Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 98/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Fondu na podporu

vzdelávania, Panenská 29, Bratislava, zastúpeného AENEA Legal s. r. o., Jozefská 3,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Marian Garaj, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 17. apríla 2013, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 22. októbra 2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Fondu na podporu vzdelávania o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015

doručená sťažnosť Fondu na podporu vzdelávania, Panenská 29, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie

krajského súdu“) a jeho rozsudkom z 22. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie

najvyššieho súdu“) a jeho uznesením z 27. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľa – Študentský pôžičkový

fond – 21. decembra 2012 podal Okresnému súdu Bratislava I návrh, ktorým si uplatnil

nárok na zaplatenie 6 827,15 € s príslušenstvom proti

(ďalej len „odporca“).

Okresný súd Bratislava I z dôvodu svojej miestnej nepríslušnosti postúpil vec

okresnému súdu. Okresný súd na prerokovanie veci nariadil pojednávanie na 17. apríl 2013,

na ktorom aj vyhlásil rozsudok, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 134 €

so špecifikovaným príslušenstvom do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh

sťažovateľa vo zvyšnej časti zamietol.

Sťažovateľ aj odporca podali proti rozsudku okresného súdu odvolania, o ktorých

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. -260 z 22. októbra 2013

tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovateľ aj odporca dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 27. januára 2015 tak, že dovolania

odmietol.

Základom sťažovateľovej argumentácie je námietka, že na pojednávaní 17. apríla

2013 predložila právna zástupkyňa odporcu vyjadrenie k návrhu a prílohy k nemu s tým,

že vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa krátkou cestou a zároveň

mu bolo umožnené nahliadnuť do predložených príloh. Okresný súd prerušil pojednávanie

na 30 minút, aby sa právny zástupca oboznámil s uvedeným vyjadrením a jeho prílohami.

Po prerušení konania pokračoval okresný súd v pojednávaní a následne aj meritórne

rozhodol, pričom nevyhovel návrhu právneho zástupcu sťažovateľa, aby odročil

pojednávanie tak, aby mal možnosť sa lepšie oboznámiť s predloženým vyjadrením odporcu

a jeho prílohami.

V tomto kontexte sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Prvé vyjadrenie Odporcu k žalobnému návrhu (4 str.) bolo krátkou cestou doručené

aj právnemu zástupcovi Sťažovateľa a predmetné listinné dôkazy (cca 80 str.) boli

právnemu zástupcovi Sťažovateľa predložené len na nahliadnutie.

Právny zástupca Sťažovateľa požiadal Okresný súd Ružomberok o odročenie

pojednávania z dôvodu, že sa chce oboznámiť s prvým vyjadrením Odporcu a následne sa

k nemu vyjadriť.

Okresný súd Ružomberok však neodročil pojednávanie a právnemu zástupcovi

Sťažovateľa „umožnil“ sa oboznámiť s písomným vyjadrením Odporcu, ako aj

s predloženými listinnými dôkazmi počas doby 30 minút, kedy za týmto účelom Okresný súd

Ružomberok prerušil pojednávanie...

Právny zástupca Sťažovateľa rovnako požiadal Okresný súd Ružomberok

o doručenie rovnopisov listinných dôkazov, avšak ten mu „umožnil“ nahliadnuť

do listinných dôkazov jedine priamo na pojednávaní.

Sťažovateľ si dovoľuje konkrétne uviesť, ktoré listinné dôkazy boli zo strany

Odporcu, resp. jeho právneho zástupcu predložené (zaznamenané na str. 5 zápisnice

o pojednávaní) na nahliadnutie právnemu zástupcovi Sťažovateľa:

- ročné zúčtovania z roku 2010, 2011,

- vyjadrenie odporcu, ktoré podal k výzve navrhovateľa,

- výročná správa o činnosti a hospodárení Študentského pôžičkového fondu za rok

2010,

- zápisnica z Valného zhromaždenia študentskej rady vysokých škôl,

- štatút Študentského pôžičkového fondu z roku 2007,

- stanovisko študentskej rady k návrhu odvolania jedného z členov Študentského

pôžičkového fondu,

- stanovisko, z ktorého vyplýva, že Študentská rada vysokých škôl vyjadrila plnú

podporu nominantovi v Študentskom pôžičkovom fonde, a

- štatút Fondu na podporu vzdelávania.

Následne je na str. 5 zápisnice o pojednávaní zaznamenané: „Krátkou cestou práv.

zást. odporcu predložené listinné dôkazy sa dávajú krátkou cestou k nahliadnutiu prít. práv.

zást. navrhovateľa a ako čl. sa zakladajú do spisu.“...

Právny zástupca Sťažovateľa (ako aj samotný Sťažovateľ, nakoľko nebol prítomný na

danom pojednávaní), nemali dostatok času na prípravu na pojednávanie (a to preštudovať

prvé vyjadrenie Odporcu - 4 strany a preštudovať cca 80 strán listinných dôkazov)!!!

Na uvedenú skutočnosť právny zástupca Sťažovateľa Okresný súd Ružomberok

upozornil priamo na pojednávaní, čo je zaznamenané aj v zápisnici zo dňa 17. 04. 2013 na

strane č. 3...

Sťažovateľ si dovoľuje poukázať aj na skutočnosť, že po podaní prvého vyjadrenia

Odporcu, bola priamo na pojednávaní vznesená námietka premlčania. Vznesenie námietky

premlčania je podľa názoru Sťažovateľa vždy úkonom takým, ktorým je potrebné sa

oboznámiť dôkladne, aby mohlo byť zo strany účastníkovi alebo zo strany súdu zaujaté

náležité právne stanovisko...

Sťažovateľ si dovoľuje poukázať na fakt, že Sťažovateľ má samostatný a rozsiahly

archív (miestnosti spolu o rozlohe 184,50 m2), v ktorom sa nachádza nespočetné množstvo

dokumentov a listín (Sťažovateľ ročne vyprodukuje desiatky tisíc strán dokumentov!!!).

Teda po predložení vyššie uvedených listinných dôkazov zo strany Odporcu, hoci z tvorby

samotného Sťažovateľa, je absolútne nemysliteľné, aby o ich existencií, nie to ešte aj o ich

obsahu, mal právny zástupca Sťažovateľa vedomosť a znalosť. Rovnako Sťažovateľ uvádza,

že aj v prípade, ak by bol aj štatutárny orgán Sťažovateľa priamo na pojednávaní, rovnako

by potreboval čas na prípravu a naštudovanie si uvedených listinných podkladov a ich

zhodnotenie v rámci celého súdneho konania.»

Namietaným postupom okresného súdu bolo podľa sťažovateľa porušené jeho

základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa ,

pričom špecifikuje, že pri predložení vyjadrenia odporcu bolo porušené jeho „právo

oboznámiť sa s argumentáciou Odporcu... právo vyjadriť sa k argumentácii Odporcu...

právo podať protiargument“ a pri predložení listinných dôkazov – príloh k vyjadreniu bolo

porušené jeho „právo oboznámiť sa s obsahom a s relevantnosťou právnej argumentácie

v danom konaní a ich vplyvom na rozhodnutie vo veci; právo vyjadriť sa k daným listinným

dôkazom; právo podať kontradôkaz proti predloženým listinným dôkazom“.

Podľa sťažovateľa uvedeným postupom okresný súd porušil aj jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to princíp kontradiktórnosti

konania a princíp rovnosti zbraní. V tejto súvislosti poukazuje na relevantnú judikatúru

najvyššieho súdu, ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že v dôsledku uvedeného postupu ani „samotný

Okresný súd Ružomberok sa nemohol pri oboznamovaní sa s uvedeným prvým vyjadrením

Odporcu, ako aj s predloženými listinami dostatočne oboznámiť na to, aby mohol rozhodnúť

bez odročenia pojednávania, priamo na prvom pojednávaní“. Sťažovateľ v sťažnosti

tiež vyjadruje obavu, „či Okresný súd Ružomberok dostatočne zistil, resp. mohol zistiť

skutkový a právny stav vo vyššie uvedenej veci na to, aby mohol meritórne rozhodnúť už

na prvom pojednávaní“, a zároveň namieta, že „predložené listinné dôkazy priamo

na pojednávaní neboli vykonané predpísaným spôsobom“.

Sťažovateľ uvádza, že postup okresného súdu napadol aj v odvolaní, a poukazuje

na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa krajský súd

vysporiadal s jeho námietkami. Právne závery krajského súdu v tomto smere považuje

sťažovateľ za neakceptovateľné, pričom uvádza zhodnú argumentáciu s tou, v ktorej priamo

napáda postup okresného súdu, t. j. že vzhľadom na povahu vyjadrenia odporcu poskytnutý

čas na preštudovanie nebol dostatočný a vzhľadom na rozsiahlosť archívu sťažovateľa

nemohol mať právny zástupca vedomosť o každom dokumente, ktorého pôvodcom bol

sťažovateľ, pričom tie isté závery možno aplikovať aj na štatutárny orgán sťažovateľa.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd v odvolacom konaní nenapravil pochybenie okresného

súdu, preto aj napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené označené práva podľa

a dohovoru.

Sťažovateľ napokon poukazuje na to, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu

podal dovolanie, pričom v prvom rade namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal vecou samou,

keďže dospel k záveru, že v predmetnej veci nebolo podľa § 238 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) platným a účinným v čase rozhodovania všeobecných súdov

dovolanie prípustné. Následne poukazuje na to, že postupom okresného súdu v spojení

s krajským súdom, ktorý pochybenie okresného súdu nenapravil, mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa . Z tohto pohľadu

spochybňuje právny záver najvyššieho súdu, ktorý túto námietku považoval za

neopodstatnenú. Podľa sťažovateľa vzhľadom na právny záver najvyššieho súdu, že nebol

daný dovolací dôvod podľa , nedošlo k náprave pochybení súdov

nižšieho stupňa, a takto aj najvyšší súd napadnutým uznesením porušil označené práva

podľa a dohovoru. V tejto časti opakuje sťažovateľ svoju argumentáciu a uvádza tie

isté námietky ako v časti, v ktorej namieta postup okresného súdu a krajského súdu.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Okresný súd Ružomberok v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. ,

Krajský súd v Žiline v konaní vedenej pod sp. zn. a Najvyšší súd Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. porušili právo (sťažovateľa, pozn.)...

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v SR a jeho

právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. zo dňa

27. 01. 2015 sa zrušuje v celom rozsahu,

ďalej sa Rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. -260 zo dňa

22. 10. 2013 zrušuje:

- v časti, v ktorej Krajský súd v Žiline ako odvolací súd Rozsudok Okresného súdu

Ružomberok, č. k. -197 zo dňa 17. 04. 2013 potvrdil (I. výrok Rozsudku

Krajského súdu v Žiline, č. k. -260 zo dňa 22. 10. 2013) a to v rozsahu

rozhodnutia Okresného súdu Ružomberok, ktorým návrh Sťažovateľa ako navrhovateľa

vo zvyšnej časti zamietol (II. výrok Rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č. k.

-197 zo dňa 17. 04. 2013) a v rozsahu Rozsudku Okresného súdu Ružomberok,

č. k. -197 zo dňa 17. 04. 2013, ktorým sa Odporcovi priznala náhrada

právneho zastúpenia vo výške 685,65 Eur a ktoré mu bol Sťažovateľ ako navrhovateľ

povinný zaplatiť v lehote do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku (III. výrok

Rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č. k. -197 zo dňa 17. 04. 2013) a

- v časti, v ktorej Krajský súd v Žiline ako odvolací súd nepriznal žiadnemu

z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania (II. výrok Rozsudku Krajského

súdu v Žiline, č. k. -260 zo dňa 22. 10. 2013), a

ďalej sa Rozsudok Okresného súdu Ružomberok, č. k. -197 zo dňa

17. 04. 2013 zrušuje:

- v časti, v ktorej Okresný súd Ružomberok návrh Sťažovateľa ako navrhovateľa

vo zvyšnej časti zamietol (II. výrok Rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č. k.

-197 zo dňa 17. 04. 2013), a

- v časti, v ktorej Okresný súd Ružomberok priznal Odporcovi náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 685,65 Eur a ktoré mu bol Sťažovateľ ako navrhovateľ povinný zaplatiť

v lehote do 3 dní od právoplatností výroku tohto rozsudku (III. výrok Rozsudku Okresného

súdu Ružomberok, č. k. -197 zo dňa 17. 04. 2013), a

v rozsahu zrušenia sa vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Ružomberok ako

súdu prvého stupňa.

... Okresný súd Ružomberok je povinný uhradiť Sťažovateľovi... primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 6.693,15 EUR v prospech účtu Sťažovateľa...

... Okresný súd Ružomberok je povinný uhradiť k rukám právneho zástupcu... trovy

právneho zastúpenia vo výške 589,75 EUR... a to do jedného mesiaca odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým, že

„v dôsledku postupu Okresného súdu Ružomberok ako prvostupňového súdu a následne

postupu Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR došlo k ujme na právach

Sťažovateľa, ktoré si v nadväznosti na neúspech v danej veci vyčíslil vo výške 6.693,15

EUR“.

V podaní doručenom ústavnému súdu 25. augusta 2016 sťažovateľ doplňuje svoju

sťažnosť a poukazuje na iné konanie, v ktorom sa na obdobnom skutkovom a právnom

základe domáhal nároku na zaplatenie peňažnej sumy. Sťažovateľ uvádza, že v predmetnej

veci najvyšší súd ako dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu ako odvolacieho súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom poukazuje na obsah predmetného zrušujúceho

uznesenia najvyššieho súdu a uvádza tieto jeho právne závery:

„odvolací súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, keď na právnu vec

aplikoval ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité

a je pre rozhodnutie vo veci samej rozhodujúce a nevyzval účastníkov konania, aby sa

k jeho možnému použitiu vyjadrili;

odvolací súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k odlišnému právnemu

záveru, avšak bez vykonania riadneho dokazovania, čo je v rozpore s platným a účinným

procesným právom. Odvolací súd dospel k záveru, že práce, ktoré boli obsahom sporných

dohôd o vykonaní práce, boli prácami naviac (nad rámec funkcie člena rady Fondu), a že

tieto práce boli žalovaným vykonané. Tento záver odvolacieho súdu však nevychádza

zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a nemá podklad vo vykonanom

dokazovaní;

kľúčovou skutočnosťou v danej právnej veci je odpoveď na otázku, či na základe

zmlúv označených ako dohody o vykonaní práce vznikol medzi účastníkmi pracovnoprávny

vzťah, resp. faktický pracovný pomer...

pracovnoprávny charakter konkrétneho záväzkového vzťahu nie je determinovaný

právnou úpravou, ktorou bol vzťah založený ani jeho formálnym označením, ale tým,

či tento právny vzťah napĺňa základné znaky pracovnoprávneho vzťahu. Základnými znakmi

pracovnoprávneho vzťahu je osobná závislosť a podriadenosť zamestnanca voči svojmu

zamestnávateľovi, výkon práce v mene zamestnávateľa na základe jeho pokynov a za

odplatu. Aby vzťah účastníkov konania mohol byť označený za vzťah pracovnoprávny, musel

by spĺňať znaky menované v predchádzajúcej vete (najmä výkon závislej práce), ak tomu tak

nie je, potom je aplikácia vylúčená, a to bez ohľadu na formálne označenie

právneho vzťahu...

odvolací súd uviedol, že na mieste je otázka, či účastníci uzatvárali zmluvy na

podklade skutočnej, vážnej vôle a zámeru vyvolať ich právne účinky, t. j. vznik

pracovnoprávneho vzťahu, alebo týmto spôsobom len obchádzali zákon a absenciu jeho

ustanovení, ktoré by umožňovali odmeňovanie členov rady Fondu...

napriek skutočnosti, že vo Fonde boli dlhodobo uzatvárané dohody o vykonaní práce

s členmi rady a žalovaný konal v dobrej viere a mal legitímne očakávania, platí, že

legitímne očakávanie jednotlivca sa môže vzťahovať len na to, čo je v súlade s právom

a zo zákona výslovne vychádza, pričom dlhodobá prax nie je dostatočnou bázou pre

aplikáciu tohto princípu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.

, , , ).

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, vymedzil petit sťažnosti

tak, že označené práva mal porušiť „Okresný súd Ružomberok v konaní vo veci vedenej pod

sp. zn. , Krajský súd v Žiline v konaní vedenej pod sp. zn.

a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. “.

Sťažovateľ zároveň žiada zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, napadnutý

rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok okresného súdu (vo vymedzenom rozsahu)

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Vychádzajúc zo znenia petitu, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2013,

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 22. októbra 2013

a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 27. januára 2015.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2013

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom

zo 17. apríla 2013 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1

, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. , tiež ). Každá fyzická

osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí

rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý

je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. ,

, , , ).

Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou konštatuje, že nemá

právomoc preskúmať postup okresného súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudok

zo 17. apríla 2013, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201

a nasl. krajský súd (z hľadísk, ktoré uvádza aj v sťažnosti, pozn.).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a jeho rozsudkom z 22. októbra 2013

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom

z 22. októbra ústavný súd uvádza, že sťažovateľ vo svojej argumentácii poukazuje na

postup okresného súdu na pojednávaní 17. apríla 2013, ktorý mu doručil vyjadrenie odporcu

krátkou cestou a na účely oboznámenia sa s týmto podaním prerušil pojednávanie na 30

minút a následne rozhodol vo veci samej, a v tejto súvislosti tvrdí, že ide o také pochybenie,

ktoré malo za následok porušenie ním označených práv, avšak krajský súd v odvolacom

konaní toto pochybenie neodstránil.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie

svojich práv aj napadnutým postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

v dovolacom konaní. Najvyšší súd sa však v dovolacom konaní nezaoberal vecnou

správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (dovolanie sťažovateľa proti

napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 27. januára 2015 odmietol pre neprípustnosť, pozn.). Ústavný súd preto napadnutý

rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia sťažovateľovho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zohľadňoval

svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti

s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ),

ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr.

, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (mutatis mutandis , , ).

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu

alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

I. ÚS ).

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa poukazuje na túto relevantnú časť

odôvodnenia krajského súdu:

„... Preskúmaním rozsudku okresného súdu, predloženého spisového materiálu

a vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, odvolací súd dospel k záveru, že

okresný súd v danom konaní vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistil

skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, s ktorým sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Odvolací súd sa zároveň stotožnil aj s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní

obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

...Vzhľadom k tomu, že odporca v konaní vzniesol námietku premlčania vo vzťahu

k celému navrhovateľom uplatnenému nároku, okresný súd sa správne zaoberal

dôvodnosťou uvedenej námietky. Keďže navrhovateľ sa domáha zaplatenia finančných

prostriedkov z titulu bezdôvodného obohatenia, bolo potrebné aj otázku premlčania

riešiť podľa , podľa ktorého právo na vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,

že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. V zmysle

ods. T sa oprávnený o vzniku bezdôvodného obohatenia

dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na vydanie

plnenia z bezdôvodného obohatenia, teda keď nadobudol vedomosť o rozsahu

bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného. Keďže s odporcom predmetné dohody

uzatváral navrhovateľ a zároveň mu vyplácal finančné prostriedky, okresný súd správne

ustálil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na dátum vyplatenia jednotlivých

peňažných prostriedkov, pretože najneskôr dňom ich vyplatenia sa navrhovateľ dozvedel,

kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže návrh na začatie konania bol podaný

21.12.2012, okresný súd správne ustálil, že námietka premlčania bola dôvodná ohľadne

peňažných prostriedkov, ktoré boli odporcovi vyplácané na základe dohôd uzatvorených

od 11. 3. 2010 do 17. 12. 2010.

Navrhovateľ namietal, že okresný súd neodôvodil svoj záver o tom, že navrhovateľ

nepreukázal vyplatenie odmeny vyššej ako 134,-eur dňa 29.4.2011 a preto priznal

navrhovateľovi zaplatenie len uvedenej sumy. Navrhovateľ mal za to, že mu prislúcha aj

nárok na zaplatenie sumy zodpovedajúcej dani z príjmu, ktorú musel v zmysle ustanovení

Zákona o dani z príjmu zrazenú odporcovi odviesť príslušnému správcovi dane. Aj v tomto

smere odvolací súd považuje rozhodnutie okresného súdu za správne. Keďže odporcovi bola

vyplatená suma iba 134,-eur po odrátaní 19% dane, odporca sa obohatil iba o túto sumu.

Ak zaplatil navrhovateľ daň štátu, nemohlo dôjsť na strane odporcu k bezdôvodnému

obohateniu, nakoľko plnenie prijal štát.

Navrhovateľ v odvolaní namietal aj nesprávny procesný postup okresného súdu,

ktorý neodročil pojednávanie konané dňa 17.4.2013, na ktorom bolo krátkou cestou súdu

doručené vyjadrenie odporcu k žalobe, pričom právny zástupca navrhovateľa sa sním mal

možnosť oboznámiť len počas prerušenia pojednávania na chodbe súdu. Z tohto dôvodu

nemal dostatok času na prípravu na pojednávanie. Odvolaciu námietku odporcu v tomto

smere odvolací súd považoval za neopodstatnenú. Zo spisu vyplýva, že navrhovateľovi

lehota na prípravu na pojednávanie v zmysle bola dodržaná. Keďže

odporca doručil vyjadrenie až na pojednávaní, súd ho nemohol navrhovateľovi doručiť

v rámci prípravy na pojednávanie. Pokiaľ súd prerušil pojednávanie na 30 minút na

preštudovanie si vyjadrenia odporcu, uvedený postup súdu bol postačujúci. Vyjadrenie nie

je rozsiahle a navyše všetky listinné dôkazy k nemu pripojené musia byť navrhovateľovi

známe, keďže ich autorom je samotný navrhovateľ. Nejedná sa o nové dôkazy, s ktorými by

sa musel navrhovateľ osobitne oboznamovať. Navyše odročenie pojednávania je

výnimočným procesným úkonom, ku ktorému dochádza len z dôležitých dôvodov, ktoré však

v tomto prípade nenastali.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý

proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom

úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd

neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia

vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov

(nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. Ú S 339/08, ,

, ).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov rozhodnutia okresného súdu, ktoré sa preskúmavajú v odvolacom konaní.

V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria

jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne

skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

Odvolací súd preto vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam navrhovateľa

a odporcu poukazuje na to, že sú v podstate založené na opakovaných dôvodoch použitých

v konaní pred súdom prvého stupňa. S námietkami navrhovateľa, ako aj odporcu,

skutkovými a právnymi, sa už okresný súd v rozhodnutí riadne vysporiadal.

Odvolací súd stotožňujúc sa v plnom rozsahu s rozhodnutím okresného súdu, ako aj

s jeho dôvodmi, rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 2

“

Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd

v ňom reagoval na podstatnú námietku sťažovateľa týkajúcu sa odňatia mu možnosti konať

pred súdom, ako aj kľúčový argument odporcu, ktorý uplatnil pri rozhodovaní o žalobe

sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd s nimi vysporiadal ústavne

akceptovateľným spôsobom.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody,

pre ktoré krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu

nemožno preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,

pretože krajský súd sa pri výklade a aplikácii relevantných právnych predpisov vo veci

sťažovateľa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Ústavný súd preto uzavrel, že nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

zákona o súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

a jeho uznesením z 27. januára 2015

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho

uznesením z 27. januára 2015. Vo svojej argumentácii poukazuje na postup okresného súdu

na pojednávaní 17. apríla 2013, ktorý mu doručil vyjadrenie odporcu krátkou cestou a na

účely oboznámenia sa s týmto podaním prerušil pojednávanie na 30 minút a následne

rozhodol vo veci samej. Krajský súd toto pochybenie neodstránil v odvolacom konaní.

Obdobne podľa sťažovateľa pochybil aj najvyšší súd, ktorý pochybenie konajúcich súdov

tiež nenapravil v dovolacom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania,

je zásadne príslušný najvyšší súd ako súd dovolací (napr. , ,

IV. ÚS144/2013). O prípustnosti dovolania môže rozhodnúť najvyšší súd ako súd dovolací

a toto jeho rozhodnutie nemôže byť nahradené posúdením sťažovateľa a v zásade ani

ústavným súdom.

V nadväznosti na uvedené najvyšší súd ako dovolací súd v napadnutom uznesení

z 27. januára 2015, ktorým odmietol dovolania sťažovateľa a odporcu, poukázal na

rozsudky okresného súdu a krajského súdu a taktiež na obsah dovolaní. Následne skúmal

prípustnosť dovolania podľa , pričom uviedol:

„Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaniami napadnutý rozsudok, ktorým odvolací

súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a , a v tejto

veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že

prípustnosť dovolaní žalobcu a žalovaného z ustanovenia až 3 vyvodiť

nemožno.“

Najvyšší súd s prihliadnutím na obsah dovolacej argumentácie skúmal,

či sťažovateľovi postupom okresného súdu alebo krajského súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle . V tejto súvislosti uviedol tieto právne

závery:

„Pokiaľ dovolateľ tvrdil existenciu vady v zmysle z dôvodu, že

vyjadrenie žalovaného k žalobnému návrhu bolo jeho právnemu zástupcovi doručené

krátkou cestou na pojednávaní a nemohol sa s ním oboznámiť vopred, táto jeho námietka

neobstojí. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu predsa mal možnosť

oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného k žalobnému návrhu, mal možnosť predniesť svoju

argumentáciu a vyjadriť sa k predmetnému vyjadreniu a k listinným dôkazom a to aj

v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa čo aj využil, pričom odvolací súd sa s jeho

námietkou v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vyporiadal. Uviedol, že keďže

žalovaný doručil svoje vyjadrenie až na pojednávaní, súd prvého stupňa nemohol toto

vyjadrenie žalobcovi doručiť v rámci prípravy na pojednávanie. Pokiaľ súd prvého stupňa

prerušil pojednávanie na 30 minút na preštudovanie si vyjadrenia žalovaného, tento postup

súdu prvého stupňa bol postačujúci. Vyjadrenie žalovaného nie je rozsiahle a navyše všetky

listinné dôkazy k nemu pripojené musia byť žalobcovi známe, keďže ich autorom je samotný

žalobca. Nejedná sa teda o nové dôkazy, s ktorými by sa žalobca musel osobitne

oboznamovať. Odvolací súd v napadnutom rozsudku nezistil pochybenie, preto ho ako vecne

správny potvrdil. Dovolací súd poukazuje, že v danej situácii žalobca už cestou riadneho

opravného prostriedku dosiahol sledovaný účel, jeho tvrdenie o odňatí možnosti pred súdom

konať nemá tak žiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj podľa

konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní

niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môže byť

korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere

v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v Holandsko

z 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. januára 2013).“

S prihliadnutím na ďalšie dovolacie námietky sťažovateľa a odporcu najvyšší súd

uviedol:

„Nesúhlas dovolateľov s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím

dôvodom v zmysle (porovnaj R 42/1993 a tiež ďalšie rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok z 25. septembra 2008 sp. zn.

). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania,

v ktorom, ako už bolo uvedené vyššie, sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a ods. 2

), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané

súdmi nižších stupňov.

Pokiaľ ide o námietky dovolateľov súvisiace s nesprávnym právnym posúdením veci

( ) treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci

je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),

samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá... (nemá základ

vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby

tvrdenia žalobcu a žalovaného boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval), žalobcom a žalovaným vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle

“

Najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné

z dôvodov podľa . K námietke sťažovateľa, že mu postupom konajúcich súdov

bola odňatá možnosť konať, uviedol, že sťažovateľ mal možnosť oboznámiť sa

s vyjadrením odporcu a predloženými listinnými dôkazmi – počas prerušenia pojednávania

– pričom vzhľadom na rozsah vyjadrenia poskytnutý čas považoval za primeraný. Svoju

argumentáciu mal možnosť uplatniť aj v odvolaní, čo sťažovateľ aj urobil. Poukázal aj

na judikatúru ESĽP a ústavného súdu, podľa ktorej niektoré procesné pochybenia súdu

prvého stupňa možno napraviť konaním na súde druhého stupňa. Uviedol tiež, že pôvodcom

listinných dôkazov bol sám sťažovateľ, preto nešlo o také dôkazy, o ktorých sťažovateľ

nemal vedomosť. Na tomto základe dospel k záveru, že nie je daná vada konania podľa

, t. j. že okresný súd a krajský súd svojím postupom neodňali

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

dospel k záveru, že najvyšší súd odôvodnil svoje uznesenie primeraným spôsobom, jeho

právne hodnotenie a právne závery sú logické a sú založené na primeranej aplikácii

a výklade príslušných ustanovení . Závery najvyššieho súdu

takto nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, preto sú ústavne

udržateľné.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na to, že vo viacerých

prípadoch dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému

účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je

v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva

na spravodlivý proces (m. m. , , , )

a možno ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom ().

Zároveň však ústavný súd pripustil (), že v niektorej veci môže byť

absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku (alebo aj k návrhu, pozn.)

druhého účastníka konania právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd

rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému

prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv

na rozhodnutie o opravnom prostriedku).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre uvádza, že „princíp rovnosti zbraní – jeden z prvkov

širšieho konceptu spravodlivého procesu – vyžaduje, aby každej strane bola poskytnutá

primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú

do podstatne nevýhodnejšej pozície vis – á – vis proti jej protistrane...“ (rozsudok vo veci

Niederöst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997, bod 23). Európsky súd pre ľudské práva

ďalej uviedol, že „koncept spravodlivého procesu v sebe v podstate implikuje právo

procesných strán zoznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi a doručenými

pripomienkami a vyjadriť sa k nim...“ (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, bod 24).

Vo svojej judikatúre však ESĽP tiež pripustil, že právo na kontradiktórne konanie nie

je absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť v závislosti od špecifických okolností prejednávanej

veci (porovnaj napr. rozsudky vo veciach Čičmanec proti Slovenskej republike

z 28. 6. 2016, Vokoun proti Českej republike z 3. 7. 2008).

V niektorých výnimočných prípadoch dospel ESĽP v minulosti k záveru,

že neposkytnutie písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní a nemožnosť

sťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavovalo porušenie práva na spravodlivý proces.

Urobil tak napríklad v prípade, keď priznanie tých práv a možností, ktorých bol sťažovateľ

v skutočnosti pozbavený, by nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, keďže zvolený

právny prístup nedával priestor na ďalšiu diskusiu (pozri rozsudok vo veci Čičmanec proti

Slovenskej republike, bod 60). Podľa ESĽP ide tiež o to, či sa sťažovateľ mohol alebo

nemohol účinne brániť práve z toho dôvodu, že mu nebolo doručené uvedené vyjadrenie, to

znamená, či by doručenie uvedeného vyjadrenia malo dopad na výsledok sporu alebo nie

(porovnaj rozsudok vo veci Verdú Verdú proti Španielsku z 15. 2. 2007, bod 25).

V prerokúvanom prípade je rozhodujúce, že sťažovateľ mal možnosť oboznámiť

sa s predloženým vyjadrením a listinnými dôkazmi v konaní pred okresným súdom.

Následne mal možnosť vyjadriť sa k argumentácii odporcu v podanom odvolaní.

Ústavný súd považuje tiež za podstatné, že tak okresný súd, ako aj krajský súd

založili svoje rozsudky v prevažnej miere na právnom závere, že sťažovateľ uplatnil svoj

nárok po uplynutí premlčacej lehoty. Námietku premlčania pritom odporca uplatnil priamo

na pojednávaní okresného súdu 17. apríla 2013 (ako to vyplýva zo zápisnice z pojednávania

okresného súdu, podľa ktorej „naše písomné vyjadrenie chceme doplniť v tom zmysle, že

odporca vznáša námietku premlčania...“). Právny zástupca sťažovateľa s námietkou

premlčania nesúhlasil, pričom argumentoval, že sťažovateľ sa o bezdôvodnom obohatení

odporcu dozvedel zo stanoviska svojho právneho zástupcu. Sťažovateľ svoju argumentáciu

v tomto smere nemenil a uplatnil ju zhodne aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

Z uvedeného je zrejmé, že ani možnosť dodatočne sa oboznámiť s vyjadrením odporcu

a s ním predloženými listinnými dôkazmi, neviedla k odlišnej argumentácii sťažovateľa

týkajúcej sa premlčania, a preto nemožno akceptovať námietku sťažovateľa, že procesný

postup okresného súdu – prerušenie pojednávania a nevyhovenie žiadosti o odročenie

pojednávania − mal reálny vplyv na možnosť sťažovateľa účinne uplatňovať svoj nárok na

súde. Rovnako tak je relevantné, že právny zástupca, ktorý zastupuje stranu v konaní, ktorá

tento nárok na súde uplatňuje, má predbežný právny názor o tom, či na súde uplatnený

nárok je premlčaný, spravidla už vopred vytvorený.

Vyjadrenie odporcu predložené na pojednávaní 17. apríla 2013 obsahuje právnu

analýzu relevantného skutkového stavu, ktorou odporca preukazoval, že dohoda o vykonaní

práce bola uzavretá platne, a tiež analyzoval postavenie zamestnanca sťažovateľa a člena

Rady sťažovateľa. Predmetné vyjadrenie a priložené listinné dôkazy takto nemali žiadnu

vecnú súvislosť so záverom o premlčaní nároku sťažovateľa.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje

svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie

základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti

nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len

na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2017