Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 393/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2012

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana

Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. O. K., B., správkyne úpadcu J., s. r. o., B.,

zastúpenej V., s. r. o., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. V., LL.M., B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva pokojne vlastniť majetok

podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v spojení s postupom a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. marca 2012,

a takto

rozhodol:

1. Základné právo Mgr. O. K., správkyne úpadcu J., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5

Obdo 9/2012 z 29. marca 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. marca

2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Mgr. O. K., správkyni úpadcu J., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov konania v sume

323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktorú j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet V., s. r. o., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -21 z 22. augusta 2012 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť Mgr. O.

K. (ďalej len ,,sťažovateľka“), správkyne úpadcu J., s. r. o. (ďalej len ,,úpadca“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“),

základného práva pokojne vlastniť majetok podľa a Dodatkového

protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. marca 2012 (ďalej len ,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva základná sťažnostná argumentácia založená

na tvrdení sťažovateľky, že najvyšší súd, hoci viazaný ústavným imperatívom obsiahnutým

v , v rozpore so zákonným príkazom uvedeným v zákona

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), neskúmal

účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu ku 14. marcu 2012 a neprerušil dovolacie

konanie, ale v jeho majetkovej veci ďalej konal a 29. marca 2012 vydal napadnuté

uznesenie. Týmto uznesením najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 11. októbra 2011 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského

súdu“) v spojení s opravným uznesením zo 6. februára 2012 a vec vrátil tomuto súdu

na ďalšie konanie. Rozsudkom krajského súdu bol pritom zmenený rozsudok Okresného

súdu Bratislava I sp. zn. zo 14. júla 2010 (ďalej len ,,okresný súd“ a ,,rozsudok

okresného súdu“) tak, že žalovaný (S., a. s.) bol zaviazaný zaplatiť úpadcovi sumu

242 929,70 € s príslušenstvom a náhradu trov konania v sume 38 264,50 € na účet právneho

zástupcu úpadcu.

3. V čase vyhlásenia ani nadobudnutia právoplatnosti zmeňujúceho rozsudku

krajského súdu pritom spoločnosť J., s. r. o., ako úspešný účastník tohto súdneho konania

ešte nebola ako dlžník účastníkom konkurzného konania, ktoré sa na jej majetok začalo

na návrh jej veriteľa až uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. januára 2012.

Uznesením okresného súdu ako konkurzného súdu sp. zn. zo 7. marca 2012,

ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 14. marca 2012, bol na majetok úpadcu

vyhlásený konkurz.

4. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že postupom a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu bola zmarená účinná ochrana nielen procesných a vecných práv a úpadcu, ale aj tretích

dotknutých osôb. Sťažovateľka na odôvodnenie sťažnosti uvádza:

,,Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v označenom dovolacom konaní

úplne odignoroval zmenu v právnom postavení žalobcu, spoločnosti J., s.r.o., keď bol

na majetok žalobcu vyhlásený konkurz, čím uprel oprávneným subjektom možnosť v súlade

s právnou úpravou konkurzu a reštrukturalizácie uplatňovať ich práva na súdnu a inú

právnu ochranu a práva nerušene vlastni majetok prostredníctvom právnych prostriedkov

a postupov osobitne ustanovených pre oblasť konkurzu a reštrukturalizácie.

Vyhlásenie konkurzu spôsobuje celý rad právne významných účinkov vrátane účinkov

na niektoré prebiehajúce súdne konania, ktorých účastníkom je úpadca.

Podľa § 47 ods. 1 ZoKR ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa

prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu

patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas prerušenia

týchto konaní neplynú.

Podľa § 47 ods. 3 a 4 ZoKR v konaniach prerušených podľa odseku 1 možno

pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva

účastníkom konania namiesto úpadcu. Súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku

podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, možno po vyhlásení konkurzu začať len

na návrh správcu, návrhom podaným voči správcovi v súlade s týmto zákonom alebo

z podnetu orgánu príslušného na konanie, pričom účastníkom konania namiesto úpadcu je

správca....

Účinky prerušenia konania nastávajú momentom vyhlásenia konkurzu, priamo

zo zákona, nie je naň potrebné žiadne procesné rozhodnutie súdu, ktorý vedie konanie,

vyhlásenie konkurzu sa súdom, ktoré vedú uvedené konania, konkurzným súdom

neoznamuje a súd, ktorý vedie konanie je povinný prihliadať na prerušenie konania z

úradnej povinnosti... Z podstaty veci je vylúčené, aby súd v ktorejkoľvek etape konania,

ktoré je prerušené, vydal rozhodnutie vo veci samej, okrem rozhodnutia, ktorým sa konanie

zastavuje z procesných dôvodov.

Predmetom prvostupňového, odvolacieho aj dovolacieho konania je majetkové právo

úpadcu, pohľadávka na zaplatenie istiny 242 929,69 € s príslušenstvom voči dlžníkovi

S., a. s. Predmetná pohľadávka je majetkom, ktorý podlieha konkurzu, pričom tento účinok

nastal vyhlásením konkurzu...

S ohľadom na uvedené skutočnosti nastali procesné účinky vyhlásenia konkurzu,

a teda aj účinky prerušenia konania v zmysle § 47 ods. 1 ZoKR aj na dovolacie konanie

vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

dovolací súd však v rozpore so zákonným príkazom obsiahnutým v ustanovení § 47 ods. 1

ZoKR konal v dovolacom konaní... ďalej a dokonca vydal aj rozhodnutie vo veci samej.

Porušovateľovou povinnosťou bolo prerušiť konanie a vo veci ďalej nevykonávať

procesné úkony. Uvádzame, že účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu..., teda aj

účinok prerušenia konania, nastali dňa 14. marca 2012 a dovolací súd vydal uznesenie

o dovolaní dňa 29. marca 2012, teda v čase, kedy bolo dovolacie konanie zo zákona

prerušené. Správca úpadcu nepodal návrh na pokračovanie v dovolacom konaní, čo je

v zmysle podmienkou pre pokračovanie v konaní, ktoré je podľa

prerušené.

Právo úpadcu, tretích osôb ako aj práva veriteľov či dlžníkov úpadcu na súdnu a inú

právnu ochranu sa v prípade, ak je predmetom súdneho konania majetkové právo

podliehajúce konkurzu, napĺňa výlučne prostredníctvom osobitných konaní upravených

v ZoKR ako spory vyvolané, resp. súvisiace s konkurzným a reštrukturalizačným konaním.

Súd nerešpektujúci prednosť týchto právnych prostriedkov zmaril možnosť úpadcu,

resp. nepriamo aj dotknutých osôb, teda veriteľov účinne uplatňovať svoje práva. Ak má

oprávnený subjekt, v tomto prípade správca úpadcu za to, že na naplnenie práv úpadcu

a účelu konkurzného konania je potrebné v prerušenom konaní pokračovať, z vlastnej vôle

podá návrh na pokračovanie v konaní..., k čomu však v prejednávanom prípade nedošlo.

Postupom súdu, kedy tento po vyhlásení konkurzu konal nezákonne v konaní ďalej

teda nerešpektoval stav prerušenia konania, vznikla situácia, že súd konal ako

s oprávneným subjektom s úpadcom a jeho štatutárnym orgánom, pričom však procesné

práva úpadcu mohol v tom čase vykonávať výlučne správca...

Je legitímne od súdu ako štátneho orgánu očakávať, že bude sledovať verejne

prístupné informácie zverejňované o účastníkoch konania v Obchodnom vestníku. Nakoľko

právna úprava zverejňovania uznesení v konkurznom konaní vyžaduje jeho sledovanie aj

od veriteľov – fyzických a právnických osôb, pokiaľ chcú mať zabezpečený výkon svojich

práv v konkurze, nebolo by ničím odôvodnené, ak by sa táto činnosť nevyžadovala

od štátnych orgánov, ktorým je aj súd.“

II.

5. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa

vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda najvyššieho súdu

vo vyjadrení z 22. októbra 2012 uviedol:

,,Najvyšší súd, ako súd dovolací sťažnosťou napadnutým uznesením zrušil rozsudok

krajského súdu v spojení s opravným uznesením a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie.

Takto rozhodol s odkazom na ustanovenie a svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že rozsudok odvolacieho súdu... je nepreskúmateľný a účastníkovi je týmto

rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom...

Na margo námietok sťažovateľky najvyšší súd uvádza, že s dôvodmi, ktoré viedli

k zrušujúcemu rozhodnutiu sa dovolací súd podrobne vysporiadal...

Navyše, v zmysle ustanovenia , krajský súd, ktorého rozhodnutie

bolo zrušené, vec opätovne prejedná a rozhodne meritórnym rozhodnutím...

Ďalej je potrebné uviesť, že dovolacie konanie nebolo prerušené z dôvodu, že

uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu sp. zn. zo 7. marca 2012

nadobudlo právoplatnosť 31. marca 2012, teda až po rozhodnutí dovolacieho súdu a táto

skutočnosť bola do obchodného registra okresného súdu zapísaná 18. apríla 2012.

Dovolaciemu súdu nebolo doručené uznesenie okresného súdu v súlade s § 22 ods. 2 ZoKR.

Predmetný konkurz bol vyhlásený 31. marca 2012 a funkcia správcu konkurznej podstaty

Mgr. O. K. vznikla 23. júna 2012.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, najvyšší súd má za to, že napadnutým uznesením

k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv nedošlo... Oznamujeme, že najvyšší súd

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“

6. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu listom

z 10. septembra 2012 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru, že

od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené

podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prejednaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného

súdu. Po posúdení sťažnosti a jej príloh, uznesenia najvyššieho súdu a vyjadrenia

k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je

čiastočne dôvodná.

8. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa má každý právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne

alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd

(napr. , , ). Z judikatúry ústavného súdu možno

in concreto poukázať aj na prípady, keď tento vyslovil porušenie základného práva na súdnu

ochranu a zrušil rozhodnutie všeobecného súdu vydané v takej procesnej situácii, ktorá

vzhľadom na relevantné podústavné normy takýto postup vylučovala (napr. nález

sp. zn. , kde ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu potvrdzujúce rozhodnutie prvostupňového súdu o zastavení konania

pri nerešpektovaní zákonného zákazu zastavenia odvolacieho konania pre nezaplatenie

súdneho poplatku).

11. V posudzovanej veci bolo súčasne nevyhnutné posúdiť, či najvyšší súd konal tak,

ako mu ukladá ústavný imperatív obsiahnutý v , teda na základe

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Procesná situácia, v ktorej sa

ocitol úpadca, síce nepatrí medzi frekventované v rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, nemožno ju však považovať ani za výnimočnú. Zjednodušene možno povedať, že

v prípade úpadcu išlo v určitom konkrétnom okamihu priebehu súdneho konania v bežnom

obchodno-právnom spore o konkurenciu právomoci dovolacieho súdu a konkurzného súdu.

Dovolací súd pritom rozhodol o dovolaní až potom, ako nastali účinky vyhlásenia konkurzu

a predmetom konania bolo zaplatenie pohľadávky úpadcu voči jeho dlžníkovi, o ktorej

v tom čase existovalo právoplatné rozhodnutie krajského súdu.

12. Ústavný súd už mal možnosť vo veci iného sťažovateľa vyjadriť sa k účinkom

vyhlásenia konkurzu na prebiehajúce konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Aj napriek tomu, že

nešlo o totožnú situáciu, závery ústavného súdu v tejto inej veci sú analogicky

aplikovateľné aj vo veci sťažovateľky. V náleze sp. zn. ústavný súd nevyhovel

sťažnosti sťažovateľa, ktorý navrhoval vysloviť porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , a sťažnosť

odôvodnil tým, že najvyšší súd nekonal o mimoriadnom dovolaní, ktoré podal generálny

prokurátor na jeho podnet potom, ako bol vyhlásený konkurz na druhého účastníka súdneho

konania. Ústavný súd uzavrel, že dôsledkom vyhlásenia konkurzu bolo prerušenie konania v

jeho veci na najvyššom súde, pričom k prerušeniu konania došlo zo zákona (ex lege)

Výraz ,,sa prerušujú“ ústavný súd interpretoval ako zákonný imperatív, ktorým je každý

konajúci súd (vrátane najvyššieho súdu v konaní o dovolaní, alt. mimoriadnom dovolaní)

viazaný a nemôže sa od neho odchýliť tak, ako to požadoval sťažovateľ. Sťažovateľ vo veci

sp. zn. argumentoval aj tým, že konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora je novo začatým konaním s právne relevantným začiatkom (podanie

mimoriadneho dovolania na najvyššom súde) a právne relevantným koncom v podobe

rozhodnutia najvyššieho súdu o ňom. S týmto názorom sa však ústavný súd nestotožnil.

Občianske súdne konanie v obchodno-právnej veci sa začalo na okresnom súde a na základe

podaného odvolania pokračovalo na krajskom súde. Mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora proti právoplatnému rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského

súdu sa týkalo tej istej právnej veci, ktorá bola predmetom konania na okresnom súde

a krajskom súde a v konaní na strane žalobcu a žalovaného vystupovali tí istí účastníci.

Totožnosť predmetu konania a totožnosť jeho účastníkov neumožňujú urobiť radikálny

záver prezentovaný sťažovateľom, že konanie na najvyššom súde sa neprerušuje. Konanie

na najvyššom súde po podaní mimoriadneho dovolania bolo súčasťou konania (etapou,

štádiom) v obchodno-právnej veci sťažovateľa, ktoré sa začalo na okresnom súde. Ústavný

súd bol preto názoru, že konanie pred najvyšším súdom vo veci sťažovateľa bolo v dôsledku

vyhlásenia konkurzu na druhého účastníka tohto konania ex lege prerušené [§ 14 ods. 1

písm. d) ] a existencia tejto zákonnej prekážky bránila najvyššiemu

súdu konať. Ak najvyšší súd podľa účinnej zákonnej úpravy konať nemohol, nemohol ani

porušiť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

13. Aj napriek tomu, že o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov už bol v čase rozhodovania najvyššieho súdu zrušený, úprava

prerušenia súdnych konaní v rámci účinkov vyhlásenia konkurzu ostala obdobná.

Vychádzajúc z § 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, tento zákon upravuje riešenie

úpadku dlžníka speňažením majetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov.

Kolektívne uspokojenie veriteľov speňažením majetku dlžníka vylučuje individuálne

postupy, a práve z tohto dôvodu § 47 ods. 1 a 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii

ustanovujú, že vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa

týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, a že v takto prerušených

konaniach možno pokračovať na návrh správcu, ktorý sa podaním takéhoto návrhu stáva

účastníkom konania namiesto úpadcu. Dikcia zákona o konkurze a reštrukturalizácii pritom

nerozlišuje, či úpadca vystupoval na strane žalobcu alebo žalovaného, a nie je relevantné ani

to, v akom štádiu sa nachádza prebiehajúce súdne konanie (prvostupňové, odvolacie,

dovolacie). Jediným referenčným kritériom prerušenia súdneho konania je, že sa týka

majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi.

14. V tejto veci ústavný súd považoval za nespornú skutočnosť, že pohľadávka

úpadcu, ktorá bola predmetom súdneho konania, patrí pod obsah pojmu majetok

podliehajúci konkurzu (§ 67 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), pričom pre nedostatok

právomoci mu neprislúchalo skúmať jej existenciu alebo výšku a už vôbec nie revidovať

závery, ktoré v zmeňujúcom rozsudku vyslovil krajský súd. Ústavný súd sa preto obmedzil

na skúmanie podstatnej právnej otázky, ktorou ostala právomoc najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu zrušiť zmeňujúci rozsudok krajského súdu potom, ako nastali účinky

vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu.

15. Podľa § 23 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyhlásením konkurzu sa

začína konkurz. Konkurz sa považuje za vyhlásený zverejnením uznesenia o vyhlásení

konkurzu v Obchodnom vestníku. Vyhlásením konkurzu sa dlžník stáva úpadcom.

V prípade úpadcu bol konkurz vyhlásený uznesením okresného súdu zo 7. marca 2012,

ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 14. marca 2012. Týmto dňom nastali účinky

vyhlásenia konkurzu predpokladané v ustanoveniach prvého oddielu piatej hlavy zákona

o konkurze a reštrukturalizácii, vrátane prerušenia súdneho konania v spore o zaplatenie

sumy 242 929,70 € s príslušenstvom, ktorej sa domáhal úpadca ako žalobca proti

spoločnosti S., a. s., ako žalovanému. Súdne konanie sa v tomto momente (14. marca 2012)

nachádzalo v štádiu dovolacieho konania, keď najvyšší súd mal rozhodnúť o dovolaní

žalovaného proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu, ktorým ho tento zaviazal zaplatiť

úpadcovi žalovanú sumu s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania. Týmto dňom však

zároveň došlo k prerušeniu dovolacieho konania, a to ex lege bez toho, aby sa na to

vyžadovala akákoľvek forma procesnej iniciatívy dovolacieho súdu. Pokiaľ zákon

o konkurze a reštrukturalizácii v § 47 ods. 1 ustanovuje, že súdne konanie sa prerušuje, táto

procesná norma je prekážkou ďalšieho konania dovolacieho súdu, ktorý v dôsledku

zákonného prerušenia konania nemôže vo veci ďalej konať a už vôbec nemôže vo veci

meritórne rozhodnúť, a to ani vtedy, ak zistí, že dovolanie je dôvodné a je na mieste zrušiť

rozhodnutie odvolacieho súdu. Subjektívna ne/vedomosť dovolacieho súdu o prerušení

konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu je pritom rovnako právne irelevantná, keď účinok

prerušenia konania nastáva objektívne nezávisle na poznaní tejto skutočnosti konajúcim

dovolacím súdom. De lege lata pritom platí, že súd môže v prerušenom konaní pokračovať

iba na návrh správcu, ktorý sa takto stáva dominus litis a jedine od jeho iniciatívy závisí

prípadné pokračovanie v prerušenom konaní.

16. V súdenej veci nie je sporné, že najvyšší súd rozhodol o dovolaní potom, ako

bolo konanie ex lege prerušené, a nie je sporné ani to, že najvyšší súd nerozhodol na návrh

správcu. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sa javí, že najvyšší súd jednoducho

v čase rozhodnutia (29. marca 2012) nemal vedomosť o tom, že konanie bolo prerušené,

pričom tento predpoklad ústavného súdu umocňuje aj vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu

k prijatej sťažnosti. Argumentácia najvyššieho súdu, v zmysle ktorej uznesenie o vyhlásení

konkurzu nadobudlo právoplatnosť až 31. marca 2012, a táto skutočnosť bola

do obchodného registra zapísaná až 18. apríla 2012, neobstojí, keďže platná práva úprava

spája účinky vyhlásenia konkurzu so zverejnením uznesenia o jeho vyhlásení v Obchodnom

vestníku a táto skutočnosť nastala 14. marca 2012. Rovnako neobstojí argumentácia

najvyššieho súdu, že mu konkurzný súd nedoručil uznesenie o vyhlásení konkurzu. Je síce

pravdou, že § 22 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ukladá konkurznému súdu

povinnosť doručiť uznesenie o vyhlásení konkurzu aj súdu známym orgánom, ktoré vedú

s dlžníkom konanie, ktoré sa v dôsledku vyhlásenia konkurzu prerušuje, táto povinnosť má

však len informačný charakter a ani jej prípadné nesplnenie nemôže zmariť objektívne

nastané účinky vyhlásenia konkurzu tak, ako ich predpokladá § 47 ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. Bez ohľadu na uvedené však ústavný súd z uznesenia okresného súdu

zistil, že tento s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nemal vedomosť o prebiehajúcom

konaní, ktorého predmetom bola žalovaná pohľadávka úpadcu voči žalovanému. Túto totiž

v rámci vyjadrenia o svojich majetkových pomeroch neidentifikoval ani samotný úpadca

(vtedy ešte ako dlžník) vo vyjadrení k návrhu na vyhlásenie konkurzu a ani predbežný

správca ustanovený uznesením konkurzného súdu z 31. januára 2012.

17. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené uzatvára, že najvyšší súd v rozpore

s ústavným imperatívom konať iba na základe zákona a v jeho medziach v súdenej právnej

veci konal a rozhodol vtedy, keď už vzhľadom na účinky vyhlásenia konkurzu na majetok

úpadcu bolo dovolacie konanie prerušené (z čoho implicitne vyplývala nemožnosť

meritórneho rozhodnutia o dovolaní), a to bez toho, aby pokračovanie v konaní inicioval

správca. Najvyšší súd tak poskytol súdnu ochranu žalovanému účastníkovi konania,

ktorému v danom čase už túto ochranu poskytnúť nemohol, a naopak, neposkytol zákonnú

a spravodlivú súdnu ochranu ani úpadcovi (v rovine prerušeného konania) a ani správcovi,

ktorý ako dominus litis mohol jediný iniciovať pokračovanie v konaní a stať sa tým

účastníkom konania namiesto úpadcu. Tým porušil základné právo správcu na súdnu

ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru (výrok 1 nálezu). Z hľadiska ochrany ústavnosti je pritom irelevantné, že

v čase rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bol správcom úpadcu Ing. E. H., PhD., a

sťažovateľka sa stala správcom až po uznesení konkurzného súdu z 18. júna 2012.

Prerušenie konania totiž nastáva ex lege a právo iniciovať pokračovanie v konaní zákona

o konkurze a reštrukturalizácii spája s osobou správcu bez ohľadu na to, kto túto funkciu

zastáva.

18. Na výrok o porušení označených práv sťažovateľky nadväzoval výrok o zrušení

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a o vrátení veci na ďalšie konanie podľa čl. 127

ods. 2 v spojení s (výrok 2 nálezu).

Pod vrátením veci na ďalšie konanie je potrebné rozumieť vrátenie veci najvyššiemu súdu

do štádia prerušeného konania o dovolaní žalovaného, pričom ďalší osud dovolacieho

konania závisí od naplnenia predpokladov ustanovených v príslušných ustanoveniach

zákona o konkurze a reštrukturalizácii (napr. správca môže iniciovať pokračovanie v konaní

podľa čl. 47 ods. 3 alebo účinky vyhlásenia konkurzu môžu zaniknúť zverejnením

oznámenia o právoplatnosti uznesenia o zrušení konkurzu v Obchodnom vestníku podľa

§ 102 ods. 5).

19. Pokiaľ sťažovateľka súčasne namietala porušenie svojich majetkových práv

uznesením najvyššieho súdu ( a dodatkového protokolu), v tejto

časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel. Správca síce môže byť účastníkom konkurzného

konania v tej jeho časti, kde sa má rozhodovať o jeho právach a povinnostiach (§ 24 ods. 3

zákona o konkurze a reštrukturalizácii), najvyšší súd však napadnutým uznesením nemohol

zasiahnuť do jej pohľadávok či majetkovo-právneho postavenia. Absentuje tu teda príčinná

súvislosť medzi napadnutým uznesením a označenými právami správcu, a preto ústavný súd

sťažnosti v tejto časti nevyhovel (výrok 4 nálezu).

III.

20. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky.

S poukazom na a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania pred ústavným

súdom v sume 323,50 €, a to za 2 úkony právnej pomoci po 127,16 €, t. j. prevzatie

a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,63 € a 20 %

DPH v sume 53,92 €, ktoré zaviazal najvyšší súd zaplatiť na účet jej právneho zástupcu do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom na , podľa ktorého

proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012