Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 79/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou

Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie a na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach a jeho uznesením sp. zn. z 21. júna 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie a na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. júna 2018, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi

Sergejovi Kohutovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára

2019. V období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 nebola ústavná sťažnosť

pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok

č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli

nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019,

prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť

sťažovateľa bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je podľa

čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení

Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Predmetom ústavnej sťažnosti je kasačný rozsudok krajského súdu, ktorý bol

podľa sťažovateľa vydaný v rozpore s ustanoveniami (ďalej

aj „CSP“). Sťažovateľ preto v úvode ústavnej sťažnosti odkazuje na nález sp. zn.

z 3. septembra 2013, v ktorom sa ústavný súd zaoberal otázkou prípustnosti

ústavnej sťažnosti proti zrušujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu. Z predmetného

rozhodnutia podľa sťažovateľa vyplýva, že ústavný súd môže výnimočne pristúpiť

k prieskumu kasačného rozhodnutia v prípadoch, keď by takýmto rozhodnutím bolo

porušené základné právo ústavno-procesného charakteru. Od tohto záveru sťažovateľ

odvodzuje prípustnosť svojej ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ zároveň poukazuje na

uznesenie sp. zn. z 19. januára 2017 uverejnené v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 19/2017, podľa ktorého

dovolanie proti kasačnému rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa prípustné.

Sťažovateľ teda nemá k dispozícii iný účinný prostriedok ochrany svojich práv, než je

ústavná sťažnosť.

4. Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že považoval za naplnené všetky žalobcom

uplatnené odvolacie dôvody [teda § 365 ods. 1 písm. b), f) a h), pozn.]. Pri odôvodňovaní

naplnenia žalobcom namietaného odvolacieho dôvodu podľa

však podľa sťažovateľa krajský súd v skutočnosti nevytýka Okresnému súdu Košice II

(ďalej len „okresný súd“) nepreskúmateľnosť či nezrozumiteľnosť jeho odôvodnenia, ale

vyjadruje svoj nesúhlas so skutkovými závermi súdu prvej inštancie k jednotlivým

tvrdeniam publikovaným v občasníku AH info, ktoré mali podľa žalobcu zasiahnuť do jeho

osobnostných práv. Okresný súd pritom k sporným tvrdeniam zaujal zrozumiteľný

a jednoznačný skutkový záver, reagoval na tvrdenia žalobcu a svoje skutkové závery

pretavil do právneho posúdenia, ktoré reflektuje aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky. Zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b)

je zákonným postupom odvolacieho súdu len vtedy, ak skutočne odvolacím súdom

zistené nedostatky postupu prvoinštančného súdu napĺňajú skutkovú podstatu odvolacieho

dôvodu. Ak odvolací súd formálne skonštatuje naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365

ods. 1 písm. b) , ale z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynie, že

v skutočnosti nejde o nepreskúmateľnosť či nezrozumiteľnosť skutkových záverov

prvoinštančného súdu, ale o nesúhlas odvolacieho súdu s týmito skutkovými závermi,

potom takýto postup odvolacieho súdu je zásahom do základného práva účastníka (strany)

civilného sporového konania domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

súde v spojení s , ktorý umožňuje domáhať sa tohto práva v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Ustanovenie

navyše umožňuje odvolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu podľa

len za podmienky, že tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

5. Sťažovateľ poukazuje na to, že aj pre súdy platí imperatív uvedený v čl. 2 ods. 2

a postup súdu nie je otázkou ľubovôle. Zrušenie rozhodnutia je striktne viazané

na podmienky uvedené v – d) . Ak nie je prítomná ani jedna z tam

uvedených hypotéz, kasačné rozhodnutie nezodpovedá základnému právu účastníka

na konanie zákonom predpísaným spôsobom.

6. Pokiaľ ide o postup podľa , toto ustanovenie umožňuje

zrušiť rozhodnutie, ak súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia vo veci nevykonal

navrhované dôkazy a nie je účelné dokazovanie doplniť pred odvolacím súdom. Sťažovateľ

poukazuje na zápisnice z posledného pojednávania vo veci, z ktorých vyplýva, že žiadna

zo strán doplnenie dokazovania nenavrhovala a žalobca takýto odvolací dôvod

ani nenavrhoval. Ak žiadna zo strán žiadne dôkazy vykonať nenavrhovala, potom chýba

podmienka sine qua non na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. c)

.

7. Samotné nesprávne právne posúdenie ani nesprávne skutkové závery neumožňujú

odvolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátiť mu vec na ďalšie

konanie. Podľa sťažovateľa je nesporné, že zákonodarca novo koncipovanou úpravou

odvolacieho konania v sledoval aj zabezpečenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

8. Krajský súd navyše v rozpore s sám prehodnotil skutkové závery

okresného súdu bez toho, aby dokazovanie zopakoval alebo doplnil. V bodoch 40 až 42

vyjadril skutkové závery odlišné od súdu prvej inštancie a zároveň uložil okresnému súdu

povinnosť hodnotiť dôkazy podľa pokynov krajského súdu. Takúto právomoc však

nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia . Uvedený stav je

o to neprípustnejší, že okresný súd je v ďalšom konaní viazaný takýmto pokynom, ktorý

však odvolací súd dať nemôže.

9. Situáciu, ktorá nastala v konaní, podľa sťažovateľa celkom zjavne rieši § 384

ods. 1 . Ak sa odvolací súd domnieval, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ukladá mu uvedené ustanovenie

povinnosť vykonať v potrebnom rozsahu dokazovanie sám. Takýto postup Civilný sporový

poriadok neupravuje ako „možnosť“, ale ako „povinnosť“ odvolacieho súdu. Jediným

zákonným postupom odvolacieho súdu za danej situácie bolo zopakovať dosiaľ vykonané

dokazovanie.

10. Zrušením rozhodnutia bez zákonného podkladu zároveň krajský súd zbytočne

predĺžil dĺžku konania. Doba, po ktorú sa bude musieť vecou znovu zaoberať okresný súd

a následne krajský súd, je zbytočným prieťahom v konaní.

11. S ohľadom na uvedené navrhuje sťažovateľ vysloviť porušenie svojich v záhlaví

označených práv, zakázať krajskému súdu pokračovať v porušovaní označených práv,

napadnuté rozhodnutie zrušiť, vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a uložiť mu

povinnosť uhradiť trovy konania pred ústavným súdom.

II.

Relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

15. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v neustanovuje inak. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Ústavný súd v úvode pripomína, že jeho úlohou je posúdiť, či je konanie

pred všeobecným súdom spravodlivé ako celok (pozri tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci Komanický proti Slovenskej republike zo 4. 6. 2002, č. 32106/96,

bod 47). To je v zásade možné až po jeho definitívnom skončení. Povinnosť chrániť

základné práva totiž majú aj všeobecné súdy a až v prípade, keď v tejto úlohe zlyhajú, môže

do ich činnosti zasiahnuť ústavný súd. Tento vzťah je vzťahom subsidiarity.

17. Ústavný súd preto spravidla nepristupuje k prieskumu zrušujúcich rozhodnutí

odvolacích súdov a nezasahuje do prebiehajúceho, ešte neskončeného konania

pred všeobecnými súdmi (napr. uznesenia sp. zn. z 28. novembra 2018,

sp. zn. z 5. septembra 2018 alebo sp. zn. z 1. augusta

2017). Takýto prieskum je pripustený len veľmi výnimočne, a to v situácii, keď by

namietané pochybenie zaťažilo celý ďalší proces zásadnou vadou, ktorá by už nebola

reparovateľná v ďalšom konaní (napr. nálezy sp. zn. z 3. septembra 2013

alebo sp. zn. z 15. augusta 2018).

18. Sťažovateľ sa domnieva, že obdobná situácia nastala v posudzovanom konaní.

Podstata jeho argumentácie spočíva v tom, že za daných okolností

neumožňoval krajskému súdu rozhodnutie okresného súdu zrušiť, pretože nebola splnená

ani jedna z hypotéz predpokladaných [konkrétne v danej veci aplikovaným

ods. 1 písm. b) a c) ]. Ustanovenie umožňuje rozhodnutie

okresného súdu zrušiť len v prípade, že vytýkaný nedostatok (či nedostatky) znamenajúci

porušenie práva na spravodlivý proces nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím

súdom. Ak však z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynie, že v skutočnosti

nejde o nepreskúmateľnosť či nezrozumiteľnosť skutkových záverov prvoinštančného súdu,

ale o nesúhlas odvolacieho súdu s týmito závermi, takýto postup je zásahom do práv strany

domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na súde. Odvolací súd nemôže

sám prehodnotiť skutkové závery bez toho, aby zopakoval dokazovanie vo veci, a týmito

závermi zaviazať okresný súd pri ďalšom rozhodovaní, čo sa podľa sťažovateľa

v posudzovanej veci stalo. Podľa sťažovateľa bolo jediným zákonným postupom vo veci

zopakovať dokazovanie a rozhodnúť vo veci namiesto okresného súdu. Podľa § 389 ods. 1

písm. c) možno rozhodnutie prvoinštančného súdu zrušiť len v prípade, keď nesprávne

právne posúdenie malo za následok nevykonanie navrhovaných dôkazov. Podmienkou sine

qua non je, aby existovali nejaké dôkazy, ktoré boli navrhnuté, ale neboli vykonané, čo sa

v tomto prípade nestalo. Sťažovateľ teda usudzuje, že krajský súd postupoval v rozpore

s , podľa ktorého môžu štátne orgány konať len spôsobom, ktorý im

stanoví zákon (v tomto prípade ), a tým zasiahol do jeho práva na

súdnu ochranu (ktorá musí byť poskytnutá v zákonných medziach), ako aj do práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže v dôsledku mimozákonného postupu

zbytočne predĺžil konanie.

19. Ústavný súd pripomína, že nie je jeho úlohou skúmať zákonnosť postupu

všeobecného súdu a že nie každé porušenie zákona je zároveň porušením základného práva

na spravodlivý proces. Napriek tomu sa opakovane (a aj v tomto prípade) stretáva

s argumentáciou postavenou na tvrdení, že „všeobecný súd nesprávne vyložil ustanovenie

zákona, a teda aj právo sťažovateľa na spravodlivý proces“. Porušenie zákona, resp. jeho

nesprávny výklad však nemajú automaticky za následok porušenie práva na spravodlivý

proces. Na to, aby bol konštatovaný zásah do práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces, musí pochybenie súdu presahovať intenzitu „nezákonnosti“. Musí ísť

o také závažné chyby, v dôsledku ktorých už nebude existovať garancia, že daný proces

vyústi (resp. má potenciál vyústiť) do spravodlivého usporiadania vzťahov medzi jeho

stranami. Pri argumentácii, ktorá sa obmedzuje na tvrdenie, že v konaní bol porušený zákon,

preto chýba súvislosť s tvrdeným porušením základného práva na spravodlivý proces.

20. Sťažovateľ svoju argumentáciu stavia na tvrdení, že vytýkané pochybenia

krajského súdu už nebudú reparovateľné v ďalšom konaní, pretože okresný súd „by

v ďalšom postupe mal hodnotiť dôkazy podľa pokynov odvolacieho súdu. Takýto pokyn však

odvolací súd súdu prvej inštancie dať nemôže“ (bod 38 ústavnej sťažnosti). Sťažovateľ

týmto otvára otázku kasačnej záväznosti rozhodnutia krajského súdu, ktorá je na zákonnej

úrovni upravená v . V jej rámci je povinnosťou súdu nižšieho stupňa

rešpektovať právny názor inštančne nadriadeného súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí,

a to pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach. Sťažovateľ správne uvádza,

že odvolací súd nie je oprávnený bez zopakovania dokazovania sám vyvodiť z konkrétnych

dôkazov odlišné skutkové závery. Ak tak (čo len čiastočne) preto urobil, nie je tento jeho

postup v súlade so zákonom, a teda ani jeho „inštrukcie“ v tomto smere nie sú záväzné.

20.1 V posudzovanej veci krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu z dôvodov

podľa a , teda pre jeho procesné pochybenia. Inštrukcie

odvolacieho súdu sú pre okresný súd záväzné len v časti, v ktorej mu bolo uložené

zohľadniť aj doteraz (podľa názoru krajského súdu) nezohľadnené, resp. nedostatočne

vyhodnotené (ale vykonané) dôkazy. Okresný súd ako súd prvej inštancie nie je, ako sa

sťažovateľ mylne domnieva, v ďalšom konaní viazaný názorom odvolacieho súdu v časti,

v ktorej tento vyjadril svoju predstavu o skutkových záveroch, ktoré mali vyplynúť

z dôkazov, ktoré vykonal iba súd prvej inštancie a odvolací súd ich sám nezopakoval.

Okresný súd je vo všeobecnosti viazaný len právnym hodnotením krajského súdu – teda len

závermi vzťahujúcimi sa na výklad príslušných zákonných ustanovení ( ).

Ich aplikácia na konkrétny skutkový stav (po vyhodnotení tých častí dôkazov, ktorými sa

podľa krajského súdu okresný súd nedostatočne zaoberal) je úlohou okresného súdu, ktorý

sa pritom musí riadiť zásadou voľného hodnotenia dôkazov ( ).

20.2 Podobne, ak okresný súd vyhodnotí, že ďalšie (iné) dôkazy v konaní nie je

možné vykonať, pretože ich vykonanie žiadna zo strán v konaní nenavrhla, je zrejmé,

že takýto pokyn odvolacieho súdu nebude možné rešpektovať, vychádzajúc z koncepcie

dokazovania v sporovom konaní založenej na prejednacej zásade. Ústavný súd zdôrazňuje,

že aj prípadná nesprávna aplikácia odvolacím súdom neznamená

v konkrétnom prípade porušenie práva na spravodlivý proces, pretože ten je potrebné

hodnotiť ako celok a garantom zachovania spravodlivosti procesu je v štádiu konania

po zrušení rozsudku okresný súd. Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že uvedený záver

vyslovil za situácie, že vec bola okresnému súdu vrátená po zrušení jeho rozsudku aj podľa

[teda nie výlučne podľa ], a v tomto

smere ústavný súd k záverom odvolacieho súdu nemá výhrady.

21. Ústavný súd opakuje, že pri posudzovaní veci zohľadnil zásadu,

že do neskončených konaní zasahuje len výnimočne. V prípadoch, keď je možné jednotlivé

nekorektné postupy alebo pochybenia reparovať v neskorších štádiách konania

a rozhodovania, je nevyhnutné rešpektovať princíp subsidiarity a nezasahovať

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Za daných okolností je podstatné, že vo veci

bude znovu rozhodovať okresný súd, ktorý má možnosť v ďalšom konaní a rozhodovaní

reagovať na závery krajského súdu prezentované v zrušujúcom rozhodnutí. Okresný súd je

oprávnený i povinný vyhodnotiť vykonané dôkazy podľa zásady voľného hodnotenia

dôkazov a zistený skutkový stav právne posúdiť, rešpektujúc účel civilného sporového

konania, ktorým je poskytnutie spravodlivej a účinnej ochrany ohrozených alebo

porušených práv a právom chránených záujmov. Nie je vylúčené, aby okresný súd

po zohľadnení dôkazných prostriedkov, na ktoré ho nasmeroval krajský súd, dospel

k rovnakému rozhodnutiu. Sťažovateľ bude mať naďalej možnosť uplatňovať v ďalších

štádiách konania všetky procesné práva v rozsahu, v akom to umožňuje Civilný sporový

poriadok, vrátane možnosti predkladať súdu právne argumenty.

22. Ústavný súd sa úplne nestotožňuje s právnym názorom sťažovateľa, že jediný

zákonný postup v danej veci mal byť taký, že krajský súd by zopakoval dôkazy a sám

rozhodol. Bolo to jedno z možných riešení v odvolacom konaní, ktoré by mohlo smerovať

k meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu (buď k zmene rozhodnutia podľa ,

alebo jeho potvrdeniu podľa ), ale aj zopakovanie dokazovania by v konečnom

dôsledku mohlo viesť k zrušeniu rozhodnutia, čo záviselo od vyhodnotenia existencie

dôvodov podľa . Toto posúdenie patrilo do právomoci odvolacieho súdu a úlohou

ústavného súdu nie je posúdiť správnosť zvoleného postupu. Úvaha, či nedostatok vytýkaný

v odvolaní je možné napraviť v odvolacom konaní alebo je nevyhnutné z namietaného

dôvodu rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie, spočíva primárne na odvolacom

súde a ústavný súd do nej nemôže vstupovať (ani keby ju považoval za nesprávnu)

s výnimkou prípadov, ktoré by bolo možné označiť za excesívne (podobne napr. uznesenie

sp. zn. z 5. septembra 2018).

22.1 V rámci tejto úvahy musí všeobecný súd zohľadniť aj právo účastníka

na primeranú dĺžku konania. Excesívna dĺžka konania už bola v minulosti dôvodom, keď

ústavný súd (pri jej nezohľadnení) vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu

v dôsledku kasácie rozhodnutia namiesto jeho zmeny (napr. nález sp. zn.

zo 17. marca 2011, v ktorom však hrala podstatnú úlohu skutočnosť, že konanie trvalo

pri opakovaných kasáciách takmer 15 rokov). Takýmto excesom však od účinnosti nového

procesného kódexu primárne bráni , ktorý zakotvuje zásadu „jedenkrát a dosť“

(pozri nálezy sp. zn. z 15. augusta 2018, sp. zn.

zo 6. februára 2019 alebo sp. zn. z 19. novembra 2019). Naopak,

pri posudzovaní ústavnej konformity postupu podľa musí byť ústavný súd

zdržanlivejší, pretože toto ustanovenie dáva na rozdiel od odvolaciemu súdu

určitú diskréciu. Keďže krajský súd ku kasácii pristúpil prvýkrát a dĺžka konania ku dňu

vydania kasačného rozhodnutia bola 4 roky a 4 mesiace, ústavný súd posudzovaný prípad

ako exces nevyhodnotil.

23. Ústavný súd uzatvára, že v danej veci nezistil dôvody na pripustenie výnimky

zo zásady nevstupovať do rozhodnutí súdov, ktorými boli zrušené rozhodnutia súdov nižšej

inštancie. Sťažovateľom tvrdené pochybenia krajského súdu sú reparovateľné v konaní

pred okresným súdom. V danom prípade teda niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, a preto jeho ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2020

Miroslav Duriš predseda senátu