Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 584/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

spoločnosti DEVELOP GROUP a. s., Nobelova 34, Bratislava, IČO 44 174 764, zastúpenej

advokátskou kanceláriou Advokáti Heinrich s. r. o., Lombardiniho 22/B, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 26. marca 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti DEVELOP GROUP a. s. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti DEVELOP GROUP a. s.,

Nobelova 34, Bratislava, IČO 44 174 764 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. marca 2019 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. mája 2020

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) sa svojou

žalobou na Okresnom súde Galanta (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti spoločnosti

IN VEST s. r. o., Areál Duslo, objekt č. 21-07, Šaľa (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia

sumy 45 000 € s príslušenstvom z titulu zmluvnej pokuty na základe zmluvy o dielo

z 10. marca 2010 (ďalej len „zmluva o dielo“) uzavretej medzi žalobkyňou

ako objednávateľom a žalovanou ako zhotoviteľom pre omeškanie žalovanej (zhotoviteľa)

s odovzdaním (dodaním) tam špecifikovanej stavby (ďalej len „dielo“). V právnej veci

žaloby bolo na okresnom súde konanie vedené pod sp. zn. .

3. V právnej veci žaloby okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 25. septembra 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu zamietol.

4. Sťažovateľka (žalobkyňa) proti rozsudku okresného súdu podala riadne a včas

odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu tak, že krajský súd

rozsudok okresného súdu v časti výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil.

5. Následne sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie,

ktoré bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté. Uznesenie najvyššieho

súdu bolo sťažovateľke doručené 22. júna 2020 a podľa zistenia ústavného súdu toho istého

dňa nadobudlo aj právoplatnosť.

6. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

namieta, že krajský súd (rovnako ako okresný súd) niektoré dôkazy vôbec nevyhodnotil,

iné vyhodnotil nesprávne, na základe čoho dospel nielen k nesprávnym skutkovým

zisteniam, ale dokonca jeho skutkové zistenia sú v rozpore s vykonanými dôkazmi

a vec aj nesprávne právne posúdil.

7. Pokiaľ ide o záver krajského súdu, podľa ktorého žalovaná nebola v omeškaní

s odovzdaním diela z dôvodu prerušenia jeho vykonávania pre nepriaznivé poveternostné

podmienky, o čas trvania ktorých sa podľa článku V bodu 4 zmluvy o dielo lehota

na jeho odovzdanie predĺžila, sťažovateľka mu najmä vytýka, že:

7.1 žalovaná danosť takých nepriaznivých poveternostných podmienok,

pre ktoré nebola schopná dielo vykonávať, nepreukázala, totiž iba samotnými zápismi

žalovanej do stavebného denníka o prerušení vykonávania prác, ku ktorým sa sťažovateľka

ani nebola povinná vyjadriť, takéto nepriaznivé poveternostné podmienky nemožno

považovať za preukázané,

7.2 sťažovateľka v konaní pred okresným súdom s cieľom preukázania neexistencie

takýchto poveternostných podmienok predložila aj meteorologický posudok, avšak okresný

súd ani krajský súd sa s týmto dôkazom nijako nevysporiadali,

7.3 žalovaná bola s poukazom na Obchodný

zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom období povinná pri vykonávaní diela

postupovať samostatne tak, aby dielo bolo vykonané a odovzdané včas,

a preto sťažovateľka nemala nijaký dôvod sa k zápisom žalovanej do stavebného denníka

vyjadrovať, obzvlášť, ak z týchto zápisov nevyplývalo, že by prerušenie vykonávania diela

malo za následok predĺženie lehoty na jeho odovzdanie,

7.4 zostala nezodpovedaná otázka, čo robilo približne 5 až 20 zamestnancov

žalovanej v mieste vykonávania diela počas prerušenia prác.

8. V súvislosti so záverom krajského súdu, podľa ktorého žalovaná nebola

v omeškaní s odovzdaním diela aj z dôvodu prerušenia jeho vykonávania pre omeškanie

sťažovateľky so zaplatením časti jeho ceny v sume 10 000 € na základe daňového dokladu

(faktúry) vystaveného žalovanou pod č. 90100066 zo 14. mája 2010 splatného 13. júna 2010

(ďalej len „faktúra č. 90100066“), pričom omeškanie sťažovateľky považoval krajský súd

a rovnako aj okresný súd za preukázané právoplatným rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. z 13. septembra 2011 v spojení s potvrdzujúcim

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 11. septembra 2013

(ďalej len „rozsudok I Okresného súdu Bratislava III“), sťažovateľka namieta najmä:

8.1 okresný súd týmto rozhodnutím podľa Civilný

sporový poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej aj „CSP“) nebol viazaný,

8.2 rozsudok I Okresného súdu Bratislava III, čo sa týka posúdenia predbežnej

otázky omeškania sťažovateľky s úhradou faktúry č. 90100066, nezakladá prekážku

právoplatnej rozhodnutej veci (res iudicata), pretože aj keď je daná totožnosť sporových

strán, nie je daná totožnosť v predmete sporu (kým predmetom preskúmavanej veci bolo

zaplatenie zmluvnej pokuty, predmetom rozsudku I Okresného súdu Bratislava III bolo

zaplatenie časti ceny diela, pozn.),

8.3 pre posúdenie, či žalovaná bola s vykonávaním diela v omeškaní, je rozhodujúce,

kedy žalovaná vykonávanie diela skutočne prerušila (zápisom do stavebného denníka

23. júla 2010), a nie to, kedy vykonávanie diela prerušiť mohla (začiatkom omeškania

sťažovateľky so zaplatením faktúry 21. júna 2010),

8.4 k prerušeniu vykonávania diela nedošlo priamo omeškaním sťažovateľky

so zaplatením faktúry 21. júna 2010, ale bol k tomu nevyhnutný právny úkon (oznámenie

o prerušení) zo strany žalovanej adresovaný sťažovateľke, k čomu došlo až zápisom

žalovanej do stavebného denníka 23. júla 2010,

8.5 krajský súd neprihliadol na obsah jej podania zo 6. marca 2019 a jej prílohy

zaslané mu po uplynutí lehoty na podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu vrátane

právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn.

z 12. decembra 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 18. októbra 2018 (ďalej len „rozsudok II Okresného súdu

Bratislava III“), ktorým bola žaloba spoločnosti (postupníčky),

proti sťažovateľke o zaplatenie na ňu žalovanou (postupkyňou)

postúpenej pohľadávky z titulu inej časti ceny diela v sume 10 000 € [účtovanej daňovým

dokladom (faktúrou) žalovanej č. 90100077, pozn.] zamietnutá, pretože na rozdiel

od tu preskúmavanej veci Okresný súd Bratislava III, práve naopak, dospel k záveru,

že v omeškaní nebola sťažovateľka so zaplatením ceny diela, ale žalovaná s vykonávaním

diela.

9. Sťažovateľka zároveň namieta, že krajský súd sa s jej argumentáciou podstatnou

pre rozhodnutie o veci nevysporiadal a jeho rozhodnutie je pre nedostatok dôvodov

nepreskúmateľné, a tým zjavne svojvoľné a arbitrárne.

10. Sťažovateľka v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu vyslovuje svoje

presvedčenie, že pokiaľ sa krajský súd v tu preskúmavanej veci „odmietol zaoberať

a preverovať okolnosti“ uvedené v právoplatnom rozsudku II Okresného súdu Bratislava III

a tiež pokiaľ sa odmietol vysporiadať s jej argumentáciou, podľa ktorej uplatnenie práva

prerušiť vykonávanie diela pre omeškanie sťažovateľky so zaplatením ceny diela s právnym

následkom predĺženia lehoty na jeho odovzdanie si vyžadovalo zo strany žalovanej určitý

právny úkon (oznámenie o prerušení vykonávania diela) adresovaný sťažovateľke, porušil

princíp rovnosti sporových strán a sťažovateľke tak znemožnil, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý

proces. Najvyšší súd jej dovolanie v časti uplatnenej pre naplnenie dovolacieho dôvodu

podľa odmietol.

11. Sťažovateľka zároveň atakuje uznesenie najvyššieho súdu aj v časti,

v ktorej najvyšší súd jej dovolanie pre nesprávne právne posúdenie veci odmietol,

pretože ako dovolateľka nevymedzila dovolacie dôvody podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c)

v spojení s . Sťažovateľka je toho názoru, že vo svojom dovolaní proti rozsudku

krajského súdu uviedla podstatné okruhy (otázky) nesprávneho právneho posúdenia veci

a „Zdôvodnenie NS SR, že dovolateľ (sťažovateľ) mal uviesť nejakú právnu otázku,

pričom NS SR naznačoval, že aj vo forme gramatickej otázky (teda veta formulovaná

ako opytovacia veta a končiaca s otáznikom) je nesprávne, formalistické, nevyplývajúce

z ust. , a tým arbitrárne.“.

12. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, tieto žiada zrušiť a vec im vrátiť

na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňuje náhradu trov konania.

13. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola pridelená sudkyni spravodajkyni Jane

Laššákovej, ktorá je členkou druhého senátu ústavného súdu v zložení Ľuboš Szigeti –

predseda senátu, Jana Laššáková a Peter Molnár.

14. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) sudca ústavného súdu je vylúčený z konania

a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom konania,

zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe

sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní

v iných veciach na ústavnom súde.

15. Podľa sudca ústavného súdu je vylúčený

z konania a rozhodovania vo veci aj vtedy, ak bol v tej istej veci činný pri výkone

inej funkcie alebo povolania, než je funkcia sudcu ústavného súdu.

16. Podľa dôvody vylúčenia

podľa odseku 1 alebo odseku 2 oznámi sudca ústavného súdu bezodkladne predsedovi

ústavného súdu.

17. Sudca ústavného súdu a zároveň predseda II. senátu ústavného súdu Ľuboš

Szigeti listom z 8. júla 2020 adresovaným predsedovi ústavného súdu vyhlásil podľa § 50

ods. 1 svoju zaujatosť vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľky.

Sťažovateľka navrhuje vysloviť porušenie svojich základných práv a slobôd okrem iného

aj v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. , v ktorom ako zákonný

sudca vystupoval sudca ústavného súdu Ľuboš Szigeti. V závere svojho vyhlásenia uviedol,

že jeho nezaujatosť v prejednávanej veci „môže byť spochybnená... so zreteľom

na to, že som v napádanej veci konal a rozhodoval ako sudca všeobecného súdu“,

a tak navrhol svoje vylúčenie z prejednania a rozhodovania predmetnej veci.

18. Pokynom predsedu ústavného súdu z 9. júla 2020 bolo vyhlásenie v súlade

s čl. IV bodom 1 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) pridelené

na rozhodnutie podľa do tretieho senátu ústavného

súdu. Podľa čl. X bodu 3 rozvrhu práce v znení dodatku č. 1 schváleného na zasadnutí pléna

ústavného súdu konanom 27. mája 2020 rozhodoval o vyhlásení zaujatosti sudcu ústavného

súdu Ľuboša Szigetiho tretí senát ústavného súdu v zložení Martin Vernarský – predseda

senátu a sudcovia Ivan Fiačan a Peter Straka (ďalej len „príslušný senát“).

19. Príslušný senát ústavného súdu uznesením sp. zn.

z 30. októbra 2020 rozhodol, že sudca ústavného súdu Ľuboš Szigeti je vylúčený z konania

a rozhodovania vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľky, pretože na okresnom súde

rozhodoval ako samosudca vo veci, ktorej sa predmetná ústavná sťažnosť týka.

20. Podľa čl. III bodu 1 písm. b) rozvrhu práce vylúčeného predsedu druhého senátu

zastupuje predseda prvého senátu. V zmysle čl. II bodu 4 rozvrhu práce je predsedníčkou

prvého senátu sudkyňa Jana Baricová.

21. Keďže menovaný sudca ústavného súdu bol vylúčený z rozhodovania o ústavnej

sťažnosti sťažovateľky, nahradila ho podľa čl. III bodu 1 písm. b) rozvrhu práce

ako predsedu senátu sudkyňa Jana Baricová.

II.

Relevantná právna úprava

22. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

23. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde.

24. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

25. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto

práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti

a túto odmietne (, , ).

26. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

27. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

28. Ako to z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ako aj uznesením

najvyššieho súdu.

29. Obsahom základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu

v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

30. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

30.1 Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

III.1 K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu

31. Podľa poslednej vety ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Vychádzajúc

z uvedeného, ústavný súd považoval lehotu na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu

za zachovanú aj proti rozsudku krajského súdu.

32. Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a druhostupňového (odvolacieho) súdu nemožno posudzovať izolovane (),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

33. Na citovaný právny názor nadväzuje ,

podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

34. A) Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd rozhodujúci o jej riadnom

opravnom prostriedku proti rozsudku okresného súdu náležite nevysporiadal

s jej podstatnými odvolacími námietkami, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov krajského súdu. Krajský súd, reagujúc na podstatné námietky

sťažovateľky, uviedol aj ďalšie dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku okresného

súdu. Ústavný súd preto nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov

rozhodnutí všeobecných súdov. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

35. Podľa názoru ústavného súdu totiž už okresný súd na základe ním vykonaného

pomerne rozsiahleho dokazovania dal jasnú, zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu odpoveď

na všetky skutkovo, ako aj právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

V súvislosti s prerušením vykonávania diela žalovanou pre nepriaznivé poveternostné

podmienky okresný súd medzi inými najmä s poukazom na článok V bod 4 zmluvy o dielo,

podľa ktorého „... lehota na zhotovenie diela sa predlžuje po dobu, počas

ktorého v dôsledku nepriaznivých poveternostných podmienok zhotoviteľ nie je schopný

vykonávať práce súvisiace so zhotovením diela...“, a na oznámenie vzniku a trvania týchto

okolností zápisom do stavebného denníka (v dňoch 12. až 14. marca a 16. marca 2010,

12. až 15. apríla 2010, 16., 17. a 31. mája 2010, 1. a 2. júna 2010, pozn.)

tak, ako to ukladala zmluva o dielo (zápisy sťažovateľka v čase ich vykonania,

ako ani v bezprostredne nasledujúcom období zápisom do stavebného denníka

a ani nijako inak nenamietala), uzavrel, že sťažovateľka v dôsledku predĺženia lehoty

na odovzdanie diela končiacej 15. júna 2010 o 12 dní nebola v omeškaní s odovzdaním

diela prinajmenšom do 27. júna 2010 (pozri body 2, 19 až 22 odôvodnenia rozsudku

okresného súdu).

35.1 Pokiaľ ide o prerušenie vykonávania diela žalovanou pre omeškanie

sťažovateľky so zaplatením jeho časti v sume 10 000 € účtovanou faktúrou č. 90100066

v celkovej sume 130 800 €, mal okresný súd predbežnú otázku omeškania sťažovateľky

so zaplatením časti ceny diela vyriešenú rozsudkom I Okresného súdu Bratislava III,

ktorej dôvodmi na prekážku právoplatne rozhodnutej veci medzi sťažovateľkou a žalovanou

podľa bol podľa viazaný, a preto s poukazom na článok

XI bod 2 zmluvy o dielo, podľa ktorého „zhotoviteľ je oprávnený prerušiť vykonávanie

diela v prípade, že je objednávateľ v omeškaní so zaplatením splatnej faktúry...

ak toto omeškanie prekročí dobu dlhšiu ako 7 dní po lehote splatnosti...“,

a na to, že sťažovateľka faktúru č. 90100066 nezaplatila ani v lehote do 7 dní

od jej splatnosti, t. j. od 13. júna 2010, žalovaná, počnúc od 21. júna 2010 prerušila

vykonávanie diela oprávnene, a tak nebola s odovzdaním diela v omeškaní (pozri body

15 až 17, 23 a 24 odôvodnenia rozsudku okresného súdu).

36. Krajský súd, v plnej miere sa stotožniac so skutkovými a s právnymi závermi

okresného súdu, a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa odvolacími námietkami

sťažovateľky vo svojom rozhodnutí v rámci jeho odôvodnenia uviedol aj vlastné dôvody.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že okresný súd neprihliadol na ňou predložený

meteorologický posudok, krajský súd uviedol, že okresný súd k záveru o danosti

nepriaznivých poveternostných podmienok, pre ktoré žalovaná nebola schopná dielo

vykonávať, resp. pre ktoré jeho vykonávanie prerušila, nedospel len na základe zápisov

žalovanej do stavebného denníka, ktoré podľa článku VIII bodu 5 zmluvy o dielo bola

sťažovateľka povinná denne sledovať a písomne k nim uvádzať svoje stanoviská v lehote

najneskôr 10 pracovných dní od vykonania zápisu, čo neurobila. Táto skutočnosť ani nebola

sporná (na základe výpovedí svedkov a záznamov Slovenského hydrometeorologického

ústavu v bulletine Klimatológia a meteorológia Slovenskej republiky). Pokiaľ ide

o prekážku právoplatne rozhodnutej veci založenú rozsudkom I Okresného súdu Bratislava

III a viazanosťou jeho závermi, krajský súd dodal, že „Podľa ustálenej judikatúry NS SR R

40/2013, pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka

hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku

posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. V uvedenom rozhodnutí NS SR

dospel k záveru, že pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí,

že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným rozsudkom k vyriešeniu

hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa tento nový nárok (neidentický s predmetom

skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom novom občianskom súdnom konaní

pri zodpovedaní predbežnej otázky týmto vyriešením viazaný...“, pričom nie je rozhodujúce,

či konajúci súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne

posúdil.

36.1 Krajský súd s poukazom na objasnil dôvod, pre ktorý nemohol

na podania sťažovateľky a na prílohy doručené po uplynutí 15-dňovej lehoty na podanie

odvolania proti rozsudku okresného súdu prihliadnuť. Tieto by ani za predpokladu

ich doručenia v 15-dňovej odvolacej lehote neboli schopné zvrátiť záver o oprávnenosti

prerušenia vykonávania diela žalovanou pre omeškanie sťažovateľky s úhradou časti ceny

diela účtovanej faktúrou č. 90100066. Podľa názoru ústavného súdu je tak rozsudok

krajského súdu aj v spojení s rozsudkom okresného súdu logicky, vyčerpávajúcim

spôsobom odôvodnený a nevykazuje znaky svojvôle či arbitrárnosti.

37. Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry považuje za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je celkom zjavne odchylné

od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ). K hodnoteniu dokazovania všeobecným súdom

a k požiadavkám na ich prehodnocovanie sa ústavný súd vyjadril už v mnohých svojich

rozhodnutiach, kde zdôraznil, že z ústavného princípu nezávislosti súdov

podľa aj zásada voľného hodnotenia dôkazov a rozhodnutie o rozsahu

dokazovania je vo výlučnej kompetencii všeobecného súdu.

37.1 Ústavný súd sa preto môže zaoberať hodnotením dokazovania všeobecným

súdom len vtedy, ak zistí, že v danej veci postupoval svojvoľne, že jeho závery sú zjavne

neudržateľné vo vzťahu ku skutkovým zisteniam alebo že výrazne porušil procesné princípy

obsiahnuté v ústavnom poriadku, alebo ide o rozhodnutie očividne nespravodlivé.

37.2 Navyše, ako už bolo uvedené, všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu na spochybňovanie záverov

napadnutého rozsudku krajského súdu stotožňujúceho sa v celom rozsahu s odôvodnením

rozsudku okresného súdu, ktoré sú odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

38. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu v tejto časti (vo vzťahu k námietke o nesprávnosti hodnotenia dôkazov,

nesprávnosti skutkových zistení, ako aj o nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia) odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

39. B) Z citovaného vyplýva, že ústavný súd môže poskytnúť

ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy,

ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom

inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

40. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou namieta, že krajský súd, ako aj okresný súd

vec nesprávne právne posúdili. Sťažovateľka síce proti rozsudku krajského súdu podala

dovolanie, v rámci ktorého sa dovolávala aj nesprávneho právneho posúdenia veci

podľa . Uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky

v tejto časti, t. j. vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa , a ,

odmietnuté podľa , pretože dovolacie dôvody neboli vymedzené

spôsobom uvedeným v (pozri body 38 až 39 odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu).

41. Nevyužitie zákonnej možnosti riadneho uplatnenia dovolacích dôvodov

podľa , a nemožno nahradzovať ústavnou sťažnosťou

podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy,

ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemali inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej

ochrany svojich práv; a tú možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.

42. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu v tejto časti (vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci)

odmietol ako neprípustnú podľa .

III.2 K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu

43. Ústavný súd stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu

(napr. , , , ). Otázka

posúdenia prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka

interpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná

autonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

práva sťažovateľa (napr. , ), samozrejme za predpokladu,

že ide o riešenie ústavne udržateľné.

44. V konkrétnom prípade ústavný súd posúdil súlad napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu v kontexte zaručenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Na tento účel sa ústavný súd oboznámil s obsahom uznesenia najvyššieho súdu,

ktorým najvyšší súd dovolanie podané sťažovateľkou odmietol, a v rámci

toho aj s dovolacími dôvodmi vymedzenými sťažovateľkou, pretože najvyšší súd

ako dovolací súd je viazaný dôvodmi podaného dovolania v zmysle .

45. Sťažovateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ,

podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak konajúci súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videla

sťažovateľka v tom, že krajský súd neprihliadol pri svojom rozhodovaní na jej podanie

zo 6. marca 2019 a jeho prílohy vrátane právoplatného rozsudku II Okresného súdu

Bratislava III, a tiež v tom, že krajský súd odlišným výkladom článku VIII bodu 5 zmluvy

o dielo u sťažovateľky s nevykonaním zápisu (jej prípadných námietok) do stavebného

denníka proti prerušeniu vykonávania diela žalovanou dôsledkom nepriaznivých

poveternostných podmienok spojil negatívny následok, kým u žalovanej s nevykonaním

jej zápisu prerušenia vykonávania diela do stavebného denníka pre omeškanie sťažovateľky

so zaplatením časti ceny diela negatívny následok nespojil, a nevysporiadal

sa s jej argumentáciou, podľa ktorej uplatnenie práva prerušiť vykonávanie diela

pre omeškanie sťažovateľky so zaplatením ceny diela s právnym následkom predĺženia

lehoty na jeho odovzdanie si vyžadovalo zo strany žalovanej právny úkon (oznámenie

o prerušení vykonávania diela) adresovaný sťažovateľke. Z uvedených dôvodov

sťažovateľka súčasne namietala aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu.

46. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zjavne vyplýva, že najvyšší súd,

pokiaľ ide o námietku, ktorou sťažovateľka vytýkala krajskému súdu neprihliadnutie

na obsah jej podania zo 6. marca 2019 a jeho prílohy, tu poukázal na argumentáciu

krajského súdu, čo sa týka nemožnosti predbežnú hmotnoprávnu otázku, ktorá už bola

právoplatným rozsudkom I Okresného súdu Bratislava III síce v inom konaní,

ale medzi tými istými sporovými stranami už posúdená, posúdiť inak.

46.1 Najvyšší súd zdôrazňuje, že ak rozsudkom I Okresného súdu Bratislava III bolo

žalobe žalovanej v procesnom postavení žalobkyne proti sťažovateľke v procesnom

postavení žalovanej o zaplatenie časti ceny diela v sume 10 000 € na základe faktúry

č. 90100066 vyhovené na tom základe, že v omeškaní bola sťažovateľka so zaplatením

faktúry č. 90100066, a nie žalovaná s odovzdaním diela, a táto otázka tak bola medzi

tými istými sporovými stranami už záväzne vyriešená, v tu preskúmavanej veci

pre túto záväznosť nie je možné žalobe sťažovateľky proti žalovanej o zaplatenie zmluvnej

pokuty vyhovieť na opačnom základe (posúdiť ten istý hmotnoprávny vzťah inak),

t. j., že v omeškaní bola žalovaná s odovzdaním diela, a nie sťažovateľka so zaplatením

faktúry č. 90100066, t. j. časti ceny (toho istého) diela (pozri bod 30 odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu).

46.2 Dovolávať sa rozsudku II Okresného súdu Bratislava III, ktorým bola žaloba

spoločnosti (postupníčka), proti sťažovateľke o zaplatenie

na ňu ( ) žalovanou (postupkyňa) postúpenej pohľadávky z titulu

inej časti ceny diela v sume 10 000 € účtovanou faktúrou č. 90100077 zamietnutá,

a tam vyslovených opačných právnych záverov nie je na mieste aj preto, lebo konanie

(spor), z ktorého toto rozhodnutie vyplynulo, bolo vedené medzi inými sporovým stranami.

46.3 Inak povedané, žalovaná nebola sporovou stranou konania,

z ktorého rozsudok II Okresného súdu Bratislava III vzišiel, a v ňom vyslovené závery

pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci založenú rozsudkom I Okresného súdu

Bratislava III, a tým spojenú záväznosť tohto rozsudku, nemôžu zvrátiť závery

v tu preskúmavanej veci.

47. Najvyšší súd sa zároveň nestotožnil ani s názorom sťažovateľky o odlišnom

výklade článku VIII bodu 5 zmluvy o dielo a z neho vyvodeného negatívneho následku

iba pre sťažovateľku. S odvolaním sa na odôvodnenie rozsudku krajského súdu opäť

zopakoval, že právo žalovanej prerušiť vykonávanie diela pre omeškanie sťažovateľky

so zaplatením splatnej faktúry č. 90100066, t. j. časti ceny diela, vyplýva z článku

XI zmluvy o dielo a zo žiadneho ustanovenia zmluvy o dielo nevyplýva, že by podmienkou

prerušenia vykonávania diela z tohto dôvodu bol zápis žalovanej (zhotoviteľa)

do stavebného denníka na rozdiel od prerušenia vykonávania diela pre nepriaznivé

poveternostné podmienky, ktoré zmluva o dielo výslovne podmieňuje písomným

oznámením zhotoviteľa (žalovanej) zápisom do stavebného denníka (pozri bod 34 uznesenia

najvyššieho súdu).

48. V kontexte so sťažovateľkou namietaným naplnením dovolacieho dôvodu

podľa pre nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu najvyšší

súd poukázal aj na «... zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie:

,,Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania,

ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli,

preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne...». Podľa názoru najvyššieho súdu

„V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety

stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne

len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva...“.

49. Sťažovateľka vo svojom dovolaní uplatnila dovolací dôvod podľa § 421

ods. 1 písm. b) , t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Podľa právneho

názoru sťažovateľky žalovanej pre nepreukázanie odovzdania časti diela v súlade

so zmluvou o dielo právo na vystavenie faktúry č. 90100066 nevzniklo, pretože

sa sťažovateľka nemohla so zaplatením časti ceny diela dostať do omeškania a žalovanej

z tohto dôvodu nevzniklo právo na prerušenie jeho vykonávania.

49.1 Najvyšší súd po objasnení dovolacích dôvodov dovolania podľa § 421

ods. 1 písm. a), b) a c) , podmienok jeho prípustnosti a toho, akým spôsobom

je dovolateľ povinný dovolací dôvod (správne) vymedziť (pozri body 36 až 38 uznesenia

najvyššieho súdu), uviedol, že „... z dovolania vyplýva, že žalobca vlastne len vytýka

odvolaciemu súdu viacero nesprávností, kritizuje správnosť jeho právnych úvah, náhľadov

a záverov týkajúcich sa predovšetkým faktického odovzdania diela a na to nadväzujúceho

oprávnenia vystaviť faktúru č. 90100066...“. Je tak nepochybné, že v dovolaní sťažovateľky

absentuje zákonom požadovaná náležitosť, t. j. dovolací dôvod v ňom nie je vymedzený

zákonom zodpovedajúcim spôsobom.

50. Sťažovateľka videla naplnenie ďalšieho dovolacieho dôvodu podľa § 421

ods. 1 písm. a) a c) v nesprávnom právnom posúdení otázky, či k vzniku práva

na prerušenie výkonu diela bolo nevyhnuté vykonať aj právny úkon – oznámenie žalovanej

sťažovateľke. Sťažovateľka považuje za nesprávny záver krajského súdu,

podľa ktorého prerušenie vykonávania diela žalovanou vzniklo automaticky prvým dňom

omeškania sťažovateľky s úhradou faktúry č. 90100066 bez nutnosti akéhokoľvek

oznámenia zo strany žalovanej sťažovateľke, či už listom, alebo zápisom do stavebného

denníka.

50.1 Pokiaľ ide o tento sťažovateľkou uplatnený dovolací dôvod, najvyšší súd dospel

k záveru, že «dovolateľ nepoukázal na konkrétne rozdielne rozhodnutie dovolacieho súdu

k riešenej právnej otázke, teda nevymedzil dovolací dôvod spôsobom uvedeným v ustanovení

... Navyše... posúdenie vzniku prerušenia prác,

nie je len výsledkom aplikácie či interpretácie konkrétneho ustanovenia právneho predpisu,

alebo (namiesto „alebo“ zrejme správne má byť „ale aj“, pozn.) výsledkom procesu

komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli

najavo, a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov (najmä obsahu zmluvy o dielo)

viedli k prijatiu tohto rozhodnutia... Pokiaľ dovolateľ nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu

a tvrdí, že k vzniku práva na prerušenie výkonu diela bolo nevyhnutné vykonať aj právny

úkon - oznámenie žalovaného žalobcovi, ide podľa názoru dovolacieho súdu o polemiku

dovolateľa s právnym názorom odvolacieho súdu. Záverom dovolací súd uvádza,

že nemožno prípustnosť dovolania odôvodňovať 421 ods. 1 písm. a/ a c/ v súvislosti

s tou istou právnou otázkou... nemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania

tým, že určitá právna otázka je rozhodovacou praxou riešená ustálene a súčasne,

že je dovolacím súdom riešená rozdielne.».

51. Právny názor najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľkou uplatneným

dovolacím dôvodom podľa a , a je v uznesení

najvyššieho súdu zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. Najvyšší súd

dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky

odmietnuť.

52. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach preskúmavanej veci z uznesenia

najvyššieho súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd

pri rozhodovaní a odôvodňovaní svojho právneho záveru ústavne súladným spôsobom

interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia , jeho závery

sú dostatočne odôvodnené a nevykazujú žiadne znaky svojvôle. V tejto súvislosti ústavný

súd poukazuje na svoju judikatúru (, , ,

, ), v ktorej už opakovane konštatoval, že postup súdneho

orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a ani za porušenie práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

53. Z už uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky

proti uzneseniu najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

53.1 Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,

preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu