Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)I. ÚS 393/2012
PDF · 229.74 KB
No categories available
I. ÚS 393/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2012
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana
Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. O. K., B., správkyne úpadcu J., s. r. o., B.,
zastúpenej V., s. r. o., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. V., LL.M., B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva pokojne vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 9/2012 z 29. marca 2012,
a takto
rozhodol:
1. Základné právo Mgr. O. K., správkyne úpadcu J., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5
Obdo 9/2012 z 29. marca 2012 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 9/2012 z 29. marca
2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Mgr. O. K., správkyni úpadcu J., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov konania v sume
323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktorú j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet V., s. r. o., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. I. ÚS 393/2012-21 z 22. augusta 2012 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť Mgr. O.
K. (ďalej len ,,sťažovateľka“), správkyne úpadcu J., s. r. o. (ďalej len ,,úpadca“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“),
základného práva pokojne vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Obdo 9/2012 z 29. marca 2012 (ďalej len ,,uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva základná sťažnostná argumentácia založená
na tvrdení sťažovateľky, že najvyšší súd, hoci viazaný ústavným imperatívom obsiahnutým
v čl. 2 ods. 2 ústavy, v rozpore so zákonným príkazom uvedeným v § 47 ods. 1 zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), neskúmal
účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu ku 14. marcu 2012 a neprerušil dovolacie
konanie, ale v jeho majetkovej veci ďalej konal a 29. marca 2012 vydal napadnuté
uznesenie. Týmto uznesením najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2 Cob 362/2010 z 11. októbra 2011 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského
súdu“) v spojení s opravným uznesením zo 6. februára 2012 a vec vrátil tomuto súdu
na ďalšie konanie. Rozsudkom krajského súdu bol pritom zmenený rozsudok Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 31 Cb 26/07 zo 14. júla 2010 (ďalej len ,,okresný súd“ a ,,rozsudok
okresného súdu“) tak, že žalovaný (S., a. s.) bol zaviazaný zaplatiť úpadcovi sumu
242 929,70 € s príslušenstvom a náhradu trov konania v sume 38 264,50 € na účet právneho
zástupcu úpadcu.
3. V čase vyhlásenia ani nadobudnutia právoplatnosti zmeňujúceho rozsudku
krajského súdu pritom spoločnosť J., s. r. o., ako úspešný účastník tohto súdneho konania
ešte nebola ako dlžník účastníkom konkurzného konania, ktoré sa na jej majetok začalo
na návrh jej veriteľa až uznesením okresného súdu sp. zn. 3 K 86/2011 z 9. januára 2012.
Uznesením okresného súdu ako konkurzného súdu sp. zn. 3 K 86/2011 zo 7. marca 2012,
ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 14. marca 2012, bol na majetok úpadcu
vyhlásený konkurz.
4. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že postupom a napadnutým uznesením najvyššieho
súdu bola zmarená účinná ochrana nielen procesných a vecných práv a úpadcu, ale aj tretích
dotknutých osôb. Sťažovateľka na odôvodnenie sťažnosti uvádza:
,,Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v označenom dovolacom konaní
úplne odignoroval zmenu v právnom postavení žalobcu, spoločnosti J., s.r.o., keď bol
na majetok žalobcu vyhlásený konkurz, čím uprel oprávneným subjektom možnosť v súlade
s právnou úpravou konkurzu a reštrukturalizácie uplatňovať ich práva na súdnu a inú
právnu ochranu a práva nerušene vlastni majetok prostredníctvom právnych prostriedkov
a postupov osobitne ustanovených pre oblasť konkurzu a reštrukturalizácie.
Vyhlásenie konkurzu spôsobuje celý rad právne významných účinkov vrátane účinkov
na niektoré prebiehajúce súdne konania, ktorých účastníkom je úpadca.
Podľa § 47 ods. 1 ZoKR ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa
prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu
patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas prerušenia
týchto konaní neplynú.
Podľa § 47 ods. 3 a 4 ZoKR v konaniach prerušených podľa odseku 1 možno
pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva
účastníkom konania namiesto úpadcu. Súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku
podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, možno po vyhlásení konkurzu začať len
na návrh správcu, návrhom podaným voči správcovi v súlade s týmto zákonom alebo
z podnetu orgánu príslušného na konanie, pričom účastníkom konania namiesto úpadcu je
správca....
Účinky prerušenia konania nastávajú momentom vyhlásenia konkurzu, priamo
zo zákona, nie je naň potrebné žiadne procesné rozhodnutie súdu, ktorý vedie konanie,
vyhlásenie konkurzu sa súdom, ktoré vedú uvedené konania, konkurzným súdom
neoznamuje a súd, ktorý vedie konanie je povinný prihliadať na prerušenie konania z
úradnej povinnosti... Z podstaty veci je vylúčené, aby súd v ktorejkoľvek etape konania,
ktoré je prerušené, vydal rozhodnutie vo veci samej, okrem rozhodnutia, ktorým sa konanie
zastavuje z procesných dôvodov.
Predmetom prvostupňového, odvolacieho aj dovolacieho konania je majetkové právo
úpadcu, pohľadávka na zaplatenie istiny 242 929,69 € s príslušenstvom voči dlžníkovi
S., a. s. Predmetná pohľadávka je majetkom, ktorý podlieha konkurzu, pričom tento účinok
nastal vyhlásením konkurzu...
S ohľadom na uvedené skutočnosti nastali procesné účinky vyhlásenia konkurzu,
a teda aj účinky prerušenia konania v zmysle § 47 ods. 1 ZoKR aj na dovolacie konanie
vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
dovolací súd však v rozpore so zákonným príkazom obsiahnutým v ustanovení § 47 ods. 1
ZoKR konal v dovolacom konaní... ďalej a dokonca vydal aj rozhodnutie vo veci samej.
Porušovateľovou povinnosťou bolo prerušiť konanie a vo veci ďalej nevykonávať
procesné úkony. Uvádzame, že účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu..., teda aj
účinok prerušenia konania, nastali dňa 14. marca 2012 a dovolací súd vydal uznesenie
o dovolaní dňa 29. marca 2012, teda v čase, kedy bolo dovolacie konanie zo zákona
prerušené. Správca úpadcu nepodal návrh na pokračovanie v dovolacom konaní, čo je
v zmysle § 47 ods. 3 ZKR podmienkou pre pokračovanie v konaní, ktoré je podľa § 47 ods. 1
ZKR prerušené.
Právo úpadcu, tretích osôb ako aj práva veriteľov či dlžníkov úpadcu na súdnu a inú
právnu ochranu sa v prípade, ak je predmetom súdneho konania majetkové právo
podliehajúce konkurzu, napĺňa výlučne prostredníctvom osobitných konaní upravených
v ZoKR ako spory vyvolané, resp. súvisiace s konkurzným a reštrukturalizačným konaním.
Súd nerešpektujúci prednosť týchto právnych prostriedkov zmaril možnosť úpadcu,
resp. nepriamo aj dotknutých osôb, teda veriteľov účinne uplatňovať svoje práva. Ak má
oprávnený subjekt, v tomto prípade správca úpadcu za to, že na naplnenie práv úpadcu
a účelu konkurzného konania je potrebné v prerušenom konaní pokračovať, z vlastnej vôle
podá návrh na pokračovanie v konaní..., k čomu však v prejednávanom prípade nedošlo.
Postupom súdu, kedy tento po vyhlásení konkurzu konal nezákonne v konaní ďalej
teda nerešpektoval stav prerušenia konania, vznikla situácia, že súd konal ako
s oprávneným subjektom s úpadcom a jeho štatutárnym orgánom, pričom však procesné
práva úpadcu mohol v tom čase vykonávať výlučne správca...
Je legitímne od súdu ako štátneho orgánu očakávať, že bude sledovať verejne
prístupné informácie zverejňované o účastníkoch konania v Obchodnom vestníku. Nakoľko
právna úprava zverejňovania uznesení v konkurznom konaní vyžaduje jeho sledovanie aj
od veriteľov – fyzických a právnických osôb, pokiaľ chcú mať zabezpečený výkon svojich
práv v konkurze, nebolo by ničím odôvodnené, ak by sa táto činnosť nevyžadovala
od štátnych orgánov, ktorým je aj súd.“
II.
5. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa
vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda najvyššieho súdu
vo vyjadrení z 22. októbra 2012 uviedol:
,,Najvyšší súd, ako súd dovolací sťažnosťou napadnutým uznesením zrušil rozsudok
krajského súdu v spojení s opravným uznesením a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie.
Takto rozhodol s odkazom na ustanovenie § 243b ods. 1 OSP a svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že rozsudok odvolacieho súdu... je nepreskúmateľný a účastníkovi je týmto
rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom...
Na margo námietok sťažovateľky najvyšší súd uvádza, že s dôvodmi, ktoré viedli
k zrušujúcemu rozhodnutiu sa dovolací súd podrobne vysporiadal...
Navyše, v zmysle ustanovenia § 243d ods. 1 OSP, krajský súd, ktorého rozhodnutie
bolo zrušené, vec opätovne prejedná a rozhodne meritórnym rozhodnutím...
Ďalej je potrebné uviesť, že dovolacie konanie nebolo prerušené z dôvodu, že
uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu sp. zn. 3 K 86/2011 zo 7. marca 2012
nadobudlo právoplatnosť 31. marca 2012, teda až po rozhodnutí dovolacieho súdu a táto
skutočnosť bola do obchodného registra okresného súdu zapísaná 18. apríla 2012.
Dovolaciemu súdu nebolo doručené uznesenie okresného súdu v súlade s § 22 ods. 2 ZoKR.
Predmetný konkurz bol vyhlásený 31. marca 2012 a funkcia správcu konkurznej podstaty
Mgr. O. K. vznikla 23. júna 2012.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, najvyšší súd má za to, že napadnutým uznesením
k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv nedošlo... Oznamujeme, že najvyšší súd
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“
6. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu listom
z 10. septembra 2012 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
7. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru, že
od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené
podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prejednaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného
súdu. Po posúdení sťažnosti a jej príloh, uznesenia najvyššieho súdu a vyjadrenia
k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je
čiastočne dôvodná.
8. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
10. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne
alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Z judikatúry ústavného súdu možno
in concreto poukázať aj na prípady, keď tento vyslovil porušenie základného práva na súdnu
ochranu a zrušil rozhodnutie všeobecného súdu vydané v takej procesnej situácii, ktorá
vzhľadom na relevantné podústavné normy takýto postup vylučovala (napr. nález
sp. zn. I. ÚS 390/2008, kde ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu potvrdzujúce rozhodnutie prvostupňového súdu o zastavení konania
pri nerešpektovaní zákonného zákazu zastavenia odvolacieho konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku).
11. V posudzovanej veci bolo súčasne nevyhnutné posúdiť, či najvyšší súd konal tak,
ako mu ukladá ústavný imperatív obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, teda na základe ústavy
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Procesná situácia, v ktorej sa
ocitol úpadca, síce nepatrí medzi frekventované v rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, nemožno ju však považovať ani za výnimočnú. Zjednodušene možno povedať, že
v prípade úpadcu išlo v určitom konkrétnom okamihu priebehu súdneho konania v bežnom
obchodno-právnom spore o konkurenciu právomoci dovolacieho súdu a konkurzného súdu.
Dovolací súd pritom rozhodol o dovolaní až potom, ako nastali účinky vyhlásenia konkurzu
a predmetom konania bolo zaplatenie pohľadávky úpadcu voči jeho dlžníkovi, o ktorej
v tom čase existovalo právoplatné rozhodnutie krajského súdu.
12. Ústavný súd už mal možnosť vo veci iného sťažovateľa vyjadriť sa k účinkom
vyhlásenia konkurzu na prebiehajúce konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Aj napriek tomu, že
nešlo o totožnú situáciu, závery ústavného súdu v tejto inej veci sú analogicky
aplikovateľné aj vo veci sťažovateľky. V náleze sp. zn. I. ÚS 368/08 ústavný súd nevyhovel
sťažnosti sťažovateľa, ktorý navrhoval vysloviť porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a sťažnosť
odôvodnil tým, že najvyšší súd nekonal o mimoriadnom dovolaní, ktoré podal generálny
prokurátor na jeho podnet potom, ako bol vyhlásený konkurz na druhého účastníka súdneho
konania. Ústavný súd uzavrel, že dôsledkom vyhlásenia konkurzu bolo prerušenie konania v
jeho veci na najvyššom súde, pričom k prerušeniu konania došlo zo zákona (ex lege)
Výraz ,,sa prerušujú“ ústavný súd interpretoval ako zákonný imperatív, ktorým je každý
konajúci súd (vrátane najvyššieho súdu v konaní o dovolaní, alt. mimoriadnom dovolaní)
viazaný a nemôže sa od neho odchýliť tak, ako to požadoval sťažovateľ. Sťažovateľ vo veci
sp. zn. I. ÚS 368/08 argumentoval aj tým, že konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora je novo začatým konaním s právne relevantným začiatkom (podanie
mimoriadneho dovolania na najvyššom súde) a právne relevantným koncom v podobe
rozhodnutia najvyššieho súdu o ňom. S týmto názorom sa však ústavný súd nestotožnil.
Občianske súdne konanie v obchodno-právnej veci sa začalo na okresnom súde a na základe
podaného odvolania pokračovalo na krajskom súde. Mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora proti právoplatnému rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského
súdu sa týkalo tej istej právnej veci, ktorá bola predmetom konania na okresnom súde
a krajskom súde a v konaní na strane žalobcu a žalovaného vystupovali tí istí účastníci.
Totožnosť predmetu konania a totožnosť jeho účastníkov neumožňujú urobiť radikálny
záver prezentovaný sťažovateľom, že konanie na najvyššom súde sa neprerušuje. Konanie
na najvyššom súde po podaní mimoriadneho dovolania bolo súčasťou konania (etapou,
štádiom) v obchodno-právnej veci sťažovateľa, ktoré sa začalo na okresnom súde. Ústavný
súd bol preto názoru, že konanie pred najvyšším súdom vo veci sťažovateľa bolo v dôsledku
vyhlásenia konkurzu na druhého účastníka tohto konania ex lege prerušené [§ 14 ods. 1
písm. d) zákona č. 328/1991 Zb.] a existencia tejto zákonnej prekážky bránila najvyššiemu
súdu konať. Ak najvyšší súd podľa účinnej zákonnej úpravy konať nemohol, nemohol ani
porušiť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
13. Aj napriek tomu, že zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov už bol v čase rozhodovania najvyššieho súdu zrušený, úprava
prerušenia súdnych konaní v rámci účinkov vyhlásenia konkurzu ostala obdobná.
Vychádzajúc z § 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, tento zákon upravuje riešenie
úpadku dlžníka speňažením majetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov.
Kolektívne uspokojenie veriteľov speňažením majetku dlžníka vylučuje individuálne
postupy, a práve z tohto dôvodu § 47 ods. 1 a 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
ustanovujú, že vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa
týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, a že v takto prerušených
konaniach možno pokračovať na návrh správcu, ktorý sa podaním takéhoto návrhu stáva
účastníkom konania namiesto úpadcu. Dikcia zákona o konkurze a reštrukturalizácii pritom
nerozlišuje, či úpadca vystupoval na strane žalobcu alebo žalovaného, a nie je relevantné ani
to, v akom štádiu sa nachádza prebiehajúce súdne konanie (prvostupňové, odvolacie,
dovolacie). Jediným referenčným kritériom prerušenia súdneho konania je, že sa týka
majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi.
14. V tejto veci ústavný súd považoval za nespornú skutočnosť, že pohľadávka
úpadcu, ktorá bola predmetom súdneho konania, patrí pod obsah pojmu majetok
podliehajúci konkurzu (§ 67 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), pričom pre nedostatok
právomoci mu neprislúchalo skúmať jej existenciu alebo výšku a už vôbec nie revidovať
závery, ktoré v zmeňujúcom rozsudku vyslovil krajský súd. Ústavný súd sa preto obmedzil
na skúmanie podstatnej právnej otázky, ktorou ostala právomoc najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu zrušiť zmeňujúci rozsudok krajského súdu potom, ako nastali účinky
vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu.
15. Podľa § 23 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyhlásením konkurzu sa
začína konkurz. Konkurz sa považuje za vyhlásený zverejnením uznesenia o vyhlásení
konkurzu v Obchodnom vestníku. Vyhlásením konkurzu sa dlžník stáva úpadcom.
V prípade úpadcu bol konkurz vyhlásený uznesením okresného súdu zo 7. marca 2012,
ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 14. marca 2012. Týmto dňom nastali účinky
vyhlásenia konkurzu predpokladané v ustanoveniach prvého oddielu piatej hlavy zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, vrátane prerušenia súdneho konania v spore o zaplatenie
sumy 242 929,70 € s príslušenstvom, ktorej sa domáhal úpadca ako žalobca proti
spoločnosti S., a. s., ako žalovanému. Súdne konanie sa v tomto momente (14. marca 2012)
nachádzalo v štádiu dovolacieho konania, keď najvyšší súd mal rozhodnúť o dovolaní
žalovaného proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu, ktorým ho tento zaviazal zaplatiť
úpadcovi žalovanú sumu s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania. Týmto dňom však
zároveň došlo k prerušeniu dovolacieho konania, a to ex lege bez toho, aby sa na to
vyžadovala akákoľvek forma procesnej iniciatívy dovolacieho súdu. Pokiaľ zákon
o konkurze a reštrukturalizácii v § 47 ods. 1 ustanovuje, že súdne konanie sa prerušuje, táto
procesná norma je prekážkou ďalšieho konania dovolacieho súdu, ktorý v dôsledku
zákonného prerušenia konania nemôže vo veci ďalej konať a už vôbec nemôže vo veci
meritórne rozhodnúť, a to ani vtedy, ak zistí, že dovolanie je dôvodné a je na mieste zrušiť
rozhodnutie odvolacieho súdu. Subjektívna ne/vedomosť dovolacieho súdu o prerušení
konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu je pritom rovnako právne irelevantná, keď účinok
prerušenia konania nastáva objektívne nezávisle na poznaní tejto skutočnosti konajúcim
dovolacím súdom. De lege lata pritom platí, že súd môže v prerušenom konaní pokračovať
iba na návrh správcu, ktorý sa takto stáva dominus litis a jedine od jeho iniciatívy závisí
prípadné pokračovanie v prerušenom konaní.
16. V súdenej veci nie je sporné, že najvyšší súd rozhodol o dovolaní potom, ako
bolo konanie ex lege prerušené, a nie je sporné ani to, že najvyšší súd nerozhodol na návrh
správcu. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sa javí, že najvyšší súd jednoducho
v čase rozhodnutia (29. marca 2012) nemal vedomosť o tom, že konanie bolo prerušené,
pričom tento predpoklad ústavného súdu umocňuje aj vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu
k prijatej sťažnosti. Argumentácia najvyššieho súdu, v zmysle ktorej uznesenie o vyhlásení
konkurzu nadobudlo právoplatnosť až 31. marca 2012, a táto skutočnosť bola
do obchodného registra zapísaná až 18. apríla 2012, neobstojí, keďže platná práva úprava
spája účinky vyhlásenia konkurzu so zverejnením uznesenia o jeho vyhlásení v Obchodnom
vestníku a táto skutočnosť nastala 14. marca 2012. Rovnako neobstojí argumentácia
najvyššieho súdu, že mu konkurzný súd nedoručil uznesenie o vyhlásení konkurzu. Je síce
pravdou, že § 22 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ukladá konkurznému súdu
povinnosť doručiť uznesenie o vyhlásení konkurzu aj súdu známym orgánom, ktoré vedú
s dlžníkom konanie, ktoré sa v dôsledku vyhlásenia konkurzu prerušuje, táto povinnosť má
však len informačný charakter a ani jej prípadné nesplnenie nemôže zmariť objektívne
nastané účinky vyhlásenia konkurzu tak, ako ich predpokladá § 47 ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii. Bez ohľadu na uvedené však ústavný súd z uznesenia okresného súdu
zistil, že tento s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nemal vedomosť o prebiehajúcom
konaní, ktorého predmetom bola žalovaná pohľadávka úpadcu voči žalovanému. Túto totiž
v rámci vyjadrenia o svojich majetkových pomeroch neidentifikoval ani samotný úpadca
(vtedy ešte ako dlžník) vo vyjadrení k návrhu na vyhlásenie konkurzu a ani predbežný
správca ustanovený uznesením konkurzného súdu z 31. januára 2012.
17. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené uzatvára, že najvyšší súd v rozpore
s ústavným imperatívom konať iba na základe zákona a v jeho medziach v súdenej právnej
veci konal a rozhodol vtedy, keď už vzhľadom na účinky vyhlásenia konkurzu na majetok
úpadcu bolo dovolacie konanie prerušené (z čoho implicitne vyplývala nemožnosť
meritórneho rozhodnutia o dovolaní), a to bez toho, aby pokračovanie v konaní inicioval
správca. Najvyšší súd tak poskytol súdnu ochranu žalovanému účastníkovi konania,
ktorému v danom čase už túto ochranu poskytnúť nemohol, a naopak, neposkytol zákonnú
a spravodlivú súdnu ochranu ani úpadcovi (v rovine prerušeného konania) a ani správcovi,
ktorý ako dominus litis mohol jediný iniciovať pokračovanie v konaní a stať sa tým
účastníkom konania namiesto úpadcu. Tým porušil základné právo správcu na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (výrok 1 nálezu). Z hľadiska ochrany ústavnosti je pritom irelevantné, že
v čase rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bol správcom úpadcu Ing. E. H., PhD., a
sťažovateľka sa stala správcom až po uznesení konkurzného súdu z 18. júna 2012.
Prerušenie konania totiž nastáva ex lege a právo iniciovať pokračovanie v konaní zákona
o konkurze a reštrukturalizácii spája s osobou správcu bez ohľadu na to, kto túto funkciu
zastáva.
18. Na výrok o porušení označených práv sťažovateľky nadväzoval výrok o zrušení
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a o vrátení veci na ďalšie konanie podľa čl. 127
ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde (výrok 2 nálezu).
Pod vrátením veci na ďalšie konanie je potrebné rozumieť vrátenie veci najvyššiemu súdu
do štádia prerušeného konania o dovolaní žalovaného, pričom ďalší osud dovolacieho
konania závisí od naplnenia predpokladov ustanovených v príslušných ustanoveniach
zákona o konkurze a reštrukturalizácii (napr. správca môže iniciovať pokračovanie v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 alebo účinky vyhlásenia konkurzu môžu zaniknúť zverejnením
oznámenia o právoplatnosti uznesenia o zrušení konkurzu v Obchodnom vestníku podľa
§ 102 ods. 5).
19. Pokiaľ sťažovateľka súčasne namietala porušenie svojich majetkových práv
uznesením najvyššieho súdu (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu), v tejto
časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel. Správca síce môže byť účastníkom konkurzného
konania v tej jeho časti, kde sa má rozhodovať o jeho právach a povinnostiach (§ 24 ods. 3
zákona o konkurze a reštrukturalizácii), najvyšší súd však napadnutým uznesením nemohol
zasiahnuť do jej pohľadávok či majetkovo-právneho postavenia. Absentuje tu teda príčinná
súvislosť medzi napadnutým uznesením a označenými právami správcu, a preto ústavný súd
sťažnosti v tejto časti nevyhovel (výrok 4 nálezu).
III.
20. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky.
S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania pred ústavným
súdom v sume 323,50 €, a to za 2 úkony právnej pomoci po 127,16 €, t. j. prevzatie
a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,63 € a 20 %
DPH v sume 53,92 €, ktoré zaviazal najvyšší súd zaplatiť na účet jej právneho zástupcu do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého
proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012