Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 251/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti Pfeiffer GmbH, Lilienthalstrasse 33, Kassel, Nemecká spolková republika,

zastúpenej advokátskou kanceláriou Valko Marián & partners, s. r. o., Porubského 2,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Michal Volný, LL.M., vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 9. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti Pfeiffer GmbH o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti Pfeiffer GmbH, Lilienthalstrasse 33,

Kassel, Nemecká spolková republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. apríla 2019

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava

I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. februára 2012 (ďalej len „uznesenie

o vyhlásení konkurzu“), ktoré bolo v Obchodnom vestníku č. 46/2012 pod K 002974

zverejnené 6. marca 2012, bol medzi iným na majetok spoločnosti ,

(ďalej len „úpadca“), vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty úpadcu

bol ustanovený (ďalej len „pôvodný správca“). Právne účinky vyhlásenia

konkurzu nastali 7. marca 2012.

3. Okresný súd uznesením sp. zn. z 15. júna 2012, ktoré bolo zverejnené

25. júna 2012 v Obchodnom vestníku č. 121/2012 pod K 008136, medzi iným pôvodného

správcu z funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu odvolal s tým, že pôvodný správca

je povinný až do ustanovenia nového správcu konkurznej podstaty plniť všetky povinnosti

a vykonávať všetky oprávnenia správcu konkurznej podstaty v nevyhnutnom rozsahu

tak, aby riadny priebeh a účel konkurzu nebol narušený.

4. , , Česká republika;

spoločnosť , , a ,

, proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu podali ústavnú sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 . Ústavný súd v rámci konania o tejto ústavnej sťažnosti uznesením

sp. zn. z 11. júla 2012 (ďalej len „uznesenie ústavného súdu“) medzi iným

túto ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vykonateľnosť uznesenia o vyhlásení

konkurzu odložil. Toto uznesenie ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť

a stalo sa vykonateľným 19. júla 2012 [ústavný súd nálezom sp. zn.

zo 16. decembra 2015 právoplatným 11. februára 2016 (ústavnej) sťažnosti nevyhovel,

pozn.].

5. Pôvodnému správcovi bol 19. februára 2013 doručený podnet z 18. februára 2013

(ďalej aj „podnet“), ktorým spoločnosť ,

[veriteľka úpadcu, pozn. (ďalej len „ “)], v zmysle § 57

ods. 1 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii“) žiadala, aby pôvodný správca žalobou odporoval právny úkon úpadcu,

na základe ktorého bol 26. januára 2011 vyplatený podiel na zisku úpadcu sťažovateľke

(spoločníčke) v sume 1 153 020 € (ďalej len „odporovaný právny úkon“).

6. Pretože pôvodný správca na podnet nereagoval, následne už spoločnosť

, , správkyňa konkurznej podstaty

úpadcu (ďalej aj „správkyňa konkurznej podstaty úpadcu

“ alebo „žalobkyňa“), sa na základe žaloby doručenej okresnému súdu

27. februára 2013 (ďalej len „žaloba“) proti sťažovateľke (žalovanej) domáhala,

aby okresný súd určil, že odporovaný právny úkon úpadcu je proti jeho veriteľom

právne neúčinný a sťažovateľka je povinná do všeobecnej podstaty úpadcu vydať

sumu 1 153 020 €.

7. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 12. januára 2017

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol a rozhodol tak, že sťažovateľka

(žalovaná) má proti žalobkyni nárok na náhradu trov tohto konania v celom rozsahu.

8. Žalobkyňa však proti rozsudku okresného súdu podala riadne a včas odvolanie –

riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo uznesením krajského súdu rozhodnuté

tak, že krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke doručené 2. mája 2019.

9. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:

«... V dôsledku odkladu vykonateľnosti Uznesenia OS jednoročná lehota

na uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu podľa od 19.07.2012

neplynula. Táto lehota začala plynúť dňa 07.03.2012 na základe vyhlásenia konkurzu

na majetok Úpadcu. Od 07.03.2012 plynula 134 kalendárnych dní, do 18.07.2012.

V dôsledku odkladu vykonateľnosti Uznesenia OS Uznesením ÚS dňa 19.07.2012 plynúť

prestala a neplynula až do 11.02.2016, kedy nadobudol právoplatnosť Nález ÚS.

Od 12.02.2016 potom lehota podľa pokračovala v plynutí

ďalej ešte zostávajúcich 231 dní.

... veriteľ úpadcu je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby podľa § 57

ods. 1 výlučne v prípade, ak počas konkurzu a v priebehu plynutia 1 ročnej lehoty

podľa podá konkurznému správcovi úpadcu podnet na odporovanie

príslušnému právnemu úkonu a konkurzný správca tomuto podnetu veriteľa v primeranej

lehote nevyhovie. V období, keď konkurz neprebieha (a teda aj v období, počas ktorého

je vykonateľnosť uznesenia o vyhlásení konkurzu odložená), nie je možné podnety a žaloby

v zmysle podávať, lehota v zmysle neplynie a konkurzný

správca nemôže vykonávať svoju funkciu podľa .

... Žalobca podal Správcovi Podnet práve v období, keď bola vykonateľnosť

Uznesenia OS odložená Uznesením ÚS. Podnet tak nemohol vyvolať žiadne právne účinky

a nemohol ani zakladať splnenie podmienok na vznik aktívnej vecnej legitimácie Žalobcu

na podanie žaloby podľa .

... Vzhľadom na vyššie uvedené Sťažovateľ považoval a aj naďalej považuje

za správny, rozumný a jediný právne udržateľný záver uvedený v Rozsudku OS,

podľa ktorého Žalobca aktívnu vecnú legitimáciu na podanie Žaloby nemal, na základe

čoho bolo potrebné Žalobu v celom rozsahu zamietnuť...

... Záver Okresného súdu... je tiež v súlade s právnym názorom Porušovateľa

o účinkoch odkladu vykonateľnosti Uznesenia OS (viď ods. 43. nižšie), ktorý formuloval

samotný Porušovateľ vo svojom právoplatnom rozsudku zo dňa 15.05.2018,

č. k. -239 (ďalej aj „Rozsudok KS“), vydanom rovnako v súvislosti

s konkurzom na majetok spoločnosti v právnej veci... o určenie neúčinnosti

zvýhodňujúceho právneho úkonu...

... Je preto nepochopiteľné, že v priamom rozpore so svojím predchádzajúcim

rozhodnutím, Rozsudkom KS zo dňa 15.05.2018, Porušovateľ dňa 09.04.2019 vydal

Uznesenie KS, ktorým Porušovateľ - ako odvolací súd - zrušil Rozsudok OS...

... Nadobudnutím právoplatnosti a vykonateľnosti Uznesenia ÚS bola vykonateľnosť

Uznesenia OS odložená. Nastal tým stav, akoby Uznesenie OS vôbec nebolo vydané.

Od 19.07.2012 (kedy nadobudlo právoplatnosť Uznesenie ÚS) až do 11.02.2016

(kedy nadobudol právoplatnosť Nález ÚS) (ďalej aj „Obdobie odkladu vykonateľnosti“)

tak konkurz na majetok Úpadcu neprebiehal. Správca nemohol v rámci konkurzu vedeného

na majetok Úpadcu vykonávať žiadne úkony a neplynuli ani žiadne lehoty v zmysle ...

... Právny názor uvedený v ods. 42. tejto Sťažnosti potvrdzujú tiež rešpektované

autority z radov odbornej verejnosti: „... musíme rešpektovať právoplatné a vykonateľné

rozhodnutie ústavného súdu a interpretovať odklad vykonateľnosti ako odklad účinkov

kumulatívneho rozhodnutia... Konkurzný správca po rozhodnutí ústavného súdu o odklade

vykonateľnosti nemôže vykonávať svoju funkciu a funkciu nemôžu vykonávať ani konkurzné

veriteľské orgány... Ak... pripustíme, že došlo k odkladu všetkých účinkov, ktoré ZoKR

a iné zákony s kumulatívnym rozhodnutím spájajú, potom je právny stav taký,

ako keby kumulatívne uznesenie nebolo vydané... Z týchto dôvodov musíme prijať

pragmatický záver, že od účinnosti rozhodnutia ústavného súdu (o odložení vykonateľnosti

rozhodnutia o vyhlásení konkurzu) uvedené lehoty neplynú, a v prípade, že ústavný súd

zamietne ústavnú sťažnosť a prinavráti nás do konkurzného konania, lehoty opäť plynú.“

(Ďurica, M.: Odklad vykonateľnosti rozhodnutí v insolvenčnom konaní (nad tromi

rozhodnutiami Ústavného súdu SR); Justičná revue, 65, 2013, č. 12, s. 1631-1632)...

... Zo skutočností uvedených v ods. 37., 38. a 43. tejto Sťažnosti je zjavné,

že Porušovateľ sa Uznesením KS dostal do príkreho rozporu so svojím právnym názorom

uvedeným v skoršom Rozsudku KS, vydaným necelý rok pred vydaním Uznesenia KS,

a rozhodol o totožných veciach inak, rozporne.

... V Rozsudku KS Porušovateľ uviedol: „Od 19.07.2012 bola odložená

vykonateľnosť rozhodnutia... v období od 19.07.2012 do 11.02.2016 uznesenie o vyhlásení

konkurzu na majetok úpadcu, nemalo titulom odkladu účinnosti žiadne účinky.

Nakoľko konkurzné konanie v období od 19.07.2012 do 11.02.2016 nemohlo prebiehať

správca, ani veriteľské orgány nemohli vykonávať žiadne funkcie, ktoré im vyplývajú

zo Zároveň neplynuli v uvedenom období žiadne lehoty.“

... V Uznesení KS Porušovateľ uviedol: „Správca bol naopak povinný vykonať úkony,

ktoré neznesú odklad, medzi ktoré možno priradiť aj úkony, ktoré nebude možné následne

realizovať, alebo ich bude možné realizovať iba s neprimerane vysokými nákladmi. Medzi

takéto úkony, ktoré odklad neznesú, je uplatnenie práva, ktoré by inak právne zaniklo,

prekludovalo. Podľa ust. , medzi takéto právo patrí právo odporovať

právnemu úkonu v lehote 1 roka od vyhlásenia konkurzu... žalobca je vecne legitimovaný

na podanie takejto žaloby, ktorou sa v konaní domáha neúčinnosti vykonaného právneho

úkonu voči osobe žalovaného, opačný výklad by zmaril domáhanie sa nárokov

podľa ust. až . Podnet veriteľa ako veriteľa

na podanie odporovacej žaloby zo dňa 18.02.2013, preto nie je neplatným právnym

úkonom. Takýto podnet považuje odvolací súd za účelné, zákonné uplatnenie práva,

ktoré neznesie odklad, s poukazom na ust. a nasl. .“

... Rozpor medzi Rozsudkom KS a Uznesením KS pritom Porušovateľ v Uznesení KS

žiadnym spôsobom nezdôvodnil...»

10. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti Pfeiffer GmbH na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -396 zo dňa 09.04.2019 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -396

zo dňa 09.04.2019 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti Pfeiffer GmbH všetky

trovy konania tak, ako budú vyčíslené, a to v lehote do 15 od právoplatnosti tohto nálezu.“

11. Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd dočasným opatrením uložil

okresnému súdu „... povinnosť zdržať sa konania a rozhodnutia vo veci sp. zn. ,

a to až do právoplatnosti meritórneho rozhodnutia Ústavného súdu o tejto Sťažnosti...“.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

14. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania:

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

III.

17. Ako z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

18. Sťažovateľka porušenie už označeného základného práva podľa

a označeného práva podľa dohovoru odôvodňuje tým, že uznesenie krajského súdu

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci tým, že krajský súd priznal žalobkyni

(správkyni konkurznej podstaty úpadcu ) v konaní o určenie,

že odporovateľný právny úkon je proti veriteľom úpadcu právne neúčinný, aktívnu procesnú

legitimáciu aj napriek tomu, že žaloba bola podaná v období, keď vykonateľnosť uznesenia

o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu bola uznesením ústavného súdu odložená.

19. Sťažovateľka v danej súvislosti tiež poukazuje na odôvodnenie rozsudku

(toho istého senátu) krajského súdu sp. zn. z 15. mája 2018

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) v inej právnej veci o určenie neúčinnosti

zvýhodňujúceho právneho úkonu (záložnej zmluvy) úpadcu proti jeho konkurzným

veriteľom a krajskému súdu vytýka, že sa v tu preskúmavanej veci odklonil od právneho

názoru vyjadreného v rozsudku krajského súdu, avšak svoj odklon nijako neodôvodnil.

20. Napokon sťažovateľka namieta, že sa krajský súd s jej námietkami uvedenými

vo vyjadrení z 19. októbra 2018 k odvolaniu žalobkyne proti rozsudku okresného súdu,

ktoré sú v podstate totožné s jej námietkami uvedenými v tejto ústavnej sťažnosti, riadne

nevysporiadal.

21. Z už uvedených dôvodov sťažovateľka považuje uznesenie krajského súdu

za zjavne svojvoľné a arbitrárne.

IV.

22. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

23. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

24. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným uznesením krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež pripomenúť,

že nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

25. Krajský súd svoje rozhodnutie v interakcii s odvolacími námietkami žalobkyne

a aj s námietkami sťažovateľky uvedenými v jej vyjadrení z 19. októbra 2018 k odvolaniu

žalobkyne proti rozsudku okresného súdu v podstatnej časti odôvodnil:

„... Tvrdenie, že odkladom vykonateľnosti rozhodnutia súdu o vyhlásení konkurzu

na majetok dlžníka - zanikajú všetky oprávnenia správcu, nemožno

bez výhrad akceptovať ako dôsledok odkladu účinnosti. Postavenie a funkcia správcu

odkladom vykonateľnosti rozhodnutia právne nezaniká. Správca odkladom vykonateľnosti

rozhodnutia súdu zo dňa 13.12.2011, vydaný v konaní , nestráca svoje

postavenie, ktoré mu vyplýva zo ... Správca bol... povinný

vykonať úkony, ktoré neznesú odklad, medzi ktoré možno priradiť aj úkony, ktoré nebude

možné následne realizovať, alebo ich bude možné realizovať iba s neprimerane vysokými

nákladmi. Medzi takéto úkony, ktoré odklad neznesú, je uplatnenie práva, ktoré by inak

právne zaniklo, prekludovalo. Podľa ust. , medzi takéto práva patrí právo

odporovať právnemu úkonu v lehote do 1 roka od vyhlásenia konkurzu. Je nepochybné,

že k vyhláseniu konkurzu v danom prípade došlo... v konaní pod sp. zn. .

Odkladom vykonateľnosti tohto rozhodnutia, a to vydaním uznesenia Ústavného súdu SR

dňa 11.07.2012 v konaní pod č. k. -19, došlo k obmedzeniu účinkov tak,

ako upravuje ust. až . Vo vzťahu k uplatneniu odporovateľných právnych

úkonov, odvolací súd uvádza, že tieto úkony neznesú odklad, preto musí byť vykonané

všetko, vrátane ich uplatnenia, minimálne v štádiu účinného uplatnenia (podania žaloby),

avšak bez meritórneho rozhodnutia. Odklad vykonateľnosti vyhlásenia konkurzu bráni

vydaniu meritórneho rozhodnutia vo veci samej v prípade nárokov vyplývajúcich

z odporovateľných právnych úkonov, prípadne žalôb. Uplatnenie práva podľa ust. § 57

ods. 2 , však nie je dotknuté odkladom vykonateľnosti rozhodnutia súdu o vyhlásení

konkurzu. Tento záver odvolacieho súdu je v zhode so záverom, že nezaniká funkcia

ustanoveného správcu, tento je iba obmedzený na výkon práv podľa ust. § 44 až § 56a

... žalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie takejto žaloby, ktorou sa v konaní

domáha neúčinnosti vykonaného právneho úkonu voči osobe žalovaného, opačný výklad

by zmaril domáhanie sa nárokov podľa ust. až . Podnet veriteľa

, ako veriteľa na podanie odporovacej žaloby zo dňa 18.02.2013,

preto nie je neplatným právnym úkonom. Takýto podnet považuje odvolací súd za účelné,

zákonné uplatnenie práva, ktoré neznesie odklad, s poukazom na ust. § 57 ods. 2 zákona

č. . Záver súdu prvej inštancie je preto v tejto časti vecne nesprávny.

Žaloba správcu úpadcu je preto podaná v súlade s ust. § 57 a nasl.

. Tomuto záveru korešponduje aj tá skutočnosť, ktorá bola známa súdu prvej inštancie

v čase vydania rozsudku, t. j. dňa 12.01.2017, a to že Ústavný súd SR nevyhovel sťažnosti

a vydal nález dňa 16.12.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.02.2016.

Týmto zanikli účinky odkladu vykonateľnosti vydaného uznesenia súdu o vyhlásení konkurzu

v konaní vo vzťahu k ust. až 56a , pričom bolo možné konať o úkonoch

(aj žalobách), ktoré správca vykonal (bol povinný vykonať) v čase, kedy mu funkcia

nezanikla. V danom prípade, preto mohol súd prvej inštancie pokračovať v konaní

o podanej žalobe, viesť dokazovanie o podanej žalobe, nakoľko v čase vydania rozsudku

dňa 12.01.2017 nebola žiadna prekážka, ktorá by bránila prejednaniu podanej žaloby

a vydaniu rozhodnutia v merite veci... Povinnosťou súdu prvej inštancie, po vrátení veci,

bude vykonať dokazovanie a vydať rozhodnutie o žalobnom nároku žalobcu...

... Podstatným dôvodom pre zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku

bola absencia zistenia a záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyhodnoteniu účinkov

odkladu vykonateľnosti uznesenia súdu o vyhlásení konkurzu, v kontexte úkonov,

ktoré neznesú odklad, resp. ich výkon bude sťažený, medzi ktoré patrí aj uplatnenie práva

podľa ust. . Na takto uvedenom skutkovom základe, preto odvolací súd

zrušuje odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu a vec

vracia tomuto súdu na nové konanie...“

26. V súvislosti s preskúmaním sťažovateľkou napádaného rozhodnutia krajského

súdu, ktoré nie je konečným rozhodnutím, ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou

(m. m. , , ) podotýka, že síce zásadne

nepripúšťa ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu, ktoré nie je konečné, avšak to neznamená,

že sa nemôžu vyskytnúť prípady, že aj kasačné rozhodnutia sú spôsobilé citeľne zasiahnuť

do základných práv a slobôd účastníka konania, napr. formulovaním ústavne

nekonformného záväzného právneho názoru na riešenie veci, ktorý súd nižšieho stupňa

nemôže nerešpektovať, hoci by sám mal pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s ústavným

poriadkom. Ochrana poskytovaná základným právam a slobodám fyzickým osobám

a právnickým osobám ústavným súdom by nebola účinná, ak by ústavný súd nemohol

zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť skôr, než skončí konanie

vo veci konečným rozhodnutím. Ak by ústavný súd zotrval na kategorickom závere

o neprípustnosti ústavnej sťažnosti proti kasačným rozhodnutiam, ocitla by sa časť súdneho

konania celkom mimo záberu akejkoľvek kontroly, lebo by de facto bola týmto súdom daná

takmer neobmedzená kasačná právomoc, keď prípadné vybočenie z medzí spravodlivého

procesu by súd nižšej inštancie nebol oprávnený korigovať a ústavnoprávna ochrana práv

účastníkov konania by bola rovnako cez neprípustnosť ústavnej sťažnosti vylúčená.

Treba dodať, že tieto závery vychádzajú z účelu samotného konania o ústavnej sťažnosti,

ktorým je ochrana základných práv a slobôd jednotlivca podľa . Vychádzajúc

z uvedeného, ústavný súd aj v danom prípade vecne preskúmal rozhodnutie krajského súdu

z hľadiska materiálnoprávnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky.

27. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej kasačné uznesenie krajského súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne,

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Krajský súd, reagujúc nielen na námietky žalobkyne uvedené v jej odvolaní proti rozsudku

okresného súdu, ale aj na podstatné námietky sťažovateľky uvedené v jej vyjadrení

z 19. októbra 2018 k odvolaniu žalobkyne, uviedol na rozdiel od okresného súdu

aj iné vlastné dôvody, pre ktoré odvolaniu žalobkyne vyhovel, t. j. rozsudok okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd preto nevidí žiadny

relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok.

28. Podľa § 57 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii právne úkony týkajúce

sa majetku dlžníka sú v konkurze proti veriteľom dlžníka neúčinné, ak im správca

alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky podľa tohto zákona odporuje. Veriteľ môže odporovať

právnemu úkonu týkajúcemu sa majetku dlžníka, len ak správca v primerane lehote

jeho podnetu na odporovanie nevyhovel.

29. Podľa § 57 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii právo odporovať

právnemu úkonu zanikne, ak sa neuplatní u povinnej osoby alebo na súde do jedného roka

od vyhlásenia konkurzu; právo odporovať právnemu úkonu sa považuje za uplatnené

u povinnej osoby, len ak povinná osoba toto právo písomne uznala.

30. Z uznesenia krajského súdu zjavne vyplýva, že hoci v období, počas ktorého

bola vykonateľnosť uznesenia o vyhlásení konkurzu uznesením ústavného súdu odložená,

spoločnosť ako veriteľka úpadcu podnetom z 18. februára 2013

požiadala pôvodného správcu o odporovanie danému (neskôr aj odporovanému, pozn.)

právnemu úkonu a keďže pôvodný správca na podnet nereagoval a následne tak právo

odporovať tomuto právnemu úkonu bolo na okresnom súde spoločnosťou

, resp. správkyňou konkurznej podstaty úpadcu

uplatnené proti sťažovateľke žalobou, bolo plne urobené zadosť dikcii § 57 ods. 1 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii, čo v konaní o žalobe založilo aktívnu vecnú legitimáciu

žalobkyne. Podľa názoru krajského súdu totiž odklad vykonateľnosti uznesenia o vyhlásení

konkurzu mal odkladný účinok, iba pokiaľ ide o účinky vyhlásenia konkurzu v zmysle § 44

až § 56a zákona o konkurze a reštrukturalizácii, nie však vo vzťahu k možnému uplatneniu

práva odporovať právnym úkonom úpadcu v zmysle § 57 až § 66 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, z čoho plynie, že uplatnenie práva odporovať právnym úkonom je treba

považovať za taký úkon, ktorý neznesie odklad. Z hľadiska rozhodnutia o žalobe je podľa

názoru krajského súdu podstatné, že v čase od nadobudnutia právoplatnosti nálezu

ústavného súdu sp. zn. zo 16. decembra 2015, t. j. od 11. februára 2016

už účinky uznesenia ústavného súdu o odklade vykonateľnosti uznesenia o vyhlásení

konkurzu pominuli, a preto meritórnemu prejednaniu žaloby vrátane vykonania

dokazovania, či odporovaný právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávok veriteľov

úpadcu, nebránila žiadna prekážka. Ak teda krajský súd, vychádzajúc z uvedeného, dospel

k záveru, že názor okresného súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne

je nesprávny, na základe čoho rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a rozhodnutie, v okolnostiach preskúmavanej veci je podľa názoru ústavného súdu

tento právny záver plne ústavne udržateľný.

31. V súvislosti s odvolávaním sa sťažovateľky v ústavnej sťažnosti na právny názor

prezentovaný v odbornom článku uverejnenom v odbornom časopise Justičná revue

(č. 65, 2013, č. 12, s. 1631 – 1632) ústavný súd súčasne poznamenáva,

že aj keď doktrinálny výklad právnych noriem podávaný právnymi vedcami aplikačnú prax

do značnej miery ovplyvňuje, pre štátne orgány a osobitne pre všeobecné súdy aplikujúce

právo v jednotlivom a individuálnom prípade nie je nijako právne záväzný.

32. Pokiaľ ide o právne účinky odkladu vykonateľnosti uznesenia o vyhlásení

konkurzu na majetok úpadcu uznesením ústavného súdu, je pravdou, že právny názor

vyjadrený v rozsudku krajského súdu [v inej právnej veci o určenie neúčinnosti

zvýhodňujúceho právneho úkonu (záložnej zmluvy) úpadcu proti jeho konkurzným

veriteľom] nie je konzistentný s právny názorom vyjadreným v uznesení krajského súdu,

avšak podľa zistenia ústavného súdu, kým právny názor v rozsudku krajského súdu

bol vyjadrený pre účely posúdenia plynutia lehoty na uplatnenie práva odporovať právnym

úkonom úpadcu správcom konkurznej podstaty úpadcu (novým správcom konkurznej

podstaty úpadcu, počnúc od 14. mája 2016, bola spoločnosť

, pozn.), t. j. či táto lehota počas odkladu vykonateľnosti

uznesenia o vyhlásení konkurzu (ne)plynula a kedy uplynula, právny názor v uznesení

krajského súdu bol vyjadrený pre účely posúdenia (ne)existencie aktívnej vecnej legitimácie

veriteľa úpadcu, t. j. spoločnosti , resp. správkyne konkurznej

podstaty úpadcu (žalobkyne), v konaní o žalobe.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považoval poukazovanie sťažovateľky

na právny názor vyjadrený v rozsudku krajského súdu v inej, aj keď skutkovo a právne

obdobnej veci, ktorým v preskúmavanej veci nebol viazaný, a neodôvodnenie odklonu

od tohto právneho názoru v uznesení krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru za irelevantné.

33. Okrem toho podľa názoru ústavného súdu by bolo v rozpore aj s princípom

všeobecnej spravodlivosti, ak by podľa právneho názoru prezentovaného sťažovateľkou

mala byť žalobkyňa sankcionovaná zamietnutím žaloby pre nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie iba preto, že spoločnosť (veriteľka úpadcu, pozn.),

resp. správkyňa konkurznej podstaty úpadcu (žalobkyňa) v záujme

ochrany svojich práv bola takpovediac bdelá a v rámci uplatnenia svojho práva odporovať

právnemu úkonu úpadcu nečakala na konečné rozhodnutie ústavného súdu (nález ústavného

súdu sp. zn. zo 16. decembra 2015) o ústavnej sťažnosti v konaní vedenom

pod sp. zn. , ale toto svoje právo si uplatnila ešte pred pominutím účinkov

odkladu uznesenia o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu.

34. Podľa názoru ústavného súdu z uznesenia krajského súdu nevyplýva

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd pri rozhodovaní a odôvodňovaní

svojho právneho záveru správne interpretoval a aplikoval ustanovenia relevantných

právnych noriem, jeho závery sú dostatočne odôvodnené a nevykazujú žiadne znaky

svojvôle. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru (,

, , , ),

v ktorej už opakovane konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade

s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej

alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa , prípadne porušenie práva podľa dohovoru.

V tejto súvislosti zhodne s doterajšou judikatúrou pripomína, že jeho úlohou

nie je posudzovať vhodnosť, účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným

súdom a rovnako tak ústavný súd nezjednocuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov.

35. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56

ods. 2 písm. g) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

36. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2019