Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Obdo/9/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J., s. r. o., H.B., IČO: X.

proti žalovanému: S., a. s., K.B., IČO: X., zast. V., s. r. o., P.B., IČO: X., o zaplatenie

242 929,69 eur s prísl., vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. ,

o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 11. októbra 2011, č. k. -259 v spojení s opravným uznesením

zo 6. februára 2012, č. k. -384, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 11. októbra 2011, č. k. -259 v spojení s opravným uznesením

zo 6. februára 2012, č. k. -384 a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e:

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 14. júla 2010, č. k. -200 návrh

v celom rozsahu zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa svojim návrhom domáhal zaplatenia

sumy 242 929,69 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12% ročne od 31.12.2003

do zaplatenia, ktorý odvodil od uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 26.03.2007

medzi žalobcom ako postupníkom a JUDr. P.K. ako postupcom. Predmetom tejto zmluvy

bolo odplatné postúpenie pohľadávky JUDr. P.K. voči žalovanému.

Táto pohľadávka mu mala vzniknúť na základe rámcovej zmluvy pri vykonávaní exekúcie

zo dňa 26.02.2002, ktorá bola uzavretá medzi JUDr. P.K. - súdnym exekútorom a žalovaným

a v súlade s dodatkom č. 1 k rámcovej zmluve mal vzniknúť JUDr. P.K. nárok na zaplatenie

odmeny vo výške 20% z celkovo vymoženej pohľadávky

pre žalovaného. Žalovaný dlžnú sumu postupcovi ani žalobcovi doposiaľ neuhradil.

Na základe vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že dodatok č. 1

k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní exekúcií bol uzatvorený medzi žalovaným

a právnym predchodcom žalobcu, ako medzi oprávneným v exekučnom konaní a súdnym

exekútorom. Z toho dôvodu súd nemohol prisvedčiť tvrdeniam žalobcu, že dodatok č. 1

bol uzatvorený s jeho právnym predchodcom ako súkromnou osobou.

Žalobca sa vo svojom vyjadrení z 20. februára 2009 vyjadril aj ku skutočnosti,

že právne úkony jeho právneho predchodcu nepredstavovali zárobkovú činnosť vzhľadom

k tomu, že išlo o jednorazovú činnosť, a teda boli dovoleným plnením v zmysle právnych

predpisov, odvolaním sa na SR, podľa ktorého každý môže konať,

čo nie je zákonom zakázané. Je nepochybné, že právny predchodca žalobcu bol v čase

podpísania dodatku č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní exekúcií súdnym

exekútorom. Podľa § 4 Exekučného poriadku je činnosť exekútora nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, alebo s vykonávaním inej zárobkovej

činnosti, s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Zo znenia tohto ustanovenia jasne vyplýva, že zákon zakazuje exekútorovi inú zárobkovú

činnosť, ktorá nespadá pod činnosť súdneho exekútora. Tvrdenie žalobcu, že nešlo

o opakovanú činnosť, ale len o jednorazovú záležitosť, neobstojí, pretože ak by mal

zákonodarca úmysel obmedziť len na opakovanú zárobkovú činnosť súdneho exekútora,

v zákone by to explicitne vyjadril podobne ako napr. v ,

podľa ktorého sa podnikaním rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne

podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku.

Z tohto vymedzenia pojmu „podnikanie“ je zrejmé, že podnikaním nie je jednorazová činnosť

nejakého subjektu, nakoľko v tomto prípade by absentoval jeden zo základných znakov

podnikania, a to, že musí ísť o sústavnú činnosť. Žalobca argumentoval, že zo samotného

gramatického výkladu pojmu „vykonávanie inej zárobkovej činnosti“ vyplýva na naplnenie

tohto znaku jej určitá periodicita, avšak podľa názoru súdu akékoľvek ľudské pôsobenie,

vykonávanie úkonu mentálneho alebo fyzického charakteru, možno zahrnúť pod pojem

činnosť, bez vymedzenia, či sú tieto úkony opakované alebo nie.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že aj keby súd pripustil, že právny predchodca

žalobcu uzavrel predmetný dodatok ako fyzická osoba, táto skutočnosť nemá vplyv

na posudzovanie skutočnosti, či právny predchodca žalobcu uzavrel predmetný dodatok

v rozpore s § 4 Exekučného poriadku, keďže v zmysle § 2 Exekučného poriadku je exekútor

štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných

rozhodnutí. To znamená, že výkon exekučnej činnosti je viazaný na určitú, konkrétnu osobu,

takže osobu súdneho exekútora nemožno oddeliť od fyzickej osoby a na túto fyzickú osobu sa

vzťahujú ustanovenia a obmedzenia Exekučného poriadku.

Súd sa pri svojej rozhodovacej činnosti zaoberal aj samotnou činnosťou právneho

predchodcu žalobcu, ktorá mala viesť k úhrade pohľadávky zo strany S. žalovanému. Úhrada

tejto pohľadávky mala založiť nárok na zmluvnú odmenu, ktorej neuhradenie je predmetom

tohto súdneho sporu. Je nesporné, že táto pohľadávka existovala a vznikla z dôvodu platobnej

neschopnosti S. voči žalovanému.

Súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že vzhľadom na zlú

finančnú situáciu S., ktorá reálne nemala finančné prostriedky na splatenie svojich dlhov voči

žalovanému a bez priameho zásahu vlády SR, ktorá uvoľnila finančné prostriedky, by žiadna

činnosť právneho predchodcu žalobcu pravdepodobne nemohla viesť k uhradeniu pohľadávky

S. žalovanému. Súd nespochybňuje, že právny predchodca vykonával kroky k úhrade

pohľadávky, avšak v konaní nebolo preukázané,

že práve a výlučne činnosť právneho predchodcu žalobcu viedla k úhrade pohľadávky S.

žalovanému.

V rozhodnutí súd prvého stupňa tiež uviedol, že z ust. § 2 ods. 1, § 4 Exekučného

poriadku, platných aj v čase podpísania dodatku č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci

pri vykonávaní exekúcií, právny predchodca žalobcu - súdny exekútor nemohol podpísať

uvedený dodatok bez toho, aby porušil ustanovenia Exekučného poriadku. Súd prisvedčil

námietke žalovaného, že dodatok č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní

exekúcie je absolútne neplatným právnym úkonom, keďže podľa § 39 Obč. zák. je neplatný

právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo

sa prieči dobrým mravom. Tým, že dodatok č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci

pri vykonávaní exekúcií uzavrel právny predchodca žalobcu, ktorému takúto činnosť zákon

zakazuje, uzavretie tohto dodatku odporuje zákonu a tým podľa názoru súdu je naplnený znak

neplatnosti právneho úkonu. Prijatie úžitku z takého úkonu napĺňa znaky bezdôvodného

obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého je bezdôvodným obohatením

majetkový prospech, získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho

úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný

z nepoctivých zdrojov. Na základe uvedených skutočností súd považoval žalobu

za nedôvodnú.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 veta prvá

Krajský súd v Bratislave, rozhodnúc o odvolaní žalobcu, rozsudok Okresného súdu

Bratislava I, č. k. -200 zo 14. júla 2010 zmenil tak, že uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 242 929,70 eur, ako aj úroky z omeškania vo výške 12%

od 23.12.2003 do zaplatenia a trovy prvostupňového i odvolacieho konania v sume 38 264,50

eur na účet JUDr. M.M..

Odvolací súd poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k.

72 z 8. novembra 2010, v právnej veci žalobcu: J., s. r. o. c/a žalovanému: T.,

s. r. o., o určenie vlastníctva, ktorý vo svojom výroku konštatoval, že žalovaná obchodná

spoločnosť T., s. r. o., so sídlom V.B., IČO: X.

je vlastníkom pohľadávky vo výške 242 929,70 eur spolu s príslušenstvom a právami s ňou

spojenými voči dlžníkovi S., a. s., K.B.,

IČO: X., na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej so žalobcom

9. októbra 2009. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 1. decembra 2010. V čase

rozhodovania súdom prvého stupňa 14. júla 2010 uvedený rozsudok z 8. novembra 2010 ešte

nebol vydaný, a teda súd prvého stupňa s týmto rozsudkom ani nemohol byť oboznámený.

Súd prvého stupňa sa v tejto veci prejudiciálne zaoberal aj otázkou platnosti dodatku

č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní exekúcií uzavretých medzi

JUDr. K. a spol. S., a. s., kde konštatoval, že tento nie je uzavretý v rozpore s § 4 Exekučného

poriadku a predstavoval platný právny úkon, zakladajúci práva a povinnosti pre jeho

účastníkov, a preto aj pohľadávku vzniknutú z tohto právneho úkonu

je potrebné považovať za platnú a môže byť predmetom postúpenia. Súd dospel k záveru,

že JUDr. K. pri uzavretí dodatku č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní

exekúcie, nekonal ako súdny exekútor. Okresný súd Bratislava III dodatok č. 1 k rámcovej

zmluve vyhodnotil ako samostatnú nepomenovanú zmluvu, v ktorej sa zmluvné strany

dohodli na predmete zmluvy i na spôsobe určenia odmeny za plnenie jej predmetu odkazom

na vyhl. č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, ako pomôcky

pre spôsob určenia výšky dohodnutej odmeny. V čase uzavretia dodatku č. 1, rámcová zmluva

uzavretá 26. júna 2002 už neexistovala z dôvodu dohody o postúpení práv a povinností z nej,

uzatvorenej 18. júna 2003 s Bc. S. a akceptačného listu spol. S.,

a. s. 11. júla 2003.

Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v rozsudku Okresného súdu

Bratislava III, č. k. -72 z 8. novembra 2010 v plnom rozsahu, poukazujúc

na ust. a Tiež poukázal na nespornú skutočnosť, že žalovaný

v predchádzajúcom období v plnej miere akceptoval dodatok č. 1 a na jeho základe aj trikrát

plnil, pričom plnenie odmietol až pri poslednej faktúre, ktorá je predmetom tohto sporu.

Odvolací súd tiež poukázal na list Ministerstva spravodlivosti SR zo 16. decembra 2005

a jeho stanovisko k výkladu ust. o súdnych exekútoroch,

kde vyslovil záver, že pokiaľ osoba, ktorá je súdnym exekútorom, zabezpečí pre veriteľa

výlučne a nič viac než uhradenie pohľadávky, hoci viacerými úkonmi a za odplatu nie je

možné túto aktivitu považovať za zárobkovú činnosť v zmysle ust. § 4 Exekučného poriadku.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil,

teda nie sú splnené podmienky pre potvrdenie ani zrušenie rozsudku, a preto rozsudok súdu

prvého stupňa podľa zmenil a návrhu v plnom rozsahu vyhovel. O úrokoch

z omeškania rozhodol podľa § 369 a 509 Obch. zák.

O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. v spojení s

ods. 1 a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov prvostupňového i odvolacieho

konania v celkovej výške 38 264,50 eur.

Opravným uznesením zo 6. februára 2012, č. k. -384 Krajský súd

v Bratislave opravil výrok rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. -259

z 11. októbra 2011 v dátume priznania úrokov z omeškania namiesto od 23.12.2003 opravil

od 31.12.2003. Opravné uznesenie vydal v zmysle ust. , keďže zrejmou chybou

pri opisovaní rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. -259, zo 14. júla

2010, v rozpore so zápisnicou z pojednávania, bol uvedený nesprávny dátum úrokov

z omeškania, a to namiesto dňa 31.12.2003 dátum 23.12.2003.

Proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť 23.11.2011, podal

v zákonnej lehote dovolanie žalovaný podaním z 30. novembra 2011. Navrhol, aby dovolací

súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň

navrhol, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave

pod sp. zn. , z 11. októbra 2011. Dovolanie žalovaného doplnil právny

zástupca žalovaného podaním z 9. decembra 2011, v ktorom uviedol, že sa v celom rozsahu

pridržiava dôvodov, ktoré uviedol žalovaný vo svojom dovolaní z 30. novembra 2011 a ktoré

je potrebné považovať za podanie uskutočnené advokátskou kanceláriou V., s. r. o. Navrhol,

aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že rozsudok Okresného

súdu Bratislava I, č. k. zo 14. júla 2010 v celom rozsahu potvrdí a žalobcovi

neprizná náhradu trov odvolacieho konania. Uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania.

Súčasne žiadal taktiež o odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave.

Dovolateľ podal dovolanie z dôvodu, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil.

Rozsudok trpí vadou, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom a konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa názoru

žalovaného dovolanie je prípustné podľa ust. a tiež podľa

Žalovaný v dovolaní poukázal na tú skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave

nesprávne aplikoval ust. , z ktorého nesprávne vyvodil, že Krajský súd

v Bratislave je viazaný rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č. k.

z 8. novembra 2010, vydaným vo veci žalobu J., s. r. o. proti T., spol. s r. o. Krajský súd

v Bratislave dospel k záveru, že je viazaný uvedeným rozsudkom Okresného súdu Bratislava

III, napriek skutočnosti, že žalovaný, o ktorého právach a povinnostiach rozhodoval Krajský

súd v Bratislave, nebol účastníkom konania na Okresnom súde Bratislava III. Pre súdy je

výrok rozhodnutia iného súdu záväzný výlučne pri posudzovaní spornej otázky medzi

rovnakými účastníkmi konania v prípade, ak súd koná s rozdielnym účastníkom, výrok

právoplatného rozsudku iného konania záväzný nie je. Len ak by bolo o tejto otázke už prvšie

právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom medzi tými istými účastníkmi, bol by súd týmto

prvším rozhodnutím viazaný, vzhľadom na ust. a (rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. ). V tejto súvislosti

poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky pod sp. zn.

. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. z 8. novembra

2010, ktorého účastníkmi boli spoločnosti J., s. r. o. a T., spol. s r. o., nebol a nie je v zmysle

záväzný pre Krajský súd v Bratislave v konaní pod č. k.

, ktorého účastníkmi boli žalobca a žalovaný, nakoľko v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava III, č. k. a v konaní vedenom Krajským súdom

v Bratislave, č. k. , boli rozdielni účastníci konania. V rozsudku Krajský súd

v Bratislave žiadnym spôsobom svoje závery o nesprávnom posúdení veci prvostupňovým

súdom neodôvodnil v dôsledku údajnej záväznosti rozsudku Okresného súdu Bratislava III.

a obmedzil sa iba na konštatovanie, že sa so závermi Okresného súdu Bratislava III

stotožňuje. Okrem konštatovania Krajského súdu v Bratislave, že sa stotožňuje s dôvodmi

rozsudku Okresného súdu Bratislava III, krajský súd iba poukázal na dve skutkové okolnosti

(poskytnutie plnenia žalovaným na základe sporného dodatku, ktoré je však predmetom

osobitného sporu, vedeného na návrh žalovaného na Okresnom súde Bratislava I, č. k.

) a existencia listu Ministerstva spravodlivosti zo 16. mája 2005, pričom však

vôbec neuviedol, akým spôsobom tieto skutočnosti ovplyvnili rozhodovanie Krajského súdu

v Bratislave, či vyvrátili všetky relevantné tvrdenia žalovaného, prezentované v konaní a ak

áno, akou úvahou sa súd pri posudzovaní predmetných skutočností spravoval. V dôsledku

nesprávnej aplikácie sa odvolací súd meritórne nezaoberal a nedal

zodpovedajúcu odpoveď na argumentáciu žalovaného vo vzťahu k platnosti, resp. neplatnosti

dodatku č. 1 v rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní exekúcie, z 15. júla 2003,

uzavretej medzi žalovaným a JUDr. P.K.. Tým došlo nielen k vade, spočívajúcej v odňatí

možnosti konať pred súdom podľa , ale aj k tomu, že konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ Absencia riadneho odôvodnenia je podľa ustálenej súdnej praxe vadou,

spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom podľa Povinnosť

súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé

odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane

druhej sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať

proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných

prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením

práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.

Odvolací súd splatnosť dodatku č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní

exekúcie vyvodil len z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava III. Opomenul však

ďalšie právne skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu.

Dodatok č. 1 bol uzavretý medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu

JUDr. P.K. 15. júla 2003, pričom jeho obsahom a účelom bolo doplniť a zmeniť rámcovú

zmluvu o spolupráci pri vykonávaní exekúcií, ktorá bola uzavretá

26. júna 2002. Vyplýva to nielen z toho, že právny úkon je označený ako dodatok č. 1

k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní exekúcií, ale aj z obsahu tohto právneho

úkonu, kedy účastníci neuzatvárajú novú zmluvu, ale menia a dopĺňajú dovtedajší text

rámcovej zmluvy o spolupráci pri vykonávaní exekúcií.

Právny predchodca žalobcu JUDr. P.K. však prestal byť zmluvnou stranou rámcovej

zmluvy 9. júla 2003, kedy žalovaný vyslovil súhlas s dohodou o postúpení práv a povinností

z rámcovej zmluvy o spolupráci pri vykonávaní exekúcií, ktorá bola uzavretá medzi JUDr.

P.K. a Bc. B.S. 18. júna 2003, ktorou právny predchodca žalobcu postúpil na Bc. B.S. všetky

práva a záväzky z rámcovej zmluvy. Je teda zrejmé, že obsahom a účelom dodatku č. 1 bola

zmena a doplnenie rámcovej zmluvy, pričom ale dodatok uzatvárala osoba, ktorá už nebola

zmluvnou stranou zmluvy, ktorá mala byť jej právnym úkonom zmenená a doplnená. Z tohto

dôvodu je preto dodatok

č. 1 absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Obč. zákonníka. Žalovaný poukázal

tiež na ust. § 516 Obč. zák., upravujúci dohodu o zmene vzájomných práv a povinností,

z dikcie § 516 ods. 1 Obč. zák. expresis verbis vyplýva, že takúto dohodu môžu uzavrieť

účastníci pôvodného právneho úkonu. Dodatok č. 1 ako právny úkon smeroval k niečomu,

čo nebolo a nie je právne možné, a to, aby sa súčasťou obsahu právneho vzťahu medzi

žalovaným a Bc. B.S. stalo niečo, čo nebolo dojednané medzi žalovaným a Bc. B.S.. Dodatok

č. 1 nemožno ani interpretovať ako uzavretie novej zmluvy medzi žalovaným a právnym

predchodcom žalobcu. Vylučuje to jasný a nepochybný text dodatku č. 1, ktorý iný výklad

vylučuje.

Ako správny nemôže obstáť ani záver odvolacieho súdu o tom, že dodatok č. 1 nie je

v rozpore s § 4 Exekučného poriadku. Tento záver odvolacieho súdu o tom, že dodatok č. 1

nie je v rozpore s § 4 Exekučného poriadku, tento záver odvolací súd riadne neodôvodnil.

Tvrdenie žalobcu ako i Stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR nemá oporu v texte § 4

Exekučného poriadku, ale je v rozpore so zmyslom a účelom § 4 Exekučného poriadku.

Podľa názoru žalovaného dodatok č. 1, podľa ktorého mal právny predchodca žalobcu

vykonávať práve opakovanú činnosť, resp. činnosť vykonávanú po dlhší čas, je v rozpore

so zákonným zákazom podľa § 4 Exekučného poriadku. Dodatok č. 1 je preto absolútne

neplatným právnym úkonom, a preto tu neexistuje ani nárok žalobcu na predmetnú sumu.

V prípade, ak by mal byť dodatok č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní

exekúcie zo dňa 15. júla 2003, uzavretý medzi žalovaným a JUDr. P.K., vyhodnotený ako

platný právny úkon, čo odmieta žalovaný, žalovaný je toho názoru,

že výkon práva vyplývajúci z predmetného dodatku by bolo nevyhnutné posúdiť ako výkon

práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi.

Skutočnosti uvedené v dovolaní preukazujú, že nároky žalobcu takúto ochranu

nepožívajú, nakoľko majú základ v konaní, ktoré je v rozpore so zákonom.

Uzavretie dodatku k zmluve osobou, ktorá nie je zmluvnou stranou zmluvy, ku ktorej

sa dodatok uzatvára, je nulitným právnym úkonom, pričom nulitným ničotným právnym

úkonom je prejav vôle, ktorý vôbec nemá náležitosti právneho úkonu.

Medzi náležitosti právneho úkonu patria aj náležitosti predmetu právneho úkonu,

ktorou je jeho možnosť. Vzhľadom na skutočnosť, že účastník dodatku zmluvy JUDr. P.K.

nebol účastníkom zmluvy, ku ktorej uzatváral dodatok, je predmet dodatku - zmena zmluvy -

nemožný. Uzavretie dodatku k zmluve osobou, ktorá nie je zmluvnou stranou zmluvy,

nemôže mať žiadne právne účinky a na takýto úkon je potrebné hľadieť, akoby neexistoval.

Žalovaný ešte uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie odvolacieho súdu, že žalovaný

právnemu predchodcovi žalobcu podľa dodatku č. 1 plnil, faktom je, že právny predchodca

žalobcu inkasoval peňažné sumy na svoj vlastný účet, pričom si z týchto čiastok svoju

odmenu sám zrážal. Žalovaný sám dobrovoľne právnemu predchodcovi žalobcu podľa

dodatku č. 1 nič neplnil. Aj keby však žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu niečo plnil,

je to irelevantné. Ak je totiž právny úkon absolútne neplatný, táto neplatnosť nemôže byť

zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím

dôvodu neplatnosti a logicky ani plnením na základe neplatného právneho úkonu, ktorá

skutočnosť naopak zakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1, 2

Obč. zák.).

Vzhľadom na uvedené dovolateľ považuje rozhodnutie odvolacieho súdu

za nesprávne.

Žalobca sa k dovolaniu žalovaného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( ), preskúmal napadnutý

rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), v rozsahu

vyplývajúcom z ust. a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je

podané opodstatnene.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

V zmysle dovolanie možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci.

Z ust. vyplýva, že dovolací súd je viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia,

obligatórne sa zaoberá len vadami konania, vymedzenými v a inými vadami,

pokiaľ majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom

neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu opravného

prostriedku.

Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že dovolateľ dovolanie odôvodnil tým,

že v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa,

s výnimkami ustanovenými v ods. 2 až 7 ( ). Ak mal odvolací za to, že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám ( ). Odvolací súd môže

doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov, navrhnutých účastníkom konania, ak ich

nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol alebo za podmienok

ustanovených v ( ). Podľa odvolací súd rozhodnutie

súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219),

ani na jeho zrušenie ( ).

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že podmienkou toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, je, aby toto rozhodnutie považoval

odvolací súd za nesprávne, napriek tomu, že súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho

súdu správne zistil skutkový stav veci. Aby odvolací súd mohol dospieť k takému záveru,

odôvodňujúcemu zmenu napadnutého rozhodnutia, musí sa zaoberať skutkovými zisteniami,

ku ktorým dospel súd prvého stupňa a až v prípade, ak zistí, že tomuto skutkovému zisteniu

nemožno nič vyčítať, posúdi, či na správne zistený skutkový stav súd prvého stupňa správne

aplikoval právnu normu (či vec správne posúdil po právnej stránke). K zmene odvolaním

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa môže dôjsť aj vtedy, ak súd prvého stupňa

neúplne zistil skutkový stav veci, podmienkou zmeny rozhodnutia však v takom prípade je,

že odvolací súd sám doplní dokazovanie, na základe ktorého dospeje k úplnému skutkovému

stavu, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolateľ v dovolaní namietal, že rozsudok odvolacieho súdu trpí nedostatkom

riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v súlade s ust. , čím bolo

porušené právo účastníka na spravodlivé konanie.

Absencia riadneho odôvodnenia je vadou, spočívajúcou v odňatí možnosti konať

pred súdom podľa

Odôvodnenie rozsudku (prvostupňového aj odvolacieho) musí mať náležitosti uvedené

v ( ). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté závery.

V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov

a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu

a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v konaní

o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok súdu neobsahuje

náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľný.

Jedným z princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

SR, Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť

súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť

(), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane

toho, čo uviedli účastníci.

Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej ().

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR (, ,

), každý má právo na to, aby sa v jeho veci pred všeobecnými súdmi

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom

poriadku SR alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktoré predpisuje zákon. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia

na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu

ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva

obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný

súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú

rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom

účastníkov konania (napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany

(predovšetkým súdnej), v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, zahŕňajúcej aplikáciu

abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie

obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu.

Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód

absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je potrebné vychádzať prvotne z ich

doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný

absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)

odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická

súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonu a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa v takýchto

prípadoch musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí

založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia

právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie), alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybností, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zákonnom zmysle

totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ust. nepredstavuje iba viazanosť

štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (, ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že požiadavky § 157 ods. 2

dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave nespĺňa.

V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu absolútne chýba logické vysvetlenie,

k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako

ju interpretoval. V odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď

na podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, nereagoval ani na podstatné

odvolacie námietky žalobcu a námietky žalovaného, uvedené vo vyjadrení k odvolaniu.

Neuviedol, ktorým dôkazom predloženým zo strany žalobcu i žalovaného uveril, ktorým

dôkazom neuveril, ako tieto dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, čo vyšlo za konania najavo a ako vec právne posúdil. Odvolací súd sa

v odôvodnení rozhodnutia obmedzil len na to, že sa stotožnil s dôvodmi uvedenými

v rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. -72 z 8. novembra 2010, pričom

odvolanie smerovalo a odvolací súd preskúmaval rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I

zo 14. júla 2010, č. k. -200.

Odvolací súd vo svojom rozsudku poukázal na ust. , a to že pre

rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Nevysvetlil, v čom došlo k zmene

skutkového a právneho stavu v čase od vyhlásenia rozhodnutia súdom prvého stupňa

a rozhodovania odvolacím súdom, t. j. neuviedol, ktoré skutočnosti nemohol vziať do úvahy,

ktoré nastali v minulosti, avšak v čase vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu už netrvajú,

pričom vo všeobecnosti platí, že je potrebné a nevyhnutné rešpektovať požiadavky hmotného

práva na posúdenie určitého právneho vzťahu v určitom časovom okamihu.

Odvolací súd taktiež vo svojom rozhodnutí poukázal na ust. ,

z ktorého vyvodil, že Krajský súd v Bratislave je viazaný rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III, č. k. -72, z 8. novembra 2010. K tomu dovolací súd považoval

za potrebné uviesť, že z ust. vyplýva, že výrok právoplatného rozsudku

je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, ak je ním rozhodnuté o osobnom stave,

je záväzný pre každého. Materiálna stránka právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa prejavuje

predovšetkým v záväznosti rozhodnutia, resp. záväznosti výroku rozhodnutia pre určitý počet

subjektov. V tomto zmysle je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre účastníkov konania

a pre všetky orgány. Pokiaľ nejde o výnimočné prípady, keď je právoplatné rozhodnutie súdu

záväzné pre každého, je rozhodnutie záväzné len medzi účastníkmi konania (prípadne sa

právoplatnosť rozšíri na subjekty, o ktorých to výslovne ustanovuje zákon). Skutočnosť,

že výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre všetky orgány, sa však nemôže vykladať tak,

že by sa iný subjekt než účastník právoplatne rozhodnutej veci nemohol domáhať svojho

nároku, ktorý sa nejakým spôsobom dotýka tejto právoplatne rozhodnutej veci. Pre súdy a iné

štátne orgány je výrok rozhodnutia súdu záväzný, len pokiaľ ide o otázku, ako bolo

rozhodnuté medzi účastníkmi konania. Napr. ak prejednávaná vec skutkovo a právne súvisí

s vecou, ktorá už bola právoplatne rozhodnutá medzi účastníkmi konania, nemôže si súd

predbežne posúdiť takto rozhodnutú vec inak, pretože výrok tohto právoplatného rozsudku

je preň záväzný. Ak však súd koná s niekým, kto nebol účastníkom konania, právoplatne

skončeného a rozhodnutého (a nejde pritom ani o subjekt, nad ktorý je zákonom rozšírená

subjektívna hranica záväznosti súdneho rozhodnutia), môže si túto otázku posúdiť aj inak,

teda výrok právoplatného rozsudku preň v tomto prípade záväzný nebude.

Z rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. -72 z 8. novembra 2010,

na ktorý sa odvolací súd odvoláva, vyplýva, že žalobca J., s. r. o., Bratislava

sa žalobou doručenou súdu 3. augusta 2010, teda po rozhodnutí súdom prvého stupňa,

vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. a v čase

odvolacieho konania, domáhal určenia vlastníctva pohľadávky vo výške 242 929,70 eur,

predstavujúcej nevyplatenú časť odmeny dlžníkom S., a. s., Bratislava, ktorú nadobudol na

základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 26. marca 2007 od JUDr. P.K. a ktorú spolu so

všetkým príslušenstvom a právami s ňou spojenými odplatne postúpil zmluvou o postúpení

pohľadávky z 9. októbra 2009 na žalovaného, t. j. na T.,

spol. s r. o., B.. Účastníci konania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.

zn. -72 nie sú totožní s účastníkmi konania vo veci vedenej

na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. .

Rozsudkom z 8. novembra 2010 pod č. k. -72 Okresný súd Bratislava III

rozhodol, že žalovaný - obchodná spoločnosť T., spol. s r. o., so sídlom V.B., IČO: X. je

vlastníkom pohľadávky vo výške 242 929, 70 eur spolu s príslušenstvom a právami s ňou

spojenými voči dlžníkovi S., a. s., K.B., IČO: X. na základe zmluvy o postúpení pohľadávky,

uzatvorenej so žalobcom 9. októbra 2009. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 1.

decembra 2010.

Odvolací súd vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I, č. k.

na jednej strane opísal časť odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava III

z 8. novembra 2010, č. k. -72, týkajúce sa otázky platnosti dodatku č. 1

k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní exekúcií, ktorý bol uzatvorený medzi

JUDr. K. a žalovaným. Na druhej strane absolútne nevyhodnotil dôkaz, ktorý mu predložil

žalobca na odvolacom pojednávaní 11. októbra 2011 a na tomto pojednávaní vykonal

dokazovanie listinným dôkazom, a to vyhlásením z 10. októbra 2011, ktorým spoločnosť P.,

spol. s r. o., B. potvrdila, že spoločnosť J., s. r. o., B. je vlastníkom pohľadávky vo výške

242 929,70 eur spolu s príslušenstvom, a to

na základe odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávky, doručenej spol. P.,

s. r. o. 25. augusta 2011 a dôkaz - odstúpenie od zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa

9. októbra 2009, uzatvorenej medzi žalobcom ako postupcom a T., s. r. o.

(po zmene obchodného mena P., s. r. o.) ako postupníkom, ktorej predmetom bolo odplatné

postúpenie pohľadávky vo výške 242 929,70 eur s prísl. voči dlžníkovi S., a. s., B.. Dôvodom

odstúpenia od zmluvy je nezaplatenie dohodnutej odplaty postupníkom. Odstúpenie od

zmluvy o postúpení pohľadávok je datované dňom

25. augusta 2011, pričom je tu dopísané: súhlasím, 25.08.2011, pečiatka a podpis P., s. r. o.,

B..

V dôsledku nesprávnej aplikácie ust. odvolací súd sa nezaoberal

otázkou platnosti dodatku č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci pri vykonávaní exekúcií

z 15. júla 2003. Súd prvého stupňa jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval

za preukázané a ktoré nie a z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, keď dospel k záveru, že dodatok č. 1 k rámcovej zmluve o spolupráci

pri vykonaní exekúcií považoval za absolútne neplatný právny úkon, s poukazom na ust. § 39

Obč. zák. Odvolací súd napriek tomu, že sa s týmto záverom súdu prvého stupňa nestotožnil,

neuviedol relevantné dôvody a preskúmateľné dôvody, prečo považoval rozhodnutie súdu

prvého stupňa za nesprávne. Odvolací súd napriek tomu, že v odvolacom rozhodnutí uvádza,

že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, napriek tomu, že považoval nárok

žalobcu za dôvodný, na rozdiel od súdu prvého stupňa, absolútne vec právne neposúdil,

v rozhodnutí neuviedol, podľa akej právnej normy vec posúdil, teda neuviedol právnu normu,

pod ktorú subsumoval ním zistený skutkový stav. Absolútne neodôvodnil dôvodnosť

pohľadávky žalobcu, nárok právneho predchodcu žalobcu na zmluvnú odmenu, ktorá bola

následne zmluvou o postúpení pohľadávky postúpená na žalobcu a absentuje tu odôvodnenie,

prečo je nesprávny záver súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo preukázané, že výlučne

činnosťou právneho predchodcu žalobcu došlo k úhrade pohľadávky S. žalovanému. Odvolací

súd taktiež absolútne neodôvodnil opodstatnenosť nároku žalobcu

na úroky z omeškania, kedy sa žalobca dostal do omeškania s úhradou peňažného záväzku.

Dôvodnosť úrokovej sadzby 12% v odôvodnení obmedzil iba na odkaz ust. § 369 a 509

Obch. zák. (zrejme chyba pri písaní - § 502 Obch. zák.).

Pokiaľ ide o list ministerstva spravodlivosti SR zo 16. decembra 2005, ktorý

je podpísaný JUDr. G.S., generálnou riaditeľkou sekcie civilného práva,

č. 538616/50, adresovaný JUDr. M.P., AK V.B., na ktorý poukázal odvolací súd

v napadnutom rozsudku, bez toho, aby uviedol, akým spôsobom tento list ovplyvnil

rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, je potrebné uviesť, že tento list ministerstva

spravodlivosti je len jedným z listinných dôkazov predložených v konaní, ktorý je potrebné

posúdiť jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, so všetkými riadne vykonanými dôkazmi

a argumentmi oboch účastníkov konania.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu nemá náležitosti uvedené

v ust. , je nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá

možnosť konať pred súdom.

Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, že odvolací súd zaťažil svoje konanie

a rozhodnutie vadou ( ), ktoré je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní

postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b

ods. 1 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na dôvod zrušenia sa

nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2012

JUDr. Anna Marková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová