Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 677/2016
PDF · 242.67 KB
No categories available
III. ÚS 677/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , –
správcu konkurznej podstaty spoločnosti , ,
zastúpenej HMG LEGAL, s. r. o., Štefanovičova 12, Bratislava, za ktorú koná advokát
a konateľ Mgr. Ján Gajan, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 778/2014-875
zo 16. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. septembra 2016 doručená sťažnosť ,
– správcu konkurznej podstaty spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 778/2014-875
zo 16. decembra 2015, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľky, , so sídlom
, správkyne konkurznej podstaty spoločnosti
, , , na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 9Co/778/2014-875 zo dňa 16. 12. 2015
a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 9Co/778/2014-875 zo dňa 16. 12. 2015
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 363,80 €... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
2. Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka
je ako žalovaná účastníkom konania vedeného Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 7 C 55/2006 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V tomto konaní
okresný súd rozsudkom určil, že nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č.
pre k. ú. , obec , ako parcely registra „E“,
evidované na mape určeného operetu ako parcelné číslo orná pôda vo výmere
2 2
131 134 ma parcelné číslo orná pôda vo výmere 267 686 m(ďalej
len „nehnuteľnosti“) patria do dedičstva po nebohom , narodenom
, ktorý zomrel , v podiele 1/2 a do dedičstva po nebohej
, narodenej , ktorá zomrela
, v podiele 1/2. V odvolacom konaní vedenom pred krajským súdom
pod sp. zn. 9 Co 778/2015 sťažovateľka podaním z 9. decembra 2015 navrhla konanie
prerušiť. V podaní najprv poukázala na to, že podľa § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) sa vyhlásením konkurzu prerušujú súdne konania,
ktoré sa týkajú majetku podliehajúcemu konkurzu, v dôsledku čoho je konanie prerušené
priamo zo zákona, pretože návrh na pokračovanie v ňom sťažovateľka nepodala.
Vzhľadom na to, že súd napriek tomu stále koná, sťažovateľka navrhla konanie prerušiť
podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
len „OSP“), čo odôvodnila tým, že na Okresnom súde Bratislava I sa pod sp. zn.
6 Cbi 63/2013 vedie konanie o vylúčenie rovnakých nehnuteľností zo súpisu konkurznej
podstaty, v dôsledku čoho určenie požadované žalobcami v konaní pred okresným súdom
nie je spôsobilé a nemá za následok vylúčenie vecí zapísaných do súpisu majetku.
Navyše, s ohľadom na okolnosti, ktoré nastali po smrti právnych predchodcov žalobcov,
nebude dostatočným podkladom ani pre rozhodnutie súdu vo veci sp. zn. 6 Cbi 63/2013.
3. Krajský súd uznesením č. k. 9 Co 778/2014-875 zo 16. decembra 2015 návrh
žalovanej na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol,
že s tvrdením sťažovateľky o tom, že konanie je zo zákona prerušené, sa vyporiadal
na pojednávaní konanom 10. decembra 2015 s poukazom na to, že v konaní bol daný
súhlas správkyne konkurznej podstaty na pokračovanie v konaní. Pokiaľ ide o návrh
na prerušenie konania odôvodnený prebiehajúcim konaním na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 6 Cbi 63/2013, konštatoval, že s ohľadom na predmet oboch konaní
a ich vzťah nie je daný dôvod na prerušenie konania v tejto veci.
4. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 9 Co 778/2014-875 zo 16. decembra 2015
podala sťažovateľka odvolanie i dovolanie, o ktorých rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k. 3 Cdo 38/201-981 z 9. augusta 2016
tak, že konanie o odvolaní sťažovateľky zastavil (§ 161 ods. 2 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „CSP“) a dovolanie odmietol [§ 447 písm. c) CSP]. Konanie o odvolaní
sťažovateľky bolo zastavené preto, že odvolanie je prípustné iba proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa a v tomto prípade smerovalo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Dovolanie
sťažovateľky najvyšší súd odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému
nebolo prípustné, keďže procesná vada podľa § 237 OSP zistená nebola.
5. Uznesenie krajského súdu č. k. 9 Co 778/2014-875 zo 16. decembra 2015
nadobudlo právoplatnosť 16. januára 2016 a uznesenie najvyššieho súdu
č. k. 3 Cdo 38/2016-981 z 9. augusta 2016 nadobudlo právoplatnosť 21. septembra 2016.
6. Sťažovateľka sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 9 Co 778/2014-875 zo 16. decembra 2015, ktorým bol jej návrh na prerušenie konania
zamietnutý, na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru odôvodnila tým, že krajský súd nesprávne interpretoval § 47 ods. 1 zákona
o konkurze a § 109 ods. 2 písm. c) OSP, neprihliadol na vyjadrenia sťažovateľky
o prerušení konania ex lege a ňou predložené dôkazy, jeho rozhodnutie je založené
na výkladovej svojvôli, je nedostatočne odôvodnené, porušuje rovnosť účastníkov, zásadu
kontradiktórnosti i základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Sťažovateľka poukázala na to, že normy konkurzného práva majú prednosť
pred všeobecnou úpravou civilného procesu. Sťažovateľka už na prvom pojednávaní
konanom na okresnom súde 3. októbra 2013 namietala, že konanie je zo zákona prerušené,
oznámila okresnému súdu, že nehnuteľnosti tvoriace predmet konania zaradila do súpisu
všeobecnej podstaty úpadcu a upozornila okresný súd, že vo veci nemožno ďalej konať,
keďže nebol udelený súhlas sťažovateľky ako správkyne konkurznej podstaty úpadcu
na pokračovanie v konaní. Krajský súd nevzal do úvahy, že skorší súhlas sťažovateľky
na pokračovanie v konaní sa výslovne vzťahoval len na konanie o mimoriadnom dovolaní,
ktoré nebolo súčasťou konania o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, čo vyplýva
i z toho, že v tom čase bolo konanie o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva
právoplatne skončené rozhodnutím krajského súdu č. k. 9 Co 266/2008-468 z 18. júna 2009.
Ďalšie pokračovanie v konaní pred krajským súdom napriek jeho prerušeniu zo zákona
je nezákonné a môže mať negatívny dopad na veriteľov úpadcu. Krajský súd pochybil
i pri zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pretože
konanie vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 6 Cbi 63/2013 môže mať
význam pre rozhodnutie krajského súdu. Názor krajského súdu, podľa ktorého obe konania
môžu prebiehať samostatne, je v rozpore so zásadou hospodárnosti. V konaní
pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 6 Cbi 63/2013 majú žalobcovia možnosť
preukazovať svoje právo k nehnuteľnostiam, pričom s touto otázkou sa Okresný súd
Bratislava I vysporiada ako s otázkou predbežnou. Rovnako v tomto konaní majú možnosť
preukazovať skutočnosti svedčiace podľa ich názoru o nesprávnosti zápisu nehnuteľnosti
do súpisu konkurznej podstaty. Práve preto je konanie o vylúčenie majetku zo súpisu
na rozdiel od žaloby o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, jediným efektívnym
prostriedkom uplatňovania tvrdených práv žalobcov. Pokračovanie konania na krajskom
súde za tejto situácie je preto neekonomické a neefektívne. Sťažovateľka ďalej poukázala
na to, že v zmysle § 169 ods. 2 OSP uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
musí vždy obsahovať odôvodnenie, v dôsledku čoho je neprípustné, aby odôvodnenie
takéhoto rozhodnutia iba odkazovalo na ústne vyjadrenie súdu na pojednávaní, ako to je
v tomto prípade vo vzťahu k dôvodom, pre ktoré krajský súd nepovažoval konanie
za prerušené zo zákona.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Sťažovateľka namieta porušenie týchto svojich základných práv zaručených
ústavou a dohovorom:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky, k porušeniu týchto jej základných práv
uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 778/2014-875 zo 16. decembra 2015 došlo tým,
že krajský súd aplikoval § 47 ods. 1 zákona o konkurze a § 109 ods. 2 písm. c) OSP
v rozpore s ich účelom a zmyslom, neprihliadol na vyjadrenia sťažovateľky o prerušení
konania ex lege a ňou predložené dôkazy, jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené,
čím došlo i k porušeniu rovnosti účastníkov, zásady kontradiktórnosti i práva vyjadriť
sa k vykonávaným dôkazom.
13. Dotknuté ustanovenia zákona o konkurze a procesných predpisov znejú takto:
Podľa § 47 ods. 1 prvej vety zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak,
vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku
podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi.
Podľa § 47 ods. 3 zákona o konkurze v konaniach prerušených podľa odseku 1
možno pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní
stáva účastníkom konania namiesto úpadcu.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže
konanie prerušiť, ak... c) prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Podľa § 169 ods. 2 druhej vety OSP uznesenie o prerušení konania, uznesenie
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a uznesenie, ktorým súd priznal účastníkovi
sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, musí vždy obsahovať odôvodnenie.
14. Krajský súd uznesenie č. k. 9 Co 778/2014-875 zo 16. decembra 2015 odôvodnil
takto:
„V priebehu odvolacieho konania bol odvolaciemu súdu doručený návrh žalovanej
na prerušenie konania. V prvej časti svojho návrhu dôvodila ustanovením § 47 ods. 1
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a mala za to, že predmetné konanie
je prerušené priamo zo zákona.
Okrem toho žiadala o prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP,
nakoľko na Okresnom súde Bratislava I sa pod sp. zn. 6Cbi/63/2013 vedie konanie
o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty, ktoré sú predmetom tohto konania
a poukázala na judikatúru, v zmysle ktorej určenie požadované žalobcami v tomto konaní
nie je spôsobilé a nemá za následok vylúčenie veci zapísaných do súpisu majetku. ...
Odvolací súd sa na pojednávaní konanom dňa 10. decembra 2015 vysporiadal
s prvou časťou návrhu na prerušenie konania, keď mal za to, že konanie v danej veci nie je
prerušené podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pretože v konaní bol daný súhlas
správkyne konkurznej podstaty na pokračovanie v konaní, pričom svoje rozhodnutie, prečo
z tohto dôvodu konanie nepovažuje za prerušené, aj podrobne na pojednávaní odôvodnil.
Následne sa odvolací súd zaoberal návrhom žalovanej na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c) OSP. ...
Podľa § 109 ods. 2 OSP súd môže sporové konanie prerušiť podľa úvahy, pokiaľ
neurobí iné vhodné opatrenia. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP súd môže konanie prerušiť
aj v prípade, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši predbežná otázka, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Toto ustanovenie
upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená prerušenie konania, ktoré nie je
pre konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných situácií, v ktorých súd
môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec
prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho
povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení, pričom rozhodujúcim
hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania
predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. ...
Prerušenie sporového konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP súdom
je odôvodnené v konaniach, v ktorých je konanie prerušené preto, lebo výsledok iného
začatého konania môže relevantne ovplyvniť výsledok iného konania, toho, v ktorom bolo
konanie prerušené. Tento záver sa uplatní najmä v prípade, ak toto konanie vecne
(skutkovo) súvisí s týmto konaním, resp. môže významne ovplyvniť jeho výsledok,
keď je vhodné vyčkať na výsledok tohto ďalšieho konania tak, aby súd vlastným predbežným
posúdením otázok, ktoré sa riešia v inom konaní, nedostal do rozporu s právoplatným
rozhodnutím súdu.
Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom tohto konania je určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam a predmetom konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 6 Cbi/63/2013 je vylúčenie nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej
podstaty. Pri exindančnej žalobe sa vychádza z koncepcie, že predmetom a účelom
vylučovacej žaloby nie je určenie vlastníctva, t. j. nerieši sa ňou zmena zápisu v katastri
nehnuteľností, a preto výrok súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhovie takejto žalobe, nie je
spôsobilým podkladom pre zmenu úradnej evidencii. V konaní o vylučovacej žalobe môže
byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka predbežná a to len za predpokladu, že má
pre rozhodnutie sporu právny význam, pričom súd sa touto otázkou vyporiadava iba
v odôvodnení rozhodnutia, nie v samotnom enunciáte. Jej účelom je dosiahnuť vylúčenie
určitého majetku zo súpisu a predísť jeho speňaženiu. A druhej strane, prostredníctvom
určovacej žaloby nemožno dosiahnuť vylúčenie veci z konkurzu, vzhľadom na dikciu § 78
ods. 8 Zákona o konkurze. Z toho vyplýva, že tieto dva druhy žalôb majú rozličný zmysel
a význam, pričom za účelom dosiahnutia úplnej právnej ochrany majetku tretej osoby sa
vzájomne dopĺňajú.
Vzťahom určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) OSP a žaloby o vylúčenie veci
zo súpisu konkurznej podstaty (exindačnej žaloby) sa zaoberal aj Najvyšší súd SR vo svojom
uznesení zo dňa 28. 10. 2009 sp. zn. 4Cdo 96/2008. Zo záverov uvedeného uznesenia
vyplýva, že žaloba o určenie vlastníckeho práva k veci a žaloba o vylúčenie veci zo súpisu
podstaty majú svoje opodstatnenie dané predmetom konania, ktorý bol nimi určený. Keďže
predmety týchto žalôb sa líšia, možnosť uplatnenia jednej z nich nevylučuje prípadné
úspešné uplatnenie druhej. Prípadné rozhodnutie o určení vlastníckeho práva žalobcu
k žalovaným nehnuteľnostiam nemôže byť takou právnou skutočnosťou, ktorá by mala sama
osebe za následok ich vylúčenie zo súpisu podstaty. Uvedené odlišnosti určovacej
a excindačnej žaloby umožňujú, aby súdy o týchto žalobách konali samostatne, a preto
odvolací súd dospel k záveru, že v inom súdnom konaní sa nerieši otázka, ktorá má význam
pre toto konanie, tzn. nebol daný dôvod podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP na prerušenie
konania, a preto návrh žalovanej na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.“
15. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
16. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského
súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ
v konaní nastolil.
17. Uznesenie krajského súdu vysvetlilo, ako krajský súd dospel k záveru
o zamietnutí návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP.
Krajský súd objasnil význam i postavenie inštitútu fakultatívneho prerušenia konania
v slovenskom právnom a ústavnom poriadku a dôsledne sa zaoberal i vzťahom žaloby
určovacej a vylučovacej. Tak dospel k presvedčivo vyjadrenému záveru, podľa ktorého
vo veci sťažovateľky nebolo dôvodu konanie prerušiť. Krajský súd postupoval vo svojej
argumentácii logicky a s oporou v rozhodovacej praxi, na ktorú poukázal.
18. Pokiaľ sťažovateľka osobitne poukazuje na to, že vo vzťahu k jej tvrdeniu,
podľa ktorého je konanie prerušené zo zákona, krajský súd iba odkázal na slovné vyjadrenie
dôvodov na pojednávaní, pre ktoré sa s týmto názorom nestotožnil, čo je podľa názoru
sťažovateľky v priamom rozpore s § 169 ods. 2 druhou vetou OSP, ústavný súd sa s touto
argumentáciou sťažovateľky nestotožňuje. Riešenie otázky, či konanie je alebo nie je
zo zákona prerušené nie je totiž rozhodovaním o návrhu účastníka konania na jeho
prerušenie. Pre úplnosť je potrebné dodať i to, že v prípade, ak je účastník konania toho
názoru, že v konaní nemalo byť pokračované, a teda ani meritórne rozhodnuté, ostávajú mu
tieto námietky zachované ako argumentácia pre opravné prostriedky smerujúce
proti rozhodnutiu vo veci samej.
19. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky
vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu
k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
22. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
23. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
24. Ústavný súd nezistil ani to, že by výklad § 109 ods. 2 písm. c) OSP krajského
súdu vybočil z ústavne akceptovateľných hraníc. Krajský súd toto ustanovenie vykladal
ako fakultatívnu možnosť konanie prerušiť, ktorej realizácia je okrem podmienok
uvedených výslovne v tomto ustanovení korigovaná zohľadnením základných práv
účastníkov. Rovnako tak z toho plynúce úvahy krajského súdu týkajúce sa predmetu
a dôsledkov vedenia určovacieho a vylučovacieho konania sa javia ako primerané. Ostatne
ani sťažovateľka v tejto súvislosti v sťažnosti neprináša žiaden presvedčivý argument, ktorý
by na tento záver mohol mať vplyv. Takýmto argumentom nemôže byť iba poukaz
na zásadu procesnej hospodárnosti, ale ani názor sťažovateľky, podľa ktorého
ani rozhodnutie o žalobe žalobcov v tomto konaní nevyrieši ich právne postavenie rovnako
dôsledne ako rozhodnutie o vylučovacej žalobe. Je totiž vecou žalobcov, akú formu
procesnej ochrany svojich práv si zvolia. Význam rozhodnutia o určovacej žalobe pre túto
otázku pri tom vysvetlil presvedčivo i krajský súd v napadnutom rozhodnutí.
Ústavný súd zdôrazňuje, s ohľadom na protichodné tvrdenia, že súdy, predovšetkým,
budú musieť vyriešiť zásadnú otázku, či je konanie vo veci určovacej žaloby zo zákona
prerušené, alebo nie. Iba potom môžu vykonať ďalšie procesné úkony.
25. Vychádzajúc z týchto úvah a zohľadniac dôvody rozhodnutia krajského súdu
ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je založené na takom výklade
aplikovaných ustanovení, ktoré by poprelo ich účel a zmysel.
26. Ústavný súd je preto toho názoru, že v prípade sťažovateľky nemožno považovať
závery uznesenia krajského súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie sťažovateľkou označených základných práv alebo slobôd.
27. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označených základných práv, ktoré
mali byť porušené, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie mohla reálne viesť k vysloveniu ich porušenia, a preto rozhodol
pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
28. S ohľadom na uvedené nebolo už dôvodné osobitne sa zaoberať návrhom
sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia.
29. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2016