Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 126 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (131)I. ÚS 227/2018
PDF · 332.25 KB
No categories available
I. ÚS 227/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana
Ľalíka v konaní o sťažnosti Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s., Dúbravská cesta 14,
Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou AENEA Legal s. r. o., v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Marian Garaj, Jozefská 3, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 709/2016 z 27. októbra 2017 a namietaného porušenia
jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 709/2016 takto
rozhodol:
1. Základné právo Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 709/2016 z 27. októbra
2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Základné právo Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s., podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Co 709/2016 p o r u š e n é b o l i .
3. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 709/2016 z 27. októbra 2017
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
4. Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť Národnej diaľničnej spoločnosti,
a. s., trovy konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na
účet jej právneho zástupcu JUDr. Mariana Garaja, AENEA Legal s. r. o., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
6. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2018
doručená sťažnosť Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s., Dúbravská cesta 14, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 709/2016 z 27. októbra 2017 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“) a porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Zo sťažnosti vyplýva:
«Sťažovateľ je žalovaným v spore vedenom Okresným súdom Nitra so sp. zn.
... na základe žaloby zo dňa 05.04.2011... Predmetom žaloby bolo určenie:
neplatnosti ... Kúpnej zmluvy...
Žalobcovia podaním zo dňa 26.10.2011 uskutočnili čiastočne späťvzatie návrhu
vo vzťahu k žalovanému 1/ a 2/ a navrhli zmeniť petit žaloby... Okresný súd uznesením
zo dňa 15.11.2011 zastavil konanie voči žalovanému 1/ a 2/...
Uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 30.01.2012 č. k. 15C/78/2011–172 bol
pripustený súhlas so zmenou návrhu na začatie konania podľa podania žalobcov a zároveň
bol vzatý na vedomie vstup ako vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného...
Návrhom zo dňa 14.11.2012 sa domáhala žalobkyňa 1/ prejednania novoobjaveného
dedičstva... Uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 31.12.2012 bolo prerušené predmetné
konanie o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, až do právoplatného skončenia
konania so sp. zn. 31D/320/2012, predmetom ktorého je dodatočné prejednanie dedičstva...
Uznesenie bolo napadnuté odvolaním sťažovateľa pre vadu nesprávneho právneho
posúdenia.
Krajský súd... uznesením zo dňa 31.01.2013 so sp. zn. 8Co/24/2013-219 návrh
žalobcov na prerušenie konania zamietol...
Uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 19.07.2013 v konaní so sp. zn.
31D/320/2012 bolo zastavené konanie o prejednaní novoobjaveného majetku po
... Okresný súd Nitra Rozsudkom zo dňa 17.10.2013, sp. zn. 15C/78/2011-299 určil,
že parcela č. patrí do dedičstva po nebohom v podiele ½
k celku, do dedičstva po nebohom v podiele ¼ k celku a po nebohej
v podiele ¼ k celku...
Sťažovateľ napadol rozsudok odvolaním zo dňa 31.10.2013 v celom rozsahu...
Vedľajší účastníci na strane sťažovateľa taktiež napadli rozsudok odvolaním zo dňa
31.10.2013, nakoľko ho považovali za nezákonný a zmätočný...
Krajský súd... uznesením zo dňa 26.06.2014 so sp. zn. 9Co/100/2014-371 zrušil
napadnutý prvostupňový rozsudok Okresného súdu Nitra a vec vrátil na ďalšie konanie...
Rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 07.06.2016, sp. zn. 15C/78/2011-633 bolo
opätovne určené, že parcela č. patrí do dedičstva po nebohom
v podiele ½ k celku, nebohom v podiele ¼ k celku a nebohej
v podiele ¼ k celku...
Vedľajší účastníci na strane sťažovateľa napadli rozsudok odvolaním zo dňa
06.10.2016 a 11.10.2016 v celom rozsahu a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a žalobu zamietol...
Prvostupňový rozsudok napadol odvolaním zo dňa 12.10.2016 aj sťažovateľ...
Sťažovateľ vyjadrením zo dňa 31.08.2017:
- súhlasil v súlade s § 360 ods. 2 CSP s podaním odvolania intervenientami na jeho
strane ako aj s dôvodmi týchto odvolaní.
- poukázal v zmysle § 390 CSP, aby odvolací súd vo veci sám rozhodol a vec nevrátil
prvostupňovému súdu, nakoľko vec už bola raz predmetom odvolacieho konania.
- poukázal v zmysle § 382 CSP, aby odvolací súd vyzval strany na vyjadrenie sa
k možnému použitiu ustanovenia § 12 reštitučného zákona, ktoré by malo byť na vec
aplikované. Následne by mal rozsudok zmeniť tak, že žalobu zamietne.
Krajský súd... Uznesením zo dňa 27.10.2017, sp. zn. 9Co/709/2016 – 743... dospel
k rozhodnutiu, že podané odvolania sú dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné v zmysle
§ 389 ods. 1 psím. b) CSP zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Z písomného vyhotovenia uznesenia vyplývalo nasledovné odôvodnenie:
- odvolací súd v zmysle §§ 470 ods. 1 a 2 CSP je povinný aplikovať na danú vec
úpravu CSP.
- (bod 28 uznesenia) prvostupňový súd, po opätovnom rozhodnutí vo veci a vydaní
napadnutého rozsudku, bez existencie akéhokoľvek prípustného dôvodu celkom vedome
postupoval v rozpore s § 391 CSP a úplne svojvoľne nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktorým bolo zrušené jeho predchádzajúce rozhodnutie v danej veci. Súd prvej
inštancie, napriek záväznému právnemu názoru odvolacieho súdu, opätovne zaujal
nesprávny právny názor k otázke aktívnej legitimácie žalobcov v konaní, napriek tomu, že
odvolací súd záväzne vo svojom zrušujúcom rozhodnutí (na ktorom právnom názore aj
naďalej trvá) vyslovil, že v spore o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, treba
považovať všetkých účastníkov konania v dedičstve za nerozlučných spoločníkov podľa § 91
ods. 2 OSP. Napriek tomu súd prvej inštancie svojvoľne ustálil, že ktorýkoľvek z dedičov
môže podať žalobu o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva. Takýto arbitrárny postup
súdu prvej inštancie predstavuje závažný zásah do práva strán sporu na spravodlivý súdny
proces.
- odvolací súd, uvedomujúc si pritom zákonný zákaz opätovného zrušenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 390 CSP však dospel k záveru, že vzhľadom na
tak závažné nedostatky napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, nie je možné podané
odvolania prejednať inak, ako tak, že napadnuté rozhodnutie bude zrušené. Dôvodom
takého postupu bolo:
- neprípustné nereflektovanie a obchádzanie kasačnej záväznosti skoršieho
rozhodnutia odvolacieho súdu, čo je potrebné vnímať ako svojvôľu s následkom vedúcim
k zrušeniu napadnutého rozhodnutia,
- takýmto postupom súdu boli porušené práva strán sporu na spravodlivé súdne
konanie, súdnu ochranu a garantované Ústavou SR ako i dohovorom o ochrane základných
ľudských práv a slobôd ako i porušeniu zásady záruky a jednoty funkčnosti súdneho
systému,
- úlohou odvolacieho súdu je rozhodovať o odvolaniach, a nie v celom rozsahu
nahrádzať prvostupňové konanie v prípade, že tento súd sa v rámci prejednania
a rozhodovania veci dopustí takých závažných pochybení a svojvoľných postupov, a ktoré
nie je z hľadiska prejednania odvolania možné odstrániť, čo podľa názoru odvolacieho
súdu v konečnom dôsledku nebolo ani úmyslom ustanovenia § 390 CSP. Pokiaľ sa
prvoinštančný súd doposiaľ nevysporiadal s tak zásadnou otázkou, akou je aktívna vecná
legitimácia žalobcov, až po vyriešení ktorej je možné posúdiť dôvodnosť nimi uplatneného
nároku, nemožno dospieť k takému záveru, že túto činnosť prvoinštančného súdu, napriek už
skôr zrušenému rozhodnutiu, by mal v celom rozsahu nahradiť odvolací súd.
- zámerom ustanovenia § 390 CSP nemôže byť taký postup odvolacieho súdu, ktorý
by bezvýnimočne naprával nezákonnosť a arbitrárnosť konania a rozhodovania
prvoinštančného súdu, ktorým svojím postupom porušil práva strán na spravodlivý súdny
proces.
- (bod 29 uznesenia) prvostupňový súd porušil § 391 CSP aj vo vzťahu k záväznému
pokynu odvolacieho súdu na aplikáciu rozhodujúceho ustanovenia reštitučného zákona. Súd
prvej inštancie, opätovne, aj v poradí druhom – napadnutom rozhodnutí, tento právny
predpis na danú vec neaplikoval, pričom ani nezdôvodnil, prečo takýmto spôsobom
nepostupoval, čo je opäť prejavom arbitrárnosti.
- (bod 30 uznesenia) napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu je tak, ako
v poradí prvé rozhodnutie, opätovne nepreskúmateľné. Odôvodnenie tohto rozhodnutia
postráda akékoľvek právne opodstatnené argumentačné tvrdenia, ktoré by dávali odpoveď
na to, čo viedlo súd prvej inštancie k prijatiu napadnutého rozhodnutia a zároveň odpoveď
na právne a skutkové relevantné otázky v tomto konaní. Prevažnú väčšinu tohto
kvantitatívne rozsiahleho rozhodnutia tvorí nesystematický opis súdom zisteného
skutkového stavu, i opakovane, pričom samotnému právnemu zdôvodneniu jeho rozhodnutia
venoval len minimálny a nedostatočný priestor. Podľa odvolacieho súdu napriek tomu, že
nemožno ani polemizovať o právnej náročnosti tejto veci a napriek tomu, že argumentačné
prejavy strán sporu a intervenientov smerovali k povinnosti súdu sa s nimi vysporiadať, súd
prvej inštancie vyhotovil nepreskúmateľné m zmätočné rozhodnutie, absolútne
neposkytujúce odpovede na právne relevantné otázky nastolené v tomto konaní. Podľa
odvolacieho súdu je namieste otázka, či sa prvostupňový súd vôbec oboznámil s obsahom
rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 26.06.2014, a to vzhľadom na tak závažný svojvoľný
postup súdu v tejto veci, ktorý absolútne ignoruje naznačený postup a názor odvolacieho
súdu vo všetkých sporných otázkach.
Uznesenie Krajského súdu... nadobudlo právoplatnosť... 09.04.2018...
Krajský súd... Uznesením zo dňa 27.10.2017, sp. zn. 9Co/709/2016-743 v predmetom
spore vo fáze odvolacieho konania zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa
07.06.2016, sp. zn. 15C/78/2011-633 v zmysle § 389 ods. 1 psím. b) CSP a vec vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolací súd tak učinil i napriek tomu, že v uvedenom spore už raz zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie... a opätovne konal o odvolaní proti novému rozhodnutiu
súdu prvej inštancie.
V poradí druhé rozhodnutie odvolacieho súdu o zrušení napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie bolo prijaté s vedomím potreby aplikácie CSP, nakoľko na to odvolací súd
sám poukázal v bode 11 odôvodnenia zrušujúceho uznesenia (viď § 470 ods. 1 CSP).
V uvedenom prípade bol odvolací súd povinný aplikovať pri rozhodovaní
§ 390 CSP Odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej
inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu
prvej inštancie.
Z bodu 161 spoločnej správy výborov NR SR o prerokovaní vládneho návrhu zákona
Civilný sporový poriadok je zrejmé, že cieľom uvedenej zmeny (§ 390 CSP) je zrýchlenie
konania v prípade, že odvolací súd rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší
a vec vráti na ďalšie konanie a následne je po opätovnom rozhodnutí súdu prvej inštancie
podané odvolanie. O tomto odvolaní nesmie odvolací súd rozhodnúť tak, že vec opätovne
zruší a vráti súdu prvej inštancie, ale musí rozhodnutie potvrdiť alebo zmeniť, teda vo veci
rozhodnúť.
Účelom navrhovanej úpravy bolo podľa zákonodarcu zrýchlenie konania
rozhodnutím v merite veci. Zrušenie meritórneho rozhodnutia a vrátenie sporu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie výrazne ovplyvňuje celkovú dĺžku konania. K naplneniu
poskytnutia práva na súdnu ochranu dochádza až konečným právoplatným rozhodnutím.
Prijatím novej zákonnej úpravy bol nastolený stav, že odvolací súd môže zrušiť rozhodnutie
súdu prvej inštancie iba raz.
Hoci znenie ustanovenia § 390 CSP neobsahuje bližšie kritéria uplatnenia zásady
„jedenkrát a dosť“ na rozhodnutie súdu prvej inštancie, odborná právna verejnosť uvádza,
že jediným takým kritériom je požiadavka, aby prvé rozhodnutie bolo rovnakej procesnej
povahy. To znamená, že povinnosť rozhodnúť o odvolaní proti rozsudku je daná iba vtedy,
ak aj prvé zrušené rozhodnutie bolo vo forme rozsudku.
Pokiaľ sa súd prvej inštancie aj v poradí druhým rozhodnutím dopustí takých
procesných pochybení, ktoré by inak boli dôvodom na zrušenie v poradí druhého
rozhodnutia (§ 389 CSP), musí ich odvolací súd sám odstrániť alebo napraviť. To znamená,
že bude jeho povinnosťou preskúmať splnenie procesných podmienok, napraviť prípadné
nedostatky v procesnom postupe, či doplniť alebo zopakovať dokazovanie. Výsledkom
procesného postupu odvolacieho súdu podľa § 390 CSP musí byť konečné rozhodnutie
vo veci, ktorého súčasťou je aj rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. (Števček, M.
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J, Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár . Praha : C. H. Beck, r. 2016, str. 1306)
Sťažovateľ podotýka, že odvolací súd v oboch prípadoch rozhodoval o odvolaniach
voči rozsudku súdu prvej inštancie, aplikačná podmienka § 390 CSP teda bola naplnená.
Krajský súd v Nitre v bode 28 odôvodnenia zrušujúceho uznesenia výslovne
zdôraznil, že si uvedomuje zákaz opätovného zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
podľa § 390 CSP, napriek tomu však uviedol, že odvolanie nemožno prejednať inak, než tak,
že napadnuté rozhodnutie bude zrušené...
Sťažovateľ je presvedčený, že odvolací súd uskutočnil výklad normy v § 390 CSP
v rozpore s ústavou SR.
Napriek tomu, že § 390 CSP okrem podmienky identickosti druhu napadnutého
rozhodnutia neobsahuje iné podmienky alebo predpoklady na meritórne rozhodnutie
odvolacím súdom, odvolací súd uviedol, že je zbavený tejto povinnosti v prípade, ak
napadnutý rozsudok trpí závažnými právnymi, procesnými a inými vadami, spôsobujúcimi
arbitrárnosť a porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Aplikujúc tento svojvoľný
výklad, odvolací súd opomenul vo veci sám rozhodnúť, napadnuté rozhodnutie opätovne
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie.
K uvedenému postupu sa odvolací súd uchýlil aj napriek tomu, že § 390 CSP
obsahuje pomerne jednoznačné znenie a ani len nepripúšťa možnosť úvahy odvolacieho
súdu v otázke aplikácie uvedeného postupu. To je do istej miery jednoznačným prejavom
vôle zákonodarcu naprávať nedostatky súdu prvej inštancie odvolacím súdom „za každú
cenu“, bez ohľadu na stupeň prípadnej vady napadnutého rozhodnutia. Záujmom takej
úpravy je zabezpečiť subjektu právnu ochranu konečným rozhodnutím v čo možno
najkratšom čase.
Odvolací súd teda mal v zmysle § 390 CSP vo veci rozhodnúť sám. Svojím postupom
však vybočil z medzí ústavy a zákona, čím porušil nielen právo sťažovateľa na prístup
k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj povinnosť konať v súlade s čl. 2 ods. 2
Ústavy SR, teda konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon.
Sťažovateľ dáva súdu do pozornosti aj nález III. ÚS 727/2017-54 zo dňa
31.01.2018...
Predmetom dotknutého sporu je určenie, že nehnuteľnosť patri do dedičstva po
poručiteľoch žalobcov. V tomto smere samotný odvolací súd niekoľkokrát načrtol presný
postup súdu prvej inštancie, ktorým sa má uberať súd pri prejednaní veci: 1. zistenie
aktívnej vecnej legitimácie, spočívajúcej v úplnosti dedičov a 2. aplikácia rozhodnutého
ustanovenia zákona č. 128/46 Zb. Na základe uvedeného je okresný súd povinný rozhodnúť
vo veci. Samotný odvolací súd v bode 30 zrušujúceho uznesenia dokonca uviedol, že
nemožno ani len polemizovať o právnej náročnosti tejto veci.
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zložitú nemožno vec označiť, keď sa orgán
konajúci vo veci má vyporiadať s príčinnou súvislosťou medzi radom právnych noriem,
pričom významné nie je ani to, či ide o právne normy obsiahnuté v jednom alebo
vo viacerých predpisoch (v predmetnom spore sa nárok žalobcov opiera aj o tzv. reštitučné
predpisy). „Prameňom práva, o ktorom má okresný súd rozhodnúť, môžu byť viaceré
právne normy, ktoré však nie je možné označiť ako zložité len preto, že sa nenachádzajú
v jednom právnom predpise.“ (IV. ÚS 15/03. Nález z 30. apríla 2003. Zbierka nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2003 – I. polrok, s. 908)
S poukazom na vyššie uvedené má sťažovateľ za to, že vec je po právnej a faktickej
stránke nenáročná...
Ako vyplýva z prvej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ chronologicky opísal
procesnú aktivitu strán sporu, strany sú v konaní činné a podľa právneho názoru
sťažovateľa im nemožno pripísať výsledok za súčasný stav sporu.
Ani návrh žalobcu 1/ na prerušenie konania do rozhodnutia o prejednaní
novoobjaveného dedičstva z novembra 2012 podľa sťažovateľa nemožno považovať za
procesný úkon, ktorý mohol predĺžiť spor. Okresný súd Nitra totiž nebol povinný takému
návrhu vyhovieť. Ako potvrdil neskôr Krajský súd v Nitre v uznesení zo dňa 31.01.2013
so sp. zn. 8Co/24/2013-219, okresný súd nesprávne posúdil význam prebiehajúceho
dedičského konania na konanie o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam...
Sťažovateľ poukazuje na to, že odvolací súd bol povinný v zmysle § 390 CSP v rámci
opätovného rozhodovania o napadnutom rozsudku vo veci sám rozhodnúť a túto nevracať
opakovane súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. O nesprávnosti tohto
postupu sa sťažovateľ dostatočne zmienil v bode 2.1. sťažnosti. Odhliadnuc od
protiústavnosti tohto postupu však nie je možné pochopiť obhajobu odvolacieho súdu na
opätovné zrušenie rozsudku. Na jednej strane totiž odvolací súd poukazuje na to, že
nemožno polemizovať o právnej náročnosti veci (bod 30 uznesenia), na strane druhej sa
však bráni rozhodnúť tento spor, čo zdôvodňuje arbitrárnosťou prvoinštančného
rozhodnutia a porušením práva na spravodlivý proces.
Čo je však potrebné zdôrazniť, je sekundárny efekt protiústavného konania
odvolacieho súdu, ktorým došlo k opätovnému zrušeniu rozsudku a vráteniu veci súdu prvej
inštancie. Týmto konaním, kedy odvolací súd obišiel povinnosť meritórne vec rozhodnúť,
došlo podľa sťažovateľa k bezdôvodnému oddialeniu konečného rozhodnutia sporu,
nakoľko vec bola znovu vrátená súdu prvej inštancie. Tento postup odvolacieho súdu
vytvára podľa sťažovateľa zbytočné prieťahy, čo predstavuje ďalší zo zásahov do
základného práva sťažovateľa.
Sťažovateľ výslovne požiadal odvolací súd vo vyjadrení zo dňa 31.08.2017, aby
vo veci jednak vyzval strany sporu v zmysle § 382 CSP na použitie príslušného ustanovenia
reštitučného zákona a následne podľa § 390 CSP sám rozhodol. Uvedomujúc si nezáujem
okresného súdu vo veci rozhodnúť v súlade s CSP (okresný súd nerešpektoval právny názor
odvolacieho súdu), sťažovateľ sa spoliehal na odvolací súdu, ktorý príjme konečné
rozhodnutie vo veci a ukončí tak spor trvajúci sedem rokov. To sa žiaľ, na prekvapenie
sťažovateľa, nestalo...
Ústavný súd v tejto veci uviedol, že za zásadné pochybenie krajského súdu
v napadnutom konaní považuje skutočnosť, že pri ostatnom rozhodovaní vo veci
nepostupoval v zmysle § 390 CSP a nerozhodol v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie
boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení Civilného sporového poriadku.
Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390
CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak priebeh konania
pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na priznanie nemajetkovej ujmy sa opätovne
spomalil...
Sťažovateľ má za to, že v prípade daného sporu, kedy ani počas siedmich rokov
nedošlo ku konečnému rozhodnutiu, nepostačuje iba zrušenie napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu. Preto s ohľadom na nárast nákladov, ktoré sú spojené s účelným
uplatňovaním práva sťažovateľa v danom spore ako aj hodnotu predmetnej parcely
(v novembri 2008 bola určená znaleckým posudkom č. 226/2008 na
sumu 104.031,42 €) je presvedčený, že v jeho prípade je možné priznať i primerané
finančné zadosťučinenie, a to vo výške 1 % kúpnej ceny, teda 1.040,31 €...
Sťažovateľ žiada Ústavný súd SR v prípade úspechu v konaní o priznanie náhrady
trov konania z dôvodu trov právneho zastúpenia, ktoré vyčísľuje ku dňu podania sťažnosti
podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov na celkovú sumu 390,50 €, a
to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie
sťažnosti vykonané v roku 2018) v sume 2x á 153,50 € a dva režijné paušály v sume 2x á
9,21 €, to jest 325,42 € bez DPH, navýšené o 20 % sadzbu DPH vo výške 65,08 €.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.
9 Co 709/2016 z 27. októbra 2017 porušené boli.
II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 709/2016-743 z 27. októbra 2017
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
III. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 709/2016
porušené boli.
IV. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1040,31 €, ktoré je
Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
V. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho
zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 390,50 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 227/2018-24 z 25. júna 2018 prijal sťažnosť podľa
§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie.
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.
Spr 712/18 z 20. júla 2018 doručeným ústavnému súdu 30. júla 2018, v ktorom podpredseda
krajského súdu okrem iného uviedol: „Posudzujúc konanie z týchto hľadísk s ohľadom na
jeho predmet, ktorým je určenie nehnuteľnosti do dedičstva v nadväznosti na aplikáciu
reštitučných zákonov spojenú s rozsiahlym dokazovaním je dôvodné konštatovanie o určitej
vecnej zložitosti konania. V súvislosti s jeho dĺžkou je potrebné pripísať na ťarchu strán
sporu ich procesné návrhy, o ktorých musel súd rozhodovať (návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, návrh na zmenu petitu, čiastočné späťvzatie žaloby, návrh na vstup
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, návrh na prerušenie konania) a tiež opakované
žiadosti právneho zástupcu žalobcu (celkovo 2 krát) a právneho zástupcu žalovaného
(celkovo 4 krát) o odročenie pojednávania pre prekážky na ich strane.
Nepochybne základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť v súdnom konaní procesný
postup, ktorým sa čo najskôr odstráni stav právnej neistoty strán sporu a vo veci konať bez
prieťahov v súlade so základným princípom civilného sporového konania zakotveného
v čl. 17 CSP. S účinnosťou od 01. 07. 2016 bol tento princíp premietnutý i v § 390 CSP,
ktorý upravuje postup odvolacieho súdu pri rozhodovaní a odvolaní a podľa ktorého
odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz
odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
Pokiaľ ide o postup odvolacieho súdu a sťažovateľkou vytýkaný odklon od ust. § 390
CSP, odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyčerpávajúco osvetlil dôvody vedúce
ho k takémuto postupu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňujem a na ne v ďalšom len
poukazujem.
Majúc na zreteli i osobitosti danej veci, vecnú zložitosť konania, skutočnosť, že ide
o druhé zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, keď súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho prvom
zrušujúcom rozhodnutí a preskúmavané rozhodnutie trpí zásadnými procesnými vadami ako
i právo strán sporu na spravodlivý súdny proces garantovaný Ústavou Slovenskej republiky
a Dohovorom, nemožno tak postup odvolacieho súdu hodnotiť ako neefektívny,
neopodstatnený a vyhýbajúci sa vydaniu konečného rozhodnutia, majúci za následok vznik
zbytočných prieťahov v konaní.
S ohľadom na vyššie uvedenú argumentáciu navrhujem sťažnosť sťažovateľky
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú...“
K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľka zaujala svoje stanovisko v podaní
doručenom ústavnému súdu 8. augusta 2018, v ktorom opakovane namietala skutočnosti,
ktoré boli už súčasťou odôvodnenia sťažnosti, a súhlasila s upustením od ústneho
pojednávania.
Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na
splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania
na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov
Slovenskej republiky je garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ich
veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) a zabezpečiť odstránenie stavu
právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe
(III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený
a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového a správneho
súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), Civilného
mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“) a Správneho súdneho poriadku.
Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej do
30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa
pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, keď sa
bude konať nové pojednávanie.
Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla
2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania
v čl. 17 CSP a čl. 12 CMP, podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného sporového
poriadku), resp. účastníkov konania (podľa Civilného mimosporového poriadku) a iných
osôb. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného
sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku
so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto
poriadkov.
Napríklad povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP, podľa
ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla
na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej
koncentrácii konania, z § 168 § 172 CSP o predbežnom prejednaní sporu ‒a následkoch
neprítomnosti strán, aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby
sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania
a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1 prvej vety, podľa ktorej pojednávanie sa môže
odročiť len z dôležitých dôvodov.
Konanie vo veci sťažovateľky bolo začaté na Okresnom súde Nitra na základe žaloby
z 5. apríla 2011 a do dnešného dňa nie je právoplatne skončené.
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri
namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).
Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, zo sťažnosti vyplýva, že
predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o návrhu na určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy, pričom takéto návrhy patria ku štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov. Ústavný súd vzhľadom na vysoký počet účastníkov pripúšťa určitú vecnú zložitosť
konania, no ani táto skutočnosť nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania, ktoré trvá už
viac ako 7 rokov a stále sa v dôsledku neefektívneho postupu krajského súdu nachádza iba
v štádiu konania pred súdom prvého stupňa.
Správanie sťažovateľky ako účastníčky napadnutého konania je druhým kritériom,
podľa ktorého ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania.
Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli tak zásadné, aby ich v súvislosti
s dĺžkou konania bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľky.
Ústavný súd napokon posudzoval postup samotného krajského súdu. Ústavný súd
považuje postup krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní účastníkov konania proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 15 C 78/2011-633 zo 7. júna 2016 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) za neefektívny a nesústredený, ktorý vo významnej miere
ovplyvnil celkovú dĺžku konania.
Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej
inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu
prvej inštancie.
Krajský súd toto ustanovenie Civilného sporového poriadku ignoroval a napriek jeho
výslovnému zneniu, ktoré nepripúšťa vo veci inú možnosť, ako povinnosť krajského súdu,
aby sám vo veci rozhodol, napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu opätovne zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného postupu krajského súdu nebol
dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite
veci, ale, naopak, priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na priznanie
nemajetkovej ujmy sa opätovne spomalil. Následne zrušením rozhodnutia súdu prvého
stupňa v merite veci zásadne ovplyvnil aj dĺžku konania vedeného prvostupňovým súdom.
V prípade, ak by krajský súd postupoval v súlade s účinnou právnou normou,
konanie by bolo už takmer 10 mesiacov právoplatne skončené.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu vo veci
vedenej pod sp. zn. 9 Co 709/2016 došlo k porušeniu základného právo sťažovateľky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd zdôrazňuje svoju všeobecne známu a ustálenú judikatúru, podľa ktorej
do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná
a účinná právna úprava (IV. ÚS 77/2002).
Krajský súd tým, že ustanovenie § 390 CSP nerešpektoval, napadnutým uznesením
sp. zn. 9 Co 709/2016 z 27. októbra 2017 porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vo vzťahu k dôvodom, ktoré krajský súd viedli k nerešpektovaniu
ustanovenia § 390 CSP, považuje za potrebné zdôrazniť, že pri splnení predpokladov na
použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť krajského súdu postupovať dôsledne
podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd
preto zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom
je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3
písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde].
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľka v sťažnosti
žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 040,31 €.
Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prichádzalo do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia, pri určení ktorého vychádzal zo zásad spravodlivosti
aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu,
význam veci pre sťažovateľa a dĺžku konania.
Vzhľadom na zistený stav posudzovaného konania ústavný súd priznal sťažovateľke
finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľky
advokátom v konaní pred ústavným súdom.
Úhradu priznal v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) za 2 úkony právnej služby po 153,50 €, a to za prevzatie
a príprava zastúpenia a vypracovanie sťažnosti podanej na ústavnom súde 2 x 9,21 € ako
náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné. Spolu tak
predstavuje náhrada trov konania sumu 325,42 €, po zvýšení o DPH vo výške 20 % sumu
390,50 €, ktorú je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2018