Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-778-2014.pdf
PDF · 288.04 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/778/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Renáty Pátrovičovej, v právnej veci žalobcov: 1. Ing. U. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., I. XX, 2. I. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. X-Krč, Na G. XXXX/ XX, Česká republika, 3. N. H. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., XXX T. XXXX P., O. XXXXX, USA, 4. M. H. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., XXXX J. XXXX G., O. XXXXX, USA, 5. I. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., XXXXX X. Z., X. XXXXX, USA, 6. Y. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. D., XXXX X. M. S., T. XXXXX, USA, 7. S. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., XXXX G. XXXth G., P. XXXXX, USA, všetci žalobcovia zastúpení JUDr. Petrom Koscelanským, advokátom, so sídlom Nitra, Fraňa Mojtu 24, proti žalovanej: JUDr. Mária Veterníková, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu METRONOM, s. r. o. v konkurze, Bratislava, Povraznícka 13, IČO: 35 970 405, adresa kancelárie: Bratislava, Svätoplukova 31, zast. HMG Legal, s. r. o., Bratislava, Červeňova 14, IČO: 35 885 459, za účasti intervenientov na strane žalovaného: 1. Obec Ivanka pri Nitre, Obecný úrad, Ivanka pri Nitre, Novozámocká 326, IČO: 31 827 004, 2. C. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. pri T., K. XXX/XX, zast. JUDr. Júliusom Gogom, advokátom, so sídlom v Nitre, Štefánikova 47, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 10. júla 2014 č. k. 7C/55/2006-723 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .
Vo výroku o trovách konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1.1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území V. pri T., obec V. pri T., okres Nitra, zapísané v katastri nehnuteľnosti vedenom Okresným úradom Nitra na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely registra „E", evidované na mape určeného operátu ako parcelné číslo 903 orná pôda vo výmere 131.134 m2 a parcelné číslo 904 orná pôda vo výmere 267.686 m2 patria do dedičstva po nebohom Dr. J. I., nar. XX. XX. XXXX, ktorý zomrel XX. XX. XXXX, v podiele 1/2 a do dedičstva po nebohej D. I., rod. R., nar. XX. XX. XXXX, ktorá zomrela XX. XX. XXXX, v podiele 1/2. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. až 7. rade náhradu trov právneho zastúpenia v sume 204.887,63 eura a náhradu iných trov konania v sume 165,50 eura na účet ich právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 80 písm. c) OSP, § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 13 ods. 2 zák. č. 46/1948 Sb., § 32 zák. č. 229/1991 Zb. a na základe vykonaného dokazovania zistil, že kúpnopredajnou zmluvou uzavretou dňa 29. 05. 1947 medzi Dr. N. R. ako predávajúcim a Dr. J. I. a jeho manželkou D., rod. R. ako kupujúcimi, predávajúci odpredal kupujúcim nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižnej vložke číslo 525 k. ú. V. pod A r. č. 1 m. č. 904 a vo vložke číslo 581 k. ú. V. pod AI. r. č. 7 m. č. 903 v podiele 1/2, vo výmere
46 maď. jutár 243 kv. siah, za kúpnu cenu 437.020,- Kčs vyplatenej v hotovosti pri podpísaní zmluvy k rukám predávajúceho. Kúpnopredajnou zmluvou uzavretou dňa 29. 05. 1947 medzi F. R., rod. Y. ako predávajúcou a Dr. J. I. a jeho manželkou D., rod. R. ako kupujúcimi, predávajúca odpredala kupujúcim nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižnej vložke číslo 525 k. ú. V. pod A r. č. 1 m. č. 904 a vo vložke číslo 581 k. ú. V. pod AI. r. č. 7 m. č. 903 v podiele 1/2, vo výmere 46 maď. jutár 243 kv. siah, za kúpnu cenu 437.020,- Kčs vyplatenej v hotovosti pri podpísaní zmluvy k rukám predávajúcej. Podľa zápisu pod B6. pozemno-knižnej vložky č. 525 k. ú. V. pri T. vykonaného dňa 02. 06. 1947 pod čd 2135 odpisuje sa nehnuteľnosť p. č. 904 a v nezmenenom stave sa zapisuje do novej vložky č. 589 tejto pozemkovej knihy. Podľa zápisu pod B5. pozemno-knižnej vložky č. 581 k. ú. V. pri T. vykonaného dňa 02. 06. 1947 pod čd 2135 odpisuje sa nehnuteľnosť p. č. 903 a v nezmenenom stave sa zapisuje do novej vložky č. 589 tejto pozemkovej knihy. V pozemkovej knihe pre k. ú. V. pri T. vložka č. 589 bola v časti A. majetková podstata pod r.č.1. zapísaná p. č. 903 roľa o výmere 13,1134 ha a pod r. č. 2. p. č. 904 roľa 26,7684 ha a v časti B. vlastníctvo pod r. č. 1. zapísané vlastnícke právo Dr. N. R. v polovici a F. R., rod. Y. v polovici. Pod r. č. 2 na polovicu Dr. N. R. bolo zapísané vlastnícke právo manželom Dr. J. I. a D. I., rod. R., každému po štvrtine a pod r. č. 3 na polovicu F. R., rod. Y. bolo zapísané vlastnícke právo manželom Dr. J. I. a D. I., rod. R. každému po štvrtine.
1.2. Výmerom Jednotného národného výboru v Nitre zo dňa 23. 06. 1950 č. 603-23/6-1950-IX. bolo rozhodnuté, že Čsl. štát vykupuje podľa ods. 1 a 3 § 1 zákona č. 46/1948 Sb. z. a n. pozemkové vlastníctvo Dr. J. I. a manž. D. I., r. R. zapísané v k. ú. V. pri T. vl. č. 525, 59, 581 výmera 41,1156 ha. Podľa zápisnice napísanej dňa 15. 06. 1951 na úrade MNV v Ivanke pri Nitre vo veci prevzatia pridelenia vykupovaných majetkov S. Y. a spol. v k. ú. V. pri T. bod. 4. sa úradne zistilo, že výmerom JNV v Nitre zo dňa 23. 06. 1950 č. 603-23/6-1950-IX. bol vykúpený poľnohospodársky majetok Dr. J. I. a spol. zapísaný vo vl. č. 525, 59, 581 v k. ú. V. pri T. v celkovej výmere 41,1156 ha. Podľa rozhodnutia Krajského národného výboru v Nitre zo dňa 28. 09. 1950 zn. 611-28/IX-1950-IX. bolo rozhodnuté, aby vykúpené nehnuteľnosti k. ú. V. pri T. z majetku I. J. o výmere 41,1100 ha boli po uplynutí výpovede prevzaté do vlastníctva Čsl. štátu a odovzdané do užívania Jednotnému roľníckemu družstvu v Ivanke pri Nitre. Podľa rozhodnutia Krajského národného výboru v Nitre zo dňa 15. 10. 1950 zn. 611/-18/9 o odvolaní proti výkupu podaného Dr. J. I. a spol., bolo odvolanie ako neopodstatnené zamietnuté. Podľa uznesenia Okresného súdu v Nitre zo dňa 15. 12. 1950 čd. 3590/50 bol povolený zápis vlastníckeho práva pre Čsl. štát podľa výmeru JNV v Nitre zo dňa 23. 06. 1950 č. 603-23/6-1950-IX. vo vložkách č. 525, 59 a 581 k. ú. V. pri T..
1.3. Dr. J. I. zomrel dňa XX. XX. XXXX a D. I. zomrela dňa XX. XX. XXXX. Zákonným dedičom po nich bola dcéra Z. Y., ktorá zomrela dňa XX. XX. XXXX, jej dedičmi boli J. C., ktorá zomrela XX. XX. XXXX a jej dedičkou je I. N., I.. D. I., ktorá zomrela dňa XX. XX. XXXX a jej dedičom je V.. U. I. a F. I. R. H., ktorá zomrela XX. XX. XXXX a jej dedičmi sú N. H. S., M. H. X., I. H., Y. H. a S. H..
1.4. Ministerstvo zemědelství listom zo dňa 06. 07. 1949 č. j. 29.684/1949-IX/A-2 vo veci „Zbytkový statok Ivanka pri Nitre, vlastník Dr. R. N. a F., Revízia podľa zákona č. 142/47 Sb. v znení zákona č. 44/48 Sb." Dr. R. a manž. oznámilo, že vykonávajúc revíziu prvej pozemkovej reformy rozhodlo, že pozemkový majetok v k. ú. V. pri T. vo výmere 82,9747 ha uvedený v súpisovej prihláške zo dňa 06. 04. 1948 tvorí zbytkový statok a preberá sa štátom celý, upozornilo, že až do prevzatia sú povinní na majetku riadne hospodáriť a akékoľvek nakladanie s majetkom bez súhlasu MZ je neplatné a scudzenie nehnuteľností o výmere 70,4210 ha Z. Y., rod. I. a Nadlepšovaciemu fondu zamest. továrne Ferenit úč. spol. v Nitre nie je právoplatné.
1.5. Žalobcovia sa svojim žalobným návrhom po čiastočnom späťvzatí návrhu domáhali určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území V. pri T., evidované vo vl. č. 589 a na LV č. XXXX ako parc. č. 903 orná pôda o výmere 131134 m2 a parc. č. 904 orná pôda o výmere 267686 m2 patria v 1/2 do dedičstva po neb. Dr. J. I. a v 1/2 do dedičstva po jeho neb. manž. D. I.. Súd v prvom rade skúmal, či sú splnené všetky podmienky k tomu, aby mohol určovaciemu návrhu vyhovieť, teda, či na tomto určení existuje naliehavý právny záujem a dospel k záveru, že existencia naliehavého právneho záujmu je v tomto konaní splnená, nakoľko rozsudok vyhovujúci žalobe je podkladom pre prejednanie predmetných nehnuteľností v dedičskom konaní o novoobjavenom majetku po poručiteľoch Dr. J. I. a po D. I.. Rovnako je splnená aj aktívna legitimácia žalobcov na podanie návrhu, nakoľko v konaní bolo preukázané, že títo sú právnymi nástupcami po poručiteľoch Dr. J. I. a po D. I.j, ako ich pravnúčatá. Na
základe skutkových zistení a ich právneho vyhodnotenia súd dospel k záveru, že žaloba žalobcov na určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch Dr. J. I. a D. I., je dôvodná.
1.6. Vykonaným dokazovaním kúpnopredajnými zmluvami (č. l. 243) a pozemno-knižnou vložkou č. 589 k. ú. V. pri T. (č. l. 201) mal súd preukázané, že poručitelia Dr. J. I. a jeho manž. D. nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, každý v 1/2. Na základe predmetných kúpnopredajných zmlúv bolo toto vlastnícke právo v pozemkovej knihe zapísané v prospech poručiteľov. Nakoľko k právnym úkonom došlo v čase platnosti obyčajového práva, podľa ktorého platil tzv. intabulačný princíp, čo znamená, že vlastnícke právo k nehnuteľnej veci zapísanej v pozemkovej knihe sa neprevádzalo už uzavretím zmluvy, ale až zápisom prevodu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy, zápis v pozemkovej knihe v prospech poručiteľov mal konštitutívny charakter, to znamená, že vlastnícke právo poručiteľov k sporným nehnuteľnostiam vzniklo zápisom do pozemkovej knihy dňa 02. 06. 1947, po tom, čo parcely č. 903 a č. 904 boli prenesené do vl. č. 589 z pôvodných pozemno-knižných vložiek č. 525 a č. 581 v nezmenenom stave.
1.7. Vykonaným dokazovaním Výmerom Jednotného národného výboru v Nitre zo dňa 23. 06. 1950 č. 603-23/6-1950-IX. (č. l. 243), zápisnicou napísanou dňa 15. 06. 1951 na úrade MNV v Ivanke pri Nitre vo veci prevzatia pridelenia vykupovaných majetkov S. Y. a spol. v k. ú. V. pri T. (č. l. 188) a uznesením Okresného súdu v Nitre zo dňa 15. 12. 1950 čd. 3590/50 (č. l. 193) mal súd preukázané, že v rámci novej pozemkovej reformy (zákon č. 46/1948 Sb.) štát vykúpil pozemkové vlastníctvo poručiteľov (Dr. J. I. a manž.) zapísané v k. ú. V. pri T. vl. č. 525, 59, 581 vo výmere 41,1156 ha.
1.8. Z listín získaných z Ministerstva vnútra SR, Štátny archív v Nitre, a to Výmerom Jednotného národného výboru v Nitre zo dňa 23. 06. 1950 č. 603-23/6-1950-IX. (č. l. 187), zápisnicou napísanou dňa 15. 06. 1951 na úrade MNV v Ivanke pri Nitre vo veci prevzatia pridelenia vykupovaných majetkov S. Y. a spol. v k. ú. V. pri T. (č. l. 188), rozhodnutím Krajského národného výboru v Nitre zo dňa 28. 09. 1950 zn. 611-28/IX-1950-IX. (č. l. 192) a rozhodnutím Krajského národného výboru v Nitre zo dňa 15. 10. 1950 zn. 611/-18/9 o odvolaní proti výkupu podaného Dr. J. I. a spol. (č. l. 190) vyplýva, že predmetom výkupu po manželoch I. malo byť pozemkové vlastníctvo špecifikované ako nehnuteľnosti zapísané v k. ú. V. pri T. vl. č. 525, 59, 581 vo výmere 41,1156 ha (prípadne 41,1100 ha), pričom na jednej z listín (č. l. 187) je ceruzkou dopísaná vložka č. 589. Uvedená vložka č. 589 vyplýva aj z vyhotoveného opisu pozemno- knižných vložiek, vložka 525, vložka 589 a vložka 25 (č. l. 191), ktorý sa rovnako nachádzal v Štátnom archíve v Nitre. Zoznam týchto vložiek a súčet ich výmery (41,1158 ha) naznačuje, že ide o súčasť výkupových podkladov, uvedená listina, podľa názoru súdu však nad všetky pochybnosti nepreukazuje, že pozemky zapísané vo vložke č. 589 boli súčasťou výkupu majetku manželov I. podľa zákona č. 46/1948 Sb., nakoľko ani vložka č. 25 sa vo výmere o výkupe (č. l. 243 a 187) neuvádza, preto súčet výmer (41,1158 ha) hoci podobný výmere pôdy vykúpenej (41,1156 ha alebo 41,1100 ha), môže byť len náhodná súhra čísel. Tiež overená kópia vložky č. 589 (č. l. 201) neobsahuje poznámku o výkupe, hoci na opise (č. l. 191) táto poznámka uvedená je, čo vzbudzuje dôvodné pochybnosti o autentickosti tohto opisu. Pochybnosti o tom, že predmetom výkupu boli aj pozemky zapísané vo vložke č. 589 potvrdzuje aj uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 15. 12. 1950 čd. 3590/50 (č. l. 193), podľa ktorého bol povolený zápis vlastníckeho práva pre Čsl. štát podľa výmeru JNV v Nitre zo dňa 23. 06. 1950 č. 603-23/6-1950- IX. len vo vložkách č. 525, 59 a 581 k. ú. V. pri T..
1.9. Po zrušení rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu sa súd oboznámil s obsahom listín na č. l. 404, osobitne s obsahom „Spisu č. 3 a zistil, že v uvedenom spise síce je priložený aj opis vložky č. 589, dokonca opätovne s poznámkou výkupu, ale bez overenia, na nasledujúcich stranách, kde sa nachádzajú fotokópie vložiek pozemkovej knihy overené Okresným súdom Nitra dňa 30. 10. 1949 sú už pripojené len vložky č. 59, 525, 579, 580, 581, 248 a 915, a nie vložka č. 589, pričom toto mali byť vložky, o predloženie ktorých žiadal príslušný orgán pri rozhodovaní o výkupe. Kto medzi tieto listiny zaradil aj fotokópiu opisu pozemkovej knihy bez overenia č. 589, z tejto časti spisu nevyplýva, rovnako ako zo spisu nevyplýva, kto na niektoré rozhodnutia a listiny dopisoval vložku č. 589 a z akých dôvodov.
1.10. Listom Ministerstva zemědelství zo dňa 06. 07. 1949 (č. l. 283) mal súd preukázané, že v rámci vykonávania revízie prvej pozemkovej reformy bolo rozhodnuté o prevzatí majetku manželov R. v k. ú. V. pri T. vo výmere 82,9747 ha uvedeného v súpisovej prihláške zo dňa 06. 04. 1948 ako zbytkového statku. Rovnako mal súd preukázané, že manželia R. boli upozornení na neprávoplatnosť scudzenia nehnuteľností o výmere 70,4210 ha Z. Y., rod. I. a Nadlepšovaciemu fondu zamest. továrne Ferenit úč.
spol. v Nitre. Zo súpisu majetku (č. l. 287) vyplýva výmera 82,9747 ha a výsledok vyšetrenia prevodov - nehnuteľnosti o výmere 70,4210 ha odpredané Z. Y., rod. I. a Nadlepšovaciemu fondu zamest. továrne Ferenit úč. spol. v Nitre, scudzenie nie je právoplatné. Z opisu kúpnej zmluvy (č. l. 404 „Spis č. 3") uzavretej dňa 29. 05. 1947 medzi Dr. N. R. ako predávajúcim a Z. Y., rod. I. ako kupujúcou vyplýva, že predávajúci predáva kupujúcej nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe vo vložke č. 915 k. ú. T., vo vložke č. 579, 716, 581 k. ú. V..
1.11. Vzhľadom na právny názor dovolacieho súdu, podľa ktorého bolo potrebné platnosť kúpnych zmlúv posudzovať z hľadiska § 13 ods. 2 zákona č. 46/1948 Sb. sa súd zaoberal otázkami, ktoré boli podľa odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu kľúčové pre rozhodnutie vo veci, a to otázkou platnosti kúpnych zmlúv z 29. 05. 1947 uzavretých medzi Dr. R. a manž. F. a Dr. I. a jeho manželkou, so zreteľom na ustanovenie § 13 ods. 2 zákona č. 46/1948 Sb. a so zreteľom na rozhodnutie Ministerstva zemědelství zo dňa 06. 07. 1949 a tiež otázkou posúdenia, či tieto nehnuteľnosti podliehali revízii podľa zákona č. 142/1947 Sb. v znení zákona č. 44/1948 Sb. a výkupovému konaniu po manželoch R. v zmysle uvedeného rozhodnutia, a teda, či vlastníctvo dotknutých nehnuteľností prešlo z majetku Dr. R. na štát v režime zákona č. 142/1947 Sb. alebo neprešlo, ako tvrdia žalobcovia.
1.12. V danej veci došlo k prevodu vlastníctva pôdy kúpnymi zmluvami uzavretými dňa 29. 05. 1947 (č. l. 243) medzi Dr. R. a manž. F. a Dr. I. a jeho manželkou, ktoré spadajú do obdobia stanoveného zákonom č. 46/1948 Sb. (od 01. 04. 1947 do 14. 04. 1948). Z uvedeného je zrejmé, že predmetné prevody dodatočnému súhlasu Ministerstvom zemědelství podliehali. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že príslušné orgány vykonali šetrenie ohľadom prevodov majetku manželmi R. v rozhodnom období pred účinnosťou zákona č. 46/1948 Sb. a zistili, že nehnuteľnosti o výmere 70,4210 ha odpredané Z. Y., rod. I. a Nadlepšovaciemu fondu zamest. továrne Ferenit úč. spol. v Nitre, scudzenie nie je právoplatné (č. l. 283 a č. l. 287). Z. Y. bola dcéra Dr. N. I. a D. I.. Z opisu kúpnej zmluvy (č. l. 404 „Spis č. 3") uzavretej dňa 29. 05. 1947 medzi Dr. N. R. ako predávajúcim a Z. Y., rod. I. ako kupujúcou mal súd preukázané, že predmetom prevodu boli nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe vo vložke č. 915 k. ú. T., vo vložke č. 579, 716, 581 k. ú. V.. Práve tento prevod bol príslušnými orgánmi štátu označený ako prevod, ktorý zatiaľ nie je právoplatný. Iné neprávoplatné prevody pri šetrení zistené neboli. Z uvedených výsledkov dokazovania vyplýva dôvodný predpoklad, že dodatočný súhlas na prevod nehnuteľností príslušným orgánom udelený bol. Skutočnosti, že dodatočný súhlas na prevod sporných pozemkov príslušným orgánom udelený nebol, nesvedčí ani žiadny zápis v pozemkovej knihe vo vložke č. 589 k. ú. V. pri T. (č. l. 201). Na základe uvedeného dokazovania súd dospel k záveru, že nebola zistená totožnosť sporných pozemkov parc. č. 903 a 904 s pozemkami, ktoré tvorili zbytkový statok manželov R. prevzatý Čsl. štátom.
1.13. Na druhej strane z vykonaného dokazovania nevyplýva ani skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti boli vykúpené manželom I.. Z výmeru (č. l. 243), zápisnice (č. l. 188), rozhodnutia o odvolaní (č. l. 190), nie je zrejmé, že výkup sa týka aj sporných nehnuteľností, pričom na dopisovanie ceruzkou súd neprihliadal (č. l. 187). Rovnako neprihliadal na vyhotovené opisy pozemno-knižných vložiek (č. l. 191), tiež nachádzajúce v „Spise č. 3" (v súdnom spise zažurnalizované na č. l. 404 a založené na konci spisu), kde síce je doložená aj vložka č. 589, dokonca s poznámkou výkupu, ale bez overenia, na nasledujúcich stranách, kde sa nachádzajú fotokópie vložiek pozemkovej knihy overené Okresným súdom Nitra dňa 30. 10. 1949 sú už pripojené len vložky č. 59, 525, 579, 580, 581, 248 a 915, a nie vložka č. 589, pričom toto mali byť vložky, o predloženie ktorých žiadal príslušný orgán pri rozhodovaní o výkupe. Uvedenému záveru nasvedčuje aj obsah dohody o vydaní veci uzavretej podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. dňa 05. 02. 1994 medzi oprávnenými osobami D. I. a J. C. a povinnou osobou Poľnohospodárske družstvo Nitra - Ivanka (č. l. 42), podľa ktorej sú medzi pozemkami, ku ktorým vlastníctvo nebolo nikdy odňaté, aj parc. č. 903 a 904 v k. ú. V.. Uvedená dohoda o vydaní veci bola schválená rozhodnutím Pozemkového úradu Nitra (č. l. 684) dňa 04. 05. 1994, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 05. 1994.
1.14. Súd uviedol, že po roku 1989 sa štát pokúsil niektoré krivdy zmierniť prijatím tzv. reštitučných zákonov. Jedným z reštitučných zákonov bol aj zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ktorého účelom bolo, okrem iného, zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989. Tento zákon s účinnosťou od 24. 06. 1991 stanovil zákaz použitia ustanovení zákona č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého pozemkového majetku v znení neskorších predpisov, zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v znení neskorších predpisov a
zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Súd dospel k záveru, že pokiaľ aj prevody, ktorými právni predchodcovia žalobcov nadobudli sporné nehnuteľností, vyžadovali aj dodatočné schválenie Ministerstvom zemědelství, zároveň konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že k dodatočnému schváleniu nedošlo. S ohľadom na vykonané dokazovanie, z ktorého vyplýva, že v konaní jednak nebolo preukázané, že sporné pozemky boli súčasťou zbytkového statku manželov R., ktorý bol prevzatý Čsl. štátom, ale tiež v konaní nebolo preukázané, že sporné pozemky boli vykúpené v rámci novej pozemkovej reformy od manželov I., prijal záver, že pozemky nadobudli manželia I. kúpnymi zmluvami z roku 1947, ktoré podliehali dodatočnému schváleniu podľa zákona č. 46/1948 Sb. Nakoľko zákon č. 46/1948 Sb. pre udelenie dodatočného schválenia podľa § 13 ods. 2 nestanovoval žiadnu lehotu, nebolo vylúčené udelenie dodatočného súhlasu k prevodu aj kedykoľvek neskôr, a to až do účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, dňa 24. 06. 1991, ktorý stanovil zákaz použitia ustanovení, okrem iného, zákona č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme. Preto podľa názoru súdu, pokiaľ aj dodatočné schválenie príslušným orgánom nebolo udelené v období od 14. 04. 1948 do 23. 06. 1991, po 24. 06. 1991 takéto schválenie už nie je potrebné, nakoľko aplikáciu celého zákona č. 46/1948 Sb., a teda aj § 13, zakazuje neskorší právny predpis. Pokiaľ teda právni predchodcovia žalobcov sporné nehnuteľnosti kúpili a zaplatili za ne dohodnutú kúpnu cenu, pričom na základe kúpnych zmlúv bolo zapísané vlastnícke právo v ich prospech v pozemkovej knihe orgánom štátu na to určeným, následne im sporné nehnuteľnosti neboli odňaté, ani za náhradu, ani bez náhrady a v konaní nebolo preukázané ani to, že prešli na štát z majetku prevodcov, je potrebné prijať záver, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nich, nakoľko zákonná podmienka pre platnosť týchto prevodov (dodatočné schválenie Ministerstvom zemědelství) dňa 24. 06. 1991 odpadla opätovne na základe ustanovenia zákona, a to zákona č. 229/1991 Zb. Na základe uvedeného súd žalobu považoval za dôvodnú, preto jej v celom rozsahu vyhovel. Na záver súd uviedol, že od roku 1948 sa doba predsa len zmenila. A hoci súdu neprináleží hodnotenie postupu štátnych orgánov v roku 1948, nemôže mu na prijatie záveru o odňatí vlastníctva konkrétnej parcely postačovať nacyklostylované rozhodnutie, do ktorého sa len dopíše celková výmera a katastrálne územie, prípadne pomlčka alebo tri pomlčky. Takýto postup štátneho orgánu spolu s retroaktívnym pôsobením právnej normy, ktorá vyžadovala dodatočné schválenie prevodov uskutočnených pred účinnosťou právnej normy, bol po roku 1989 jedným z dôvodov na prijatie zákonov na odstránenie spôsobených krívd na majetku občanov. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi, keby súd v roku 2014 poskytol ochranu úradnému postupu z roku 1948, i keď v danej dobe zákonnému, ktorým boli tieto krivdy spôsobené.
1.15. O trovách prvostupňového konania, odvolacieho konania, aj konania pre dovolacím súdom, súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) z dôvodu, že žalobcovia mali v konaní plný úspech, a preto im priznal celú náhradu trov konania. Trovy konania žalobcov pozostávali z trov právneho zastúpenia, pri výpočte ktorých súd postupoval podľa vyhlášky č. 655/2004 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška). Hodnotu sporu súd ustálil vo výške hodnoty sporných nehnuteľností v sume 39.882.000,- Sk po prepočítaní konverzným kurzom v sume 1.323.839,08 eura, čo bola kúpna cena, za ktorú Obec Ivanka pri Nitre (pôvodne žalovaný 1/) tieto nehnuteľnosti odpredala spoločnosti METRONOM s. r. o. (pôvodne žalovaný 2/) a ktorú súd zistil z uzavretej kúpnej zmluvy. Hodnota jedného úkonu právnej služby vypočítaná zo základu podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 39.882.000,- Sk je 92.450,- Sk. Spolu súd priznal žalobcom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 204.887,63 eura a iné trovy konania v sume 165,50 eura (súdny poplatok za návrh 99,50 eura, 2 x súdny poplatok za návrh na nariadenie predbežného opatrenia).
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým, že konanie má vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a strane sporu sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku existencie naliehavého právneho záujmu na určení požadovanom žalobcami. Na požadovanom určení nie je a ani v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nebol naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) OSP, keďže od smrti Dr. J. I. a smrti jeho manželky D. I., rod. R. nastali skutočnosti, ktoré bez ohľadu na výsledok tohto sporu svedčia o vlastníckom práve žalovaného a zároveň sú dané iné spôsobilé prostriedky právnej ochrany žalobcov a rozhodnutie v predmetom konaní im neprivodí priaznivejšie postavenie. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že nehnuteľnosti po vyhlásení
konkurzu na majetok spoločnosti METRONOM, s. r. o. boli zapísané do konkurznej podstaty úpadcu a poznámka o tejto skutočnosti bola zapísaná na list vlastníctva XXXX pre k. ú. V. pri T., na ktorom sú evidované nehnuteľnosti. T. č. na Okresnom súde Bratislava I prebieha pod sp. zn. 6Cbi/63/2013 konanie o vylúčenie nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto sporu zo súpisu konkurznej podstaty a v zmysle judikatúry požadované určenie v tomto konaní nie je spôsobilé a nemá za následok vylúčenie vecí zapísaných do súpisu majetku, a tak rozhodnutie o tom, či majetok zapísaný do súpisu majetku úpadcu patrí do dedičstva alebo nie, nebude mať bez ďalšieho žiaden právny význam. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tiež vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak súd prvej inštancie pri určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po Dr. J. I. a jeho manželke D. vychádzal z okolností, ktoré nastali až po ich smrti. Súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovým zisteniam aplikoval nesprávnu právnu normu, ak aplikoval ustanovenie § 32 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku prijatého dňa 21. 05. 1991, výkladom ktorého dospel k záveru, že zákonná podmienka pre neplatnosť prevodov nehnuteľností na právnych predchodcov žalobcov odpadla. Nerozhodoval tak na základe právnej úpravy a okolností existujúcich v čase ich smrti a nesprávne tiež zohľadňoval obsah dohôd o vydaní veci z 05. 02. 1994. Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval aj samotné ustanovenie § 32 zák. č. 229/1991 Zb., pretože v zmysle predmetného ustanovenia sú prevody neplatné, ak do účinnosti zák. č. 229/1991 Zb. nebol udelený dodatočný súhlas Ministerstva zemědelství v zmysle § 13 ods. 2 zák. č. 46/1948 Zb. Aby súd mohol určiť, že nehnuteľnosti podliehajúce novej pozemkovej reforme patria do dedičstva po Dr. J. I. a jeho manželke D., musel by byť daný dodatočný súhlas do okamihu smrti Dr. J. I. a jeho manželky D. I., inak v čase ich smrti nemohli byť vlastníkmi predmetných nehnuteľností a tieto nemohli patriť do dedičstva po nich. Súd nesprávne posúdil i platnosť kúpnopredajných zmlúv s ohľadom na ich neurčitosť a obchádzanie zákona. Pokiaľ súd poukázal na konštitutívny zápis v pozemkovej knihe, na základe čoho dospel k záveru, že vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov vzniklo zápisom do pozemkovej knihy dňa 02. 06. 1947, poukázal na to, že k takémuto zápisu chýbal spôsobilý platný právny titul. Ak nebolo v konaní preukázané dodatočné udelenie súhlasu Ministerstva zemědelství s prevodom, žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno preukázania platnosti kúpnopredajných zmlúv z 29. 05. 1947, na základe ktorých právni predchodcovia žalobcov mali nadobudnúť nehnuteľnosti od Dr. R. a jeho manželky, a preto súd prvej inštancie nesprávne rozhodol, ak žalobe vyhovel. Súd prvej inštancie sa obmedzil len na dôkazy a ich výklad svedčiaci v prospech žalobcov, pričom nevykonal dokazovanie, neoboznámil sa s obsahom relevantných listín a v odôvodnení rozsudku sa nevysporiadal s dôkazmi založenými v súdnom spise, na ktoré poukazoval žalovaný, v dôsledku čoho dospel k neúplnému zisteniu skutkového stavu. Súd prvej inštancie sa nezaoberal súpismi majetku Dr. R. a jeho manželky F. z 03. 09. 1948, súpisom majetku Dr. I. a jeho manželky D. z 21. 07. 1948, z ktorých je zrejmé, ktoré pozemky v súvislosti s pozemkovou reformou priznali, v akej výmere a na ktorých PKV boli tieto pozemky evidované. Poukázal tiež na to, že jeho návrh na doplnenie dokazovania výsluchom žalobcov bol zamietnutý. Súd v rozhodnutí neuviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, napriek skutočnosti, že nevykonal značnú časť dôkazov, na ktoré poukazoval žalovaný. Keďže návrh správcu konkurznej podstaty úpadcu na pokračovanie v konaní sa výslovne vzťahoval len na konanie o mimoriadnom dovolaní, nie je možné pre absenciu návrhu správcu na pokračovanie v konaní pokračovať v tomto konaní. Ak správca konkurznej podstaty dal výslovne návrh na pokračovanie konania o mimoriadnom dovolaní, nemohol si tento súd prvej inštancie sám od seba vyložiť ako súhlas na pokračovanie v celom konaní. Súd vo veci vykonával pojednávania a dokonca meritórne rozhodol, čím zaťažil konanie vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Napriek tomu, že dovolací súd uviedol v rozhodnutí záväzný právny názor, čo budú kľúčové otázky pre rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie sa v ďalšom konaní a rozhodovaní záväzným právnym názorom dovolacieho súdu neriadil, resp. len čiastočne, ignorujúc tvrdenia žalovaného a ním označované dôkazy smerujúce práve k vyriešeniu uvedených otázok. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že prevody vlastníctva nehnuteľností kúpnymi zmluvami uzavretými dňa 29. 05. 1947 podliehali dodatočnému súhlasu Ministerstva zemědelství v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 zák. č. 46/1948 Sb., no ďalšie závery súdu prvej inštancie sú vo vzťahu k otázkam nastoleným dovolacím súdom zmätočné alebo sa súd nimi vôbec nezaoberal. Vo vzťahu k vyhodnoteniu rozhodnutia Ministerstva zemědelství z 06. 07. 1949, ktorým súhlas udelený nebol, je z odôvodnenia súdu prvej inštancie zrejmé, že tento nerozlišoval medzi jednotlivými kúpnymi zmluvami uzavretými dňa 29. 05. 1947 medzi Dr. Holubekom a jeho manželkou a Dr. Ďurišom a jeho manželkou a p. Kramerovou a Nadlepšovacím fondom zamestnancov továrne Ferenit, ktorých bolo spolu šesť. Podľa odôvodnenia rozsudku dôkaz oboznámením sa s obsahom všetkých týchto listín vykonaný nebol. Súd prvej inštancie nepochopiteľnou úvahou pri hodnotení ním vybraných nepriamych dôkazov bez presvedčivého vyvrátenia priameho dôkazu svedčiaceho o opaku
dospel k záveru, že z výsledkov dokazovania vyplýva predpoklad, že dodatočný súhlas na prevod nehnuteľností príslušným orgánom udelený bol, prenášajúc tak dôkazné bremeno ohľadom preukázania neudelenia dodatočného súhlasu Ministerstva zemědelství na žalovaného s tým, že konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že k dodatočnému schváleniu nedošlo. Napriek uvedenému záveru udelenia dodatočného súhlasu, súd prvej inštancie otázku platnosti predmetných prevodov nepochopiteľne následne riešil vo vzťahu k ustanoveniam zák. č. 229/1991 Zb. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či sporné nehnuteľnosti tvorili zbytkový statok a podliehali revízii podľa zák. č. 142/1947 Sb. v znení zák. č. 44/1948 Sb., ako aj posúdenie otázky, či podliehali novej pozemkovej reforme, bolo potrebné zaoberať sa predovšetkým jednotlivými podmienkami uvedenými v § 1 Zákona o revízii prvej pozemkovej reformy a § 1 Zákona o novej pozemkovej reforme. Súdny spis do dnešného dňa nie je riadne žurnalizovaný, v dôsledku čoho nie je zrejmé, s ktorými listinnými dôkazmi sa súd prvej inštancie pri vyhlásení rozsudku oboznámil a s ktorými nie. Súd sa nevysporiadal s relevantnými tvrdeniami žalovaného, najmä v rámci prednesov na pojednávaní konanom dňa 03. 10. 2013 a 10. 07. 2014. S ohľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie opakovane v priebehu konania zistil skutkový stav v rozpore s obsahom spisu, prípadne ho nezisťoval vôbec, sa javí odkazovanie na dôkazy, ktoré zo samotného rozsudku nie je možné jednoznačne identifikovať, ako zvlášť závažné pochybenie rozhodnutia súdu a jeho odôvodnenia. Zmätočnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie spôsobujú aj niektoré všeobecné závery bez ich opory v riadnom právnom posúdení. V písomnom vyhotovení rozsudku chýba časť odôvodnenia týkajúca sa vykonaného dokazovania vo vzťahu k dôvodom nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov a úvah, ktorými sa súd prvej inštancie riadil pri hodnotení dôkazov svedčiacich v prospech žalovaného. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, podľa akých právnych noriem súd posúdil otázku dedenia po právnych predchodcoch žalobcov a to aj vrátane možného dedenia Dr. Emila Ďuriša po jeho manželke, ktorá zomrela dva roky pred smrťou Emila Ďuriša, a teda nie je zrejmé, prečo napriek uvedenému mali nehnuteľnosti patriť do dedičstva po Štefánii Ďurišovej v stave, v akom ich nadobudla a bez toho, aby ich časť po jej smrti prešla na jej manžela. Pre odstránenie pochybností podal odvolanie aj vo výroku o trovách konania z dôvodu, že tieto boli vyčíslené a žalobcom ich náhrada priznaná v nesprávnej výške. Hodnota nehnuteľností medzičasom klesla a nie je na úrovni ceny, ktoré sa za nehnuteľnosti zaviazala zaplatiť spoločnosť METRONOM, s. r. o. v kúpnej zmluve, na základe ktorej nehnuteľnosti nadobudla od Obce Ivanka pri Nitre, a preto predmetnú cenu nie je možné považovať za tarifnú hodnotu úkonu pre účely výpočtu náhradu trov právneho zastúpenia.
3. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že žalovaný podal odvolanie, ktoré podľa jeho názoru z hľadiska právneho a skutkového nemá žiadnu relevanciu. K zápisu vlastníctva na právnych predchodcov žalobcu došlo v roku 1947 za platnosti tzv. uhorského obyčajového práva. Zapísanie nejakej osoby za platnosti uhorského obyčajového práva ako platného majiteľa do pozemkovej knihy bolo „písmo sväté", a pokiaľ mal byť niekto z tejto pozemkovej knihy ako vlastník vyňatý s poukazom na uhorské obyčajové právo, bol na to stanovený presný zákonný postup, ktorý v tejto veci dodržaný nebol. V odvolaní žalovaného je napadnuté a spochybnené absolútne všetko. Ku každej námietke sa nebudú vyjadrovať, avšak chcú uviesť, že námietky neexistencie naliehavého právneho záujmu sú bez právneho významu. Prebiehajúci spor je typickým sporom o určenie vlastníckeho práva, teda konanie o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva je konaním o určenie vlastníckeho práva, na prejednanie ktorého sporu, ktoré sú zapísané v konkurznej podstate úpadcu, je vecne a miestne príslušný okresný súd, pretože nejde o spor vyvolaný konkurzom, bez ohľadu na to, či je žalovaný správca alebo úpadca a okrem toho je na prejednanie takéhoto sporu daná výlučná právomoc Okresného súdu Nitra s poukazom na § 88 ods. 1 písm. h) OSP. Nie je možné, aby sa takouto otázkou zaoberal súd v excindačnej žalobe. Čo sa týka námietky správkyne a jej názoru, že konanie je prerušené, uviedol, že sa pridržiava svojho vyjadrenia k tejto otázke v priebehu konania a konanie nepovažuje v žiadnom prípade za prerušené. V tejto veci súdy zaujali jasný právny názor. Poukázal na to, že Najvyšší súd SR v rozhodnutí nevyslovil žiadny relevantný názor, iba konštatoval, že došlo k tzv. inej vade, pod ktorou vidí nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov s tým, že je potrebné ich podrobnejšie zdôvodniť. Súd prvej inštancie svoj rozsudok riadne a výstižne zdôvodnil a má v sebe logické nadväznosti, právne aj skutkové argumenty. Odvolateľ sústavne počas celého konania argumentuje, že nehnuteľnosti zapísané v pkn. vl. č. 589 pre kat. úz. Ivanka parc. č. 903 a 904 patria do vlastníctva štátu, pretože podľa jeho názoru došlo k jeho prechodu na Československý štát. V súdnom spise sa nenachádza žiadny právne relevantný dôkaz, ktorý by nad akúkoľvek pochybnosť preukazoval, že pozemky zapísané v pkn. vl. č. 589 boli súčasťou výkupu majetku manželov Ďurišových podľa zák. č. 46/1948 Zb. Žalovaný si tiež nesprávne v rozpore s procesným právom vysvetľuje otázku dôkazného bremena, t.j. či došlo k schváleniu, resp. neschváleniu zmlúv, ktorými predmetné nehnuteľnosti ich právni predchodcovia nadobudli rozhodnutím
vtedajšieho Ministerstva zemědelství. V ich prospech svedčí skutočnosť, že ich právni predchodcovia Emil a Štefánia Ďurišoví sú v nezmenenom stave a nerušene 67 rokov zapísaní ako vlastníci sporných nehnuteľností a tento zápis doteraz nebol spochybnený žiadnym relevantným dôkazom. Preto nie je ich povinnosťou dokazovať, že došlo k schváleniu predmetných zmlúv, pretože ich právnym predchodcom svedčí vlastnícke právo riadne zapísané v pozemkovej knihe, ale práve žalovaný by mal nad akúkoľvek pochybnosť preukázať, že k dodatočnému schváleniu týchto právnych úkonov nedošlo. Poukázal na ustanovenie § 1 OSP, ktorý upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov a na ustanovenie § 154 ods. 1 OSP, z ktorého vyplýva, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. V čase rozhodovania súdov, ako i vyhlásenia napadnutého rozsudku boli zákonom č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v platnom znení už dávno zrušené, resp. zakázali sa používať ustanovenia zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v znení neskorších predpisov, ako i zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme, na ustanoveniach ktorých zákonov je postavený celý tento súdny spor. Ich právnym predchodcom bola odňatá, vykúpená alebo konfiškovaná podstatná časť ich pozemkového majetku, ktorá však nadobudnutím účinnosti zák. č. 229/1991 Zb. bola oprávneným osobám vrátená, či už fyzicky alebo inou formou s použitím reštitučného dôvodu uvedeného v § 6 ods. 1 písm. b) tohto zákona. V rámci reštitučného konania boli výslovne upozornení, že nehnuteľnosti zapísané v pkn. vl. č. 589 pre kat. úz. Ivanka parc. č. 903 a 904 nespadajú do reštitúcie, pretože stále tvoria majetok ich právnych predchodcov a nikdy im neboli odňaté. Priečilo by sa zásade spravodlivosti, ako i zásade, že súd rozhoduje podľa stavu platného v čase vyhlásenia jeho rozsudku, aby im teraz súdnym rozhodnutím bolo odňaté ich vlastnícke právo bez možnosti uplatnenia reštitučných nárokov, pretože lehoty uvedené v zák. č. 229/1991 Zb. už dávno uplynuli. Z tohto pohľadu sa im zdá úplne neúčelné a nepochopiteľné zaoberať sa v čase, keď sám štát po zmene politických pomerov prijal zákon, ktorým sa vracia vlastnícke právo, ktoré bolo vlastníkom odňaté na základe zák. č. 142/1947 Zb. a 46/1948 Zb. reštitučne späť do ich vlastníctva a im paradoxne na základe nejakých ustanovení týchto zákonov má byť vlastnícke právo rozhodnutím súdov odňaté. Žiadal priznať trovy odvolacieho konania v sume 12.898,52 eura.
4. Podaním zo dňa 27. 01. 2015, doručeným súdu dňa 29. 01. 2015 oznámila Obec Ivanka pri Nitre, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného a na pojednávaní dňa 26. januára 2017 uviedol, že v ďalšom konaní chce vystupovať ako intervenient.
5. Podaním zo dňa 03. 03. 2015, doručeným súdu dňa 05. 03. 2015 oznámil Peter Guzmický, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného a uviedol, že jeho právny záujem ako vedľajšieho účastníka je založený na úspechu žalovaného v tomto konaní a spočíva v tom, že pri úspechu žalovaného dosiahnutom aj za jeho pomoci ako vedľajšieho účastníka bude podaná obžaloba v trestnej veci vedenej voči jeho osobe bez právneho základu. V tomto podaní zároveň uviedol, že súd zo skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery. Výmerom Jednotného národného výboru zn. 603-23/6-1950-IX. zo dňa 23. 06. 1950, ktorým aj podľa zistenia prvostupňového súdu bolo štátom vykúpené pozemkové vlastníctvo Dr. Emila Ďuriša a manž. Štefánie a Nadlepšovacieho fondu zamestnancov Ferrenit v Nitre zapísané v pzkn. vl. č. 525, 59 a 581 vo výmere 41,1156 m2. Uvedeným výmerom boli vykúpené aj parc. č. 903 a 904 vo výmere 39,8818 m2 a s ďalšími vykúpenými pozemkami vo výmere 1,2338m2 je vykúpená výmera spolu 41,1156 m2. Ide o pozemky uvádzané v kúpnych zmluvách zo dňa 29. 05. 1947, iné Dr. Ďuriš s manželkou a Nadlepšovací fond nenadobudol. Súd konal v omyle a nesprávne právne posúdil vec z hľadiska predmetu sporu. Súd vypočítal trovy právneho zastúpenia advokátovi žalobcov arbitrárne, keď nevychádzal z tarifnej odmeny vo výške 1/13 výpočtového základu a takto advokáta žalobcov neoprávnene nezákonne zvýhodnil o sumu presahujúcu 200.000 eur. Uviedol, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie pre nedostatočne zistený skutkový stav súd rozhodol vo veci, ktorá v súvislosti s obnovením vlastníctva k pozemkom parc. č. 903 a 904 nepatrí do právomoci súdov. Súd v konaní ustálil, že dňa 29. 05. 1947 došlo k uzatvoreniu dvoch samostatných kúpnopredajných zmlúv medzi manželmi Ďurišovými ako kupujúcimi a manželmi Holubekovými ako predávajúcimi, týkajúcich sa parc. č 903 zapísanej v PKL vl. č 581 a parc. č. 904 zapísanej v PK vl. č 525. Súd však bez povšimnutia ponechal aj ďalšie dve kúpnopredajné zmluvy z tohto istého dňa uzatvorené medzi manželmi R.i ako predávajúcim a kupujúcim Nadlepšovací fond zamestnancov továrne Ferrenit Nitra a manželmi I., týkajúcimi sa pozemkov vedených v PK vl. č. 525 a to parc. 233, 234, 237, 238, 235, 236, 239 a 240, v PK vl. č. 59 ako parc. č. 230/1 a 230/2, pričom výmera všetkých parciel bola 1,2338 m2. Práve súčet výmer, ktoré boli vykázané v súpise vyhotovenom manželmi I. dňa 21. 07. 1948 pre účely výkupu preukazuje, že uzatvorené zmluvy sa týkali výmery
41,1156 m2 a boli vykúpené Výmerom JNV Nitra zo dňa 23. 06. 1950, a tak v celej výmere pozemkov, vrátane parc. č. 903 a 904 prešli do vlastníctva štátu. K tomuto podaniu predložil tiež Súpis pôdy vykonaný J. I. a D. I. zo dňa 21. 07. 1948 a zoznam parciel vyhotovený Dr. J. I. a manž. D. a tiež G. pôdy vykonaný Dr. N. R. a F. R. zo dňa 03. 09. 1948 a zoznam parciel vyhotovený Dr. N. R. a manž. F.. Vychádzajúc z listín založených v spise dospel k záveru, že z dôkazov v spise je nad všetky pochybnosti zrejmé, že poručitelia Dr. J. I. a jeho manželka D. neboli ku dňu svojej smrti vlastníkmi o. i. ani parc. č. 903 a 904. Z uvedených dôvodov navrhol žalobu zamietnuť a priznať mu trovy, ktoré mu v tomto konaní vzniknú. Na pojednávaní dňa 26. januára 2017 uviedol, že v ďalšom konaní chce vystupovať ako intervenient.
6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok procesným postupom podľa § 379 a § 380 CSP na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je sčasti dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a vo výroku o trovách konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali, aby súd určil, že právny úkon Obce Ivanka pri Nitre (pôvodne žalovaný v 1. rade) - vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území V. pri T., evidovaným vo vl. č. 589 ako parc. č. 903 orná pôda o výmere 131134 m2 a parc. č. 904 orná pôda o výmere 267686 m2, zn. N 101/05 Nz 41421/05, NCR1s 40846/05 z 07. 09. 2005 spísané formou notárskej zápisnice na Notárskom úrade v Nitre notárom JUDr. Jánom Boškom a zapísané Správou katastra v Nitre pod Z 4790/05-151/2005, je neplatný. Ďalej sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území V. pri T., evidované vo vl. č. 589 a na LV č. XXXX ako parc. č. 903 orná pôda o výmere 131134 m2 a parc. č. 904 orná pôda o výmere 267686 m2 patria v 1/2 do dedičstva po neb. Dr. J. I. a v 1/2 do dedičstva po jeho neb. manž. D. I.. Tiež žiadali, aby súd určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi Obcou Ivanka pri Nitre ako predávajúcim a pôvodným žalovaným v 2. rade ako kupujúcim, týkajúca sa nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území V. pri T., evidované na LV č. XXXX ako parc. č. 903 orná pôda o výmere 131134 m2 a parc. č. 904 orná pôda o výmere 267686 m2, ktorých vklad bol povolený Správou katastra v Nitre pod V 8437/05-12/06 je neplatná. V žalobe uviedol, že v pozemno-knižnej vložke Správy katastra Nitra č. 589 sú evidované nehnuteľnosti parc. č. 903 a 904, katastrálne územie V. pri T. vo vlastníctve Dr. J. I. v 1/2 a jeho manž. D. I. v 1/2, ktorí predmetné nehnuteľnosti nadobudli kúpnopredajnými zmluvami z 29. 05. 1947. Súčasne sú predmetné nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX ako výlučné vlastníctvo pôvodného žalovaného v 2. rade, ktorý ich nadobudol na základe kúpnej zmluvy od Obce Ivanka pri Nitre, ktorá ich nadobudla titulom vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva spísaného formou notárskej zápisnice notárom JUDr. Jánom Boškom. V notárskej zápisnici sa uvádza, že Obec Ivanka pri Nitre spĺňa podmienky uvedené v § 134 Občianskeho zákonníka, pričom za deň vydržania tento navrhol označiť deň 01. 09. 1992. Mal za to, že Obec Ivanka pri Nitre nespĺňala zákonom stanovené predpoklady vydržania, a preto sa nemohla stať vlastníkom sporných nehnuteľností. Osvedčenie o vydržaní bolo spísané na notárskom úrade na základe nepravdivých údajov, nakoľko Obec Ivanka pri Nitre mala vedomosť o tom, že jej právo nepatrí, predmetné nehnuteľnosti nikdy nedržala, nikdy ich nemala a nemá ani vo faktickej detencii, nepreukázala žiadny právny titul pre vstup do užívania nehnuteľností a mala vedomosť o tom, že tieto má v užívaní PD Ivanka pri Nitre, ktoré vyplácalo dohodnutú náhradu, ako subjekt práva vznikla až v roku 1991, pričom právnické osoby pred jeho vznikom neboli spôsobilé nadobúdať vlastníctvo vydržaním, predmetné nehnuteľnosti neboli pre svoju výmeru a zákonné užívacie právo socialistickej organizácie podľa zákona č. 123/1975 Zb. spôsobilým predmetom pre vydržanie. Taktiež predmetná notárska zápisnica neobsahuje zákonom stanovené náležitosti, teda okolnosti odôvodňujúce začatie oprávnenej držby, jej trvanie, nepretržitosť. Nie je z nej zrejmé, na základe akého právneho titulu a kedy mala Obec Ivanka pri Nitre vstúpiť do držby nehnuteľností a z čoho vyplýva dobromyseľnosť počas celej vydržacej doby.
8. Žalobcovia podaním zo dňa 07. 01. 2008 zobrali žalobu v časti určenia neplatnosti právneho úkonu žalovaného v 1. rade - vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ako aj v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade späť a v tejto časti žiadali konanie zastaviť. V tejto časti je konanie právoplatne zastavené a predmetom konania zostal len výrok, ktorým sa žalobcovia domáhajú určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území V. pri T., evidované vo vl. č. 589 a na LV č. XXXX ako parc. č. 903 orná pôda o výmere 131134 m2 a parc.
č. 904 orná pôda o výmere 267686 m2 patria v 1/2 do dedičstva po neb. Dr. J. I. a v 1/2 do dedičstva po jeho neb. manž. D. I., pričom žalovaným je už len pôvodne žalovaný v 2. rade. Voči pôvodnému žalovanému v 1. rade je konanie právoplatne zastavené.
9. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
10. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
11. Podľa § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
12. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
13. V dôsledku odvolania podaného žalovaným bol predmetom preskúmania odvolacieho súdu napadnutý rozsudok z dôvodov uvedených v odvolaní. Keďže odvolanie v tejto veci bolo podané mailom dňa 25. 09. 2014 a bolo doplnené súdu do troch dní, odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov, uvedených v tomto odvolaní. Na doplnenie odvolacích dôvodov v podaní zo dňa 29. 09. 2014 už neprihliadol, pretože tieto neboli podané do uplynutia odvolacej lehoty.
14. Základnou otázkou, namietanou v odvolaní, bolo posúdenie otázky, či je toto konanie zo zákona prerušené alebo či mohol súd prvej inštancie po zrušení veci odvolacím súdom pokračovať v konaní, vytýčiť pojednávanie a vo veci rozhodnúť. V priebehu odvolacieho konania bola splnomocneným zástupcom intervienta v 2. rade namietaná aj otázka právomoci súdu konať, preto sa odvolací súd zaoberal predovšetkým posúdením procesných podmienok konania, teda právomocou súdu konať vo veci a následne aj otázkou prerušenia konania, ktorú v priebehu celého konania namietal žalovaný.
15.1. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
15.2. Podľa § 4 CSP iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon.
15. 3. Podľa § 9 CSP ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
15.4. Podľa § 10 ods. 1 CSP ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.
15.5. Občiansky súdny poriadok, za účinnosti ktorého toto konanie začalo, vymedzoval právomoc súdov v ustanovení § 7 OSP, v zmysle ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávali a rozhodovali veci vyplývajúce z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávali a nerozhodovali o nich iné orgány. V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavali aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodovali o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy so zákonom, resp. s podzákonnými predpismi, pokiaľ ich podľa zákona neprejednáva a nerozhodovali o nich iné orgány. Iné veci prejednávali
a rozhodovali súdy v občianskom súdnom konaní len vtedy, ak to ustanovoval zákon. Keďže konanie vo veci nebolo za účinnosti OSP právoplatne skončené, je potrebné na konanie v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku podľa § 470 ods. 1 CSP aplikovať ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) a v zmysle tohto zákona posudzovať aj právomoc súdu v tomto konaní. V zmysle citovaných zákonných ustanovení je CSP normovaná generálna klauzula civilnej sporovej právomoci súdov, všeobecné ustanovenie pokrývajúce všetky právne záležitosti súkromnoprávneho charakteru, a na základe konkrétneho zákonného ustanovenia i iné právne záležitosti, ktoré spadajú do právomoci civilných súdov. Pokiaľ by určitá právna záležitosť nebola v kompetenčných predpisoch pokrytá vôbec, platí nevyvrátiteľná domnienka, že patrí do právomoci súdu. Súdy neprejednávajú a nerozhodujú právne veci vyplývajúce z verejnoprávnych vzťahov, s výnimkou prípadov, ak zákon výslovne zveruje takéto právne veci do právomoci civilného súdu. V takom prípade hovoríme o rozšírenej právomoci civilných súdov. O zúženej právomoci súdov hovoríme v prípadoch, keď by za normálnych okolností určitá právna vec spadala do všeobecnej civilnej právomoci civilných súdov, ale i existencia určitej právnej skutočnosti vylučuje, aby túto vec prejednal a rozhodol civilný súd. Civilná právomoc súdov SR tak predstavuje sumár právnych záležitostí súkromnoprávneho charakteru, ktoré súdy prejednávajú a rozhodujú v rámci svojej decíznej (rozhodovacej) pôsobnosti, teda ako orgány ochrany práva, dotované výlučným a takmer bezvýnimočným oprávnením prejednávať a rozhodovať ich. Z procesného hľadiska civilná právomoc súdov predstavuje procesnú podmienku, ktorej nedostatok predstavuje neodstrániteľnú vadu konania. Absencia civilnej právomoci má vždy za následok zastavenie konania a postúpenie veci na prejednanie a rozhodnutie tomu orgánu, do ktorého právomoci daná vec patrí.
15.6. Odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že pokiaľ je predmetom tohto konania konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ide o typický súkromnoprávny charakter sporu, ktorý patrí do právomoci súdu, a teda námietka intervenienta v 2. rade o nedostatku právomoci a potrebe zastavenia konania z tohto dôvodu je nedôvodná. Pokiaľ táto jeho námietka nedostatku právomoci smerovala k tomu, že nárok žalobcov mal byť predmetom reštitučného konania a takéhoto nároku sa žalobcovia nemôžu domáhať v civilnom konaní, k tomu odvolací súd uvádza, že NS SR sa k stretu špeciálnej reštitučnej právnej úpravy a všeobecnej právnej úpravy vyjadril už vo viacerých rozhodnutiach, a to napr. sp. zn. 4Cdo 130/2007 (vychádzajúcom zo stanoviska pléna Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/05 k tejto otázke), v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 71/2011 a aj v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 67/2012. V týchto rozhodnutiach svoj právny záver o nemožnosti domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, podmienil možnosťou domáhať sa ochrany postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda danosťou reštitučného nároku v zmysle možnosti úspešne žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Vyslovil názor, že pokiaľ táto podmienka splnená nie je, zostáva zachovaná možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva (ktoré subjekt tohto práva okupáciou veci štátom nestratil) podľa všeobecných predpisov, a to aj žalobou o určenie vlastníckeho práva. Určovacou žalobou sa v takomto prípade neobchádza zmysel a účel reštitučného zákonodarstva (reštitučné predpisy a všeobecné predpisy si za tejto situácie nekonkurujú), preto ju ako prostriedok ochrany práva nemožno vylúčiť. V prípade okupácie veci štátom, ak nie je daná možnosť domáhať sa vydania veci podľa reštitučných predpisov (napr. preto, že vlastník nespĺňal podmienky oprávnenej osoby), je určovacia žaloba jedinou možnosťou reálnej ochrany vlastníckeho práva. Otázka naliehavého právneho záujmu na takejto žalobe je preto závislá na posúdení konkrétnych okolností každej jednotlivej veci.
15.7. V danej veci sa žalobcovia nemôžu domáhať svojho práva podľa reštitučného predpisu, resp. takéhoto práva sa už domáhali, avšak tieto nehnuteľnosti im v rámci reštitúcie neboli vydané, avšak nie z dôvodu, že by na ich vydanie nemali právo. Z dohody o vydaní nehnuteľnosti zo dňa 16. júna 1992 medzi oprávnenými osobami MUDr. D. I. a J. C. a povinnou osobou Poľnohospodárskym družstvom Nitra - Ivanka vyplýva, že pre zákonné prekážky sa nevydávajú tieto nehnuteľnosti vo vl. č. 589 parc. č. 903 a 904, pričom dôvodom nevydania je - mimo konfiškát. Táto dohoda bola následne rozhodnutím Pozemkového úradu v Nitre zo dňa 04. 05. 1994 č-382/92-R-II schválená. Z dohody medzi Z. Y., I.. D. I. a J. C. ako oprávnenými osobami a Poľnohospodárskym družstvom Nitra - Ivanka ako povinnou osobou zo dňa 05. 02. 1994 vyplýva, že medzi pozemkami, ku ktorým vlastníctvo nebolo nikdy odňaté, patrí aj parc. č. 903 a 904 vo vložke č. 589. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že určovacia žaloba neobchádza zmysel reštitučného konania, a keďže v danom prípade sa žalobcovia svojho práva nedomohli v reštitučnom konaní, jedinou možnosťou reálnej ochrany ich vlastníckeho práva je práve určovacia žaloba, o ktorej má právomoc rozhodnúť práve súd, preto je právomoc súdu v danej veci daná a nie je daný dôvod na zastavenie konania v tejto veci. Pokiaľ by Najvyšší súd SR v čase
jeho rozhodovania o dovolaní mal za to, že súd v danej veci nemá právomoc vo veci konať, konanie by bol zastavil. Keďže tak neurobil, utvrdzuje to správnosť záveru odvolacieho súdu, že právomoc súdu na rozhodnutie v tejto veci je daná.
16.1. Podľa § 47 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas prerušenia týchto konaní neplynú. Na účastníkov konania, ktorí vystupujú na strane úpadcu, prerušenie konania pôsobí, len ak ide o nerozlučné spoločenstvo alebo o vedľajšie účastníctvo.
16.2. Podľa § 47 ods. 3 citovaného zákona v konaniach prerušených podľa odseku 1 možno pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva účastníkom konania namiesto úpadcu.
16.3. V danej veci bol na majetok spoločnosti METRONOM s. r. o. (pôvodne žalovaný v 2. rade) uznesením Okresného súdu Bratislava zo dňa 23. 01. 2012 sp. zn. 6K/76/2011 vyhlásený konkurz a správcom bola vymenovaná JUDr. Mária Veterníková, ktorá v podaní zo dňa 15. 03. 2012 (č. l. 506), adresovanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky uviedla, že navrhuje, aby súd pokračoval v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 3MCdo/13/2010 (sp. zn., pod ktorou bola táto vec vedená na NS SR). Daním súhlasu s pokračovaním konania podľa § 47 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa JUDr. Mária Veterníková, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu METRONOM, s. r. o. stala účastníkom konania na strane žalovaného namiesto úpadcu. Predmetom konania v danej veci je určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. Občianske súdne konanie v tejto veci začalo na okresnom súde a na základe žalovaným podaného odvolania pokračovalo na krajskom súde. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti právoplatnému rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu sa týkalo tej istej veci, ktorá bola predmetom konania na okresnom súde a krajskom súde a v konaní na strane žalobcu a žalovaného vystupovali tie isté strany. Konanie na Najvyššom súde SR po podaní mimoriadneho dovolania bolo súčasťou konania (etapou, štádiom) v prejednávanej veci s totožným predmetom konania a totožnými stranami sporu, preto nemožno dospieť k záveru, že konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora je novo začatým konaním s právne relevantným začiatkom a právne relevantným koncom v podobe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o ňom. Z uvedeného potom vyplýva, že ak dala správkyňa konkurznej podstaty úpadcu súhlas na pokračovanie v konaní vo fáze dovolacieho konania, tento jej súhlas oprávňuje súd konať vo veci ďalej aj po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a pre konanie veci už jej ďalší súhlas na pokračovanie vo veci nebol potrebný (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 368/2008 a sp. zn. I.ÚS 393/2012). Ak potom súd prvej inštancie po zrušení jeho rozhodnutia, ako aj rozhodnutia odvolacieho súdu, pokračoval v konaní a konanie neprerušil, čo namietal žalovaný v odvolaní, jeho právny záver je správny, odvolací súd sa s ním stotožňuje a takýmto postupom súd prvej inštancie nezaťažil konanie vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento záver tiež podporuje správanie žalovaného - JUDr. Márie Veterníkovej, správkyne konkurznej podstaty úpadcu METRONOM, s. r. o., keď po vytýčení pojednávania na súde prvej inštancie po zrušení veci Najvyšším súdom SR sa žalovaný dal vo veci zastupovať advokátskou kanceláriou HMG Legal, s. r. o. (predtým HMG & PARTNERS, s. r. o.), predložil súdu plnú moc na zastupovanie v konaní a tento jeho zástupca sa pojednávania dňa 03. 10. 2013 zúčastnil, to, že konanie je prerušené a súd nemal vo veci konať nenamietal a až následne po tomto pojednávaní začal žalovaný namietať, že konanie je prerušené a z tohto dôvodu žiadal termín ďalšieho pojednávania vo veci zrušiť. Takéto správanie žalovaného sa javí ako účelové a pripustenie názoru, že správca konkurznej podstaty úpadcu môže určovať, či pre niektorú fázu konania (prvostupňové konanie, odvolacie alebo dovolacie konanie) súhlas dá a pre ďalšiu už nie, by mohlo dôjsť k zneužitiu tohto jeho oprávnenia. Keďže o prerušení, prípadne neprerušení konania zo zákona sa nevydáva uznesenie, odvolací súd svoj názor, prečo nepovažuje konanie za prerušené podľa § 47 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z o konkurze a reštrukturalizácii odôvodnil na začiatku odvolacieho pojednávania dňa 10. decembra 2015 a keďže v deň odvolacieho pojednávania dňa 10. 12. 2015 bol odvolaciemu súdu doručený aj návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, o tomto návrhu rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 16. decembra 2015 č. k. 9Co/778/2014-875, ktorým bol návrh na prerušenie konania zamietnutý. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu bolo žalovaným podané dovolanie, ako aj odvolanie, o ktorých Najvyšší súd SR rozhodol uznesením zo dňa 9. augusta 2016 č. k. 3Cdo/38/2013-981 tak, že konanie o odvolaní zastavil a dovolanie odmietol. Následne podal žalovaný na Ústavnom súde SR sťažnosť proti porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1, resp. čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. 9Co/778/2014-875 zo dňa 16. 12. 2015, ako aj konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo. O tejto sťažnosti rozhodol Ústavný súd SR uznesením III. ÚS 677/2016-20 zo dňa 11. októbra 2016, ktorým bola sťažnosť JUDr. Márie Veterníkovej odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Následne odvolací súd na ďalšom pojednávaní dňa 26. 01. 2017 oboznámil strany s uvedenými skutočnosťami a skonštatoval, že otázka, či je toto konanie zo zákona prerušené, prípadne či ho je potrebné prerušiť na základe návrhu žalovanej, ktorá bola základnou otázkou pre to, aby mohol odvolací súd pokračovať v odvolacom konaní, bola týmito rozhodnutiami vyriešená a touto otázkou už nie je potrebné sa zaoberať. Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní, napriek uvedenému, uviedla, že žalovaný toto konanie považuje naďalej za prerušené zo zákona, pričom NS SR, ako aj ÚS SR sa zaoberali len procesnou stránkou veci a nevysporiadali sa vo svojich rozhodnutiach s tým, či je toto konanie prerušené. S týmto názorom sa odvolací súd z dôvodov už uvedených vyššie nestotožnil, mal za to, že v konaní je možno pokračovať a konanie nie je zo zákona prerušené. Keďže žalovaným bolo neustále namietané, že konanie má byť zo zákona prerušené a NS SR, ako aj ÚS SR sa zaoberali len procesnou stránkou veci, odvolací súd považoval za potrebné uviesť dôvody, pre ktoré konanie neprerušil aj v konečnom rozhodnutí.
17.1. Ďalšou namietanou otázkou, ktorú bolo potrebné vyriešiť pred posúdením veci samej, bolo posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu, čo bolo namietané žalovaným v odvolaní.
17.2. Podľa § 80 písm. c) OSP účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
17.3. Podľa § 137 písm. c) CSP účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
17.4. Jedným zo základných procesných predpokladov pre úspešnosť žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je (tzv. určovacia žaloba) je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. V súdnej praxi sa vyskytli prípady, kedy súdy zamietli určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu z dôvodu prebiehajúceho konania o vylučovacej žalobe, resp. s odkazom, že naliehavý právny záujem nie je daný, pretože možno podať vylučovaciu žalobu. Riešenie otázky, či konanie o žalobe na vylúčenie veci zo súpisu v podstate zakladá nedostatok naliehavého právneho záujmu na žalobe o určenie vlastníckeho práva k veci, vyžaduje porovnanie zmyslu a účelu týchto žalôb. Otázkou vzťahu určovacej aj vylučovacej žaloby sa vyjadril Najvyšší súd SR v zjednocujúcom rozhodnutí, podľa ktorého sama skutočnosť, že prebieha konanie o (excindačnej) žalobe na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty, nezakladá bez ďalšieho nedostatok naliehavého právneho záujmu (§ 80 písm. c/ OSP) na určení, že je vlastníkom tejto veci (uznesenie NS SR zo dňa 28. 10. 2009 sp. zn. 4Cdo 96/2008).
17.5. Vychádza sa z koncepcie, že predmetom a účelom vylučovacej žaloby nie je určenie vlastníctva, t. z. nerieši sa ňou zmena zápisu v katastri nehnuteľností, a preto výrok súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhovie tejto žalobe, nie je spôsobilým podkladom pre zmenu v úradnej evidencii. V konaní o vylučovacej žalobe môže byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka predbežná a to len za predpokladu, že má pre rozhodnutie sporu právny význam, pričom súd sa touto otázkou vysporiada iba v odôvodnení rozhodnutia, nie v samotnom enunciáte. Jej účelom je dosiahnuť vylúčenie určitého majetku zo súpisu a predísť jeho speňaženiu. Na druhej strane, prostredníctvom určovacej žaloby nemožno dosiahnuť vylúčenie veci z konkurzu, vzhľadom na dikciu § 78 ods. 8 Zákona o konkurze. Z toho vyplýva, že tieto dva druhy žalôb majú rozličný zmysel a význam, pričom za účelom dosiahnutia úplnej právnej ochrany majetku tretej osoby sa vzájomne dopĺňajú.
17.6. Ak sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto tretej osobe nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (§ 34 ods. 1 Katastrálneho zákona), žaloba o určení vlastníckeho práva je spôsobilým právnym prostriedkom na odstránení neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi stranami. Vylučovaciu žalobu je treba odlišovať od žaloby na
určenie vlastníckeho práva. Zapísanie určitého majetku do súpisu konkurznej podstaty umožňuje správcovi nakladať s takýmto majetkom podliehajúcim konkurzu a následne ho speňažovať. Právnym prostriedkom ochrany inej osoby (spravidla vlastníka) proti neoprávnenému zahrnutiu takéhoto majetku do súpisu konkurznej podstaty je práve vylučovacia (excindačná) žaloba. Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva žalobcu nie je takou právnou skutočnosťou, ktorá by mala sama osebe za následok vylúčenie tejto veci zo súpisu majetku patriacej do konkurznej podstaty.
17.7. V prípade žaloby o určení vlastníctva súd môže skúmať, či žalobca je alebo nie je vlastníkom veci, no otázkou, či vec bola zahrnutá do súpisu podstaty oprávnene sa nezaoberá, pretože to nie je predmetom konania vyvolaného určovacou žalobou. Aj keď k vylúčeniu veci zo súpisu podstaty môže dôjsť len na základe rozhodnutia súdu o vylúčení veci zo súpisu podstaty, nebráni to úspešnému uplatneniu žaloby o určení vlastníckeho práva k tejto veci. Pretože prípadné rozhodnutie súdu o vylúčení veci zo súpisu podstaty nie je podkladom pre zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti, a teda nie je spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty v otázke vlastníctva, má žalobca naliehavý právny záujem na určovacej žalobe o určení svojho vlastníctva k veci.
17.8. Naproti tomu, zamietnutie žaloby o vylúčenie veci zo súpisu podstaty ešte neznamená, že žalobca nemôže byť jej vlastníkom, že vec musí byť v rámci speňažovania majetku patriaceho do podstaty predaná (§ 81 ods. 1 Zákona o konkurze) a že konkurz nemôže byť zrušený aj inak, než po splnení konečného rozvrhu výťažku zo speňaženia majetku.
17.9. Konkurencia vylučovacej a určovacej žaloby je z hľadiska ich rôzneho účelu prípustná a nevyhnutná na dosiahnutie efektívnej právnej ochrany vlastníctva tretích osôb. V prípade, že sa v konkrétnej veci zhoduje konkurzný súd so súdom príslušným rozhodovať o určovacej žalobe, prichádza do úvahy spojenie týchto dvoch žalôb do jednej spoločnej žaloby.
17.10. Žaloba o určení vlastníckeho práva k veci a žaloba o vylúčenie veci zo súpisu podstaty majú svoje opodstatnenie dané predmetom konania, ktorý bol nimi určený. Keďže predmety týchto žalôb sa líšia, možnosť uplatnenia jednej z nich nevylučuje prípadné úspešné uplatnenie druhej. To zároveň znamená, že zo skutočnosti, že je vedené konanie o návrhu žalobcu na vylúčenie veci zo súpisu podstaty, nemožno automaticky vyvodzovať nedostatok jeho naliehavého právneho záujmu na určení, že je jej vlastníkom.
17.11. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c) CSP (pred tým § 80 písm. c) OSP), musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len nevyvoláva zbytočné konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať ďalšie iné súdne konanie. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by bez tohto určenia sa stalo jeho právne postavenie neisté. Procesná povinnosť preukázať a tvrdiť, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti v prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu strán sporu alebo vytvára pevný základ jeho usporiadania). Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samotný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu.
17.12. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že argumentácia žalovaného v odvolaní, že jediným efektívnym prostriedkom uplatňovania ich tvrdeného práva je konanie o vylúčenie majetku zo súpisu nie je správna a z uvedeného dôvodu nemožno namietať, že v danej veci žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem, pretože na základe takéhoto určenia môže dôjsť k prejednaniu predmetných nehnuteľností v dedičskom konaní o novoobjavenom majetku po poručiteľoch Dr. J. I. a po D. I.. Odvolací súd k tomu považuje tiež za potrebné uviesť, že aj keď po právoplatnom rozhodnutí odvolacieho súdu do prejednania mimoriadneho dovolania došlo k prejednaniu dedičstva po poručiteľoch Dr. J. I. a D. I. a k zápisu žalobcov v 1. a 2. rade na LV č. XXXX, na ktorom je zároveň vyznačené začatie súdneho konania MCdo 13/2010 - dovolanie
generálneho prokurátora na Najvyššom súde SR ani tento zápis nemá vplyv na záver odvolacieho súdu, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože dedičské konania vedené pod sp. zn. 1D/63/09 a 2D/482/09 prebehli na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 28. augusta 2008 č. k. 7C 55/2006-334 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 18. júna 2009 č. k. 9Co 266/2008-468, ktoré boli v dôsledku podaného mimoriadneho dovolania Najvyšším súdom zrušené. Postavenie žalobcov je tak naďalej napriek uvedenému zápisu neisté.
18.1. V ďalšom sa potom odvolací súd zaoberal posúdením otázky (ne)platnosti kúpnych zmlúv z 29. mája 1947 so zreteľom k § 15 zák. č. 142/1947 Sb. a § 13 zák. č. 46/1948 Sb. v súvislosti s posúdením veci komplexne, aj so zreteľom na revíziu majetku Dr. R. a súvisiaceho výkupného konania k nadväznosti na obsah súpisu majetku, z ktorého rozhodnutie Ministerstva zemědelství zo 6. júla 1949 vychádzalo, tak ako to nariadil NS SR v zrušujúcom uznesení zo dňa 6. mája 2013.
18.2. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že kúpnopredajnou zmluvou, uzavretou dňa 29. 05. 1947 medzi Dr. N. R. ako predávajúcim a Dr. J. I. a jeho manželkou D., rod. R. ako kupujúcimi, predávajúci odpredal kupujúcim nehnuteľnosti, zapísané v pozemno-knižnej vložke č. 525 k. ú. V. pod A r.č.1.m.č. 904 a vo vložke č. 581 k. ú. V. pod A I.r.č.7 m. č. 903 v podiele 1/2, vo výmere 46 maď. jutár 243 kv. siah za kúpnu cenu 437.020,- Kčs vyplatenej v hotovosti pri podpísaní zmluvy k rukám predávajúceho. Kúpnopredajnou zmluvou, uzavretou dňa 29. 05. 1947 medzi F. R. rod. Y. ako predávajúcou a Dr. J. I. a jeho manželkou D., rod. R. ako kupujúcimi, predávajúca odpredala kupujúcim nehnuteľnosti, zapísané v pozemno-knižnej vložke č. 525 k. ú. V. pod AI r. č. 1 m. č. 904 a vo vložke č. 581 k. ú. V. pod AI. r. č. 7. m. č. 903 v podiele 1/2, vo výmere 46 maď. jutár 243 kv. siah, za kúpnu cenu 437.020,- Kčs vyplatenej v hotovosti pri podpísaní zmluvy k rukám predávajúcej. Podľa zápisu pod B6. pozemno-knižnej vložky č. 525 k. ú. V. pri T. vykonaného dňa 02. 06. 1947 pod čd 2135 odpisuje sa nehnuteľnosť p. č. 904 a v nezmenenom stave sa zapisuje do novej vložky č. 589 tejto pozemkovej knihy. Podľa zápisu pod B5. pozemno-knižnej vložky č. 581 k. ú. V. pri T. vykonaného dňa 02. 06. 1947 pod čd 2135 odpisuje sa nehnuteľnosť p. č. 903 a v nezmenenom stave sa zapisuje do novej vložky č. 589 tejto pozemkovej knihy. V pozemkovej knihe pre k. ú. V. pri T. vložka č. 589 bola v časti A. majetková podstata pod r.č.1. zapísaná p. č. 903 roľa o výmere 13,1134 ha a pod r. č. 2. p. č. 904 roľa 26,7684 ha a v časti B. vlastníctvo pod r. č. 1. zapísané vlastnícke právo Dr. N. R. v polovici a F. R., rod. Y. v polovici. Pod r. č. 2 na polovicu Dr. N. R. bolo zapísané vlastnícke právo manželom Dr. J. I. a D. I., rod. R. každému po štvrtine a pod r. č. 3 na polovicu F. R., rod. Y. bolo zapísané vlastnícke právo manželom Dr. J. I. a D. I., rod. R., každému po štvrtine.
18.3. Ministerstvo zemědělství rozhodnutím zo dňa 06. 07. 1949 čís. j.: 29.684/1949-IX/A 21 (č. l. 283) rozhodlo, že pozemkový majetok Dr. R. N. a F. r. Y. v kat. úz. V. pri T. vo výmere 82.9747 ha uvedený v súpisovej prihláške zo dňa 6. apríla 1949, vyhotovenej z úradnej moci Pracovnou skupinou Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Nitre, tvorí zbytkový statok podľa § 1, ods. 1 písm. d) zák. č. 142/47 Sb. a preberá sa štátom celý podľa § 6 odst. 1 písm. b) a podľa § 6 ods. 3 cit. zák. v nov. znení. Súpisová prihláška zo dňa 6. apríla 1949, na ktorú toto rozhodnutie odkazuje, v konaní predložená nebola. V spise sa nachádza súpis majetku Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave podľa zák. č. 142/1947 Sb. v znení zák. č. 44/48 Sb., prijaté dňa 7. apríla 1949 (č. l. 287), z ktorého vyplýva, že mu podlieha majetok vo vlastníctve Dr. N. R. a manž. F. vo výmere 88.8747 ha. Okrem toho bol súdu predložený súpis majetku N. R. a F. R. spísaný dňa 3. septembra 1948 (č. l. 695) a tiež zoznam parciel ku dňu 4. aprílu 1947 spísaný Dr. N. R. a manželkou F. (č. l. 693), v ktorom okrem iného uviedli, že nehnuteľnosti uvedené v zozname tvorili dňa 4. apríla 1947 ich vlastníctvo, avšak zmluvami z 27. a 29. mája 1947 ich odpredali spolu s ďalšími nehnuteľnosťami v chotároch T. a D. N. Nadlepšovacimeu fondu zamestnancov továrne Ferrenit, Dr. J. I. a jeho manželke a Z. Y. a dnes tvoria ich pozemkové vlastníctvo.
18.4. Výmerom Jednotného národného výboru v Nitre zn. 603-23/6-1950-IX. zo dňa 29. 06. 1950 (č. l. 96) Jednotný národný výbor v Nitre rozhodol, že Čsl. štát vykupuje podľa ods. 1 a 3 § 1 zák. č. 46/1948 Sb. z. a n. pozemkové vlastníctvo Dr. J. I. a manž. D. I., r. R.. a Nadlepšovacieho fondu zamestnancov továrne Ferrenit v Nitre, zapísané v kat. úz. V. v pzkn. vl. č. 525, 59 a 581 výmery 41.1156 ha. V súpise pôdy zo dňa 21. júla 1948 I. (č. l. 811) je uvedená výmera spolu 41,1156 ha a v zozname parciel I. (č. l. 814) je tiež uvedená výmera 41.1156 ha, pričom v zozname sú uvedené aj parc. č. 904 v PK vl. č. 525 a parc. č. 903 v PK vl. č. 581. Dňa 20. júla 1950 podali na Jednotnom národnom výbore v Nitre Dr. J. I. a Z. Y. ako jediná dcéra a dedička po zomrelej D. I. odvolanie (č. l. 572) s návrhom, aby bol
napadnutý výmer zrušený, výkup sporných pozemkov pominutý alebo aspoň ponechaný pre Dr. J. I. vo výmere 4 ha na vlastnú obživu. Z odôvodnenia vyplýva, že Dr. I. nebola ponechaná ani výmere do 4 ha pôdohospodárskej pôdy. Z. Y. bola z jej vlastných pozemkov, ktoré tvoria predmet výkupu, ponechaná výmera 1 ha pôdy. Keďže jej otcovi nebola ponechaná žiadna výmera, zrieka sa jej ponechanej výmery, len aby bola ponechaná pôda pre neho, ktorý má v nej jediný zdroj príjmu.
18.5. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy každé scudzenie medzi živými, rozdelenie spoluvlastníctva, prepachtovanie alebo zaťaženie pozemkového majetku uvedeného v § 1 ods. 1 je odo dňa 11. júla 1947 po dobu revízie bez súhlasu ministerstva poľnohospodárstva neplatné; na Slovensku udeľuje súhlas povereníctvo poľnohospodárstva a pozemkovej reformy podľa smerníc ministerstva poľnohospodárstva. Rovnako je bez súhlasu ministerstva poľnohospodárstva (povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy) neprípustné exekučné zaťaženie tohto majetku, ak nejde o zaistenie alebo vymáhanie daní, poplatkov a iných verejných dávok, ako i zahájenie dražobného konania na tento majetok.
18.6. Podľa § 13 ods. 1 zák. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme účinného od 14. 04. 1948 (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde) prevod vlastníckeho práva medzi živými, reálne rozdelenie spoluvlastníctva, prepachtovanie a zmluvné a exekučné zaťaženie pôdy, ktorá je predmetom výkupného konania, sú až do konečného vykonania výkupu a prevzatia vykúpené pôdy prípustné iba so súhlasom ministerstva poľnohospodárstva; inak sú neplatné. Zákaz zaťaženia pôdy sa však nevzťahuje na dane, poplatky a iné verejné dávky.
18. 7. Podľa § 13 ods. 2 citovaného zákona právne konanie uvedené v odstavci 1, uzavreté po 4. apríli 1947 pred účinnosťou tohto zákona, sú bez dodatočného schválenia ministerstva pôdohospodárstva neplatné.
18.8. Odvolací súd dospel k záveru, že ak by aj majetok R. podliehal revízii prvej pozemkovej reformy v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy, účinného od 12. 08. 1947, keďže kúpne zmluvy, na základe ktorých nadobudli vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam právni predchodcovia žalobcov od R., boli uzavreté dňa 29. 05. 1947, potom sa na ne ustanovenie § 15 ods. 1 zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy nevzťahuje, pretože toto ustanovenie je potrebné aplikovať na každé scudzenie medzi živými odo dňa 11. júla 1947 po dobu revízie, teda až po uzavretí kúpnych zmlúv (29. 05. 1947).
18.9. Na druhej strane však v zmysle citovaného ustanovenia § 13 ods. 2 zák. č. 46/1948 Sb. platí ustanovenie § 13 ods. 1 zák. č. 46/1948 Sb. aj spätne, teda aj na zmluvy uzavreté po 4. apríli 1947, teda aj na konania pred účinnosťou tohto zákona. V zmysle tohto ustanovenia by potom aj kúpne zmluvy zo dňa 29. mája 1947, na základe ktorých nadobudli vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam právni predchodcovia žalobcov, a ktoré boli riadne zapísané v pozemkovej knihe, pričom zápis na základe zmluvy mal konštitutívny charakter, boli neplatné. Prijatím ustanovenia § 13 ods. 2 zák. č. 46/1948 Sb. tak došlo k pravej retroaktivite.
18.10. K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.
18.11. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať).
18.12. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 06. 2010, sp. zn. 4 Cdo 98/2010). 18.13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. 18.14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. 18.15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
18.16. Podľa čl. 152 ods. 1 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave. Meniť a zrušovať ich môžu príslušné orgány Slovenskej republiky.
18.17. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
18.18. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 18.19. K spôsobu aplikácie a výkladu právnych predpisov týkajúcich sa revízie I. pozemkovej reformy Ústavný súd SR v náleze IV. ÚS 294/2012 zo dňa 7. februára 2013 uviedol, že na pochopenie zmyslu a účelu uvedených právnych predpisov je relevantné skúmať dobové súvislosti prijatia, aplikácie a výkladu týchto právnych predpisov. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným uviedol, že súd je pri svojom rozhodovaní povinný rešpektovať aj ústavné princípy vyvoditeľné z Ústavy Slovenskej republiky týkajúce sa interpretácie a aplikácie právnych predpisov vydaných pred nadobudnutím jej účinnosti. V tejto súvislosti poukázal na čl. 152 ods. 4 ústavy (podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou), ktorý zásadným spôsobom spochybňuje uplatňovanie dobového výkladu právnych predpisov (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 165/2013). 18.20. Ústava Slovenskej republiky nie je hodnotovo neutrálna, naopak, je založená na relatívne ucelenej sústave hodnôt, ktoré si štát váži, rešpektuje ich a prostredníctvom orgánov verejnej moci zabezpečuje ich ochranu. Tieto hodnoty majú objektívny charakter a sú vyjadrením spoločensky uznávaného „všeobecného dobra"... (PL. ÚS 12/01), t. j. ústava nevymedzuje len inštitúcie a procesy, ale zahŕňa aj určité princípy, ktoré vyjadrujú základné a nedotknuteľné hodnoty demokratickej spoločnosti (k tomu tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 19/93 z 21. decembra 1993). Uvedený hodnotový základ Ústavy Slovenskej republiky je deklarovaný v jej čl. 1 ods. 1 prvej vete, podľa ktorého Slovenská republika je demokratický a právny štát. 18.21. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu interpretácia a aplikácia čl. 1 ods. 1 ústavy je založená na koncepcii materiálneho právneho štátu, a nie formálneho právneho štátu. V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iného stelesnené také princípy, ako právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, osobitný dôraz sa kladie na ochranu tých základných práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych
orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (m. m. I. ÚS 10/98, I. ÚS 17/99, I. ÚS 44/99, I. ÚS 54/02). 18.22. Princíp právnej istoty ako súčasť princípu právneho štátu spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (II. ÚS 48/97). Znakom právneho štátu je vytváranie právnej istoty tak pri prijímaní zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi orgánmi (II. ÚS 34/95). Ústavne súladný výklad a aplikácia právnych predpisov prijatých po nadobudnutí účinnosti Ústavy Slovenskej republiky nadväzuje na to, že už pri ich tvorbe bol normotvorca viazaný základnými hodnotami demokratického a právneho štátu. Vo vzťahu k interpretácii a aplikácii zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov prijatých pred nadobudnutím účinnosti Ústavy Slovenskej republiky vytvoril ústavodarca špecifickú požiadavku vyjadrenú v už citovanom čl. 152 ods. 4 ústavy, v zmysle ktorého musia byť vykladané a aplikované v súlade s hodnotami, na ktorých je založená Ústava Slovenskej republiky. 18.23. Zásady aplikácie „starého" práva v prípade prechodu štátu k demokratickému režimu riešil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý uviedol, že súdy takého štátu, ktoré nahradili tie (súdy), ktoré existovali predtým, nemôžu byť kritizované za aplikáciu a výklad v rozhodnej dobe platných právnych noriem podľa princípov ovládajúcich štát, ktorý podlieha princípu vlády práva - rule of law (rozsudok vo veci Streletz, Kessler a Krenz proti Nemecku z 22. marca 2001, odsek 81). Túto myšlienku ďalej rozviedol sudca Levits vo svojom stanovisku (concurring opinion), ktorým doplnil odôvodnenie rozsudku ESĽP v predmetnej veci. V tomto stanovisku uviedol: „... interpretácia a aplikácia práva závisí od všeobecného politického režimu, v ktorom právo funguje ako subsystém. Rozdiely v interpretácii a aplikácii práva medzi demokratickým a socialistickým systémom pokrývajú všetky dôležité elementy práva... osobitne pramene práva, autonómiu právnej argumentácie a interpretácie právnych noriem (zvlášť nezávislými sudcami), metódy interpretácie právnych noriem, hierarchiu právnych noriem... To nás privádza k otázke, či po zmene politického režimu zo socialistického na demokratický, je legitímne aplikovať „staré právo"... takými interpretačnými a aplikačnými postupmi, ktoré sú vlastné novému demokratickému politickému režimu. Zdôrazňujem, že podľa môjho názoru iné riešenie nie je možné. Demokratické štáty môžu dovoliť svojim inštitúciám aplikovať právo, ktoré má svoj pôvod v preddemokratickom režime, len spôsobom, ktorý je vlastný demokratickému politickému režimu (vo význame, v ktorom sa tento pojem vykladá v tradičných demokraciách). Používanie akejkoľvek inej metódy aplikácie práva (z ktorej vyplýva dosiahnutie odlišných výsledkov z rovnakého právneho textu) by poškodilo samotné jadro verejného poriadku (ordre public) demokratického štátu." 18.24. Podľa ústavného súdu uvedené úvahy je potrebné rešpektovať aj v prípade Slovenskej republiky. Náš právny poriadok a súčasný demokratický právny štát je založený na formálnej právnej kontinuite s predchádzajúcimi právnymi a politickými systémami (princíp vyjadrený v čl. 152 ods. 1 ústavy), výklad a aplikácia práva z doby pred rokom 1989 však musí rešpektovať zásady materiálneho právneho štátu. Stret „starého práva" s demokratickým právnym štátom vyriešil v súlade s týmto aj Ústavný súd Českej republiky. Konštatoval, že princíp právneho štátu je viazaný na formálne charakteristiky, ktoré musia vykazovať právne pravidlá v danom právnom systéme. Na právne normy je ale potrebné klásť aj obsahové požiadavky, pretože v materiálnom právnom štáte založenom na myšlienke spravodlivosti predstavujú základné práva korektív tak obsahu právnych noriem, ako aj ich interpretácie a aplikácie. Z toho vyplýva, že aj pri zachovaní (zásadnej) kontinuity so „starým právom" treba výklad a použitie právnych noriem podriadiť ich obsahovo materiálnemu zmyslu. Ústava preto jasne akcentuje hodnotovú diskontinuitu so „starým režimom" (komunistickým) a zdôrazňuje ochranu základných práv a slobôd, ktoré z ústavného poriadku vyplývajú (napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 19/93 z 21. decembra 1993, PL. ÚS 42/02 z 26. marca 2003, sp. zn. I. ÚS 617/08 z 24. februára 2009, sp. zn. I. ÚS 2050/11 z 26. júna 2012). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je preto nájsť riešenie, ktoré by zaisťovalo maximálnu realizáciu základných práv účastníkov sporu, a ak to nie je možné, rozhodnúť v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. podľa všeobecného prirodzeno-právneho princípu (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2048/09 z 2. novembra 2009). 18.25. Pri aplikácii „starého práva" je aplikáciu príslušných právnych predpisov potrebné podrobiť testu ústavnosti podľa čl. 152 ods. 4 ústavy a vyhodnotiť, či tento výklad a aplikácia obstoja a sú udržateľné. Z takéhoto prístupu by malo v zásade byť zrejmé, či dobový výklad a aplikácia týchto právnych predpisov neboli prejavom svojvôle, prípadne či neboli v zásadnom rozpore so základnými právami a slobodami, a najmä so všeobecne akceptovanými princípmi spravodlivosti vlastnými demokratickému a právnemu štátu. Ak by po vykonanom teste ústavnej súladnosti dospel k záveru, že dobový výklad a aplikácia obstoja len čiastočne alebo že neobstoja vôbec, bolo potrebné, aby v príslušnom rozsahu uskutočnil
vlastný výklad a aplikáciu týchto právnych predpisov, v plnej miere rešpektujúc čl. 152 ods. 4 ústavy. Podrobením testu ústavnosti podľa čl. 152 ods. 4 ústavy by teoreticky bolo možné dospieť k záveru, že zákon č. 142/1947 Sb. v súčasnosti nemožno aplikovať ústavne súladným spôsobom. Potom by bolo potrebné prihliadnuť na to, že krivdy, ktoré vyvolala aplikácia zákona č. 142/1947 Sb. sa štát snažil zmierniť a do určitej miery napraviť reštitučnými zákonmi a súčasná aplikácia a výklad zákona č. 142/1947 Sb. v tejto veci by v zásade mala rešpektovať ich podstatu a zmysel. 18.26. V súvislosti s výkladom a aplikáciou právnych predpisov týkajúcich sa revízie I. pozemkovej reformy je relevantné aj to, že predmet namietaného konania súvisí s uplatnením reštitučného nároku právneho predchodcu sťažovateľov. Primeraným spôsobom je preto potrebné prihliadať aj na to, že účelom reštitučných zákonov je uľahčiť obnovenie vlastníckeho práva, a tak docieliť aspoň čiastočne nápravu krívd spôsobených v rozhodnom období (m. m. III. ÚS 178/06, III. ÚS 212/2010, II. ÚS 249/2011). 18.27. Ústavný súd SR v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 294/2012 uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom Ústavného súdu Českej republiky vyjadreným v náleze I. ÚS 289/95, v ktorom uviedol, že „k reštitučným nárokom je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní prípadne nedošlo k ďalšej krivde. Reštitučné zákony... majú zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť pristúpila aspoň k čiastočnému zmierneniu následkov minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány sú teda povinné postupovať obzvlášť v konaní podľa týchto zákonov v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná.". V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2758/10 zo 4. apríla 2012, podľa ktorého „K splneniu účelu a cieľa reštitúcií je preto najmä nutné, aby všeobecné súdy interpretovali reštitučné zákony vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie... Prípadné legislatívne nedôslednosti rôzneho druhu, ako aj nepredvídateľnosť v postupe rôznych štátnych orgánov alebo osôb konajúcich v podstate za štát, nemožno vykladať v neprospech oprávnených osôb, ale vo vzťahu ku konkrétnej veci, s prihliadnutím na platné ústavné hodnoty a princípy demokratického právneho štátu." a aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 617/08 z 24. februára 2009, v ktorom uviedol, že „pri aplikácii a výklade reštitučných predpisov nemožno postupovať príliš reštriktívne a formalisticky, ale naopak, je nutné ich vykladať veľmi citlivo a vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu".
18.28. V týchto súvislostiach ústavný súd v tomto rozhodnutí (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 294/2012) poukázal na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa interpretácie právnych predpisov. Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99). Rovnako tak k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, I. ÚS 306/2010). Tieto východiská sú relevantné aj pri výklade právnych predpisov týkajúcich sa revízie I. pozemkovej reformy, pri ktorých je potrebné zohľadniť nielen zmysel a účel týchto právnych predpisov, ale aj princípy spravodlivosti, teda aplikovať taký výklad, ktorý zabezpečí čo najspravodlivejšiu úpravu pomerov účastníkov konania. 18.29. Ústavný súd sa v doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou" (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd" (II. ÚS 148/06, tiež IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08).
18.30. Vychádzajúc z uvedenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR sa odvolací súd v ďalšom zaoberal otázkou výkladu ustanovenia § 13 ods. 2 zák. č. 46/1948 Sb. (a to napriek tomu, že toto ustanovenie sa javí z hľadiska jeho textu ako určité a jednoznačné) a to z pohľadu výkladu tohto ustanovenia z hľadiska aplikácie čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj zo zásady zákazu retroaktivity právnych noriem, na ktorej je budovaný materiálny právny štát. Pri výklade tohto ustanovenia odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné ho vykladať a aplikovať v súlade s hodnotami, na ktorých je založená Ústava Slovenskej republiky, teda aplikovať ho takými interpretačnými a aplikačnými postupmi, ktoré sú vlastné novému demokratickému politickému režimu, podrobiť ho testu ústavnej súladnosti a hľadať také riešenie, ktoré by zaisťovalo maximálnu realizáciu základných práv a strán sporu, a ak to nie je možné, rozhodnúť v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti.
18.31. Odvolací súd po uskutočnení výkladu ustanovenia § 13 ods. 2 zák. č. 46/1948 Sb. v zmysle vyššie uvedených princípov dospel k záveru, že toto ustanovenie, podrobiac ho testu ústavnej súladnosti, nezodpovedá hodnotám, na ktorých je založená Ústava Slovenskej republiky, je v rozpore so zásadou zákazu retroaktivity právnych noriem, na ktorej je založený materiálny právny štát, a preto toto ustanovenie nie je možné na posúdenie (ne)platnosti zmlúv, na základe ktorých predmetné nehnuteľnosti nadobudli právni predchodcovia žalobcov aplikovať. Z uvedených dôvodov potom nemožno tieto zmluvy, uzavreté dňa 29. mája 1947 považovať v zmysle tohto ustanovenia za neplatné, a to napriek tomu, že odvolací súd má z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie za preukázané, že súhlas Ministerstva poľnohospodárstva s týmito zmluvami nebol daný. So skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že z dokladov, ktoré v rozhodnutí uviedol, vyplýva dôvodný predpoklad, že dodatočný súhlas na prevod nehnuteľností príslušným orgánom udelený bol, sa dovolací súd nestotožňuje, preto na odvolacom konaní zopakoval dokazovanie oboznámením listín, rozhodujúcich pre posúdenie tejto otázky, aby sa mohol odkloniť od skutkového záveru súdu prvej inštancie. Vzhľadom k záveru odvolacieho súdu, že toto ustanovenie nie je možné na posúdenie (ne)platnosti zmlúv použiť, je potom tiež záver, či bol alebo nebol daný súhlas Ministerstva poľnohospodárstva s týmito zmluvami irelevantný. Takýto výklad tohto ustanovenia podporuje aj to, že ustanovením § 32 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, odo dňa účinnosti tohto zákona (24. 06. 1991) sa nepoužijú ustanovenia zák. č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého pozemkového majetku v znení neskorších predpisov, zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v znení neskorších predpisov a zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme.
19.1. Aj keď odvolací súd vychádzal z toho, že zmluvy zo dňa 29. mája 1947, uzavreté medzi Dr. N. R. ako predávajúcim a Dr. J. I. a jeho manželkou D., rod. R. ako kupujúcimi a medzi F. R. rod. Y. ako predávajúcou a Dr. J. I. a jeho manželkou D., rod. R. ako kupujúcimi boli platné, ďalej sa zaoberal aj tým, či predmetné nehnuteľnosti podliehali novej pozemkovej reforme v zmysle zák. č. 46/1948 Sb. a či boli Dr. J. I. a jeho manželke D., rod. R. vykúpené. Ako už bolo uvedené, výmerom Jednotného národného výboru v Nitre zn. 603-23/6-1950-IX. zo dňa 29. 06. 1950 Jednotný národný výbor v Nitre rozhodol, že Čsl. štát vykupuje podľa ods. 1 a 3 § 1 zák. č. 46/1948 Sb. z. a n. pozemkové vlastníctvo Dr. J. I. a manž. D. I., r. R.. a Nadlepšovacieho fondu zamestnancov továrne Ferrenit v Nitre, zapísané v kat. úz. V. v pzkn. vl. č. 525, 59 a 581 výmery 41.1156 ha. Aj keď bola parc. č. 904 odpísaná z PK vložky č. 525 a zapísaná do novej vložky č. 589 a parc. č. 903 bola odpísaná z PK vložky č. 581 a zapísaná do novej vložky č. 589 a v rozhodnutí o výkupe bolo uvedené, že sa vzťahuje len na PK vl. č. 525, 59 a 581, vychádzajúc z tohto dokladu bolo by možné dospieť k záveru, že predmetné parcely č. 903 a 904 už v týchto PK vložkách zapísané neboli, PK vložka č. 589 predmetom výkupu nebola, a teda výkup sa na tieto parcely nevzťahuje. Odvolací súd však okrem rozhodnutia o výkupe pri posudzovaní, či sa výkup pozemkového vlastníctva Dr. J. I. a manž. D. I., r. R. vzťahoval aj na parc. č. 903 a 904, vychádzal aj iných dokladov založených v spise, a to súpisu pôdy podľa zákona o novej pozemkovej reforme (č. l. 811), spísaným manželmi I. dňa 21. júla 1948, v ktorom uviedli, že novej pozemkovej reforme z ich majetku podlieha 41 ha 1156 m2 v kat. úz. V. (39 ha 8818 m2 + 5356 m2 + 6984 m2), pričom podľa zoznamu parciel manželov I. (č. l. 814) vyplýva, že výmera 39 ha 8818 m2 je práve výmera parc. č. 903 v PK vl. č. 525 a parc. č. 904 v PK č. 581, výmera 5354 m2 (v súpise uvedených 5356 m2) je výmera parc. č. 233, 234, 237, 238, 235, 236, 239, 240, zapísaných v PK vl. č. 525, ako aj parc. č. 230/1 a parc. č. 230/2, zapísaných v PK vl. č. 59 a výmera 6984 m2 je zastavaná plocha. Z uvedených dokladov vyplýva, že sami manželia I. zahrnuli so súpisu pôdy aj predmetné parc. č. 903 a 904, a to aj napriek tomu, že podľa zápisu v pozemkovej knihe boli tieto parcely odpísané z pôvodných PK vložiek a zapísané do novej PK vložky už dňa 02. 06. 1947, teda ešte pred vykonaním tohto súpisu. Zohľadniť bolo potrebné aj to, že z odvolania Dr. J. I. a Z. Y. zo dňa 17. júla 1950 vyplýva, že žiadali zrušenie výkupu
a ponechanie aspoň výmery 4 ha na vlastnú obživu, z čoho potom vyplýva, že si museli byť vedomí toho, že výkupu podliehajú aj predmetné parcely č. 903 a 904, pretože celková výmera ich pozemkov v súpise pôdy mala výmeru 41 ha 1156 m2 a z tohto súpisu vyplýva, že výmera bez parciel č. 903 a 904 predstavovala len 5356 m2 + 6984 m2, teda nedosahovala výmeru 4 ha. To, že práve predmetné parcely boli v rozhodujúcom období odpisované z PK vložiek a zapisované do novej PK vložky, spôsobilo, že rozhodnutí o výkupe, ale aj v iných dokladoch boli uvedené len pôvodné PK vl. č. 525, 59 a 581, a nie už aj nová PK vl. č. 589 (neskôr bola táto PK vl. dopisovaná, nie je však zrejmé kým a kedy), avšak z vykonaného dokazovania odvolací súd dospel k záveru, že výkup sa vzťahoval aj na predmetné parc. č. 903 a 904, pôvodne zapísané v PK vl. č. 525 a 581 a neskôr zapísané v PK vl. č. 589, a to bez ohľadu na to, že výkup v prospech štátu bol poznačený len v PK vl. č. 525 a 581, a nie aj v novej PK vl. č. 589.
19.2. Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. 12. 1950 platila zásada, že vlastníkom nehnuteľností zapísanej do pozemkovej knihy bol (okrem výnimiek) ten, kto bol ako vlastník tejto veci zapísaný. Zápisy do pozemkovej knihy mali tzv. konštitutívny charakter, čo znamenalo, že vlastnícke právo k nehnuteľnej veci zapísanej v pozemkovej knihe spravidla bolo možné nadobudnúť len zápisom (vkladom) do pozemkovej knihy. Táto zásada však platila len pre prípady nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci prevodom. Vklad vlastníckeho práva nebol obligatórny ani v prípadoch nadobudnutia vlastníckych, príp. iných vecných práv k nehnuteľnostiam zo zákona, v ktorých zápisy nemali konštitutívne, ale len deklaratórne účinky, t.j. že k nadobudnutiu vlastníckeho práva došlo pri splnení zákonom stanovených podmienok, i keď o tomto nadobudnutí nebol vykonaný zápis do pozemkovej knihy (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 71/2008).
19.3. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že na predmetné parc. č. 903 a 904 sa vzťahoval zák. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme, tieto parcely boli vykúpené štátom a napriek tomu, že tento výkup nebol poznačený v pozemkovej knihe, k prechodu vlastníckeho práva na štát došlo splnením zákonom stanovených podmienok, i keď o tom nebol vykonaný zápis do pozemkovej knihy, ktorý by mal aj tak len deklaratórny charakter.
20. Predmetné nehnuteľnosti tak mali byť predmetom reštitúcie, pričom aj keď si žalobcovia tento nárok uplatnili, predmetné nehnuteľnosti im vydané neboli, keď bolo jednak konštatované, že parc. č. 903 a 904 sa nevydávajú, sú mimo konfiškát (dohoda o vydaní nehnuteľnosti zo dňa 16. júna 1992) a tiež, že vlastnícke právo k parc. č. 903 a 904 vo vložke č. 589 im nebolo nikdy odňaté (dohoda zo dňa 05. 02. 1994).
21.1. Podľa § 63 zák. č. 323/1992 Zb. Notárskeho poriadku účinného ku dňu vyhotovenia notárskej zápisnice dňa 07. 09. 2005 osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa vydáva formou notárskej zápisnice. Notárska zápisnica musí obsahovať a) vyhlásenie účastníka, že splnil podmienky vydržania podľa osobitného predpisu, najmä okolnosti odôvodňujúce začatie oprávnenej držby, trvanie a nepretržitosť držby. K vyhláseniu účastník dokladá 1. vyjadrenia osôb, ktorým posledný zápis v katastri nehnuteľností preukazuje vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, alebo ich právnych nástupcov, ak sú tieto osoby známe, že nemajú k vzniku vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výhrady, 2. vyjadrenie obce, v ktorej katastrálnom území sa nehnuteľnosť nachádza, že nemá k vzniku vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výhrady, 3. vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu nehnuteľností podľa osobitného predpisu alebo má právo nakladať s nehnuteľnosťami podľa osobitného predpisu, že nemá k vzniku vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výhrady, b) označenie dôkazov, ktoré boli notárovi predložené na potvrdenie osvedčovaných skutočností, c) uvedenie dňa, ktorým účastník nadobudol vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
21.2. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný (pôvodne žalovaný v 2. rade) sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 22. 12. 2005 uzavretej medzi Obcou Ivanka pri Nitre (intervenient v 1. rade) ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim. Dňa 22. 12. 2005 došlo aj k zápisu žalovaného, spoločnosti METRONOM s. r. o. do obchodného registra. Obec Ivanka pri Nitre (intervenient v 1. rade) sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností na základe osvedčenia
vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva, spísaného dňa 07. 09. 2005 notárom JUDr. Jánom Boškom do notárskej zápisnice N 101/2005, NZ 41421/2005, NCRIs 40846/2005. V tejto notárskej zápisnici Peter Guzmický (intervenient v 2. rade) ako starosta obce Ivanka pri Nitre vyhlásil, že Obec Ivanka pri Nitre nadobudla do svojho vlastníctva v celosti pozemkové nehnuteľnosti v kat. úz. V. vo vl. č. 589, parc. č. 903, podľa Identifikácie parciel, č.j.: 29013/05, Správy katastra Nitra zo dňa 31. 08. 2005, v stave podľa údajov určeného operátu KN, časť „B", parc. č. 903 - orná pôda o výmere 131134 m2, parc. č. 904, podľa Identifikácie parciel, č.j.: 29013/5, Správy katastra Nitra zo dňa 31. 08. 2005, v stave podľa údajov určeného operátu KN, časť „B", parc. č. 904 - orná pôda o výmere 267686 m2. Peter Guzmický (intervenient v 2. rade) vo svojom vyhlásení preukazoval, že ním zastúpená obec spĺňa podmienky, ktoré predpisuje ustanovenie § 134 OZ. Vyhlásil ďalej, že oprávnenú držbu účastníka - Obce Ivanka pri Nitre, rešpektovali a rešpektujú aj ostatné fyzické a právnické osoby. Štatutárny zástupca tiež vyhlásil, že dobromyseľná držba obce sa v danom prípade ponímala ako notorická skutočnosť, ktorú nie je osobitne potrebné dokazovať. Ako deň vydržania navrhol označiť deň 01. 09. 1992.
21.3. Citované ustanovenie Notárskeho poriadku obsahuje vymedzenie základných náležitostí, ktoré musí notárska zápisnica o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti obsahovať. Odvolací súd po preskúmaní obsahu notárskej zápisnice zo dňa 07. 09. 2005, spísanej notárom JUDr. Jánom Boškom o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam Obcou Ivanka pri Nitre dospel k záveru, že táto notárska zápisnica neobsahuje zákonom požadované náležitosti, keď z nej nie je zrejmé, na základe akého právneho titulu a kedy Obec Ivanka pri Nitre vstúpila do držby predmetných nehnuteľností a z čoho si odvodzovala svoju dobromyseľnosť počas celej vydržacej doby, pričom len všeobecné konštatovanie toho, že obec spĺňa podmienky, ktoré predpisuje ustanovenie § 134 OZ a vyhlásenie, že oprávnenú držbu účastníka - Obec Ivanka pri Nitre rešpektovali a rešpektujú aj ostatné fyzické a právnické osoby, je absolútne nepostačujúce a nezodpovedá vymedzeniu základných náležitostí, ktoré musí notárska zápisnica o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti obsahovať, teda preukázanie splnenia podmienok vydržania podľa osobitného predpisu, najmä okolností odôvodňujúcich začatie oprávnenej držby, trvanie a nepretržitosť držby. Zápisnica neobsahuje ani vyjadrenia osôb, ktorým posledný zápis v katastri nehnuteľností preukazuje vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo ich právnych nástupcov, že nemajú k vzniku vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výhrady, aj keď išlo o osoby známe a o osoby, ktorým svedčal zápis v PK vložkách a ich právnym nástupcom. V notárskej zápisnici je uvedené, že skutočnosť, že dotknuté osoby, príp. právni nástupcovia týchto osôb, sú osoby, o ktorých sa možno domnievať, že sa jedná o osoby neznáme, bola zistená zákonom dovoleným spôsobom, listinou, ktorú štatutárny zástupca účastníka do spisu doložil. O akú konkrétnu listinu sa malo jednať, sa v notárskej zápisnici neuvádza, pričom v časti, kde mali byť označené dôkazy, ktoré boli notárovi predložené na potvrdenie osvedčovaných skutočností (bod 3.), je uvedené len toľko, že štatutárny zástupca účastníka do spisu doložil všetky vyššie doteraz citované listiny, ako aj vyjadrenie, pričom niektoré z listín mu boli na jeho žiadosť po nahliadnutí vrátené. Notárska zápisnica je teda neurčitá aj v tom, že z nej nie je možné zistiť, či a aké konkrétne listiny boli notárovi pri jej spísaní predložené. Odvolací súd preto dospel k záveru, že táto notárska zápisnica nemala potrebné náležitosti potrebné k tomu, aby na základe nej mohlo dôjsť k zápisu vlastníckeho práva pre Obec Ivanka pri Nitre. Okrem toho v konaní nebolo ani preukázané, že by Obec Ivanka pri Nitre predmetné nehnuteľnosti fakticky držala, brala z nich plody a úžitky, nakladala s nimi, a teda mohla byť presvedčená, že jej vlastnícke právo patrí. Z vyjadrenia PD Ivanka pri Nitre zo dňa 21. 03. 2006 (č. l. 42) vyplýva, že predmetné pozemky užíva družstvo od roku 1970 nepretržite a s dedičmi pôvodných vlastníkov sa dohodli na platbe nájmu za uvedené pozemky.
22.1. Odvolací súd sa na záver, vychádzajúc z uvedených skutkových a právnych záverov, rozhodujúc o určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam do dedičstva po právnych predchodcoch žalobcov, zaoberal tiež kolíziou ústavných hodnôt - princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa.
22.2. Otázkou kolízie týchto ústavných hodnôt sa zaoberal aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16. marca 2016, v ktorom uviedol, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.
22.3. Pri posudzovaní kolízie týchto ústavných hodnôt v tomto konkrétnom prípade odvolací súd zohľadnil svoj záver, že predmetné nehnuteľnosti mali byť predmetom reštitúcie, pričom aj keď si žalobcovia tento nárok uplatnili, predmetné nehnuteľnosti im vydané neboli, teda zo strany žalobcov ako právnych nástupcov pôvodných pozemno-knižných vlastníkov, ktorých vlastníctvo je doteraz v pozemkovej knihe zapísané, nejde o nedbalých vlastníkov, ktorí sa o svoje práva nestarali a tiež to, že žalovaný sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 22. 12. 2005, teda v deň jeho zápisu do obchodného registra, pričom vlastnícke právo nadobudol od Obce Ivanka pri Nitre, ktorá sa stala vlastníkom predmetných nehnuteľností na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva, spísaného dňa 07. 09. 2005 notárom JUDr. Jánom Boškom do notárskej zápisnice. V prípade, ak by boli predmetné nehnuteľnosti v rámci reštitúcií vydané, k spísaniu osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva by ani nebolo došlo, lebo následne by boli aj predmetné nehnuteľnosti prejednané v dedičských konaniach, tak ako sa tak stalo ohľadne ostatných nehnuteľností, ktoré boli žalobcom vydané. Zohľadnil tiež to, že žalobca v 1. rade po tom, ako sa dozvedel, že v katastri nehnuteľností je ako vlastník zapísaná Obec Ivanka pri Nitre (intervenient v 1. rade), intervenienta v 2. rade, ako aj žalovaného upozornil na to, že došlo k omylu a že sa budú snažiť tento omyl napraviť.
22.4. Žalobcovia teda mali byť aj ohľadne predmetných nehnuteľností oprávnenými osobami na vydanie týchto nehnuteľností v reštitúcii. Keďže im predmetné nehnuteľnosti neboli vydané, domáhali sa svojho nároku formou určovacej žaloby, čo je prípustné a k čomu sa odvolací súd vyjadril už vyššie. Účelom reštitučných zákonov je zmiernenie majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v rozhodujúcom období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, teda v pomerne dlhom období neslobody a perzekúcie, pričom v mnohých prípadoch k týmto majetkovým a iným krivdám dochádzalo na základe „právnych predpisov", ktoré len ťažko možno podľa súčasných kritérií nazvať „právnymi". Reštitučné zákony z obdobia po roku 1989 „otvorili" pre oprávnené osoby priestor na to, aby sa domáhali okrem iného navrátenia vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam. K reštitučným nárokom je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní prípadne nedošlo k ďalšej krivde. Reštitučné zákony majú zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť pristúpila aspoň k čiastočnému zmierneniu následkov minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány sú teda povinné postupovať obzvlášť v konaní podľa týchto zákonov v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci, pri kolízii ústavných hodnôt, a to vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a vlastníckeho práva nového nadobúdateľa je potrebné poskytnúť ochranu právnym nástupcom pôvodných pozemno-knižných vlastníkov, ktorých právni predchodcovia v roku 1947 uzavreli riadne kúpne zmluvy, za nehnuteľnosti zaplatili kúpnu cenu, vklad týchto nehnuteľností bol zapísaný do pozemkovej knihy, čo malo v tej dobe konštitutívny charakter a doposiaľ k zmene zápisu v pozemkovej knihe nedošlo. O vlastnícke právo sa aj naďalej starali a aj vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam si uplatnili reštitučný nárok. Odvolací súd v danej veci aplikoval výklad, ktorý podľa jeho názoru zabezpečí čo najspravodlivejšiu úpravu pomerov strán. Takto poskytnutú ochranu vlastníckemu právu právnym predchodcom žalobcov považuje odvolací súd za súladnú s princípom spravodlivosti, so zmyslom a účelom reštitučných zákonov a s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že pokiaľ súd prvej inštancie žalobe vyhovel, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto po zopakovaní a doplnení dokazovania, čiastočne aj z iných dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
23.1. Okrem veci samej napadol žalobca odvolaním aj výrok o trovách konania, keď uviedol, že boli vyčíslené a ich náhrada priznaná v nesprávnej výške. Namietal tiež, že hodnota nehnuteľnosti medzičasom klesla a nie je na úrovni ceny, ktorú zaplatil žalovaný za nehnuteľnosť v kúpnej zmluve. Vzhľadom k uvedenému bol predmetom preskúmania odvolacieho súdu aj výrok o náhrade trov konania a odvolací súd sa zaoberal tým, či boli trovy konania priznané v správnej výške, ako aj tým, či zmena hodnoty nehnuteľností, ktorá je predmetom konania, v priebehu konania má vplyv na výšku trov konania.
23.2. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23.3. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
23.4. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 23.5. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase podania návrhu (ďalej len „vyhláška"), ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku. 23.6. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
23.7. Pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 137 písm. c) CSP má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch". Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre strany meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní. V predmetnej veci bolo predmetom konania rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. Odvolací súd, vychádzajúc z takto určeného predmetu konania žalobcami dospel k záveru, že pri určení, že veci patria do dedičstva - nemožno pri stanovení odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá má patriť do dedičstva, nakoľko predmetný spor nebol sporom o určenie vlastníckeho práva. Výsledok konania o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi (ak je žaloba úspešná) nezakladá priamo vlastnícke právo úspešných žalobcov (dedičov) t. j. klientov, ktorým advokát poskytoval právne služby. Rozhodnutie súdu o tom, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi totiž rieši otázku vlastníckeho práva poručiteľa, a nie jeho právnych nástupcov. Aké vlastnícke právo, v akom rozsahu a v akej cene nadobudnú právni nástupcovia poručiteľa (v prejednávanej veci žalobcovia) sa vyrieši až v konaní o dedičstve. Vo svojej podstate možno právne účinky tohto rozhodnutia charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá je relevantná pre následný priebeh dedičského konania. Obdobný názor zaujal aj Ústavný súd SR v rozhodnutiach II.ÚS 295/2013 a IV. ÚS 574/2015. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti považoval závery súdu prvej inštancie o aplikácii ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pri výpočte odmeny advokáta žalobcov v predmetnej veci za nesprávne a má za to, že pri výpočte odmeny právneho zástupcu žalobcov je potrebné vo veci vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, kde základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby tvorí jedna trinástina výpočtového základu. Následne je potom námietka žalovaného ohľadne zmeny ceny predmetných nehnuteľností bezpredmetná, a to okrem už uvedeného, z dôvodu, že podľa § 10 ods. 2 vyhl. je rozhodujúca výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby, takže prípadná následná zmena ceny predmetnej nehnuteľnosti je aj z tohto dôvodu bezpredmetná. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že súd prvej inštancie už rozhodne len o nároku na náhradu trov konania a o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samotným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Pri rozhodovaní o výške trov konania je potrebné sa zaoberať aj účelnosťou vynaložených trov konania, napr. v súvislosti so zmenou právneho zastúpenia.
24. Na záver odvolací súd ešte dodáva, že podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR má odôvodnenie súdneho rozhodnutia podať jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 117/2012-37). Vychádzajúc z uvedeného sa odvolací súd v rozhodnutí nevyporiadal so všetkými námietkami strán v priebehu konania (vzhľadom k ich rozsahu), ale so všetkými pre vec podstatnými otázkami, ktoré objasňujú skutkový, ako aj právny základ rozhodnutia.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).