Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 51/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť ‒2,

, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Roman Gašparík, s. r. o.,

Bernolákova 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia svojich základných práv podľa

a 4 a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Dunajská Streda sp. zn. z 18. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. novembra 2018 doručená sťažnosť ‒,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Roman

Gašparík, s. r. o., Bernolákova 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a 4 a (ďalej len „“),

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného

súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. októbra 2017

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd viedol pod

sp. zn. konanie o vymoženie pohľadávky oprávneného, pričom vykonávaním

exekúcie poveril sťažovateľa. Sťažovateľ podal návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu, že

povinný bol ex offo vymazaný z obchodného registra, pričom týmto návrhom si zároveň

uplatnil nárok na náhradu trov exekúcie. Okresný súd napadnutým rozhodnutím v prvom

výroku exekúciu zastavil a druhým výrokom rozhodol, že náhradu trov exekúcie

sťažovateľovi nepriznáva.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „K porušeniu vyššie uvedených základných práv

došlo...Uznesením v časti výroku o trovách exekúcie. Tým, že Porušovateľ odoprel priznať

náhradu trov exekúcie Sťažovateľovi, nezákonným a protiústavným spôsobom porušil

základné právo Sťažovateľa vlastniť majetok a právo na ochranu pred vyvlastnením

a súčasne právo na súdnu ochranu, keďže zákonné rozhodnutie o trovách konania je

súčasťou práva na spravodlivý súdny proces... Sťažovateľ je ďalej názoru, že nie je možné

ukladať súdnemu exekútorovi, aby znášal trovy exekúcie, ktoré vznikli plnením prenesenej

funkcie štátu.“

4. Sťažovateľ argumentuje, že «vzniknutú situáciu nezavinil, nemohol nijako

predpokladať a nebol ani iniciátorom samotného exekučného konania.

Podľa názoru Sťažovateľa mal Porušovateľ rešpektovať zákonný nárok exekútora na

náhradu trov exekúcie, ktorý vyplýva z ustanovení EP aplikovateľných na daný prípad, t. j.

úprava platná do 31. marca 2017. Konkrétne ustanovenia § 196, § 199 a § 200 ods. 1 a 2

EP, v nadväznosti na ust. § 57 ods. 1, písm. h) a § 203 ods. 2 prvá veta EP... Prenesenie

ťarchy trov exekúcie na exekútora iba z dôvodu, že nie je možné nájsť dôvod, pre ktorý by

ich bolo možné pričítať oprávnenému v prípade ak povinný neexistuje, je popretím zásady

zakotvenej v ustanovení § 196 ods. 1 EP, a súčasne zásahom do práva na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 a spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Právna norma vyjadrená v ustanovení § 196 ods. 1 EP je vyjadrená slovami „patrí“, a nie

„môže patriť“ - preto súd nemá priestor na uváženie, ani na zužujúci výklad právnej

normy.».

5. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo Sťažovateľa podľa , ďalej

základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základné práva podľa a 4 a podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené

Uznesením Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 18. októbra 2017, vydaným pod

sp. zn. .

Uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 18. októbra 2017, vydané pod

sp. zn. , v časti výroku o trovách exekúcie Ústavný súd Slovenskej republiky

zrušuje a vec vracia tomuto súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

9. Rozhodovanie o náhrade trov konania je podľa stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej

ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, podľa

názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(obdobne , ).

10. Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.

problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickú povahu, ale postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu

napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, a to najmä vtedy keď

zistí, že došlo zásahu do základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé

súdne konanie) zvlášť extrémnym spôsobom alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím

došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných garantovaných práv (m. m.

, , , , ).

11. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť jeho ustálenej

judikatúry ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozhodnutím okresného súdu v časti výroku o trovách konania.

12. Okresný súd napadnutým uznesením exekučné konanie zastavil z dôvodu zániku

povinného ex offo výmazom z obchodného registra a zároveň rozhodol, že sťažovateľovi

(súdnemu exekútorovi) náhradu trov exekúcie nepriznáva. Sťažovateľ v podstatnej časti

sťažnosti argumentuje, že „prenesenie ťarchy trov exekúcie na exekútora iba z dôvodu, že

nie je možné nájsť dôvod, pre ktorý by ich bolo možné pričítať oprávnenému v prípade ak

povinný neexistuje, je popretím zásady zakotvenej v ustanovení § 196 ods. 1 EP, a súčasne

zásahom do práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a spravodlivý súdny

proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru“.

13. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:

„V zásade platí, že trovy exekúcie znáša povinný. V danej veci však súd nemôže

na zaplatenie trov exekúcie zaviazať povinného, pretože tento zanikol. Na druhej strane, súd

môže oprávneného zaviazať na zaplatenie trov exekúcie len v zmysle ustanovenia § 203

ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku, čo predstavuje výnimku zo všeobecnej zásady o úhrade

trov exekúcie povinným a je možné len v prípadoch, keď to zákonná úprava výslovne

umožňuje.

Súd s poukazom na uvedené skúmal, či je tu daný dôvod na zaviazanie náhrady trov

exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, pričom jeho použitie

prichádza do úvahy, iba ak sú splnené zákonné predpoklady, t.j. ak exekučné konanie bolo

zastavené, ak existuje zavinenie oprávneného a ak je daná príčinná súvislosť medzi

zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. Súd teda skúmal, či oprávnený mohol pri

náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie a či sú splnené podmienky pre

úhradu trov exekúcie oprávneným. Vychádzajúc zo zákonnej dikcie ust. § 203 Exekučného

poriadku, podľa ktorého má súd možnosť, nie povinnosť zaviazať na úhradu trov exekúcie

oprávneného riadiac sa úvahou o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie,

dospel súd k záveru, že oprávnený nenesie procesné zavinenie na zastavení exekúcie, keď

ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie - zánik povinného

výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu vzhľadom na časové obdobie

od podania návrhu na vykonanie exekúcie ku dňu výmazu. Zavinenie oprávneného,

následkom ktorého je zastavenie exekučného konania tak ako to vyžaduje zákon, teda súd

nekonštatoval.

Ďalej súd skúmal, či je daný dôvod na zaviazanie náhrady trov exekúcie oprávneným

podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom musel konštatovať, že pri rozhodovaní

o náhrade trov exekúcie v danej veci súd nemôže použiť ani ust. § 203 ods. 2 Exekučného

poriadku, nakoľko tento sa viaže na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného, čo nie

je však tento prípad, pretože exekúcia bola zastavená z dôvodu zániku povinného.

Použitie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku taktiež neprichádza do úvahy, keďže

exekúcia nebola zastavená z dôvodu že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz.

Skutočnosť, že povinný zanikol bez právneho nástupcu výmazom obchodného registra -

ohľadom rozhodnutia o náhrade trov exekúcie - vylučuje aplikáciu § 203 ods. 3 Exekučného

poriadku.“

14. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poukazuje okresný súd

na judikatúru ústavného súdu vo vzťahu k otázke nepriznania náhrady trov exekúcie

súdnemu exekútorovi a dodáva, že „súdny exekútor mal taktiež možnosť pri náležitom

výkone exekúcie včas postrehnúť ekonomickú a majetkovú situáciu povinného a včas podať

podnet súdu na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného“.

15. Napadnuté uznesenie okresného súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

aplikovaných ustanovení

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov, resp. v znení

neskorších predpisov.

16. Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a práva podľa dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z a 4 a právo podľa dodatkového protokolu, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom

porušení základných práv podľa a 4 a práva podľa dodatkového

protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením (napr.

alebo ). Vzhľadom na už uvedené ústavný súd odmietol

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2019