Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 192 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (197)II. ÚS 98/2017
PDF · 501.89 KB
No categories available
II. ÚS 98/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Fondu na podporu
vzdelávania, Panenská 29, Bratislava, zastúpeného AENEA Legal s. r. o., Jozefská 3,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Marian Garaj, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cpr 1/2013 a jeho rozsudkom
zo 17. apríla 2013, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.
5 CoPr 4/2013 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 89/2014 a jeho uznesením
z 27. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Fondu na podporu vzdelávania o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015
doručená sťažnosť Fondu na podporu vzdelávania, Panenská 29, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cpr 1/2013 (ďalej aj
„napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2013 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoPr 4/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie
krajského súdu“) a jeho rozsudkom z 22. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 89/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie
najvyššieho súdu“) a jeho uznesením z 27. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľa – Študentský pôžičkový
fond – 21. decembra 2012 podal Okresnému súdu Bratislava I návrh, ktorým si uplatnil
nárok na zaplatenie 6 827,15 € s príslušenstvom proti
(ďalej len „odporca“).
Okresný súd Bratislava I z dôvodu svojej miestnej nepríslušnosti postúpil vec
okresnému súdu. Okresný súd na prerokovanie veci nariadil pojednávanie na 17. apríl 2013,
na ktorom aj vyhlásil rozsudok, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 134 €
so špecifikovaným príslušenstvom do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh
sťažovateľa vo zvyšnej časti zamietol.
Sťažovateľ aj odporca podali proti rozsudku okresného súdu odvolania, o ktorých
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 5 CoPr 4/2013-260 z 22. októbra 2013
tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovateľ aj odporca dovolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 27. januára 2015 tak, že dovolania
odmietol.
Základom sťažovateľovej argumentácie je námietka, že na pojednávaní 17. apríla
2013 predložila právna zástupkyňa odporcu vyjadrenie k návrhu a prílohy k nemu s tým,
že vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa krátkou cestou a zároveň
mu bolo umožnené nahliadnuť do predložených príloh. Okresný súd prerušil pojednávanie
na 30 minút, aby sa právny zástupca oboznámil s uvedeným vyjadrením a jeho prílohami.
Po prerušení konania pokračoval okresný súd v pojednávaní a následne aj meritórne
rozhodol, pričom nevyhovel návrhu právneho zástupcu sťažovateľa, aby odročil
pojednávanie tak, aby mal možnosť sa lepšie oboznámiť s predloženým vyjadrením odporcu
a jeho prílohami.
V tomto kontexte sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
«Prvé vyjadrenie Odporcu k žalobnému návrhu (4 str.) bolo krátkou cestou doručené
aj právnemu zástupcovi Sťažovateľa a predmetné listinné dôkazy (cca 80 str.) boli
právnemu zástupcovi Sťažovateľa predložené len na nahliadnutie.
Právny zástupca Sťažovateľa požiadal Okresný súd Ružomberok o odročenie
pojednávania z dôvodu, že sa chce oboznámiť s prvým vyjadrením Odporcu a následne sa
k nemu vyjadriť.
Okresný súd Ružomberok však neodročil pojednávanie a právnemu zástupcovi
Sťažovateľa „umožnil“ sa oboznámiť s písomným vyjadrením Odporcu, ako aj
s predloženými listinnými dôkazmi počas doby 30 minút, kedy za týmto účelom Okresný súd
Ružomberok prerušil pojednávanie...
Právny zástupca Sťažovateľa rovnako požiadal Okresný súd Ružomberok
o doručenie rovnopisov listinných dôkazov, avšak ten mu „umožnil“ nahliadnuť
do listinných dôkazov jedine priamo na pojednávaní.
Sťažovateľ si dovoľuje konkrétne uviesť, ktoré listinné dôkazy boli zo strany
Odporcu, resp. jeho právneho zástupcu predložené (zaznamenané na str. 5 zápisnice
o pojednávaní) na nahliadnutie právnemu zástupcovi Sťažovateľa:
- ročné zúčtovania z roku 2010, 2011,
- vyjadrenie odporcu, ktoré podal k výzve navrhovateľa,
- výročná správa o činnosti a hospodárení Študentského pôžičkového fondu za rok
2010,
- zápisnica z Valného zhromaždenia študentskej rady vysokých škôl,
- štatút Študentského pôžičkového fondu z roku 2007,
- stanovisko študentskej rady k návrhu odvolania jedného z členov Študentského
pôžičkového fondu,
- stanovisko, z ktorého vyplýva, že Študentská rada vysokých škôl vyjadrila plnú
podporu nominantovi v Študentskom pôžičkovom fonde, a
- štatút Fondu na podporu vzdelávania.
Následne je na str. 5 zápisnice o pojednávaní zaznamenané: „Krátkou cestou práv.
zást. odporcu predložené listinné dôkazy sa dávajú krátkou cestou k nahliadnutiu prít. práv.
zást. navrhovateľa a ako čl. sa zakladajú do spisu.“...
Právny zástupca Sťažovateľa (ako aj samotný Sťažovateľ, nakoľko nebol prítomný na
danom pojednávaní), nemali dostatok času na prípravu na pojednávanie (a to preštudovať
prvé vyjadrenie Odporcu - 4 strany a preštudovať cca 80 strán listinných dôkazov)!!!
Na uvedenú skutočnosť právny zástupca Sťažovateľa Okresný súd Ružomberok
upozornil priamo na pojednávaní, čo je zaznamenané aj v zápisnici zo dňa 17. 04. 2013 na
strane č. 3...
Sťažovateľ si dovoľuje poukázať aj na skutočnosť, že po podaní prvého vyjadrenia
Odporcu, bola priamo na pojednávaní vznesená námietka premlčania. Vznesenie námietky
premlčania je podľa názoru Sťažovateľa vždy úkonom takým, ktorým je potrebné sa
oboznámiť dôkladne, aby mohlo byť zo strany účastníkovi alebo zo strany súdu zaujaté
náležité právne stanovisko...
Sťažovateľ si dovoľuje poukázať na fakt, že Sťažovateľ má samostatný a rozsiahly
archív (miestnosti spolu o rozlohe 184,50 m2), v ktorom sa nachádza nespočetné množstvo
dokumentov a listín (Sťažovateľ ročne vyprodukuje desiatky tisíc strán dokumentov!!!).
Teda po predložení vyššie uvedených listinných dôkazov zo strany Odporcu, hoci z tvorby
samotného Sťažovateľa, je absolútne nemysliteľné, aby o ich existencií, nie to ešte aj o ich
obsahu, mal právny zástupca Sťažovateľa vedomosť a znalosť. Rovnako Sťažovateľ uvádza,
že aj v prípade, ak by bol aj štatutárny orgán Sťažovateľa priamo na pojednávaní, rovnako
by potreboval čas na prípravu a naštudovanie si uvedených listinných podkladov a ich
zhodnotenie v rámci celého súdneho konania.»
Namietaným postupom okresného súdu bolo podľa sťažovateľa porušené jeho
základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
pričom špecifikuje, že pri predložení vyjadrenia odporcu bolo porušené jeho „právo
oboznámiť sa s argumentáciou Odporcu... právo vyjadriť sa k argumentácii Odporcu...
právo podať protiargument“ a pri predložení listinných dôkazov – príloh k vyjadreniu bolo
porušené jeho „právo oboznámiť sa s obsahom a s relevantnosťou právnej argumentácie
v danom konaní a ich vplyvom na rozhodnutie vo veci; právo vyjadriť sa k daným listinným
dôkazom; právo podať kontradôkaz proti predloženým listinným dôkazom“.
Podľa sťažovateľa uvedeným postupom okresný súd porušil aj jeho právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to princíp kontradiktórnosti
konania a princíp rovnosti zbraní. V tejto súvislosti poukazuje na relevantnú judikatúru
najvyššieho súdu, ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).
Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že v dôsledku uvedeného postupu ani „samotný
Okresný súd Ružomberok sa nemohol pri oboznamovaní sa s uvedeným prvým vyjadrením
Odporcu, ako aj s predloženými listinami dostatočne oboznámiť na to, aby mohol rozhodnúť
bez odročenia pojednávania, priamo na prvom pojednávaní“. Sťažovateľ v sťažnosti
tiež vyjadruje obavu, „či Okresný súd Ružomberok dostatočne zistil, resp. mohol zistiť
skutkový a právny stav vo vyššie uvedenej veci na to, aby mohol meritórne rozhodnúť už
na prvom pojednávaní“, a zároveň namieta, že „predložené listinné dôkazy priamo
na pojednávaní neboli vykonané predpísaným spôsobom“.
Sťažovateľ uvádza, že postup okresného súdu napadol aj v odvolaní, a poukazuje
na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa krajský súd
vysporiadal s jeho námietkami. Právne závery krajského súdu v tomto smere považuje
sťažovateľ za neakceptovateľné, pričom uvádza zhodnú argumentáciu s tou, v ktorej priamo
napáda postup okresného súdu, t. j. že vzhľadom na povahu vyjadrenia odporcu poskytnutý
čas na preštudovanie nebol dostatočný a vzhľadom na rozsiahlosť archívu sťažovateľa
nemohol mať právny zástupca vedomosť o každom dokumente, ktorého pôvodcom bol
sťažovateľ, pričom tie isté závery možno aplikovať aj na štatutárny orgán sťažovateľa.
Sťažovateľ namieta, že krajský súd v odvolacom konaní nenapravil pochybenie okresného
súdu, preto aj napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené označené práva podľa
ústavy a dohovoru.
Sťažovateľ napokon poukazuje na to, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu
podal dovolanie, pričom v prvom rade namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal vecou samou,
keďže dospel k záveru, že v predmetnej veci nebolo podľa § 238 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) platným a účinným v čase rozhodovania všeobecných súdov
dovolanie prípustné. Následne poukazuje na to, že postupom okresného súdu v spojení
s krajským súdom, ktorý pochybenie okresného súdu nenapravil, mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Z tohto pohľadu
spochybňuje právny záver najvyššieho súdu, ktorý túto námietku považoval za
neopodstatnenú. Podľa sťažovateľa vzhľadom na právny záver najvyššieho súdu, že nebol
daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, nedošlo k náprave pochybení súdov
nižšieho stupňa, a takto aj najvyšší súd napadnutým uznesením porušil označené práva
podľa ústavy a dohovoru. V tejto časti opakuje sťažovateľ svoju argumentáciu a uvádza tie
isté námietky ako v časti, v ktorej namieta postup okresného súdu a krajského súdu.
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Okresný súd Ružomberok v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cpr/1/2013,
Krajský súd v Žiline v konaní vedenej pod sp. zn. 5 CoPr/4/2013 a Najvyšší súd Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo/89/2014 porušili právo (sťažovateľa, pozn.)...
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a jeho
právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 2 Cdo/89/2014 zo dňa
27. 01. 2015 sa zrušuje v celom rozsahu,
ďalej sa Rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 5 CoPr/4/2013-260 zo dňa
22. 10. 2013 zrušuje:
- v časti, v ktorej Krajský súd v Žiline ako odvolací súd Rozsudok Okresného súdu
Ružomberok, č. k. 2 Cpr/1/2013-197 zo dňa 17. 04. 2013 potvrdil (I. výrok Rozsudku
Krajského súdu v Žiline, č. k. 5 CoPr/4/2013-260 zo dňa 22. 10. 2013) a to v rozsahu
rozhodnutia Okresného súdu Ružomberok, ktorým návrh Sťažovateľa ako navrhovateľa
vo zvyšnej časti zamietol (II. výrok Rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č. k.
2 Cpr/1/2013-197 zo dňa 17. 04. 2013) a v rozsahu Rozsudku Okresného súdu Ružomberok,
č. k. 2 Cpr/1/2013-197 zo dňa 17. 04. 2013, ktorým sa Odporcovi priznala náhrada
právneho zastúpenia vo výške 685,65 Eur a ktoré mu bol Sťažovateľ ako navrhovateľ
povinný zaplatiť v lehote do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku (III. výrok
Rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č. k. 2 Cpr/1/2013-197 zo dňa 17. 04. 2013) a
- v časti, v ktorej Krajský súd v Žiline ako odvolací súd nepriznal žiadnemu
z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania (II. výrok Rozsudku Krajského
súdu v Žiline, č. k. 5 CoPr/4/2013-260 zo dňa 22. 10. 2013), a
ďalej sa Rozsudok Okresného súdu Ružomberok, č. k. 2 Cpr/1/2013-197 zo dňa
17. 04. 2013 zrušuje:
- v časti, v ktorej Okresný súd Ružomberok návrh Sťažovateľa ako navrhovateľa
vo zvyšnej časti zamietol (II. výrok Rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č. k.
2 Cpr/1/2013-197 zo dňa 17. 04. 2013), a
- v časti, v ktorej Okresný súd Ružomberok priznal Odporcovi náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 685,65 Eur a ktoré mu bol Sťažovateľ ako navrhovateľ povinný zaplatiť
v lehote do 3 dní od právoplatností výroku tohto rozsudku (III. výrok Rozsudku Okresného
súdu Ružomberok, č. k. 2 Cpr/1/2013-197 zo dňa 17. 04. 2013), a
v rozsahu zrušenia sa vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Ružomberok ako
súdu prvého stupňa.
... Okresný súd Ružomberok je povinný uhradiť Sťažovateľovi... primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 6.693,15 EUR v prospech účtu Sťažovateľa...
... Okresný súd Ružomberok je povinný uhradiť k rukám právneho zástupcu... trovy
právneho zastúpenia vo výške 589,75 EUR... a to do jedného mesiaca odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým, že
„v dôsledku postupu Okresného súdu Ružomberok ako prvostupňového súdu a následne
postupu Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR došlo k ujme na právach
Sťažovateľa, ktoré si v nadväznosti na neúspech v danej veci vyčíslil vo výške 6.693,15
EUR“.
V podaní doručenom ústavnému súdu 25. augusta 2016 sťažovateľ doplňuje svoju
sťažnosť a poukazuje na iné konanie, v ktorom sa na obdobnom skutkovom a právnom
základe domáhal nároku na zaplatenie peňažnej sumy. Sťažovateľ uvádza, že v predmetnej
veci najvyšší súd ako dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu ako odvolacieho súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom poukazuje na obsah predmetného zrušujúceho
uznesenia najvyššieho súdu a uvádza tieto jeho právne závery:
„odvolací súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, keď na právnu vec
aplikoval ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité
a je pre rozhodnutie vo veci samej rozhodujúce a nevyzval účastníkov konania, aby sa
k jeho možnému použitiu vyjadrili;
odvolací súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k odlišnému právnemu
záveru, avšak bez vykonania riadneho dokazovania, čo je v rozpore s platným a účinným
procesným právom. Odvolací súd dospel k záveru, že práce, ktoré boli obsahom sporných
dohôd o vykonaní práce, boli prácami naviac (nad rámec funkcie člena rady Fondu), a že
tieto práce boli žalovaným vykonané. Tento záver odvolacieho súdu však nevychádza
zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a nemá podklad vo vykonanom
dokazovaní;
kľúčovou skutočnosťou v danej právnej veci je odpoveď na otázku, či na základe
zmlúv označených ako dohody o vykonaní práce vznikol medzi účastníkmi pracovnoprávny
vzťah, resp. faktický pracovný pomer...
pracovnoprávny charakter konkrétneho záväzkového vzťahu nie je determinovaný
právnou úpravou, ktorou bol vzťah založený ani jeho formálnym označením, ale tým,
či tento právny vzťah napĺňa základné znaky pracovnoprávneho vzťahu. Základnými znakmi
pracovnoprávneho vzťahu je osobná závislosť a podriadenosť zamestnanca voči svojmu
zamestnávateľovi, výkon práce v mene zamestnávateľa na základe jeho pokynov a za
odplatu. Aby vzťah účastníkov konania mohol byť označený za vzťah pracovnoprávny, musel
by spĺňať znaky menované v predchádzajúcej vete (najmä výkon závislej práce), ak tomu tak
nie je, potom je aplikácia Zákonníka práce vylúčená, a to bez ohľadu na formálne označenie
právneho vzťahu...
odvolací súd uviedol, že na mieste je otázka, či účastníci uzatvárali zmluvy na
podklade skutočnej, vážnej vôle a zámeru vyvolať ich právne účinky, t. j. vznik
pracovnoprávneho vzťahu, alebo týmto spôsobom len obchádzali zákon a absenciu jeho
ustanovení, ktoré by umožňovali odmeňovanie členov rady Fondu...
napriek skutočnosti, že vo Fonde boli dlhodobo uzatvárané dohody o vykonaní práce
s členmi rady a žalovaný konal v dobrej viere a mal legitímne očakávania, platí, že
legitímne očakávanie jednotlivca sa môže vzťahovať len na to, čo je v súlade s právom
a zo zákona výslovne vychádza, pričom dlhodobá prax nie je dostatočnou bázou pre
aplikáciu tohto princípu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.
IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, vymedzil petit sťažnosti
tak, že označené práva mal porušiť „Okresný súd Ružomberok v konaní vo veci vedenej pod
sp. zn. 2 Cpr/1/2013, Krajský súd v Žiline v konaní vedenej pod sp. zn. 5 CoPr/4/2013
a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo/89/2014“.
Sťažovateľ zároveň žiada zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, napadnutý
rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok okresného súdu (vo vymedzenom rozsahu)
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Vychádzajúc zo znenia petitu, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2013,
postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 22. októbra 2013
a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 27. januára 2015.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2013
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že
k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva
aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom
zo 17. apríla 2013 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1
ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, tiež II. ÚS 602/2015). Každá fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí
rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý
je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02,
IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).
Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou konštatuje, že nemá
právomoc preskúmať postup okresného súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudok
zo 17. apríla 2013, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201
a nasl. OSP krajský súd (z hľadísk, ktoré uvádza aj v sťažnosti, pozn.).
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a jeho rozsudkom z 22. októbra 2013
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom
z 22. októbra ústavný súd uvádza, že sťažovateľ vo svojej argumentácii poukazuje na
postup okresného súdu na pojednávaní 17. apríla 2013, ktorý mu doručil vyjadrenie odporcu
krátkou cestou a na účely oboznámenia sa s týmto podaním prerušil pojednávanie na 30
minút a následne rozhodol vo veci samej, a v tejto súvislosti tvrdí, že ide o také pochybenie,
ktoré malo za následok porušenie ním označených práv, avšak krajský súd v odvolacom
konaní toto pochybenie neodstránil.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie
svojich práv aj napadnutým postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
v dovolacom konaní. Najvyšší súd sa však v dovolacom konaní nezaoberal vecnou
správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (dovolanie sťažovateľa proti
napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 89/2014
z 27. januára 2015 odmietol pre neprípustnosť, pozn.). Ústavný súd preto napadnutý
rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia sťažovateľovho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zohľadňoval
svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti
s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96),
ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr.
III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu
alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,
I. ÚS 88/07IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa poukazuje na túto relevantnú časť
odôvodnenia krajského súdu:
„... Preskúmaním rozsudku okresného súdu, predloženého spisového materiálu
a vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, odvolací súd dospel k záveru, že
okresný súd v danom konaní vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistil
skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, s ktorým sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Odvolací súd sa zároveň stotožnil aj s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní
obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
...Vzhľadom k tomu, že odporca v konaní vzniesol námietku premlčania vo vzťahu
k celému navrhovateľom uplatnenému nároku, okresný súd sa správne zaoberal
dôvodnosťou uvedenej námietky. Keďže navrhovateľ sa domáha zaplatenia finančných
prostriedkov z titulu bezdôvodného obohatenia, bolo potrebné aj otázku premlčania
riešiť podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. V zmysle
§ 107 ods. T Občianskeho zákonníka sa oprávnený o vzniku bezdôvodného obohatenia
dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia, teda keď nadobudol vedomosť o rozsahu
bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného. Keďže s odporcom predmetné dohody
uzatváral navrhovateľ a zároveň mu vyplácal finančné prostriedky, okresný súd správne
ustálil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na dátum vyplatenia jednotlivých
peňažných prostriedkov, pretože najneskôr dňom ich vyplatenia sa navrhovateľ dozvedel,
kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže návrh na začatie konania bol podaný
21.12.2012, okresný súd správne ustálil, že námietka premlčania bola dôvodná ohľadne
peňažných prostriedkov, ktoré boli odporcovi vyplácané na základe dohôd uzatvorených
od 11. 3. 2010 do 17. 12. 2010.
Navrhovateľ namietal, že okresný súd neodôvodil svoj záver o tom, že navrhovateľ
nepreukázal vyplatenie odmeny vyššej ako 134,-eur dňa 29.4.2011 a preto priznal
navrhovateľovi zaplatenie len uvedenej sumy. Navrhovateľ mal za to, že mu prislúcha aj
nárok na zaplatenie sumy zodpovedajúcej dani z príjmu, ktorú musel v zmysle ustanovení
Zákona o dani z príjmu zrazenú odporcovi odviesť príslušnému správcovi dane. Aj v tomto
smere odvolací súd považuje rozhodnutie okresného súdu za správne. Keďže odporcovi bola
vyplatená suma iba 134,-eur po odrátaní 19% dane, odporca sa obohatil iba o túto sumu.
Ak zaplatil navrhovateľ daň štátu, nemohlo dôjsť na strane odporcu k bezdôvodnému
obohateniu, nakoľko plnenie prijal štát.
Navrhovateľ v odvolaní namietal aj nesprávny procesný postup okresného súdu,
ktorý neodročil pojednávanie konané dňa 17.4.2013, na ktorom bolo krátkou cestou súdu
doručené vyjadrenie odporcu k žalobe, pričom právny zástupca navrhovateľa sa sním mal
možnosť oboznámiť len počas prerušenia pojednávania na chodbe súdu. Z tohto dôvodu
nemal dostatok času na prípravu na pojednávanie. Odvolaciu námietku odporcu v tomto
smere odvolací súd považoval za neopodstatnenú. Zo spisu vyplýva, že navrhovateľovi
lehota na prípravu na pojednávanie v zmysle § 115 ods. 2 O.s.p. bola dodržaná. Keďže
odporca doručil vyjadrenie až na pojednávaní, súd ho nemohol navrhovateľovi doručiť
v rámci prípravy na pojednávanie. Pokiaľ súd prerušil pojednávanie na 30 minút na
preštudovanie si vyjadrenia odporcu, uvedený postup súdu bol postačujúci. Vyjadrenie nie
je rozsiahle a navyše všetky listinné dôkazy k nemu pripojené musia byť navrhovateľovi
známe, keďže ich autorom je samotný navrhovateľ. Nejedná sa o nové dôkazy, s ktorými by
sa musel navrhovateľ osobitne oboznamovať. Navyše odročenie pojednávania je
výnimočným procesným úkonom, ku ktorému dochádza len z dôležitých dôvodov, ktoré však
v tomto prípade nenastali.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý
proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia
vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov
(nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. Ú S 339/08, II. US 197/07,
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia okresného súdu, ktoré sa preskúmavajú v odvolacom konaní.
V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria
jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
Odvolací súd preto vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam navrhovateľa
a odporcu poukazuje na to, že sú v podstate založené na opakovaných dôvodoch použitých
v konaní pred súdom prvého stupňa. S námietkami navrhovateľa, ako aj odporcu,
skutkovými a právnymi, sa už okresný súd v rozhodnutí riadne vysporiadal.
Odvolací súd stotožňujúc sa v plnom rozsahu s rozhodnutím okresného súdu, ako aj
s jeho dôvodmi, rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 2
Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd
v ňom reagoval na podstatnú námietku sťažovateľa týkajúcu sa odňatia mu možnosti konať
pred súdom, ako aj kľúčový argument odporcu, ktorý uplatnil pri rozhodovaní o žalobe
sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd s nimi vysporiadal ústavne
akceptovateľným spôsobom.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody,
pre ktoré krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu
nemožno preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretože krajský súd sa pri výklade a aplikácii relevantných právnych predpisov vo veci
sťažovateľa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ústavný súd preto uzavrel, že nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosť
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní
a jeho uznesením z 27. januára 2015
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho
uznesením z 27. januára 2015. Vo svojej argumentácii poukazuje na postup okresného súdu
na pojednávaní 17. apríla 2013, ktorý mu doručil vyjadrenie odporcu krátkou cestou a na
účely oboznámenia sa s týmto podaním prerušil pojednávanie na 30 minút a následne
rozhodol vo veci samej. Krajský súd toto pochybenie neodstránil v odvolacom konaní.
Obdobne podľa sťažovateľa pochybil aj najvyšší súd, ktorý pochybenie konajúcich súdov
tiež nenapravil v dovolacom konaní.
Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania,
je zásadne príslušný najvyšší súd ako súd dovolací (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS144/2013). O prípustnosti dovolania môže rozhodnúť najvyšší súd ako súd dovolací
a toto jeho rozhodnutie nemôže byť nahradené posúdením sťažovateľa a v zásade ani
ústavným súdom.
V nadväznosti na uvedené najvyšší súd ako dovolací súd v napadnutom uznesení
z 27. januára 2015, ktorým odmietol dovolania sťažovateľa a odporcu, poukázal na
rozsudky okresného súdu a krajského súdu a taktiež na obsah dovolaní. Následne skúmal
prípustnosť dovolania podľa § 238 OSP, pričom uviedol:
„Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaniami napadnutý rozsudok, ktorým odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., a v tejto
veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že
prípustnosť dovolaní žalobcu a žalovaného z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. vyvodiť
nemožno.“
Najvyšší súd s prihliadnutím na obsah dovolacej argumentácie skúmal,
či sťažovateľovi postupom okresného súdu alebo krajského súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. V tejto súvislosti uviedol tieto právne
závery:
„Pokiaľ dovolateľ tvrdil existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z dôvodu, že
vyjadrenie žalovaného k žalobnému návrhu bolo jeho právnemu zástupcovi doručené
krátkou cestou na pojednávaní a nemohol sa s ním oboznámiť vopred, táto jeho námietka
neobstojí. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu predsa mal možnosť
oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného k žalobnému návrhu, mal možnosť predniesť svoju
argumentáciu a vyjadriť sa k predmetnému vyjadreniu a k listinným dôkazom a to aj
v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa čo aj využil, pričom odvolací súd sa s jeho
námietkou v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vyporiadal. Uviedol, že keďže
žalovaný doručil svoje vyjadrenie až na pojednávaní, súd prvého stupňa nemohol toto
vyjadrenie žalobcovi doručiť v rámci prípravy na pojednávanie. Pokiaľ súd prvého stupňa
prerušil pojednávanie na 30 minút na preštudovanie si vyjadrenia žalovaného, tento postup
súdu prvého stupňa bol postačujúci. Vyjadrenie žalovaného nie je rozsiahle a navyše všetky
listinné dôkazy k nemu pripojené musia byť žalobcovi známe, keďže ich autorom je samotný
žalobca. Nejedná sa teda o nové dôkazy, s ktorými by sa žalobca musel osobitne
oboznamovať. Odvolací súd v napadnutom rozsudku nezistil pochybenie, preto ho ako vecne
správny potvrdil. Dovolací súd poukazuje, že v danej situácii žalobca už cestou riadneho
opravného prostriedku dosiahol sledovaný účel, jeho tvrdenie o odňatí možnosti pred súdom
konať nemá tak žiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj podľa
konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní
niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môže byť
korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere
v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v Holandsko
z 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).“
S prihliadnutím na ďalšie dovolacie námietky sťažovateľa a odporcu najvyšší súd
uviedol:
„Nesúhlas dovolateľov s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím
dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. (porovnaj R 42/1993 a tiež ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok z 25. septembra 2008 sp. zn.
5 Cdo 258/2007). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania,
v ktorom, ako už bolo uvedené vyššie, sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a ods. 2
O. s. p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané
súdmi nižších stupňov.
Pokiaľ ide o námietky dovolateľov súvisiace s nesprávnym právnym posúdením veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci
je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),
samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá... (nemá základ
vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby
tvrdenia žalobcu a žalovaného boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), žalobcom a žalovaným vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle
Najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné
z dôvodov podľa § 238 OSP. K námietke sťažovateľa, že mu postupom konajúcich súdov
bola odňatá možnosť konať, uviedol, že sťažovateľ mal možnosť oboznámiť sa
s vyjadrením odporcu a predloženými listinnými dôkazmi – počas prerušenia pojednávania
– pričom vzhľadom na rozsah vyjadrenia poskytnutý čas považoval za primeraný. Svoju
argumentáciu mal možnosť uplatniť aj v odvolaní, čo sťažovateľ aj urobil. Poukázal aj
na judikatúru ESĽP a ústavného súdu, podľa ktorej niektoré procesné pochybenia súdu
prvého stupňa možno napraviť konaním na súde druhého stupňa. Uviedol tiež, že pôvodcom
listinných dôkazov bol sám sťažovateľ, preto nešlo o také dôkazy, o ktorých sťažovateľ
nemal vedomosť. Na tomto základe dospel k záveru, že nie je daná vada konania podľa
§ 237 písm. f) OSP, t. j. že okresný súd a krajský súd svojím postupom neodňali
sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
dospel k záveru, že najvyšší súd odôvodnil svoje uznesenie primeraným spôsobom, jeho
právne hodnotenie a právne závery sú logické a sú založené na primeranej aplikácii
a výklade príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Závery najvyššieho súdu
takto nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, preto sú ústavne
udržateľné.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na to, že vo viacerých
prípadoch dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému
účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je
v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva
na spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06, IV. ÚS 19/2012)
a možno ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom (I. ÚS 156/07).
Zároveň však ústavný súd pripustil (IV. ÚS 19/2012), že v niektorej veci môže byť
absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku (alebo aj k návrhu, pozn.)
druhého účastníka konania právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd
rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému
prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv
na rozhodnutie o opravnom prostriedku).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre uvádza, že „princíp rovnosti zbraní – jeden z prvkov
širšieho konceptu spravodlivého procesu – vyžaduje, aby každej strane bola poskytnutá
primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú
do podstatne nevýhodnejšej pozície vis – á – vis proti jej protistrane...“ (rozsudok vo veci
Niederöst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997, bod 23). Európsky súd pre ľudské práva
ďalej uviedol, že „koncept spravodlivého procesu v sebe v podstate implikuje právo
procesných strán zoznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi a doručenými
pripomienkami a vyjadriť sa k nim...“ (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, bod 24).
Vo svojej judikatúre však ESĽP tiež pripustil, že právo na kontradiktórne konanie nie
je absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť v závislosti od špecifických okolností prejednávanej
veci (porovnaj napr. rozsudky vo veciach Čičmanec proti Slovenskej republike
z 28. 6. 2016, Vokoun proti Českej republike z 3. 7. 2008).
V niektorých výnimočných prípadoch dospel ESĽP v minulosti k záveru,
že neposkytnutie písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní a nemožnosť
sťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavovalo porušenie práva na spravodlivý proces.
Urobil tak napríklad v prípade, keď priznanie tých práv a možností, ktorých bol sťažovateľ
v skutočnosti pozbavený, by nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, keďže zvolený
právny prístup nedával priestor na ďalšiu diskusiu (pozri rozsudok vo veci Čičmanec proti
Slovenskej republike, bod 60). Podľa ESĽP ide tiež o to, či sa sťažovateľ mohol alebo
nemohol účinne brániť práve z toho dôvodu, že mu nebolo doručené uvedené vyjadrenie, to
znamená, či by doručenie uvedeného vyjadrenia malo dopad na výsledok sporu alebo nie
(porovnaj rozsudok vo veci Verdú Verdú proti Španielsku z 15. 2. 2007, bod 25).
V prerokúvanom prípade je rozhodujúce, že sťažovateľ mal možnosť oboznámiť
sa s predloženým vyjadrením a listinnými dôkazmi v konaní pred okresným súdom.
Následne mal možnosť vyjadriť sa k argumentácii odporcu v podanom odvolaní.
Ústavný súd považuje tiež za podstatné, že tak okresný súd, ako aj krajský súd
založili svoje rozsudky v prevažnej miere na právnom závere, že sťažovateľ uplatnil svoj
nárok po uplynutí premlčacej lehoty. Námietku premlčania pritom odporca uplatnil priamo
na pojednávaní okresného súdu 17. apríla 2013 (ako to vyplýva zo zápisnice z pojednávania
okresného súdu, podľa ktorej „naše písomné vyjadrenie chceme doplniť v tom zmysle, že
odporca vznáša námietku premlčania...“). Právny zástupca sťažovateľa s námietkou
premlčania nesúhlasil, pričom argumentoval, že sťažovateľ sa o bezdôvodnom obohatení
odporcu dozvedel zo stanoviska svojho právneho zástupcu. Sťažovateľ svoju argumentáciu
v tomto smere nemenil a uplatnil ju zhodne aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.
Z uvedeného je zrejmé, že ani možnosť dodatočne sa oboznámiť s vyjadrením odporcu
a s ním predloženými listinnými dôkazmi, neviedla k odlišnej argumentácii sťažovateľa
týkajúcej sa premlčania, a preto nemožno akceptovať námietku sťažovateľa, že procesný
postup okresného súdu – prerušenie pojednávania a nevyhovenie žiadosti o odročenie
pojednávania − mal reálny vplyv na možnosť sťažovateľa účinne uplatňovať svoj nárok na
súde. Rovnako tak je relevantné, že právny zástupca, ktorý zastupuje stranu v konaní, ktorá
tento nárok na súde uplatňuje, má predbežný právny názor o tom, či na súde uplatnený
nárok je premlčaný, spravidla už vopred vytvorený.
Vyjadrenie odporcu predložené na pojednávaní 17. apríla 2013 obsahuje právnu
analýzu relevantného skutkového stavu, ktorou odporca preukazoval, že dohoda o vykonaní
práce bola uzavretá platne, a tiež analyzoval postavenie zamestnanca sťažovateľa a člena
Rady sťažovateľa. Predmetné vyjadrenie a priložené listinné dôkazy takto nemali žiadnu
vecnú súvislosť so záverom o premlčaní nároku sťažovateľa.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje
svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie
základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti
nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len
na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho
súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2017