Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 99 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (118)a6e/378456.94607a.pdf
PDF · 108.87 KB
No categories available
2Cdo/108/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Ivana Machyniaka
v právnej veci žalobkyne A. S., bývajúcej v S., R. č. X., zastúpenej JUDr. D. T., advokátom
so sídlom v B., M. č. X., proti žalovanému O. K., bývajúcemu v S., K. č. X., o vrátenie daru,
vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. V - 2 - 9 C 88/1993, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v B. z 5. decembra 2006 sp. zn. 6 Co 133/05
t a k t o :
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 5. decembra 2006 sp. zn. 6 Co 133/2005
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 11. mája 2004 č.k. V - 2 – 9 C 88/1993-418
uložil žalovanému vrátiť žalobkyni dar a to 15/24 z parcely č. X. diel 1 – záhrady
2 2
o výmere X. m, 15/24 z parcely č. X. diel 2 zastavanej plochy o výmere X. m, nachádzajúce
sa v katastrálnom území S. a zapísané na LV č. X. v Katastrálnom úrade v B., Správa katastra
M. a ¾ z nehnuteľnosti a to domu s číslom súpisným X. na parc. č. X. nachádzajúceho sa
v katastrálnom území S. zapísaného na LV č. X. v Katastrálnom úrade B. – Správa katastra
M. v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorý nadobudol na základe darovacej zmluvy
z 20.2.1991 registrovanej Štátnym notárstvom B. vidiek dňa 11.3.1991 pod číslom RI 391/91
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Taktiež zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni trovy
konania. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že negatívne správanie sa žalovaného
po darovaní vyššie uvedených nehnuteľností bolo najmä voči žalobkyni sústavne značnej
intenzity a tiež táto sústavnosť sa prejavovala aj voči deťom žalobkyne, najmä voči synovi E.
K.. Po darovaní vyššie citovaných nehnuteľností žalovaný nerešpektoval predbežné opatrenie
prvostupňového súdu a vykonával investičné a rekonštrukčné práce na nehnuteľnostiach jemu
darovaných, čím sústavne vyhrocoval vzťahy v rodine žalobkyne. Uvedené správanie
žalovaného voči žalobkyni po darovaní nehnuteľností ako aj po podaní návrhu malo
jednoznačne charakter hrubého porušovania dobrých mravov a nebolo len reakciou
obdarovaného na jej správanie (vzájomnosť), pretože takéto jeho správanie bolo jednoznačne
v nepomere k správaniu sa žalobkyne ako darkyne voči nemu pri ich vzájomných stretnutiach
a nejednalo sa teda o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi nimi v zmysle
ustálenej súdnej praxe. Taktiež sa nejednalo podľa názoru súdu v jeho správaní voči
žalobkyni o prostú nevďačnosť žalovaného voči nej. Tak tomu by bolo jedine vtedy, keby
okrem nej (prostej nevďačnosti) neexistovalo aktívne hrubé a vulgárne správanie sa
žalovaného voči nej spolu s jeho fyzickým násilím voči nej zadokumentovanej
v priestupkových spisoch žalovaného.
Na základe podaného odvolania zo strany žalovaného, Krajský súd v Bratislave
rozsudkom z 5. decembra 2006 č.k. 6 Co 133/2005-475 zmenil napadnutý rozsudok prvého
stupňa tak, že žalobu zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Odvolací súd
ustálil, že žaloba ktorou uplatnila žalobkyňa právo na vrátenie daru bola žalovanému
doručená dňa 24.3.1993. Týmto dňom ak by boli splnené podmienky pre vrátenie daru
uvedené v § 630 OZ, t.j. hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovaného, by došlo
k zrušeniu predmetnej darovacej zmluvy a obnovilo by sa vlastnícke právo žalobkyne
k predmetu darovania. Z toho možno vyvodiť záver, že pre posúdenie dôvodnosti žaloby
bolo rozhodné správanie sa žalovaného k žalobkyni a k členom jej rodiny ku dňu 24.3.1993.
Správanie sa žalovaného k žalobkyni a k členom jej rodiny po tomto termíne nie je právne
bezvýznamné. Právne teda odvolací súd uzavrel, že i keď vyššie opísané správanie sa
žalovaného voči žalobkyni a jej deťom do 24.3.1993 predstavuje porušenie dobrých mravov,
nejedná sa vzhľadom na všetky okolnosti prípadu o hrubé porušenie dobrých mravov.
Nezhody žalovaného so žalobkyňou boli zrejmé dôsledkom zlého vzťahu medzi žalobkyňou
a manželkou žalovaného. Nakoľko správanie sa žalovaného voči žalobkyni v rozhodnom čase
t.j. do 24.3.1993 nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, žalobkyni
nevzniklo právo na vrátenie daru v zmysle ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. To boli
dôvody pre ktoré zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietol.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním žalobkyňa. Jeho prípustnosť
odôvodňovala ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. (nesprávne právne posúdenie). Žiadala, aby dovolací súd napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytýkala odvolaciemu súdu,
vzhľadom na rozsiahle vykonané dokazovanie, že závadné správanie žalovaného opísané
odvolacím súdom do 24.3.1993 nepredstavuje hrubé porušenie dobrých mravov vzhľadom
na všetky okolnosti prípadu. Vyhrážanie žalovaného, že ju zabije, vytiahol na ňu paralyzér
v marci 1993, zamedzoval jej prístup do domu a do záhrady. Podobne rovnakým
spôsobom sa vyhrážal i ostatným členom rodiny. Správanie žalovaného predstavuje
hrubé porušenie dobrých mravov v zmysle ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka
a zakladá jej oprávnený a plne dôvodný právny nárok na vrátenie daru. Taktiež
nie je vecne správne a dôvodné tvrdenie odvolacieho súdu, že v zmysle ustanovenia
§ 630 Občianskeho zákonníka pre vrátenie daru v jej prípade je právne významné len
správanie žalovaného do dňa 24.3.1993, kedy bola doručená žaloba žalovanému zo strany
súdu prvého stupňa. Takéto tvrdenie odvolacieho súdu nemá oporu v platnom Občianskom
zákonníku. Je tak v rozpore s ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka, ktoré
stanovuje, že má ísť o také správanie, ktoré nie je ohraničené žiadnym momentom či
okamihom. Takéto správanie by naďalej pretrvávalo aj po obdržaní žaloby žalovaným
zo strany súdu prvého stupňa tým viac zakladalo a zakladá zákonnú povinnosť pre
žalovaného vrátiť jej predmetný dar.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne navrhol dovolanie žalobkyne
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b) konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho ako ich
dovolateľka označila, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka žiadnu z týchto vád nenamietala
a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a jej existencia nevyšla
v dovolacom konaní najavo.
Dovolateľka namietala, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia
daru ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje
dobré mravy.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia
práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len
samotná jeho nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri
posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé
porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že
treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť či tento sám sa nespráva voči
obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou
nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom
prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného
i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi
darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie
dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa
obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.
V zmysle týchto zásad odvolací súd vec neposudzoval. Závery odvolacieho súdu, že
nezhody žalovaného so žalobkyňou boli zrejme dôsledkom zlého vzťahu medzi žalobkyňou
a manželkou žalovaného, ktoré vylúčil závadné správanie sa obdarovaného voči darkyni,
neobstoja. Výsledky vykonaného dokazovania nasvedčujú, že správanie žalovaného voči
žalobkyni po darovaní nehnuteľnosti a ako aj po podaní návrhu malo jednoznačne charakter
hrubého porušenia dobrých mravov a nebolo len reakciou obdarovaného na jej správanie.
Negatívne správanie žalovaného po darovaní nehnuteľností bolo voči žalobkyni sústavne
značnej intenzity a tiež táto sústavnosť sa prejavovala aj voči deťom žalobkyne najmä voči
synovi E. K.. Žalovaný po darovaní nehnuteľností nerešpektoval predbežné opatrenie
prvostupňového súdu v predmetnej veci a aj napriek tomu vykonával investičné
a rekonštrukčné práce na nehnuteľnostiach, ktoré mu boli darované a zároveň sústavne
vyhrocoval vzťahy v rodine žalobkyne. Žalovaný vyvolal súdne spory aj voči svojmu
bratovi E. K. s cieľom vylúčiť ho z užívania nehnuteľností, ktoré spoločne ako
spoluvlastníci užívajú. Aktívne hrubé a vulgárne správanie žalovaného voči
žalobkyni, spolu s jeho fyzickým násilím voči nej bolo aj zadokumentované
v priestupkových spisoch žalovaného. Tieto skutočnosti odvolací súd pri hodnotení dôkazov
pominul, a preto námietky žalobkyne, že správanie voči nej je hrubým porušením dobrých
mravov, sú preto odôvodnené. Za dôvodnú treba považovať ďalšiu námietku
týkajúcu sa dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. podľa
ktorej táto vada konania spočíva v tom, že pre vrátenie daru je právne významné len správanie
sa žalovaného do dňa 24.3.1993, kedy bola doručená žaloba žalovanému zo strany súdu
prvého stupňa. Takýto záver odvolacieho súdu nemá oporu v ustanovení § 630 Občianskeho
zákonníka, ktoré vyžaduje pre vrátenie daru také negatívne správanie k darcovi a členom jeho
rodiny, ktoré porušuje dobré mravy. Jedná sa o také správanie, ktoré nie je ohraničené
žiadnym momentom (od do) a ak takéto správanie naďalej pretrvávalo aj po obdržaní žaloby
žalovaným zo strany súdu prvého stupňa tým viac zakladalo a zakladá zákonnú povinnosť
pre vrátenie daru.
S ohľadom na uvedené skutočnosti je potom nepochybné, že dovolaním napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať za správny (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Najvyšší
súd Slovenskej republiky preto toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil Krajskému súdu na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
Odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1 O.s.p.),
pričom v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách doterajšieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. mája 2008
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: