Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 677/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , –

správcu konkurznej podstaty spoločnosti , ,

zastúpenej HMG LEGAL, s. r. o., Štefanovičova 12, Bratislava, za ktorú koná advokát

a konateľ Mgr. Ján Gajan, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , a a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -875

zo 16. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. septembra 2016 doručená sťažnosť ,

– správcu konkurznej podstaty spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -875

zo 16. decembra 2015, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky, , so sídlom

, správkyne konkurznej podstaty spoločnosti

, , , na súdnu

ochranu podľa , , SR ako aj na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. -875 zo dňa 16. 12. 2015

a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. -875 zo dňa 16. 12. 2015

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 363,80 €... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka

je ako žalovaná účastníkom konania vedeného Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V tomto konaní

okresný súd rozsudkom určil, že nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č.

pre k. ú. , obec , ako parcely registra „E“,

evidované na mape určeného operetu ako parcelné číslo orná pôda vo výmere

2 2

131 134 ma parcelné číslo orná pôda vo výmere 267 686 m(ďalej

len „nehnuteľnosti“) patria do dedičstva po nebohom , narodenom

, ktorý zomrel , v podiele 1/2 a do dedičstva po nebohej

, narodenej , ktorá zomrela

, v podiele 1/2. V odvolacom konaní vedenom pred krajským súdom

pod sp. zn. sťažovateľka podaním z 9. decembra 2015 navrhla konanie

prerušiť. V podaní najprv poukázala na to, že podľa

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) sa vyhlásením konkurzu prerušujú súdne konania,

ktoré sa týkajú majetku podliehajúcemu konkurzu, v dôsledku čoho je konanie prerušené

priamo zo zákona, pretože návrh na pokračovanie v ňom sťažovateľka nepodala.

Vzhľadom na to, že súd napriek tomu stále koná, sťažovateľka navrhla konanie prerušiť

podľa (ďalej

len „OSP“), čo odôvodnila tým, že na Okresnom súde Bratislava I sa pod sp. zn.

vedie konanie o vylúčenie rovnakých nehnuteľností zo súpisu konkurznej

podstaty, v dôsledku čoho určenie požadované žalobcami v konaní pred okresným súdom

nie je spôsobilé a nemá za následok vylúčenie vecí zapísaných do súpisu majetku.

Navyše, s ohľadom na okolnosti, ktoré nastali po smrti právnych predchodcov žalobcov,

nebude dostatočným podkladom ani pre rozhodnutie súdu vo veci sp. zn. .

3. Krajský súd uznesením č. k. -875 zo 16. decembra 2015 návrh

žalovanej na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol,

že s tvrdením sťažovateľky o tom, že konanie je zo zákona prerušené, sa vyporiadal

na pojednávaní konanom 10. decembra 2015 s poukazom na to, že v konaní bol daný

súhlas správkyne konkurznej podstaty na pokračovanie v konaní. Pokiaľ ide o návrh

na prerušenie konania odôvodnený prebiehajúcim konaním na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. , konštatoval, že s ohľadom na predmet oboch konaní

a ich vzťah nie je daný dôvod na prerušenie konania v tejto veci.

4. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. -875 zo 16. decembra 2015

podala sťažovateľka odvolanie i dovolanie, o ktorých rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k. -981 z 9. augusta 2016

tak, že konanie o odvolaní sťažovateľky zastavil (§ 161 ods. 2 Civilného sporového

poriadku, ďalej len „CSP“) a dovolanie odmietol [ ]. Konanie o odvolaní

sťažovateľky bolo zastavené preto, že odvolanie je prípustné iba proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa a v tomto prípade smerovalo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Dovolanie

sťažovateľky najvyšší súd odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému

nebolo prípustné, keďže procesná vada podľa zistená nebola.

5. Uznesenie krajského súdu č. k. -875 zo 16. decembra 2015

nadobudlo právoplatnosť 16. januára 2016 a uznesenie najvyššieho súdu

č. k. -981 z 9. augusta 2016 nadobudlo právoplatnosť 21. septembra 2016.

6. Sťažovateľka sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -875 zo 16. decembra 2015, ktorým bol jej návrh na prerušenie konania

zamietnutý, na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru odôvodnila tým, že krajský súd nesprávne interpretoval § 47 ods. 1 zákona

o konkurze a , neprihliadol na vyjadrenia sťažovateľky

o prerušení konania ex lege a ňou predložené dôkazy, jeho rozhodnutie je založené

na výkladovej svojvôli, je nedostatočne odôvodnené, porušuje rovnosť účastníkov, zásadu

kontradiktórnosti i základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľka poukázala na to, že normy konkurzného práva majú prednosť

pred všeobecnou úpravou civilného procesu. Sťažovateľka už na prvom pojednávaní

konanom na okresnom súde 3. októbra 2013 namietala, že konanie je zo zákona prerušené,

oznámila okresnému súdu, že nehnuteľnosti tvoriace predmet konania zaradila do súpisu

všeobecnej podstaty úpadcu a upozornila okresný súd, že vo veci nemožno ďalej konať,

keďže nebol udelený súhlas sťažovateľky ako správkyne konkurznej podstaty úpadcu

na pokračovanie v konaní. Krajský súd nevzal do úvahy, že skorší súhlas sťažovateľky

na pokračovanie v konaní sa výslovne vzťahoval len na konanie o mimoriadnom dovolaní,

ktoré nebolo súčasťou konania o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, čo vyplýva

i z toho, že v tom čase bolo konanie o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

právoplatne skončené rozhodnutím krajského súdu č. k. -468 z 18. júna 2009.

Ďalšie pokračovanie v konaní pred krajským súdom napriek jeho prerušeniu zo zákona

je nezákonné a môže mať negatívny dopad na veriteľov úpadcu. Krajský súd pochybil

i pri zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa , pretože

konanie vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. môže mať

význam pre rozhodnutie krajského súdu. Názor krajského súdu, podľa ktorého obe konania

môžu prebiehať samostatne, je v rozpore so zásadou hospodárnosti. V konaní

pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. majú žalobcovia možnosť

preukazovať svoje právo k nehnuteľnostiam, pričom s touto otázkou sa Okresný súd

Bratislava I vysporiada ako s otázkou predbežnou. Rovnako v tomto konaní majú možnosť

preukazovať skutočnosti svedčiace podľa ich názoru o nesprávnosti zápisu nehnuteľnosti

do súpisu konkurznej podstaty. Práve preto je konanie o vylúčenie majetku zo súpisu

na rozdiel od žaloby o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, jediným efektívnym

prostriedkom uplatňovania tvrdených práv žalobcov. Pokračovanie konania na krajskom

súde za tejto situácie je preto neekonomické a neefektívne. Sťažovateľka ďalej poukázala

na to, že v zmysle uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

musí vždy obsahovať odôvodnenie, v dôsledku čoho je neprípustné, aby odôvodnenie

takéhoto rozhodnutia iba odkazovalo na ústne vyjadrenie súdu na pojednávaní, ako to je

v tomto prípade vo vzťahu k dôvodom, pre ktoré krajský súd nepovažoval konanie

za prerušené zo zákona.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

11. Sťažovateľka namieta porušenie týchto svojich základných práv zaručených

a dohovorom:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky, k porušeniu týchto jej základných práv

uznesením krajského súdu č. k. -875 zo 16. decembra 2015 došlo tým,

že krajský súd aplikoval zákona o konkurze a

v rozpore s ich účelom a zmyslom, neprihliadol na vyjadrenia sťažovateľky o prerušení

konania ex lege a ňou predložené dôkazy, jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené,

čím došlo i k porušeniu rovnosti účastníkov, zásady kontradiktórnosti i práva vyjadriť

sa k vykonávaným dôkazom.

13. Dotknuté ustanovenia zákona o konkurze a procesných predpisov znejú takto:

Podľa § 47 ods. 1 prvej vety zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak,

vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku

podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi.

Podľa § 47 ods. 3 zákona o konkurze v konaniach prerušených podľa odseku 1

možno pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní

stáva účastníkom konania namiesto úpadcu.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak... c) prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať

význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa druhej vety uznesenie o prerušení konania, uznesenie

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a uznesenie, ktorým súd priznal účastníkovi

sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, musí vždy obsahovať odôvodnenie.

14. Krajský súd uznesenie č. k. -875 zo 16. decembra 2015 odôvodnil

takto:

„V priebehu odvolacieho konania bol odvolaciemu súdu doručený návrh žalovanej

na prerušenie konania. V prvej časti svojho návrhu dôvodila ustanovením § 47 ods. 1

o konkurze a reštrukturalizácii a mala za to, že predmetné konanie

je prerušené priamo zo zákona.

Okrem toho žiadala o prerušenie konania v zmysle ,

nakoľko na Okresnom súde Bratislava I sa pod sp. zn. vedie konanie

o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty, ktoré sú predmetom tohto konania

a poukázala na judikatúru, v zmysle ktorej určenie požadované žalobcami v tomto konaní

nie je spôsobilé a nemá za následok vylúčenie veci zapísaných do súpisu majetku. ...

Odvolací súd sa na pojednávaní konanom dňa 10. decembra 2015 vysporiadal

s prvou časťou návrhu na prerušenie konania, keď mal za to, že konanie v danej veci nie je

prerušené podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pretože v konaní bol daný súhlas

správkyne konkurznej podstaty na pokračovanie v konaní, pričom svoje rozhodnutie, prečo

z tohto dôvodu konanie nepovažuje za prerušené, aj podrobne na pojednávaní odôvodnil.

Následne sa odvolací súd zaoberal návrhom žalovanej na prerušenie konania podľa

. ...

Podľa súd môže sporové konanie prerušiť podľa úvahy, pokiaľ

neurobí iné vhodné opatrenia. Podľa súd môže konanie prerušiť

aj v prípade, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši predbežná otázka, ktorá môže mať

význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Toto ustanovenie

upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená prerušenie konania, ktoré nie je

pre konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných situácií, v ktorých súd

môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec

prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho

povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení, pričom rozhodujúcim

hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania

predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. ...

Prerušenie sporového konania podľa ustanovenia súdom

je odôvodnené v konaniach, v ktorých je konanie prerušené preto, lebo výsledok iného

začatého konania môže relevantne ovplyvniť výsledok iného konania, toho, v ktorom bolo

konanie prerušené. Tento záver sa uplatní najmä v prípade, ak toto konanie vecne

(skutkovo) súvisí s týmto konaním, resp. môže významne ovplyvniť jeho výsledok,

keď je vhodné vyčkať na výsledok tohto ďalšieho konania tak, aby súd vlastným predbežným

posúdením otázok, ktoré sa riešia v inom konaní, nedostal do rozporu s právoplatným

rozhodnutím súdu.

Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom tohto konania je určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam a predmetom konania vedeného na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. je vylúčenie nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej

podstaty. Pri exindančnej žalobe sa vychádza z koncepcie, že predmetom a účelom

vylučovacej žaloby nie je určenie vlastníctva, t. j. nerieši sa ňou zmena zápisu v katastri

nehnuteľností, a preto výrok súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhovie takejto žalobe, nie je

spôsobilým podkladom pre zmenu úradnej evidencii. V konaní o vylučovacej žalobe môže

byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka predbežná a to len za predpokladu, že má

pre rozhodnutie sporu právny význam, pričom súd sa touto otázkou vyporiadava iba

v odôvodnení rozhodnutia, nie v samotnom enunciáte. Jej účelom je dosiahnuť vylúčenie

určitého majetku zo súpisu a predísť jeho speňaženiu. A druhej strane, prostredníctvom

určovacej žaloby nemožno dosiahnuť vylúčenie veci z konkurzu, vzhľadom na dikciu § 78

ods. 8 Zákona o konkurze. Z toho vyplýva, že tieto dva druhy žalôb majú rozličný zmysel

a význam, pričom za účelom dosiahnutia úplnej právnej ochrany majetku tretej osoby sa

vzájomne dopĺňajú.

Vzťahom určovacej žaloby v zmysle a žaloby o vylúčenie veci

zo súpisu konkurznej podstaty (exindačnej žaloby) sa zaoberal aj Najvyšší súd SR vo svojom

uznesení zo dňa 28. 10. 2009 sp. zn. . Zo záverov uvedeného uznesenia

vyplýva, že žaloba o určenie vlastníckeho práva k veci a žaloba o vylúčenie veci zo súpisu

podstaty majú svoje opodstatnenie dané predmetom konania, ktorý bol nimi určený. Keďže

predmety týchto žalôb sa líšia, možnosť uplatnenia jednej z nich nevylučuje prípadné

úspešné uplatnenie druhej. Prípadné rozhodnutie o určení vlastníckeho práva žalobcu

k žalovaným nehnuteľnostiam nemôže byť takou právnou skutočnosťou, ktorá by mala sama

osebe za následok ich vylúčenie zo súpisu podstaty. Uvedené odlišnosti určovacej

a excindačnej žaloby umožňujú, aby súdy o týchto žalobách konali samostatne, a preto

odvolací súd dospel k záveru, že v inom súdnom konaní sa nerieši otázka, ktorá má význam

pre toto konanie, tzn. nebol daný dôvod podľa na prerušenie

konania, a preto návrh žalovanej na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.“

15. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

16. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského

súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ

v konaní nastolil.

17. Uznesenie krajského súdu vysvetlilo, ako krajský súd dospel k záveru

o zamietnutí návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa .

Krajský súd objasnil význam i postavenie inštitútu fakultatívneho prerušenia konania

v slovenskom právnom a ústavnom poriadku a dôsledne sa zaoberal i vzťahom žaloby

určovacej a vylučovacej. Tak dospel k presvedčivo vyjadrenému záveru, podľa ktorého

vo veci sťažovateľky nebolo dôvodu konanie prerušiť. Krajský súd postupoval vo svojej

argumentácii logicky a s oporou v rozhodovacej praxi, na ktorú poukázal.

18. Pokiaľ sťažovateľka osobitne poukazuje na to, že vo vzťahu k jej tvrdeniu,

podľa ktorého je konanie prerušené zo zákona, krajský súd iba odkázal na slovné vyjadrenie

dôvodov na pojednávaní, pre ktoré sa s týmto názorom nestotožnil, čo je podľa názoru

sťažovateľky v priamom rozpore s druhou vetou , ústavný súd sa s touto

argumentáciou sťažovateľky nestotožňuje. Riešenie otázky, či konanie je alebo nie je

zo zákona prerušené nie je totiž rozhodovaním o návrhu účastníka konania na jeho

prerušenie. Pre úplnosť je potrebné dodať i to, že v prípade, ak je účastník konania toho

názoru, že v konaní nemalo byť pokračované, a teda ani meritórne rozhodnuté, ostávajú mu

tieto námietky zachované ako argumentácia pre opravné prostriedky smerujúce

proti rozhodnutiu vo veci samej.

19. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

22. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

23. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

24. Ústavný súd nezistil ani to, že by výklad krajského

súdu vybočil z ústavne akceptovateľných hraníc. Krajský súd toto ustanovenie vykladal

ako fakultatívnu možnosť konanie prerušiť, ktorej realizácia je okrem podmienok

uvedených výslovne v tomto ustanovení korigovaná zohľadnením základných práv

účastníkov. Rovnako tak z toho plynúce úvahy krajského súdu týkajúce sa predmetu

a dôsledkov vedenia určovacieho a vylučovacieho konania sa javia ako primerané. Ostatne

ani sťažovateľka v tejto súvislosti v sťažnosti neprináša žiaden presvedčivý argument, ktorý

by na tento záver mohol mať vplyv. Takýmto argumentom nemôže byť iba poukaz

na zásadu procesnej hospodárnosti, ale ani názor sťažovateľky, podľa ktorého

ani rozhodnutie o žalobe žalobcov v tomto konaní nevyrieši ich právne postavenie rovnako

dôsledne ako rozhodnutie o vylučovacej žalobe. Je totiž vecou žalobcov, akú formu

procesnej ochrany svojich práv si zvolia. Význam rozhodnutia o určovacej žalobe pre túto

otázku pri tom vysvetlil presvedčivo i krajský súd v napadnutom rozhodnutí.

Ústavný súd zdôrazňuje, s ohľadom na protichodné tvrdenia, že súdy, predovšetkým,

budú musieť vyriešiť zásadnú otázku, či je konanie vo veci určovacej žaloby zo zákona

prerušené, alebo nie. Iba potom môžu vykonať ďalšie procesné úkony.

25. Vychádzajúc z týchto úvah a zohľadniac dôvody rozhodnutia krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je založené na takom výklade

aplikovaných ustanovení, ktoré by poprelo ich účel a zmysel.

26. Ústavný súd je preto toho názoru, že v prípade sťažovateľky nemožno považovať

závery uznesenia krajského súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie sťažovateľkou označených základných práv alebo slobôd.

27. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označených základných práv, ktoré

mali byť porušené, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie mohla reálne viesť k vysloveniu ich porušenia, a preto rozhodol

pri predbežnom prerokovaní podľa tak, že sťažnosť

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

28. S ohľadom na uvedené nebolo už dôvodné osobitne sa zaoberať návrhom

sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia.

29. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2016