Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 119/2020
PDF · 159.41 KB
No categories available
III. ÚS 119/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku (sudca
spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Roman Gašparík, s. r. o., za ktorú koná
JUDr. Roman Gašparík, Bernolákova 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Dunajská Streda sp. zn. 8 Er 125/2008 z 23. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 8 Er 125/2008 z 23. mája 2019, ktorým okresný súd rozhodol vo výroku I
o zastavení exekúcie a vo výroku II o nepriznaní náhrady trov exekúcie sťažovateľovi (ďalej
len „napádané uznesenie“).
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že v exekučnej veci vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 8 Er 125/2008 rozhodol okresný súd tak, že exekúciu vedenú
od 17. januára 2008 o vymoženie sumy 495,68 € na základe návrhu sťažovateľa
zo 7. augusta 2015 zastavil z dôvodu, že povinný bol 16. apríla 2012 ex offo vymazaný
z Obchodného registra Slovenskej republiky.
3. Zároveň okresný súd vo výroku II napádaného uznesenia rozhodol o nepriznaní
náhrady trov exekúcie vo výške 57,86 € sťažovateľovi z dôvodu, že v danom prípade
nemožno uložiť náhradu trov ani povinnému z dôvodu jeho zániku, ani oprávnenému, keď
tento nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť zánik povinného, a teda mu túto skutočnosť
nemožno pričítať ako zavinenú.
4. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd tým, že mu nepriznal náhradu trov exekúcie,
porušil jeho základné právo vlastniť majetok. Podľa sťažovateľa sú trovy exekúcie súčasťou
majetku exekútora. Exekútor je povinný vykonať exekúciu, pričom ak je táto neúspešná
v dôsledku skutočnosti, ktorú exekútor nemôže ani pri vynaložení náležitej opatrnosti
predpokladať a ktorú teda nezavinil, napr. ex offo výmaz právnickej osoby, musí vykonať
exekúciu na vlastné náklady, ku svojej škode. Zároveň tak ale, podľa sťažovateľa, vzniká
neodôvodnený majetkový prospech na strane oprávneného.
5. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že napádané uznesenie porušilo i jeho právo na súdnu
ochranu, keďže zákonné rozhodnutie o trovách konania je súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces. Podľa sťažovateľa okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď rozhodol
o zastavení exekúcie na základe ustanovenia § 57 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017, ale
mal rozhodnúť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h), lebo v skutočnosti ak subjekt
zanikol, znamená to, že vlastne nemá majetok. Následne teda mal súd na základe § 203
ods. 2 zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného.
Na podporenie svojich záverov sťažovateľ poukázal i na znenie ustanovenia § 200
Exekučného poriadku, v zmysle ktorého súd rozhodne o tom, kto a v akej výške platí trovy
exekúcie. Teda rozhodne o tom, kto platí trovy, nie komu sa nepriznávajú.
6. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom takto:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...,
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., podľa čl. 20
ods. 1 a 4 Ústavy a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené uznesením Okresného súdu Dunajská
Streda zo dňa 23. mája 2019, vydaným pod sp. zn. 8Er/125/2008.
2. Uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 23. mája 2019, vydané pod
sp. zn. 8Er/125/2008, v časti výroku o trovách exekúcie Ústavný súd Slovenskej republiky
zrušuje a vec vracia tomuto súdu, aby v nej znova konal a rozhodol.“
II.
Posúdenie veci ústavným súdom
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú
dané dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré by bránili prijatiu návrhu
na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti ustanovené zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané zjavne neoprávnenou osobou, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
9. Ústavný súd považuje ústavnú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
10. Ústavný súd za zjavne neopodstatnené považuje také ústavne sťažnosti, z ktorých
už pri predbežnom prerokovaní vyplynie, že namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto
potrebné považovať takú sťažnosť, pri ktorej pri predbežnom prerokovaní ústavný súd
nezistil také porušenie označeného základného práva alebo slobody, ktoré by malo byť
predmetom posudzovania po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne I. ÚS 66/98,
11. Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pri uplatňovaní
tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory
všeobecného súdu, ani posúdenie skutkových otázok. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
12. V predmetnej veci sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení svojich
základných práv a slobôd na názore, že súdny exekútor má vždy nárok na náhradu trov
konania pri zastavení exekúcie súdom bez ohľadu na dôvod zastavenia. Tvrdí, že súd
nemôže súdnemu exekútorovi náhradu trov nepriznať, môže len rozhodnúť o tom, kto bude
trovy exekúcie znášať. Výklad ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v podobe
obsiahnutej v napádanom uznesení preto považuje za porušujúci jeho základné práva
a slobody.
13. Ústavný súd k názoru sťažovateľa uvádza, že ústavný súd už v minulosti
opakovane vyslovil, že samotná skutočnosť, že po ukončení exekučného konania nebudú
uspokojené všetky nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť
k protiústavným dôsledkom (napr. III. ÚS 351/07, IV. ÚS 236/08, II. ÚS 619/2016-15,
I. ÚS 51/2019-17).
14. Obdobný záver vyplýva i z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý
v rozhodnutí Mihal v. Slovenská republika (sťažnosť č. 23360/08 a č. 31303 z 28. 6. 2011)
uviedol, že nemožno hovoriť o porušení práv sťažovateľa súdneho exekútora v prípade, ak
súd rozhodol, že neuloží náhradu trov exekúcie ani povinnému, ani oprávnenému z dôvodu,
že povinný zanikol (výmazom z obchodného registra, resp. smrťou) bez právneho nástupcu.
15. Uvedená judikatúra poukazuje na osobitné postavenie exekútora, ktorý síce
v prípade pridelenia exekučnej veci súdom je túto povinný vykonať, na druhej strane však
táto povinnosť je vyvážená výhodami súvisiacimi s výkonom danej profesie, ako je
napríklad zaručený nápad veci. Tieto závery majú svoj pôvod v rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie Van der Mussele v. Belgicko (rozhodnutie séria A, č. 70 z 23. 11. 1983).
16 Okresný súd v napádanom uznesení uviedol, že Exekučný poriadok vychádza
z princípu, že náhradu trov exekúcie znáša povinný. Výnimočne znáša náhradu trov
oprávnený, ak trovy exekúcie zavinil alebo v prípade nemajetnosti povinného. Avšak
splnenie podmienok pre stanovenie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému, ako i
rozsah tejto povinnosti, určuje súd. Keďže povinný zanikol, nemohol súd uložiť povinnosť
náhrady trov jemu.
17. Podľa okresného súdu uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému
v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 v znení účinnom do 31. marca 2017 predpokladá
zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie. V danej veci nemohol oprávnený zabrániť
zániku povinného – právnickej osoby, a teda o jeho zavinenom konaní nemožno uvažovať.
Súd reagoval i na názor sťažovateľa o nemajetnosti povinného a tvrdenia, že súd mal
v danom prípade vec posúdiť tak, akoby exekúcia bola zastavená pre nedostatok majetku
povinného. Podľa okresného súdu ak povinný už v čase rozhodovania okresného súdu
neexistoval, nemohol súd jeho majetnosť posudzovať. Posudzovanie majetnosti prichádza
do úvahy, len pokiaľ povinný existuje. Z toho dôvodu neprichádza do úvahy aplikácia
ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.
18. Napokon okresný súd uviedol i dôvody, pre ktoré nebolo možné v danom prípade
postupovať v zmysle ustanovenia § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, keďže nešlo o prípad
vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Okresný súd poukázal i na judikatúru
ústavného súdu, ktorá bola v súlade s ním v odôvodnení napádaného uznesenia uvedenými
argumentmi a v zmysle ktorej exekútor, keďže vykonáva svoju činnosť s cieľom
dosahovania zisku, teda ako podnikateľ, musí znášať i primeranú mieru podnikateľského
rizika, spočívajúcu v tom, že trovy exekúcie mu nemusia byť bezpodmienečne vždy
nahradené.
19. V okolnostiach danej veci ústavný súd konštatuje, že existujúca zákonná právna
úprava v čase rozhodovania o nároku sťažovateľa negarantovala súdnemu exekútorovi
bezpodmienečne právo na náhradu trov exekúcie, a to práve v prípadoch, ak na základe
okolnosti danej veci nebolo možné priznať povinnosť náhrady trov exekúcie ani
povinnému, a už vôbec nie oprávnenému.
Výklad § 203 Exekučného poriadku, ku ktorému sa priklonil okresný súd, je možným
a ústavne akceptovateľných výkladom tohto ustanovenia, nemožno teda napádané uznesenie
považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a teda porušujúce práva sťažovateľa.
20. Berúc do úvahy už uvedené, ústavný súd rozhodol, že sťažnosť je potrebné
ako celok odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú v zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu