Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/3/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Alžbety Beňákovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, C., D. X, proti žalovanej E. E., nar. X.X.XXXX, C., D. X, zastúpená Mgr. Petrom Masarovičom, advokátom, Advokátska kancelária Košice, Park Angelinum 2, o vrátenie daru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku -296 z 9.10.2025, Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta (I.) a žalovanej proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II.).

2.1. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie 7 550 eur s úrokom z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 7 550 eur od 24.10.2023 do zaplatenia a náhradu trov konania. 2.2. Návrh žalobca odôvodnil tým, že strany sporu boli bývalí partneri v období od roku 2019 do roku 2021, kedy žalovanej posielal na účet rôzne platby. Po rozchode 4.5.2021 žalovaná sa dopustila hrubej provokácie voči žalobcovi, ktorá mala pre neho následky v podobe trestného stíhania. V trestnom konaní úmyselne zamlčala skutočnosti, resp. zavádzala a uvádzala skreslené informácie, čím zhoršila jeho pozíciu v tomto konaní a následkom čoho žalobca uzavrel preňho nevýhodnú dohodu o vine a treste. Žalobca bol uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví a nebezpečného vyhrážania a vydierania voči žalovanej. Žalobca nevedel ovládnuť svoje činy, správal sa živočíšne. Poukázal na to, že jeho otec vedie spor o zaplatenie nájomného voči žalovanej a ako pomstu podala matka žalovanej F. E. na žalobcu trestné oznámenie. Ide o pokus o diskreditáciu jeho osoby a privodenie premeny podmienečného trestu na výkon trestu odňatia slobody. Žalobca vyzval listom žalovanú z 10.10.2023 na vrátenie daru 12 753,30 eur. Aby sa predišlo sporom a špekuláciám zo strany žalovanej upravil po písomnom vyjadrení žalovanej sumu tak, že ju znížil o platby, ktoré žalovaná v prebiehajúcom spore o zaplatenie nájomného označila ako platby na nájomné a žiada 7 550 eur. 2.3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe navrhla, aby súd žalobu zamietol. Odmietla, že by od žalobcu prijala akýkoľvek dar okrem snubného prsteňa, ktorý mu vrátila. Finančné platby predstavujú prostriedky, ktoré boli použité na úhradu spoločných nákladov súvisiacich so životom žalobcu a žalovanej v spoločnej domácnosti v byte žalovanej na D. G. X H. C., ktorý v rokoch 2019 až 2021 spoločne užívali. S užívaním bytu ako aj spoločným životom v ňom vznikali náklady, a to úhrada nákladov za bývanie - SIPO, úhrada prípadných nedoplatkov za služby spojené s užívaním bytu, nakupovanie potravín a úhrada ďalších nákladov spoločného života (výlety, dovolenky). Po rozchode sa vzťahy medzi nimi zhoršili, na základe čoho si žalobca ako aj otec žalobcu (konanie vedené na MS Košice pod č.k. ) začal

uplatňovať voči nej fiktívne nároky. Žalovaná rovnako poukazovala peňažné prostriedky na účet žalobcu, pokiaľ tento zaplatil napríklad spoločný obed, výlet, nákup, resp. iné bežné výdavky. Celkovo ide o sumu cca 2 310,83 eur. 2.4. Súd po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa , , citoval z rozhodnutí R 31/1999, R 61/1997, R 88/1998 a pri posudzovaní správania obdarovanej konštatoval, že treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Poukázal pritom na rozhodnutie . 2.5. Konštatoval, že žalobca svoj nárok na vrátenie daru založil na tom, že žalovaná o ňom šírila nepravdivé informácie o tom, že si nehľadá prácu, že je lenivý. Žalobca v tomto smere predložil čestné vyhlásenia I. F. a tiež bola vypočutá J. K. B. (matka žalobcu), z ktorých dôkazov vyplynulo, že vo februári 2021 sa žalovaná o žalobcovi vyjadrila, že nič nerobí a nechce sa zamestnať, pričom ona ho musí živiť. Žalobca na preukázanie nepravdivosti tvrdení predložil svoje žiadosti o zamestnanie, z ktorých vyplynulo, že reagoval na pracovné ponuky zaslaním životopisu, pričom ide o jeho 11 zaslaných žiadostí z obdobia mája a júna 2021 (obdobie rozchodu strán sporu), predložil tiež dve žiadosti z februára 2021, jednu z apríla 2021 a dve z júna 2020 a po jednej z júla, augusta, septembra a októbra 2020. Pokiaľ žalovaná žalobcovi vyčítala, že si nehľadá prácu, resp. nepovažovala jeho snahu za dostatočnú, pričom sa podľa jej výpovede zameral na oblasti, ktoré nebolo možné vzhľadom na záujem o prácu obsadiť, a preto medzi nimi vznikali nezhody, či napätie, uvedené nie je takým excesom v rámci partnerských vzťahov, ktoré by odôvodňovalo hodnotenie správania sa žalovanej voči žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi. Je prirodzené, že partneri v rámci spolužitia majú od seba navzájom určité očakávania a riešenia i takéto záležitosti medzi nimi. Súd konštatoval, že nebolo preukázané, že by ho žalovaná osočovala, či mu v tejto súvislosti nadávala, či ponižovala. Pokiaľ to žalovaná riešila i verejne a pred známymi napríklad s ich spoločným známym a kamarátom L. D. a I. F., z uvedeného nie je možné podľa názoru súdu uzavrieť, že toto správanie žalovanej dosiahlo takú mieru intenzity hrubo negatívneho správania sa voči žalobcovi, či vykazovalo taký sústavný charakter, aby jej konanie súd posúdil ako rozporné s dobrými mravmi. Všeobecná vedomosť I. F. o podobných vyjadreniach žalovanej pred ostatnými (nijako nešpecifikovanými) osobami, či takéto tiež nekonkrétne tvrdenie od žalobcu pre potvrdenie a preukázanie takýchto žalobcom prezentovaných osočujúcich či hanlivých vyjadrení žalovanej nestačia. V danom prípade by bolo možné kvalifikovať správanie sa žalovanej voči žalobcovi skôr ako nekorektné, ale nie v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca naviac tvrdil ale nepreukázal konkrétny negatívny vplyv na jeho spoločenské postavenie, či priateľské vzťahy s inými osobami. 2.6. Súd rovnako konštatoval, že žalobca zodpovedá za svoje konanie i za to, ktoré vyústilo do jeho trestnej činnosti. Žalovaná vypovedala, pretože zbil ich spoločného kamaráta a pociťovala vzhľadom na obsah nahrávky z tohto incidentu, ktorú jej žalobca sám poslal obavu i o seba samú. Žalobca potvrdil, že bol uznaný vinným a potrestaným i za konanie nielen vo vzťahu k L. D., ale i k samotnej žalovanej (vydieranie). Pokiaľ žalovaná mala za to, že napriek existencii pomeru k žalobcovi v minulosti vypovedať môže, jej postoj bol predovšetkým v súlade so záujmami spoločnosti na objasnení trestnej činnosti. 2.7. Na základe uvedeného zhodnotením žalobcom prezentovaných dôvodov pre vrátenie daru, v nadväznosti na vykonané dokazovanie súd konštatoval, že nezistil u žalovanej také správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, ktoré by viedlo k naplneniu zákonných predpokladov podľa , a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. 2.8. Vo vzťahu k splneniu podmienky darovania finančných prostriedkov žalovanej žalobcom ako predpokladu ich vrátenia podľa súd nad rámec nepreukázania správania sa žalovanej v rozpore s dobrými mravmi uviedol, že žalobca podľa svojich tvrdení a ním predložených výpisov z účtu žalovanej na jej účet zaslal 12 753,30 eur, ktoré v žalobe označil ako dar. Zároveň vo výpovedi uviedol, že priemerné mesačné výdavky žalovanej predstavovali 400 eur, priemerné dary žalobcu voči žalovanej boli 470 eur. Žalobca tak tvrdí, že dary pre žalovanú predstavovali 13 630 eur, t.j. 470 eur x 29 mesiacov ich vzťahu a preukázateľne zaslal 12 753,30 eur, z ktorých nežiada platby 5 200 eur, ktoré žalovaná označuje platbami za nájomné, ktoré mala platiť otcovi žalobcu. Žalobca si však počas konania odporuje, keďže vo svojich ostatných vyjadreniach túto sumu považuje už len za príspevok na úhradu nákladov. 2.9. Subjektívny prvok darovania predstavuje vôľa darcu obdarovať alebo dohoda strán, že transakcia je bezplatná. Existenciu vôle obdarovať možno považovať za kauzu darovacieho vzťahu. Kauza je ekonomický dôvod sledovaný právnym vzťahom. Stotožňovať kauzu s právnym vzťahom nie je správne. Právny dôvod poskytuje odpoveď na otázku, prečo má dlžník povinnosť, hospodársky dôvod je odpoveďou na otázku, prečo dlžník právny úkon vôbec urobil. Súd poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30. januára 2002 sp.zn. , ako aj komentár k (Števček M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.).

2.10. Súd uzavrel, že nebolo tvrdené a preukázané, že by finančné prostriedky 7 550 eur boli žalovanej darované s výslovným prejavom vôle tak, ako bolo uvedené vyššie. Poukázal na spôsob hospodárenia a konštatoval, že z uvedeného mal za preukázanú dohodu strán sporu na spoločnej úhrade výdavkov súvisiacich s ich spoločným životom a nákladmi s tým spojenými. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že suma 7 550 eur bola žalovanej poskytnutá ako dar a nie na spoločné hospodárenie strán sporu počas ich spolužitia a zabezpečovania ich potrieb. V nadväznosti na to potom nebolo významné, že či mala byť presná polovica výdavkov, ani to, či žalovaná podľa žalobcu nepreukázala všetky výdavky na spoločné potreby strán sporu, ktoré mali byť potom minimálne v sume 15 000 eur, keď žalobcom nebolo vyvrátené spoločné podieľanie sa na nákladoch a ich vzájomných úhradách. Naviac, z výsluchu žalovanej vyplynulo, že bola v čase ich vzťahu zamestnaná so stabilným príjmom 1 200 eur. Darovanie potom nepôsobí v kontexte uvedeného uveriteľne, keď žalobca nemal stabilný príjem a bol odkázaný i na pomoc rodičov a žalovanú mal obdarovávať pravidelne bez konkrétnej príležitosti (nad rámec príležitostí obvyklých narodeniny, Vianoce), a to napríklad i v čase, kedy vzťahy medzi žalobcom a žalovanou už boli narušené (výpoveď žalobcu). 2.11. O trovách konania súd rozhodol podľa , , .

3.1. Žalobca napadol rozsudok včas podaným odvolaním, a to v celom rozsahu z dôvodov podľa , . 3.2. Tvrdil, že súd nesprávne posúdil podstatu platieb ako dar a dopustil sa rozporu v skutkovom zistení. Súd dospel k záveru, že platby neboli darom ale úhradou spoločných výdavkov. V bodoch 8. až 38. rozsudku akceptoval tvrdenie žalovanej, že po presťahovaní sa k otcovi odvolateľa existovala dohoda, podľa ktorej mal SIPO platiť otec odvolateľa a žalovaná sa mala naďalej starať o stravu a spoločnú domácnosť. Zároveň súd konštatoval, že žalobca pokračoval v pravidelných platbách žalovanej v nezanedbateľných výškach. Ak podľa dohody žalovaná nemala platiť SIPO a jej rolou bolo hradiť chod domácnosti, aký právny dôvod potom mali mať opakujúce sa platby odvolateľa. Súd kľúčovú nezrovnalosť nevysvetlil, čo predstavuje závažnú chybu v skutkovom zistení podľa . 3.3. Súd sa nevysporiadal v číselných nezrovnalostiach v tvrdeniach o SIPO a refundáciách. Podľa verzie žalovanej polovica SIPO vychádzala približne na 62 eur, inokedy na eur mesačne, čo pri tom istom byte nemá ekonomický zmysel. Rozsudok má matematické rozpory, súd neoveril a verziu o spoločných nákladoch prevzal bez kritickej analýzy a verifikácie. Toto konanie predstavuje závažné pochybenie pri zisťovaní skutkového stavu. 3.4. Výška platieb výrazne prevyšovala bežné výdavky. Celkovo preukázateľné výdavky na spoločnú domácnosť boli 34 251 eur, čo predstavuje 1 181 eur na mesiac. V celkových výdavkoch sú započítané len potraviny, pohonné hmoty a základné vybavenie bytu. Hry a ďalšie položky, ktoré by protistrana mohla namietať neboli započítané. Priame platby na účet žalovanej 13 194 (454 eur mesačne) a celkový výdaj odvolateľa 47 445 eur (1 636 eur mesačne) naproti tomu žalovaná preukázala výdavky len vo výške cca 7 500 eur mesačne, t.j. 258 eur na mesiac. Tento nepomer jasne dokazuje, že platby odvolateľa žalovanej nemohli predstavovať úhradu bežných výdavkov, ale išlo o bezodkladné prevedenia nad rámec spoločných výdavkov. 3.5. Súd sa nadmerne zaoberal útratami za hry pri skúmaní bonity odvolateľa, avšak tieto útraty za hry sa pohybovali vo výške 2-3 % z celkových nákladov vynaložených odvolateľom. Odvolateľ vie jasne preukázať, že suma minimálne 48 445 eur bola minutá na základné potreby ako potraviny, pohonné hmoty a drogéria, čo je v ostrom rozpore s cca 7 500 eur preukázaných žalovanou. Z toho dôvodu žiada, aby odvolací súd jednoznačne uznal, že odvolateľ hradil v podstate všetky náklady a nad rámec týchto nákladov ešte žalovanej zaslal 13 194 eur, pričom sa nejednalo o spoločné náklady na domácnosť, ale o dar. 3.6. Žalovaná vlastný byt prenajímala, pričom za 20 mesiacov si takto privyrobila ďalších 9 000 eur, o ktoré sa nedelila a použila na vlastnú spotrebu. 3.7. Súd selektívne hodnotil výpisy z bankových účtov. Takéto rozdielne hodnotenie tej istej dôkaznej stopy predstavuje porušenie zásady nestrannosti a rovnosti strán. 3.8. Súd nesprávne uložil dôkazné bremeno. V bode 38. konštatuje, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že suma 7 550 eur bola žalovanej poskytnutá ako dar. Tým sa dopustil závažnej procesnej chyby. Podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie bezodplatný prevod peňazí zakladá vyvrátiteľnú domnienku daru. Dôkazné bremeno preukázať, že išlo o úhradu konkrétnych výdavkov alebo iný právny titul, malo podľa prejsť na žalovanú. Na miesto toho súd obrátil postup a chybne vyžadoval dôkaz od odvolateľa.

3.9. Súd nesprávne aplikoval pravidlá výkladu vôle. Poukázal na body 37. a 38. rozsudku a záver v nich uvedený je v priamom rozpore so skutkovým zistením v bode 21. rozsudku, kde odvolateľ vo výsluchu uviedol, že žalovanej poskytoval finančné dary z lásky, neskôr aby mal pokoj a že na chod domácnosti žalovanej neposielal. Súd mal povinnosť túto subjektívnu vôľu darcu pri výklade zohľadniť, čo neurobil. Jeho konanie je tak v rozpore s . 3.10. Odvolateľ tvrdí, že neexistuje dôveryhodný dôkaz o dohode o delení výdavkov a vyhradzuje sa proti tvrdeniu v rozsudku, že žalobca si počas konania odporuje, keďže vo svojich ostatných vyjadreniach túto sumu považuje už za jeho príspevok na úhradu nákladov, nakoľko si nie je vedomý takéhoto vyjadrenia, vyjadril sa len všeobecne, že môže ísť o časť nákladov žalovanej, ale nikde neuviedol, že túto sumu považuje za jeho príspevok na úhradu nákladov. 3.11. Napriek tvrdeniam žalovanej o existencii spoločnej pokladnice a dohode o spoločnom hospodárení, táto súdu nepredložila dostatočne konkrétne a verifikovateľné dôkazy, ktoré by preukázali, že všetky prostriedky prijaté od odvolateľa boli použité na úhradu spoločných výdavkov. Obhajoba žalovanej je založená na nepodložených a vnútorne protichodných tvrdeniach, ktoré súd prijal bez potrebnej kritickej analýzy. Súd sa mylne uspokojil s povrchnou obhajobou a bez overenia si vnútornej konzistencie a dôkaznej hodnosti, jednoducho prijal konštatovania žalovanej za skutočnosť. Tým sa dopustil závažnej procesnej chyby. Je neprijateľné, aby komplexné tvrdenie týkajúce sa desiatok finančných transakcií bolo podporené len niekoľkými z kontextu vytrhnutými SMS správami. 3.12. Správanie žalovanej predstavuje hrubé porušenie dobrých mravov, čo súd nesprávne bagatelizoval. Súd uznal, že žalovaná šírila o odvolateľovi nepravdivé informácie, pričom toto nepovažoval za porušenie dobrých mravov. Tento záver je v priamom rozpore s judikatúrou a ignoruje závažnosť a sústavnosť jej konania. Sústavnosť a intenzita správania naplňujúca znaky hrubého porušenia. Súd v bodoch 27. a 30. správne uvádza, že za hrubé porušenie možno považovať správanie vyznačujúce sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou, pričom jeho vonkajším prejavom môžu byť hrubé urážky. Tvrdí, že konanie žalovanej malo všetky tieto znaky, systematické hanobenie, úmyselná provokácia podstrčením SMS správ a ich vytlačením, dlhodobý psychický nátlak. Súd bagatelizoval následky na sociálne väzby odvolateľa a opomenul zohľadniť kauzálny vzťah medzi jej úmyselnou provokáciou a následným správaním odvolateľa, ktoré malo pre neho závažné a hmatateľné následky až v podobe trestného stíhania a odsúdenia. 3.13. Priame preukázanie vedomia závažnosti konania a úmyslu. Konverzácia navyše priamo a nepochybne preukazuje, že žalovaná mala plné vedomie toho, že jej konanie spôsobí odvolateľovi psychickú ujmu a vyvolá vážny konflikt. Konanie žalovanej malo citeľný sociálny a psychologický dopad na odvolateľa. V dôsledku šírenia nepravdivých informácií o ňom stratil dôveru a podporu viacerých známych. Jeden z tohoročných priateľov L. D. žalovanej napísal „týmto ale stratil moju stranu“. Tento výrok jasne dokazuje, že správanie žalovanej priamo spôsobilo spoločenskú ujmu a narušenie osobných vzťahov odvolateľa. 3.14. Súd povinnosťou vypovedať v trestnej veci nahradil hodnotenie mravnej kvality žalovanej a úplne obišiel otázku pravdivosti a úplnosti podanej výpovede. Podstatné je, že žalovaná vo svojich výpovediach zamlčala vlastnú provokáciu a eskalovanie konfliktu, ktorou vedome vytvárala situáciu smerujúcu k vyhroteniu vzťahov a poškodeniu odvolateľa. Žalovaná so svojou matkou podala dve trestné oznámenia, ktoré orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili ako neopodstatnené. Už samotné načasovanie týchto oznámení bezprostredne po tom, ako sa protistrana dozvedela o civilnej žalobe, nasvedčuje účelovosti a snahe o diskreditáciu a kriminalizáciu odvolateľa. 3.15. Žalobca zastáva názor, že ak osoba úmyselne vyprovokuje fyzický konflikt a následne vo svojej výpovedi zamlčí podstatný fakt, že tento konflikt sama vyvolala, ide o konanie presahujúce rámec bežných partnerských konfliktov, resp. nekorektnosti. Súd nevzal do úvahy, že správanie žalovanej priamo viedlo k trestnému stíhaniu odvolateľa. Žalovaná úmyselne vyvolala konflikt, pričom podľa výpovede odvolateľa poznala jeho povahu a konala s úmyslom vyprovokovať fyzickú reakciu, a to dlhodobo. Takéto konanie nemožno považovať len za bežnú nekorektnosť alebo neobjektívnosť, ale za správanie, ktoré je v rozpore s princípmi poctivosti, čestnosti a dobrých mravov v medziľudských vzťahoch. 3.16. Odvolateľ osobitne poukázal na to, že inštitút hrubého porušenia dobrých mravov podľa predstavuje jediný zákonný nástroj, ktorým sa môže účinne brániť proti konaniu žalovanej, spočívajúcemu v dlhodobom ohováraní, cieľavedomom vyvolávaní konfliktu a následnej neúplnej výpovedi, v ktorej žalovaná zamlčala podstatné okolnosti vedúce ku konfliktu. 3.17. Uviedol, že ak súd to považuje za potrebné, navrhol vypočuť svedkyňu slečnu I. F., M. XX, C., ktorej čestné vyhlásenie tvorí prílohu tohto odvolania. 3.18. Má za to, že súd nesprávne aplikoval .

3.19. Okrem uvedeného súd neprimerane zvýšil dôkazné bremeno na odvolateľovi, hoci podľa malo byť na žalovanej, aby preukázala, že išlo o úhradu výdavkov, ignoroval princíp vzájomnosti

- správanie odvolateľa bolo priamou reakciou na provokácie žalovanej, nezohľadnil súvislosť medzi správaním žalovanej a následným trestným konaním. 3.20. Žalobca navrhol zrušiť rozsudok mestského súdu, nariadiť vrátenie daru podľa vo výške 7 550 eur, zamietnuť nárok žalovanej na náhradu trov konania, priznať odvolateľovi náhradu trov konania v plnej výške a uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť odvolateľovi súdne výdavky. 3.21. Rozsudok mestského súdu je neudržateľný pre nesprávne skutkové zistenie, pre chybnú aplikáciu hmotnoprávnych ustanovení, neúplne vykonanie dokazovania a nesprávne posúdenie intenzity porušenia dobrých mravov, keď ignoroval systematické hanobenie, provokácie a neobjektívnu výpoveď žalovanej. Na základe uvedeného je nutné rozsudok zrušiť a pôvodnú žalobu uznať za oprávnenú.

4.1. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá zotrvala na všetkých svojich procesných podaniach. Poukázala na svoje právne argumenty uvedené v písomných a ústnych vyjadreniach, s ktorými sa súd v plnej miere stotožnil a premietli sa v jeho rozhodnutí. Žalovaná poukázala na to, že žalobca vo svojom odvolaní zotrváva na ním už použitej právnej argumentácii, pričom túto žalovaná naďalej považuje za účelovú, nemajúcu oporu v platných právnych predpisov ani v ustálenej rozhodovacej praxi. 4.2. Žalovaná sa plne stotožňuje s argumentáciou súdu vychádzajúcej z vykonaného dokazovania, že žalovaná sa voči žalobcovi nikdy nedopustila takého konania, ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy. Bežné partnerské hádky v súvislosti s nedostatočnou aktivitou žalobcu pri hľadaní si zamestnania alebo v súvislosti so žiarlivosťou z dôvodu prezerania si zoznamovacích internetových stránok žalobcom nikdy zo strany žalovanej nevyústil do takého konania, ktoré by bolo možné považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. 4.3. V druhom rade žalovaná poukázala na to, že tak z listinných dôkazov, ako aj výpovedí účastníkov konania a svedkov jednoznačne sa preukázalo, že peňažné plnenia, ktoré zasielal žalobca na účet žalovanej nepredstavovali dar, ale príspevky žalobcu na spoločné výdavky a na domácnosť žalobcu a žalovanej, ktoré žalovaná uhrádzala. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by ktorékoľvek plnenie z jeho strany predstavovali dar, resp. že by sa jednalo o plnenie bez nároku na protiplnenie zo strany žalovanej. 4.4. Na základe uvedeného považuje žalobu žalobcu za účelovú, šikanóznu, postavenú na nepravdivých skutočnostiach, s čím sa v plnej miere stotožnil aj prvoinštančný súd. 4.5.Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal im náhradu trov odvolacieho konania.

5. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas ( v spojení s ), oprávnenou osobou ( až ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( až ), bez nariadenia pojednávania v zmysle , v rozsahu vyplývajúcom z , z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa , , a a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho potvrdil podľa , , lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.

6.1. Odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci a odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť. 6.2. Odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, lebo dôvody rozhodnutia uvádzané v rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti tvrdené už v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd riadne a presvedčivo vyrovnal.

7.1. K žalobcom uplatneným odvolacím dôvodom podľa a odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd úplne zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil a odôvodnenie má podklad v zistenom skutkovom stave, preto tieto dôvody nie sú dané.

7.2. K odvolaciemu dôvodu podľa , ktorý žalobca síce osobitne neoznačil, avšak z obsahu odvolania vyplynul, odvolací súd udáva, že tento spočíva v neúplnosti zistenia skutkového stavu, ktorý je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že súd prvej inštancie nevykonal účastníkom navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a navrhnutý dôkaz je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. Vyhodnotenie relevancie navrhnutého dôkazu, ako aj prípustnosť dôkazu je výsadnou doménou súdu. Súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia. 7.3. Žalobca v odvolaní tvrdí, že považuje za potrebné, vypočuť svedkyňu slečnu I. F., M. XX, C., ktorej čestné vyhlásenie tvorí prílohu tohto odvolania. 7.4. Žalobca tento dôkaz nenavrhol vykonať v prvoinštančnom konaní preto odvolací súd tento návrh posudzoval v súlade s , podľa ktorého právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. 7.5. V zákon pripúšťa nové skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní iba v obmedzenom rozsahu. Strana sporu zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohla uplatniť, ale neurobila tak v konaní pred súdom prvej inštancie a tieto skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd. 7.6. Ide o tzv. novoty v odvolacom konaní vymedzené v , t.j. dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu zakladať odvolací dôvod, sú výnimočné a viažu sa na konkrétne vymedzené procesné situácie. Ako prvé teda odvolací súd skúma, či strana sporu takéto skutočnosti nemohla bez svojej viny uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak odvolateľ v odvolaní neuvádza žiadne také skutočnosti a tvrdenia vzťahujúce sa na danú situáciu a neosvedčuje, že mohol ten ktorý dôkaz bez svojej viny označiť alebo uplatniť procesný prostriedok obrany, nie je možné ani posúdiť splnenie zákonom stanovených podmienok. 7.8. Žalobca tento dôkaz nenavrhol vykonať v prvoinštančnom konaní, pričom mal v konaní pred súdom prvej inštancie dostatočnú možnosť a časový priestor, aby predložil alebo označil súdu dôkazy včas, aby sa súd, ako i protistrana s nimi mohli oboznámiť. Z uvedeného dôvodu odvolací súd na navrhovaný dôkaz neprihliadal.

8. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2) možno doplniť nasledovné:

9. Predmetom konania je vrátenie daru, ktorý mal žalobca darovať žalovanej v sume 7 550 eur v období od rokov 2019 až 2021, kedy žalovanej posielal na účet rôzne platby.

10.1. V konaní nebolo sporné, že žalobca podľa svojich tvrdení a ním predložených výpisov z účtu žalovanej zaslal na jej účet postupne sumu 12 753,30 eur, ktoré v žalobe označil ako dar. 10.2. Spornou nebola ani skutočnosť, že po ukončení vzťahu žiadal od žalovanej vrátiť podľa Predžalobnej výzvy z 10.10.2023, doručenej žalovanej 16.10.2023 sumu 12 753,30 eur zaslaných žalovanej darom a potom ako žalovaná odpoveďou zo 17.10.2023 mu oznámila, že finančné prostriedky od žalobcu darom nikdy nedostala, žalobca zaslal žalovanej Žiadosť o vrátenie daru - Špecifikácia, Posledná výzva z 31.1.2024, ktorou požiadal žalovanú s poukazom na o vrátenie sumy 7 550 eur ako finančných prostriedkov zaslaných žalovanej darom. Zároveň od žalovanej zo zaslanej sumy 12 753,30 eur nežiadal platby 5 200 eur, ktoré žalovaná označila platbami na nájomné, ktoré mala platiť otcovi žalobcu. Žalovaná žalobcovi opätovne písomne 11.2.2024 oznámila, že finančné prostriedky od žalobcu darom nikdy nedostala.

11. Spornými otázkami v konaní bolo, či finančné prostriedky poskytnuté žalovanej boli darom a ak áno, či boli bola naplnená skutková podstata podľa a teda, či nastali podmienky pre zánik darovacieho vzťahu a vrátenie daru.

12.1. Podľa Darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma. 12.2. Z citovaného ustanovenia možno vyvodiť pojmové znaky darovania: a) darovanie možno vykonať iba na základe zmluvy; b) darca poskytuje dar bezodplatne a bez právnej povinnosti; c) darca poskytuje majetkové hodnoty na úkor svojho majetku; d) v darovacej zmluve sa musí odzrkadliť priamy úmysel darcu poskytnúť dar obdarovanému. 12.3. Zmluvou chápeme dvojstranný právny úkon, ktorý nemusí mať písomnú formu. Nevyhnutnou podmienkou darovacej zmluvy je nielen vôľa darcu darovať dar ale aj vôľa obdarovaného prijať dar. 12.4. Pri posúdení, či ide o zmluvu bezplatnú alebo nie, je rozhodujúci prejav vôle zmluvných strán v čase, kedy bola darovacia zmluva uzavretá. Nie je však vylúčené a neodporuje požiadavke bezplatnosti darovania, aby bol s darovaním spojený záväzok obdarovaného k protislužbe, ktorá sama osebe majetkovú povahu nemá.

13.1. Podľa právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. 13.2. Podľa právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.

14.1. Žalobca na to, aby bol v tomto konaní úspešný mal v prvom rade preukázať, že pri poskytovaní finančných súm žalovanej mal v každom konkrétnom prípade vôľu darovať žalovanej finančné prostriedky (dar) v konkrétnej výške a rovnako mal preukázať, že žalovaná tento dar s vďakou prijala. 14.2. Žalobca v konaní nepreukázal, že mal skutočnú vôľu darovať žalovanej dar. Toto vyplynulo už zo samotnej Výzvy na vrátenie daru z 10.10.2023, keď žalobca žiadal od žalovanej vrátiť sumu 12 753,30 eur, ktorú špecifikoval ako dar a následne v Žiadosti o vrátenie daru - Špecifikácia, Posledná výzva z 31.1.2024, žiadal žalovanú vrátiť mu sumu 7 550 eur. Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že žalobca v čase nim tvrdeného darovania nevedel, v akej výške má v úmysle žalovanej poskytnúť dar, dokonca ani to, či zaslané finančné prostriedky nebudú spotrebované na chod domácnosti a teda, či nejaká suma na nim tvrdený dar sa zvýši. V nadväznosti na uvedené, rovnako žalovaná nevedela, že finančné prostriedky, ktoré jej žalobca posielal na účet sú darom pre ňu. Žalobca v tejto súvislosti nepreukázal, že on mal v danom čase (v čase nim tvrdeného uzatvorenia darovacej zmluvy) vôľu žalovanú obdarovať a rovnako nepreukázal, že žalovaná mala vôľu prijať zaslané peniaze ako dar. 14.3. Odvolací súd ďalej poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní raz sumu 7 550 eur označuje ako „bezodplatné prevedenie nad rámec spoločných výdavkov“ a následne túto sumu označuje ako dar. 14.4. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, ktorý je uvedený v bode 37. odôvodnenia, že „bezplatný prevod bez danosti vôle darovať zameranej na poskytnutie majetkového prospechu obdarovanému nie je darovaním (podrobnejšie Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. II. - 880. Komentár Praha: C. H. Beck, 2015, 2184 a nasl.)“ a dodáva, že takýto prevod za splnenia zákonných podmienok by teoreticky mohol naplniť skutkovú podstatu inej právnej normy (napr. a nasl. ), čo ale nebolo predmetom tohto konania. 14.5. Odvolací súd sa nestotožňuje s vysloveným právnym názorom žalobcu v podanom odvolaní, že bezodplatný prevod peňazí zakladá vyvrátiteľnú podmienku daru, keďže podľa názoru súdu podmienkou je uzatvorenie darovacej zmluvy, ako dvojstranného právneho úkonu, ktorým strany prejavia svoju vôľu t. j. darca darovať dar a obdarovaný dar prijať. 14.6. Rovnako sa odvolací súd nestotožňuje s názorom žalobcu, že on žalovanej poskytol finančné prostriedky z lásky a neskôr, aby mal pokoj, lebo aj v tom prípade žalovaná mala mať vedomosť o tom, že v danom momente od žalobcu prijíma dar a aký.

15.1. Odvolací súd nepovažuje za potrebné sa osobitne vyjadrovať k námietke žalobcu k nevysporiadaniu sa s mesačnými nákladmi a matematickými rozpormi v spoločných nákladoch a dohode o delení výdavkov, lebo tieto neboli predmetom konania o vrátenie daru a pre meritórne rozhodnutie nie sú podstatné.

15.2. V tejto súvislosti len vo všeobecnosti odvolací súd poukazuje na to, súd účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. Súd nie je povinný dať podrobnú odpoveď na všetky otázky, ktoré vyšli v priebehu sporu najavo. Povinnosťou súdu je vyhodnotiť iba tie sporné tvrdenia a skutočnosti, ktoré súd pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. 15.3.Námietka žalobcu uvedená v odvolaní, že on „...vie jasne preukázať, že suma minimálne 48 445 eur bola minutá na základné potreby ako potraviny, pohonné hmoty a drogéria, čo je v ostrom rozpore s cca 7 500 eur preukázaných žalovanou. Z toho dôvodu žiada, aby odvolací súd jednoznačne uznal, že odvolateľ hradil v podstate všetky náklady a nad rámec týchto nákladov ešte žalovanej zaslal 13 194 eur, pričom sa nejednalo o spoločné náklady na domácnosť, ale o dar.“, je v súlade s vysloveným právnym názorom nedôvodná.

16.1. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca pre úspech v konaní mal preukázať, že dar žalovanej skutočne poskytol a jeho vrátenia sa mohol domáhať až potom, ak by preukázal, že bola naplnená skutková podstata . 16.2. Keďže v konaní žalobca nepreukázal, že medzi nim a žalovanou vznikol darovací vzťah, žalobca sa nemôže domáhať vrátenia daru ani, ak by preukázal, že žalovaná hrubo porušovala, vo vzťahu k nemu alebo členom jeho rodiny, dobré mravy. 16.3. Keďže prvoinštančný súd sa touto otázkou zaoberal, a žalobca sa s jeho závermi nestotožnil, čo namietol aj v podanom odvolaní, odvolací súd uvádza:

17.1. Podľa darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. 17.2. Citované ustanovenie upravuje osobitný spôsob zániku darovacieho vzťahu, ku ktorému dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo k členom jeho rodiny. Citované ustanovenie umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania, ktoré predstavujú súhrn určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie, hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá. Súd zisťuje, či (ne)konanie prieči dobrým mravom v danom čase a na danom mieste podľa objektívneho kritéria, nezávisle na vedomí a vôli toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva (nezávisle na zavinení).

18.1. Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 18.2. Citované ustanovenie patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Pre použitie korektívu „dobré mravy“ zákon neustanovuje, z akých hľadísk má súd vychádzať, vymedzenie hypotézy právnej normy teda závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie , je pritom treba, vzhľadom na vyššie uvedený charakter tohto ustanovenia ako právnej normy s relatívne neurčitou hypotézou, urobiť vždy po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodnuté okolnosti prípadu. (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 5.12.2002, sp.zn. ) 18.3. Hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov.

19.1. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. 19.2. Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať napr. predaj darovanej veci cudzej osobe alebo nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí (R 88/1998). 19.3. Negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých

vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správanie sa jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob komunikácie. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného ani menej významné porušenie dobrých mravov ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného, aj keby bola taktiež nevhodná, by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu. (rozhodnutie NS SR , ) 19.4. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity, alebo porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, nakoľko povinnosť vyplýva buď z právnych noriem (napr. § 18 a nasl., § 30 a nasl. ZR), alebo zo zmluvného vzťahu (lex contractus), pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu. (rozhodnutie NS SR )

20.1. Výzvou zo 10.10.2023, ani následnou špecifikáciou – posledná výzva z 31.1.2024 žalobca ani jedným z uvedených dôvodov nepreukázal, že konanie žalovanej predstavuje konanie hrubo porušujúce dobré mravy a nepreukázal to ani ostatnými označenými dôkazmi. 20.2. Prvoinštančný súd sa touto otázkou podrobne zaoberal a svoje závery dostatočne odôvodnil v bodoch 33. a 34. odôvodnenia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje a to aj v kontexte s poukázaním na citovanú judikatúru.

21.O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s , , , .

22.Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o ktorej výške rozhodne súd prvej inštancie podľa .

23.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za ( druhá veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).