Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1S/4/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek senátu JUDr. Evy Slávikovej, JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu LPH Vranov n/T, s.r.o., Pod Dolami č. 838, Vranov nad Topľou, IČO: 31 706 029, právne zastúpený JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom Gelnická č. 33, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupu žalovaného zo dňa 11.novembra 2014 č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX, zo dňa 11.novembra 2014 č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX, zo dňa 11.novembra 2014 č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX na základe žaloby jednohlasne takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 11.novembra 2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/E. zo dňa 28.marca 2014, rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 11.novembra 2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/E. zo dňa 28.marca 2014, rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 11.novembra 2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/E. zo dňa 28.marca 2014 podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 938,18 eur, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Eugenovi Kostovčíkovi do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobou zo dňa 16.01.2015 sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného a rozhodnutí Daňového úradu Prešov tak, ako sú citované v úvodnej časti rozsudku, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie a priznať žalobcovi náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že v preskúmavaných veciach ide o rozsiahly spisový materiál daňových orgánov, ktorý je podľa jeho subjektívneho názoru neusporiadaný po procesnej, hmotnoprávnej a logickej stránke a v mnohých prípadoch duplicitný, preto poukazuje len na tie skutočnosti, ktoré majú pre posúdenie zákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu rozhodujúci a zásadný význam. Poukázal na to, že prvostupňovými rozhodnutiami Daňový úrad Prešov, pobočka F. žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až marec 2009 a skutkový a právny stav, ako aj dôvody vyrubenia rozdielu dane sú v týchto prípadoch totožné. Správca dane uviedol, že žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr za nákup dubovej podlahy od dodávateľa W. W. O., s.r.o., v dôsledku čoho došlo k porušeniu § 51 ods. 1 písm. a/ v spojení s §49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov s tým, že následne bol predmetný tovar dodaný s oslobodením od dane do iného členského štátu, čím došlo aj k porušeniu § 43 ods. 1 a 5

Zákona o dani z pridanej hodnoty, lebo uvedeným konaním došlo k zneužitiu práva spoločenstva s hlavným cieľom získať daňovú výhodu, t.j. zníženie daňového zaťaženia.

Ďalej žalobca poukázal na zistený skutkový stav s tým, že prvostupňový správny orgán podrobne popísal zistenia, ktoré sa týkajú spoločnosti F. B., s.r.o., so sídlom v A. republike, zistenia o preprave tovaru, zistenia orgánov činných v trestnom konaní, popísal kontrolné zistenia a činnosť zločineckej skupiny, ktorú riadil M. O., konateľ spoločnosti W. W. O., s.r.o. s tým, že bola vytvorená sieť spoločností, ktoré nakupovali tovar v iných členských štátoch Európskej únie a tento tovar následne predávali na území Slovenskej republiky, pričom daň z pridanej hodnoty z tohto predaja na výstupe neodvádzali. V dôsledku uvedeného vznikol predpoklad pre uplatnenie nadmerného odpočtu na konci karuselového reťazca. Medzi tieto spoločnosti patrili okrem iných U. Y., s.r.o. a spoločnosti, cez ktoré tovar len prechádzal za účelom zakrytia páchania trestnej činnosti, a tiež v ktorých sa vyrobená DPH distribuovala jej koncovým spotrebiteľom. Medzi tieto spoločnosti patrili okrem iných W. W. O., s.r.o., Y. R. Y., s.r.o. a ďalším článkom boli spoločnosti, ktoré si z plnení ktorých podstata spočívala v opakovanom vývoze toho istého tovaru z územia Slovenskej republiky uplatňovali nadmerný odpočet DPH alebo DPH skracovali zaúčtovaním faktúr z predstieraných obchodov. Ďalej uviedol, že podľa názoru daňových orgánov medzi tieto spoločnosti patril aj žalobca, pričom z týchto spoločností si zločinecká skupina popísaným spôsobom neoprávnene uplatnila vrátenie nadmerného odpočtu DPH s tým, že zahraničné spoločnosti tento tovar dodali späť do Slovenskej republiky do spoločností, ktoré boli uvedené ako prvé v karuselových reťazcoch (U. Y., s.r.o.), prípadne aj priamo do distribútorských spoločností (W. W. O., s.r.o.). Medzi zahraničné spoločnosti patrila aj F., s.r.o..

Uviedol, že predmetom fakturácie bol nákup a predaj dubovej podlahy, t.j. komodity, ktorá nesúvisí s predmetom činnosti žalobcu. Tovar bol prepravovaný z prevádzky W. W. O., s. r. o., vo T. T. priamo k odberateľovi F. B., s. r. o., nakládka a vykládka tovaru sa fyzicky u žalobcu neuskutočnila a žalobca prepravu nezabezpečoval, tovar sa nevykladal ani v spoločnosti F. B., s. r. o., ale bol ďalej prepravený do J. pre spoločnosť F.-O. X., a následne z J. späť na Slovensko do spoločnosti U. SK, s. r. o. a ten istý tovar bol ďalej prepravený do prevádzky W. W. O., s. r. o., vo T. T.. Ďalej poukázal na to, že správca dane porovnal predajné a nákupné ceny a zistil, že žalobca predal ten istý tovar, za nižšiu cenu, ako bol nakúpený. Pri predaji tovaru bola uplatnená marža vo výške 0,45%, resp. 0,46 %. Uviedol, že žalobca si zámerne uplatnil odpočítanie dane len z jednej zo siedmich faktúr v zdaňovacom období december 2008, pričom tovar bol v tom istom zdaňovacom období predaný do Českej republiky. Zo 6 faktúr si uplatnil odpočítanie dane v januári 2009 a podobne postupoval v januári 2009, keď odpočítanie dane z 5 faktúr si uplatnil vo februári 2009 a z 3 faktúr v marci 2009.

Žalobca konštatoval, že správca dane nepoprel dodanie tovaru a existenciu tovaru, no žalobca mal preukázať, že dodanie tovarov nebolo len formálne deklarované za účelom získania daňovej výhody, lebo bol to práve žalobca, ktorý v rámci narušenej neutrality zdanenia priamo získal daňovú výhodu, t.j. uplatnenie práva na odpočítanie dane z predmetných tovarov a tým zníženie svojich daňových povinností. Ďalej žalobca poukazoval na záver správcu dane, že vo svojom stanovisku a vyjadrení vôbec sa nevyjadril k zisteniam prvostupňového správneho orgánu a orgánov činných v trestnom konaní a ani závery týchto inštitúcii nevyvrátil, ani nepovedal, že to nie je pravda. Na základe uvedeného teda žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že nie je účastníkom podvodu a nepreukázal ekonomické opodstatnenie týchto obchodov s argumentáciou ustanovenia § 24 Daňového poriadku, podľa ktorého dôkazné bremeno je na daňovom subjekte.

V ďalšej časti žaloby poukázal na odôvodnenie rozhodnutí, z ktorých vyplýva, že žalobcovi muselo sa javiť podozrivé, keď bez problémov získal dodávateľa v tuzemsku a súčasne odberateľa v inom členskom štáte a nezabezpečoval prepravu tovaru. Malo mu byť podozrivé, prečo W. W. O., s. r. o., priamo nedodávala tovar do iného členského štátu, keď preprava tovaru smerovala priamo z ich skladov do A. republiky. Vzhľadom na obvyklú obchodnú opatrnosť, dĺžku podnikania žalobcu a zameranie podnikateľskej činnosti, uplatňovanie práva na odpočítanie dane z faktúr v neskorších zdaňovacích obdobiach s jasným cieľom zameraným na rozloženie výsledného vzťahu k štátnemu rozpočtu, preto žalobca mal a musel vedieť, že prijatím takýchto plnení sa bude podieľať na obchodoch spojených s daňovým únikom.

Žalobca citoval, že správca dane dospel k záveru, že preukázal potenciálnu vedomosť, že mal a musel vedieť o subjektoch, s ktorými obchodoval, a mal a musel vedieť, že prijatím takýchto plnení sa bude

podieľať na obchodoch spojených s daňovým únikom. Objektívne skutočnosti a dôkazy nasvedčujú zneužitiu práva, ktoré bolo hlavným cieľom obchodných transakcií, pričom práve žalobca bol jedinou spoločnosťou v reťazci, ktorá uplatnila právo na odpočítanie dane, a ktorá zároveň uplatnila oslobodenie od dane pri dodaní tovaru do A. republiky. Teda žalobca bol spoločnosťou, ktorá získala daňovú výhodu. Ďalej poukázal na to že podľa daňových orgánov objektívne skutočnosti a dôkazy nasvedčujú zneužitiu práva, ktoré bolo hlavným cieľom transakcie a argumentuje rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax a na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. a sp. zn. .

Žalobca uviedol, že prvostupňové rozhodnutia boli napadnuté odvolaniami, v ktorých namietal, že primárne pochybenie správcu dane spočíva v tom, že správca dane nesprávne interpretoval dôkazné bremeno s poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku, lebo žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že nie je účastníkom podvodu, a teda zistenia správcu dane a orgánov činných v trestnom konaní nevyvrátil a predložil iba stanovisko a vyjadrenie bez predloženia dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia. Žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30.06.2011, v ktorom súd vychádzal z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-354/09 Optigen Ltd a vo veci C-439/04 Kittel a prijal záver, že skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že prijatím plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Ak podľa správcu dane žalobca vedel, že sa zúčastňuje na podvodoch, potom správca dane mal povinnosť zabezpečiť dôkazy, ktoré by nespochybniteľne dokazovali, že žalobca vedel, že svojim konaním sa podieľa na daňovom podvode.

V tejto súvislosti žalobca argumentuje rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-255/02 Halifax, ktorý stanovil test skladajúci sa z dvoch častí, ktorého splnenie je podmienkou preukázania zneužívajúceho konania. Prvá časť testu vyžaduje, aby predmetné plnenia viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným smernicou. Z kontrolných zistení vyplýva, že bol zistený daňový podvod spočívajúci v tom, že spoločnosť U., s. r. o., dodávala reálne existujúci tovar dubovú podlahu pre spoločnosť W. W. O., s. r. o., no daň z uvedeného predaja neodviedla a spoločnosť W. W. O., s. r. o., si daň uplatnila. K narušeniu neutrality zdanenia došlo vo vzťahu medzi spoločnosťou U. Y., s. r. o., a spoločnosťou W. W. O. s.r.o.. Žalobca poukazuje na bod 55 rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-354/03 Optigen Ltd, z ktorého vyplýva, že právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje plnenia spočívajúce v odpočítaní DPH zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené tým, že v dodávateľskom reťazci, ktorého sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Právo uplatniť nárok na odpočet dane je neoddeliteľnou súčasťou systému dane z pridanej hodnoty a v zásade ho nie je možné obmedziť. Legitímne uplatnenie práva na odpočítanie dane nie je žiadnym získaním daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným Smernicou Rady 2006/112/ES.

Podľa druhej časti testu stanoveného rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax z celku objektívnych prvkov musí vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu a zákaz zneužitia už nie je viac relevantný, keď môžu mať predmetné plnenia nejaké iné vysvetlenie ako číre dosiahnutie daňových výhod. Žalobca už v stanovisku uviedol konkrétne dôvody, prečo dočasne pristúpil k obchodu s tovarom mimo svojho hlavného predmetu činnosti. Správca dane pri analýze a pri výpočte rentability pochybil, keď ju vypočítal porovnaním cien s DPH k cenám bez DPH. Ak správca dane uvádza, že pri predaji tovaru bola marža vo výške 0,45 %, resp. 0,46 %, potom je logické, že tovar sa nemohol predávať za nižšiu cenu, ako bol nakúpený. Žalobca zdôrazňoval to, že výška zisku pri obchodovaní s uvedenými komoditami nebola rozhodujúcou veličinou, a teda ani výška marže, ale zámerom bolo udržanie celkového obratu firmy v danom období najmä vo vzťahu k bankám.

Žalobca uvádza, že k odpočítaniu dane z faktúr v iných zdaňovacích obdobiach došlo z toho dôvodu, že niektoré faktúry nespĺňali náležitosti podľa § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. a odpočítanie dane bolo uplatnené až v zdaňovacom období v ktorom žalobca dostal riadnu faktúru, čo bolo v súlade s ustanovením § 51 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Uplatňovanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nemohlo byť zamerané na zníženie výsledného vzťahu k štátnemu rozpočtu, ako tvrdí správca dane, pretože práve uplatnením odpočítania dane v decembri 2008 z faktúr, ktoré neobsahovali všetky náležitosti by vznikol nadmerný odpočet.

Žalobca namieta, že ak nakládka a vykládka tovaru sa u žalobcu neuskutočnila, to neznamená, že k dodaniu tovaru nedošlo. Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 22272004 Z. z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Správca dane nespochybnil, že k dodaniu tovaru došlo a žalobca nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Žalobca namieta, že ide o bežnú obchodnú prax, že tovar nakladaný u dodávateľa sa prepravuje bez nehospodárnej vykládky u prvého odberateľa priamo druhému odberateľovi. Za okolností, ktoré boli žalobcovi v čase uzatvorenia zmlúv a v dobe nákupu objektívne známe, nič nenasvedčovalo tomu, že dodávky uvedených komodít môžu byť spojené s daňovým únikom. Obchody sa uskutočnili na základe riadne uzatvorených kúpnych zmlúv, dodávateľov a odberateľa zastupovali štatutárni zástupcovia, platby prebiehali výlučne cez bankové účty, pri každej nakládke tovaru bol osobne prítomný poverený zamestnanec žalobcu, ktorý potvrdil prevzatie tovaru a kontroloval aj jeho následné expedovanie na prepravu k odberateľovi. O subjektoch, s ktorými obchodoval, mal dostatočné vedomosti a neboli a ani mu nemohli byť známe ďalšie okolnosti nákupu a predaja medzi týmito spoločnosťami. Žalobca nedisponuje právomocami, ktoré by ho oprávňovali zisťovať subdodávateľov svojich dodávateľov. Správca dane poukazuje na obvyklú obchodnú opatrnosť avšak nikde neuvádza, aký kontrolný mechanizmus žalobca zanedbal. Jednalo sa o jednoduchý veľkoobchodný nákup a predaj (voľná živnosť), spoločnosť realizovala obchod ako "príležitostný a krátkodobý", bez potreby povolení, koncesií a pod..

Žalobca poukazuje aj na to, že správca dane uvádza, že sa nevyjadril k zisteniam správcu dane a orgánov činných v trestnom konaní, že išlo o podvodné konanie. K uvedenému žalobca poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EU vo veci C-354/Q3 Optigen Ltd okrem iného uvádza (bod 47), že „každé plnenie sa musí posúdiť samo osebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí". Žalobca mal podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a nemal povinnosť a ani dôvod vyjadrovať sa k zisteniam v reťazci dodávateľov, na ktoré nemal žiadny vplyv a ktoré sa ho bezprostredne nedotýkajú.

Žalobca dôvodí aj ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. aj rozsudok C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft a Peter Dávid z 21. 06. 2012) z ktorej vyplýva nie len právo daňových orgánov zamietnuť odpočítanie dane, ale aj povinnosť daňových orgánov nepriznanie práva objektívne preukázať. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že nie je v súlade s režimom práva na odpočet dane stanoveným v danej smernici potrestanie prostredníctvom zamietnutia tohto práva platiteľa dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim alebo že iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, bolo poznačené podvodom vo vzťahu k DPH (bod 47). Založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa totiž prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií (bod 48). Rozsudky Súdneho dvora EÚ C-439/04 Kittel, C-354/03 Optigen Ltd a aj iné rozsudky umožňujú platiteľom, ktorí bez vlastnej viny sa stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky protiprávneho konania iných subjektov v prípadoch, keď svoje daňové povinnosti sami riadne splnili. Tieto judikáty je možné jednoznačne aplikovať aj na tento predmet sporu.

Žalobca opätovne poukazuje na dôkazné bremeno správcu dane. Ak správca dane tvrdí, že išlo o zneužitie práva alebo o daňový podvod, potom k tomuto tvrdeniu nesie aj dôkazné bremeno. Nepostačuje, aby správca dane len tvrdil existenciu určitých skutočností, ale musí existenciu týchto skutočností jednoznačne preukázať. Podľa žalobcu dôkazy, ktoré si zaobstaral správca dane nie sú postačujúce k prijatiu záveru, že bolo nespochybniteľné dokázané, že žalobca vedel, že svojim konaním sa podieľa na daňovom podvode a nie sú postačujúce ani k záveru, že žalobca mohol, resp. mal vedieť, že svojim konaním (z nedbanlivosti) sa podieľa na daňovom podvode.

Žalobca konštatoval, že v čl. III odvolania uviedol, že ak správca dane argumentuje judikatúrou Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR, potom bolo jeho povinnosťou preukázať, že skutkový stav daňovej transakcie žalobcu má prvky niektorého z rozsudkov a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Konkrétne poukazuje na to, že Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci Č-255/02 Halifax spochybnil umelý prostredný článok v reťazci, ktorý nemal žiadne ekonomické ale len daňové opodstatnenie, ktoré bolo prostriedkom pre získanie daňovej výhody. V danom prípade skutkový stav

daňovej transakcie nemá prvky rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax, neexistoval žiadny umelý prostredný článok. Žalobca namieta, že v danom prípade skutkový stav daňovej transakcie nemá ani prvky rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. a sp. zn. .

Žalobca konštatoval, že finančné riaditeľstvo SR rozhodnutiami z 11.11.2014 potvrdilo prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Prešov, pobočka F. z 27.03.2014. Žalovaný poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 6 Daňového poriadku podľa ktorého na právny úkon alebo na inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňových povinností alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je. účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Opätovne popisuje štruktúru, činnosť a organizovanie zločineckej skupiny založenej M. O. a uvádza, že žalobca bol jedným z článkov reťazca karuselových obchodov, čo nepreukazuje reálne obchodovanie. Uvedené obchody nemajú ekonomické opodstatnenie avšak výsledkom bolo u žalobcu získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol oprávnený (účelové zníženie daňovej povinnosti). V súlade s rozsudkom Súdneho dvora ES C-255/02 Halifax plc správca dane vyhodnotil zistený postup tzv. obchodovania medzi uvedenými spoločnosťami ako postup, ktorý nesie znaky zneužitia práva s cieľom získať neoprávnenú výhodu, t. j. u žalobcu zníženie daňovej povinnosti.

K námietke žalobcu, že správca dane nesprávne interpretuje dôkazné bremeno žalovaný uviedol, že za situácie, keď sa žalobca dozvedel, že sa podieľal na plneniach, ktoré sú spojené s daňovým únikom, bolo náležité, aby sa snažil preukázať, že o podvodnom konaní svojich dodávateľov a odberateľov nevedel, prípadne ani nemohol vedieť, a bolo by prirodzené, aby sa v konaní bránil dôkazmi alebo vyjadreniami. Ide o logickú úvahu správcu dane a nie je opodstatnené tvrdenie žalobcu, že správca dane od žalobcu takéto dôkazy požadoval.

Podľa žalovaného správca dane v rozhodnutiach uvádza skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobca mal a musel vedieť aj o subjektoch, s ktorými obchodoval, a že prijatím takýchto plnení sa bude podieľať na obchodoch spojených s daňovým únikom. Nákup a predaj stavebnej ocele a dubovej podlahy nesúvisel s predmetom činnosti žalobcu, celkové fakturované sumy za predaj uvedeného tovaru sú podstatne nižšie ako celkové fakturované sumy za jeho nákup, teda žalobca musel za nákup tovaru zaplatiť viac, ako získal za jeho predaj. Pri predaji dubovej podlahy bola uplatnená marža iba v rozpätí od 0,45%, čo taktiež nie je obvyklé pri obchodoch s predmetnými komoditami. Pri uvedených obchodoch nebolo dosiahnutie zisku z podnikania ako hlavného cieľa podnikania, ale jediným cieľom bol získať výhodu uplatnením práva na odpočítanie dane a zníženia daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty.

Žalobcovi muselo byť podozrivé, keď v období celosvetovej hospodárskej a finančnej krízy získal výhodné obchody s dubovou podlahou, bezproblémovo získal dodávateľa a aj odberateľa dubovej podlahy, pričom prepravu tovaru nezabezpečoval a iba získal daňovú výhodu - uplatnenie práva na odpočítanie dane z predmetných tovarov. Musel si klásť aj otázku, prečo jeho dodávateľa W. W. O., s.r.o., priamo nedodával tovar do iného členského štátu, keď aj tak preprava tovaru smerovala priamo z jeho skladu do A. republiky, ale radšej bol ochotný z dodania tovaru v tuzemsku (pre spoločnosť LPH Vranov n/T, s.r.o.) priznať daň.

K námietke žalobcu, že správca dane nerozlišuje medzi zneužitím práva a daňovým podvodom, žalovaný uviedol, že správca dane svojim argumentmi preukazoval v rozsahu záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-439/04 Kittole, že žalobca musel vedieť, že sa prijatím predmetných plnení bude podieľa na plneniach, ktoré sú súčasťou podvodu. Správca dane preukázal, že žalobca musel vedieť (a mal vedieť), a teda preukázal jeho potenciálnu vedomosť o podieľaní sa na daňovom podvode. Žalovaný poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom súd poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (ô 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, to znamená, že pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej

v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Ďalej k tomu uvádza, že v danom prípade išlo o zneužívanie práva z daňového hľadiska, ktoré má znaky daňového podvodu z trestno-právneho hľadiska, čo je predmetom rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Prijaté právne závery v predmetných rozhodnutiach sa týkajú len žalobcu a sú použiteľné pre prijatie rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

Z vykonanej analýzy vyplýva, že správca dane zistil nárast odpočítania dane v zdaňovacích obdobiach september 2008 až 2009 v dôsledku nákupu stavebnej ocele a dubovej podlahy a nárast dodania tovaru oslobodeného od dane v dôsledku predaja stavebnej ocele a dubovej podlahy do iného členského štátu. Uvedené obchody so stavebnou oceľou a dubovou podlahou mali v konečnom dôsledku dopad na výsledný vzťah k štátnu rozpočtu, t.j. znížene daňového zaťaženia. Hodnota dodania tovaru v tuzemsku je porovnateľná a v niektorých zdaňovacích obdobiach aj vyššia oproti predchádzajúcim zdaňovacím obdobiam. Z analýzy jednoznačne vyplýva, že nešlo o udržanie celkového obratu firmy bez dramatického poklesu a finančnej stability firmy v najhoršom období krízy, ale o dodanie tovaru uskutočňované za jediným účelom, a to za účelom zníženia daňovej povinnosti žalobcu. Žalobca úmyselne rozložil odpočítanie dane z faktúr za nákup dubovej podlahy v decembri 2008 na január až marec 2009. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že odpočítanie dane bolo uplatnené až po doručení faktúr po oprave chýb, pretože niektoré dodávateľské faktúry nespĺňali náležitosti podľa § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., toto tvrdenie žalobca nepodložil žiadnymi dôkazmi.

Ak žaloba prijal nesprávne vyhotovené faktúry, bol povinný o týchto faktúrach účtovať, ale neúčtoval. Žalobca účtoval o nákupe dubovej podlahy ako o nevyfakturovaných dodávkach v nesprávnych sumách. Iba na dodávateľských faktúrach č. XXXXXXXX až č. XXXXXXXX (v počte 6 ks) s dátumom vystavenia 23.12.2008 a dátumom podania 23.12.2008 bola prezentačná pečiatka firmy s dátumom prijatia 28.01.2009. Keďže žalobca všetok obstaraný tovar v decembri 2008 hneď dodal do iného členského štátu, správca dane je toho názoru, že uvedená pečiatka bola daná len účelovo. Ďalšie dodávky toho istého tovaru od toho istého dodávateľa boli uskutočnené aj v januári 2009, kedy boli vyhotovené aj dodávateľské faktúry, ale na týchto faktúrach prezentačná pečiatka firmy s dátumom prijatia nebola. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalobca bol so svojím dodávateľom v kontakte do dňa podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie december 2008 a mal možnosť zabezpečiť správne vyhotovenie faktúry. Podľa správcu dane je nelogické, že žalobca neuplatnil odpočítanie dane v zdaňovacom období december 2008 zo všetkých siedmich faktúr, ale iba z jednej faktúry, aj napriek tou, že už všetok tovar nakúpený podľa dodávateľských faktúr bol v ten istý deň aj dodaný do Českej republiky.

Správca dane nepreukázal, že v uvedených prípadoch nešlo o ekonomickú činnosť, ale o aktivitu za účelom získania daňovej výhody, pretože predmetné obchody nespĺňajú objektívne kritéria, na ktorých je tento pojem založený. Dodania tovarov sa ukázali len ako formálne deklarované uzavretou skupinou subjektov, a to za jediným účelom, t.j. získanie daňovej výhody tým, že tovar sa dookola točil v kruhu bez konečného spotrebiteľa. Vytvorená situácia umožňujúca uplatniť právo na odpočítanie dane bola čisto umelá. Objektívne skutočnosti a dôkazy nasvedčujú zneužitiu práva, ktoré bolo hlavným cieľom transakcie. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax plc plnenia, ktoré zakladajú zneužívanie, musia byť znovu definované tak, aby bola nastolená situácia, ktorá by existovala v prípade, keby neexistovali plnenia prestavujúce uvedené zneužívanie. Ak sa zistí, že právo na odpočet bolo vykonaní podvodným spôsobom alebo bolo zneužité, správca dane je oprávnený požadovať s retroaktívnym účinkom zaplatenie odpočítaných čiastok.

Žalovaný dôvodil, že správca dane sa zaoberal nielen porovnaním nákupných cien a predajných cien vrátane DPH, ale aj porovnaním nákupných a predajných cien bez DPH. Porovnaním základov dane z nákupu a z predaja zistil, že pri predaji stavebnej ocele bola uplatnená marža iba vo výške 0,64 % až 1,15 %, t. j., že bola uplatnená veľmi nízka marža, čo nie je pri obchodoch s takouto komoditou obvyklé. Podľa žalovaného žalobca nakúpil stavebnú oceľ za 26.272.478,45 Sk a predal ju v tom istom množstve iba za 22.279.252,00 Sk, rozdiel bol vo výške 3.993.226,46 Sk, pričom uplatnene odpočítanie dane bolo vo výške 4.194.763,26 Sk. Pri predaji a pri nákupe dubovej podlahy bola uplatnená marža iba vo výške 0,45 %. Podľa žalovaného žalobca nakúpil dubovú podlahu za 1.982.662,46 Sk a predal ju v tom istom množstve iba za 1.673.671,01 Sk, rozdiel bol vo výške 308.991,45 Sk, pričom uplatnené odpočítanie dane bolo vo výške 316.558,60 Sk. Z uvedených porovnaní jednoznačne vyplýva, že cieľom žalobcu pri uvedených obchodoch nebolo dosiahnutie zisku z podnikania ako hlavného cieľa podnikania.

Jediným cieľom bolo získať daňovú výhodu uplatnením práva na odpočítania dane z pridanej hodnoty z tovaru. Tvrdenie žalobcu k udržateľnosti celkového obratu firmy je zavádzajúce, pretože správca dane vykonanou analýzou údajov z daňových priznaní k DPH podaných daňovým subjektom v období rokov 2006 až 2012 z informačného systému FR SR jednoznačne preukázal, že žalobca nevykazoval pokles tržieb za vlastné výrobky a služby, a teda predmetné obchody nepotreboval na udržanie celkového obratu firmy v danom období.

V súvislosti s nakládkou tovaru žalovaný uvádza, že správca dane podrobným popisom fyzického a dokladového pohybu tovarov poukazuje na nezmyselný a účelový pohyb tovarov, ktorého cieľom bolo získanie daňovej výhody a z tohto hľadiska je fyzický pohyb týchto tovarov podstatný a dôležitý.

Žalovaný poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. a uvádza, že žalobca z verejne dostupných informácií musel vedieť, že spoločnosti D. s.r.o., a X., s.r.o. boli v čase uskutočnenia obchodov spoločníkmi v spoločnosti S., s.r.o. a na ich personálne prepojenie s inými daňovými subjektmi v reťazci obchodov (Z.. K., H.. E.). Žalobca obchody s dodávateľom dubovej podlahy priamo realizoval s konateľom spoločnosti W. W. O., s.r.o., M.O., ktorý riadil činnosť zločineckej skupiny na zabezpečenie realizácie predstieraných zdaniteľných plnení spočívajúcich v obchodovaní s rôznymi komoditami. Za týmto účelom zabezpečili obchodné spoločnosti, a to nielen na území SR, ale aj v krajinách EÚ, predstierajúce, že s týmito komoditami riadne obchodujú, zabezpečili skutočne existujúci tovar, ktorý bol predmetom obchodovania, starali sa o logistiku súvisiacu s prepravou uvedeného tovaru podľa priložených účtovných a prepravných dokladov.

Ak žalobca tvrdí, že išlo o jednoduchý veľkoobchodný nákup a predaj, ktorý realizoval ako príležitostný a krátkodobý obchod s ktorým nemal skúsenosti, potom je namieste, aby bol pri jeho realizácii obzvlášť opatrný. Berúc do úvahy všetky známe uvedené fakty týkajúce sa zúčastnených obchodných spoločností, ďalej to, že žalobca k realizácii obchodov nepotreboval nič (nemusel hľadať ponuku, ani dopyt tovaru, zabezpečiť dodávateľa, odberateľa, sklad na jeho uskladnenie, prepravcu, ani organizáciu obchodov), iba vyhotoviť doklady a uplatniť odpočítanie dane, potom tvrdenie odvolávajúceho sa, že o subjektoch, s ktorými obchodoval, nemal dostatočné vedomosti, vyznieva ako potvrdenie toho, že vedel alebo mal a musel vedieť, že prijatím takýchto plnení sa bude podieľať na obchodoch spojených s daňovým únikom.

K námietke žalobcu, že porušenie ustanovenia § 43 ods. 1 a 5 zákona č. 222/2004 Z. z. by bolo opodstatnené, keby sa preukázalo, že tovar reálne neexistoval alebo nebolo by preukázané jeho dodanie do iného členského štátu žalovaný konštatoval, že v danom prípade pri obchodovaní nešlo o ekonomickú činnosť, ale išlo o aktivity za účelom získania daňovej výhody, pretože predmetné obchody nespĺňali objektívne kritériá, na ktorých je tento pojem založený. Išlo o formálne deklarované obchody uzavretou skupinou subjektov a to za jediným účelom, t. j. získanie daňovej výhody tým, že tovar sa točil v kruhu bez konečného spotrebiteľa. Nárokované právo bolo odvodené z hospodárskych činností, pre, ktoré objektívne neexistuje žiadne iné vysvetlenie ako vytvorenie nárokovaného práva. Jediným cieľom týchto zúčastnených subjektov bolo získať daňovú výhodu, t. j. zníženie, daňového zaťaženia. Vytvorená situácia umožňujúca uplatnenie práva na odpočítanie dane bola čisto umelá. Objektívne skutočnosti a dôkazy nasvedčujú zneužitiu práva, ktoré bolo hlavným cieľom transakcie. Práve žalobca získal najlepšiu daňovú výhodu, pretože uplatnením odpočítania dane a predajom tovaru s oslobodením od dane si znížil daňovú povinnosť.

Podľa žalovaného zistený skutkový stav má prvky aplikovaných rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax plc a rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Zásada zákazu zneužívania práva znamená zákaz vyslovene umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí.

Na základe citovaných častí odôvodnení rozhodnutí žalovaného žalobca namietal, že predmetné rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR z 11.11.2014 (doručené 21.11.2014) sú v rozpore so zákonom. Žalobca bol rozhodnutiami žalovaného ukrátený na | svojich právach.

Postup správcu dane v daňovom konaní bol poznamenaný procesnými vadami takého charakteru, že s ich existenciou sa spája evidentné porušenie zákonnosti s dopadom na hmotnoprávne posúdenie veci. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola sa začala 07.03.2012 a bola ukončená doručením protokolu Daňového úradu Prešov, pobočka F. č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX/D. z 15.11.2013. Daňový úrad Prešov, pobočka F. rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXX/ XXXX/D. z 18.01.2013 podľa ustanovenia § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku prerušil daňovú kontrolu. V rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly z 18.01.2013 sa uvádza, že kontrola sa prerušuje od 18.01.2013. Daňový úrad Prešov, pobočka F. v oznámení č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/D. z 23.01.2013 uvádza, že v uvedenom rozhodnutí o prerušení kontroly sa vyskytli chyby, resp. iné zrejmé nesprávnosti, t.j. nesprávny deň prerušenia daňovej kontroly. Daňový úrad týmto oznamuje, že v zmysle § 3 ods. 11 Daňového poriadku z vlastného podnetu opravuje túto chybu tak, že daňová kontrola bola prerušená od 22.01.2013.

Podľa ustanovenia § 61 ods. 3 Daňového poriadku konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania, tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu. To znamená, že deň uvedený v rozhodnutí ako deň prerušenia konania sa môže svojím označením najskôr zhodovať s dňom, keby bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu. Podľa ustanovenia § 61 ods. 11 Daňového poriadku orgán, ktorý rozhodnutie vydal, opraví na podnet účastníka konania alebo z vlastného podnetu chyby v písaní, počítaní, chýbajúce formálne náležitosti a iné zrejmé nesprávnosti v rozhodnutí a upovedomí o tom oznámením účastníka konania. Ak správca dane v rozhodnutí určil deň prerušenia daňovej kontroly na 18.01.2013, ktorý predchádzal dňu odovzdania rozhodnutia na poštovú prepravu, potom išlo o prerušenie § 61 ods. 3 Daňového poriadku a uvedenú vadu nie je možné odstrániť prostredníctvom § 61 ods. 11 Daňového poriadku. Rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka F. č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/D. z 18.01.2013 o prerušení daňovej kontroly bolo vydané v rozpore so zákonom a daňová kontrola týmto rozhodnutí prerušená nebola. V danom prípade daňová kontrola trvala od 07.03.2012 do 18.11.2013.

Žalobca v žalobe argumentuje ustanovením § 46 ods. 10 Daňového poriadku, podľa ktorého lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Lehota ustanovená v § 46 ods. 10 Daňového poriadku je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Správca dane bol povinný daňovú kontrolu ukončiť do 07.03.2013. Žalobca poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. -57 z 29.06.2010, z ktorého vyplýva, že ak daňový úrad nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Taká daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (a contrario § 29 ods. 4 prvá veta Zákona o správe daní a poplatkov). V prípade, ak použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. Podľa žalobcu ustanovenie § 46 ods. 10 Daňového poriadku, rovnako ako ustanovenie § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. upravuje zákonnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly, preto nález Ústavného súdu SR č. -57 je možné aplikovať aj na právny stav po 01.01.2012.

Keďže Daňový úrad Prešov, pobočka F. na základe protokolu č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/D. 15.11.2013 rozhodnutiami z 28.03.2014 vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až marec 2009, tieto rozhodnutia sú nezákonné. Žalobca uviedol, že v daňovom konaní platí princíp jednotnosti konania. To znamená, že celé konanie od začatia konania orgánom prvého stupňa až do rozhodnutia orgánu druhého stupňa tvorí jeden celok. Ak Ústavný súd SR v náleze č. -57 uvádza, že celé daňové konanie je zaťažené vadou nezákonnosti, potom vadou nezákonnosti sú postihnuté nie len prvostupňové rozhodnutia z 28.03. 2014 ale aj rozhodnutia žalovaného z 11.11.2014.

Napriek tomu, že dôvody uvedené v čl. II žaloby žalobca považuje za postačujúce k zrušeniu rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR z 11.11.2014, ako aj prvostupňových rozhodnutí poukazuje aj ďalšie dôkazy o nezákonnosti uvedených rozhodnutí. Žalobca zdôraznil, že aj keď svojim rozsahom navonok pôsobia

rozhodnutia žalovaného bohato na prezentáciu skutkových okolností a prijatých právnych záverov, netvoria reálny obraz o právnych problémoch namietaných žalobcom v odvolaniach. Žalovaný sa v rozhodnutiach v značnej miere obmedzil len na reprodukciu záverov správcu dane avšak bez toho, aby výsledok konfrontácie svojich záverov a námietok žalobcu predstavil zákonne konformným spôsobom a aby presvedčivo vyvrátil argumenty žalobcu vysporiadal sa s nimi v zmysle § 63 ods. 5 a § 74 ods. 2 Daňového poriadku.

Daňové orgány tvrdia, že v uzavretej skupine daňových subjektov bol to práve žalobca, ktorý v rámci narušenej neutrality zdanenia priamo získal neoprávnenú daňovú výhodu formou zníženia svojej daňovej povinnosti. Táto daňová výhoda bola previazaná neoprávneným uplatnením práva na odpočítanie dane z tovaru s následným neoprávneným deklarovaním dodania tovaru s oslobodením od dane do iného členského štátu. V oboch prípadoch podľa daňových orgánov konaním žalobcu došlo k zneužitiu práva spoločenstva s hlavným cieľom získať daňovú výhodu, t.j. zníženie daňového zaťaženia, na ktorú by inak nebol oprávnený.

Žalobca uviedol, že v odvolaniach poukazoval na to, že prvá časť testu stanoveného rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax vyžaduje, aby predmetné plnenia viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným smernicou. V súvislosti s uvedeným je podľa žalobcu potrebné primárne zodpovedať, či to bol žalobca, ktorý získal neoprávnenú daňovú výhodu, na ktorú by inak nebol oprávnený. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane nespochybňuje existenciu tovaru a jeho dodanie žalobcovi platiteľmi dane a ani to, že predmetný tovar bol dodaný žalobcom do iného členského štátu. Išlo o reálne obchodovanie s tovarom a žalobca štandardným spôsobom preukazoval uplatnenie nároku na odpočítania dane a dodanie tovaru s oslobodením od dane do iného členského štátu a mal splnené všetky zákonné podmienky pre uplatnenie odpočítania dane a pre oslobodenie od dane. Logickým dôsledkom dodania tovaru s oslobodením od dane do iného členského štátu je zníženie daňovej povinnosti, resp. vznik nadmerného odpočtu. Žalobca postupoval podľa zákona č. 222/2004 Z. z. a tento zákonný postup nie je možné považovať za získanie neoprávnenej daňovej výhody, na ktorú by inak nebol oprávnený.

Žalovaný uviedol, že spoločnosť U. SK, s. r. o., ktorá dodávala dubovú podlahu pre spoločnosť W. W. O., s. r. o., daň z uvedeného predaja neodviedla a spoločnosť W. W. O., s. r. o., si daň uplatnila. To znamená, že k narušeniu neutrality zdanenia došlo vo vzťahu medzi spoločnosťou U. SK, s. r. o. a spoločnosťou W. W. O., s. r. o.. S uvedenou závažnou námietkou žalobcu sa žalovaný vysporiadal len strohým konštatovaním, že daňové povinnosti ostatných daňových subjektov sú predmetom daňových kontrol u týchto daňových subjektov. Uvedený záver je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorého pri hodnotení dôkazov sa hodnotia všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliada sa na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Na otázku nastolenú v úvode tohto bodu je potrebné odpovedať tak, že nebol to žalobca, ktorý narušil princíp neutrality dane z pridanej hodnoty, pretože legitímne uplatnenie práva na odpočítanie dane za reálne existujúci tovar dodaný platiteľmi dane a jeho následné dodanie do iného členského štátu pri splnení všetkých zákonných podmienok nie je žiadnym získaním daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným Smernicou Rady 2006/112/ES. Zistenie, že v reťazci dodávateľov nebola daň odvedená nemohlo samo o sebe viesť k získaniu neoprávnenej daňovej výhody u žalobcu. Žalobca opätovne poukazuje na bod 55 rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-354/03 Optigen Ltd, z ktorého vyplýva, že právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje plnenia spočívajúce v odpočítaní DPH zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené tým, že y dodávateľskom reťazci, ktorého sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Žalobca už v odvolaní poukazoval na to, že zásadným pochybením, ktoré v konečnom dôsledku malo podstatný vplyv na samotné hmotnoprávne posúdenie veci je to, že správca dane nesprávne interpretuje dôkazné bremeno. Pri správe daní, aj napriek ustanoveniu § 24 ods. 1 Daňového poriadku platí zásada, že dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto nejakú okolnosť tvrdí, a nie toho, kto ju popiera. Dôkazné bremeno je spojené so zodpovednosťou za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených skutočností. Nebol to žalobca, ktorý mal ako tvrdí správca dane predkladať dôkazy, že nie je účastníkom podvodu ale bol to správca dane, ktorý mal povinnosť zabezpečiť dôkazy, ktoré by nespochybniteľné dokazovali, že žalobca vedel, že svojim konaním sa podieľa na daňovom podvode. Nebol to žalobca, ktorý ako tvrdí žalovaný mal preukázať a brániť sa dôkazmi, že o podvodnom konaní svojich dodávateľov a odberateľov nevedel, prípadne ani nemohol vedieť ale bol to správca dane, ktorý mal dokázať,

že žalobca sa podieľal na plneniach, ktoré sú spojené s daňovým únikom. Pre daný prípad toto predstavovalo, že nebol to žalobca, ktorý mal zabezpečiť dôkazy o opaku, teda o tom, že nevedel, prípadne ani nemohol vedieť, že sa podieľal na plneniach, ktoré sú spojené s daňovým únikom. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že nie len správca dane ale aj žalovaný nesprávne interpretuje dôkazné bremeno. Žalobca v žalobe argumentuje, že v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-439/04 Kittel a C-440/04 Recolta Recycling SPRI, C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft a Peter Dávid, C-18/13 Maks Pen EOOD a v množstve iných, ako aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30.06.2011 je riešená problematika posudzovania subjektívnej stránky účasti na daňovom podvode. Z uvedených rozsudkov vyplýva jednoznačný záver, že skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Bolo preto úlohou správcu dane, aby podľa vnútroštátnych pravidiel dokazovania overil, či došlo k takémuto zneužívajúcemu konaniu u dodávateľa daňového subjektu a či daňový subjekt o takomto konaní vedel alebo musel vedieť. Žalobca v odvolaniach poukazoval na to, že podľa druhej časti testu stanoveného rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax z celku objektívnych prvkov musí vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu a zákaz zneužitia už nie je viac relevantný, keď môžu mať predmetné plnenia nejaké iné vysvetlenie ako číre dosiahnutie daňových výhod. Žalobca dáva do pozornosti súdu, ako a akou formou sa žalovaný vysporiadal s niektorými námietkami žalobcu uvedenými v súvislosti s posudzovaním toho, že predmetné plnenia majú aj iné vysvetlenie ako číre dosiahnutie daňových výhod a preto zákaz zneužitia už nie je viac relevantný. Žalobca dôvodil, že z jeho stanoviska z 25.10.2013 vyplýva, že tržby za vlastné výrobky a služby v roku 2009 oproti roku 2007 poklesli o 1,433 mil. eur, teda o 17,87 %. Žalovaný sa s uvedenou argumentáciou vysporiadal konštatovaním, že správca dane vykonanou analýzou údajov z daňových priznaní k DPH jednoznačne preukázal, že žalobca nevykazoval pokles tržieb za vlastné výrobky a služby, a teda predmetné obchody nepotreboval na udržanie celkového obratu firmy v danom období. Žalobca k uvedenému uvádza, že je otázne, akou analýzou mohol toto správca dané zistiť z daňových priznaní k DPH, keď v tomto priznaní sa uvádzajú len údaje o dodaní tovaru a služieb bez členenia, či ide o dodávky vlastných výrobkov a služieb alebo o dodávky (nakúpeného) tovaru. Žalobca poukazoval na to, že k svojmu fungovaniu využíva kontokorentne prevádzkové a aj investičné úverové financovanie, predkladá bankám finančné výkazy, v ktorých celkový obrat firmy je jeden zo základných posudzovaných ukazovateľov. V období rokov 2008 - 2009 banky znižovali firmám kontokorentné prevádzkové úvery. Práve z týchto zásadných dôvodov žalobca, keďže nedokázal udržať svoj obrat v tržbách za vlastné výrobky a služby, pristúpil dočasne k obchodu s tovarom, aj keď "mimo svojho hlavného predmetu činnosti a aj s nízkym profitom. Tým sa zabezpečila finančná stabilita žalobcu v najhoršom období krízy a z uvedených dôvodov v marci 2009 boli uskutočnené posledné obchody s drevenými podlahami od dodávateľa W. W. O., s. r. o.. S týmto dôkazom sa žalovaný vysporiadal tak, že hodnota dodania tovaru v tuzemsku je porovnateľná a v niektorých zdaňovacích obdobiach aj vyššia oproti predchádzajúcim zdaňovacím obdobiam a z analýzy vykonanej správcom dane jednoznačne vyplýva, že nešlo o udržanie celkového obratu firmy bez dramatického poklesu a finančnej stability firmy v najhoršom období krízy ale o dodania tovaru uskutočňované za jediným účelom, a to za účelom zníženia daňovej povinnosti žalobcu. Žalobca namietal, že správca dane pri analýze a pri výpočte rentability pochybil, keď ju vypočítal porovnaním cien s DPH k cenám bez DPH. Žalobca namietal, že ak správca dane sám uvádza, že pri predaji tovaru bola uplatnená marža vo výške 0,45 %, resp. 0,46 % (dubová podlaha) a 0,64% (stavebná oceľ), potom je logické, že tovar sa nemohol predávať za nižšiu cenu, ako bol nakúpený. K uvedenému žalovaný uvádza, že správca dane sa zaoberal nielen porovnaním nákupných cien a predajných cien vrátane DPH, ale aj porovnaním nákupných a predajných cien bez DPH a reprodukoval „analýzu" prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný argumentuje úmyselným rozložením odpočítania dane z faktúr za nákup dubovej podlahy od dodávateľa W. W. O., s. r. o. Žalobca poukazoval na to, že uvedený postup nemohol byť zameraný, na zníženie výsledného vzťahu k štátnemu rozpočtu, pretože práve uplatnením odpočítania dane v decembri 2008 z faktúr, ktoré neobsahovali všetky náležitosti by vznikol nadmerný odpočet. Dôkazom o nedostatkoch na faktúrach je skutočnosť, že žalobca si odpočet dane 6 faktúr z decembra 2008 uplatnil v januári 2009, no obdobne postupoval aj v roku 2009, keď odpočítanie dane z 5 faktúr za január 2009 uplatnil vo februári 2009 a z 3 faktúr v marci 2009. K uvedenému sa žalovaný vôbec nevyjadril len

reprodukoval argumentáciu z prvostupňového rozhodnutia a uviedol, že žalobca k tvrdeniam, že faktúry neobsahovali všetky náležitosti nepredložil žiadne dôkazy. Žalovaný uvádza, že žalobca z verejne dostupných informácií musel vedieť, že spoločnosti D. UK, s. r. o. a X., s. r. o. boli v čase uskutočnenia obchodov spoločníkmi v spoločnosti S., s. r. o. a na ich personálne prepojenie s inými daňovými subjektmi v reťazci obchodov (Z.. K., J. E.). Žalobca namietal (bod 16 odvolania), že stavebnú oceľ nakupoval od spoločnosti Y. R. Y., s. r. o. no nevedel a ani vedieť nemohol, že spoločnosť Y. R. Y., s. r. o. nakupuje stavebnú oceľ od spoločnosti D. UK, s. r. o. Táto spoločnosť, ako aj spoločnosti X., s.r.o. sú mu neznáme. Ani k uvedenému sa žalovaný vôbec nevyjadril a len reprodukoval argumentáciu z prvostupňového rozhodnutia. Žalobca poukazoval na to, že ide o bežnú obchodnú prax, že tovar nakladaný u dodávateľa sa prepravuje bez nehospodárnej vykládky u prvého odberateľa priamo druhému odberateľovi. Obchody sa uskutočnili na základe riadne uzatvorených kúpnych zmlúv, v mene dodávateľských aj odberateľských spoločností jednali ich štatutárni zástupcovia, platby prebiehali výlučne cez bankové účty, pri každej nakládke tovaru bol osobne prítomný poverený zamestnanec žalobcu, ktorý potvrdil prevzatie tovaru a kontroloval aj jeho následné expedovanie na prepravu k odberateľovi. Za okolností, ktoré boli žalobcovi v čase uzatvorenia zmlúv a v dobe nákupu uvedených komodít objektívne známe, nič nenasvedčovalo tomu, že dodávky uvedených komodít môžu byť spojené s daňovým únikom. Žalobca v dobe nákupu uvedených komodít nepoznal, okrem svojho dodávateľa a odberateľa ďalšie spoločnosti v reťazci obchodov a neboli mu známe ani ďalšie okolnosti nákupu a predaja uvedených komodít medzi týmito spoločnosťami. Najvyšší súd SR v rozsudku zo 06.07.2010 poukazuje na evidentnú nevedomosť konateľky dodávateľa, ktorá nemala vedomosť o svojom odberateľovi. Z uvedeného súd prijal záver, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť aj o obchodných partneroch s ktorými obchoduje. Žalobca mal o svojich dodávateľoch a odberateľoch dostatočné informácie a z obsahu spisu, na rozdiel od uvedeného súdneho prípadu vyplýva, že nikto nepoprel dodanie tovaru a existenciu tovaru nespochybňuje ani správca dane. Z ustanovenia § 3 ods. 3 Daňového poriadku vyplýva, že rozhodnutie musí vychádzať nielen z náležité zisteného a objektívne zhodnoteného skutkového stavu ale nesmie trpieť žiadnym logickým pochybením. Žalobca predložil správcovi dane a žalovanému dôkazy o tom, že zákaz zneužitia nie je relevantný, pretože sporné obchodné aktivity majú aj iné vysvetlenie, ako dosiahnutie daňových výhod. Postup správcu dane a žalovaného pri zhodnotení týchto dôkazov nebol objektívny a vykazuje znaky vážnych logických pochybení. Žalovaný prijaté právne závery ozrejmil tendenčné v snahe obhájiť správnosť prvostupňových rozhodnutí. Výlučné sledovanie len jednej línie právnych názorov spôsobuje, že jeho rozhodnutia sú nepresvedčivé a v konečnom dôsledku skĺzavajú do roviny nepreskúmateľnosti. Podľa žalobcu rozhodnutia žalovaného sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, čím sú dané podmienky pre zrušenie uvedených rozhodnutí podľa § 250j ods. 2 písm. d/ a písm. e/ O. s. p.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril v písomnom podaní zo dňa 19.03.2015 a navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

K žalobným námietkam vo vzťahu k dĺžke vykonávanej daňovej kontroly v spojení s prerušením daňovej kontroly uviedol, že Daňový úrad Prešov, pobočka F. rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/D. zo dňa 18.01.2013 prerušil daňovú kontrolu dane z DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2009, ktorá začala dňa 07.03.2012 u žalobcu, odo dňa 18.01.2013 z dôvodu, že začalo konanie o inej rozhodujúcej skutočnosti na vydanie rozhodnutia, ktorou bolo zaslanie dvoch žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií do iných členských štátov a to A. a J. prostredníctvom žalovaného, oddelenia CLO, Banská Bystrica. Následne správca dane oznámením č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/ D. zo dňa 23.01.2013 podľa § 63 ods. 11 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov opravil z vlastného podnetu deň prerušenia daňovej kontroly vo vydanom rozhodnutí z 18.01.2013 na deň 22.01.2013 ako inú zrejmú nesprávnosť.

Správca dane týmto rozhodnutím teda prerušil daňovú kontrolu od 22.01.2013 do dňa prijatia výsledkov preverení a listom č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/D. zo dňa 09.10.2013 oznámil daňovému subjektu, že prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená, pominuli dňa 08.10.2013 a pokračuje vo výkone daňovej kontroly začatej dňa 07.03.2012.

V súvislosti s námietkou žalobcu k rozhodnutiu o prerušení kontroly žalovaný poukázal na to, že správca dane v uvedení dňa prerušenia daňovej kontroly vo vydanom rozhodnutí pochybil, pretože uviedol deň 18.01.2013, ktorý je skorší ako deň odovzdania rozhodnutia na poštovú prepravu (22.01.2013). Túto nesprávnosť dňa 23.01.2013 zistil, opravil a oznámením zo dňa 23.01.2013 o tom upovedomil účastníka konania. Tak rozhodnutie o prerušení konania, ako aj oznámenie o oprave doručil daňovému subjektu dňa 12.02.2013. Daňový subjekt sa teda v ten istý deň dozvedel o prerušení daňovej kontroly a oprave dňa prerušenia, a to odo dňa 22.01.2013. Evidentne išlo o omyl správcu dane (zrejmú nesprávnosť), o čom svedčí aj rovnaký prípad prerušenia daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia roku 2008, keď správca dane uviedol v rozhodnutí č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/E. zo dňa 22.01.2013 o prerušení daňovej kontroly deň prerušenia 23.01.2013, t.j. deň odovzdania rozhodnutia na poštovú prepravu. Je toho názoru, že túto chybu bol oprávnený správca dane opraviť podľa § 63 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov, a preto je rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly vydané v súlade so zákonom, na základe zákonných dôvodov a je náležite odôvodnené. Právoplatnosť nadobudlo dňa 12.02.2013.

Námietky žalobcu týkajúce sa nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly a prekročenia dĺžky jej trvania považuje žalovaný za neopodstatnené.

Tieto námietky žalobcu, uvedené v časti II. žaloby, neboli predmetom odvolacieho konania, pretože žalobca ich vo svojom odvolaní neuvádzal.

S námietkami žalobcu hmotno-právneho charakteru uvedenými v časti III. žaloby sa žalovaný vysporiadal v odôvodneniach žalobu napadnutých rozhodnutí.

Zároveň uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, že postup správcu dane a žalovaného pri zhodnotení dôkazov nebol objektívny a vykazuje znaky vážnych logických pochybení, pretože obsah odôvodnenia napadnutých rozhodnutí svedčí o opaku. Taktiež nepovažuje za opodstatnené tvrdenia žalobcu uvedené v bode III. žaloby, pretože z popísaného skutkového stavu a spisového materiálu je zrejmé, že správca dane nevybočil zo základných zásad daňového konania a vychádzal z nich pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov. Dodržal zásadu zákonnosti a riadil sa všeobecne záväznými právnymi predpismi (hmotnými aj procesnými), zásahu objektívnej pravdy, keď zisťoval a zistil v náležitom rozsahu skutkový stav veci, zásadu úzkej súčinnosti správcu dane a účastníka konania, keď vytvoril dostatočné podmienky, aby daňový subjekt mohol realizovať svoje práva, a na druhej strane, aby si splnil zákonnú povinnosť súčinnosti - dobrovoľnej účasti, zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keď hodnotil každý dôkaz samostatne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti z hľadiska ich pravdivosti a preukaznej hodnoty na zabezpečenia presného, pravdivého a úplného zistenia skutkového stavu.

Ďalej uviedol, že v rámci odvolacieho konania boli preskúmané napadnuté rozhodnutia a celý spisový materiál v rozsahu, ktorý bol požadovaný v odvolaní a žalovaný nezistil žiadne skutkové či právne okolnosti žalobcom neuplatnené, a to vo vzťahu k dĺžke kontroly, nezákonnosť rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly uvedené v žalobe, ktoré by mali podstatný vplyv na výrok rozhodnutí, a na ktoré by mal pri rozhodovaní prihliadať.

Vyjadrenie uzavrel s tým, že správca dane a žalovaný vydané rozhodnutia náležite odôvodnili, uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo a žalovaný sa vyrovnal so všetkými námietkami, ktoré boli uvedené v odvolaniach.

Občiansky súdny poriadok v piatej časti upravuje správne súdnictvo a to v § 244 ods.1 tak, že v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Rozhodnutia správnych orgánov sú v ustanovení § 244 ods. 3 O.s.p. definované tak, že rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia,

ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenie a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ods. 2 - pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že Daňový úrad Prešov, pobočka F. pod č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/E. dňa 28.03.2014 podľa zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní a poplatkov a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov rozhodol tak, že podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov vyrubil daňovému subjektu LPH Vranov n/T, s.r.o.... rozdiel dane v sume 69.388,00 eur na dani z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov za zdaňovacie obdobie január 2009. Vo výroku súčasne uviedol, že daň vyrubená podaným daňovým priznaním je 1.696,06 eur, daň zistená správcom dane je 71.084,06 eur a rozdiel dane je 69.388,-- eur.

Na základe odvolania žalobcu Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/ XXXX dňa 11.11.2014 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2003 Z.z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyššie citované rozhodnutie potvrdilo.

Predmetná vec na tunajšom súde bola zapísaná podateľňou tunajšieho súdu pod sp. zn.: .

Podľa sp. zn.: bola zapísaná vec vo vzťahu k rozhodnutiu Daňového úradu Prešov č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/E. zo dňa 28.03.2014, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil daňovému subjektu, teda žalobcovi LPH Vranov n/T, s.r.o., rozdiel dane v sume 55.583,55 eur na dani z pridanej hodnoty podľa Zákona o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov za zdaňovacie obdobie február 2009 s tým, že daň vyrubená daňovým priznaním je 508,25 eur, daň zistená správcom dane je 56.091,80 eur a rozdiel dane predstavuje sumu 55.583,55 eur.

Na základe odvolania žalobcu žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXX/ XXXX/XXXX dňa 11.11.2014 rozhodol tak, že podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Pod sp. zn.: bola zapísaná vec vo vzťahu k rozhodnutiu Daňového úradu Prešov, pobočka F. č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/E. zo dňa 28.03.2014, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil daňovému subjektu LPH Vranov n/T, s.r.o.... rozdiel dane v sume 32.656,25 eur na dani z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov za zdaňovacie obdobie marec 2009. Súčasne vo výroku rozhodnutia uviedol, že daň vyrubená podaným daňovým priznaním bola 611,13 eur, daň zistená správcom dane bola 33.267,38 eur a rozdiel dane je 32.656,25 eur.

Žalovaný rozhodnutím vydaným pod č. XXXXXXX/XXXXXXX/XXXX/XXXX dňa 11.11.2014 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Vzhľadom na identických účastníkov konania súd veci vedené pod sp. zn.: , a spojil veci na spoločné konanie, pretože podľa § 112 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením

§ 246 ods. 1 O.s.p. v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov konania.

Žalobca jednou žalobou žiadal preskúmať 3 rozhodnutia žalovaného, avšak z dôvodu technických možností programu podateľne vo vzťahu k registru „S“ (zapísané bolo iba jedno rozhodnutie a pri lustrácii v registri „S“ a ostatné napadnuté rozhodnutia nedali zlustrovať) boli popísané pod tri spisové značky.

Prvostupňový správny orgán, teda Daňový úrad Prešov prvostupňové rozhodnutia odôvodnil fakticky tak, ako uvádza žalobca v žalobe a s názorom prvostupňového správneho orgánu sa stotožnil aj v odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaný, preto súd odôvodnenia prvostupňových rozhodnutí aj vzhľadom na žalobné námietky opakovať nebude.

Žalovaný vo vzťahu k tovaru masívna dubová podlaha od deklarovaného dodávateľa W. W. O., s.r.o., U. uviedol, že bol prepravovaný z prevádzky T. T. priamo k deklarovanému odberateľovi F. B., s.r.o., R. viacerými prepravcami bez výkladky v spoločnosti LPH Vranov n/T a zo spoločnosti F. B., s.r.o. bol ďalej prepravovaný do J. pre spoločnosť F.-O. X. E. Y. X. A. W., A. G. a z J. späť na Slovensko pre U. SK, s.r.o., L. XX, U.. Poukázal na to, že dokladovo prebiehali obchody s masívnou dubovou podlahou v uzavretom reťazci spoločnosti W. W. O., s.r.o. - LPH Vranov n/T, s.r.o., - F. B. s.r.o. - F.-O. X.., - U. SK, s.r.o. - W. W. O., s.r.o. (odôvodnenie zisteného skutkového stavu vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu január 2009).

Rovnaký záver o zistenom skutkovom stave platí aj vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu február a marec 2009.

Žalovaný citoval ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v roku 2008 a to konkrétne ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1, § 43 ods. 1, 5, § 49 ods. 1, 2, § 51 ods. 1 písm. a/, ustanovenia zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a to § 3 ods. 1, 3, 6, § 24 ods. 1, 2, 4 a konštatoval, že Daňový úrad Prešov, pobočka F. u žalobcu ako u daňového subjektu vykonal daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2009 a pri tejto kontrole preveroval u žalobcu skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Poukázal na to, že na základe zisteného skutkového stavu vyrubil za zdaňovacie obdobie január, február, marec 2009 rozdiel dane v konkrétnych sumách tak, ako ich súd cituje z výroku prvostupňových rozhodnutí a zhodnotil všetky dôkazy a pripomienky, bral do úvahy, že na právny úkon alebo na inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie vyrubenia alebo vybratia dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie, a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňových povinností alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada tak, ako upravuje v ustanovení § 3 ods. 6 s tým, že správca dane dospel k záveru, že žalobca ako daňový subjekt porušil § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, lebo podvodné konanie nie je ani nemôže byť predmetom dane z pridanej hodnoty a ustanovenie § 43 ods. 1 a 5 Zákona o dani z pridanej hodnoty, lebo neoprávnene deklaroval dodanie tovaru s oslobodením od dane z tuzemska do iného členského štátu s tým, že poukázal na konkrétnu hodnotu dodaného tovaru, v dôsledku čoho došlo aj k porušeniu ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ v spojení s ustanovením § 49 ods. 1, 2 písm. a/ Zákona o dani z pridanej hodnoty, lebo neoprávnene uplatnil odpočítanie dane za masívnu dubovú podlahu palubovku kvalita RUstik A/B v sume 69.388,00 eur, v množstve 6640 m2 od deklarovaného dodávateľa W. W. O., s.r.o., U. zneužitím práva spoločenstva s hlavným cieľom získať daňovú výhodu, t.j. zníženie daňového zaťaženia v zmysle bodov 74 a 75 rozsudku ESD C-255/02 Halifax plc bez dodržania základnej zásady obchodného práva a to poctivého obchodného styku a zásady opatrnosti v zmysle rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.: , sp. zn.: a to vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu január 2009.

Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu február 2009 uplatnil odpočítanie dane vo výške 55.583,55 eur s uvedením konkrétnych faktúr od spoločnosti W. W. O., s.r.o., U. za tovar masívna dubová palubovka kvalita Rustik A/B a za zdaňovacie obdobie marec 2009 na základe dokazovania vykonaného správcom dane mal za preukázané, že masívna dubová podlaha, teda tovar, z ktorého si kontrolovaný daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane, bol viacerými prepravcami prepravovaný od deklarovaného dodávateľa W. W. O., s.r.o., priamo k deklarovanému odberateľovi F. B., s.r.o., A. republika bez vykládky v spoločnosti LPH Vranov n/T a zo spoločnosti F. B., s.r.o., bol ten istý tovar prepravovaný späť na Y.

a to tak, že sa najprv prepravil do J. spoločnosti F.-O. X. E. Y. X. A. W., A. G. a z J. späť na Y. pre BVG SK, s.r.o. a to do prevádzky W. W. O. T. T.. Aj stavebná oceľ bola prepravovaná od deklarovaného dodávateľa Y. R. Y., s.r.o., priamo k deklarovanému odberateľovi S., s.r.o., A. republika bez vykládky v spoločnosti LPH Vranov n/T a zo spoločnosti S., s.r.o., bol ten istý tovar prepravovaný späť na Slovensko zvyčajne v ten istý alebo na druhý deň a prepravu tovaru nezabezpečovala spoločnosť LPH Vranov n/ T s.r.o. a ten istý objednávateľ prepravy tovaru do A. republiky súčasne objednával aj spätnú prepravu toho istého tovaru v rovnakej hmotnosti na Slovensko s tým, že fyzicky pohyb tovaru stavebnej ocele sa teda uskutočňoval v kruhu spoločnosti Y. R. Y., s.r.o. - S., s.r.o. - Y. R. Y., s.r.o. (S.) alebo W. W. O., s.r.o. (sklad X.) alebo J., s.r.o. (prevádzka S.) alebo D. UK, s.r.o. alebo R., s.r.o. Y..

Aj v tomto prípade konštatoval, že deklarovaný nákup a predaj tovaru dokladovo obiehal v reťazci spoločností pri dubovej podlahe W. W. O., s.r.o. - LPH Vranov n/T, - F. B., s.r.o. - F.- O. X. - U. SK, s.r.o. - W. W. O., s.r.o. alebo pri stavebnej oceli Y. R. Y., s.r.o. (dodávatelia R. „T.", PL, D. UK, s.r.o, H. Y. O. „S. J.", LV) - LPH Vranov n/T, s.r.o. - S. s.r.o. - Y. „G. P.", LV - W. W. O. - D. UK, s.r.o (dodávateľ H. Y. O.„S. J.") a Y. R. Y., s.r.o., teda v kruhu, čo nepreukazuje reálne obchodovanie, resp. uvedené obchody nemajú ekonomické opodstatnenie, avšak ich výsledkom bolo v spoločnosti LPH Vranov n/T, s.r.o. získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený (účelové zníženie daňovej povinnosti). Preto v súlade s rozsudkom Súdneho dvora ES C-255/02 Halifax plc správca dane vyhodnotil zistený postup tzv. obchodovanie medzi uvedenými spoločnosťami ako postup, ktorý nesie znaky zneužitia práva s cieľom získať neoprávnenú výhodu, t. j. u žalobcu zníženie daňovej povinnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa žalovaný stotožnil so závermi správcu dane v napadnutých rozhodnutiach, že ním zistený postup, tzn. obchodovanie medzi uvedenými spoločnosťami ako postup, ktorý nesie znaky zneužitia práva s cieľom získať neoprávnenú výhodu u daňového subjektu LPH Vranov n/T, a teda zníženie daňovej povinnosti.

S odvolacími námietkami sa vyrovnal tak, že v konaní bolo preukázané, že spoločnosť LPH Vranov n/ T bola v kontrolovanom zdaňovacom období jedným z článkov reťazca spoločností, ktoré obchodovali s tovarom dubová podlaha a od septembra do decembra 2008 aj so stavebnou oceľou. Poukázal na to, že podľa zistení orgánov činných v trestnom konaní obchodovanie s uvedenými komoditami v zistených reťazcoch zabezpečovala zločinecká skupina, ktorej cieľom bolo dosiahnutie zisku páchaním ekonomickej trestnej činnosti spočívajúcej vo vylákaní finančných prostriedkov od štátu prostredníctvom daňových úradov uplatnením nadmerných odpočtov DPH alebo skrátením dane z pridanej hodnoty. Na vrchole zločineckej skupiny bol aj štatutár spoločnosti W. W. O., s.r.o., U., H..J. O., ktorý dával pokyny nižšie postaveným členom skupiny, ktorí zabezpečovali realizáciu predstieraných zdaniteľných obchodov a to logistika, vyhotovenie prepravných a účtovných dokladov k jednotlivým prepravám za jednotlivé spoločnosti atď.. Spoločnosť LPH Vranov n/T pritom patrila medzi spoločnosti, ktoré si z predstieraných zdaniteľných obchodov, ktorých podstata spočívala v opakovanom vývoze toho istého tovaru z územia SR a jeho spätného dovozu cez sieť popísaných obchodných spoločností, uplatňovali nadmerný odpočet DPH alebo aj v prípade LHP Vranov n/T si DPH skracovali zaúčtovaním faktúr z predstieraných obchodov. Zločinecká skupina si síce zabezpečila skutočne existujúci tovar, avšak tento tovar použila na spáchanie trestného činu a nie ako výrobok končiaci u jeho konečného spotrebiteľa.

V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu, že prvostupňový správny orgán v napadnutých rozhodnutiach nesprávne interpretoval dôkazné bremeno, žalovaný poukázal na to, že v odôvodnení napadnutých rozhodnutí správca dane dôvodil tým, že daňový subjekt LPH Vranov n/T sa ani v jednom zo svojich podaní nevyjadril a nepredložil žiadne dôkazy, ako prebiehali obchody s dubovou podlahou a stavebnou oceľou, ako sa spoločnosť nakontaktovala na svojich dodávateľov a odberateľov, z iniciatívy koho došlo k obchodom, s kým komunikoval za jednotlivé obchodné spoločnosti. V situácii, že sa v správe od správcu dane dozvedel, že sa podieľal na plneniach, ktoré sú spojené s daňovým únikom, by totiž bolo primerané, aby sa snažil preukázať, že o podvodnom konaní svojich dodávateľov a odberateľov nevedel, prípadne ani nemohol vedieť a bolo by prirodzené, aby sa daňový subjekt v konaní pred správcom dane bránil dôkazmi alebo vyjadreniami. Žalovaný zdôraznil, že ide o logickú úvahu správcu dane a nie je opodstatnené tvrdenie žalobcu, že správca dane od žalobcu takéto dôkazy požadoval.

Vzhľadom na uvedené skutkové zistenia žalovaný zdôraznil, že správca dane poukázal v odôvodnení rozhodnutí na skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru, že daňový subjekt mal a musel vedieť aj o subjektoch, s ktorými obchodoval a mal a musel vedieť, že prijatím takýchto plnení sa bude

podieľať na obchodoch spojených s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Predovšetkým ide o tú skutočnosť, že deklarovaný nákup a predaj dubovej podlahy, vrátane stavebnej ocele, nesúvisel s predmetom činnosti spoločnosti žalobcu a daňový subjekt sa k priebehu týchto obchodov a zabezpečeniu prepravy zámerne nevyjadroval, aj vo vzťahu k tej skutočnosti, že celkové fakturované sumy za predaj dubovej podlahy sú podstatne nižšie ako celkové fakturované sumy za ich nákup, t. j. žalobca musel za ich nákup zaplatiť viac, ako utŕžil za ich predaj, čo nie je pri obchodoch s takouto komoditou obvyklé, aj keď ide o jej predaj s oslobodením od dane. Pri predaji dubovej podlahy bola uplatnená marža iba 0,45 %, pri predaji stavebnej ocele bola uplatnená marža iba v rozpätí 0,64 % do 1,15 %, čo rovnako nie je obvyklé pri obchodoch s touto komoditou, to znamená, že pri uvedených obchodoch nebolo dosiahnutie zisku z podnikania ako hlavného cieľa podnikania, ale jediným cieľom bol získať výhodu - uplatniť právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z týchto tovarov, a tým znížiť daňové povinnosti na dani z pridanej hodnoty. V odôvodneniach rozhodnutí sa ďalej poukazuje na uplatnenie odpočítania dane v zdaňovacom období december 2008, resp. za nákup tovaru v januári 2009, uplatnenie v zdaňovacom období marec 2009, vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobu február 2009 a vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu marec 2009 si uplatnil nárok na odpočítanie dane z faktúr za obdobie január 2009.

Žalovaný ďalej s námietkou žalobcu v odvolaniach, že správca dane nerozlišuje medzi konaním a úmyslom podieľať sa na daňovom podvode a konaní z nedbanlivosti, ktoré viedlo k podieľaniu sa na daňovom podvode, a že ak podľa správcu dane daňový subjekt konal s úmyslom alebo s vedomím podieľať sa na daňovom podvode, potom bolo bezpredmetné preukazovať iba jeho potenciálnu vedomosť, že mal a musel vedieť, že prijatím takýchto plnení sa bude podieľať na daňovom podvode. Argumentoval tým, že správca dane argumentáciou preukazoval v rozsahu záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-439/04 Kittel, podľa ktorého, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH nemá nárok na priznanie práva na odpočítanie dane, že daňový subjekt musel vedieť, že sa prijatím predmetných plnení búde podieľať na plneniach, ktoré sú súčasťou podvodu a nie, či tak konal s úmyslom alebo z nedbanlivosti, ktorá viedla k podieľaniu sa na daňovom podvode, čo znamená, že správca dane preukázal, že daňový subjekt musel vedieť (a mal vedieť), a teda preukázal jeho potenciálnu vedomosť o podieľaní sa na daňovom podvode.

Žalovaný dôvodil aj závermi rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom poukázal nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak robí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva podľa § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, čo znamená, že pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady, ktorá je upravená v ustanovení § 3 ods.6 Daňového poriadku oprávnené.

Vo vzťahu k ďalšej námietke žalobcu, že správca dane účelovo uviedol len prvú časť bodu 75 rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax plc, ktorý argumentuje, čím zásadne popiera zmysel a význam právnych záverov Súdneho dvora EU uvedených v tomto rozsudku, žalovaný zdôraznil, že správca dane sa otázkou, či predmetné plnenia majú iné vysvetlenie, ako len číre dosiahnutie daňových výhod s poukazom na druhú vetu bodu 75 rozsudku C-255/02 Halifax plc, v daňovom konaní zaoberal, a to v súvislosti s tvrdeniami daňového subjektu žalobcu v stanovisku zo dňa 25.10.2013, v ktorom okrem iného uviedol, že k realizácií obchodov spoločnosť pristúpila v čase, keď už všetky európske krajiny vrátane Slovenska pociťovali plné dôsledky celosvetovej hospodárskej a finančnej krízy a spoločnosť to pocítila priamo v poklese dopytu svojich dlhoročných zákazníkov, čo sa následne prejavilo poklesom tržieb za vlastné výrobky a služby. Práve z týchto zásadných dôvodov žalobca, keďže nedokázala udržať svoj obrat v tržbách za vlastné výrobky a služby, pristúpil dočasne k obchodu s tovarom, aj keď mimo svojho hlavného predmetu činnosti a aj s nízkym profitom. Týmito tržbami za predaj tovaru spoločnosť LPH Vranov n/T, s.r.o. dokázala prezentovať udržateľnosť celkového obratu firmy bez dramatického poklesu.

Vzhľadom na uvedené správca dane realizoval analýzu údajov z daňových priznaní k DPH, ktoré podal žalobca v období rokov 2006 až 2012 a to z informačného systému Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorá jednoznačne vyvrátila uvedené tvrdenia žalobcu. Správca dane zistené údaje uviedol v prehľadných tabuľkách a z nich vyplýva, že pri položke odpočítanie dane celkom - riadok 19 daňového priznania správca dane zistil nárast odpočítania dane v zdaňovacích obdobiach september až december 2008 a január až marec 2009 v dôsledku nákupu stavebnej ocele a masívnej dubovej podlahy. Pri položke dodanie oslobodené od dane - riadok 13 daňového priznania zistil nárast dodania tovaru oslobodeného od dane v zdaňovacích obdobiach september 2008 až december 2008 a január 2009 v dôsledku predaja stavebnej ocele a masívnej dubovej podlahy do iného členského štátu a to Českej republiky a tieto obchody so stavebnou oceľou a masívnou dubovou podlahou mali v konečnom dôsledku dopad na výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu SR, t. j. zníženie daňového zaťaženia v zdaňovacích obdobiach september až december 2008 a január až marec 2009, čo je zrejmé v položkách výsledný vzťah - vlastná daňová povinnosť na riadku 34 daňových priznaní.

Porovnaním dodania tovarov a služieb tuzemsko, riadok 04 daňového priznania hodnota dodaní tovarov a služieb v zdaňovacích obdobiach september až december 2008 a január až marec 2009 bola porovnateľná a v niektorých zdaňovacích obdobiach aj vyššia oproti predchádzajúcim zdaňovacím obdobiam a tieto údaje vyvracajú tvrdenia daňového subjektu v stanovisku o poklese tržieb za vlastné výrobky a služby v dôsledku celosvetovej krízy.

Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach akcentoval, že daňový subjekt len rozložil odpočítanie dane z faktúr a to úmyselne, a preto tvrdenie žalobcu, že v súlade s ustanovením § 51 ods. 2 Zákona o dani z pridanej hodnoty bolo odpočítanie dane uplatnené až po doručení faktúr po oprave chýb, pretože niektoré dodávateľské faktúry nespĺňali náležitosti podľa § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., pretože toto tvrdenie žalobca nepodložil žiadnymi dôkazmi. Žalovaný predovšetkým poukázal na to, že ak daňový subjekt prijal nesprávne vyhotovené faktúry, bol povinný o týchto faktúrach účtovať, ale neúčtoval, pričom účtoval o nákupe masívnej dubovej podlahy ako o nevyfakturovaných dodávkach v nesprávnych sumách a napriek tomu, že o množstve a cene dodaného tovaru vedel, s poukazom na konkrétne kúpne zmluvy a objednávky s tým, že keďže daňový subjekt všetok obstaraný tovar v decembri 2008 hneď dodal do iného členského štátu, podľa správcu dane uvedená pečiatka bola daná iba účelovo, s poukazom na to, že ďalšie dodávky toho istého tovaru od toho istého dodávateľa boli uskutočnené aj v dňoch 13.01.2009, 14.01.2009, 15.01.2009, 19.01.2009 a 21.01.2009, kedy boli vyhotovené aj dodávateľské faktúry, ale na týchto faktúrach prezentačná pečiatka firmy s dátumom prijatia nebola a na základe uvedeného daňové orgány dospeli k záveru, že žalobca bol so svojim dodávateľom W. W. O. v kontakte do dňa podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie december 2008 a mal možnosť zabezpečiť správne vyhotovenie faktúry. Na základe uvedeného správca dane dospel k záveru, že žalobca žiadnymi dôkazmi nepreukázal, že prijal nesprávne vyhotovené faktúry od dodávateľa W. W. O., s.r.o. a nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ani kedy prijal správne vyhotovené faktúry.

Žalovaný sa stotožnil s názorom správcu dane, že bolo vyvrátené tvrdenie daňového subjektu, že uvedené plnenia mali iné vysvetlenie, ako dosiahnutie daňových výhod, aj keď vo svojich rozhodnutiach necitoval druhú vetu bodu 75 rozsudku C-255/02 Halifax plc, v daňovom konaní sa zaoberal touto problematikou.

Žalovaný zdôraznil, že na základe zistených skutočností správcom dane bolo preukázané, že v uvedených prípadoch nešlo o ekonomickú činnosť, ale o aktivitu za účelom získania daňovej výhody, pretože predmetné obchody nespĺňajú objektívne kritériá, na ktorých je tento pojem založený. Samotné predloženie daňových dokladov - faktúr, účtovníctva, nie je dôkazom o tom, že sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo tak, ako to je napr. deklarované faktúrami, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Na deklarované obchodné operácie možno nahliadať ako na simuláciu, pretože použité dokumenty a uskutočnené úkony v skutočnosti nespôsobili právne následky (práva a povinnosti), len sa voči tretím stranám snažili vyvolať dojem, že takéto právne následky vyvolávajú.

Žalovaný tiež argumentoval, že dodanie tovarov sa ukázalo len ako formálne deklarované uzavretou skupinou daňových subjektov a to za jediným účelom, t. j. získanie daňovej výhody tým, že tovar sa dookola točil v kruhu bez konečného spotrebiteľa. Nárokované právo bolo odvodené z hospodárskych činností, pre ktoré objektívne neexistuje žiadne iné vysvetlenie ako vytvorenie nárokovaného práva. Jediným cieľom týchto zúčastnených subjektov bolo získať daňovú výhodu, t. j. zníženie daňového

zaťaženia alebo odčerpávanie nadmerných odpočtov zo štátneho rozpočtu. Vytvorená situácia umožňujúca uplatniť právo na odpočítanie dane bola preto čisto umelá a objektívne skutočnosti a dôkazy nasvedčujú zneužitiu práva, ktoré bolo hlavným cieľom transakcie.

Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax plc, podľa ktorého preukázanie zneužívania si vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75). Plnenia, ktoré zakladajú zneužívanie, musia byť znovu definované tak, aby bola nastolená situácia, ktorá by existovala v prípade, keby neexistovali plnenia predstavujúce uvedené zneužívanie (bod 94). Ak sa zistí, že právo na odpočet bolo vykonávané podvodným spôsobom alebo bolo zneužité, správca dane je oprávnený požadovať s retroaktívnym účinkom zaplatenie odpočítaných čiastok (bod 95). Správca dane však musí takisto odpočítať daň, ktorá zaťažila plnenie na výstupe, daň, ktorú musel príslušný platiteľ umelo odviesť v rámci plánu zníženia daňového zaťaženia, a v prípade potreby musí vrátiť preplatok (bod 96).

V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu o udržateľnosti obratu s tým, že z jeho strany išlo o jednoduchý veľkoobchodný nákup a predaj, ktorý vykonal ako príležitostný a krátkodobý obchod, s ktorým nemal skúsenosti, žalovaný uviedol, že potom by bolo dôvodné, aby bol pri jeho realizácii obzvlášť opatrný. Je treba brať do úvahy všetky známe uvedené fakty, ktoré sa týkajú zúčastnených obchodných spoločností a aj to, že spoločnosť LPH Vranov n/T k realizácii obchodov nepotrebovala nič, nemusel hľadať ponuku ani dopyt tovaru, zabezpečiť dodávateľa, odberateľa, sklad na jeho uskladnenie, prepravcu, ani organizáciu obchodov, iba vyhotoviť doklady a uplatniť odpočítanie dane a potom tvrdenie žalobcu, že o subjektoch, s ktorými obchodoval, mal dostatočné vedomosti, vyznieva ako potvrdenie toho, že vedel alebo mal a musel vedieť, že prijatím takýchto plnení sa bude podieľať na obchodoch spojených s daňovým únikom.

Žalovaný poukázal na to, že z odôvodnení rozhodnutí je podľa jeho názoru zrejmé, že správca dane sa s judikátúrou, ktorou argumentoval, dostatočne oboznámil, preukázal, že zistený skutkový stav daňových transakcií má prvky aplikovaných rozsudkov a následne ich správne aplikoval po prijatí záverov o porušení § 2 ods. 1 písm. a/, § 43 ods. 1, 5 a § 51 ods. 1 písm. a/ v spojení s ustanovením § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Žalovaný uviedol, že správca dane jasne zdôvodnil a dôkazmi podložil aplikáciu rozsudku ESD C-255/02 Halifax plc a rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 15.12.2011, ktorý sa zaoberal otázkou zneužitia práva s hlavným cieľom získania daňovej výhody, a aplikovateľnosť rozsudku Súdneho dvora ES č. C-255/02 Halifax plc z 21.02.2006, podľa ktorého zásada zákazu zneužívania práva znamená zákaz vyslovene umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. bolo poukázané nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak robí.

Na základe uvedeného sa preto stotožnil so závermi správcu dane a dospel k záveru, že postupoval v celom konaní podľa platných právnych predpisov, posudzoval závažnosť všetkých jednotlivých dôkazných prostriedkov a vyhodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a vyrovnal sa so všetkými námietkami daňového subjektu a rovnako aj uviedol, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov, a preto považoval žalovaný odvolacie námietky za nedôvodné.

Zo žaloby vyplýva, že žalobca namieta prekročenie zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly v dôsledku nezákonne vydaného rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly a následne vydaného rozhodnutia o oprave, a že rozhodnutia daňových orgánov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Z predložených administratívnych spisov vyplýva, že daňová kontrola u žalobcu prebiehala za účinnosti zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v ďalšom texte iba „“).

Tento právny predpis v ustanovení § 44 ods. 1 upravuje, že daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku - Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly.

Podľa odseku 2 § 46 Daňového poriadku - ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia.

Zákon č. 563/2009 Z.z. inštitút prerušenia daňovej kontroly upravuje v § 61 ods. 1 tak, že správca dane daňové konanie a/ preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b/ môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, príkladmo uvedený DP zákon č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010.

Zo spisu vyplýva a je medzi účastníkmi konania nesporné, že Daňový úrad Prešov v prvom rozhodnutí stanovil deň prerušenia daňovej kontroly na deň 18.01.2013, a rozhodnutie odovzdal na poštovú prepravu až dňa 22.01.2013, a vykonal opravu oznámením zo dňa 23.01.2013.

Sporné je, či možno vykonať opravu rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly postupom podľa § 63 ods. 11 Daňového poriadku. Tento právny predpis v § 63 ods. 11 upravuje, že orgán, ktorý rozhodnutie vydal, opraví na podnet účastníka konania alebo z vlastného podnetu chyby v písaní a počítaní, chýbajúce formálne náležitosti a iné zrejmé nesprávnosti v rozhodnutí a upovedomí o tom oznámením účastníka konania.

Aj podľa názoru súdu je evidentné, že vo vzťahu k dátumu prerušenia daňovej kontroly ide o zrejmú nesprávnosť, a že oprava oznámením podľa § 63 ods. 11 Daňového poriadku je možná. K oprave došlo bezprostredne po zistení tejto nesprávnosti a žalobca v žalobe síce namieta, že takýto postup je nezákonný, ale neuvádza žiadne právne argumenty odôvodňujúce jeho názor.

v § 24 ods. 1 upravuje, že daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa ods. 4 tohto ustanovenia - ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

V predmetnej veci je zrejmé, že v rámci popísaného reťazca je preukázaný pôvod obchodovaných tovarov a jeho existencia. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zrejmé, že vnútroštátna právna úprava dane z pridanej hodnoty musí byť kompatibilná s právom Európskej únie a musí byť vykladaná v súlade s jej právnou úpravou pre daň z pridanej hodnoty, ktorá je nepriamou daňou a je upravená Smernicou Rady 2006/112/ESZ z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení Smernice Rady 2006/138/ES z 19.12.2006. Teda je potrebné postupovať pri výklade procesných noriem, ktoré slúžia na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako aj pri aplikácii inštitútov nimi upravených, dodržiavať podmienky dokazovania bez výnimky a za súčasného akceptovania a udržania neutrality DPH, ktorá predstavuje základnú otázku spoločného systému dane z pridanej hodnoty.

Z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť záujmy a ochranu oprávnených nárokov štátu na inkaso dane z pridanej hodnoty, podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, ale s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov dane z pridanej hodnoty na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto smere je úprava dane z pridanej hodnoty chápaná ako právo každého platcu DPH na odpočet dane zaplatené ním na vstupe, ktorá sa vzťahuje na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či daň z pridanej hodnoty splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajcom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, ktorý výklad zásady neutrality DPH vyplýva napríklad z rozsudku Európskeho súdneho dvora v spojených veciach Titel C-439/04 a C 440/04 a v spojených veciach Optigen LTD C-354/03, C-355/03, C-484/03.

Z judikatúry Európskeho súdneho dvora súčasne vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu na dani z pridanej hodnoty a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritéria, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Rovnako Súdny dvor v judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode s poukazom na rozsudky sp. zn.: C-409/04, C-499/10. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej s poukazom na rozsudky Európskeho súdneho dvora sp. zn.: C-80/11 a C-142/11.

V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 21.júna 2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, ktorý uviedol, že v súvislosti so 6.Smernicou, smernica 2006/112/ES právo na odpočet, podmienky poskytnutia, čl. 273 vnútroštátne opatrenia pre boj proti podvodom, prax vnútroštátnych daňových orgánov, zamietnutie práva na odpočet dane v prípade nezákonného konania osoby, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovary alebo služby, na základe ktorých sa požaduje vykonanie tohto práva, dôkazné bremeno, povinnosť zdaniteľnej osoby ubezpečiť sa o zákonnom konaní osoby vystavujúcej faktúru a preukázať ho, uviedol, že vo vzťahu k čl. 167, čl. 168 písm. a/, čl. 178a, čl. 220 a čl. 226 Smernice Rady 2006/112 z 28.novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu z platnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej

boli poskytnuté z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby, alebo jeden z jej poskytovateľov sa dopustil nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela, alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.

Článok 167, čl. 168 písm. a/, čl. 178 písm. a/ a čl. sa majú vykladať v tom zmysle, že bránenie vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňa podmienku zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať, a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v Smernici 2006/112 boli splnené, a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonnosti alebo daňového podvodu na strane uvedeného vystaviteľa faktúry v zmysle uvedeného rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v spojení s ustanoveniami Daňového poriadku.

§ 74 ods. 2 Daňového poriadku upravuje, že odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolacím napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

Pretože nemá osobitné ustanovenia vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia odvolacieho orgánu, platí ustanovenie § 63 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia

- rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

§ 63 ods. 5 Daňového poriadku upravuje, že rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

Súd identicky s názorom žalobcu dospel k záveru, že argumentácia daňových orgánov vo vzťahu k vedomosti žalobcu o karuselovom obchode medzi obchodnými spoločnosťami tak, ako sú popísané v odôvodneniach rozhodnutí, nebola dostatočne a presvedčivo odôvodnená a naviac žalovaný sa s odvolacími námietkami vo vzťahu k účelovosti jeho konania za účelom získania finančných prostriedkov z nadmerného odpočtu DPH a daňovej výhody dostatočne a presvedčivo nevyrovnal.

Daňové orgány dostatočne nezdôvodnili, aký kontrolný mechanizmus žalobca zanedbal, lebo iba z tej skutočnosti, že jedna fyzická alebo právnická osoba je konateľom, resp. spoločníkom obchodných spoločností, nemožno vyvodiť záver o povinnosti žalobcu mať vedomosť o podvodných praktikách týchto spoločností.

Rovnako sa správca dane a následne žalovaný nevyrovnali s otázkou, ktorý zo subjektov v reťazci porušil neutralitu DPH. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že žalobca mal vedomosť o pohybe tovarov, a teda aj o tom, že ide o karuselový obchod.

Reštriktívne daňové orgány podľa súdu vykladajú aj pojem podnikanie, obrat atď. a to v súvislosti s hodnotením žalobcu ako prosperujúcej obchodnej spoločnosti vo vzťahu k bankám. Vo vzťahu k pojmu obrat, ako to má na mysli žalobca, nemožno aplikovať definíciu tohto pojmu podľa Zákona o

DPH, pretože ide o hodnotový (čiže peňažný) ekvivalent množstva predaných (a prenajatých) tovarov a vývozov (často aj investičného majetku a výrobného materiálu) za určité obdobie, teda hodnotový ekvivalent odbytu.

Poznatky v podvodných konaniach obchodného partnera žalobcu, ktoré sú v súčasnosti prezentované aj médiami, neznamená, že o podvode žalobca skutočne vedel. Závery daňových orgánov v tom zmysle, že o podvode má svedčiť aj preprava tovaru, ktorú žalobca nezabezpečoval, je rovnako nepresvedčivá. Žalobca tvrdí, že spôsob prepravy od predávajúceho bez vyloženia tovaru u kupujúceho a jeho bezprostredná preprava priamo ku kupujúcemu od žalobu je bežnou obchodnou praxou z dôvodu hospodárnosti vyvrátená nebola.

Nedostatočne sa žalovaný v napadnutých rozhodnutiach vyrovnal aj s odvolacou námietkou žalobcu, že z daňových priznaní nie je možné zistiť výšku obratu, či išlo o tovar z vlastnej výroby alebo o dubovú podlahu a stavebnú oceľ, pretože iba stroho odkázal na analýzu správcu dane. Súd sa však stotožňuje s názorom žalobcu, že z analýzy vyplýva celkový obrat žalobcu (bez rozlíšenia jednotlivých komodít), a teda záver daňových orgánov je nepresvedčivý a nebolo vyvrátené tvrdenie žalobcu, že k obchodu s podlahou a stavebnou oceľou došlo iba preto, aby si udržal charakter stabilnej a prosperujúcej obchodnej spoločnosti vo vzťahu k bankovým inštitúciám.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti aj podľa názoru súdu úmysel a vedomosť o podvode dokazuje správca dane.

Krajský súd preskúmal rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. napadnuté rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutiami správcu dane zrušil a vracia vec žalovanému na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní sú daňové orgány povinné vo veci opätovne rozhodnúť a s námietkami žalobcu sa presvedčivo vyrovnať aj vzhľadom na rozsudok ESD citované súdom v odôvodnení rozsudku.

Právny zástupca žalobcu žiadal priznať trovy konania za zastupovanie v troch spojených veciach s odkazom na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. -8 z 12.09.2013 a trovy konania.

Trovy právneho zastúpenia a hotových výdavkov sú v sume 606,87 eur, z čoho 20% DPH je 121,33 eur, spolu teda 728,18 eur a za zaplatený súdny poplatok 210 eur, spolu teda 938,18 eur.

Trovy konania vyčíslil písomným podaním zo dňa 23.12.2015. Žiadal priznať náhradu trov konania za vykonané úkony a to:

- prevzatie a príprava zastupovania vrátane prvej porady s klientom dňa 12.01.2015 tarifnú odmenu 139,93 eur a režijný paušál 8,39 eur,

- písomné podanie na súd (žaloba) dňa 16.01.2015 tarifnú odmenu 139,93 eur, režijný paušál 8,39 eur,

- písomné podanie na súd dňa 13.12.2015 (odklad vykonateľnosti) - § 13 ods. 2 písm. a/ vyhlášky tarifnú odmenu 69,97 eur a režijný paušál 8,39 eur,

- zastupovanie pred KS v Prešove dňa 22.12.2015 tarifnú odmenu 139,93 eur a režijný paušál 8,39, spolu tarifná odmena 489,76 eur a režijný paušál 33,56 eur, spolu trovy konania za 4 úkony a režijný paušál v sume 523,32 eur. Tarifná odmena a režijný paušál pri spojení 3 vecí predstavuje (3 x 523,32 eur) = 1.569,96 eur.

Náhrada hotových výdavkov podľa § 15 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. - cestovné výdavky vyčíslil tak, že klient súhlasil s tým, aby právny zástupca na pracovnú cestu použil vozidlo G. G EČV: X priemerná spotreba 9,6 l/100 km,

- zastupovanie na pojednávaní pred KS v Prešove 22.12.2015 (Košice - Prešov - Košice - 90 km), cena nafty k 22.12.2015 - 1,004 eur/l, cena za 1 km - 0,096 eur, náhrada za spotrebované pohonné látky (90 km x 0,096 eur) = 8,64 eur, sadzba paušálnej náhrady (90 km x 0,183 eur) = 16,47 eur. Parkovanie v Prešove - 2,50 eur, spolu 27,61 eur.

Náhrada hotových výdavkov podľa § 15 písm. b/ (§ 17) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. - náhrada výdavkov za stratu času Košice - Prešov - Košice (4 polhodiny) bola vyčíslená tak, že suma za každú aj začatú polhodinu za čas strávený na ceste je 13,98 eur, suma za 4 polhodiny predstavuje sumu 55,92 eur.

Daň z pridanej hodnoty 20% zo základu 1.653,49 eur predstavuje 330,70 eur, pričom JUDr. E. Kostovčík je platiteľom DPH - IČ DPH SK1020653249, pričom boli vyčíslené trovy konania - súdne poplatky 3x70,-- eur.

Rekapitulácia:

1. Tarifná odmena a režijný paušál 1.569,96 eur 2. Náhrada výdavkov § 15 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. 27,61 eur 3. Náhrada výdavkov § 15 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. 55,92 eur 4. Daň z pridanej hodnoty 330,70 eur 5. Náhrada hotových výdavkov 210,00 eur SPOLU: 2.194,19 eur

Po preskúmaní predloženého vyúčtovania súd dospel k záveru, že toto je v súlade s ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a to § 11 ods. 4. Žalobca žiadal priznať náhradu trov konania za vykonané právne úkony v sume 523,32 eur x 3, ktoré súd žalobcovi nepriznal, pretože síce z technických dôvodov jedna spoločná žaloba bola zapísaná pod 3 spisové značky (z technických príčin), avšak žalobca podal 1 žalobu, a preto sa súd nestotožňuje s názorom žalobcu, že ide o sumu 523,32 eur x 3 a ním uvedené uznesenie ÚS SR je na predmetnú vec neaplikovateľné. Priznanú náhradu trov konania je žalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.