Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 440/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky TOPA STAV s. r. o., Sverepec 446, zastúpenej Advokátska kancelária MATUŠOV s.r.o., 1. mája 1455, Púchov, proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 15. augusta 2025 a uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 13. marca 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka označená v záhlaví tohto rozhodnutia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. júna 2026 domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“), základného práva podnikať podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na právnu pomoc podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami okresného súdu namietanými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje zrušiť napadnuté rozhodnutia a priznať jej náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že žalobca EKOKANAL, s. r. o., Laurinská 366/18, Badín, sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným okresnému súdu 4. apríla 2025 domáhal od sťažovateľky v postavení žalovanej zaplatenia istiny 6 541,20 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania z titulu vystavených faktúr č. 34101503 a č. 34112001 na základe zmluvy o dielo č. TOPA-004-2024-UOD-008 uzavretej 3. októbra 2024 a zmluvy o dielo č. TOPA-004-2024-UOD-010 uzavretej 30. októbra 2024. Predmetom uvedených zmlúv bolo vykonanie tlakových skúšok kanalizačného potrubia.

3. Okresný súd 6. mája 2025 vydal platobný rozkaz, ktorým zaviazal sťažovateľku na zaplatenie istiny vo výške 6 541,20 eur s príslušenstvom.

4. Sťažovateľka podala 5. júna 2025 odpor proti platobnému rozkazu.

5. Okresný súd uznesením sp. zn. z 15. augusta 2025, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, odpor sťažovateľky odmietol ako podaný bez vecného odôvodnenia.

6. Dňa 12. septembra 2025 sťažovateľka podala sťažnosť proti uzneseniu, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

7. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 13. marca 2026 bola sťažnosť sťažovateľky zamietnutá.

II. Argumentácia sťažovateľky

8. Podstatou argumentácie sťažovateľky je skutočnosť, že podľa jej názoru sú napadnuté rozhodnutia arbitrárne a nepreskúmateľné.

9. Podľa sťažovateľky odmietnutím odporu proti platobnému rozkazu a následným zamietnutím sťažnosti sa platobný rozkaz stal právoplatným a vykonateľným bez toho, aby došlo k vecnému preskúmaniu jej obrany v riadnom kontradiktórnom konaní. Sťažovateľka pritom konkrétne a zrozumiteľne namietala vznik a splatnosť uplatneného nároku, najmä absenciu riadneho prevzatia diela a neexistenciu preberacieho protokolu.

10. Sťažovateľka uvádza, že okresný súd jej obranu odmietol z čisto formalistických dôvodov, keď od nej požadoval predloženie listinných dôkazov preukazujúcich negatívne skutkové okolnosti, teda skutočnosti, ktorých neexistenciu objektívne nemožno listinne zachytiť ani preukázať. V dôsledku toho žalobca získal právoplatný exekučný titul bez toho, aby bol jeho nárok podrobený riadnemu dokazovaniu v sporovom konaní.

11. Argumentuje tiež, že jej bola odňatá reálna možnosť dosiahnuť meritórne preskúmanie jej veci výlučne preto, lebo nepredložila listinný dôkaz o neexistencii právne významnej skutočnosti, teda dôkaz, ktorý objektívne neexistuje. V podanom odpore svoju obranu neopierala len o všeobecný nesúhlas s uplatneným nárokom, ale o konkrétne zmluvné dojednania medzi stranami sporu. V čl. IV bode 1 obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že pre vznik nároku na zaplatenie ceny diela je potrebné nielen technické zhotovenie diela, ale aj jeho riadne odovzdanie na základe písomného preberacieho protokolu a potvrdenia rozsahu vykonaných prác oprávnenou osobou prostredníctvom súpisu vykonaných prác. Sťažovateľka pritom v odpore výslovne namietala neexistenciu preberacieho protokolu a potvrdeného súpisu vykonaných prác, čím spochybnila samotný vznik a splatnosť uplatneného nároku.

12. Podľa sťažovateľky okresný súd odmietol odpor pre údajný nedostatok vecného odôvodnenia, hoci obsah odporu smeroval k popretiu samotného právneho základu uplatneného nároku. Okresný súd považoval odpor sťažovateľky za vecne neodôvodnený najmä z dôvodu, že nepredložila listiny osvedčujúce popretie uplatneného nároku.

13. Sťažovateľka namietala neexistenciu splnenia zmluvne dohodnutých podmienok vzniku nároku, najmä neexistenciu protokolárneho odovzdania diela a potvrdeného súpisu vykonaných prác. Ide teda o tvrdenia o neexistencii právne relevantných skutočností, pri ktorých objektívne nie je možné požadovať predloženie priamych listinných dôkazov o ich neexistencii.

14. Podľa sťažovateľky je potrebné konštatovať, že pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho-ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Od nikoho totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Zastáva názor, že nemožno spravodlivo požadovať, aby účastník preukazoval neexistenciu určitej skutočnosti, keď práve jej existencia je predmetom sporu a dôkazné bremeno jej preukázania leží na protistrane.

15. Ak by sa pripustil výklad okresného súdu, podľa ktorého musí byť vecné odôvodnenie odporu za každých okolností preukázané výlučne listinnými dôkazmi, viedlo by to k zjavne absurdným a právne neudržateľným dôsledkom. Ak by sa totiž pripustilo, že ak žalovaný uviedol faktúru v kontrolnom výkaze, musí byť odpor preukázaný výlučne listinnými dôkazmi aj v prípadoch, keď žalovaný namieta neexistenciu samotného právneho alebo skutkového základu nároku, v praxi by to znamenalo, že žalobcovi by mohli byť priznávané aj nároky, ktoré reálne nevznikli, a to len na základe ich zaúčtovania do účtovníctva alebo uvedenia v kontrolnom výkaze dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“). Takýto formalistický prístup by umožnil, aby žalobca podporil svoj nárok len internými dokumentmi, ako sú napríklad zákazkové listy alebo evidenčné podklady, a to aj v prípadoch, keď tieto listiny nepreukazujú vznik právneho vzťahu, najmä ak nie sú podpísané oprávnenými osobami alebo druhou zmluvnou stranou

16. Sťažovateľka argumentuje aj tým, že ak okresný súd uvádza, že sťažovateľka nemala dôvod zahrnúť do kontrolného výkazu DPH alebo účtovníctva faktúru, ktorú považuje za neoprávnenú, takýto predpoklad nezodpovedá reálnej praxi ani fungovaniu daňovo-účtovných procesov. Zaradenie faktúry do účtovníctva alebo kontrolného výkazu DPH je v mnohých prípadoch administratívny úkon, ktorý prebieha automatizovane alebo v skorých fázach spracovania dokladov, často ešte pred právnym vyhodnotením oprávnenosti nároku. Účtovná evidencia preto sleduje formálnu existenciu dokladu, nie jeho hmotnoprávnu opodstatnenosť. Nemožno vychádzať z predpokladu, že každý doklad zaradený do účtovníctva alebo kontrolného výkazu DPH predstavuje aj vecné uznanie jeho oprávnenosti, keďže účtovné a daňové procesy sú oddelené od civilnoprávneho posúdenia existencie záväzku. Ak by sa prijal výklad, podľa ktorého samotné zaradenie faktúry do účtovníctva alebo kontrolného výkazu DPH vylučuje možnosť jej následného spochybnenia, viedlo by to podľa názoru sťažovateľky k nelogickému záveru, že žalovaný by sa zbavoval práva na obranu už samotným administratívnym zaevidovaním sporného dokladu.

17. Sťažovateľka ďalej uvádza, že nemožno vychádzať ani z predpokladu, že zamestnanec žalovaného bez právnického vzdelania je schopný spoľahlivo právne vyhodnotiť oprávnenosť každého jednotlivého účtovného dokladu z hľadiska existencie, vzniku a splatnosti civilnoprávneho nároku, a to najmä v štandardizovaných účtovných a daňových procesoch. Zaradenie faktúr do kontrolného výkazu DPH alebo účtovníctva žalovaného preto nemožno automaticky vykladať ako vedomé právne uznanie existencie nároku, ale ide o dôsledok administratívneho spracovania dokladov, ktoré nepredstavuje právne posúdenie ich hmotnoprávnej oprávnenosti. Faktúra podľa jej názoru vôbec nepreukazuje opodstatnenosť deklarovaného nároku ani rozsah plnenia a ani kvalitu plnenia. Keďže je faktúra len účtovným dokladom, nezakladá a už vôbec nepreukazuje práva a povinnosti strán sporu.

18. Pokiaľ okresný súd argumentuje, že sťažovateľka mala sporné faktúry vrátiť alebo reklamovať, sťažovateľka uvádza, že takáto povinnosť zo znenia o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ani z iných procesných predpisov nevyplýva. Ustanovenie zákona o upomínacom konaní upravuje výlučne požiadavku vecného odôvodnenia odporu, avšak nezakladá žiadnu povinnosť žalovaného iniciatívne vracať, reklamovať alebo inak procesne ošetrovať žalobcom uplatnené faktúry ako podmienku prípustnosti jeho obrany.

19. V súvislosti s uplatňovaním tzv. negatívnej dôkaznej teórie podľa sťažovateľky platí, že neexistenciu určitej právne významnej skutočnosti nemožno spravidla preukazovať priamymi listinnými dôkazmi, a preto nemožno od sťažovateľky spravodlivo požadovať, aby na svoju obranu musela predložiť dôkazy o neexistencii úkonov, ako je napríklad neprevzatie diela či neexistencia splnenia zmluvne dohodnutých podmienok.

20. Sťažovateľka poukazuje aj na iné súdne konania, v ktorých bolo v odpore dostatočné nárok žalobcu vyplývajúci z faktúr poprieť, oprieť ho o právnu argumentáciu s tým, ž nebolo potrebné súdu preukázať ani vrátenie faktúr a ani podanie opravného kontrolného výkazu (napr. , , , ). To znamená, že okresnému súdu stačila právna argumentácia závažne spochybňujúca žalobcom uplatnený nárok a nevyžadovalo sa vrátenie faktúr ani opravný kontrolný výkaz. Napriek tomu okresný súd v prejednávanej veci pristúpil k zamietnutiu sťažnosti bez toho, aby vysvetlil, v čom sa táto vec skutkovo alebo právne odlišuje od predchádzajúcich rozhodnutí okresného súdu.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

21. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa , , , a práva podľa dohovoru uznesením okresného súdu, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní a uznesením okresného súdu o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o odmietnutí odporu.

22. Z podstaty sťažnostnej argumentácie vyplýva subjektívna nespokojnosť sťažovateľky s riešením otázky súvisiacej s odmietnutím odporu proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní z dôvodu, že sťažovateľka nepredložila listinné dôkazy, ktoré závažným spôsobom spochybňujú žalobcom uplatnený nárok. Podľa názoru sťažovateľky nedošlo k protokolárnemu odovzdaniu diela, preto nemôže existovať listinný dôkaz preukazujúci neexistenciu tejto skutočnosti a nemožno predložiť dôkaz, ktorý neexistuje.

III.1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. z 15. augusta 2025:

23. Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu v upomínacom konaní, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, bola prípustná sťažnosť, ktorú sťažovateľka aj využila. Z uvedeného vyplýva, že námietky sťažovateľky uvedené v sťažnosti proti rozhodnutiu, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, preskúmal okresný súd napadnutým rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti.

24. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že 1. decembra 2025 nadobudol účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorý zmenil tak, že ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.

25. Z toho vyplýva, že prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

26. Z uvedeného dôvodu sa uplatnil princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z , a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti v súlade s v spojení s odmietol z dôvodu neprípustnosti.

III.2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. z 13. marca 2026:

27. Ústavný súd uvádza, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (). Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné (podobne aj ).

28. Predmetom prieskumu teda je, či sa okresný súd odchýlil od prípustného výkladu aplikovaných právnych noriem a pristúpil k preskúmaniu zlučiteľnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom s a dohovorom.

29. Podľa § 3 ods. 4 zákona o upomínacom konaní ak je žalobca platiteľom dane z pridanej hodnoty, v návrhu môže vyhlásiť, že údaje o uplatňovanom nároku voči žalovanému uviedol v kontrolnom výkaze podľa osobitného predpisu.

30. Podľa § 11 ods. 3 zákona o upomínacom konaní ak sú žalobca a žalovaný účtovnými jednotkami, žalovaný musí v podanom odpore uviesť, či mu bola doručená faktúra ohľadom uplatňovaného nároku, akým spôsobom s ňou naložil a či voči nemu uplatňovaný nárok eviduje alebo evidoval vo svojom účtovníctve a ak ho neeviduje, z akých dôvodov.

31. Podľa § 11 ods. 4 zákona o upomínacom konaní ak žalobca v návrhu urobil vyhlásenie podľa § 3 ods. 4, žalovaný musí okrem skutočností podľa odseku 3 v odpore uviesť, či faktúru žalobcu, ktorá sa týka uplatneného nároku, uviedol vo svojom kontrolnom výkaze podľa osobitného predpisu. Ak žalovaný faktúru v kontrolnom výkaze uviedol, na odôvodnenie odporu musí uviesť také skutočnosti, ktoré závažným spôsobom spochybňujú žalobcom uplatnený nárok, a svoje tvrdenia musí v lehote na podanie odporu osvedčiť listinnými dôkazmi, na ktoré sa odvoláva; inak sa odpor nepovažuje za vecne odôvodnený.

32. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že keďže sú obe sporové strany účtovnými jednotkami a žalobca v návrhu vyhlásil, že dotknuté faktúry uviedol vo svojom kontrolnom výkaze,

bolo povinnosťou sťažovateľky v postavení žalovanej v odpore uviesť, či jej bola doručená tá-ktorá faktúra týkajúca sa uplatňovaného nároku, akým spôsobom s ňou naložila a či proti nej uplatňovaný nárok eviduje (evidovala) vo svojom účtovníctve a ak nie, z akých dôvodov (v tomto zmysle bolo jasne a zrozumiteľne formulované aj poučenie obsiahnuté v platobnom rozkaze). Sťažovateľka si túto povinnosť splnila (t. j. v odpore uviedla, že faktúry žalobcu eviduje vo svojom účtovníctve a že ich uviedla aj v kontrolnom výkaze), pričom táto skutočnosť (evidencia všetkých žalobcom uvádzaných faktúr v kontrolných výkazoch u obidvoch daňových subjektov) vyplynula aj z dokazovania vykonaného súdom, t. j. z oznámenia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky z 20. júna 2025 a 30. júna 2025 (bod 19 odôvodnenia).

33. V odôvodnení uznesenia okresného súdu sa ďalej uvádza, že pokiaľ v ostatných prípadoch postačuje v prípade vydaného platobného rozkazu na odôvodnenie odporu iba samotné popretie pohľadávky (jej dôvodnosti, výšky), v prípadoch, ak pohľadávka vyplýva z faktúry evidovanej oboma stranami v účtovníctve a kontrolnom výkaze, takéto odôvodnenie už postačujúcim nie je. Je to tak preto, lebo žalovaný sám uvedením faktúry v účtovníctve deklaruje, že k zdaniteľnému plneniu (v takom rozsahu, ako je fakturované) došlo, ponižuje si teda základ dane o tento náklad a uvedením v kontrolnom výkaze pre daň z pridanej hodnoty deklaruje voči štátu (finančnej správe), že túto daň z pridanej hodnoty uhradil dodávateľovi (žalobcovi), pričom si ju odberateľ (žalovaný) uplatňuje od štátu späť ako daň na vstupe. Teda samotné odporovanie určitej skutočnosti, jej negácia a popieranie vyžadujú kvalifikované odporovanie, teda musí ísť o také skutočnosti, ktoré závažným spôsobom spochybňujú žalobcom uplatnený nárok a súčasne sa vyžaduje ich osvedčenie hodnoverným spôsobom (bod 20 odôvodnenia)

34. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí uzavrel, že v tomto zmysle mohla sťažovateľka ako žalovaná predložiť akúkoľvek písomnú (elektronickú) komunikáciu so žalobcom, v ktorej by vyčítala jej nesúhlas s uvedenými faktúrami, čo sa týka rozsahu vykonaných úkonov alebo ich ceny, resp. iný dôvod ich neuhradenia. Sťažovateľka mohla takisto napr. predložiť opravný/dodatočný kontrolný výkaz – vyradiť z účtovníctva sporované faktúry, vykonať opravu kontrolného výkazu a predložiť potvrdenie o vrátení finančnej sumy príslušnému daňovému úradu pripadajúcej na odpočítanú časť DPH (a to aj dodatočne, napr. práve v štádiu sťažnostného konania). Sťažovateľka mala možnosť vystavené faktúry žalobcovi vrátiť, reklamovať, čo však neučinila. Nebolo povinnosťou sťažovateľky predmetné faktúry zaevidovať do svojho účtovníctva a kontrolného výkazu, ak s nimi nesúhlasila. Nemožno totiž ani od daňového subjektu dôvodne očakávať, že do svojho účtovníctva a kontrolného výkazu zaeviduje každú faktúru, ktorá mu bude doručená od iného subjektu, ak s ňou nesúhlasí. Pokiaľ tak však sťažovateľka ako žalovaná urobila, t. j. každú z faktúr (a údaje v nej uvedené) jej zaevidovaním fakticky odsúhlasila, bolo v tomto štádiu konania dôkazné bremeno na nej, aby uviedla a súčasne preukázala skutočnosti, ktorými by závažným spôsobom aspoň oslabila uplatnený peňažný nárok žalobcu. Avšak sťažovateľka nepredložila žiaden listinný dôkaz, ktorým by relevantne podporila svoje tvrdenia, a to ani v odpore proti platobnému rozkazu a ani v podanej sťažnosti, aj keď na to mala dostatočný časový priestor. Argumenty sťažovateľky zostali len v rovine nepodložených tvrdení (body 21, 22, 23, 24 odôvodnenia).

35. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto ústavnej sťažnosti preskúmal obsah napadnutého uznesenia okresného súdu a nezistil žiadnu pochybnosť o ústavnej konformite napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľky proti

uzneseniu okresného súdu, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní.

36. Ústavný súd konštatuje, že ak sú žalobca a žalovaný účtovnými jednotkami a tieto strany upomínacieho konania zhodne uviedli faktúry vo svojich kontrolných výkazoch a ani v rámci odporu proti platobnému rozkazu, ani v priebehu sťažnostného konania nebol preukázaný opak, tzn. že by žalovaný vrátil faktúry žalobcovi na opravu, podal opravný kontrolný výkaz k sporným faktúram, preukázal aspoň elektronickú komunikáciu so žalobcom, ktorou by vyčítal nesúhlas s doručenými faktúrami, nemožno podaným odporom proti platobnému rozkazu preniesť dôkazné bremeno opätovne na žalobcu bez uvedenia takých skutočností, ktoré závažným spôsobom spochybňujú jeho nárok, a bez podpory takýchto tvrdení listinnými dôkazmi. Na vecné odôvodnenie odporu v danom prípade nepostačuje len samotné tvrdenie žalovaného, že k faktúram neboli priložené požadované prílohy v rozsahu súpisu vykonaných prác a preberacieho protokolu podpísaného oprávnenou osobou. Ústavný súd zastáva názor, že uvedený záver okresného súdu nevykazuje známky ústavnej neudržateľnosti.

37. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že faktúry boli zaradené do účtovníctva z dôvodu omylu zamestnanca, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mohla v rámci odporu proti platobnému rozkazu a aj v rámci sťažnostného konania predložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, ktorými by akokoľvek preukázala svoju skutočnú snahu sporovať (poprieť alebo aspoň oslabiť) nárok žalobcu, čo sa však nestalo. Zo strany sťažovateľky neboli faktúry žalobcovi vrátené na opravu a ani v rámci sťažnostného konania nebolo preukázané, že by sťažovateľka podala opravný kontrolný výkaz. Dokonca sťažovateľka nepredložila súdu ani žiaden dôkaz o tvrdenej mimosúdnej komunikácii, ktorou by vyjadrila aspoň svoj nesúhlas s doručenými faktúrami.

38. Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd náležite vysporiadal s otázkou vecného odôvodnenia odporu proti platobnému rozkazu v upomínacom konaní. Záver okresného súdu, podľa ktorého v danom prípade neboli sťažovateľkou tvrdené skutočnosti a predložené dôkazy, ktoré by závažným spôsobom spochybňovali žalobcom uplatnený nárok, je ústavne udržateľný.

39. Ústavný súd uzatvára, že okresný súd rozhodol vo veci zamietnutia sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní spôsobom, ktorý nesignalizuje žiaden závažný exces a ani zásah do označených práv sťažovateľky. Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd považuje za dostatočné a ústavné konformné, a teda nevyžadujúce uplatnenie jeho kasačnej právomoci.

40. Na tomto mieste ústavný súd dáva do pozornosti, že jeho úlohou nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj v prípade výhrad k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi. Porušenie zákona, resp. jeho nesprávny výklad nemajú automaticky za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Na to, aby bol konštatovaný zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, musí pochybenie súdu presahovať intenzitu nezákonnosti. Musí ísť o také závažné chyby, v dôsledku ktorých už nebude existovať garancia, že daný proces vyústi (resp. má potenciál vyústiť) do spravodlivého usporiadania vzťahov medzi jeho stranami (m. m. , , , , ).

41. Sťažovateľkou uplatnené námietky sú nedôvodné a nesignalizujú takú priamu príčinnú súvislosť s možným porušením základných práv podľa , , , a práva podľa dohovoru, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie.

42. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2026

Miroslav Duriš predseda senátu