Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 368/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2009 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., T., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., T.,

pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti E., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 5. novembra 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

E., s. r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len ,,ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

,,najvyšší súd“) pod sp. zn. o mimoriadnom dovolaní Generálneho

prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálny prokurátor“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla, že Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej

len ,,okresný súd“) rozsudkom z 20. mája 2002 č. k. zamietol jej žalobu proti

spoločnosti K, a. s., o zaplatenie sumy 492 264 Sk s príslušenstvom. Rozsudok bol potvrdený

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn.

305/02 z 22. januára 2003

Generálny prokurátor podal na jej podnet 20. februára 2004 mimoriadne dovolanie

proti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd ,,... vo veci mimoriadneho dovolania pod č. 4 M

Obdo 2/2004 konanie prerušil podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/91 Zb. o konkurze

a vyrovnaní.“

Krajský súd na spoločnosť K., a. s., vyhlásil 16. septembra 2003 pod sp. zn. 36-24-K

30/2003 konkurz. Sťažovateľka si podľa vlastného vyjadrenia svoju pohľadávku v konkurze

neprihlásila, pretože ,,.... podľa rozhodnutí súdov, ktoré sú predmetom dovolacieho konania

pohľadávka neexistovala. Pohľadávka môže vzniknúť až po rozhodnutí najvyššieho súdu, ak

by vyhovel mimoriadnemu dovolaniu.“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že následne sa obrátila na správcu úpadcu

so žiadosťou, aby ako správca podstaty spoločnosti K., a. s., podal návrh na pokračovanie

v prerušenom konaní o mimoriadnom dovolaní. Správca však na výzvu sťažovateľky

nereagoval.

Sťažovateľka sa obrátila aj na generálneho prokurátora, aby požiadal najvyšší súd, aby

vo veci prehodnotil svoj právny záver o prerušení konania, avšak tento požiadavku

sťažovateľky odmietol, pretože by tým zasiahol do nezávislosti súdu garantovanej .

Preto sa obrátila priamo na najvyšší súd, aby tento vo veci konal a rozhodol, lebo

podľa sťažovateľky nie je dôvod na prerušenie konania v zmysle § 14 ods. 1 písm. d) zákona

č. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „“).

V podaní najvyššiemu súdu sťažovateľka okrem iného uviedla, že ,,konanie o mimoriadnom

dovolaní z 20.2.2004... sa začalo po vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného (16.9.2003)

až dňa 23.2.2004, pričom ide o konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa ,

ktorého predmetom nie je rozhodnutie o majetku patriaceho do podstaty, resp. o nárokoch,

ktoré majú byť z podstaty uspokojené, ale rozhodnutie o tom, či preskúmavaným rozhodnutím

súdu bol porušený zákon, resp. práva alebo zákonom chránené záujmy fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu“. Najvyšší súd na toto podanie podľa sťažovateľky nereagoval.

Následne sa obrátila so sťažnosťou na prieťahy v konaní priamo na predsedu

najvyššieho súdu, ktorý jej odporučil, aby sa obrátila na konkurzný súd so žiadosťou

o uloženie správcovi podať návrh, aby sa v prerušenom dovolacom konaní pokračovalo.

Konkurzný súd sťažovateľke oznámil, že nie je účastníkom konkurzného konania, a preto

žiadosti nemôže vyhovieť.

Správca podstaty neskôr oznámil sťažovateľke, že nedáva súhlas na pokračovanie

v prerušenom konaní, lebo by to bolo v rozpore s § 14 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní.

S týmto stanoviskom sťažovateľka nesúhlasila a oznámila to aj správcovi.

Najvyšší súd oznámil, že podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní sa

súdne konanie prerušuje zo zákona a súd rozhodnutie o prerušení konania nevydáva. Tento

právny názor sťažovateľka nezdieľa.

Sťažovateľka argumentuje tým, že ,,pri prerušení konania, či už zo zákona, na návrh

alebo inak ( ) súd je povinný vydať uznesenie o prerušení konania, odôvodniť ho,

doručiť účastníkom konania s možnosťou podať proti nemu odvolanie v lehote 15 dní...“.

Preto sťažovateľka navrhla, ,,aby najvyšší súd vydal uznesenie o prerušení konania

s možnosťou odvolania a doručil ho účastníkom konania. Po doručení uznesenia je možné

odvolaním napadnúť uznesenie o prerušení konania. Najvyšší súd pokiaľ uznesenie nevydal,

nekoná správne, spôsobuje prieťahy vo veci a porušuje naše základné práva na súdnu

ochranu a prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, uvedené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

3. V petite prijatej sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že ,,najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní vedenom pod sp. zn. 4 M Obdo

2/2004 porušil základné právo spoločnosti E., s.r.o., podľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Zároveň sťažovateľka žiada, aby jej ústavný

súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (3 319,39 eur) a zaviazal

najvyšší súd nahradiť jej trovy konania v sume 23 419,-Sk (777,37eur).

II.

4. Ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení z 12. novembra 2008 uviedla:

,,Nepovažujem za potrebné podrobnejšie sa zaoberať otázkou, či v konaní o mimoriadnom

dovolaní po vyhlásení konkurzu na majetok spoločnosti K., a.s., sa konanie prerušilo zo

zákona, alebo bolo potrebné o prerušení vydať uznesenie. Súdna prax a teória je jednotná

v tom, že súdne a iné konania, ktoré začali pred vyhlásením konkurzu sa prerušujú

vyhlásením konkurzu zo zákona. Domnievam sa, že znenie § 14 ods. 1 písm. d) zákona

č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní je v tomto jednoznačné...

Ak by bol správny názor sťažovateľky, že o prerušení musí súd rozhodnúť uznesením,

proti ktorému je prípustné odvolanie vyvstala by otázka, kto by mal o odvolaní rozhodovať.

Domnievam sa, že pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti je významné, či konanie

o mimoriadnom dovolaní (ale aj o riadnom dovolaní) malo byť prerušené, bez ohľadu na

to, či k prerušeniu dochádza ex lege, alebo až vydaním uznesenia. V súdnej praxi, až na

výnimky prevláda názor, že príkaz stanovený v § 14 ods. 1 písm. d), pokiaľ ide o konania,

ktoré sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo nárokov, ktoré sa majú uspokojiť

z podstaty, je bezvýnimočný a vzťahuje sa na všetky súdne konania, bez ohľadu na štádium

konania, teda aj na štádium dovolacieho konania...

Považujem za potrebné upozorniť na to, že konaním dovolacieho súdu sťažovateľ

žiadnu ujmu neutrpel. Ak mala byť pohľadávka veriteľa uspokojená v konkurze podľa

zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní, musel ju v stanovenej lehote, resp. do

skončenia určite etapy konkurzného konania do konkurzu prihlásiť. Podľa informácie

zo správneho spisu, ale aj podľa znenia sťažnosti, sťažovateľ tak neurobil. I keby mal

v dovolacom konaní úspech a v ďalšom konaní mu bola pohľadávka priznaná, nemohla by

byť v konkurznom konaní ako neprihlásená uspokojená. Navrhujem preto sťažnosť

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pre informáciu udávam, že po skončení konkurzu bol žalovaný K., a. s., 26. júna

2008 vymazaný v obchodného registra a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

z 9. júla 2008 dovolacie konanie zastavil.“

Podpredsedníčka najvyššieho súdu ďalej poukázala na osobitosť predmetu

dovolacieho konania a uviedla aj náčrt situácií, ktoré by mohli v takomto prípade nastať, a k

akým ,,absurdným dôsledkom by mohlo viesť prerušenie dovolacích konaní v dôsledku

konkurzu“.

5. Na ďalšiu výzvu ústavného súdu oznámila podpredsedníčka najvyššieho súdu, že

netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom, a zároveň zaslala ústavnému súdu

zberný spis sp. zn. .

6. Sťažovateľa prostredníctvom právneho zástupcu oznámila, že súhlasí s tým, aby

ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd sa pred rozhodnutím oboznámil s prílohami, ktoré sťažovateľka

pripojila k sťažnosti, ako aj s vyžiadaným spisom najvyššieho súdu. Po prerokovaní veci na

neverejnom zasadnutí senátu dospel ústavný súd k záveru, že postupom najvyššieho súdu

v predmetnom konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora nebolo porušené

označené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

III.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie. Podľa má každý právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

9. Účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd

vo svojej skoršej judikatúre tak, že ,,Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia štátneho orgánu“ (). Neskôr ústavný súd ustálil, že pod konaním,

na ktoré sa vzťahuje , treba rozumieť nielen konanie prvostupňového

súdu, ale aj konanie odvolacieho súdu a dovolacieho súdu (napr. ). Z takéhoto

prístupu potom nevyhnutne vyplýva, že aj konanie, v ktorom najvyšší súd rozhoduje

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, patrí medzi konania, pri ktorých

garantuje ich účastníkom právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Je však

prirodzené, a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé namietané

porušenie práva podľa sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu podľa troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov konania

a postup súdu (napr. alebo ). Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež

prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet sporu v posudzovanom konaní a význam

sporu pre sťažovateľa (napr. , alebo ).

10. Procesná situácia, v ktorej sa ocitla sťažovateľka, nepatrí medzi bežné situácie

vyskytujúce sa v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov postupujúcich v občianskom

súdnom konaní podľa (ďalej len ,,OSP“). Osobitosť tejto

situácie bola vyvolaná tým, že v čase medzi podaním podnetu sťažovateľky na podanie

mimoriadneho dovolania (11. marca 2003) a podaním mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora najvyššiemu súdu (23. februára 2004) bol vyhlásený konkurz na druhého

účastníka súdneho konania (16. septembra 2003), ktorý vystupoval na strane žalovaného

a voči ktorému bola napadnutými rozsudkami žaloba sťažovateľky zamietnutá. Vyhlásenie

konkurzu na subjekt záväzkovo-právneho vzťahu, ktorý sa prípadne neskôr stane

účastníkom súdneho konania, predstavuje bežné podnikateľské riziko, s ktorým sa v rámci

svojej podnikateľskej činnosti môže stretnúť každý podnikateľ.

11. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky prihliadal

vychádzajúc z vlastnej viazanosti obsahom sťažnosti [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)] najmä na tieto relevantné ustanovenia právnych predpisov účinných

v čase, keď najvyššiemu súdu bolo doručené mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora vo veci sťažovateľky.

Podľa o mimoriadnych dovolaniach proti rozhodnutiam súdov

rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu

zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 13 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v uznesení o vyhlásení konkurzu sa

musia veritelia vyzvať, aby prihlásili v lehote 60 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu všetky

svoje nároky s uvedením ich výšky, právneho dôvodu vzniku a ich zabezpečenie. Výzva

musí obsahovať upozornenie, že na nároky, ktoré neboli prihlásené, sa nebude brať

v konkurze zreteľ.

Podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní vyhlásenie konkurzu má

tieto účinky: súdne a iné konania podľa osobitného predpisu (napr. Občiansky súdny

poriadok), ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú majetku

patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené.

Podľa § 14 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní v konaniach prerušených podľa

odseku 1 písm. d) s výnimkou konaní o pohľadávkach, ktoré treba prihlásiť v konkurze

(§ 20), sa však pokračuje na návrh správcu, úpadcovho odporcu alebo nerozlučného

účastníka konania. Správca sa stáva účastníkom konania namiesto úpadcu. Úpadca môže

tento návrh podať, len ak tak neurobí správca v lehote určenej súdom, pričom v tomto

prípade úpadca zostáva účastníkom konania. Neprerušuje sa však konanie o výživnom

maloletých detí, trestné konanie a colné konanie. Procesné úkony uskutočnené v čase od

vyhlásenia konkurzu do vydania rozhodnutia o prerušení konania podľa odseku 1 písm. d)

sú neúčinné.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní veritelia dlžníka prihlásia svoje

pohľadávky v lehote určenej v uznesení o vyhlásení konkurzu, a to aj vtedy, keď sa o nich

vedie súdne alebo iné konanie podľa osobitných predpisov.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v prihláške pohľadávky, o ktorej sa

vedie spor, veritelia označia súd a uvedú spisovú značku; pri vykonateľných pohľadávkach

pripoja aj rovnopis rozhodnutia (exekučný titul).

IV.

12. Reagujúc na námietky sťažovateľky, ktoré boli obsahom jej sťažnosti, ústavný

súd uvádza:

12.1 Predovšetkým neprislúcha ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu

ochrany ústavnosti ( ), aby podával výklad zákona o konkurze a vyrovnaní

k otázke prerušenia súdnych konaní v dôsledku vyhlásenia konkurzu. Tvrdenie

sťažovateľky v sťažnosti, že najvyšší súd konanie vo veci mimoriadneho dovolania prerušil

je však nepresné. Ak pripustíme (pozri ďalej uvedené), že dôsledkom vyhlásenia konkurzu

bolo prerušenie konania vo veci sťažovateľky na najvyššom súde, tak k prerušeniu konania

došlo zo zákona (ex lege), a nie v dôsledku prejavu procesnej iniciatívy najvyššieho súdu.

Dikcia zákona o konkurze a vyrovnaní ,,súdne konania... sa prerušujú“ neumožňuje urobiť

ten záver, ktorý prezentuje sťažovateľka v sťažnosti, že ,,pri prerušení konania, či už zo

zákona, na návrh alebo inak ( ) súd je povinný vydať uznesenie o prerušení

konania...“. Tomu by napovedala dikcia zákona, ktorá je obsiahnutá v § 109 ods. 1, ods. 2

, kde zákonodarca ustanovuje prípady, kedy ,,súd konanie preruší“, resp. kedy ,,súd

môže konanie prerušiť“. Je zrejmé, že zákon o konkurze a vyrovnaní bol v rozhodnom čase

v pozícii osobitného zákona vo vzťahu k všeobecnej úprave obsiahnutej v Občianskom

súdnom poriadku, čo aj explicitne vyjadroval (§ 66e ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Výraz ,,sa prerušujú“ takto vyjadruje zákonný imperatív, ktorým je každý konajúci súd

(vrátane najvyššieho súdu v konaní o veci sťažovateľky) viazaný a nemôže sa od neho

odchýliť tak, ako to požadovala sťažovateľka. Z toho potom vyplýva, že na konanie

najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora sa vzťahovala dikcia

zákona o konkurze a vyrovnaní (lex specialis), teda že súdne konania sa prerušujú zo zákona.

12.2 Taktiež sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľky, že ,,konanie

o mimoriadnom dovolaní z 20.2.2004... sa začalo po vyhlásení konkurzu na majetok

žalovaného (16.9.2003) až dňa 23.2.2004, pričom ide o konanie o mimoriadnom opravnom

prostriedku podľa , ktorého predmetom nie je rozhodnutie o majetku patriaceho do

podstaty, resp. o nárokoch, ktoré majú byť z podstaty uspokojené, ale rozhodnutie o tom, či

preskúmavaným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, resp. práva alebo zákonom chránené

záujmy fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.“. Tým vlastne sťažovateľka predkladá

právny názor, že konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora je novozačatým

konaním s právne relevantným začiatkom (podanie mimoriadneho dovolania najvyššiemu

súdu) a právne relevantným koncom v podobe rozhodnutia najvyššieho súdu o ňom. S týmto

názorom sa však ústavný súd nestotožnil. Občianske súdne konanie v obchodnej veci

sťažovateľky sa začalo na okresnom súde a na základe ňou podaného odvolania pokračovalo

na krajskom súde. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti právoplatnému

rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu sa týkalo tej istej obchodnej

veci sťažovateľky, ktorá bola predmetom konania na okresnom súde a krajskom súde

a v konaní na strane žalobcu a žalovaného vystupovali tí istí účastníci. Totožnosť predmetu

konania a totožnosť jeho účastníkov neumožňujú urobiť radikálny záver prezentovaný

sťažovateľkou, že konanie na najvyššom súde sa neprerušuje, lebo sa začalo po vyhlásení

konkurzu. Konanie na najvyššom súde po podaní mimoriadneho dovolania bolo súčasťou

konania (etapou, štádiom) v obchodnej veci sťažovateľky, ktoré sa začalo na okresnom súde

podaním jej žaloby proti spoločnosti K., a. s., o zaplatenie sumy 492 264 Sk s príslušenstvom

a definitívne sa skončilo až uznesením najvyššieho súdu z 9. júla 2008, ktorým tento konanie

o mimoriadnom dovolaní zastavil. Taktiež ústavný súd konštatuje, že predmetom konania na

najvyššom súde bolo v konečnom dôsledku rozhodovanie o nároku (pohľadávke)

sťažovateľky, ktorý mal byť uspokojený z podstaty. Preto je ústavný súd toho názoru, že

konanie pred najvyšším súdom vo veci sťažovateľky bolo v dôsledku vyhlásenia konkurzu na

účastníka tohto konania v pozícii žalovaného ex lege prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona

o konkurze a vyrovnaní].

12.3 Za osobitne významnú z hľadiska rozhodnutia o porušení práva podľa čl. 48

ods. 2 v právnej veci sťažovateľky považoval ústavný súd skutočnosť, že

sťažovateľka si neprihlásila svoju pohľadávku zákonom predpísaným spôsobom

v konkurze. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že pohľadávku si neprihlásila preto, lebo

podľa rozhodnutia okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu táto neexistovala

a mohla vzniknúť len po rozhodnutí najvyššieho súdu. Uvedené tvrdenie sťažovateľky je

nepresné.

Rozhodnutím súdov (okresného súdu, krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu)

v obchodnej veci sťažovateľky totiž predmetná pohľadávka vzniknúť nemohla. Pohľadávka,

ktorá bola predmetom konania, bola pohľadávkou na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný

tovar a vznikla (mohla vzniknúť) zo záväzkovo-právneho vzťahu medzi sťažovateľkou

a spoločnosťou K., a. s. Z tohto právneho vzťahu vznikla (mohla vzniknúť) sťažovateľke

pohľadávka na zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny za dodaný tovar a spoločnosti K., a. s.,

záväzok na zaplatenie tejto kúpnej ceny.

Súdy potom v konaní nerozhodovali o vzniku tejto pohľadávky, ich rozhodovanie

nemalo konštitutívny charakter, ale naopak ich rozhodovanie malo charakter deklaratórneho

rozhodovania o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo

z porušenia práva [ ]. Pohľadávka sťažovateľky teda nemohla vzniknúť

ani rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý by mohol rozhodnúť (ak by vyhovel mimoriadnemu

dovolaniu) len tak, že by napadnuté rozhodnutie (rozhodnutia) zrušil a vrátil vec na ďalšie

konanie odvolaciemu súdu alebo prvostupňovému súdu.

13. Neprihlásenie pohľadávky v rámci konkurzu potom ústavný súd považoval tiež

za dôležitú okolnosť z hľadiska namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov najvyšším súdom, a to vzhľadom na už vymedzené kritérium, ktorým

je význam konania pre sťažovateľku. Neprihlásenie pohľadávky malo ten právny následok,

že sa na ňu v konkurze spoločnosti K., a. s., nemohol brať zreteľ. Uvedené správne

konštatoval vo svojej odpovedi sťažovateľke aj správca konkurznej podstaty spoločnosti K.,

a. s., a napokon aj podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Ústavný súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou najvyššieho súdu, že aj keby mala

sťažovateľka v dovolacom konaní úspech a v ďalšom konaní okresného súdu, resp.

krajského súdu jej bola pohľadávka priznaná, nemohla by byť v konkurznom konaní ako

neprihlásená uspokojená. Preto sťažovateľka v dôsledku postupu najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. neutrpela ujmu na svojich právach.

14. V závere ústavný súd dodáva, že podanie návrhu správcu na pokračovanie

v konaní, ktorého sa sťažovateľka voči správcovi opakovane domáhala, by nebolo v súlade

s právnou úpravou konkurzu účinnou v rozhodnom čase. Táto totiž, ako bolo už uvedené,

síce počítala s možnosťou, že správca podá návrh na pokračovanie v prerušenom konaní,

avšak táto možnosť sa netýkala konaní o pohľadávkach, ktoré bolo treba prihlásiť

v konkurze.

15. S ohľadom na uvedené ústavný súd uzavrel, že konaním najvyššieho súdu nebolo

porušené ani právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa (sťažovateľka

sa nedomáhala vyslovenia porušenia tohto práva v petite sťažnosti, len v rámci jej obsahu

na toto právo poukazovala, pozn.) a ani právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa . V konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. 4 M

Obdo 2/2004 ústavný súd vzhľadom na všetky relevantné popísané okolnosti prípadu

sťažovateľky nezistil zbytočné prieťahy, ktoré by signalizovali porušenie jej práva podľa

. Primárnym dôvodom rozhodnutia ústavného súdu bola existencia

zákonnej prekážky (vyhlásenie konkurzu na účastníka konania a s tým spojené prerušenie

konania), ktorá bránila najvyššiemu súdu vo veci sťažovateľky konať. Ak najvyšší súd

podľa účinnej zákonnej úpravy konať vo veci sťažovateľky nemohol, nemohol ani porušiť

jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ako však už bolo uvedené,

ústavný súd za dôležitý faktor považoval aj neprihlásenie si pohľadávky sťažovateľkou

v konkurze. Totiž, ak by aj najvyšší súd meritórne o mimoriadnom dovolaní rozhodol

v prospech sťažovateľky a v jej prospech by následne rozhodol aj okresný súd, resp. krajský

súd, tieto rozhodnutia všeobecných súdov by vzhľadom na nemožnosť uspokojenia jej

pohľadávky v konkurze a následný výmaz spoločnosti K., a. s., z obchodného registra boli

prakticky bezvýznamné.

16. Keďže sťažnosti vyhovené nebolo, neprichádzalo do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého sa sťažovateľka domáhala, a ani priznanie

náhrady trov konania pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009