Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 368/08
PDF · 253.81 KB
No categories available
I. ÚS 368/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 368/08-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., T., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., T.,
pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším
súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 M Obdo 2/2004 a takto
rozhodol:
Základné právo spoločnosti E., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším
súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 M Obdo 2/2004 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 368/08-11 z 5. novembra 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti
E., s. r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len
,,najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 M Obdo 2/2004 o mimoriadnom dovolaní Generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálny prokurátor“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla, že Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej
len ,,okresný súd“) rozsudkom z 20. mája 2002 č. k. 7Cb 126/00 zamietol jej žalobu proti
spoločnosti K, a. s., o zaplatenie sumy 492 264 Sk s príslušenstvom. Rozsudok bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 41 Cob
305/02 z 22. januára 2003
Generálny prokurátor podal na jej podnet 20. februára 2004 mimoriadne dovolanie
proti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.
Podľa sťažovateľky najvyšší súd ,,... vo veci mimoriadneho dovolania pod č. 4 M
Obdo 2/2004 konanie prerušil podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/91 Zb. o konkurze
a vyrovnaní.“
Krajský súd na spoločnosť K., a. s., vyhlásil 16. septembra 2003 pod sp. zn. 36-24-K
30/2003 konkurz. Sťažovateľka si podľa vlastného vyjadrenia svoju pohľadávku v konkurze
neprihlásila, pretože ,,.... podľa rozhodnutí súdov, ktoré sú predmetom dovolacieho konania
pohľadávka neexistovala. Pohľadávka môže vzniknúť až po rozhodnutí najvyššieho súdu, ak
by vyhovel mimoriadnemu dovolaniu.“.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že následne sa obrátila na správcu úpadcu
so žiadosťou, aby ako správca podstaty spoločnosti K., a. s., podal návrh na pokračovanie
v prerušenom konaní o mimoriadnom dovolaní. Správca však na výzvu sťažovateľky
nereagoval.
Sťažovateľka sa obrátila aj na generálneho prokurátora, aby požiadal najvyšší súd, aby
vo veci prehodnotil svoj právny záver o prerušení konania, avšak tento požiadavku
sťažovateľky odmietol, pretože by tým zasiahol do nezávislosti súdu garantovanej ústavou.
Preto sa obrátila priamo na najvyšší súd, aby tento vo veci konal a rozhodol, lebo
podľa sťažovateľky nie je dôvod na prerušenie konania v zmysle § 14 ods. 1 písm. d) zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“).
V podaní najvyššiemu súdu sťažovateľka okrem iného uviedla, že ,,konanie o mimoriadnom
dovolaní z 20.2.2004... sa začalo po vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného (16.9.2003)
až dňa 23.2.2004, pričom ide o konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa OSP,
ktorého predmetom nie je rozhodnutie o majetku patriaceho do podstaty, resp. o nárokoch,
ktoré majú byť z podstaty uspokojené, ale rozhodnutie o tom, či preskúmavaným rozhodnutím
súdu bol porušený zákon, resp. práva alebo zákonom chránené záujmy fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu“. Najvyšší súd na toto podanie podľa sťažovateľky nereagoval.
Následne sa obrátila so sťažnosťou na prieťahy v konaní priamo na predsedu
najvyššieho súdu, ktorý jej odporučil, aby sa obrátila na konkurzný súd so žiadosťou
o uloženie správcovi podať návrh, aby sa v prerušenom dovolacom konaní pokračovalo.
Konkurzný súd sťažovateľke oznámil, že nie je účastníkom konkurzného konania, a preto
žiadosti nemôže vyhovieť.
Správca podstaty neskôr oznámil sťažovateľke, že nedáva súhlas na pokračovanie
v prerušenom konaní, lebo by to bolo v rozpore s § 14 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní.
S týmto stanoviskom sťažovateľka nesúhlasila a oznámila to aj správcovi.
Najvyšší súd oznámil, že podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní sa
súdne konanie prerušuje zo zákona a súd rozhodnutie o prerušení konania nevydáva. Tento
právny názor sťažovateľka nezdieľa.
Sťažovateľka argumentuje tým, že ,,pri prerušení konania, či už zo zákona, na návrh
alebo inak (§ 109 OSP) súd je povinný vydať uznesenie o prerušení konania, odôvodniť ho,
doručiť účastníkom konania s možnosťou podať proti nemu odvolanie v lehote 15 dní...“.
Preto sťažovateľka navrhla, ,,aby najvyšší súd vydal uznesenie o prerušení konania
s možnosťou odvolania a doručil ho účastníkom konania. Po doručení uznesenia je možné
odvolaním napadnúť uznesenie o prerušení konania. Najvyšší súd pokiaľ uznesenie nevydal,
nekoná správne, spôsobuje prieťahy vo veci a porušuje naše základné práva na súdnu
ochranu a prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, uvedené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
3. V petite prijatej sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že ,,najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní vedenom pod sp. zn. 4 M Obdo
2/2004 porušil základné právo spoločnosti E., s.r.o., podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Zároveň sťažovateľka žiada, aby jej ústavný
súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (3 319,39 eur) a zaviazal
najvyšší súd nahradiť jej trovy konania v sume 23 419,-Sk (777,37eur).
II.
4. Ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril.
Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení z 12. novembra 2008 uviedla:
,,Nepovažujem za potrebné podrobnejšie sa zaoberať otázkou, či v konaní o mimoriadnom
dovolaní po vyhlásení konkurzu na majetok spoločnosti K., a.s., sa konanie prerušilo zo
zákona, alebo bolo potrebné o prerušení vydať uznesenie. Súdna prax a teória je jednotná
v tom, že súdne a iné konania, ktoré začali pred vyhlásením konkurzu sa prerušujú
vyhlásením konkurzu zo zákona. Domnievam sa, že znenie § 14 ods. 1 písm. d) zákona
č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní je v tomto jednoznačné...
Ak by bol správny názor sťažovateľky, že o prerušení musí súd rozhodnúť uznesením,
proti ktorému je prípustné odvolanie vyvstala by otázka, kto by mal o odvolaní rozhodovať.
Domnievam sa, že pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti je významné, či konanie
o mimoriadnom dovolaní (ale aj o riadnom dovolaní) malo byť prerušené, bez ohľadu na
to, či k prerušeniu dochádza ex lege, alebo až vydaním uznesenia. V súdnej praxi, až na
výnimky prevláda názor, že príkaz stanovený v § 14 ods. 1 písm. d), pokiaľ ide o konania,
ktoré sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo nárokov, ktoré sa majú uspokojiť
z podstaty, je bezvýnimočný a vzťahuje sa na všetky súdne konania, bez ohľadu na štádium
konania, teda aj na štádium dovolacieho konania...
Považujem za potrebné upozorniť na to, že konaním dovolacieho súdu sťažovateľ
žiadnu ujmu neutrpel. Ak mala byť pohľadávka veriteľa uspokojená v konkurze podľa
zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní, musel ju v stanovenej lehote, resp. do
skončenia určite etapy konkurzného konania do konkurzu prihlásiť. Podľa informácie
zo správneho spisu, ale aj podľa znenia sťažnosti, sťažovateľ tak neurobil. I keby mal
v dovolacom konaní úspech a v ďalšom konaní mu bola pohľadávka priznaná, nemohla by
byť v konkurznom konaní ako neprihlásená uspokojená. Navrhujem preto sťažnosť
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Pre informáciu udávam, že po skončení konkurzu bol žalovaný K., a. s., 26. júna
2008 vymazaný v obchodného registra a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
z 9. júla 2008 dovolacie konanie zastavil.“
Podpredsedníčka najvyššieho súdu ďalej poukázala na osobitosť predmetu
dovolacieho konania a uviedla aj náčrt situácií, ktoré by mohli v takomto prípade nastať, a k
akým ,,absurdným dôsledkom by mohlo viesť prerušenie dovolacích konaní v dôsledku
konkurzu“.
5. Na ďalšiu výzvu ústavného súdu oznámila podpredsedníčka najvyššieho súdu, že
netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom, a zároveň zaslala ústavnému súdu
zberný spis sp. zn. 4 M Obdo 2/2004.
6. Sťažovateľa prostredníctvom právneho zástupcu oznámila, že súhlasí s tým, aby
ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.
7. Ústavný súd sa pred rozhodnutím oboznámil s prílohami, ktoré sťažovateľka
pripojila k sťažnosti, ako aj s vyžiadaným spisom najvyššieho súdu. Po prerokovaní veci na
neverejnom zasadnutí senátu dospel ústavný súd k záveru, že postupom najvyššieho súdu
v predmetnom konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora nebolo porušené
označené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
9. Účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd
vo svojej skoršej judikatúre tak, že ,,Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Neskôr ústavný súd ustálil, že pod konaním,
na ktoré sa vzťahuje čl. 48 ods. 2 ústavy, treba rozumieť nielen konanie prvostupňového
súdu, ale aj konanie odvolacieho súdu a dovolacieho súdu (napr. I. ÚS 70/1998). Z takéhoto
prístupu potom nevyhnutne vyplýva, že aj konanie, v ktorom najvyšší súd rozhoduje
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, patrí medzi konania, pri ktorých ústava
garantuje ich účastníkom právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Je však
prirodzené, a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé namietané
porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov konania
a postup súdu (napr. I. ÚS 3/00 alebo I. ÚS 7/02). Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež
prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet sporu v posudzovanom konaní a význam
sporu pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02 alebo II. ÚS 32/02).
10. Procesná situácia, v ktorej sa ocitla sťažovateľka, nepatrí medzi bežné situácie
vyskytujúce sa v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov postupujúcich v občianskom
súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“). Osobitosť tejto
situácie bola vyvolaná tým, že v čase medzi podaním podnetu sťažovateľky na podanie
mimoriadneho dovolania (11. marca 2003) a podaním mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora najvyššiemu súdu (23. februára 2004) bol vyhlásený konkurz na druhého
účastníka súdneho konania (16. septembra 2003), ktorý vystupoval na strane žalovaného
a voči ktorému bola napadnutými rozsudkami žaloba sťažovateľky zamietnutá. Vyhlásenie
konkurzu na subjekt záväzkovo-právneho vzťahu, ktorý sa prípadne neskôr stane
účastníkom súdneho konania, predstavuje bežné podnikateľské riziko, s ktorým sa v rámci
svojej podnikateľskej činnosti môže stretnúť každý podnikateľ.
11. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky prihliadal
vychádzajúc z vlastnej viazanosti obsahom sťažnosti [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“)] najmä na tieto relevantné ustanovenia právnych predpisov účinných
v čase, keď najvyššiemu súdu bolo doručené mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora vo veci sťažovateľky.
Podľa § 10a ods. 3 OSP o mimoriadnych dovolaniach proti rozhodnutiam súdov
rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu
zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 13 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v uznesení o vyhlásení konkurzu sa
musia veritelia vyzvať, aby prihlásili v lehote 60 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu všetky
svoje nároky s uvedením ich výšky, právneho dôvodu vzniku a ich zabezpečenie. Výzva
musí obsahovať upozornenie, že na nároky, ktoré neboli prihlásené, sa nebude brať
v konkurze zreteľ.
Podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní vyhlásenie konkurzu má
tieto účinky: súdne a iné konania podľa osobitného predpisu (napr. Občiansky súdny
poriadok), ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú majetku
patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené.
Podľa § 14 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní v konaniach prerušených podľa
odseku 1 písm. d) s výnimkou konaní o pohľadávkach, ktoré treba prihlásiť v konkurze
(§ 20), sa však pokračuje na návrh správcu, úpadcovho odporcu alebo nerozlučného
účastníka konania. Správca sa stáva účastníkom konania namiesto úpadcu. Úpadca môže
tento návrh podať, len ak tak neurobí správca v lehote určenej súdom, pričom v tomto
prípade úpadca zostáva účastníkom konania. Neprerušuje sa však konanie o výživnom
maloletých detí, trestné konanie a colné konanie. Procesné úkony uskutočnené v čase od
vyhlásenia konkurzu do vydania rozhodnutia o prerušení konania podľa odseku 1 písm. d)
sú neúčinné.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní veritelia dlžníka prihlásia svoje
pohľadávky v lehote určenej v uznesení o vyhlásení konkurzu, a to aj vtedy, keď sa o nich
vedie súdne alebo iné konanie podľa osobitných predpisov.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v prihláške pohľadávky, o ktorej sa
vedie spor, veritelia označia súd a uvedú spisovú značku; pri vykonateľných pohľadávkach
pripoja aj rovnopis rozhodnutia (exekučný titul).
IV.
12. Reagujúc na námietky sťažovateľky, ktoré boli obsahom jej sťažnosti, ústavný
súd uvádza:
12.1 Predovšetkým neprislúcha ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), aby podával výklad zákona o konkurze a vyrovnaní
k otázke prerušenia súdnych konaní v dôsledku vyhlásenia konkurzu. Tvrdenie
sťažovateľky v sťažnosti, že najvyšší súd konanie vo veci mimoriadneho dovolania prerušil
je však nepresné. Ak pripustíme (pozri ďalej uvedené), že dôsledkom vyhlásenia konkurzu
bolo prerušenie konania vo veci sťažovateľky na najvyššom súde, tak k prerušeniu konania
došlo zo zákona (ex lege), a nie v dôsledku prejavu procesnej iniciatívy najvyššieho súdu.
Dikcia zákona o konkurze a vyrovnaní ,,súdne konania... sa prerušujú“ neumožňuje urobiť
ten záver, ktorý prezentuje sťažovateľka v sťažnosti, že ,,pri prerušení konania, či už zo
zákona, na návrh alebo inak (§ 109 OSP) súd je povinný vydať uznesenie o prerušení
konania...“. Tomu by napovedala dikcia zákona, ktorá je obsiahnutá v § 109 ods. 1, ods. 2
OSP, kde zákonodarca ustanovuje prípady, kedy ,,súd konanie preruší“, resp. kedy ,,súd
môže konanie prerušiť“. Je zrejmé, že zákon o konkurze a vyrovnaní bol v rozhodnom čase
v pozícii osobitného zákona vo vzťahu k všeobecnej úprave obsiahnutej v Občianskom
súdnom poriadku, čo aj explicitne vyjadroval (§ 66e ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní).
Výraz ,,sa prerušujú“ takto vyjadruje zákonný imperatív, ktorým je každý konajúci súd
(vrátane najvyššieho súdu v konaní o veci sťažovateľky) viazaný a nemôže sa od neho
odchýliť tak, ako to požadovala sťažovateľka. Z toho potom vyplýva, že na konanie
najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora sa vzťahovala dikcia
zákona o konkurze a vyrovnaní (lex specialis), teda že súdne konania sa prerušujú zo zákona.
12.2 Taktiež sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľky, že ,,konanie
o mimoriadnom dovolaní z 20.2.2004... sa začalo po vyhlásení konkurzu na majetok
žalovaného (16.9.2003) až dňa 23.2.2004, pričom ide o konanie o mimoriadnom opravnom
prostriedku podľa OSP, ktorého predmetom nie je rozhodnutie o majetku patriaceho do
podstaty, resp. o nárokoch, ktoré majú byť z podstaty uspokojené, ale rozhodnutie o tom, či
preskúmavaným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, resp. práva alebo zákonom chránené
záujmy fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.“. Tým vlastne sťažovateľka predkladá
právny názor, že konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora je novozačatým
konaním s právne relevantným začiatkom (podanie mimoriadneho dovolania najvyššiemu
súdu) a právne relevantným koncom v podobe rozhodnutia najvyššieho súdu o ňom. S týmto
názorom sa však ústavný súd nestotožnil. Občianske súdne konanie v obchodnej veci
sťažovateľky sa začalo na okresnom súde a na základe ňou podaného odvolania pokračovalo
na krajskom súde. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti právoplatnému
rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu sa týkalo tej istej obchodnej
veci sťažovateľky, ktorá bola predmetom konania na okresnom súde a krajskom súde
a v konaní na strane žalobcu a žalovaného vystupovali tí istí účastníci. Totožnosť predmetu
konania a totožnosť jeho účastníkov neumožňujú urobiť radikálny záver prezentovaný
sťažovateľkou, že konanie na najvyššom súde sa neprerušuje, lebo sa začalo po vyhlásení
konkurzu. Konanie na najvyššom súde po podaní mimoriadneho dovolania bolo súčasťou
konania (etapou, štádiom) v obchodnej veci sťažovateľky, ktoré sa začalo na okresnom súde
podaním jej žaloby proti spoločnosti K., a. s., o zaplatenie sumy 492 264 Sk s príslušenstvom
a definitívne sa skončilo až uznesením najvyššieho súdu z 9. júla 2008, ktorým tento konanie
o mimoriadnom dovolaní zastavil. Taktiež ústavný súd konštatuje, že predmetom konania na
najvyššom súde bolo v konečnom dôsledku rozhodovanie o nároku (pohľadávke)
sťažovateľky, ktorý mal byť uspokojený z podstaty. Preto je ústavný súd toho názoru, že
konanie pred najvyšším súdom vo veci sťažovateľky bolo v dôsledku vyhlásenia konkurzu na
účastníka tohto konania v pozícii žalovaného ex lege prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona
o konkurze a vyrovnaní].
12.3 Za osobitne významnú z hľadiska rozhodnutia o porušení práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy v právnej veci sťažovateľky považoval ústavný súd skutočnosť, že
sťažovateľka si neprihlásila svoju pohľadávku zákonom predpísaným spôsobom
v konkurze. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že pohľadávku si neprihlásila preto, lebo
podľa rozhodnutia okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu táto neexistovala
a mohla vzniknúť len po rozhodnutí najvyššieho súdu. Uvedené tvrdenie sťažovateľky je
nepresné.
Rozhodnutím súdov (okresného súdu, krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu)
v obchodnej veci sťažovateľky totiž predmetná pohľadávka vzniknúť nemohla. Pohľadávka,
ktorá bola predmetom konania, bola pohľadávkou na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný
tovar a vznikla (mohla vzniknúť) zo záväzkovo-právneho vzťahu medzi sťažovateľkou
a spoločnosťou K., a. s. Z tohto právneho vzťahu vznikla (mohla vzniknúť) sťažovateľke
pohľadávka na zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny za dodaný tovar a spoločnosti K., a. s.,
záväzok na zaplatenie tejto kúpnej ceny.
Súdy potom v konaní nerozhodovali o vzniku tejto pohľadávky, ich rozhodovanie
nemalo konštitutívny charakter, ale naopak ich rozhodovanie malo charakter deklaratórneho
rozhodovania o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo
z porušenia práva [§ 80 písm. b) OSP]. Pohľadávka sťažovateľky teda nemohla vzniknúť
ani rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý by mohol rozhodnúť (ak by vyhovel mimoriadnemu
dovolaniu) len tak, že by napadnuté rozhodnutie (rozhodnutia) zrušil a vrátil vec na ďalšie
konanie odvolaciemu súdu alebo prvostupňovému súdu.
13. Neprihlásenie pohľadávky v rámci konkurzu potom ústavný súd považoval tiež
za dôležitú okolnosť z hľadiska namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov najvyšším súdom, a to vzhľadom na už vymedzené kritérium, ktorým
je význam konania pre sťažovateľku. Neprihlásenie pohľadávky malo ten právny následok,
že sa na ňu v konkurze spoločnosti K., a. s., nemohol brať zreteľ. Uvedené správne
konštatoval vo svojej odpovedi sťažovateľke aj správca konkurznej podstaty spoločnosti K.,
a. s., a napokon aj podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti.
Ústavný súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou najvyššieho súdu, že aj keby mala
sťažovateľka v dovolacom konaní úspech a v ďalšom konaní okresného súdu, resp.
krajského súdu jej bola pohľadávka priznaná, nemohla by byť v konkurznom konaní ako
neprihlásená uspokojená. Preto sťažovateľka v dôsledku postupu najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 M Obdo 2/2004 neutrpela ujmu na svojich právach.
14. V závere ústavný súd dodáva, že podanie návrhu správcu na pokračovanie
v konaní, ktorého sa sťažovateľka voči správcovi opakovane domáhala, by nebolo v súlade
s právnou úpravou konkurzu účinnou v rozhodnom čase. Táto totiž, ako bolo už uvedené,
síce počítala s možnosťou, že správca podá návrh na pokračovanie v prerušenom konaní,
avšak táto možnosť sa netýkala konaní o pohľadávkach, ktoré bolo treba prihlásiť
v konkurze.
15. S ohľadom na uvedené ústavný súd uzavrel, že konaním najvyššieho súdu nebolo
porušené ani právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (sťažovateľka
sa nedomáhala vyslovenia porušenia tohto práva v petite sťažnosti, len v rámci jej obsahu
na toto právo poukazovala, pozn.) a ani právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. 4 M
Obdo 2/2004 ústavný súd vzhľadom na všetky relevantné popísané okolnosti prípadu
sťažovateľky nezistil zbytočné prieťahy, ktoré by signalizovali porušenie jej práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy. Primárnym dôvodom rozhodnutia ústavného súdu bola existencia
zákonnej prekážky (vyhlásenie konkurzu na účastníka konania a s tým spojené prerušenie
konania), ktorá bránila najvyššiemu súdu vo veci sťažovateľky konať. Ak najvyšší súd
podľa účinnej zákonnej úpravy konať vo veci sťažovateľky nemohol, nemohol ani porušiť
jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ako však už bolo uvedené,
ústavný súd za dôležitý faktor považoval aj neprihlásenie si pohľadávky sťažovateľkou
v konkurze. Totiž, ak by aj najvyšší súd meritórne o mimoriadnom dovolaní rozhodol
v prospech sťažovateľky a v jej prospech by následne rozhodol aj okresný súd, resp. krajský
súd, tieto rozhodnutia všeobecných súdov by vzhľadom na nemožnosť uspokojenia jej
pohľadávky v konkurze a následný výmaz spoločnosti K., a. s., z obchodného registra boli
prakticky bezvýznamné.
16. Keďže sťažnosti vyhovené nebolo, neprichádzalo do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého sa sťažovateľka domáhala, a ani priznanie
náhrady trov konania pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2009