Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 44 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (52)6bd/361956.69e1e1.pdf
PDF · 163.68 KB
No categories available
3Cdo/218/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila
Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej
veci žalobkyne M. Z., bývajúcej v P., zastúpenej JUDr. M. G., advokátom so sídlom vo V.,
proti žalovanému M. Z., bývajúcemu v R., zastúpenému JUDr. M. J., advokátkou so sídlom
v P., o vrátenie daru, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.
5 C 120/2008, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 27. apríla 2010 sp. zn. 9 Co 75/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania
310,93 € do rúk JUDr. M. G., advokáta so sídlom vo V..
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa žalobou podanou na súde 26. septembra 2008 domáhala, aby súd uložil
žalovanému povinnosť vrátiť jej dar (§ 630 Občianskeho zákonníka) - 1/2 nehnuteľností
v katastrálnom území P., ktoré sú vedené na liste vlastníctva č. X. ako dom súpisné č. X. na
parcele č. X. (ďalej len „darovaný dom“), parcela č. X. - zastavané plochy a nádvoria vo
výmere X. m², parcela č. X. - záhrada vo výmere X. m² a tiež poľnohospodárskej stavby
s garážou, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy z 20. mája 2004 (ďalej len „darovacia
zmluva“).
Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 25. júna 2009 č.k. 5 C 120/2008-46
zamietol žalobu s odôvodnením, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa
žalovaný voči darcom alebo členom jeho rodiny správal tak, že by tým hrubo porušoval dobré
mravy. Dokazovanie potvrdilo, že po pätnásťročnom takmer bezkonfliktnom spolužití rodín
žalobkyne a žalovaného začali v čase po uzavretí darovacej zmluvy vznikať prvé problémy
v ich vzťahoch, vychádzajúce najmä z ich odlišných postojov a pohľadov na uhrádzanie
výdavkov spojených so spoločným bývaním rodín v darovanom dome. Na vzniku
konfliktných situácií sa ale podľa názoru súdu podieľali tiež samotní darcovia, predovšetkým
otec žalovaného, ktorý úzkostlivo sledoval spotrebu energií v darovanom dome. Darcovia bez
podkladu v darovacej zmluve očakávali, že žalovaný sa bude o nich starať. Darovacia zmluva
ale neobsahovala ustanovenie zaväzujúce žalovaného poskytovať im osobnú starostlivosť;
darovacou zmluvou zriadené vecné bremeno, ktoré darcov oprávňovalo v darovanom dome
naďalej bývať, žalovaný rešpektoval. Keď problémy spolužitia v darovanom dome
kulminovali, žalovaný sa v záujme udržania vzťahov s darcami odsťahoval (16. decembra
2006) aj s rodinou do iného domu, s výstavbou ktorého začal už pred uzavretím darovacej
zmluvy. Vzhľadom na vzdialenosť bydlísk darcov a obdarovaného, povahu práce
obdarovaného (vykonávanú v turnusoch a v cudzine) a jeho mimopracovné vyťaženie
(výstavba rodinného domu) bolo neskôr stretávanie sa darcov s obdarovaným zriedkavé.
Z konania žalobkyne súd prvého stupňa vyvodil, že neprejavila dostatočnú vôľu udržať dobrý
vzťah so synom a jeho rodinou a porozumenie hľadala skôr v rodine dcéry bývajúcej v tej
istej obci. Z týchto dôvodov neopodstatnene podanú žalobu zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku podala žalobkyňa odvolanie s odôvodnením, že súd prvého
stupňa zo skutkových zistení vyvodil nesprávny právny záver o nesplnení predpokladov pre
vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. Žiadala napadnutý rozsudok zmeniť,
žalobe vyhovieť a priznať jej náhradu trov konania.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu označil tento opravný prostriedok žalobkyne za
neopodstatnený, lebo smeruje proti vecne správnemu rozhodnutiu. Jeho konanie nenieslo
znaky správania hrubo porušujúceho dobré mravy; bolo vynútené jednak vzájomne zlými
vzťahmi v rodine, jednak jeho odsťahovaním sa do vzdialenejšej obce a povahou a miestom
jeho zamestnania. Za správanie so znakmi relevantnými podľa § 630 Občianskeho zákonníka
nemožno považovať ani jeho konanie v rámci konfliktu so sestrou v roku 2004, pri ktorom jej
zabránil vstúpiť do domu; pokiaľ by predsa len tieto znaky malo, vzniesol námietku
premlčania, v súvislosti s ktorou uviedol, že trojročná premlčacia doba, v ktorej sa premlčalo
právo žalobkyne na vrátenie daru, uplynula v roku 2007 a žaloba bola podaná až
26. septembra 2008. Žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov
odvolacieho konania.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 27. apríla 2010 sp. zn. 9 Co 75/2009 odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovel. V odôvodnení
rozsudku podal interpretáciu § 630 Občianskeho zákonníka, v rámci ktorej vysvetlil tak znaky
správania relevantného podľa tohto ustanovenia, ako aj osôb, ktoré sa považujú za členov
rodiny darcu. V rámci tohto výkladu uviedol, že hrubého porušenia dobrých mravov sa musí
dopustiť obdarovaný; konanie manžela obdarovaného, ktorému obdarovaný nemohol zabrániť
a s ktorým sa nestotožnil, nie je z hľadiska uvedeného ustanovenia relevantné. Skúmajúc
dôvody na vrátenie daru dospel k záveru podloženému výsledkami odvolacím súdom
zopakovaného dokazovania, že žalovaný sa k žalobkyni a členom jej rodiny správal tak, že
tým hrubo porušoval dobré mravy. V prípade správania manželky žalovaného, ktorá koncom
roku 2006 zabránila vnučke žalobkyne vstúpiť do darovaného domu, išlo síce o konanie
osoby odlišnej od obdarovaného, bolo ale zrejmé, že zamedzovaním vstupu do darovaného
domu sestre žalovaného a jej rodine len realizovala vôľu a rozhodnutie samotného žalovaného
pretrvávajúce od 5. októbra 2004. Vychádzajúc zo skutkových zistení zodpovedajúcich
doplnenému dokazovaniu odvolací súd uviedol, že od konca roku 2006 do uplatnenia tohto
dôvodu na vrátenie daru premlčacia doba neuplynula. Vzhľadom na hlboké narušenie
vzťahov, na ktorom mal výrazný podiel aj manžel žalobkyne, rovnako so zreteľom na zlé
vzťahy žalovaného a jeho sestry nemožno považovať za relevantné správanie sa žalovaného,
spočívajúce v odsťahovaní sa z darovaného domu a v len sporadickom navštevovaní rodičov.
Pri posudzovaní správania žalovaného vzal odvolací súd osobitne na zreteľ zmenenú situáciu,
ktorá nastala v dôsledku smrti jeho otca (2. apríla 2007). V tejto zmenenej rodinnej situácii,
ktorá osobitne ťaživo doliehala na zdravotný stav žalobkyne a jej sociálne pomery, nesie
správanie žalovaného znaky relevantné podľa § 630 Občianskeho zákonníka. Žalovaný, ktorý
po smrti otca s vedomím, že matka v dome zostala bývať sama, neprejavil o ňu záujem,
neskontaktoval sa s ňou a nezisťoval, či nepotrebuje pomoc, hrubo porušil dobré mravy.
Tento stav dlhodobého neposkytovania pomoci a nezáujmu žalovaného o žalobkyňu v situácii
jej preukázanej odkázanosti na pomoc opodstatňoval žiadosť žalobkyne o vrátenie daru. Na
tom nič nemení skutočnosť preukázaná dokazovaním, že žalovaný nebol informovaný
o potrebe pomoci žalobkyni. K otázke účinkov námietky premlčania vznesenej žalovaným
v odvolacom konaní odvolací súd uviedol, že obaja účastníci boli opakovane poučovaní
v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. Žalovaný nevzniesol námietku premlčania predmetného práva na
súde prvého stupňa ani po rozšírení dôvodov vrátenia daru žalobkyňou (2. júna 2009); túto
námietku premlčania vzniesol až v odvolacom konaní. Na takto vznesenú námietku
premlčania nemožno prihliadnuť. Ak by to aj bolo možné, nemohla by byť táto námietka
úspešne vznesená vo vzťahu k správaniu žalovaného po 2. júni 2006. Za právne významné
bolo preto potrebné považovať aj po tomto dni pretrvávajúce správanie žalovaného, ktorý
neprejavoval záujem o žalobkyňu a zakazoval sestre a jej rodine vstúpiť do domu za účelom
návštevy a poskytovania pomoci žalobkyni. Na základe zriadeného vecného bremena patrilo
žalobkyni a jej manželovi právo doživotného bývania v darovanom dome, subsumujúce tiež
právo, aby ich navštevovali osoby blízke. Pre ospravedlnenie takéhoto správania žalovaného
k osobám navštevujúcim žalobkyňu nedali výsledky vykonaného dokazovania žiadny
podklad. Prevzatím výzvy na vrátenie daru vznikla žalovanému povinnosť vrátiť žalobkyni
1/2 nehnuteľností. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil (§ 220 O.s.p.)
tak, že žalobe vyhovel.
O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol Krajský súd v Prešove
samostatným uznesením z 5. mája 2010 sp. zn. 9 Co 75/2009.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Uviedol, že napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
lebo odvolací súd za relevantné správanie žalovaného hrubo porušujúce dobré mravy
považoval neposkytnutie pomoci a nezáujem žalovaného o žalobkyňu, ktorá sa ale sama
vyjadrila, že o jeho pomoc nežiadala. Odvolací súd dostatočne neprihliadol na to, že žalovaný
sa dlhodobo zdržiaval pracovne v zahraničí (preto pomoc matke ani fakticky nemohol
poskytovať) a o odkázanosti matky na pomoc ani nebol nikým informovaný. O správanie
obdarovaného relevantné z hľadiska § 630 Občianskeho zákonníka by išlo len vtedy, ak by
darkyňa o pomoc požiadala, obdarovaný by ju ale bez vážneho dôvodu odmietol poskytnúť.
Záver odvolacieho súdu, že žalovaný sa s matkou po smrti otca neskontaktoval, nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní – sama žalobkyňa totiž potvrdila, že žalovaný ju sporadicky
navštevuje pri príležitosti sviatkov a v prípade, keď mu to pracovné povinnosti v zahraničí
dovolia. Za dôvod pre vrátenie daru v zmysle uvedeného ustanovenia môže byť považované
len správanie obdarovaného voči darcom a členom rodiny darcu, nie však správanie manželky
obdarovaného k týmto osobám. Žalovanému preto nemožno vytýkať správanie jeho
manželky, ktorá zabránila vnučke žalobkyne vstúpiť do domu. Členovia rodiny sestry
žalovaného, ktorí neskôr navštevovali žalobkyňu, sa počas návštev nesprávali ako hostia
a sami vyvolávali konflikty správaním sa v nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaného tak,
akoby išlo o ich majetok. Nesprávne právne posúdenie veci vytkol odvolaciemu súdu aj
v otázke účinkov vznesenej námietky premlčania. Stav, kedy mal žalovaným údajne po prvý
raz hrubo porušiť dobré mravy, pretrváva podľa názoru odvolacieho súdu od 5. októbra 2004,
všeobecná premlčacia doba preto uplynula 5. októbra 2007. Keďže žalobkyňa podala žalobu
až 26. septembra 2008, uplatnila právo po uplynutí premlčacej doby; aj rozšírené dôvody
vrátenia daru uplatnila až v priebehu súdneho konania 2. júna 2009, teda po uplynutí
premlčacej doby. Navyše, podľa názoru žalovaného možno námietku premlčania vzniesť
v súdnom konaní kedykoľvek, teda až do jeho právoplatného skončenia. Právo vzniesť
námietku premlčania žiadny predpis nekoncentruje do určitého štádia súdneho konania.
Z uvedených dôvodov žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu buď
zrušil (a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie) alebo zmenil tak, že potvrdí rozsudok súdu
prvého stupňa a žalovanému prizná náhradu trov konania.
Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že skutkové a právne dôvody uvádzané
žalovaným v dovolaní nemajú opodstatnenie. Navrhla dovolanie zamietnuť a jej priznať
náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
prejednal dovolanie bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel
k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
1. So zreteľom na ustanovenie § 242 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo
k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Žalovaný žiadnu z vád tejto povahy v dovolaní neuplatnil a v dovolacom konaní
existencia takejto vady nevyšla najavo.
2. V súlade s ustanovením § 242 O.s.p. dovolací súd skúmal tiež to, či v konaní
nedošlo k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.). Žalovaný ani vadu tejto povahy v dovolaní neuplatnil a v dovolacom konaní
jej existencia nevyšla najavo.
3. Dovolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.
Podľa názoru dovolateľa spočíva napadnutý rozsudok na nesprávnom právnom
posúdení veci v dôsledku toho, že odvolací súd: a/ zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery o správaní žalovaného hrubo poškodzujúcom dobré mravy v zmysle
§ 630 Občianskeho zákonníka, b/ vychádzal z nesprávnej interpretácie ustanovení
Občianskeho zákonníka o premlčaní.
4.1. V zmysle § 630 Občianskeho zákonníka sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak
sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré
mravy. V tomto ustanovení je upravený osobitný spôsob zániku darovacieho vzťahu, ku
ktorému dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému,
ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo členom jeho rodiny. Za
členov rodiny darcu treba považovať predovšetkým jeho manžela, rodičov a deti a spravidla
tiež ostatných príbuzných v priamom rade ako aj súrodencov, výnimočne aj ďalšie osoby
v rodinnom alebo obdobnom pomere, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako
vlastnú ujmu (R 88/1998).
Právo darcu domáhať sa vrátenia daru vzniká darcovi okamihom správania
obdarovaného, ktoré naplňuje znaky uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ darca
toto právo realizuje, zaniká darovací vzťah momentom, keď prejav vôle darcu (výzva na
vrátenie daru) došiel obdarovanému.
Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka umožňuje vyvodiť zodpovednosť za
porušenie morálnych pravidiel správania – súhrnu určitých historicky nemenných a všeobecne
v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno
považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie hrubo
porušujúce tieto morálne pravidlá. Uvedené ustanovenie, ktoré za relevantné označuje len
správanie obdarovaného, nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú
postihnúť aj dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného, hoci i jemu blízkych
(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnený v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 63/2004).
Právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného
voči darcovi. Toto právo nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri
menej významnom porušení dobrých mravov obdarovaným (R 31/1999). Predpokladom
vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky
významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých
mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia dobrých mravov spôsobom
vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou), pričom jeho
vonkajším prejavom môžu byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci,
hrubý nezáujem a pod. V súlade s § 630 Občianskeho zákonníka možno za právne relevantné
považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je
rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Pri posudzovaní správania
obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle,
či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu
(princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého
správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa
vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva alebo
nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je
príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny.
V kladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom
vyvolanú) reakciu obdarovaného (i keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako
hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného,
ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 108/2007).
V preskúmavanej veci je v spise na č.l. 8 založený právny úkon darkyne (žalobkyne)
adresovaný obdarovanému (žalovanému) obsahujúci výzvu, aby jej vrátil 1/2 darovaných
nehnuteľností; výzva na vrátenie daru bola spísaná právnym zástupcom žalobkyne
9. júla 2007 a preukázateľne doručená žalovanému 1. augusta 2007. V konaní na súdoch
nižších stupňov nebolo namietané, že by tento úkon žalobkyne nevykazoval znaky platného
právneho úkonu (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Časť II. tejto výzvy obsahuje skutkové
vymedzenie dôvodu požadovaného vrátenia daru – konkretizované nevhodné správanie
k obom rodičom. Pri zohľadnení osoby samotnej žalobkyne možno konštatovať, že vo výzve
žalovanému vytkla, že od jeho odsťahovania sa z darovaného domu (od 16. decembra 2006)
až doposiaľ (t.j. do dňa výzvy na vrátenie daru), ju ako matku nenavštevuje, neprejavuje o ňu
opravdivý záujem, ktorý by mal prejavovať syn svojej matke ... ani v čase, keď trpela
vážnymi zdravotnými problémami a vzhľadom na vek potrebovala jeho oporu, opateru
a pomoc.
Dovolací súd interpretáciou predmetnej výzvy dospel k záveru sčasti odlišnému od
názoru odvolacieho súdu, ktorý aj samo odsťahovanie sa žalovaného s rodinou z darovaného
domu považoval za žalobkyňou uplatnený dôvod pre vrátenie daru. Podľa názoru dovolacieho
súdu sa odkaz na toto odsťahovanie v predmetnej výzve uvádza len za účelom vymedzenia
začiatku doby, po ktorú sa žalovaný správal spôsobom, ktorý žalobkyňa považovala za hrubo
porušujúci dobré mravy (teda samo odsťahovanie nie je žalobkyňou považované za dôvod na
vrátenie daru). Inak ale dovolací súd súhlasí s podstatou skutkových a právnych záverov
odvolacieho súdu, že určité konanie žalovaného (viď ďalej) v čase od 16. decembra 2006 do
výzvy žalovanej na vrátenie daru, vyjadrujúce jeho nezáujem o ňu v situácii, kedy potrebovala
jeho oporu a pomoc, vykazuje znaky pokračujúceho alebo opakovaného správania hrubo
porušujúceho dobré mravy a v dôsledku tohto relevantného podľa § 630 Občianskeho
zákonníka.
Dovolací súd sa po preskúmaní veci stotožňuje so záverom súdov oboch nižších
stupňov, že k narušeniu vzťahov medzi darcami a obdarovaným došlo v minulosti z dôvodov
daných na oboch stranách. Bezpochyby sa na ňom výrazne podieľalo najmä správanie
manžela žalobkyne (otca žalovaného). Osobitne ale treba zdôrazniť, že zo spisu nevyplýva, že
by podiel na zlej kvalite vzťahov mala aj sama žalobkyňa; dokonca sú náznaky, že sa snažila
prejavy konfliktov tlmiť (č.l. 40 spisu).
Odhliadnuc od dôvodov, ktoré viedli v minulosti k zhoršeniu pôvodne dobrých (alebo
aspoň uspokojivých) vzťahov medzi žalobkyňou a jej manželom na jednej strane a žalovaným
na druhej strane považoval dovolací súd za potrebné zamerať pozornosť na správanie sa
žalovaného k žalobkyni po smrti otca (manžela žalobkyne). Podľa názoru dovolacieho súdu
bolo potrebné na úmrtie otca žalovaného a situáciu, ktorá tým nastala, hľadieť ako na novú
skutočnosť v ich vzájomných vzťahoch, resp. ako na podstatnú okolnosť, ktorá mala
znamenať a priniesť zmenu, a ktorá dôsledkami a možnosťami pre budúci vývoj vzťahov
mala byť aspoň čiastočným zlomom. Dovolací súd má na mysli predovšetkým tú
dokazovaním preukázanú skutočnosť, že v prípade predmetného konfliktu v rodinných
vzťahoch išlo predovšetkým o konflikt otca a syna. Zo spisu nevyplýva, že by konflikt matky
a syna, pokiaľ vôbec existoval, mal takú istú intenzitu. Podľa názoru dovolacieho súdu treba
v danom prípade pri uplatnení vyššie spomenutého princípu vzájomnosti (teda pri
posudzovaní správania darcu a obdarovaného z aspektu, či darca sám nevyvolal správanie
obdarovaného hrubo narušujúce dobré mravy) vychádzať z toho, že v životne osobitne ťažkej
situácii matky (darkyne), danej nielen smrťou jej manžela, s ktorým žila v spoločnej
domácnosti, ale tiež jej osobnou odkázanosťou na pomoc iných, zdravotnými problémami
a vekom, je predovšetkým na synovi (obdarovanom), aby on prejavil záujem o matku,
a nečakal, že (a či) matka prejaví záujem o neho. Z týchto aspektov treba správanie sa
žalovaného k žalobkyni po 2. apríli 2007 považovať za neadekvátne. Dovolací súd
s poukazom na základné, historicky nemenné etické normy považuje za samozrejmé, že
dospelý syn prejavuje záujem o situáciu, v ktorej sa nachádza jeho matka (osobitne o situáciu
spojenú s úmrtím jej manžela, ktorá je všeobecne vnímaná ako osobitne ťaživá) a nečaká na
to, že ho o nej bude sama informovať. Rovnako za samozrejmé a zodpovedajúce dobrým
mravom považuje, že syn je v takejto životnej situácii matke oporou aj bez jej vyzvania, teda
nielen vtedy, keď ho o ňu požiada. Ako nevhodný, nechápajúci etickú stránku vzťahov
v rodine a priečiaci sa morálke považuje dovolací súd argument žalovaného, ktorým sa
v konaní bránil, že totiž v darovacej zmluve sa nezaviazal poskytovať žalobkyni starostlivosť
(viď jeho odvolanie na č.l. 58 spisu). Pokiaľ sa žalovaný v priebehu konania vyjadril, že
„nepovažoval za vhodné, aby zisťoval, či niečo nepotrebuje“ (č.l. 65 spisu), vyjadril tým
jednoznačne, že o matku nemá záujem. Z aspektu tohto vyjadrenia sa už potom len ako
účelové javia jeho tvrdenia, že pracuje v zahraničí a je pracovne mimoriadne vyťažený. Syn,
ktorý má skutočný záujem o matku a zaujíma sa o jej život a situáciu, v ktorej sa nachádza,
nájde čas a príležitosť na prejavenie svojho záujmu a tiež vhodný spôsob, ako ho prejaviť, a to
napriek okolnostiam uvádzaným žalovaným. Takto chápaný skutočný záujem môže
prejavovať, i keď sa nachádza na vzdialenom mieste. A naopak, skutočný záujem nemožno
vyvodzovať len z jeho samotnej fyzickej prítomnosti, napríklad pri krátkodobej návšteve. Na
závere, že v čase po smrti otca išlo o stav dlhodobého nezáujmu žalovaného o žalobkyňu
nemôžu preto nič zmeniť ani jeho sporadické, krátkotrvajúce návštevy matky na Vianoce
a Veľkú noc.
V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že správanie žalovaného
k darkyni v čase, do ktorého spadá aj odvolacím súdom správne osobitne zohľadnené úmrtie
manžela žalobkyne (2. apríla 2007), podstatným spôsobom meniace dovtedajšie pomery,
nezodpovedalo z hľadiska etického a morálneho všeobecne uznávaným pravidlám vzťahu
syna k matke a hrubo narúšalo dobré mravy v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na tento záver, korešpondujúci so záverom odvolacieho súdu, nebolo už potrebné
v dovolacom konaní podrobiť posúdeniu správnosť ďalších právnych záverov odvolacieho
súdu, z ktorých vyvodil, že správanie žalovaného (napríklad vo vzťahu k sestre a jej rodine)
vykazovalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov.
4.2. V zmysle § 100 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo
v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 Občianskeho zákonníka). Na premlčanie
súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané
právo veriteľovi priznať.
Právo darcu na vrátenie daru (§ 630 Občianskeho zákonníka) podlieha premlčaniu vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po
prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Pri premlčaní tohto práva je významný charakter
relevantného správania obdarovaného. Premlčacia doba plynie totiž odlišne vtedy, keď ide
o správanie hrubo porušujúce dobré mravy, ktoré spočíva v jedinom (jednorazovom alebo
samostatnom) konaní obdarovaného, a vtedy, keď ide o sústavné (pokračujúce alebo
opakované) správanie obdarovaného relevantné podľa § 630 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ
v prípade jednorazového správania obdarovaného hrubo porušujúceho dobré mravy začína
plynúť premlčacia doba dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k tomuto správaniu,
v prípade, že k takémuto správaniu hrubo sa priečiacemu dobrým mravom dochádza v dlhšom
časovom období, je pre záver o dôvodoch pre vrátenie daru určujúci čas posledného správania
obdarovaného, ktoré vykazuje znaky relevantné v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka.
V preskúmavanej veci bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že
k správaniu obdarovaného, ktoré vykazuje znaky hrubo porušujúce dobré mravy, dochádzalo
počas celého obdobia po smrti otca žalovaného (2. apríla 2007). Žaloba bola podaná na súde
26. septembra 2008, teda pred uplynutím trojročnej premlčacej doby. V žiadnom prípade
preto nemohlo dôjsť k premlčaniu práva žalobkyne na vrátenie daru.
Keďže odvolací súd dospel k správnemu právnemu záveru, že v danej veci bolo právo
na vrátenie daru uplatnené žalobou pred uplynutím premlčacej doby, nebolo už potrebné
zaoberať sa námietkou dovolateľa, že účinne možno vzniesť námietku premlčania vždy aj
v odvolacom konaní a že odvolací súd v tomto smere vychádzal z nesprávneho názoru.
Navyše, z námietky premlčania vznesenej žalovaným vo vyjadrení k odvolaniu
vyplýva, že žalovaný ju vzniesol len vo väzbe na jeho správanie sa k sestre a členom jej
rodiny v roku 2004, teda to správanie žalovaného, ktoré z pohľadu záverov dovolacieho súdu
nebolo v danom prípade určujúce.
5. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že žalovaný
neopodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Vzhľadom na to
jeho dovolanie zamietol podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
6. Podstata dovolateľom v doplnení dovolania obsiahnutej námietky, že mu pri
rozhodovaní o trovách konania bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
tým, že odvolací súd vychádzal z cenových relácií z roku 2002 a niektoré ustanovenia
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej len „vyhláška“) nie je námietkou týkajúcou sa procesne nesprávneho postupu,
ale námietkou o (ne)správnosti skutkových zistení súdu a ich právneho posúdenia. Dovolací
súd pripomína svoje konštatovanie v tejto veci (viď 1.), že v dovolacom konaní procesné vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. nevyšli najavo. Procesná prípustnosť dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu o trovách konania je v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. vylúčená.
7. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu požiadala o priznanie
náhrady trov dovolacieho konania a požadovanú náhradu vyčíslila. Najvyšší súd Slovenskej
republiky jej v súlade so zaužívanou praxou priznal náhradu trov dovolacieho konania vo
výške zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie
k dovolaniu vypracované advokátom, ktorý ju zastupoval už na súdoch nižších stupňov).
Vychádzal z § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky a žalobkyni priznal náhradu trov
dovolacieho konania v celkovej výške 310,93 € [303,72 € (tarifná odmena) + 7,21 € (režijný
paušál)].
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. februára 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková