Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 446/2026
PDF · 238.59 KB
No categories available
I. ÚS 446/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica-Kráľová, proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/39/2022 z 25. novembra 2024 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11To/19/2025 z 24. septembra 2025 a proti trestnému rozkazu Mestského súdu Košice sp. zn. 0T/21/2026 z 27. januára 2026 takto
r o z h o d o l :
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. apríla 2026 v znení jej doplnenia doručeného 18. júna 2026 a doplnenia doručeného na výzvu ústavného súdu 25. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1, 2, 3, 4, 5 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva podľa čl. 5 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/39/2022 z 25. novembra 2024 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11To/19/2025 z 24. septembra 2025 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a trestným rozkazom č. k. 0T/21/2026-59 z 27. januára 2026 (ďalej len „trestný rozkaz“). Žiada o zrušenie, resp. pozastavenie výkonu trestu odňatia slobody a zabezpečenie možnosti uplatniť právo na obhajobu. Rovnako navrhuje priznať mu finančné zadosťučinenie 18 000 eur, ako aj ustanoviť mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti, jej doplnení a príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného (spolu s obžalovaným ) zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. b) Trestného zákona v znení účinnom v rozhodnom období spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody
vo výmere šestnástich mesiacov s jeho podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní tridsiatich šiestich mesiacov. Spoluobžalovanému bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dvanástich mesiacov s jeho podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní dvadsiatich štyroch mesiacov. Okresný súd zároveň poškodených odkázal s náhradou škody na civilný proces. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie okresný prokurátor, o ktorom rozhodol odvolací súd rozsudkom krajského súdu tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. e) a ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere dvanástich mesiacov nepodmienečne, na ktorého výkon ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere pätnástich mesiacov, ktorého výkon mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní tridsiatich mesiacov.
3. Sťažovateľ bol trestným rozkazom mestského súdu, právoplatným 27. januára 2026, uznaný za vinného zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dvanástich mesiacov, na ktorého výkon bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
II. Argumentácia sťažovateľa
4. Proti napadnutým rozhodnutiam sťažovateľ podal túto ústavnú sťažnosť doručenú 2. apríla 2026 v znení jej doplnenia, v ktorej argumentuje: a) domáha sa prehodnotia zákonnosti výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený na podklade trestného rozkazu (na niektorých miestach uvádza bližšie nešpecifikovaný rozsudok), o ktorom nebol informovaný; b) po zadržaní v januári 2026 sa dozvedel, že bol odsúdený rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu za prečin krádeže, pričom rozsudok (nešpecifikovaný) mu nebol doručený. Zároveň uvádza, že mu nebolo doručené ani oznámenie o nástupe do výkonu trestu, ako ani príkaz na zadržanie; c) výkon trestu bez informovania o jeho uložení je porušením práva na slobodu a bezpečnosť; d) jeho zadržanie a odovzdanie do výkonu trestu na podklade „neznámeho trestného rozkazu“ je nezákonné; e) na podklade popísaného nemohol uplatňovať svoje práva vrátane práva na obhajobu a uplatnenie opravných prostriedkov.
5. V podaní doručenom ústavnému súdu 25. júna 2026 na výzvu ústavného súdu sťažovateľ uviedol, že sa domáha vyslovenia porušenia čl. 35 a čl. 37 ods. 2 ústavy, namieta porušenie práv rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a trestným rozkazom mestského súdu a žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Poukazuje na to, že nemá finančné prostriedky na zvolenie si právneho zástupcu, aktuálne sa nachádza v ústave na výkon trestu odňatia slobody a nevlastní žiaden majetok.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7. Keďže sťažovateľ nie je zastúpený právnym zástupcom, ústavný súd už pravidelne uvádza, že nemôže rozumne vyžadovať, aby ako právny laik, ktorý sa naň obrátil, namietal konkrétne označené články ústavy alebo medzinárodných dohovorov spolu so zodpovedajúcou ústavnoprávnou argumentáciou (aby bolo podanie právne perfektné). Ústavný súd však musí mať možnosť z obsahu jeho podania prinajmenšom posúdiť predostreté okolnosti so zameraním sa na existenciu možných porušení základného práva alebo slobody, aby mohol zvoliť ďalší postup (m. m. IV. ÚS 49/2021). V nadväznosti na uvedené skutočnosti uplatnením materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, a tým aj k ochrane práv a slobôd fyzickej osoby, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu (m. m. II. ÚS 51/2017, II. ÚS 782/2014), vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, vyzval sťažovateľa na jednoznačné a zrozumiteľné identifikovanie namietaných práv a rozhodnutí (spolu s ich zaslaním). Na podklade sťažovateľovej odpovede pristúpil k predbežnému prerokovaniu ústavnej sťažnosti napriek absencii právneho zastúpenia sťažovateľa (sťažovateľ žiada o ustanovenie právneho zástupcu) a nedostatkov ústavnej sťažnosti, a vymedzil predmet konania pred ústavným súdom tak, ako je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.
8. Sťažovateľ označil za porušovateľa svojich práv mestský súd v súvislosti s vydaným trestným rozkazom. Vo svojej argumentácii opakuje nedoručovanie mu rozhodnutí a nemožnosť uplatnenia jeho práva na obhajobu či opravného prostriedku. Na podklade súčinnosti poskytnutej mestským súdom, ústavný súd zistil, že trestný rozkaz vedený pod sp. zn. 0T/21/2026 bol vydaný 27. januára 2026 a nadobudol právoplatnosť v ten istý deň (27. januára 2026). Zo Zápisnice sp. zn. 0T/21/2026 z 27. januára 2026 (o 9.15 h) vo veci obvineného sťažovateľa vyplýva, že predmetný trestný rozkaz bol vydaný a zároveň doručený procesným stranám. Po vyhotovení a doručení trestného rozkazu a po poučení o opravnom prostriedku sa procesné strany vyjadrili tým spôsobom, že prokurátor, ako aj sťažovateľ sa vzdali práva na podanie odporu proti trestnému rozkazu, pričom sťažovateľ aj za oprávnené osoby. Trestný rozkaz tak nadobudol právoplatnosť.
9. Z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv vyplývajúcich z ústavy a práv, ktoré sú zakotvené v dohovore, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučnou úlohou ústavného súdu. Táto úloha predstavuje úlohu každého orgánu verejnej moci v rámci jemu zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré participujú na ochrane ústavnosti (m. m. IV. ÚS 594/2021).
10. Proti namietanému trestnému rozkazu sťažovateľ mal právo podať odpor, v ktorého obsahu by mohol uplatniť svoje prípadné námietky. Z obsahu zápisnice z 27. januára 2026 vyplýva, že sťažovateľ sa vzdal práva podať odpor, čo mu Trestný poriadok výslovne umožňuje, no z pohľadu predbežného prerokovania sťažovateľovho návrhu na začatie konania na ústavnom súde však má
takýto procesný úkon za následok splnenie hypotézy § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 495/2023, I. ÚS 568/2023). V nadväznosti na uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
11. Sťažovateľ ďalej atakuje rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu. Opätovne vo všeobecnosti tvrdí, že rozhodnutia mu neboli doručované a namieta porušenie svojho práva na obhajobu.
12. Z príloh priložených k ústavnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd podaním sp. zn. 6T/39/2022 z 25. marca 2026 označeným ako „Oznámenie“ vyrozumel sťažovateľa (na podklade jeho tvrdení, že mu okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 6T/39/2022 nedoručil žiadne písomnosti) o tom, že všetky potrebné písomnosti zo strany okresného súdu mu boli doručované na ním uvedenú adresu na doručovanie písomností ( ) prostredníctvom poštového podniku a taktiež že sa súd snažil doručiť mu potrebné písomnosti prostredníctvom polície na sťažovateľom uvedenú adresu na doručovanie písomností ( ). Zároveň v ňom konštatoval, že mu bola zaslaná aj výzva na nastúpenie do výkonu trestu a uznesenie o priznaní odmeny advokátovi za právne služby na ním (polícii) uvedený e-mail (22. decembra 2025). Z dôvodu, že poštu na uvedenej doručovacej adrese nepreberal, nebolo mu možné doručiť písomnosti zo strany polície, a nereagoval ani na e-mail, ktorý mu bol súdom zaslaný 8. januára 2026, súd postupoval podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku. Ako prílohu predmetného oznámenia okresný súd zaslal sťažovateľovi rozsudok krajského súdu, právoplatný 24. septembra 2025.
13. Ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti či nedotknuteľnosti“ fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci.
14. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.
15. Ústavný súd k obsahu sťažovateľom vznesených námietok a v súvislosti s ním namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva
na obhajobu poukazuje na to, že z obsahu tohto práva vyplýva, že je „výsledkové“, čo znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, III. ÚS 421/2016, III. ÚS 855/2016, I. ÚS 517/2022), v dôsledku čoho je možné právne účinným spôsobom namietať jeho porušenie v konaní pred ústavným súdom až po právoplatnom skončení daného konania, resp. uplatnení všetkých opravných prostriedkov v trestnom konaní vrátane tých pochybení, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu. V nadväznosti na to ústavný súd stabilne judikuje, že trestné konanie od svojho začiatku až do konca je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj vo veci konajúcich súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07, IV. ÚS 197/08, I. ÚS 314/09, IV. ÚS 166/2010, II. ÚS 425/2017, III. ÚS 156/2021, IV. ÚS 80/2022, IV. ÚS 407/2024). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú, a to prednostne, napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti, prípadne iné orgány verejnej moci na to určené (m. m. IV. ÚS 64/2025). Ústavný súd dopĺňa, že v súčinnosti mu poskytnutej okresným súdom zistil, že z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by sťažovateľ v predmetnej veci podal proti právoplatnému rozsudku krajského súdu dovolanie. Predmetnú informáciu si zároveň ústavný súd overil v súdnom spise.
16. Predostreté východiská sa tak plne vzťahujú aj na subsidiaritu právomoci ústavného súdu vo vzťahu k touto ústavnou sťažnosťou namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu tvrdenej nemožnosti uplatnenia práva na obhajobu napriek skutočnosti, že časť námietok môže smerovať aj mimo jeho rámec.
17. Aj napriek skutočnosti, že niekedy nie je celkom možné a reálne jednotlivé námietky (subsumovateľné a nesubsumovateľné pod dovolacie dôvody) od seba celkom oddeliť, bolo by v rozpore s princípom subsidiarity, aby ústavný súd predbiehal rozhodnutie dovolacieho súdu. Aj ústavný súd musí všeobecným súdom poskytnúť príležitosť plne rozvinúť ich právomoc, keďže aj im patrí možnosť a povinnosť poskytnúť základným právam a slobodám sťažovateľov ochranu v medziach ich zákonom zverených kompetencií. Táto ochrana je v rámci vzťahu medzi všeobecnými súdmi a ústavným súdom podľa princípu subsidiarity delená a postupná, nie delená a súbežná. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva a jeho právomoc nastupuje spravidla až vtedy, ak sťažovatelia pred všeobecnými súdmi vyčerpajú všetky účinné prostriedky nápravy vo vzťahu ku konaniu, resp. rozhodnutiu ako celku. V prípade, ak v rámci toho istého konania (rozhodnutia) je možné niektoré námietky uplatniť pred dovolacím súdom a iné nie, ústavný súd v tejto súvislosti považuje za v rozpore s už zmieneným princípom subsidiarity tieto procesné nároky drobiť a ponechať ich samostatnému procesnému osudu. V prípade potenciálneho úspechu sťažovateľa pred dovolacím súdom (čo aj len vo vzťahu k niektorým uplatneným námietkam) totiž stráca ďalšie konanie pred ústavným súdom zmysel. Celkové posúdenie tejto otázky však ústavný súd ponecháva (prípadne) na dovolací súd a nebude komplexne ex ante vstupovať do jeho právomoci autonómne posúdiť prípustnosť dovolania v trestnom konaní (m. m. I. ÚS 64/2026).
18. Ústavný súd opakovane pripomína, že nie každé rozhodnutie o mimoriadnom opravnom prostriedku spôsobuje zachovanie zákonnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, zohľadňujúc predovšetkým subsidiaritu konania o ústavných sťažnostiach, preto posledná veta § 124 zákona o ústavnom súde o zachovaní tejto lehoty je určená na to, aby sťažovatelia v ústavnej sťažnosti mohli uplatniť námietky neuplatniteľné v mimoriadnom opravnom prostriedku. Pokiaľ by rozhodnutie o dovolaní bolo negatívne, má sťažovateľ pri zachovaní princípu subsidiarity právomocí ústavného súdu možnosť napadnúť ústavnou sťažnosťou rozhodnutie dovolacieho súdu vrátane odvolacieho súdu. Pokiaľ ide o námietky proti dovolaním napadnutému rozhodnutiu, ktoré nebolo možné uplatniť v dovolacom konaní, je možné ich potom uplatniť súčasne, ale až v ústavnej sťažnosti a ústavný súd ich môže preskúmať, avšak spolu s výsledkami dovolacieho konania. Ústavný súd už len dodáva, že práve posledná veta § 124 zákona o ústavnom súde o zachovaní lehoty je určená práve na to, aby sťažovatelia mohli v ústavnej sťažnosti (nasledujúcej po podaní mimoriadneho opravného prostriedku) uplatniť námietky neuplatniteľné v mimoriadnom opravnom prostriedku (m. m. IV. ÚS 398/2022, IV. ÚS 404/2022, IV. ÚS 471/2022, IV. ÚS 534/2022, IV. ÚS 24/2023).
19. V nadväznosti na popísané skutočnosti ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.
20. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní pred ústavným súdom ustanoviť fyzickej alebo právnickej osobe právneho zástupcu, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti; to neplatí, ak je možné ustanoviť právneho zástupcu postupom podľa osobitného predpisu. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (m. m. I. ÚS 333/2020). V prípade ústavnej sťažnosti, pri ktorej je daný dôvod na jej odmietnutie, ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Preto neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a žiadosti sťažovateľa podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebolo vyhovené.
21. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu