Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/218/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila

Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej

veci žalobkyne M. Z., bývajúcej v P., zastúpenej JUDr. M. G., advokátom so sídlom vo V.,

proti žalovanému M. Z., bývajúcemu v R., zastúpenému JUDr. M. J., advokátkou so sídlom

v P., o vrátenie daru, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.

, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 27. apríla 2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania

310,93 € do rúk JUDr. M. G., advokáta so sídlom vo V..

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa sa žalobou podanou na súde 26. septembra 2008 domáhala, aby súd uložil

žalovanému povinnosť vrátiť jej dar ( ) - 1/2 nehnuteľností

v katastrálnom území P., ktoré sú vedené na liste vlastníctva č. X. ako dom súpisné č. X. na

parcele č. X. (ďalej len „darovaný dom“), parcela č. X. - zastavané plochy a nádvoria vo

výmere X. m², parcela č. X. - záhrada vo výmere X. m² a tiež poľnohospodárskej stavby

s garážou, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy z 20. mája 2004 (ďalej len „darovacia

zmluva“).

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 25. júna 2009 č.k. -46

zamietol žalobu s odôvodnením, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa

žalovaný voči darcom alebo členom jeho rodiny správal tak, že by tým hrubo porušoval dobré

mravy. Dokazovanie potvrdilo, že po pätnásťročnom takmer bezkonfliktnom spolužití rodín

žalobkyne a žalovaného začali v čase po uzavretí darovacej zmluvy vznikať prvé problémy

v ich vzťahoch, vychádzajúce najmä z ich odlišných postojov a pohľadov na uhrádzanie

výdavkov spojených so spoločným bývaním rodín v darovanom dome. Na vzniku

konfliktných situácií sa ale podľa názoru súdu podieľali tiež samotní darcovia, predovšetkým

otec žalovaného, ktorý úzkostlivo sledoval spotrebu energií v darovanom dome. Darcovia bez

podkladu v darovacej zmluve očakávali, že žalovaný sa bude o nich starať. Darovacia zmluva

ale neobsahovala ustanovenie zaväzujúce žalovaného poskytovať im osobnú starostlivosť;

darovacou zmluvou zriadené vecné bremeno, ktoré darcov oprávňovalo v darovanom dome

naďalej bývať, žalovaný rešpektoval. Keď problémy spolužitia v darovanom dome

kulminovali, žalovaný sa v záujme udržania vzťahov s darcami odsťahoval (16. decembra

2006) aj s rodinou do iného domu, s výstavbou ktorého začal už pred uzavretím darovacej

zmluvy. Vzhľadom na vzdialenosť bydlísk darcov a obdarovaného, povahu práce

obdarovaného (vykonávanú v turnusoch a v cudzine) a jeho mimopracovné vyťaženie

(výstavba rodinného domu) bolo neskôr stretávanie sa darcov s obdarovaným zriedkavé.

Z konania žalobkyne súd prvého stupňa vyvodil, že neprejavila dostatočnú vôľu udržať dobrý

vzťah so synom a jeho rodinou a porozumenie hľadala skôr v rodine dcéry bývajúcej v tej

istej obci. Z týchto dôvodov neopodstatnene podanú žalobu zamietol. O trovách konania

rozhodol podľa

Proti uvedenému rozsudku podala žalobkyňa odvolanie s odôvodnením, že súd prvého

stupňa zo skutkových zistení vyvodil nesprávny právny záver o nesplnení predpokladov pre

vrátenie daru v zmysle . Žiadala napadnutý rozsudok zmeniť,

žalobe vyhovieť a priznať jej náhradu trov konania.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu označil tento opravný prostriedok žalobkyne za

neopodstatnený, lebo smeruje proti vecne správnemu rozhodnutiu. Jeho konanie nenieslo

znaky správania hrubo porušujúceho dobré mravy; bolo vynútené jednak vzájomne zlými

vzťahmi v rodine, jednak jeho odsťahovaním sa do vzdialenejšej obce a povahou a miestom

jeho zamestnania. Za správanie so znakmi relevantnými podľa

nemožno považovať ani jeho konanie v rámci konfliktu so sestrou v roku 2004, pri ktorom jej

zabránil vstúpiť do domu; pokiaľ by predsa len tieto znaky malo, vzniesol námietku

premlčania, v súvislosti s ktorou uviedol, že trojročná premlčacia doba, v ktorej sa premlčalo

právo žalobkyne na vrátenie daru, uplynula v roku 2007 a žaloba bola podaná až

26. septembra 2008. Žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov

odvolacieho konania.

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 27. apríla 2010 sp. zn. odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovel. V odôvodnení

rozsudku podal interpretáciu , v rámci ktorej vysvetlil tak znaky

správania relevantného podľa tohto ustanovenia, ako aj osôb, ktoré sa považujú za členov

rodiny darcu. V rámci tohto výkladu uviedol, že hrubého porušenia dobrých mravov sa musí

dopustiť obdarovaný; konanie manžela obdarovaného, ktorému obdarovaný nemohol zabrániť

a s ktorým sa nestotožnil, nie je z hľadiska uvedeného ustanovenia relevantné. Skúmajúc

dôvody na vrátenie daru dospel k záveru podloženému výsledkami odvolacím súdom

zopakovaného dokazovania, že žalovaný sa k žalobkyni a členom jej rodiny správal tak, že

tým hrubo porušoval dobré mravy. V prípade správania manželky žalovaného, ktorá koncom

roku 2006 zabránila vnučke žalobkyne vstúpiť do darovaného domu, išlo síce o konanie

osoby odlišnej od obdarovaného, bolo ale zrejmé, že zamedzovaním vstupu do darovaného

domu sestre žalovaného a jej rodine len realizovala vôľu a rozhodnutie samotného žalovaného

pretrvávajúce od 5. októbra 2004. Vychádzajúc zo skutkových zistení zodpovedajúcich

doplnenému dokazovaniu odvolací súd uviedol, že od konca roku 2006 do uplatnenia tohto

dôvodu na vrátenie daru premlčacia doba neuplynula. Vzhľadom na hlboké narušenie

vzťahov, na ktorom mal výrazný podiel aj manžel žalobkyne, rovnako so zreteľom na zlé

vzťahy žalovaného a jeho sestry nemožno považovať za relevantné správanie sa žalovaného,

spočívajúce v odsťahovaní sa z darovaného domu a v len sporadickom navštevovaní rodičov.

Pri posudzovaní správania žalovaného vzal odvolací súd osobitne na zreteľ zmenenú situáciu,

ktorá nastala v dôsledku smrti jeho otca (2. apríla 2007). V tejto zmenenej rodinnej situácii,

ktorá osobitne ťaživo doliehala na zdravotný stav žalobkyne a jej sociálne pomery, nesie

správanie žalovaného znaky relevantné podľa . Žalovaný, ktorý

po smrti otca s vedomím, že matka v dome zostala bývať sama, neprejavil o ňu záujem,

neskontaktoval sa s ňou a nezisťoval, či nepotrebuje pomoc, hrubo porušil dobré mravy.

Tento stav dlhodobého neposkytovania pomoci a nezáujmu žalovaného o žalobkyňu v situácii

jej preukázanej odkázanosti na pomoc opodstatňoval žiadosť žalobkyne o vrátenie daru. Na

tom nič nemení skutočnosť preukázaná dokazovaním, že žalovaný nebol informovaný

o potrebe pomoci žalobkyni. K otázke účinkov námietky premlčania vznesenej žalovaným

v odvolacom konaní odvolací súd uviedol, že obaja účastníci boli opakovane poučovaní

v zmysle Žalovaný nevzniesol námietku premlčania predmetného práva na

súde prvého stupňa ani po rozšírení dôvodov vrátenia daru žalobkyňou (2. júna 2009); túto

námietku premlčania vzniesol až v odvolacom konaní. Na takto vznesenú námietku

premlčania nemožno prihliadnuť. Ak by to aj bolo možné, nemohla by byť táto námietka

úspešne vznesená vo vzťahu k správaniu žalovaného po 2. júni 2006. Za právne významné

bolo preto potrebné považovať aj po tomto dni pretrvávajúce správanie žalovaného, ktorý

neprejavoval záujem o žalobkyňu a zakazoval sestre a jej rodine vstúpiť do domu za účelom

návštevy a poskytovania pomoci žalobkyni. Na základe zriadeného vecného bremena patrilo

žalobkyni a jej manželovi právo doživotného bývania v darovanom dome, subsumujúce tiež

právo, aby ich navštevovali osoby blízke. Pre ospravedlnenie takéhoto správania žalovaného

k osobám navštevujúcim žalobkyňu nedali výsledky vykonaného dokazovania žiadny

podklad. Prevzatím výzvy na vrátenie daru vznikla žalovanému povinnosť vrátiť žalobkyni

1/2 nehnuteľností. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil ( )

tak, že žalobe vyhovel.

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol Krajský súd v Prešove

samostatným uznesením z 5. mája 2010 sp. zn. .

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Uviedol, že napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ),

lebo odvolací súd za relevantné správanie žalovaného hrubo porušujúce dobré mravy

považoval neposkytnutie pomoci a nezáujem žalovaného o žalobkyňu, ktorá sa ale sama

vyjadrila, že o jeho pomoc nežiadala. Odvolací súd dostatočne neprihliadol na to, že žalovaný

sa dlhodobo zdržiaval pracovne v zahraničí (preto pomoc matke ani fakticky nemohol

poskytovať) a o odkázanosti matky na pomoc ani nebol nikým informovaný. O správanie

obdarovaného relevantné z hľadiska by išlo len vtedy, ak by

darkyňa o pomoc požiadala, obdarovaný by ju ale bez vážneho dôvodu odmietol poskytnúť.

Záver odvolacieho súdu, že žalovaný sa s matkou po smrti otca neskontaktoval, nemá oporu

vo vykonanom dokazovaní – sama žalobkyňa totiž potvrdila, že žalovaný ju sporadicky

navštevuje pri príležitosti sviatkov a v prípade, keď mu to pracovné povinnosti v zahraničí

dovolia. Za dôvod pre vrátenie daru v zmysle uvedeného ustanovenia môže byť považované

len správanie obdarovaného voči darcom a členom rodiny darcu, nie však správanie manželky

obdarovaného k týmto osobám. Žalovanému preto nemožno vytýkať správanie jeho

manželky, ktorá zabránila vnučke žalobkyne vstúpiť do domu. Členovia rodiny sestry

žalovaného, ktorí neskôr navštevovali žalobkyňu, sa počas návštev nesprávali ako hostia

a sami vyvolávali konflikty správaním sa v nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaného tak,

akoby išlo o ich majetok. Nesprávne právne posúdenie veci vytkol odvolaciemu súdu aj

v otázke účinkov vznesenej námietky premlčania. Stav, kedy mal žalovaným údajne po prvý

raz hrubo porušiť dobré mravy, pretrváva podľa názoru odvolacieho súdu od 5. októbra 2004,

všeobecná premlčacia doba preto uplynula 5. októbra 2007. Keďže žalobkyňa podala žalobu

až 26. septembra 2008, uplatnila právo po uplynutí premlčacej doby; aj rozšírené dôvody

vrátenia daru uplatnila až v priebehu súdneho konania 2. júna 2009, teda po uplynutí

premlčacej doby. Navyše, podľa názoru žalovaného možno námietku premlčania vzniesť

v súdnom konaní kedykoľvek, teda až do jeho právoplatného skončenia. Právo vzniesť

námietku premlčania žiadny predpis nekoncentruje do určitého štádia súdneho konania.

Z uvedených dôvodov žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu buď

zrušil (a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie) alebo zmenil tak, že potvrdí rozsudok súdu

prvého stupňa a žalovanému prizná náhradu trov konania.

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že skutkové a právne dôvody uvádzané

žalovaným v dovolaní nemajú opodstatnenie. Navrhla dovolanie zamietnuť a jej priznať

náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátkou (

ods. 1 ) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( ),

prejednal dovolanie bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

1. So zreteľom na ustanovenie dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo

k procesnej vade v zmysle V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Žalovaný žiadnu z vád tejto povahy v dovolaní neuplatnil a v dovolacom konaní

existencia takejto vady nevyšla najavo.

2. V súlade s ustanovením dovolací súd skúmal tiež to, či v konaní

nedošlo k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ). Žalovaný ani vadu tejto povahy v dovolaní neuplatnil a v dovolacom konaní

jej existencia nevyšla najavo.

3. Dovolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery.

Podľa názoru dovolateľa spočíva napadnutý rozsudok na nesprávnom právnom

posúdení veci v dôsledku toho, že odvolací súd: a/ zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery o správaní žalovaného hrubo poškodzujúcom dobré mravy v zmysle

, b/ vychádzal z nesprávnej interpretácie ustanovení

o premlčaní.

4.1. V zmysle sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak

sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré

mravy. V tomto ustanovení je upravený osobitný spôsob zániku darovacieho vzťahu, ku

ktorému dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému,

ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo členom jeho rodiny. Za

členov rodiny darcu treba považovať predovšetkým jeho manžela, rodičov a deti a spravidla

tiež ostatných príbuzných v priamom rade ako aj súrodencov, výnimočne aj ďalšie osoby

v rodinnom alebo obdobnom pomere, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako

vlastnú ujmu (R 88/1998).

Právo darcu domáhať sa vrátenia daru vzniká darcovi okamihom správania

obdarovaného, ktoré naplňuje znaky uvedené v . Pokiaľ darca

toto právo realizuje, zaniká darovací vzťah momentom, keď prejav vôle darcu (výzva na

vrátenie daru) došiel obdarovanému.

Ustanovenie umožňuje vyvodiť zodpovednosť za

porušenie morálnych pravidiel správania – súhrnu určitých historicky nemenných a všeobecne

v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno

považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie hrubo

porušujúce tieto morálne pravidlá. Uvedené ustanovenie, ktoré za relevantné označuje len

správanie obdarovaného, nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú

postihnúť aj dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného, hoci i jemu blízkych

(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnený v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 63/2004).

Právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného

voči darcovi. Toto právo nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri

menej významnom porušení dobrých mravov obdarovaným (R 31/1999). Predpokladom

vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky

významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých

mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia dobrých mravov spôsobom

vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou), pričom jeho

vonkajším prejavom môžu byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci,

hrubý nezáujem a pod. V súlade s možno za právne relevantné

považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je

rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Pri posudzovaní správania

obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle,

či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu

(princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého

správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa

vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva alebo

nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je

príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny.

V kladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom

vyvolanú) reakciu obdarovaného (i keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako

hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného,

ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu (porovnaj rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

V preskúmavanej veci je v spise na č.l. 8 založený právny úkon darkyne (žalobkyne)

adresovaný obdarovanému (žalovanému) obsahujúci výzvu, aby jej vrátil 1/2 darovaných

nehnuteľností; výzva na vrátenie daru bola spísaná právnym zástupcom žalobkyne

9. júla 2007 a preukázateľne doručená žalovanému 1. augusta 2007. V konaní na súdoch

nižších stupňov nebolo namietané, že by tento úkon žalobkyne nevykazoval znaky platného

právneho úkonu ( a nasl. ). Časť II. tejto výzvy obsahuje skutkové

vymedzenie dôvodu požadovaného vrátenia daru – konkretizované nevhodné správanie

k obom rodičom. Pri zohľadnení osoby samotnej žalobkyne možno konštatovať, že vo výzve

žalovanému vytkla, že od jeho odsťahovania sa z darovaného domu (od 16. decembra 2006)

až doposiaľ (t.j. do dňa výzvy na vrátenie daru), ju ako matku nenavštevuje, neprejavuje o ňu

opravdivý záujem, ktorý by mal prejavovať syn svojej matke ... ani v čase, keď trpela

vážnymi zdravotnými problémami a vzhľadom na vek potrebovala jeho oporu, opateru

a pomoc.

Dovolací súd interpretáciou predmetnej výzvy dospel k záveru sčasti odlišnému od

názoru odvolacieho súdu, ktorý aj samo odsťahovanie sa žalovaného s rodinou z darovaného

domu považoval za žalobkyňou uplatnený dôvod pre vrátenie daru. Podľa názoru dovolacieho

súdu sa odkaz na toto odsťahovanie v predmetnej výzve uvádza len za účelom vymedzenia

začiatku doby, po ktorú sa žalovaný správal spôsobom, ktorý žalobkyňa považovala za hrubo

porušujúci dobré mravy (teda samo odsťahovanie nie je žalobkyňou považované za dôvod na

vrátenie daru). Inak ale dovolací súd súhlasí s podstatou skutkových a právnych záverov

odvolacieho súdu, že určité konanie žalovaného (viď ďalej) v čase od 16. decembra 2006 do

výzvy žalovanej na vrátenie daru, vyjadrujúce jeho nezáujem o ňu v situácii, kedy potrebovala

jeho oporu a pomoc, vykazuje znaky pokračujúceho alebo opakovaného správania hrubo

porušujúceho dobré mravy a v dôsledku tohto relevantného podľa § 630 Občianskeho

zákonníka.

Dovolací súd sa po preskúmaní veci stotožňuje so záverom súdov oboch nižších

stupňov, že k narušeniu vzťahov medzi darcami a obdarovaným došlo v minulosti z dôvodov

daných na oboch stranách. Bezpochyby sa na ňom výrazne podieľalo najmä správanie

manžela žalobkyne (otca žalovaného). Osobitne ale treba zdôrazniť, že zo spisu nevyplýva, že

by podiel na zlej kvalite vzťahov mala aj sama žalobkyňa; dokonca sú náznaky, že sa snažila

prejavy konfliktov tlmiť (č.l. 40 spisu).

Odhliadnuc od dôvodov, ktoré viedli v minulosti k zhoršeniu pôvodne dobrých (alebo

aspoň uspokojivých) vzťahov medzi žalobkyňou a jej manželom na jednej strane a žalovaným

na druhej strane považoval dovolací súd za potrebné zamerať pozornosť na správanie sa

žalovaného k žalobkyni po smrti otca (manžela žalobkyne). Podľa názoru dovolacieho súdu

bolo potrebné na úmrtie otca žalovaného a situáciu, ktorá tým nastala, hľadieť ako na novú

skutočnosť v ich vzájomných vzťahoch, resp. ako na podstatnú okolnosť, ktorá mala

znamenať a priniesť zmenu, a ktorá dôsledkami a možnosťami pre budúci vývoj vzťahov

mala byť aspoň čiastočným zlomom. Dovolací súd má na mysli predovšetkým tú

dokazovaním preukázanú skutočnosť, že v prípade predmetného konfliktu v rodinných

vzťahoch išlo predovšetkým o konflikt otca a syna. Zo spisu nevyplýva, že by konflikt matky

a syna, pokiaľ vôbec existoval, mal takú istú intenzitu. Podľa názoru dovolacieho súdu treba

v danom prípade pri uplatnení vyššie spomenutého princípu vzájomnosti (teda pri

posudzovaní správania darcu a obdarovaného z aspektu, či darca sám nevyvolal správanie

obdarovaného hrubo narušujúce dobré mravy) vychádzať z toho, že v životne osobitne ťažkej

situácii matky (darkyne), danej nielen smrťou jej manžela, s ktorým žila v spoločnej

domácnosti, ale tiež jej osobnou odkázanosťou na pomoc iných, zdravotnými problémami

a vekom, je predovšetkým na synovi (obdarovanom), aby on prejavil záujem o matku,

a nečakal, že (a či) matka prejaví záujem o neho. Z týchto aspektov treba správanie sa

žalovaného k žalobkyni po 2. apríli 2007 považovať za neadekvátne. Dovolací súd

s poukazom na základné, historicky nemenné etické normy považuje za samozrejmé, že

dospelý syn prejavuje záujem o situáciu, v ktorej sa nachádza jeho matka (osobitne o situáciu

spojenú s úmrtím jej manžela, ktorá je všeobecne vnímaná ako osobitne ťaživá) a nečaká na

to, že ho o nej bude sama informovať. Rovnako za samozrejmé a zodpovedajúce dobrým

mravom považuje, že syn je v takejto životnej situácii matke oporou aj bez jej vyzvania, teda

nielen vtedy, keď ho o ňu požiada. Ako nevhodný, nechápajúci etickú stránku vzťahov

v rodine a priečiaci sa morálke považuje dovolací súd argument žalovaného, ktorým sa

v konaní bránil, že totiž v darovacej zmluve sa nezaviazal poskytovať žalobkyni starostlivosť

(viď jeho odvolanie na č.l. 58 spisu). Pokiaľ sa žalovaný v priebehu konania vyjadril, že

„nepovažoval za vhodné, aby zisťoval, či niečo nepotrebuje“ (č.l. 65 spisu), vyjadril tým

jednoznačne, že o matku nemá záujem. Z aspektu tohto vyjadrenia sa už potom len ako

účelové javia jeho tvrdenia, že pracuje v zahraničí a je pracovne mimoriadne vyťažený. Syn,

ktorý má skutočný záujem o matku a zaujíma sa o jej život a situáciu, v ktorej sa nachádza,

nájde čas a príležitosť na prejavenie svojho záujmu a tiež vhodný spôsob, ako ho prejaviť, a to

napriek okolnostiam uvádzaným žalovaným. Takto chápaný skutočný záujem môže

prejavovať, i keď sa nachádza na vzdialenom mieste. A naopak, skutočný záujem nemožno

vyvodzovať len z jeho samotnej fyzickej prítomnosti, napríklad pri krátkodobej návšteve. Na

závere, že v čase po smrti otca išlo o stav dlhodobého nezáujmu žalovaného o žalobkyňu

nemôžu preto nič zmeniť ani jeho sporadické, krátkotrvajúce návštevy matky na Vianoce

a Veľkú noc.

V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že správanie žalovaného

k darkyni v čase, do ktorého spadá aj odvolacím súdom správne osobitne zohľadnené úmrtie

manžela žalobkyne (2. apríla 2007), podstatným spôsobom meniace dovtedajšie pomery,

nezodpovedalo z hľadiska etického a morálneho všeobecne uznávaným pravidlám vzťahu

syna k matke a hrubo narúšalo dobré mravy v zmysle .

Vzhľadom na tento záver, korešpondujúci so záverom odvolacieho súdu, nebolo už potrebné

v dovolacom konaní podrobiť posúdeniu správnosť ďalších právnych záverov odvolacieho

súdu, z ktorých vyvodil, že správanie žalovaného (napríklad vo vzťahu k sestre a jej rodine)

vykazovalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov.

4.2. V zmysle sa právo premlčí, ak sa nevykonalo

v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110 ). Na premlčanie

súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané

právo veriteľovi priznať.

Právo darcu na vrátenie daru ( ) podlieha premlčaniu vo

všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po

prvý raz ( ). Pri premlčaní tohto práva je významný charakter

relevantného správania obdarovaného. Premlčacia doba plynie totiž odlišne vtedy, keď ide

o správanie hrubo porušujúce dobré mravy, ktoré spočíva v jedinom (jednorazovom alebo

samostatnom) konaní obdarovaného, a vtedy, keď ide o sústavné (pokračujúce alebo

opakované) správanie obdarovaného relevantné podľa . Pokiaľ

v prípade jednorazového správania obdarovaného hrubo porušujúceho dobré mravy začína

plynúť premlčacia doba dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k tomuto správaniu,

v prípade, že k takémuto správaniu hrubo sa priečiacemu dobrým mravom dochádza v dlhšom

časovom období, je pre záver o dôvodoch pre vrátenie daru určujúci čas posledného správania

obdarovaného, ktoré vykazuje znaky relevantné v zmysle .

V preskúmavanej veci bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že

k správaniu obdarovaného, ktoré vykazuje znaky hrubo porušujúce dobré mravy, dochádzalo

počas celého obdobia po smrti otca žalovaného (2. apríla 2007). Žaloba bola podaná na súde

26. septembra 2008, teda pred uplynutím trojročnej premlčacej doby. V žiadnom prípade

preto nemohlo dôjsť k premlčaniu práva žalobkyne na vrátenie daru.

Keďže odvolací súd dospel k správnemu právnemu záveru, že v danej veci bolo právo

na vrátenie daru uplatnené žalobou pred uplynutím premlčacej doby, nebolo už potrebné

zaoberať sa námietkou dovolateľa, že účinne možno vzniesť námietku premlčania vždy aj

v odvolacom konaní a že odvolací súd v tomto smere vychádzal z nesprávneho názoru.

Navyše, z námietky premlčania vznesenej žalovaným vo vyjadrení k odvolaniu

vyplýva, že žalovaný ju vzniesol len vo väzbe na jeho správanie sa k sestre a členom jej

rodiny v roku 2004, teda to správanie žalovaného, ktoré z pohľadu záverov dovolacieho súdu

nebolo v danom prípade určujúce.

5. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že žalovaný

neopodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle Vzhľadom na to

jeho dovolanie zamietol podľa

6. Podstata dovolateľom v doplnení dovolania obsiahnutej námietky, že mu pri

rozhodovaní o trovách konania bola odňatá možnosť pred súdom konať ( )

tým, že odvolací súd vychádzal z cenových relácií z roku 2002 a niektoré ustanovenia

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „vyhláška“) nie je námietkou týkajúcou sa procesne nesprávneho postupu,

ale námietkou o (ne)správnosti skutkových zistení súdu a ich právneho posúdenia. Dovolací

súd pripomína svoje konštatovanie v tejto veci (viď 1.), že v dovolacom konaní procesné vady

konania v zmysle nevyšli najavo. Procesná prípustnosť dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu o trovách konania je v ustanovení vylúčená.

7. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu požiadala o priznanie

náhrady trov dovolacieho konania a požadovanú náhradu vyčíslila. Najvyšší súd Slovenskej

republiky jej v súlade so zaužívanou praxou priznal náhradu trov dovolacieho konania vo

výške zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie

k dovolaniu vypracované advokátom, ktorý ju zastupoval už na súdoch nižších stupňov).

Vychádzal z § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky a žalobkyni priznal náhradu trov

dovolacieho konania v celkovej výške 310,93 € [303,72 € (tarifná odmena) + 7,21 € (režijný

paušál)].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2011

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková