Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 79 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (84)IV. ÚS 79/2020
PDF · 211.45 KB
No categories available
IV. ÚS 79/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou
Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie a na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach a jeho uznesením sp. zn. 5 Co 410/2017 z 21. júna 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie a na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 410/2017
z 21. júna 2018, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi
Sergejovi Kohutovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára
2019. V období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 nebola ústavná sťažnosť
pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok
č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli
nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019,
prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť
sťažovateľa bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je podľa
čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení
Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Predmetom ústavnej sťažnosti je kasačný rozsudok krajského súdu, ktorý bol
podľa sťažovateľa vydaný v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku (ďalej
aj „CSP“). Sťažovateľ preto v úvode ústavnej sťažnosti odkazuje na nález sp. zn.
III. ÚS 46/2013 z 3. septembra 2013, v ktorom sa ústavný súd zaoberal otázkou prípustnosti
ústavnej sťažnosti proti zrušujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu. Z predmetného
rozhodnutia podľa sťažovateľa vyplýva, že ústavný súd môže výnimočne pristúpiť
k prieskumu kasačného rozhodnutia v prípadoch, keď by takýmto rozhodnutím bolo
porušené základné právo ústavno-procesného charakteru. Od tohto záveru sťažovateľ
odvodzuje prípustnosť svojej ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ zároveň poukazuje na
uznesenie sp. zn. 3 Cdo 236/2016 z 19. januára 2017 uverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 19/2017, podľa ktorého
dovolanie proti kasačnému rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 420 CSP prípustné.
Sťažovateľ teda nemá k dispozícii iný účinný prostriedok ochrany svojich práv, než je
ústavná sťažnosť.
4. Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že považoval za naplnené všetky žalobcom
uplatnené odvolacie dôvody [teda § 365 ods. 1 písm. b), f) a h), pozn.]. Pri odôvodňovaní
naplnenia žalobcom namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP
však podľa sťažovateľa krajský súd v skutočnosti nevytýka Okresnému súdu Košice II
(ďalej len „okresný súd“) nepreskúmateľnosť či nezrozumiteľnosť jeho odôvodnenia, ale
vyjadruje svoj nesúhlas so skutkovými závermi súdu prvej inštancie k jednotlivým
tvrdeniam publikovaným v občasníku AH info, ktoré mali podľa žalobcu zasiahnuť do jeho
osobnostných práv. Okresný súd pritom k sporným tvrdeniam zaujal zrozumiteľný
a jednoznačný skutkový záver, reagoval na tvrdenia žalobcu a svoje skutkové závery
pretavil do právneho posúdenia, ktoré reflektuje aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky. Zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b)
CSP je zákonným postupom odvolacieho súdu len vtedy, ak skutočne odvolacím súdom
zistené nedostatky postupu prvoinštančného súdu napĺňajú skutkovú podstatu odvolacieho
dôvodu. Ak odvolací súd formálne skonštatuje naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP, ale z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynie, že
v skutočnosti nejde o nepreskúmateľnosť či nezrozumiteľnosť skutkových záverov
prvoinštančného súdu, ale o nesúhlas odvolacieho súdu s týmito skutkovými závermi,
potom takýto postup odvolacieho súdu je zásahom do základného práva účastníka (strany)
civilného sporového konania domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
súde v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, ktorý umožňuje domáhať sa tohto práva v medziach
zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Ustanovenie § 389 ods. 1 písm. b) CSP
navyše umožňuje odvolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP len za podmienky, že tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.
5. Sťažovateľ poukazuje na to, že aj pre súdy platí imperatív uvedený v čl. 2 ods. 2
ústavy a postup súdu nie je otázkou ľubovôle. Zrušenie rozhodnutia je striktne viazané
na podmienky uvedené v § 389 ods. 1 písm. a) – d) CSP. Ak nie je prítomná ani jedna z tam
uvedených hypotéz, kasačné rozhodnutie nezodpovedá základnému právu účastníka
na konanie zákonom predpísaným spôsobom.
6. Pokiaľ ide o postup podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, toto ustanovenie umožňuje
zrušiť rozhodnutie, ak súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia vo veci nevykonal
navrhované dôkazy a nie je účelné dokazovanie doplniť pred odvolacím súdom. Sťažovateľ
poukazuje na zápisnice z posledného pojednávania vo veci, z ktorých vyplýva, že žiadna
zo strán doplnenie dokazovania nenavrhovala a žalobca takýto odvolací dôvod
ani nenavrhoval. Ak žiadna zo strán žiadne dôkazy vykonať nenavrhovala, potom chýba
podmienka sine qua non na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. c)
CSP.
7. Samotné nesprávne právne posúdenie ani nesprávne skutkové závery neumožňujú
odvolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátiť mu vec na ďalšie
konanie. Podľa sťažovateľa je nesporné, že zákonodarca novo koncipovanou úpravou
odvolacieho konania v Civilnom sporovom poriadku sledoval aj zabezpečenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
8. Krajský súd navyše v rozpore s § 383 CSP sám prehodnotil skutkové závery
okresného súdu bez toho, aby dokazovanie zopakoval alebo doplnil. V bodoch 40 až 42
vyjadril skutkové závery odlišné od súdu prvej inštancie a zároveň uložil okresnému súdu
povinnosť hodnotiť dôkazy podľa pokynov krajského súdu. Takúto právomoc však
nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku. Uvedený stav je
o to neprípustnejší, že okresný súd je v ďalšom konaní viazaný takýmto pokynom, ktorý
však odvolací súd dať nemôže.
9. Situáciu, ktorá nastala v konaní, podľa sťažovateľa celkom zjavne rieši § 384
ods. 1 CSP. Ak sa odvolací súd domnieval, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ukladá mu uvedené ustanovenie
povinnosť vykonať v potrebnom rozsahu dokazovanie sám. Takýto postup Civilný sporový
poriadok neupravuje ako „možnosť“, ale ako „povinnosť“ odvolacieho súdu. Jediným
zákonným postupom odvolacieho súdu za danej situácie bolo zopakovať dosiaľ vykonané
dokazovanie.
10. Zrušením rozhodnutia bez zákonného podkladu zároveň krajský súd zbytočne
predĺžil dĺžku konania. Doba, po ktorú sa bude musieť vecou znovu zaoberať okresný súd
a následne krajský súd, je zbytočným prieťahom v konaní.
11. S ohľadom na uvedené navrhuje sťažovateľ vysloviť porušenie svojich v záhlaví
označených práv, zakázať krajskému súdu pokračovať v porušovaní označených práv,
napadnuté rozhodnutie zrušiť, vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a uložiť mu
povinnosť uhradiť trovy konania pred ústavným súdom.
II.
Relevantná právna úprava
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je
podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Ústavný súd v úvode pripomína, že jeho úlohou je posúdiť, či je konanie
pred všeobecným súdom spravodlivé ako celok (pozri tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci Komanický proti Slovenskej republike zo 4. 6. 2002, č. 32106/96,
bod 47). To je v zásade možné až po jeho definitívnom skončení. Povinnosť chrániť
základné práva totiž majú aj všeobecné súdy a až v prípade, keď v tejto úlohe zlyhajú, môže
do ich činnosti zasiahnuť ústavný súd. Tento vzťah je vzťahom subsidiarity.
17. Ústavný súd preto spravidla nepristupuje k prieskumu zrušujúcich rozhodnutí
odvolacích súdov a nezasahuje do prebiehajúceho, ešte neskončeného konania
pred všeobecnými súdmi (napr. uznesenia sp. zn. II. ÚS 562/2018 z 28. novembra 2018,
sp. zn. II. ÚS 406/2018 z 5. septembra 2018 alebo sp. zn. III. ÚS 481/2017 z 1. augusta
2017). Takýto prieskum je pripustený len veľmi výnimočne, a to v situácii, keď by
namietané pochybenie zaťažilo celý ďalší proces zásadnou vadou, ktorá by už nebola
reparovateľná v ďalšom konaní (napr. nálezy sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. septembra 2013
alebo sp. zn. I. ÚS 227/2018 z 15. augusta 2018).
18. Sťažovateľ sa domnieva, že obdobná situácia nastala v posudzovanom konaní.
Podstata jeho argumentácie spočíva v tom, že Civilný sporový poriadok za daných okolností
neumožňoval krajskému súdu rozhodnutie okresného súdu zrušiť, pretože nebola splnená
ani jedna z hypotéz predpokladaných § 389 CSP [konkrétne v danej veci aplikovaným § 389
ods. 1 písm. b) a c) CSP]. Ustanovenie § 389 ods. 1 písm. b) CSP umožňuje rozhodnutie
okresného súdu zrušiť len v prípade, že vytýkaný nedostatok (či nedostatky) znamenajúci
porušenie práva na spravodlivý proces nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím
súdom. Ak však z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynie, že v skutočnosti
nejde o nepreskúmateľnosť či nezrozumiteľnosť skutkových záverov prvoinštančného súdu,
ale o nesúhlas odvolacieho súdu s týmito závermi, takýto postup je zásahom do práv strany
domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na súde. Odvolací súd nemôže
sám prehodnotiť skutkové závery bez toho, aby zopakoval dokazovanie vo veci, a týmito
závermi zaviazať okresný súd pri ďalšom rozhodovaní, čo sa podľa sťažovateľa
v posudzovanej veci stalo. Podľa sťažovateľa bolo jediným zákonným postupom vo veci
zopakovať dokazovanie a rozhodnúť vo veci namiesto okresného súdu. Podľa § 389 ods. 1
písm. c) CSP možno rozhodnutie prvoinštančného súdu zrušiť len v prípade, keď nesprávne
právne posúdenie malo za následok nevykonanie navrhovaných dôkazov. Podmienkou sine
qua non je, aby existovali nejaké dôkazy, ktoré boli navrhnuté, ale neboli vykonané, čo sa
v tomto prípade nestalo. Sťažovateľ teda usudzuje, že krajský súd postupoval v rozpore
s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého môžu štátne orgány konať len spôsobom, ktorý im
stanoví zákon (v tomto prípade Civilný sporový poriadok), a tým zasiahol do jeho práva na
súdnu ochranu (ktorá musí byť poskytnutá v zákonných medziach), ako aj do práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže v dôsledku mimozákonného postupu
zbytočne predĺžil konanie.
19. Ústavný súd pripomína, že nie je jeho úlohou skúmať zákonnosť postupu
všeobecného súdu a že nie každé porušenie zákona je zároveň porušením základného práva
na spravodlivý proces. Napriek tomu sa opakovane (a aj v tomto prípade) stretáva
s argumentáciou postavenou na tvrdení, že „všeobecný súd nesprávne vyložil ustanovenie
zákona, a teda aj právo sťažovateľa na spravodlivý proces“. Porušenie zákona, resp. jeho
nesprávny výklad však nemajú automaticky za následok porušenie práva na spravodlivý
proces. Na to, aby bol konštatovaný zásah do práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý proces, musí pochybenie súdu presahovať intenzitu „nezákonnosti“. Musí ísť
o také závažné chyby, v dôsledku ktorých už nebude existovať garancia, že daný proces
vyústi (resp. má potenciál vyústiť) do spravodlivého usporiadania vzťahov medzi jeho
stranami. Pri argumentácii, ktorá sa obmedzuje na tvrdenie, že v konaní bol porušený zákon,
preto chýba súvislosť s tvrdeným porušením základného práva na spravodlivý proces.
20. Sťažovateľ svoju argumentáciu stavia na tvrdení, že vytýkané pochybenia
krajského súdu už nebudú reparovateľné v ďalšom konaní, pretože okresný súd „by
v ďalšom postupe mal hodnotiť dôkazy podľa pokynov odvolacieho súdu. Takýto pokyn však
odvolací súd súdu prvej inštancie dať nemôže“ (bod 38 ústavnej sťažnosti). Sťažovateľ
týmto otvára otázku kasačnej záväznosti rozhodnutia krajského súdu, ktorá je na zákonnej
úrovni upravená v § 391 ods. 2 CSP. V jej rámci je povinnosťou súdu nižšieho stupňa
rešpektovať právny názor inštančne nadriadeného súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí,
a to pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach. Sťažovateľ správne uvádza,
že odvolací súd nie je oprávnený bez zopakovania dokazovania sám vyvodiť z konkrétnych
dôkazov odlišné skutkové závery. Ak tak (čo len čiastočne) preto urobil, nie je tento jeho
postup v súlade so zákonom, a teda ani jeho „inštrukcie“ v tomto smere nie sú záväzné.
20.1 V posudzovanej veci krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu z dôvodov
podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP, teda pre jeho procesné pochybenia. Inštrukcie
odvolacieho súdu sú pre okresný súd záväzné len v časti, v ktorej mu bolo uložené
zohľadniť aj doteraz (podľa názoru krajského súdu) nezohľadnené, resp. nedostatočne
vyhodnotené (ale vykonané) dôkazy. Okresný súd ako súd prvej inštancie nie je, ako sa
sťažovateľ mylne domnieva, v ďalšom konaní viazaný názorom odvolacieho súdu v časti,
v ktorej tento vyjadril svoju predstavu o skutkových záveroch, ktoré mali vyplynúť
z dôkazov, ktoré vykonal iba súd prvej inštancie a odvolací súd ich sám nezopakoval.
Okresný súd je vo všeobecnosti viazaný len právnym hodnotením krajského súdu – teda len
závermi vzťahujúcimi sa na výklad príslušných zákonných ustanovení (§ 391 ods. 2 CSP).
Ich aplikácia na konkrétny skutkový stav (po vyhodnotení tých častí dôkazov, ktorými sa
podľa krajského súdu okresný súd nedostatočne zaoberal) je úlohou okresného súdu, ktorý
sa pritom musí riadiť zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 ods. 1 CSP).
20.2 Podobne, ak okresný súd vyhodnotí, že ďalšie (iné) dôkazy v konaní nie je
možné vykonať, pretože ich vykonanie žiadna zo strán v konaní nenavrhla, je zrejmé,
že takýto pokyn odvolacieho súdu nebude možné rešpektovať, vychádzajúc z koncepcie
dokazovania v sporovom konaní založenej na prejednacej zásade. Ústavný súd zdôrazňuje,
že aj prípadná nesprávna aplikácia § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolacím súdom neznamená
v konkrétnom prípade porušenie práva na spravodlivý proces, pretože ten je potrebné
hodnotiť ako celok a garantom zachovania spravodlivosti procesu je v štádiu konania
po zrušení rozsudku okresný súd. Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že uvedený záver
vyslovil za situácie, že vec bola okresnému súdu vrátená po zrušení jeho rozsudku aj podľa
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP [teda nie výlučne podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP], a v tomto
smere ústavný súd k záverom odvolacieho súdu nemá výhrady.
21. Ústavný súd opakuje, že pri posudzovaní veci zohľadnil zásadu,
že do neskončených konaní zasahuje len výnimočne. V prípadoch, keď je možné jednotlivé
nekorektné postupy alebo pochybenia reparovať v neskorších štádiách konania
a rozhodovania, je nevyhnutné rešpektovať princíp subsidiarity a nezasahovať
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Za daných okolností je podstatné, že vo veci
bude znovu rozhodovať okresný súd, ktorý má možnosť v ďalšom konaní a rozhodovaní
reagovať na závery krajského súdu prezentované v zrušujúcom rozhodnutí. Okresný súd je
oprávnený i povinný vyhodnotiť vykonané dôkazy podľa zásady voľného hodnotenia
dôkazov a zistený skutkový stav právne posúdiť, rešpektujúc účel civilného sporového
konania, ktorým je poskytnutie spravodlivej a účinnej ochrany ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov. Nie je vylúčené, aby okresný súd
po zohľadnení dôkazných prostriedkov, na ktoré ho nasmeroval krajský súd, dospel
k rovnakému rozhodnutiu. Sťažovateľ bude mať naďalej možnosť uplatňovať v ďalších
štádiách konania všetky procesné práva v rozsahu, v akom to umožňuje Civilný sporový
poriadok, vrátane možnosti predkladať súdu právne argumenty.
22. Ústavný súd sa úplne nestotožňuje s právnym názorom sťažovateľa, že jediný
zákonný postup v danej veci mal byť taký, že krajský súd by zopakoval dôkazy a sám
rozhodol. Bolo to jedno z možných riešení v odvolacom konaní, ktoré by mohlo smerovať
k meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu (buď k zmene rozhodnutia podľa § 388 CSP,
alebo jeho potvrdeniu podľa § 387 CSP), ale aj zopakovanie dokazovania by v konečnom
dôsledku mohlo viesť k zrušeniu rozhodnutia, čo záviselo od vyhodnotenia existencie
dôvodov podľa § 389 CSP. Toto posúdenie patrilo do právomoci odvolacieho súdu a úlohou
ústavného súdu nie je posúdiť správnosť zvoleného postupu. Úvaha, či nedostatok vytýkaný
v odvolaní je možné napraviť v odvolacom konaní alebo je nevyhnutné z namietaného
dôvodu rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie, spočíva primárne na odvolacom
súde a ústavný súd do nej nemôže vstupovať (ani keby ju považoval za nesprávnu)
s výnimkou prípadov, ktoré by bolo možné označiť za excesívne (podobne napr. uznesenie
sp. zn. II. ÚS 406/2018 z 5. septembra 2018).
22.1 V rámci tejto úvahy musí všeobecný súd zohľadniť aj právo účastníka
na primeranú dĺžku konania. Excesívna dĺžka konania už bola v minulosti dôvodom, keď
ústavný súd (pri jej nezohľadnení) vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu
v dôsledku kasácie rozhodnutia namiesto jeho zmeny (napr. nález sp. zn. II. ÚS 387/2010
zo 17. marca 2011, v ktorom však hrala podstatnú úlohu skutočnosť, že konanie trvalo
pri opakovaných kasáciách takmer 15 rokov). Takýmto excesom však od účinnosti nového
procesného kódexu primárne bráni § 390 CSP, ktorý zakotvuje zásadu „jedenkrát a dosť“
(pozri nálezy sp. zn. I. ÚS 227/2018 z 15. augusta 2018, sp. zn. II. ÚS 531/2018
zo 6. februára 2019 alebo sp. zn. I. ÚS 218/2019 z 19. novembra 2019). Naopak,
pri posudzovaní ústavnej konformity postupu podľa § 389 CSP musí byť ústavný súd
zdržanlivejší, pretože toto ustanovenie dáva na rozdiel od § 390 CSP odvolaciemu súdu
určitú diskréciu. Keďže krajský súd ku kasácii pristúpil prvýkrát a dĺžka konania ku dňu
vydania kasačného rozhodnutia bola 4 roky a 4 mesiace, ústavný súd posudzovaný prípad
ako exces nevyhodnotil.
23. Ústavný súd uzatvára, že v danej veci nezistil dôvody na pripustenie výnimky
zo zásady nevstupovať do rozhodnutí súdov, ktorými boli zrušené rozhodnutia súdov nižšej
inštancie. Sťažovateľom tvrdené pochybenia krajského súdu sú reparovateľné v konaní
pred okresným súdom. V danom prípade teda niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto jeho ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2020
Miroslav Duriš predseda senátu