Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sfk/50/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): LPH Vranov n/T, s.r.o., so sídlom Pod Dolami 838, 093 02 Vranov nad Topľou, IČO: 31 706 029, právne zastúpený: JUDr. Bohumil Novák, so sídlom Horná 27, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101944300/2019 zo dňa 14. augusta 2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 31. júla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania 1. Daňový úrad Prešov ako správca dane vykonal (na podnet OČTK) u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „daň“ alebo „DPH“) za zdaňovacie obdobia január až december 2009, ktorá sa začala dňa 07.03.2012 a bola prerušená od 22.01.2013 do 08.10.2013. Z daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol zo dňa 15.11.2013 (zajanuár až marec 2009), ktorý doručil žalobcovi dňa 18.11.2013. 2. Prvostupňovým rozhodnutím č. 100467514/2019 zo dňa 19.02.2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) správca dane podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 32.656,25 Eur za zdaňovacie obdobie marec 2009. Toto prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v nadväznosti na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 22.12.2015, ktorým boli zrušené predchádzajúce rozhodnutia správcu dane a žalovaného a vec bola vrátená na ďalšie konanie; tento zrušujúci rozsudok potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.1Sžf/31/2016 zo dňa 17.10.2017 (ďalej aj „rozsudok NS SR“), ktorý konštatoval, že napriek riadne zistenému skutkovému stavu nebolo zrejmé, či sa žalobca podieľal na zneužití práva alebo na daňovom podvode, a kde v reťazci spoločností došlo k úniku na dani a ako k tomu prispeli plnenia prijaté žalobcom. 3. Správca dane prvostupňové rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca si neoprávnene uplatnil nárok na odpočítanie dane z faktúr za dodanie tovaru - masívnej dubovej podlahy - od dodávateľa Tatra Trade Corporation, s.r.o. (ďalej aj „dodávateľ“), pričom žalobca si následne uplatnil oslobodenie od dane z dodania masívnej dubovej podlahy do Českej republiky odberateľovi Happy World, dětské hřište s.r.o. (ďalej aj „odberateľ“). Správca dane k uvedeným obchodným operáciám žalobcu uviedol, že tieto spočívali v deklarovaní dodania dubovej podlahy v kruhovom reťazci zúčastnených spoločností

(dodávateľ - žalobca - odberateľ - HIDRO-CENTRAL Kft. - BVG s.r.o. - dodávateľ) a boli vytvorené len s cieľom získať daňové zvýhodnenie bez iného podnikateľského účelu. Podľa správcu dane žalobca vedel alebo mohol a mal vedieť, že sa nákupom dubovej podlahy zúčastní plnení, ktoré sú súčasťou podvodu na DPH. 4. Žalovaný rozhodnutím č. 101944300/2019 zo dňa 14.08.2019 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 5. Žalovaný sa stotožnil so skutkovým stavom a právnym posúdením veci správcom dane, pričom poukázal najmä na nasledovné zistenia a závery správcu dane: (i) bol vytvorený podvodný kruh zainteresovaných spoločností (vrátané zahraničných), pričom tovar nemal reálneho odberateľa a obchody v tomto kruhu nemali reálny komerčný účel a boli dôkladne organizované; (ii) podľa vyjadrení konateľa dodávateľa, tovar bol celý čas v jeho vlastníctve a všetky zúčastnené osoby od začiatku vedome spolupracovali za účelom získania financií od štátu; (iii) k daňovému úniku došlo v spoločnosti BVG SK, s.r.o. - zmiznutého obchodníka, u ktorého dochádzalo k spätnému nadobudnutiu tovaru z Maďarska, pričom toto nadobudnutie v daňových priznaniach nedeklaroval a nedeklaroval ani následné dodanie tovaru pre dodávateľa s cieľom opätovného uvedenia toho istého tovaru do nového obehu; (iv) žalobca sa na podvodnom konaní zúčastňoval tak, že nakupoval tovar od dodávateľa a ďalej ho fakturoval zahraničnému odberateľovi (toho zabezpečil konateľ dodávateľa, vrátane prepravy); (v) žalobca finalizoval podvod uplatnením odpočítania dane z faktúr v podvodnom reťazci, čím sa mu výrazne znížila vlastná daňová povinnosť; (vi) žalobca s komoditou dubová podlaha predtým neobchodoval a jej predaj a nákup sú činnosti, ktoré nesúvisia s predmetom jeho činnosti uvedeného v OR SR; (vii) žalobca zaplatil za nákup tovaru podstatne viac, ako získal za jeho predaj, pričom marža bola pri tejto komodite nízka, len 0,45 %. II. Konanie pred správnym súdom 6. Proti rozhodnutiu žalovaného a prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, ktorou sa domáhal ich zrušenia a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie. 7. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. -141 zo dňa 09.09.2021 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) správnej žalobe vyhovel a preskúmavané rozhodnutie (vrátane prvostupňového rozhodnutia) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozsudok krajského súdu, na základe podanej kasačnej sťažnosti žalovaného, Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 30.04.2024 (ďalej aj „zrušujúci rozsudok“) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zrušujúcom rozsudku Najvyšší správny súd SR okrem iného konštatoval, že pre aplikáciu inštitútu skráteného odôvodnenia rozhodnutia odkazom na rozsudok krajského súdu za iné zdaňovacie obdobie neboli splnené podmienky, pretože nebola splnená podmienka totožnosti predmetu konania. Kasačný súd uložil správnemu súdu v ďalšom konaní vyhodnotiť, či obstojí záver finančných orgánov o účasti žalobcu na daňovom podvode v zdaňovacom období marec 2009 a preveriť, či daňové orgány uniesli dôkazné bremeno a preukázali splnenie podmienok tzv. Axel Kittel testu. 8. Po vrátení veci na ďalšie konanie Správny súd v Košiciach, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Prešove, o správnej žalobe opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. zo dňa 31.07.2025 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) tak, že ju ako nedôvodnú zamietol podľa (ďalej aj „“). 9. Správny súd v napadnutom rozsudku vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu o nulite rozhodnutia správcu dane, ktoré vydala pobočka daňového úradu. Podľa správneho súdu v čase vrátenia veci správcovi dane bol v platnosti , ktorý v umožňoval ministrovi financií Slovenskej republiky určiť vnútornú organizačnú štruktúru daňových úradov a zriadiť pobočky daňových úradov, pričom v zmysle ustanovenia predmetného zákona bola pobočka daňového úradu organizačnou zložkou predmetného úradu. Z uvedeného vyplýva, že sa jedná o vnútorné členenie konkrétneho štátneho orgánu, avšak navonok voči tretím subjektom vystupuje ako celok Daňový úrad Prešov. 10. K námietke uplynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane správny súd uviedol, že prerušením daňovej kontroly a konaním na správnom súde došlo k spočívaniu plynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane, čo vyplýva z ustanovení Daňového poriadku a . Poukázal na to, že žalobca bol povinný podať daňové priznanie za marec 2009 v roku 2009 a päťročná lehota plynula do 31.12.2014. Avšak dňa 07.03.2012 došlo k spísaniu zápisnice o daňovej kontrole, čo sa považuje za úkon smerujúci k vyrubeniu dane, v dôsledku vykonania ktorého začala plynúť nová päťročná lehota. Správca dane prvým rozhodnutím (zo dňa 28.03.2014) vyrubil žalobcovi rozdiel dane za marec 2009 a toto rozhodnutie žalovaný potvrdil (dňa 11.11.2014), pričom tieto rozhodnutia žalobca úspešne napadol správnou žalobou (dňa 16.01.2015), o ktorej rozhodol Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22.12.2015, ktorý potvrdil aj Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zo 17.10.2017 (doručený

žalovanému dňa 07.12.2017). Správny súd uviedol, že predmetné konanie prebieha na základe správnej žaloby podanej dňa 21.10.2019. Podľa správneho súdu je potrebné prihliadať na dobu, počas ktorej došlo k neplynutiu prekluzívnej lehoty, respektíve k jej spočívaniu, a to dobu, po ktorú bolo daňové konanie prerušené (od 22.01.2013 do 08.10.2013, t. j. 260 dní). Zároveň v súlade s ustanovením ( v čase podania tzv. prvej žaloby dňa 16.01.2015), lehoty na zánik práva vyrubiť rozdiel dane neplynú ani počas súdneho konania. V danej veci bolo konanie podľa vedené odo dňa podania žaloby dňa 16.01.2015, až do právoplatnosti rozsudku, do dňa 11.12.2017. Lehota na zánik práva vyrubiť daň teda neplynula 1061 dní. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade by uplynula lehota na vyrubenie rozdielu dane po 1321 dňoch (260 + 1 061) od konca roka 2017, teda až 13.08.2021. Námietka uplynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane je preto podľa správneho súdu nedôvodná. 11. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku, podľa ktorej zamestnankyne správcu dane, ktoré vykonali daňovú kontrolu a vydali protokol, nevzniesli voči sebe námietku zaujatosti. Správny súd dospel k záveru, že zamestnankyne poverené vykonaním daňovej kontroly jej vykonaním nenadobudli pomer k veci, ale vykonávali úkony za účelom zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a protokol nimi vyhotovený má charakter dôkazného prostriedku. 12. Správny súd zároveň konštatoval, že nemal preukázané porušenie povinnosti správcom dane vyplývajúcej mu z Daňového poriadku, keďže po ukončení daňovej kontroly (18.11.2013) doručil žalobcovi protokol, v ktorom bol žalobca upovedomený o záveroch prijatých správcom dane a bol vyzvaný, aby sa k zisteniam vyjadril. 13. K námietke žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave správny súd poukázal na právny názor vyjadrení v rozsudku NS SR (sp. zn. zo dňa 17.10.2017), podľa ktorého správcom dane zistené skutočnosti (keď zároveň uvádza, že skutkový stav vo veci bol riadne zistený) svedčia o účasti žalobcu na podvodom reťazci spojenom s daňovým únikom. Avšak podľa názoru Najvyššieho súdu SR bolo potrebné objasniť, kde v obchodnom reťazci došlo k daňovému úniku a aký bol podiel žalobcu na tomto konaní a až následne možno posúdiť subjektívnu stránku žalobcu vo vzťahu k podvodnému konaniu. 14. Správnemu súdu z administratívneho spisu vyplynulo, že k daňovému úniku došlo u daňového subjektu BVG SK, s.r.o., Bardejov, zmiznutého obchodníka, u ktorého dochádzalo k spätnému nadobúdaniu tovaru z iného členského štátu - z Maďarska, pričom toto nadobudnutie daňový subjekt v daňových priznaniach nedeklaroval a zároveň nedeklaroval dodanie tovaru pre ďalší článok v kruhu

- Tatra Trade Corporation s.r.o. a to s cieľom zneprehľadnenia týchto obchodov (opätovného uvedenia toho istého tovaru do nového obehu), nevystavoval faktúry a v konečnom dôsledku nepriznával daňovú povinnosť. 15. Podľa správneho súdu správca dane vo svojom rozhodnutí podrobne uvádza skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobca vedel alebo mal vedieť o subjektoch, s ktorými obchodoval a mohol a mal vedieť, že prijatím takýchto plnení sa bude podieľať na obchodoch spojených s daňovým únikom, a to z dôvodu, že (i) protokoly o prevzatí tovaru a prehliadke jeho kvality a množstva podpisovali štatutárni zástupcovia žalobcu a dodávateľa, čo potvrdzuje ich osobný kontakt pri dodávkach; (ii) štatutárny zástupca žalobcu sa k obchodom s masívnou dobovou podlahou nevyjadril (priebeh, preprava) a naopak štatutárny zástupca dodávateľa riadil nákup, predaj a prepravu tovaru, (iii) za rôzne spoločnosti s rôznym tovarom dohadovala obchody tá istá osoba, pričom tá istá osoba zabezpečila aj predaj do Českej republiky, čo malo byť pre žalobcu podozrivé; (iv) dodávateľ priamo nedodával tovar do Českej republiky s oslobodením od dane. 16. Správny súd poukázal aj na zistenia správcu dane, podľa ktorých (i) žalobca počas hospodárskej krízy bez problémov získal výhodné obchody s masívnou dubovou podlahou a teda aj dodávateľa aj odberateľa, pričom prepravu tovaru nezabezpečoval, len si uplatňoval odpočítanie dane pri nákupe a oslobodenie od dane pri predaji do zahraničia; (ii) žalobca svojou ekonomickou činnosťou nevytvoril žiadnu pridanú hodnotu, dubovú podlahu predával za nižšie ceny (s maržou len 0,45%), ako boli ceny za ich nákup, čo nie je pri obchodoch obvyklé. Uvedené tak nesvedčí o snahe dosiahnuť zisk, ale snahe uplatniť právo na odpočítanie dane z predmetných tovarov a tým si znížiť daňové povinnosti. Za významné považoval správny súd aj to, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane za nákup tovaru až v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach. Podľa správneho súdu správca dane logicky dospel k záveru, že žalobca bol deklarovanými obchodmi účastný na obchodoch v podvodnom reťazci spoločností spojených s únikom v oblasti DPH, pričom vedel a mohol a mal vedieť, že sa zúčastňuje na obchodoch spojených s podvodom na DPH. 17. Správny súd súhlasil so záverom, že žalobca konal neobozretne, keď za zistených okolností vstúpil do predmetných obchodných transakcií. Poukázal na to, že žalobca primárne podnikal v oblasti výroby a spracovania plastov, do obchodov s dubovou podlahou vstúpil bez toho, aby si preveril svojich nových

obchodných partnerov, ich podnikateľskú minulosť a aktuálne zázemie, prepojenia osôb vystupujúcich v ich mene s inými spoločnosťami (aspoň vo verejne prístupnom obchodnom registri), prípadne aj pôvod a vlastnosti tovaru, s ktorým mu vznikne právo nakladať, vrátane možnosti jeho podnikateľského zhodnotenia. Zároveň žalobca nevedel objasniť, ako sa dostal k posudzovaným obchodom, s kým jednal za dodávateľa a za odberateľa, kto zabezpečoval prepravu tovaru a teda nevedel vysvetliť žiadne konkrétne okolnosti uskutočnených obchodov s dubovou podlahou, najmä ako sa k obchodom dostal, či prečo dodávateľ nedodával tovar priamo českému odberateľovi. Podľa správneho súdu, ak sa žalobca bez predchádzajúcich skúseností s obchodovaním s predmetnými komoditami a bez náležitého preverenia dodávateľskej a odberateľskej spoločnosti, pôvodu a určenia tovaru, pri obchodnej marži pod 0,5 %, zapojil do takéhoto obchodovania, prevzal na seba riziko účasti na konaní spojenom s nedovoleným daňovým únikom, ktorého daňovým následkom môže byť nepriznanie odpočítania DPH z týchto transakcií. 18. Správny súd tak uzavrel, že v administratívnom konaní bolo preukázané, že z posudzovaných zdaniteľných obchodov vznikol daňový únik a tento daňový únik bol dôsledkom podvodného konania. Zdaniteľné obchody žalobcu boli spojené s týmto podvodným konaním a žalobca ako priemerne obozretný podnikateľ vedel alebo mohol a mal vedieť o tom, že jeho zdaniteľné obchody boli spojené s podvodným konaním. III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní 19. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, a to z dôvodov podľa , a . Žiadal, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil si tiež nárok na náhradu trov konania. 20. Sťažovateľ namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, pretože správny súd sa nevenoval záverom vysloveným v zrušujúcom rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý zrušil rozsudok krajského súdu z dôvodu nesplnenia podmienok na postup podľa (zrušujúci rozsudok NSS SR považoval sťažovateľ za svojvoľný, pretože podmienky na vydanie skráteného rozsudku v zásade nikto nenamietal). Nezákonnosť napadnutého rozsudku odôvodňoval aj tým, že správny súd nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený v zrušujúcom rozsudku, keď nevyhodnotil závery daňových orgánov o jeho účasti na daňovom podvode, a tiež sa nezaoberal jeho námietkou o neunesení dôkazného bremena správcom dane v daňovej kontrole, či posúdením podmienok Axel Kittel testu. Správny súd sa nezaoberal ani námietkami o nezákonnosti vykonaných dôkazov či už v daňovej kontrole alebo vo vyrubovacích konaniach. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na výpoveď B.. R., z ktorej daňové orgány vychádzali. 21. Sťažovateľ namietal, že právne posúdenie správneho súdu je v rozpore s iným rozhodnutím správneho súdu v skutkovo a právne zhodnej veci. Poukázal na to, že v tomto konaní je skutkový a právny stav totožný ako vo veci týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia február 2009, vo vzťahu ku ktorému správny súd rozsudkom sp. zn. z 09.09.2025 zrušil rozhodnutia daňových orgánov. Sťažovateľ namietal, že v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch by mali správne súdy postupovať konzistentne a rozhodnúť rovnako. 22. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že pobočka daňového úradu nemá právnu subjektivitu, nie je orgánom verejnej moci a nemôže konať ako samostatný verejný orgán, preto nemôže ani vydávať rozhodnutia, či vykonávať úkony a ukladať povinnosti. Úkony urobené niekým neexistujúcim (pobočkou) sú nulitné. Pobočka daňového úradu je zriadená len na zabezpečenie kompetencií daňového úradu a spolu s kontaktnými miestami má slúžiť len na materiálno-technické a personálne zabezpečenie činnosti daňového úradu. Na protokole z daňovej kontroly je pečiatka pobočky správcu dane, avšak tá nie je verejným orgánom, preto nemôže mať ani úradnú pečiatku. Podľa sťažovateľa pobočka daňového úradu nevystupovala ako Daňový úrad Prešov, dôkazom čoho je uvedenie jej názvu a sídla na všetkých procesných úkonoch. Uvedené správny súd nesprávne vyhodnotil, keď konštatoval, že pobočka je organizačná zložka, ktorá navonok nekoná samostatne a následne uviedol, že pobočka navonok vystupovala ako Daňový úrad Prešov. 23. Sťažovateľ vzniesol námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku aj z dôvodu, že správny súd sa vôbec nezaoberal jeho námietkou o uplynutí 10-ročnej prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane. Namietal, že správny súd zjavne len kopíroval závery žalovaného, ktorý sa touto námietkou tiež nezaoberal. Sťažovateľ zastával názor, že právo vyrubiť daň zaniklo, lebo uplynula 10-ročná objektívna lehota, na plynutie ktorej nemá žiaden vplyv prerušenie daňovej kontroly, či súdne konanie. Táto lehota má odlišný charakter ako subjektívna 5-ročná lehota a nemôže vôbec spočívať. Správny súd sa v napadnutom rozsudku vysporiadal iba s plynutím 5-ročnej prekluzívnej lehoty. 24. Sťažovateľ ďalej vyjadril nesúhlas s tým, ako správny súd vyhodnotil jeho námietku o porušení Daňového poriadku správcom dane. Konštatoval, že povinnosť podľa Daňového

poriadku je záväzná pre správcu dane v čase daňovej kontroly, nie vo vyrubovacom konaní, ako to mylne uvádza správny súd. Podľa sťažovateľa sa správny súd nezaoberal jeho námietkou o porušení povinnosti správcu dane oznámiť pochybnosti daňovému subjektu a vyzvať ho na vyjadrenie sa k nim, preto je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. 25. Podľa sťažovateľa sa správny súd, tak ako aj žalovaný, nevysporiadal ani s procesnými námietkami uvedenými v správnej žalobe pod č. 5/ až 9/. Tieto námietky majú poukazovať na nezákonnosť postupu správcu dane v daňovej kontrole a vyrubovacích konaniach, pričom išlo o podstatné námietky. Z uvedeného dôvodu je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. 26. Postup správcu dane v opakovanom vyrubovacom konaní nebol podľa názoru sťažovateľa v súlade s rozsudkom NS SR, v ktorom súd konštatoval, že skutkový stav bol zistený riadne a na základe toho má správca dane učiť, či za daného skutkového stavu je nad všetky pochybnosti zrejmé, ako prispelo plnenie žalobcu k daňovému úniku, ktorý má tiež špecifikovať. Správca dane sa v daňovej kontrole nezaoberal účasťou žalobcu na podvodnom konaní, ani nespochybnil jeho dobromyseľnosť, preto je zrejmé, že žalobca nemohol ani len vedieť, že sa zúčastňuje podvodného konania. Navyše sa k týmto záverom nemohol ani vyjadriť. Správny súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s touto námietkou. 27. Sťažovateľ ďalej namietal že správny súd nekriticky prevzal záver žalovaného, že daňový subjekt vedel alebo mal a mohol vedieť, že prijatím plnení sa bude podieľať na obchodoch spojených s daňovým únikom v oblasti DPH. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Bonik, z ktorého má vyplývať dôkazné bremeno daňových orgánov pri účasti daňového subjektu na podvodnom konaní, vrátane zavinenia daňového subjektu. Uvedené potvrdil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku, keď uložil správcovi dane, aby vyhodnotil dôkazy preukazujúce úmysel alebo nedbanlivosť. Sťažovateľ namietal, že rozhodnutie správcu dane ako i rozhodnutie žalovaného sú zmätočné a nepreskúmateľné, pretože správca dane nemohol preukázať obe formy zavinenia a nie je zrejmé, či správca dane preukázal, že sťažovateľ o podvode vedel (úmysel) alebo že mal vedieť (nedbanlivosť). 28. Podľa sťažovateľa je v rozpore so zisteným skutkovým stavom a výpoveďou svedka JUDr. Chovanca (konateľa dodávateľa) i vyjadrenia Ing. Manduľáka (konateľa sťažovateľa), že sa navzájom poznali. V napadnutom rozsudku správny súd len opakuje závery daňových orgánov, pritom konateľ sťažovateľa viackrát uviedol, že konateľa dodávateľa nepozná a stretli sa len raz, čo má potvrdzovať aj výpoveď konateľa dodávateľa. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že Ing. Manduľák (konateľ sťažovateľa) svojim podpisom nepotvrdzoval dodacie listy či preberacie protokoly (tie potvrdzoval jeho zamestnanec E. M.), preto táto skutočnosť nemôže byť dôkazom o vedomej účasti na daňovom podvode. Namietal, že mu nie je známe, ako mal a mohol vedieť, že za spoločnosť Solid Press Slovakia a Tatra Trade Corporation (dodávateľa) dohadovala obchody tá istá osoba (B.. R.) a že táto osoba zabezpečila dodanie tovaru s oslobodením od dane do Českej republiky, pretože obchod bol sprostredkovaný inou osobou M.. W. (ktorého poznal ako úspešného podnikateľa, preto nemal pochybnosti o reálnosti a poctivosti obchodov). Sťažovateľ uviedol, že M.. W. oboznámil konateľa sťažovateľa s dodávateľskou spoločnosťou, a tiež mu poskytol informácie o zákazníkovi. Na základe uvedeného považoval za nedôvodné tvrdenia správcu dane, že mu muselo byť podozrivé, že dodávateľ nedodával tovar priamo do Čiech s oslobodením od dane. 29. Správny súd podľa sťažovateľa nesprávne prevzal závery daňových orgánov, že neprijal žiadne opatrenia, aby sa vyhol účasti na daňovom podvode. Poukázal na to, že pred začatím obchodovania s masívnou dubovou podlahou navštívil E. M. výrobnú prevádzku dodávateľa (vo Veľkom Šariši), čím si overil existenciu závodu a produkciu tovaru. Následne tovar v priestoroch prevádzky aj preberal a expedoval zákazníkovi. S uvedeným tvrdením sa žiaden orgán nevysporiadal, hoci uvedené potvrdzuje, že konal s riadnou obozretnosťou a vykonal všetko, aby sa uistil o reálnosti celého obchodu. 30. Sťažovateľ trval na tom, že nemal vedomosť a ani nemohol získať vedomosť o tom, že je súčasťou karuselového reťazca, a to ani po vynaložení obvyklej obchodnej opatrnosti. Sťažovateľ vyvinul úsilie, aby si preveril uzavreté obchody - návrhy zmlúv prešli právnym posúdením; dodávateľov a odberateľov preveril vo verejných registroch a preveril aj ich bankové spojenia; overil si správnosť IČ DPH. Poukázal na to, že v rokoch 2008 a 2009 neexistoval verejne dostupný portál, ktorý by mu umožnil dôkladnejšiu kontrolu a už vôbec nie kontrolu toho, ako bolo s tovarom nakladané. Ďalej tvrdil, že obchody sa uskutočnili na základe uzavretých kúpnych zmlúv, za spoločnosti konali ich štatutárne orgány, platby prebiehali výlučne cez bankové účty, pri každej nakládke/ vykládke bol osobne prítomný zamestnanec sťažovateľa, sťažovateľ v čase nákupu tovaru nepoznal okrem svojho dodávateľa a odberateľa ďalšie spoločnosti a neboli mu známe ďalšie okolnosti nákupu a predaja tovaru, sťažovateľ nemá žiadne ekonomické, personálne ani osobné prepojenie voči obchodným partnerom. 31. Za nesprávny považoval aj záver správneho súdu, prevzatý od žalovaného, že sťažovateľ svojím konaním mal získať výhodu zníženia vlastných daňových povinností. Dodanie tovaru do iného členského štátu nie je porušením právnych predpisov a správca dane nemôže s týmto konaním spájať zámer

krátiť daňovú povinnosť. Sťažovateľ namietal, že správca dane nerešpektoval pokyny vyslovené v rozsudku NS SR, a to (i) preukázať, ako a kým boli na ujmu štátu zneužité subjektívne práva v týchto transakciách, ktoré mali viesť k získaniu neoprávneného daňového zvýhodnenia vo forme zníženia daňového zaťaženia žalobcu; (ii) preukázať, kde v reťazci spoločností došlo k úniku na dani a ako k tomu prispeli plnenia prijaté žalobcom od spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o., a následne posúdiť subjektívnu stránku sťažovateľa vo vzťahu k podvodnému konaniu. Správca dane vo vyrubovacom konaní však podľa sťažovateľa neurobil žiaden úkon, ktorým by smeroval k preukázaniu vyššie uvedených skutočností. 32. Sťažovateľ ďalej namietal, že analýza o dosahovanom obrate uvedená v prvostupňovom rozhodnutí je v rozpore s ekonomickou realitou (v nej boli započítané aj obchody s dubovou podlahou a stavebnou oceľou). Tiež namietal, že ak marža bola 0,45 % resp. 0,46 %, potom sa tovar nemohol predávať pod nákupnú cenu. Sťažovateľ podotkol, že z obchodov dosiahol významný obrat (466 531 eur v roku 2009) pre potvrdenie ekonomickej sily a bonity. Ak žalovaný tvrdí, že odpočítaním dane došlo k výraznému zníženiu daňových povinností, uvedené je podľa sťažovateľa základný prvok fungovania dane. Podľa sťažovateľa je tiež nezrozumiteľné vyjadrenie správcu dane o vzniku daňového úniku, keď riadne zaplatil čiastku DPH na vstupe svojmu dodávateľovi. Správca dane neuvádza, v čom konkrétne spočíval daňový únik, teda v čom konal daňový subjekt protiprávne. 33. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Stotožnil sa s právnym posúdením veci uvedeným v napadnutom rozsudku a kasačné námietky sťažovateľa považoval za neopodstatnené. Žalovaný poukázal na to, že podal kasačnú sťažnosť proti rozsudku správneho súdu sp. zn. z 09.09.2025, ktorý zrušil jeho rozhodnutie a rozhodnutie správcu dane (za zdaňovacie obdobie február 2009), na ktoré v predmetnej veci sťažovateľ poukazoval. K námietke uplynutia 10-ročnej lehoty na vyrubenie dane uviedol, že ak je plynutie lehôt prerušené podľa Daňového poriadku alebo ak tieto neplynú nastúpením účinku podľa , tak nemôže uplynúť ani 10-ročná prekluzívna lehota pre zánik práva vyrubiť daň. IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom 34. Prejednávaná vec bola dňa 03.12.2025 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“ alebo „NSS SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka . 35. Senát Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov [, , ], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (, ) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná ( ), vo veci v zmysle nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa v spojení s . V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal 36. Podľa Daňového poriadku: „Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.“ 37. Podľa Daňového poriadku: „Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.“ 38. Podľa Daňového poriadku: „Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.“ 39. Podľa Daňového poriadku: „Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.“

40. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku: „Správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.“ 41. Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku: „Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.“ 42. Podľa § 69 ods. 2 Daňového poriadku: „Ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.“ VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti 43. Predmetom kasačného konania je napadnutý rozsudok, ktorým správny súd zamietol správnu žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného a správcu dane o vyrubení rozdielu na dani z pridanej hodnoty z dôvodu zavinenej účasti sťažovateľa na daňovom podvode. 44. S ohľadom na vymedzené sťažnostné body pripadlo kasačnému súdu posúdiť, či správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ), či správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci ( ) a či správny súd nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti ( psím. i/ ). 45. Sťažovateľ v rámci sťažnostného dôvodu podľa namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku z dôvodu, že správny súd (i) sa nevenoval záverom uvedeným v zrušujúcom rozsudku NSS SR (touto námietkou sťažovateľ uplatňuje aj dôvod podľa ); (ii) sa nevysporiadal s jeho námietkou o uplynutí 10-ročnej lehoty na zánik práva vyrubiť daň a (iii) sa nevenoval jeho procesným žalobným námietkam 5/ až 9/ správnej žaloby. 46. K sťažnostnej námietke porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý proces kasačný súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno označiť za nepresvedčivé či arbitrárne. Jasne, vecne a zrozumiteľne dáva odpovede na podstatné žalobné námietky sťažovateľa. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania a jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). Judikatúra ESĽP ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (najmä rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr García Ruiz v. Španielsko vo veci č. 30544/96 zo dňa 20.01.1999). Správny súd teda nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu a kasačného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne aj rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. alebo sp. zn. ). Nepreskúmateľnosť rozsudku je daná v prípade, ak chýbajú zásadné vysvetlenia dôvodov rozhodnutia súdu, pričom subjektívnu nespokojnosť sťažovateľa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno považovať za vyhovujúcu dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle . 47. Sťažovateľ primárne namieta, že správny súd sa nevenoval záverom uvedeným v zrušujúcom rozsudku, ktorým Najvyšší správny súd SR zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že aplikoval inštitút skráteného odôvodnenia bez toho, aby boli splnené podmienky na jeho aplikáciu a tiež z dôvodu absencie právneho posúdenia otázky, či došlo k daňovému úniku, či obstojí záver daňových orgánov o účasti sťažovateľa na daňovom podvode, a či teda daňové orgány uniesli dôkazné bremeno a preukázali splnenie podmienok Axel Kittel testu. Túto námietku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 48. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že obsahuje dostatok skutkových a právnych dôvodov pre svoj zamietajúci výrok a je potrebné ho považovať za preskúmateľný. Správny súd sa vecne vysporiadal s podstatou žalobnej argumentácie, pričom v bodoch 45 až 54 napadnutého rozsudku sa v rozsahu žalobných námietok dôkladne venoval aj vyhodnoteniu Axel Kittel testu daňovými orgánmi (ktorým sa

bude kasačný súd bližšie zaoberať nižšie v rámci posúdenia námietky nesprávneho právneho posúdenia veci). Vzhľadom na uvedené tak nie je dôvodná ani námietka o nerešpektovaní záväzného právneho názoru vysloveného v zrušujúcom rozsudku. 49. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku sťažovateľ namieta aj z dôvodu, že správny súd sa nevysporiadal s jeho námietkou o uplynutí 10-ročnej lehoty na zánik práva vyrubiť daň. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na bod 41 napadnutého rozsudku, v ktorom správny súd k námietke uplynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane podľa § 69 Daňového poriadku správne uviedol, že prerušením daňovej kontroly a konaním na správnom súde došlo k spočívaniu plynutia prekluzívnej lehoty. Kasačný súd poukazuje na to, že toto konštatovanie správneho súdu platí pre plynutie subjektívnej a aj objektívnej lehoty pre zánik práva vyrubiť daň (porov. napr. rozsudok NSS SR sp. zn. z 27.07.2024). Je pravdou, že správny súd v napadnutom rozsudku ďalej poukázal na rozsudok týkajúci sa plynutia subjektívnej lehoty na zánik práva vyrubiť daň a následne sa vo svojom odôvodnení venoval jej posúdeniu. Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovanie správneho súdu o spočívaní prekluzívnej lehoty, ktoré sa vzťahuje aj na plynutie objektívnej lehoty na zánik práva vyrubiť daň, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že je zrejmé, že k uplynutiu objektívnej lehoty na zánik práva vyrubiť daň nedošlo, kasačný súd vyhodnotil aj túto námietku ako nedôvodnú. Pre doplnenie záverov správneho súdu kasačný súd uvádza, že v prejedávanom prípade ide o zdaňovacie obdobie marec 2009, objektívna 10-ročná prekluzívna lehota začala plynúť od konca roka 2009 (§ 69 ods. 2 posledná veta Daňového poriadku) a rozhodnutie správcu dane bolo vydané i právoplatné dňa 19.08.2019, a teda bezpochyby v rámci objektívnej 10-ročnej prekluzívnej lehoty (a to aj bez jej spočívania). 50. Sťažovateľ ďalej namieta, že sa správny súd nevenoval jeho procesným žalobným námietkam uvedeným v žalobe pod č. 5/ až 9/. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti pritom len všeobecne uviedol, že ide o podstatné námietky, pričom uvedené tvrdenie obsahovo bližšie nijako nevymedzil, len tvrdil, že majú preukazovať svojvôľu a nezákonnosť postupu správcu dane v daňovej kontrole a vyrubovacích konaniach. Kasačný súd pripúšťa, že správny súd síce mohol a mal aspoň v krátkosti vysvetliť, prečo tieto námietky nie sú vo veci relevantné, no uvedené nemá za následok celkovú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keďže, ako sa uvádza ďalej, ide o námietky vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci zjavne neopodstatnené. Kasačný súd nepovažuje za hospodárne a účelné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie správnemu súdu na doplnenie jeho odôvodnenia aj vzhľadom na zásadu právnej istoty a doterajšiu dĺžku celého daňového a súdneho konania (od posudzovaného zdaňovacieho obdobia uplynulo 17 rokov) a fakt, že kasačný súd vec prejednáva už po tretíkrát. 51. Podstata týchto žalobných námietok spočívala v tom, že (5/) z rozhodnutí daňových orgánov nie je možné zistiť, čo považujú za dôkazy a čo za informácie a (6/) rozhodnutia neobsahujú vyhodnotenie dôkazov, (7/) bol nedostatočne zistený skutkový stav počas daňovej kontroly, ktorá bola preto nezákonná, (8/) odpovede na žiadosti o MVI nemožno použiť ako dôkaz, lebo ide o iný procesný postup a o výsluchu v inom členkom štáte nebol sťažovateľ informovaný a (9/) rozhodnutie o prerušení konania bolo nezákonné, pretože medzinárodné dožiadanie nie je zákonným dôvodom na prerušenie. 52. Na doplnenie záverov správneho súdu kasačný súd uvádza, že procesné námietky uvedené v bodoch 5/ a 6/ správnej žaloby (teda že z rozhodnutí daňových orgánov nie je možné zistiť, čo považujú za dôkazy a čo za informácie, a že rozhodnutia neobsahujú vyhodnotenie dôkazov), sú všeobecné námietky, ktoré nijakým konkrétnym spôsobom nespochybňujú skutkový a právny základ rozhodnutí. Rozhodnutia daňových orgánov ako i protokol pritom obsahujú tak sumár zistení - dôkazov, ktoré neboli získané za porušenia procesných práv daňového subjektu, ako aj ich vyhodnotenie. Žalobnú námietku 8/ (odpoveď na žiadosti o MVI nemožno použiť ako dôkaz, lebo ide o iný procesný postup a že o výsluchu v inom členskom štáte nebol sťažovateľ informovaný) kasačný súd taktiež považuje za bezpredmetnú a bez podstatného významu pre prejedávanú vec. V tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. z 30.11.2021, podľa ktorého: „Žiaden právne záväzný akt Európskej únie v oblasti DPH neupravuje možnosť daňového subjektu zúčastniť sa výsluchu svedka, resp. iného úkonu pred zahraničným dožiadaným orgánom. V oblasti medzinárodnej spolupráce v administratívnych veciach absentuje obdobná úprava, ako je napríklad nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1783 z 25. novembra 2020 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach, ktoré upravuje možnosť, aby v zahraničí dožiadaný súd vykonal dokazovanie v prítomnosti účastníkov konania a umožnil im podieľať sa na vykonaní dôkazu. Poznatky získané z medzinárodnej výmeny informácií možno považovať za zákonne získaný a procesne použiteľný dôkaz. To, akú relevanciu prizná správca dane konkrétnemu dôkazu, je už vecou hodnotenia dôkazov. Samozrejme, nemožno opomenúť ústavné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom ( ).“ V súvislosti so žalobnou námietkou 9/ (rozhodnutie o prerušení konania bolo nezákonné, pretože medzinárodné dožiadanie nie je zákonným dôvodom

na prerušenie) kasačný súd poukazuje na znenie Daňového poriadku, ktorý od 01.01.2012 ustanovuje, že správca dane môže konanie prerušiť, aj ak je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu (podľa pozn. pod čiarou sa osobitným predpisom rozumie o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010). Správca dane preto mohol daňovú kontrolu prerušiť z dôvodu zaslania žiadosti o MVI. Ďalšími parciálnymi námietkami sťažovateľ len všeobecne namietal prieťahy z dôvodu získavania zbytočných informácií, no nevymedzil akých, preto sa im kasačný súd bližšie nebude venovať. 53. Vo vzťahu k žalobnej námietke 7/ (nedostatočne zistený skutkový stav počas daňovej kontroly, ktorá bola preto nezákonná) kasačný súd uvádza, že tou sa správny súd v podstate vysporiadal v bode 44 napadnutého rozsudku, v ktorom priliehavo poukázal na predchádzajúci rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 17.10.2017, podľa ktorého bol dostatočne zistený skutkový stav, pričom zistené skutočnosti svedčia o účasti žalobcu na podvodnom reťazci spoločností spojenom s únikom na DPH. Na doplnenie kasačný súd uvádza, že v predmetom prípade bol základ skutkového stavu zistený už počas daňovej kontroly, v opakovanom vyrubovacom konaní správca dane len vyžiadal od OČTK záznamy z výpovedí konateľa dodávateľa a konateľa sťažovateľa (ktorý odoprel vypovedať). Pritom podľa ustálenej judikatúry nie je bez ďalšieho vylúčené v rámci vyrubovacieho konania ani doplnenie dokazovania v určitej, nie rozsiahlej miere, v nadväznosti na argumentáciu daňového subjektu alebo v nadväznosti na pokyn odvolacieho orgánu či správneho súdu (napr. rozsudok sp. zn. zo dňa 24.02.2022). V predmetnom prípade kasačný súd poukazuje na to, že správca dane vyvodzoval právne závery k Axel Kittel testu primárne na základe zistení z daňovej kontroly (v protokole z daňovej kontroly bol popísaný karouselový reťazec a účelový fyzický pohyb tovaru, zistenia k neplneniu daňových povinností u zmiznutého obchodníka BVG SK, s.r.o. ako aj popísané príčiny podozrivosti reťazca pre sťažovateľa a závery o tom, že o podvode vedel alebo mal vedieť). 54. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd vyhodnotil námietky sťažovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku ako nedôvodné. 55. Ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd aj námietku sťažovateľa, podľa ktorej malo byť v skutkovo a právne totožnej veci sťažovateľa rozhodnuté odlišne. Kasačný súd v zásade súhlasí so sťažovateľom, že v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch by mali správne súdy rozhodovať konzistentne a tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na iný rozsudok správneho súdu sp. zn. zo dňa 09.09.2025, ktorým ten zrušil rozhodnutia daňových orgánov a vec im vrátil na ďalšie konanie, pričom podľa sťažovateľa ide o skutkovo a právne totožnú vec, líšiacu sa len v zdaňovacom období. Kasačný súd však konštatuje, že rozsudok, na ktorý sťažovateľ odkazuje, bol vyhlásený 09.09.2025, teda až po vyhlásení tu napadnutého rozsudku (31.07.2025). Napadnutému rozsudku nemožno vytýkať rozpor s rozhodnutím, ktoré v čase jeho vyhlásenia neexistovalo. Za týchto okolností nie je kasačnému súdu zrejmé, čoho sa sťažovateľ touto námietkou domáha, keďže odklon od iného súdneho rozhodnutia vydaného v obdobnej veci je povinný odôvodniť súd, ktorý sa odchyľuje od skôr vydaného, existujúceho, rozhodnutia. 56. S namietanou nulitou rozhodnutí a úkonov správcu dane z dôvodu, že pobočka nie je daňovým úradom ani verejným orgánom oprávneným vydávať rozhodnutia a nemá právnu subjektivitu, sa už vysporiadal Najvyšší správny súd SR vo viacerých rozhodnutiach so závermi o jej nedôvodnosti, s ktorými sa tu konajúci senát stotožňuje (napr. rozsudok sp. zn. z 23.10.2024, či z 23.10.2025). Výklad sťažovateľa, že zabezpečenie výkonu činností daňových úradov nemôže zahŕňať výkon kompetencií daňového úradu v rámci správy daní a že uvedenie názvu a adresy pobočky daňového úradu na úkonoch či v rozhodnutí správcu dane spôsobuje ich absolútnu nulitu, je formalistický, nemajúci oporu v znení zákona. Je zrejmé, že pobočky daňového úradu sú zákonom zmocnené na zabezpečenie výkonu činností daňových úradov a sú súčasťou daňového úradu. Kasačný súd navyše poukazuje na to, že prvostupňové rozhodnutie je síce na hlavičkovom papieri organizačnej zložky Daňového úradu Prešov, pobočka Humenné avšak záhlavie pokračuje označením orgánu, ktorý rozhodnutie vydal textom „Daňový úrad Prešov“ (bez uvedenia pobočky). Podľa kasačného súdu nedostatok v označení sídla správcu dane (uvedenie len adresy pobočky) bol síce vo formálnom rozpore s Daňového poriadku, avšak nijako nebol spôsobilý vyvolať nezákonnosť rozhodnutí napadnutých správnou žalobou. Toto formálne pochybenie sa nijako nedotýkalo právnej sféry sťažovateľa, pretože tým nijako nebol ovplyvnený obsah úkonu správcu dane týkajúci sa veci samej a sťažovateľ voči podstatným skutočnostiam mohol zaujať procesne adekvátnym spôsobom stanovisko a brániť svoje práva. 57. Ako nedôvodný vyhodnotil kasačný súd aj sťažnostný bod, ktorým sťažovateľ namietal nesprávne vyhodnotenie námietky o nezákonnom postupe správcu dane pri daňovej kontrole, tak ako mu to ukladá Daňového poriadku. Je pravdou, že správny súd v súvislosti s touto námietkou

poukazuje až na protokol z daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu, hoci § 46 ods. 5 Daňového poriadku sa realizuje v priebehu kontroly, avšak uvedené nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozsudku a to z nižšie uvedených dôvodov. 58. Pri daňovom podvode znáša dôkazné bremeno správca dane, a preto nemožno hovoriť o prenose dôkazného bremena na daňový subjekt stricto sensu v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku tak, ako je tomu pri preukazovaní splnenia zákonných podmienok pre vznik práva na odpočet dane. Každopádne však musí byť zachované právo daňového subjektu na obhajobu zahrňujúce právo na oboznámenie sa so správcom dane zistenými skutočnosťami a právo vyjadriť sa k nim ako aj navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku), čím daňový subjekt môže realizovať aj svoje právo „vyviniť sa“ preukázaním, že nevedel alebo ani pri primeranej obozretnosti nemohol vedieť o daňovom podvode. 59. Kasačnému súdu z obsahu administratívneho spisu správcu dane (Oznámenie kontrolovaného daňového subjektu zo zistenými skutočnosťami z 11.10.2013; čl. 36) vyplýva, že sťažovateľ bol so zisteniami indikujúcimi podozrivosť obchodného reťazca oboznámený už v rámci prebiehajúcej daňovej kontroly, napríklad že (i) podľa OR SR žalobca podniká v oblasti plastov a predmetom fakturácie medzi žalobcom, jeho dodávateľom a odberateľom bol nákup a predaj masívnej dubovej podlahy, ktoré nesúvisia s predmetom jeho činnosti uvedeného v OR SR; (ii) odberateľ žalobcu (Happy World) mal od 1/2011 jediného spoločníka - spoločnosť Mustar, ktorá v roku 10/2011 zanikla zlúčením; (iii) žalobca nakúpil tovar od dodávateľa za vyššiu sumu (základ dane + DPH), ako ju následne predal odberateľovi (základ dane + oslobodenie); (iv) pri predaji bola uplatnená marža len 0,45%. Správca dane tiež v oznámení uviedol, že preverením prepravy zistil, že (i) tovar fyzicky smeroval od dodávateľa priamo k odberateľovi a u žalobcu sa nevykladal; (iii) žalobca nezabezpečoval ani prepravu; (iv) tovar sa nevykladal ani u odberateľa a podľa CMR bol tovar ďalej prepravený do Maďarska - spoločnosti HIDRO CENTRAL a následne bez vykládky smeroval do spoločnosti BVG, Bardejov, teda tovar sa nezmyselne vracal späť na Slovensko. Podľa kasačného súdu vzhľadom na vyššie uvedené oznámenie mal sťažovateľ možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a tvrdiť, že o daňovom podvode nevedel alebo pri dodržaní primeranej obozretnosti nemohol vedieť. Vo svojom vyjadrení k predmetnému oznámeniu zo dňa 29.10.2013 pritom sťažovateľ aj zdôvodňoval ekonomickú kauzu zapojenia sa do obchodov s dubovou podlahou (viď bod 64 tohto rozsudku). Možnosť vyjadriť sa mal sťažovateľ garantovanú aj v rámci vyjadrenia sa k protokolu, ako aj v opakovanom vyrubovacom konaní po vrátení veci Najvyšším súdom SR, kedy ho správca dane na ústnom pojednávaní dňa 20.09.2018 oboznámil o priebehu a výsledkoch doplneného dokazovania, na čo sťažovateľ dňa 29.10.2018 doručil svoje písomné vyjadrenie a ďalšie vyjadrenie doručil dňa 05.02.2019. Kasačný súd preto konštatuje, že právo na obhajobu sťažovateľa ako účastníka konania bolo v plnej miere zachované v priebehu daňovej kontroly ako aj v opakovanom vyrubovacom konaní a sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa k zisteniam správcu dane a predkladať a navrhovať dôkazy aj na preukázanie toho, že o podvode nevedel a vedieť nemohol ani pri dodržaní primeranej obozretnosti. 60. Kasačný súd sa ďalej stotožnil aj s hmotnoprávnym posúdením veci správnym súdom, ktorý dospel k záveru o kladnom zodpovedaní otázok tvoriacich tzv. Axel Kittel test na daňový podvod. 61. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe daňový podvod možno definovať ako situáciu, v ktorej jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice vybranú daň z pridanej hodnoty a ďalší subjekt si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania daňového zvýhodnenia v rozpore s účelom smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ tvoria tzv. Axel Kittel test existencie daňového podvodu, pričom tieto boli špecifikované v rozhodnutí C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel a Recolta Recycling. Odborná literatúra (napr. Rakovský, P. Daňový podvod a zneužitie práva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 102) tieto kritériá konštruuje do štyroch otázok, ktoré musí správca dane kumulatívne zodpovedané kladne: 1. Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? 2. Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? 3. Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? 4. Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? 62. Pokiaľ ide o prvé kritérium Axel-Kittel testu, teda existenciu daňového úniku (resp. chýbajúcej dane), toto kritérium spočíva v tom, že jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice daň z pridanej hodnoty a ďalší subjekt si ju naopak odpočíta. Správca dane daňový únik identifikoval u spoločnosti BVG SK, s.r.o. Bardejov, zmiznutého obchodníka, u ktorého dochádzalo k

spätnému fyzickému nadobúdaniu tovaru z iného členského štátu - z Maďarska. Toto nadobudnutie daňový subjekt v daňových priznaniach nedeklaroval a zároveň nedeklaroval dodanie tovaru pre ďalší článok v kruhu - Tatra Trade Corporation s.r.o. (s cieľom zakryť opätovné uvedenie toho istého tovaru do obehu), nevystavoval faktúry a teda nepriznal daňovú povinnosť. Správny súd sa s týmto záverom stotožnil a sťažovateľ v podstate nepredložil žiadnu ďalšiu argumentáciu, ktorou by spochybňoval existenciu úniku na dani u spoločnosti BVG SK, s.r.o., Bardejov, ktorej by sa mal kasačný súd osobitne venovať. Zároveň v reťazci spoločností si sťažovateľ uplatnil daňové nároky voči štátnemu rozpočtu (odpočítanie dane i oslobodenie od dane). Sťažovateľ sa síce nemýli, ak tvrdí, že samotné zníženie vlastnej daňovej povinnosti pri odpočítaní dane na vstupe a uplatnení oslobodenia od dane pri dodávke tovaru do iného členského štátu samo osebe protiprávne nie je a je súčasťou mechanizmu DPH. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ však plynie, že ak v reťazci dodávok podvodne dôjde k neodvedeniu dane u iného daňového subjektu, sťažovateľ ako ďalší z účastníkov reťazca sa môže stať spoluzodpovedným a stratiť svoj daňovoprávny nárok, ak sa do podvodného reťazca zapojil úmyselne alebo z nedbanlivosti. 63. Druhé kritérium, a síce že vyššie identifikovaný daňový únik bol dôsledkom podvodného konania, nebolo v konaní sporné a sťažovateľ svoju ďalšiu obranu zameral na tvrdenie, že do podvodného reťazca bol vtiahnutý nevedomky a že o jeho podvodnom charaktere nemohol vedieť ani pri vynaložení primeranej obozretnosti. 64. Kasačný súd zastáva názor, že tak daňové orgány ako aj správny súd riadne odôvodnili svoje závery o spojení obchodov žalobcu s únikom na dani i splnení vedomostného testu na daňový podvod. 65. Je pravdou, že vo veci sťažovateľa bolo súčasne konštatované, že o podvode vedel ako aj že o ňom vedieť mohol a mal. Ak je preukázané, že daňový subjekt skutočne vedel o daňovom podvode, nielenže o ňom vedieť mohol a mal, je zaoberanie sa prijatými opatreniami bezpredmetné, pretože daňový subjekt sa v takom prípade podvodu zúčastnil zámerne, teda logicky nemohol prijímať opatrenia proti jeho účasti na daňovom podvode (porov. rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR č. j. -64 zo dňa 13.11.2019, č. j. -61 zo dňa 22.04.2025). Na druhej strane nedôsledné diferencovanie zo strany daňových orgánov medzi tým, či sťažovateľ vedel alebo mal a mohol vedieť o svojej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, v prípade riadneho preukázania skutkových okolností preukazujúcich aspoň jednu z už uvedených foriem subjektívnej stránky účasti na daňovom podvode v daňovom konaní podľa kasačného súdu nemôže byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutí žalovaného a správcu dane (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.03.2024). Súdny dvor EÚ takýto postup dokonca výslovne odobril, keď uviedol, že: „Smernica 2006/112 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby daňový orgán v prípade, že konštatuje aktívnu účasť zdaniteľnej osoby na podvode v oblasti dane z pridanej hodnoty na účely odopretia práva na odpočítanie, založil toto odopretie, a to doplnkovo alebo subsidiárne, na dôkazoch preukazujúcich nie takúto účasť, ale skutočnosť, že táto zdaniteľná osoba mohla pri vynaložení všetkej požadovanej obozretnosti vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou takéhoto podvodu“ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 512/21 - Aquila zo dňa 01.12.2022). 66. Vedomá účasť sťažovateľa mala svoj skutkový podklad najmä v zápisnici o výpovedi JUDr. Chovanca (konateľa dodávateľa) z trestného konania, ktorý vypovedal, že konateľ sťažovateľa mal za účasť v reťazci získavať odmenu vo výške 4 % z fakturovanej sumy. Kasačný súd však považuje za nadbytočné vyjadrovať sa k sťažnostnej námietke o nezákonnosti tejto výpovede ani k jej výpovednej hodnote vo vzťahu k preukázaniu aktívnej účasti sťažovateľa na daňovom podvode, pretože z iných dôkazov a zistení založených v administratívnom spise má za preukázanú minimálne nevedomú účasť sťažovateľa na daňovom podvode. 67. Pre kasačný súd obzvlášť silný indikátor rizikovosti obchodov spočíval v tom, že sťažovateľ bez akéhokoľvek vlastného pričinenia získal výhodné obchody s masívnou dubovou podlahou, a teda aj dodávateľa aj odberateľa, pričom svojou ekonomickou činnosťou nevytvoril žiadnu pridanú hodnotu (sťažovateľ totiž podnikal v úplne inom segmente a obchod s dubovou podlahou bol náhly a krátkodobý). 68. Kasačný súd sa k rizikovosti takéhoto modus operandi vyjadril v rozsudku sp. zn. zo dňa 30.09.2024 (judikát zverejnený pod č. 99/2025 ZNSS): „Skutočnosť, že na strane dodávateľa i odberateľa daňového subjektu vystupuje rovnaká osoba (navyše bez preukázania jej postavenia a vzťahu k daným podnikateľským subjektom a tomu zodpovedajúcej zodpovednosti) za predpokladu, že neexistuje iné racionálne zdôvodnenie takéhoto usporiadania obchodných vzťahov, je jednou z podozrivých okolností nasvedčujúcich spáchaniu daňového podvodu. Zároveň u primerane obozretného podnikateľa musí táto skutočnosť vzbudiť dôvodné podozrenie, najmä s ohľadom na to, že umelé vsunutie daňového subjektu do obchodného reťazca bez ekonomického dôvodu môže byť vedené snahou zúčastnených subjektov získať neoprávnené daňové zvýhodnenie a sťažiť jeho odhalenie. Ak daňový subjekt neuskutoční nijaké ďalšie šetrenie ohľadne dôvodu svojho začlenenia do obchodného

reťazca, resp. ak ho aj urobí, ale tento dôvod by sa primerane obozretnému podnikateľovi javil ako nedostatočný a napriek tomu sa do tohto reťazca nechá vsunúť ako nepotrebný článok, ide o jeden z dôkazov jeho nedostatočnej obozretnosti.“ 69. Sťažovateľ uzavretie obchodov s dubovou podlahou zdôvodňoval vlastnou potrebou udržania obratu v čase finančnej a hospodárskej krízy, ktorú správca dane analýzami tržieb pred a počas finančnej krízy spochybňoval. Bez ohľadu na tieto finančné ukazovatele však kasačný súd uvádza, že takéto vysvetlenie sťažovateľa nie je postačujúce - nedáva totiž nijakú odpoveď na to, z akého dôvodu (ak nie pre realizáciu či zakrytie daňového podvodu) sťažovateľa začlenili do reťazca jeho podvodné články. Sprostredkovanie tak nákupu ako aj predaja tovaru súčasne (a je úplne irelevantné, či priamo JUDr. Chovancom alebo nepriamo - cez sťažovateľom označeného M. W., ktorý mal podľa jeho vlastných slov sprostredkovať dodávateľa i zákazníka) malo u sťažovateľa vzbudiť podozrenie a aktivovať jeho povinnosť zistiť dôvody svojho začlenenia do reťazca a nevstúpiť doň, ak by sa tieto dôvody javili ako nedostatočné / nedôveryhodné. To však sťažovateľ neurobil a ak sa spoliehal len na to, že obchody mu pomôžu udržať obrat, nekonal dostatočne obozretne za tým účelom, aby svojej účasti na podvodnom reťazci zabránil. 70. Sťažovateľ vierohodne nevysvetlil, ako sa dostal k posudzovaným obchodom s dubovou podlahou, s kým jednal za dodávateľa a za odberateľa, kto zabezpečoval prepravu tovaru, a teda nevedel objasniť konkrétne okolnosti uskutočnených obchodov s dubovou podlahou. Naopak správca dane zistil, že konateľ dodávateľa riadil nákup, predaj i prepravu tovaru. Prijaté opatrenia (posúdenie zmlúv právnikom, kontrola obchodných partnerov v základných registroch a ich bankových účtov, overenie výrobného závodu, prítomnosť pri nakládke tovaru a bezhotovostná úhrada) tvrdil, no nepreukázal, a na „vyvinenie sa“ by vzhľadom na identifikované nezrovnalosti najmä ohľadne jeho samotného včlenenia do reťazca ani nepostačovali. Sťažovateľ tak správcovi dane nepreukázal dostatočnú obozretnosť. 71. Za zmienku stojí aj fakt, že prepravu tovaru sťažovateľ nezabezpečoval (táto bola organizovaná JUDr. Chovancom priamo od dodávateľa odberateľovi do ČR), len si uplatňoval odpočítanie dane pri nákupe a oslobodenie od dane pri predaji do ČR. Iste, použitie viacerých článkov v reťazci a dodávka od dodávateľa priamo k druhému odberateľovi nie sú nezákonné ani samé o sebe neštandardné, ale tu nemalo začlenenie sťažovateľa do reťazca žiadne ekonomické opodstatnenie a tak dodávateľ ako aj odberateľ mu boli sprostredkovaní jednou a tou istou osobou bez akéhokoľvek jeho pričinenia. 72. Už Najvyšší súd SR pritom v predchádzajúcom rozsudku sp. zn. zo dňa 17.10.2017, bode 60 konštatoval: „Žalobca teda neposkytol daňovým orgánom žiadne akceptovateľné vysvetlenie, z akého dôvodu bol začlenený do reťazca spoločností obchodujúcich s predmetným tovarom, najmä s ohľadom nato, že jeho dodávatelia zabezpečovali prepravu tovaru priamo k žalobcovmu odberateľovi v Českej republike. Otázka, prečo žalobcov dodávateľ nedodal predmetný tovar priamo do Českej republiky, ale tento obchod ponúkol žalobcovi, nebola v daňovom konaní zo strany žalobcu hodnoverne zodpovedaná. Túto otázku si celkom prirodzene musel položiť žalobca tiež a pokiaľ sa uspokojil s tým, že ide o štandardné veľkoobchodné operácie, ktoré mu pomôžu udržať klesajúci obrat, tak buď musel vedieť, že sa zapája do podozrivej obchodnej transakcie, alebo konal natoľko neobozretne, že sa vlastnou nedbanlivosťou zapojil do podvodného reťazca.“ 73. Pokiaľ ide o ďalší správcom dane identifikovaný indikátor rizikovosti - výšku obratu pod 0,5 %, túto správca dane označil za neobvyklú v danom segmente, avšak tento záver ničím nepodložil (neuviedol, aká marža je u porovnateľných obchodov obvyklá a na základe akých údajov a dôkazov), preto nemôže ísť o dostatočne podloženú indíciu rizikovosti. Taktiež, pokiaľ sťažovateľ predával tovar s kladnou maržou, nelogické je aj tvrdenie, že predajné ceny boli nižšie než nákupné, keďže ceny by sa mali porovnávať bez DPH a nároky na odpočet DPH a oslobodenie od DPH sú ako také súčasťou mechanizmu DPH. Aj bez týchto nedostatočne podložených indícií rizikovosti však podľa názoru kasačného súdu bola neobozretnosť sťažovateľa v konaní preukázaná dostatočne. 74. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že jeho vedomosť nemôže byť založená na fakte, že konateľ sťažovateľa a konateľ dodávateľa sa navzájom poznali, lebo z ich výpovedí vyplýva opak a potvrdenia o prevzatí tovaru podpisoval E., M.Á. - zamestnanec sťažovateľa a nie Ing. J. Manďulák, konateľ, kasačný súd uvádza, že túto námietku sťažovateľ uplatnil už v odvolaní. Žalovaný sa s ňou vysporiadal (tvrdením, že na dokladoch je podpis konateľa a aj jeho číslo občianskeho preukazu, čo vylučuje podpísanie E.. M., zamestnancom), na čo sťažovateľ v súdnom konaní nereaguje. Bez ohľadu na uvedené, aj keby konatelia nejednali priamo a nestretávali sa osobne pri prehliadkach tovaru (keďže obchody na vstupe i výstupe mal podľa sťažovateľa sprostredkovať M.. W. a ďalšia koordinácia mohla prebiehať aj sprostredkovane alebo telefonicky), u sťažovateľa bola preukázaná neobozretnosť už na základe iných vyššie uvedených skutočností.

75. Sťažovateľ tak svojím neobozretným konaním prevzal na seba riziko účasti na konaní spojenom s nedovoleným daňovým únikom, ktorého daňovým následkom môže byť nepriznanie odpočítania DPH z týchto transakcií. VII. Záver 76. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa zamietol. 77. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa v spojení s . Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne ( ), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 78. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 ( v spojení s ). Pri daňovom podvode znáša dôkazné bremeno správca dane, a preto nemožno hovoriť o prenose dôkazného bremena na daňový subjekt stricto sensu v zmysle Daňového poriadku tak, ako je tomu pri preukazovaní splnenia zákonných podmienok pre vznik práva na odpočet dane. Každopádne však musí byť zachované právo daňového subjektu na obhajobu zahrňujúce právo na oboznámenie sa so správcom dane zistenými skutočnosťami a právo vyjadriť sa k nim ako aj navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení ( Daňového poriadku), čím daňový subjekt môže realizovať aj svoje právo „vyviniť sa“ preukázaním, že nevedel alebo ani pri primeranej obozretnosti nemohol vedieť o daňovom podvode.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.