimo neho, čo však už do

istej miery súvisí tiež s potrebou alebo naopak nepotrebnosťou prejednania odvolania

na pojednávaní odvolacieho súdu a s rozhodovaním sa odvolacieho súdu pre jeden alebo

druhý z takýchto postupov)...

... Nemožno... súhlasiť s názorom, podľa ktorého má odvolací súd v rámci plnenia si

povinnosti podľa (skôr ) ustanovenie (a-) podľa neho

významné a v skoršom konaní nepoužité zasadiť aj do príslušného vecného kontextu, teda

stranám oznámiť, či prinajmenšom naznačiť, ako takúto úpravu či už samu osebe alebo

v spojení s ďalšími skôr použitými ustanoveniami hodlá aplikovať na konkrétny

posudzovaný prípad. Z pohľadu predvídateľnosti rozhodovania súdov nežiadúcu

prekvapivosť totiž zákon spája len s rizikom použitia skôr nepoužitej právnej úpravy

bez poskytnutia stranám možnosti argumentovať tiež v smere významnosti (alebo naopak

nevýznamnosti) takejto skôr nepoužitej úpravy, od odvolacieho súdu však nevyžaduje

obrazné „odkrytie kariet“ tým, že stranám sporu objasní i dôvody, pre ktoré považuje skôr

nepoužitú úpravu za rozhodujúcu, resp. im tiež ozrejmí (viac či menej detailne), aké je

podľa neho správne, teda dostatočne komplexné a na všetky prípadné otázky pomýšľajúce

právne posúdenie veci...

... Výzva odvolacieho súdu stranám podľa inak nie je len

prostriedkom k zamedzeniu prekvapivým rozhodnutiam, ale odvolaciemu súdu po urobení

si ním predbežného záveru o dostatku skutkových zistení pre konečné rozhodnutie

a o správnosti (resp. nesprávnosti či ešte presnejšie neúplnosti) právneho posúdenia veci

súdom prvej inštancie slúži aj ako nástroj na zistenie správnosti (úplnosti) právneho

nazerania na posudzovaný problém ním samotným (tým, že je tu možnosť strán sporu

upozorniť ešte i na ďalšie než výzvou naznačené právne súvislosti posudzovania veci),

ako aj na poskytnutie stranám sporu v odvolacom konaní možnosti ešte ostatný raz

argumentovať tiež skutkovo (tým, že v závislosti na celkom alebo čiastočne odchylnom

právnom nazeraní na problém dôjde k upozorneniu na prípadné medzery v skutkových

zisteniach, v tomto prípade však so zreteľom k úprave odvolacieho konania i s preukázaním

skoršej nemožnosti prípadné dôkazy navrhnúť už v konaní pred súdom prvej inštancie).

... Už samotné upozornenie na možné použitie ustanovenia a všeobecná známosť

obsahu úpravy majúcej sa takto použiť totiž v kontexte konkrétnej prejednávanej veci

naznačujú, v čom vidí odvolací súd slabiny argumentácie jednej alebo druhej strany

sporu... V rámci takejto argumentácie očakávanej najskôr od strán a až následne od súdu

prichádza do úvahy ako možnosť samostatného použitia skôr nepoužitej právnej úpravy

a takto i praktické nahradenie právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie novým

právnym posúdením (v rámci ktorého dôjde buď k úplnému popretiu alebo istému

„upozadeniu“ argumentácie súdu prvej inštancie), tak i možnosť doplnenia úpravy použitej

už v prvej inštancii ďalšou skôr ponechanou bez povšimnutia s následným vyvodením

komplexnejších právnych záverov (pri ktorých sčasti dôjde k názorovému prieniku oboch

nižších súdov, ten odvolací však upriami na ďalšie aspekty problému, ktoré majú

v porovnaní s tými akcentovanými súdom prvej inštancie väčší význam).

... Pri takomto nazeraní na vec treba konštatovať, že odvolací súd v prejednávanej

veci sa obmedzením na strohý výpočet ustanovení právnych predpisov prichádzajúcich

podľa neho do úvahy nedopustil ničoho na ujmu procesných práv ktorejkoľvek zo strán

sporu, ale sa len striktne riadil úpravou ustanovujúcou podmienky, za ktorých sa môže

odchýliť od právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie...

... Najvyššiemu súdu preto neostávalo iné, než dovolanie tvrdiace neexistujúci dôvod

jeho prípustnosti, a preto neprípustné podľa odmietnuť...»

34. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd

(mutatis mutandis , ).

35. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom

rozhodnutí vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľky zdôvodnený vyčerpávajúcim

spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť

ako neprípustné.

36. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd dodáva,

že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu II podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

38. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

rozsudkom krajského súdu II a uznesením najvyššieho súdu II ústavný súd

konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla,

nevyplýva žiadna možnosť jeho porušenia, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie.

39. Pokiaľ totiž sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

odvíja od porušenia práv podľa a dohovoru,

vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených práv, je preto celkom

prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 .

40. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky

aj v tejto časti namietaného porušenia základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu II a uznesením najvyššieho súdu II podľa § 56 ods. 2 písm. g)

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

41. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2019