Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 119/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku (sudca

spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Roman Gašparík, s. r. o., za ktorú koná

JUDr. Roman Gašparík, Bernolákova 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva vlastniť majetok podľa a 4 Slovenskej

republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Dunajská Streda sp. zn. z 23. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva vlastniť majetok

podľa a 4 a práva na pokojné užívanie majetku podľa Dodatkového

protokolu k dohovoru uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 23. mája 2019, ktorým okresný súd rozhodol vo výroku I

o zastavení exekúcie a vo výroku II o nepriznaní náhrady trov exekúcie sťažovateľovi (ďalej

len „napádané uznesenie“).

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že v exekučnej veci vedenej okresným

súdom pod sp. zn. rozhodol okresný súd tak, že exekúciu vedenú

od 17. januára 2008 o vymoženie sumy 495,68 € na základe návrhu sťažovateľa

zo 7. augusta 2015 zastavil z dôvodu, že povinný bol 16. apríla 2012 ex offo vymazaný

z Obchodného registra Slovenskej republiky.

3. Zároveň okresný súd vo výroku II napádaného uznesenia rozhodol o nepriznaní

náhrady trov exekúcie vo výške 57,86 € sťažovateľovi z dôvodu, že v danom prípade

nemožno uložiť náhradu trov ani povinnému z dôvodu jeho zániku, ani oprávnenému, keď

tento nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť zánik povinného, a teda mu túto skutočnosť

nemožno pričítať ako zavinenú.

4. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd tým, že mu nepriznal náhradu trov exekúcie,

porušil jeho základné právo vlastniť majetok. Podľa sťažovateľa sú trovy exekúcie súčasťou

majetku exekútora. Exekútor je povinný vykonať exekúciu, pričom ak je táto neúspešná

v dôsledku skutočnosti, ktorú exekútor nemôže ani pri vynaložení náležitej opatrnosti

predpokladať a ktorú teda nezavinil, napr. ex offo výmaz právnickej osoby, musí vykonať

exekúciu na vlastné náklady, ku svojej škode. Zároveň tak ale, podľa sťažovateľa, vzniká

neodôvodnený majetkový prospech na strane oprávneného.

5. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že napádané uznesenie porušilo i jeho právo na súdnu

ochranu, keďže zákonné rozhodnutie o trovách konania je súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces. Podľa sťažovateľa okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď rozhodol

o zastavení exekúcie na základe ustanovenia § 57 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017, ale

mal rozhodnúť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h), lebo v skutočnosti ak subjekt

zanikol, znamená to, že vlastne nemá majetok. Následne teda mal súd na základe § 203

ods. 2 zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného.

Na podporenie svojich záverov sťažovateľ poukázal i na znenie ustanovenia § 200

Exekučného poriadku, v zmysle ktorého súd rozhodne o tom, kto a v akej výške platí trovy

exekúcie. Teda rozhodne o tom, kto platí trovy, nie komu sa nepriznávajú.

6. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom takto:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa ...,

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené uznesením Okresného súdu Dunajská

Streda zo dňa 23. mája 2019, vydaným pod sp. zn. .

2. Uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 23. mája 2019, vydané pod

sp. zn. , v časti výroku o trovách exekúcie Ústavný súd Slovenskej republiky

zrušuje a vec vracia tomuto súdu, aby v nej znova konal a rozhodol.“

II.

Posúdenie veci ústavným súdom

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú

dané dôvody uvedené v , ktoré by bránili prijatiu návrhu

na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti ustanovené zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané zjavne neoprávnenou osobou, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

9. Ústavný súd považuje ústavnú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

10. Ústavný súd za zjavne neopodstatnené považuje také ústavne sťažnosti, z ktorých

už pri predbežnom prerokovaní vyplynie, že namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto

potrebné považovať takú sťažnosť, pri ktorej pri predbežnom prerokovaní ústavný súd

nezistil také porušenie označeného základného práva alebo slobody, ktoré by malo byť

predmetom posudzovania po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne ,

, ).

11. Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Pri uplatňovaní

tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani posúdenie skutkových otázok. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

12. V predmetnej veci sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení svojich

základných práv a slobôd na názore, že súdny exekútor má vždy nárok na náhradu trov

konania pri zastavení exekúcie súdom bez ohľadu na dôvod zastavenia. Tvrdí, že súd

nemôže súdnemu exekútorovi náhradu trov nepriznať, môže len rozhodnúť o tom, kto bude

trovy exekúcie znášať. Výklad ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v podobe

obsiahnutej v napádanom uznesení preto považuje za porušujúci jeho základné práva

a slobody.

13. Ústavný súd k názoru sťažovateľa uvádza, že ústavný súd už v minulosti

opakovane vyslovil, že samotná skutočnosť, že po ukončení exekučného konania nebudú

uspokojené všetky nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť

k protiústavným dôsledkom (napr. , , -15,

-17).

14. Obdobný záver vyplýva i z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý

v rozhodnutí Mihal v. Slovenská republika (sťažnosť č. 23360/08 a č. 31303 z 28. 6. 2011)

uviedol, že nemožno hovoriť o porušení práv sťažovateľa súdneho exekútora v prípade, ak

súd rozhodol, že neuloží náhradu trov exekúcie ani povinnému, ani oprávnenému z dôvodu,

že povinný zanikol (výmazom z obchodného registra, resp. smrťou) bez právneho nástupcu.

15. Uvedená judikatúra poukazuje na osobitné postavenie exekútora, ktorý síce

v prípade pridelenia exekučnej veci súdom je túto povinný vykonať, na druhej strane však

táto povinnosť je vyvážená výhodami súvisiacimi s výkonom danej profesie, ako je

napríklad zaručený nápad veci. Tieto závery majú svoj pôvod v rozhodnutí Súdneho dvora

Európskej únie Van der Mussele v. Belgicko (rozhodnutie séria A, č. 70 z 23. 11. 1983).

16 Okresný súd v napádanom uznesení uviedol, že Exekučný poriadok vychádza

z princípu, že náhradu trov exekúcie znáša povinný. Výnimočne znáša náhradu trov

oprávnený, ak trovy exekúcie zavinil alebo v prípade nemajetnosti povinného. Avšak

splnenie podmienok pre stanovenie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému, ako i

rozsah tejto povinnosti, určuje súd. Keďže povinný zanikol, nemohol súd uložiť povinnosť

náhrady trov jemu.

17. Podľa okresného súdu uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému

v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 v znení účinnom do 31. marca 2017 predpokladá

zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie. V danej veci nemohol oprávnený zabrániť

zániku povinného – právnickej osoby, a teda o jeho zavinenom konaní nemožno uvažovať.

Súd reagoval i na názor sťažovateľa o nemajetnosti povinného a tvrdenia, že súd mal

v danom prípade vec posúdiť tak, akoby exekúcia bola zastavená pre nedostatok majetku

povinného. Podľa okresného súdu ak povinný už v čase rozhodovania okresného súdu

neexistoval, nemohol súd jeho majetnosť posudzovať. Posudzovanie majetnosti prichádza

do úvahy, len pokiaľ povinný existuje. Z toho dôvodu neprichádza do úvahy aplikácia

ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.

18. Napokon okresný súd uviedol i dôvody, pre ktoré nebolo možné v danom prípade

postupovať v zmysle ustanovenia § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, keďže nešlo o prípad

vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Okresný súd poukázal i na judikatúru

ústavného súdu, ktorá bola v súlade s ním v odôvodnení napádaného uznesenia uvedenými

argumentmi a v zmysle ktorej exekútor, keďže vykonáva svoju činnosť s cieľom

dosahovania zisku, teda ako podnikateľ, musí znášať i primeranú mieru podnikateľského

rizika, spočívajúcu v tom, že trovy exekúcie mu nemusia byť bezpodmienečne vždy

nahradené.

19. V okolnostiach danej veci ústavný súd konštatuje, že existujúca zákonná právna

úprava v čase rozhodovania o nároku sťažovateľa negarantovala súdnemu exekútorovi

bezpodmienečne právo na náhradu trov exekúcie, a to práve v prípadoch, ak na základe

okolnosti danej veci nebolo možné priznať povinnosť náhrady trov exekúcie ani

povinnému, a už vôbec nie oprávnenému.

Výklad § 203 Exekučného poriadku, ku ktorému sa priklonil okresný súd, je možným

a ústavne akceptovateľných výkladom tohto ustanovenia, nemožno teda napádané uznesenie

považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a teda porušujúce práva sťažovateľa.

20. Berúc do úvahy už uvedené, ústavný súd rozhodol, že sťažnosť je potrebné

ako celok odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú v zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu