Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9Co-709-2016.pdf
PDF · 218.64 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/709/2016
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a Mgr. Andrey Szombathovej- Polákovej, v právnej veci žalobcov: 1. J. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. XX/X, N., 2. T. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. XX/X, N., zastúpený JUDr. Pavol Gráčik, advokát, so sídlom Farská 40, Nitra, 3. K. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. XX/X, N., 4. V. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. M. XXX, M., žalobcovia v 1., 3. a 4. rade zastúpení JUDr. Petra Lukáčová, advokátka, so sídlom Mostná 72, Nitra proti žalovanému: Národná diaľničná spoločnosť, a. s., so sídlom Mlynské Nivy 45, Bratislava, IČO: 35 919 001, zastúpený AENEA Legal, s. r. o., so sídlom Jozefská 3, Bratislava, IČO: 35 951 125, za účasti intervenientov na strane žalovaného: 1. J.. Q. W., bytom N. V. XXX/XX, N., 2. Q.. Y. X., bytom W. D. A. XXX/XX, N., o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaniach žalovaného a intervenientov na strane žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 7. júna 2016 č. k. 15C/78/2011-633 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX k. ú. V. F., obec N. (pôvodne vložka č. 8, parcela č. 18), parcela č. 473/16 ostatné plochy - výmera 2098 m2 patrí do dedičstva po nebohom Y. X., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX v podiele 1/2-ina k celku. Ďalším výrokom určil, že nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, k. ú. V. F., obec N. (pôvodne vložka č. 8, parcela č. 18), parcela č. 473/16 ostatné plochy - výmera 2098 m2 patrí do dedičstva po nebohom C. X., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX v podiele 1/4-ina k celku. V poradí tretím výrokom rozhodnutia určil, že nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, k. ú. V. F., obec N. (pôvodne vložka č. 8, parcela č. 18), parcela č. 473/16 ostatné plochy - výmera 2098 m2 patrí do dedičstva po nebohej R. X., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX v podiele 1/4-ina k celku. O náhrade trov konania rozhodol tak, že o týchto rozhodne samostatným rozhodnutím. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 460, § 132 ods. 1, § 123, § 486 Občianskeho zákonníka, § 80 písm. c/, § 103, § 159 ods. 3, § 175x ods. 1 veta prvá, § 175za, § 175p ods. 2 OSP. Uviedol, že pôvodne podanou žalobou sa žalobcovia v 1., 2., 3. a 4. rade domáhali určenia, že kúpna zmluva uzavretá ohľadne prevodu vlastníckeho práva nehnuteľnosti LV č. XXXX, k. ú. V. F. je neplatná. Taktiež sa domáhali určenia, že podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností na LV č. XXXX, k. ú. V. F., parcela č. 473/16 sú žalobkyňa v 1. rade, žalobca v 2. rade, každý osobitne v podiele 9/24-ín, žalobkyňa v 3. rade v podiele 2/24-ín a žalobkyňa v 4. rade v podiele 4/24-ín pomeru k celku z dôvodu, že sú vlastníkmi tejto nehnuteľnosti. Písomným podaním zo dňa 26. 10. 2011 žalobcovia žiadali určiť, že podiel 1/2-nehnuteľnosti LV č. XXXX, k. ú. V. F., parcela č. 473/16, výmera 2098 m2, ktorá vznikla z pôvodnej parcely zapísanej v pozemkovej knihe pod č. 8, k. ú. V. F. ako rola parcela č. 18 patrí do dedičstva po nebohom Y. X., zomrelom XX. XX. XXXX, v podiele 1/4-ín pomeru k celku (správne malo byť 1), do dedičstva po nebohom C. X., zomrelom XX. XX. XXXX v podiele 1/4-ín pomeru k celku a do dedičstva po nebohej R. X., zomrelej XX. XX. XXXX (súd neuviedol pomer podielu 1). Vykonaným dokazovaním súd mal za preukázané, že neb. Y. X., nar. XX. XX. XXXX zomrel XX. XX. XXXX, ktoré
skutočnosti mal súd za preukázané obsahom dedičského spisu OS Nitra sp. zn. 28D/208/2009. Neb. C. X., nar. XX. XX. XXXX zomrel XX. XX. XXXX, ktorú skutočnosť mal súd za preukázanú obsahom spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. D 3332/95. Neb. R. X., nar. XX. XX. XXXX zomrela XX. XX. XXXX, ktorú skutočnosť mal súd za preukázanú obsahom spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 31D/320/2012. Neb. T. X. bola dňom XX. XX. XXXX vyhlásená za mŕtvu. Podľa spisu sp. zn. D 978/1947 predmetom dedičstva bol reštitučný nárok na vrátenie nehnuteľnosti k pozemno-knižnej vložke č. 8, parcela č. 18, k. ú. F. K. pod B/4b, po ktorej podľa zákona sú deti: 1. R. X. (zomrela XX. XX. XXXX), 2. mal. C. X., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX. Uvedené skutočnosti súd mal za preukázané obsahom listiny D 978/1947. Neb. Y. X., nar. XX. XX. XXXX zomrel XX. XX. XXXX, dedičské konanie bolo vedené pod sp. zn. 28D/208/2009, v Osvedčení o dedičstve z 20. 12. 2010 sp. zn. 28D/208/2009 - 63 je napísané
- preto na ostatný majetok poručiteľa ako dedičia zo zákona v prvej dedičskej skupine prichádzali do úvahy v čase smrti poručiteľa jeho deti: R. X., zomr. XX. XX. XXXX, a preto ako dedičia zo zákona v II. zákonnej skupine nastupujú potomkovia jej rodičov, teda deti brata C. X. žalobkyňa v 1. rade J. B., žalobca v 2. rade T. X., syn poručiteľa C. X., zomr. XX. XX. XXXX a na jeho podiel nastupujú ako dedičia jeho manželka a deti žalobkyňa v 3. rade K. X., žalobkyňa v 1. rade J. B., žalobca v 2. rade T. X. a pozostalá manželka žalobkyňa v 4. rade V. W., ktoré skutočnosti mal súd za preukázané obsahom dedičského spisu OS Nitra sp. zn. 28D/208/2009. Z obsahu tohto spisu je zrejmé, že v prvej dedičskej skupine prichádzali do úvahy v čase smrti jeho deti: neb. R. X., zomr. XX. XX. XXXX a ďalej žalobkyňa v 1. rade J. B., žalobca v 2. rade T. X., syn poručiteľa C. X. zomrel XX. XX. XXXX a ostali po ňom dedičia manželka a deti žalobkyňa v 3. rade K. X., žalobkyňa v 1. rade J. B., žalobca v 2. rade T. X. a závetná dedička V. W.. Parcela č. 473/16 - ostatné plochy, výmera 2098 m2, je zapísaná na LV č. XXXX, k. ú. V. F., obec N. pod B/1 vo vlastníctve žalovaného v celosti. Pôvodne táto parcela bola zapísaná vo vlastníctve J.. Q. W. a Q.. Y. X., ktorí kúpnymi zmluvami zo dňa 16. 02. 2010 a 16. 02. 2010 parcelu č. 18 LV č. XXXX predali do vlastníctva žalovaného v celosti, vkladové konanie prebehlo pod V 1673/2010 a V 1677/2010. Časť pozemno-knižnej parcely č. 18, vložka č. 8, k. ú. V. M. ako diel 16, výmera 4693 m2 bola pričlenená k parcele č. 473/16. Neb. V. W., zomr. XX. XX. XXXX, podľa Osvedčenia o dedičstve z 22. 01. 2009 sp. zn. 22D/1650/2008 nehnuteľnosti k. ú. V. F. zapísané v pozemno-knižnej vložke č. 8 sú v súpise aktív ako pozemno-knižná vložka č. 8 a v časti Osvedčenia o dedičstve parcela č. 18 nie je uvedená, pričom nehnuteľnosti mali nadobudnúť: 1. J.. Q. W., 2. Q.. Y. X., 1/4-ine k celku a to každý osobitne. Neb. P. W. zomrel XX. XX. XXXX. Podľa Osvedčenia o dedičstve z 09. 02. 2009 vložka č. 8, parcela č.18, k. ú. V. F. nadobudli do vlastníctva J.. Q. W. a Q.. Y. X. v podiele každý osobitne po 1/4-ine k celku. Zo spisu sp. zn. 22D/1650/2008 neb. V. W., rod. F., nar. XX. XX. XXXX zomrela XX. XX. XXXX a zo spisu 22D/1649/2008 neb. P. W., nar. XX. XX. XXXX zomrel XX. XX. XXXX súd mal za preukázané, že žalobcovia v 1., 2., 3. a 4. rade neboli účastníkmi dedičského konania po neb. V. W., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, sp. zn. 22D/1650/2008 a dedičského konania po neb. P. W., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, sp. zn. 22D/ 1649/2008. Vložka č. 8, parcela č. 18, k. ú. V. F. (V.) pod B/3a je evidovaná vo vlastníctve Y. X. v 1/2-ine a pod B/3b T. X. v 1/2-ine. Pod B/5 vkladá sa vlastnícke právo na Slovenský štát podľa vyhlášky č. 197/42 Ú.N. § 9 zákona č. 148/43 Sl. z. pod B/7 a P. W. na polovicu a pod B/7b V. W., rod. F. na polovicu - podľa kúpnopredajnej zmluvy z 21. 02. 1945 Čd 461 došlo 28. 01. 1945, B/8 podľa § 12 zákona č. 128/1946 Sb. poznamenáva sa reštitučné pokračovanie, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané obsahom hore citovanej listiny vložka č. 8, parcela č. 18 k. ú. V.. Z obsahu spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. NCIII. 328/47 súd zistil, že navrhovateľ Y. X. (zomrel XX. XX. XXXX) podal návrh voči odporcom P. W., V. W. (právni predchodcovia J.. Q. W. a Q.. Y. X.) československý štát a Sedliacka banka na konanie ohľadne nehnuteľnosti (okrem iného) pozemno-knižná vložka č. 8, k. ú. F. K. - V. parcela č. 18. V tejto listine je uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 11. 04. 1947 M131/46, podľa ktorého doba smrti T. X., nar. XX. XX. XXXX bola určená 31. 12. 1944. Zároveň manželstvo uzavreté s Y. X. dňa 05. 02. 1924 vyhlásilo sa za rozlučné. Okresný súd Nitra 28. 02. 1950 uznesením (okrem iného) rozhodol - prevod nehnuteľnosti zapísanej vo vložke č. 8, parcela č. 18 na odporcov P. W. a jeho manželku V. F. sa prehlasujú za neplatné. V rozhodnutí je napísané v nesporovej veci navrhovateľa Y. X., ako aj poručníka nezletilého C. X. a R. X.. Odporcovia P. W. a jeho manželka V. sú povinní uvedené nehnuteľnosti do 15 dní pod exekúciou odovzdať do držby a vlastníctva navrhovateľom v pomere, ako je týmto uznesením nariadený vklad vlastníckeho práva v prospech navrhovateľov. Po právoplatnosti tohto uznesenia nariaďuje sa vklad vlastníckeho práva vo vložke č. 8, parcela č. 18., k. ú. F. K. - V. v prospech Y. X. v pomere 1, R. X. 1/4 a C. X. 1/4. Krajský súd v Nitre R II. 398/50/33 rekurz odporcov P. W. a V. W., rod. F. zamietol, ktorí podali rekurzy do uznesenia Okresného súdu Nitra zo dňa 28. 02. 1950 číslo jednacie Nc III. 2328/47-29. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobcovia v 1., 2., 3. a 4. rade uniesli jednoznačne dôkazné bremeno, preukázali základ nároku a to obsahom spisu Okresného súdu Nitra Nc III. 328/47 a v tomto spise sú založené rozhodnutia Okresného súdu Nitra a Krajského súdu v Nitre. Z
toho súd dospel k záveru, že nehnuteľnosť k. ú. V. F., obec N. zapísaná na LV č. XXXX parcela č. 473/16 ostatné plochy o výmere 2098 m2 patrí do dedičstva po neb. Y. X. v 1/2 pomeru k celku, do dedičstva po neb. C. X. v 1/4 k celku a do dedičstva po neb. R. X. v 1/4-ine k celku. Pôvodne ide o časť pozemno- knižnej parcely č. 8 zapísanej v pozemno-knižnej vložke 8, k. ú. V. F. (alebo V.). Súd preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. Podľa názoru súdu, parcelu č. 18 vo vložke č. 8 nemohli vydržať právni predchodcovia J.. Q. W. a Q.. Y. X., pretože neboli vlastníkmi týchto nehnuteľností. Nehnuteľnosť nemohli vydržať ani J.. Q. W. a Q.. Y. X. z toho istého dôvodu. Po 01. 01. 1951 začal platiť nový Občiansky zákonník, ktorý nevyžadoval povinnosť zápisu do pozemkovej knihy. Dňom 01. 01. 951 nadobudol účinnosť Občiansky zákonník, zákon č. 141/1950 Zb., podľa zákonného ustanovenia § 112 tohto zákona prevod vlastníctva k nehnuteľným veciam zapísaných v pozemkovej alebo železničnej knihe, zapíše sa do týchto kníh. Podľa tohto zákonného ustanovenia zápis v pozemkovej knihe nezakladal titul na nadobudnutie vlastníckeho práva. Súd jednoznačne dospel k tomu záveru, že žalobcovia v 1., 2., 3. a 4. rade preukazujú, že majú naliehavý právny záujem na určení, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva, tak ako je uvedené vo výroku rozsudku. Podľa názoru súdu, ktorýkoľvek z dedičov môže podať návrh na určenie nehnuteľnosti, resp. o to, čo patrí do dedičstva. Nie je preto potrebné, aby účastníkmi konania tak na strane žalobcov, alebo na strane žalovaných boli všetci dedičia. Ide teda o dôvodnú žalobu a súd tejto žalobe v celom rozsahu vyhovel. Žalobcovia mali vecnú legitimáciu vyplývajúcu z hmotného práva na podanie žaloby, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. Účastníkmi tohto sporového konania nemusia byť všetci nerozluční spoločníci a to, buď ako žalobcovia, alebo ako žalovaní. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah je, má ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva o ktorého v konaní ide. Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah je (určovacie žaloby) sú po procesnej stránke skutočnosti, že účastníci majú vecnú legitimáciu a na určení je naliehavý právny záujem. Žalobcovia v 1., 2., 3. a 4. rade majú vecnú legitimáciu a na určení je naliehavý právny záujem. Sporná nehnuteľnosť je evidovaná vo vlastníctve žalovaného. Bez rozhodnutia by teda nemohla byť predmetom dedičského konania. Bez tohto určenia bolo by ohrozené právo žalobcov a tiež bez tohto určenia ich právne postavenie by sa stalo neistým. Určovacia žaloba má preventívnu povahu a má za účel poskytnúť ochranu právnemu postaveniu žalobcov skôr než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Prípadná žaloba na plnenie by nič nevyriešila. Žalobcovia v 1/, 2/, 3/ a 4/ rade navrhujú určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem. Takéto rozhodnutie je potrebné pre dedičské konanie a týmto spôsobom bude dosiahnutá zhoda medzi stavom právnym a stavom zapísaným v katastri nehnuteľnosti. Súd zároveň uviedol, že s účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. (Stredný Občiansky zákonník) - nadobudol účinnosť 01. 01. 1951, sa narušila konštitutívnosť pozemkových kníh tým, že obsahuje požiadavku, podľa ktorého vlastnícke právo nevzniká zápisom do pozemkovej knihy, ale už od momentu právoplatnosti príslušnej zmluvy alebo listiny a rozhodnutia. Zápis do pozemkovej knihy u fyzických osôb sa vykonal len na návrh strán a iba socialistickým organizáciám bola určená povinnosť zápisu do pozemkovej knihy. Do 31. 12. 1950 zápisy do pozemkovej knihy sa vykonávali na návrh dotknutých strán a každý zápis vyžadoval schválenie súdom. Zápisy do pozemkovej knihy (až na výnimky) mali konštitutívny účinok, t. j. práva k nehnuteľnostiam sa menili až zápisom do pozemkovej knihy (konštitutívny účinok zápisu). Tým bol zaručený súlad medzi právnym stavom a stavom zachyteným v pozemkovej knihe. Od roku 1951 prijatím Stredného Občianskeho zákonníka bol zrušený konštitutívny účinok zápisu (vkladu) do pozemkovej knihy. Podľa § 114 Stredného Občianskeho zákonníka v prípadoch, v ktorých to zákon ustanovuje, prechádza vlastníctvo priamo zo zákona alebo výrokov súdu, úradu, alebo orgánov verejnej správy, ak ide o vec nehnuteľnú, zapíše sa tiež prechod vlastníctva v pozemkovej alebo železničnej knihe alebo sa na súde uloží listina. Podľa § 115 toho istého zákona vydržaním možno nadobudnúť vlastnícke právo, ak nejde o nescudziteľné veci, ktoré nie sú v socialistickom vlastníctve. Podľa § 116 ods. 1 tohto zákona vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky. Ak ide o nehnuteľnú vec je potrebná vydržacia doba desaťročná. Podľa zákonného ustanovenia § 145 ods. 1 ods. 2 tohto zákona, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Súd poukázal na tú skutočnosť, že právni predchodcovia intervenientov (do 30. 06. 2016 vedľajších účastníkov), t. j. ich rodičia P. W. a manželka V., rod. F. nemohli byť oprávnenými držiteľmi, lebo zo spisu Okresného súdu Nitra sp. zn NcIII. 328/47 je zrejmé, že rozhodnutie ohľadne pozemno-knižnej parcely im bolo doručené 25. 03. 1950 a 25. 03. 1950. Intervenienti a ich predchodcovia nemohli parcelu č. 18 nadobudnúť do vlastníctva vydržaním tak, ako to tvrdia. Rodičia intervenientov titulom uvedeného rozhodnutia stratili vlastníctvo k parcele č. 18, a preto nemohli byť dobromyseľní o tom, že im táto vec - pozemno-knižná parcela č. 18 patrí. Keďže právni predchodcovia intervenientov stratili vlastnícke právo, toto vlastnícke právo nemohli nadobudnúť ani ich právni nástupcovia - ich deti. Čo sa týka judexkuriálnej
konferencie, ktorá bola konaná 23. 01.-04. 03. 1861, nedá sa aplikovať v tejto veci, vzhľadom na právny stav, ktorý sa vytvoril na území Slovenska po 01. 01. 1951 (pozemková kniha) s tým, že naďalej platí rakúske pozemkovo-knižné právo. Súd ďalej uviedol, že nevypočul notárku JUDr. Zuzanu Svrčkovú z tohto dôvodu, že súd v tomto konaní neurčuje okruh dedičov, neskúma, či zomreté fyzické osoby zomreli bez zanechania závetu alebo listiny o vydedení. V tejto veci súd konal len o určenie toho, čo je predmetom dedičstva po fyzických nebohých osobách. Tiež z toho istého dôvodu súd nevypočul notára JUDr. Ota Koppana. Podľa názoru súdu bola daná aktívna legitimácia žalobcov v 1., 2., 3. a 4. rade na podanie žaloby. Bol daný naliehavý právny záujem na postup podľa zákonného ustanovenia § 80 písmena c) OSP. Bez takéhoto rozhodnutia - rozsudku právne postavenie žalobcov v 1., 2., 3. a 4. rade by bolo neisté. Intervenienti Q.. Y. X. a J.. Q. W. sú pravými dedičmi po svojich nebohých rodičoch, neb. P. W., zomr. XX. XX. XXXX a neb. V. W., zomr. XX. XX. XXXX, (sp. zn. 22D/1649/2008 a 22D/1650/2008 OS Nitra), avšak nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto sporu, v tom čase nebola ich vlastníctvom. Podľa názoru súdu, žalobcovia v 1., 2., 3. a 4. rade majú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby na určenie vlastníckeho práva. V tejto veci neriešil okruh účastníkov v dedičských konaniach. Okruh dedičov bude zisťovaný v dedičských konaniach po neb. Y. X., zomr. XX. XX. XXXX, neb. C. X., zomr. XX. XX. XXXX a neb. R. X., zomr. XX. XX. XXXX. Bolo potrebné, aby bolo vyriešené to, čo bude predmetom dedičských konaní, t. j. nehnuteľnosť parcela č. 473/16 zapísaná na LV č. XXXX, k. ú. V. F., obec N.. Bez vyjadrenia a rozhodnutia o tejto spornej otázke dedičské konanie ohľadne tejto nehnuteľnosti parcely č. 473/16, k. ú. V. F., obec N., LV č. XXXX by muselo byť zastavené, prípadne dedičské konanie na vyriešenie tejto spornej otázky. Katastrálny odbor OÚ Nitra listinou zo dňa 04. 03. 2016 oznámil, že k zápisu vlastníctva v prospech Q. W. a Y. X. došlo na základe Osvedčenia o dedičstve č. 22D/1650/2008 v dedičskej veci V. W. a Osvedčenia o dedičstve č. 22D/1649/2008 v dedičskej veci po P. W., resp. opravného osvedčenia o dedičstve č. 22D/1949/2008-49. V osvedčení je uvedené, že predmetom dedičstva je aj pozemno-knižná vložka č. 8 p. č. 18 a č. 40 v k. ú. V. F., avšak v nasledujúcom riadku je uvedená p. č. nie č. XX, zápis bol vykonaný do listov vlastníctva XXXX k. ú. E. v roku 2010 na základe Opravného osvedčenia a č. 7483 k. ú. V. F. v roku 2009 v prospech J.. Q. W. a Q.. Y. X.. V Osvedčení o dedičstve č. 22D/1650/2008 (t. j. nebohá V. W.) bola ako predmet dedičstva uvedená p. č. 40 na LV č. XXXX k. ú. E. a pozemno-knižná vložka č. 8 a to parcela č. 40 v k. ú. V. F.. Parc. č. 18 zapísaná v pozemno-knižnej vložke č. 8 v osvedčení o dedičstve uvedená nebola, zápis vlastníckeho práva bol vykonaný do LV č. XXXX, k. ú. E. a č. XXXX, k. ú. V. F. v roku 2009 v prospech J.. W. a Q.. Y. X., teda aj k parcele č. 18, napriek tomu, že nebola v osvedčení uvedená. Zápis do vlastníckeho práva do LV bol vykonaný v rozpore s predmetnými verejnými listinami - Osvedčenie o dedičstve 22D/1649/2008 neb. P. W. a Osvedčení o dedičstve 22D/1650/2008 neb. V. W.. Nakoľko údaje uvedené v Osvedčení o dedičstve 22D/1649/2008 (t.j. neb. P. W.) a Osvedčení o dedičstve 22D/1650/2008 (t.j. neb. V. W.) týkajúce sa dotknutých parciel boli nejednoznačné, mali byť tieto verejné listiny v súlade s § 42 zákona č. 162/95 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon). Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obe ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z oboch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní (nález US SR spisová značka IUS549/2015). Princíp dobrej viery chrániacich účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nebol istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (R14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecne súdy musia riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Súd nepochyboval o tom, že žalovaný konal v dobrej viere. Súd poskytol ochranu žalobcom v 1., 2., 3. a 4. rade, lebo mal za preukázané, že právni predchodcovia žalobcov boli zbavení svojho vlastníckeho práva počas Slovenského štátu, ktorý existoval od 14. 03. 1939 do 09. 05. 1945. Vlastníckeho práva boli zbavení jednostranným aktom štátu, a to z dôvodu, ktorý odopieral fyzickým osobám právo vlastniť nehnuteľnosti
s poukazom na svoj pôvod. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP tak, že o týchto rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej z dôvodu, že ide o zložitý prípad.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, domáhajúc sa ním zmeny napadnutého rozhodnutia a zamietnutia podanej žaloby žalobcov, resp. zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že súd prvej inštancie odôvodnil výroky rozsudku na 17-tich stranách, pričom obsah odôvodnenia rozsudku je opäť bez akejkoľvek vnútornej logiky. V odôvodnení rozsudku sa bez akejkoľvek časovej súvsťažnosti len uvádzajú rôzne obsahy dedičských rozhodnutí a listinných dôkazov, často krát opakovane to isté alebo v ich doslovnej citácii, dokonca aj s textom ako napr. „S pozdravom J.. K. M." a podobne. Svoje právne závery súd prvej inštancie vôbec nezdôvodnil a nijakým spôsobom sa nevysporiadal s jeho závažnými námietkami, ako i námietkami zo strany intervenientov. Dokonca, súd prvej inštancie išiel tak ďaleko, že nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu, zaujatý v zrušujúcom uznesení o nerozlučnom procesnom spoločenstve na strane žalobcov a od tohto právneho názoru odvolacieho súdu sa diametrálne odklonil, pričom tento svoj odlišný právny názor nijako nezdôvodnil. Nedostatky odôvodnenia rozsudku spolu s tzv. opomenutými dôkazmi zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Prvoinštančný súd v konaní nevypočul ani len strany sporu, hoci na tom trval. Ako zásadný dôvod odvolania považoval skutočnosť, že nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že ktorýkoľvek z dedičov môže podať žalobu o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva. Vo väzbe na tento právny názor súd nerešpektoval ani návrhy na doplnenie dokazovania prednesené v konaní, spočívajúce v riadnom zistení okruhu dedičov po zomrelej R. X., občianke SRN, jednej z právnych predchodcov žalobcov. Právny názor súdu prezentovaný na strane 12 odôvodnenia rozsudku je nesprávny a v rozpore s už ustálenou rozhodovacou činnosťou súdov a v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý zaujal v zrušujúcom uznesení. Riadne označenie strán sporu ako nositeľov práv a povinností je hmotnoprávnou podmienkou podanej žaloby a uplatnenie práva na súdnu ochranu je úzko spojené s procesným postupom, ktorý si strana zvolí a za ktorý nesie sama zodpovednosť. Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne a majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 OSP. Uvedené právne názory boli opakovane judikované v rozhodovacej činnosti súdov, napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/197/2010 zo dňa 31. 07. 2012, rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/131/2009 z 27. 07. 2000 a pod. Ak sa súd prvej inštancie svojim právnym názorom odchýlil od ustálenej a judikovanej súdnej praxe a od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, bol povinný jeho odlišný právny názor v odôvodnení rozsudku náležite a presvedčivo odôvodniť a argumentačne sa vysporiadať s tým, prečo sa riadil inými právnymi závermi. Ak takéto odôvodnenie jeho odlišného právneho názoru v odôvodnení rozsudku chýba, je konanie poznačené takou vadou, že je potrebné rozsudok zrušiť. Nehovoriac o skutočnosti, že ak je takýto právny názor už prezentovaný rozhodnutím Ústavného súdu SR, je aj súd týmto názorom viazaný. Uviedol, že dôkazné bremeno ohľadom úplnosti strán sporu zaťažuje žalobcov, súd však splnenie tejto podmienky konania musí skúmať ešte skôr, než vôbec pristúpi k prejednávaniu veci samotnej. Je zarážajúce, že súd tieto skutočnosti zisťoval až na poslednom pojednávaní pred vyhlásením rozsudku po viac ako 5 rokoch súdneho konania. Čo sa týka okruhu dedičov po zomrelej R. X., rod. X., ešte na poslednom pojednávaní dňa 19. 05. 2016 žalobkyňa v 3. rade odpovedala, že nevie, kedy zomrel M. X., nevie, či ako pozostalý manžel R. X. prežil, nevie, či z manželstva zostali deti. Uvedené skutočnosti sú ale podstatné, keďže na prechod dedičstva po poručiteľke sa vzťahuje dedičská postupnosť v zmysle nemeckého občianskeho zákonníka. Súd ďalej nemal preukázané ani to, či po nebohej druhej manželke Y. X., C. X., rod. K., zomr. XX. XX. XXXX, prichádzajú do úvahy, okrem žalobkyne v 4. rade V. W. ako závetnej dedičky i ďalší dedičia zo zákona. Okresný súd sa teda s úplnosťou okruhu strán sporu na strane žalobcov nielenže riadne nevyporiadal (napriek tomu, že mu to nariadil krajský súd), ale navyše, v zmysle svojho právneho presvedčenia to ani nepovažoval za podmienku konania pri predmetnej určovacej žalobe a tento svoj nesprávny právny názor opakovane aplikoval. Navyše, súd odmietol ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom notárov ohľadom zanechania závetu, príp. listiny o vydedení u právnych predchodcov žalobcov. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ OSP by bol daný len vtedy, ak by okruh strán zodpovedal ustanoveniu § 91 ods. 2 OSP. V predmetnej veci nemožno určovacej žalobe vyhovieť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Ďalej uviedol, že nehnuteľnosť, ku ktorej sa žiadalo určiť vlastnícke právo v súdnom konaní Nc III 328/1947 a nehnuteľnosť v terajšom konaní 15C/79/2011 je totožná (v súčasnom konaní ide o časť pôvodnej pozemno-knižnej parcely). Nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom v konaní
15C/78/2011 je totožný s nárokom, ktorý už bol uplatnený v konaní Nc III 328/1947, teda ide o totožný predmet konania. V oboch prípadoch ide o deklaratórne rozhodnutie týkajúce sa tej istej nehnuteľnej veci. Navyše, existencia priznaného reštitučného nároku podľa špeciálnej úpravy priamo zakladá konkurenciu oproti ochrane vlastníctva podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva, resp. o určenie, že vec patrí do dedičstva. V súčasnosti, podľa teraz platných právnych predpisov, požadované určenie by podľa tvrdenia žalobcov malo slúžiť ako podklad pre zápis domnelého vlastníckeho práva ich právnych predchodcov do katastra nehnuteľností. Svoje vlastnícke právo však preukazujú rozhodnutím súdu Nc III 328/1947-29, právoplatným dňa 03. 06. 1950, ktoré podľa vtedy platných právnych predpisov rovnako mohlo slúžiť k zápisu vlastníckeho práva ich právnych predchodcov do pozemkovej knihy. Má za to, že sa nemožno opakovane domáhať rovnakého určenia, v rovnakom okruhu strán a vychádzajúc z rovnakého skutkového stavu vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti. Ďalej viedol, že je zarážajúci názor súdu, že jeho vlastníctvo si nezaslúži až takú právnu ochranu ako vlastnícke právo žalobcov. V zrušujúcom uznesení krajského súdu bolo prvoinštančnému súdu uložené, aby na zistený skutkový stav aplikoval rozhodujúce zákonné ustanovenia zákona č. 128/1946 Zb. V napadnutom druhom prvoinštančnom rozhodnutí sa nenachádza ani jedna právna úvaha v súvislosti so zákonom č. 128/1946 Zb. v tom smere, ako to bolo prvoinštančnému súdu uložené odvolacím súdom. V priebehu konania sa k právnej problematike podrobne vyjadroval, súd sa však žiadnym spôsobom s týmito právnymi argumentmi nevysporiadal a jeho rozsudok je úplne nepreskúmateľný. Podstatnou skutočnosťou bolo určenie, či a kedy došlo k obnoveniu vlastníckeho práva u právnych predchodcov žalobcov v rámci reštitúcie podľa zákona č. 128/1946 Zb. Súd sa dôsledne vyhol definovaniu dátumu, ku ktorému malo byť podľa jeho názoru vlastnícke právo neb. Y. X., C. X., R. X., obnovené, ak teda ku dátumu ich úmrtia už mali byť znova vlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti, ako to súd vo výroku rozsudku určil. V konkrétnom prípade právny vzťah nevznikol zo všeobecnej právnej úpravy, ale z osobitnej úpravy založenej reštitučným zákonom č. 128/1946 Zb. Súd v nesporovom konaní Nc III 328/1947, vedenom podľa zákona č. 128/1946 Zb., mohol rozhodnúť iba o uplatnenom reštitučnom nároku, nie o vzniku vlastníctva, a to v takej forme, ako ju pripúšťal reštitučný zákon. Povoliť vklad vlastníckeho práva mohla jedine Pozemková kniha ako samostatná inštitúcia, a nie Okresný súd Nitra v nesporovom konaní. Aby mohol byť na základe právoplatného súdneho uznesenia dovŕšený podstatný právny úkon k nehnuteľnosti s vecno-právnymi účinkami, bol potrebný zápis v pozemkovej knihe ako knihe verejnej. V pozemkovej knihe v pkn. vložke č. 8, ani v neskoršej evidencii nehnuteľností sa žiadny takýto zápis vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov žalobcov nenachádza, ani nebol nikdy zo strany Y. X., R. X. a C. X. podávaný návrh na vykonanie takéhoto zápisu do pozemkovej knihy, resp. evidencie nehnuteľností. V tejto súvislosti je irelevantné tvrdenie súčasných žalobcov, že v žiadosti Ľudového súdu pozemkovej knihe, podávanej výlučne Y. X. a týkajúcej sa iba nehnuteľností prechádzajúcich v celosti do jeho vlastníctva zo dňa 11. 05. 1960 sa nehnuteľnosti v kat. území F. K.- V. v pkn. vl. 8 nenachádzajú, iba chybou v písaní. Súd ale z preukázanej negatívnej skutočnosti (že neexistuje platný zápis vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov žalobcov v pozemno-knižnej vložke č. 8, k. ú. F. K.-V.) vyvodzuje nepreukázanú pozitívnu skutočnosť a to, že ich vlastnícke právo bolo obnovené z dôvodu, že neskoršia všeobecná právna úprava už takémuto zápisu v pozemkovej knihe neprikladala konštitutívny význam pre vznik vlastníckeho práva. Svojim postupom však súd vytvára situáciu, kedy by uznesenie o reštitučnom nároku, právoplatné ešte pred účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. a vydané podľa zákona č. 128/1946 Zb. bolo akoby automaticky vykonané len následnou zmenou právnej úpravy od 01. 01. 1951. Správnosti tohto záveru prisvedčuje aj postup pozemkovej knihy v roku 1960, kedy nie ex offo, ale až na žiadosť Y. X. zapísali vkladom jeho vlastnícke právo vyplývajúce z právoplatného a vykonateľného uznesenia Okresného súdu Nitra č. k. Nc III 328/1947-29 k iným nehnuteľnostiam. Teda ku skutočnému nadobudnutiu vlastníckeho práva bolo potrebné tento reštitučný nárok vykonať zápisom do pozemno-knižnej vložky. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 28 Cdo 827/2005. Čo sa týka hmotného a procesného práva vzťahujúceho sa na prevod/prechod vlastníctva k nehnuteľnostiam na území vtedajšieho Slovenska, v období do 31. 12. 1950, považuje za nesporné, že v zmysle judexkuriálnej konferencie z roku 1861 zostali podľa § 21 dočasných súdnych pravidiel na území býv. Uhorska v platnosti až do usporiadania parlamentom tie nariadenia rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka, ktoré súviseli s pozemno- knižným poriadkom. Rovnako zostal v platnosti aj pozemno-knižný poriadok. Uvedené sa týka právneho stavu, za akého nadobudol účinnosť reštitučný zákon č. 128/1946 Zb. a tiež aj platnosť uznesenie Okresného súdu v Nitre Nc III 328/1947. Aj po účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. mali právni predchodcovia žalobcov riadnu možnosť uplatnený a priznaný reštitučný nárok vykonať, k čomu nedošlo. Na hmotnoprávne podmienky nadobudnutia vlastníctva súdnym výrokom z obdobia spred účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. však podľa § 114 cit. zákona právna úprava nemala
dopad, pretože do účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. sa právne pomery vzniknuté pred jeho účinnosťou spravujú skorším právom. Na základe uvedených skutočností má za to, že žalobcovia, ako aj súd evidentne nesprávne odvodzuje vznik vlastníckeho práva u právnych predchodcov žalobcov od existencie samotného právoplatného uznesenia Okresného súdu Nitra sp. zn. Nc III 328/47-29. Ďalej poukázal na to, že prvoinštančný súd dospel k záveru, že o jeho dobromyseľnosti niet pochýb, čo malo potom viesť k tomu, že žalobu mal z tohto dôvodu zamietnuť. Súd prvej inštancie pritom právne závery z citovaného Nálezu Ústavného súdu SR I ÚS 549/2015 vyložil proti nemu. Práve Ústavný súd SR vo svojom náleze uviedol, že vyššie riziko pri kolízii základných práv má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere. Uviedol, že nevedel a ani nemohol vedieť, že niekto v budúcnosti spochybní vlastníctvo osôb riadne zapísaných v katastri nehnuteľností. Vychádzal z toho, že notár ako súdny komisár zodpovedá za riadnu verifikáciu údajov uvedených v dedičskom rozhodnutí a potvrdzuje ako štátom ustanovený a menovaný subjekt nadobudnutie dedičstva. Poukázal na Nález ÚS ČR č. II ÚS 165/2011 a na to, že osobe, ktorá urobila určitý právny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, naviac potvrdený údajmi z verejnej, štátom vedenej evidencie, musí byť v právnom štáte poskytnutá ochrana. Opačná prax by bola v rozpore s princípmi právnej istoty a s princípmi ochrany dobrej viery osôb konajúcich v dôvere v kataster nehnuteľností. Uviedol, že v konaní navrhol vypočuť aj svedka Q.. N., ktorý bol pri majetkovoprávnom vysporiadaní sporných nehnuteľností. Za absolútnu svojvôľu zo strany súdu považuje protokoláciu v zápisnici z pojednávania dňa 12. 10. 2012, že „netrvá" na výsluchu tohto svedka, pričom na priamu otázku sudcu uviedol, že „trvá" na výsluchu tohto svedka. Súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s tým, prečo tento dôkaz nepovažoval za potrebné vykonať. Dobromyseľnosť nadobudnutia vlastníckeho práva v konaní preukazoval listinnými dôkazmi - výpisy z listu vlastníctva, dedičskými rozhodnutiami, ktorými J.. W. a Q.. X. nehnuteľnosti zdedili. Taktiež navrhoval vypočuť aj svedkov, notárku, ktorá dedičstvo prejednávala. Tento dôkaz súd odmietol vykonať. Súd vo svojom rozhodnutí len skonštatoval, že intervenienti, od ktorých nadobudol v dobrej viere nehnuteľnosť, sú pravými dedičmi po ich právnych predchodcoch a tento svoj právny názor nijako nezdôvodnil. Záverom uviedol, že súd prvej inštancie sa pri svojom opätovnom rozhodnutí neriadil právnym názorom Krajského súdu v Nitre, nevysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, jeho myšlienkové postupy a právne závery nie sú dostatočne odôvodnené výsledkami vykonaného dokazovania, resp, z výsledkov vykonaného dokazovania nevyvodil patričné skutkové a právne závery. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nezákonné, odporujúce civilným procesným predpisom a nepreskúmateľné, pretože s jeho závermi ani nie je možné viesť riadnu právnu polemiku.
3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla včas podaným odvolaním i intervenientka na strane žalovaného Q.. Y. X., domáhajúc sa ním zrušenia napadnutého rozhodnutia a zamietnutia žaloby žalobcov. Napadnuté rozhodnutie považuje za nesprávne a nezákonné, najmä z toho dôvodu, že súd nerešpektoval predchádzajúce zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 9Co/100/2014 zo dňa 26. 06. 2014, ktorým bol v čase opätovného konania a rozhodovania v zmysle § 226 OSP viazaný. Predovšetkým sa z hľadiska procesnej prípustnosti žaloby súd mal vysporiadať s okruhom strán na strane žalobcov v súlade s § 91 ods. 2 OSP, teda, či tento okruh je úplný, alebo nie. Čo sa týka okruhu dedičov po zomrelej R. X., rod. X., ešte aj na poslednom pojednávaní žalobkyňa v 3. rade vypovedala, že nevie, kedy zomrel M. X., nevie, či a ako pozostalý manžel R. X. prežil, nevie, či z manželstva zostali deti. Otázka vecnej legitimácie vyplýva z hmotného práva a súd ju musí skúmať ex offo, pričom nesprávne určenie okruhu strán v sporovom konaní nemôže súd odstrániť ex offo. Stranou sporu v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi musia byť všetci do úvahy prichádzajúci dedičia ako nerozluční procesní spoločníci. Opačný názor súdu prvej inštancie, teda, že stranami sporu nemusia byť nerozluční spoločníci, považuje za arbitrárny a vnútorne nelogický, nakoľko sa tým celkom popiera obsah inštitútu nerozlučného procesného spoločenstva. Okresný súd sa s úplnosťou okruhu strán sporu na strane žalobcov nielenže riadne nevysporiadal, ale navyše v zmysle svojho právneho presvedčenia to ani nepovažoval za podmienku konania pri predmetnej určovacej žalobe, a tento svoj nesprávny právny názor opakovane aplikoval. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ OSP by bol daný len vtedy, ak by okruh strán sporu zodpovedal ustanoveniu § 91 ods. 2 OSP. Poukázala na právne závery existujúcej judikatúry, podľa ktorých naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva nie je daný v prípadoch, v ktorých právne vzťahy boli dotknuté dávno v minulosti a nestali sa neistými teraz, ale prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva je uvádzané do neistoty právo súčasného vlastníka veci a podľa ktorých naliehavý právny záujem nie je daný ani v prípadoch, v ktorých bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci postupom podľa špeciálnej úpravy obsiahnutej v reštitučných predpisoch a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Ďalej viedla, že nehnuteľnosť, ku ktorej sa žiadalo vrátiť
vlastnícke právo v súdnom konaní Nc III 328/1947 a nehnuteľnosť v terajšom konaní 15C/78/2011 je totožná, nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom v konaní 15C/78/2011 je totožný s nárokom, ktorý už bol uplatnený v konaní Nc III 328/1947, teda ide o totožný predmet konania. V oboch prípadoch ide o deklaratórne rozhodnutie, týkajúce sa tej istej nehnuteľnej veci. Navyše, existencia priznaného reštitučného nároku podľa špeciálnej úpravy priamo zakladá konkurenciu proti ochrane vlastníctva podľa všeobecných predpisov, teda aj ochranu prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva, resp. o určenie veci do dedičstva. Má za to, že sa nemožno opakovane domáhať rovnakého určenia, v rovnakom okruhu strán a vychádzajúc z rovnakého skutkového stavu. Taktiež uviedla, že je pre ňu šokujúce dozvedieť sa zo súdneho rozsudku v roku 2016, že jej vlastnícke právo si nezaslúži až takú ochranu, ako vlastnícke právo iných osôb. Uznesením krajského súdu bolo prvoinštančnému súdu uložené, aby na zistený skutkový stav aplikoval rozhodujúce zákonné ustanovenia zákona č. 128/1946 Zb. V napadnutom prvoinštančnom rozsudku sa nenachádza ani jediná právna úvaha v súvislosti so zákonom č. 128/1946 Zb. v tom smere, ako to bolo prvoinštančnému súdu uložené. Nie je preto z právneho hľadiska možné polemizovať so závermi súdu, keď tieto sa opierajú len o voľnú úvahu pri hodnotení dôkazov. Podstatnou skutočnosťou v tejto veci bolo určenie, či a kedy došlo k obnoveniu vlastníckeho práva u právnych predchodcov žalobcov v rámci reštitúcie podľa zákona č. 128/1946 Zb. Súd sa dôsledne vyhol definovaniu dátumu, ku ktorému malo byť podľa jeho názoru vlastnícke právo neb. Y. X., C. X., R. X. obnovené, ak teda ku dátumu ich úmrtia už mali byť znova vlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti, ako to súd vo výroku rozsudku určil. V konkrétnom prípade právny vzťah nevznikol zo všeobecnej právnej úpravy, ale z osobitnej úpravy založenej reštitučným zákonom č. 128/1946 Zb. Súd v nesporovom konaní Nc III 328/1947, vedenom podľa zákona č. 128/1946 Zb. mohol rozhodnúť iba o uplatnenom reštitučnom nároku, nie o vzniku vlastníctva, a to v takej forme, ako ju pripúšťal reštitučný zákon. Povoliť vklad vlastníckeho práva mohla jedine Pozemková kniha ako samostatná inštitúcia, a nie Okresný súd Nitra v nesporovom konaní. Aby mohol byť na základe právoplatného súdneho uznesenia dovŕšený podstatný právny úkon k nehnuteľnosti s vecno-právnymi účinkami, bol potrebný zápis v pozemkovej knihe ako knihe verejnej. V pozemkovej knihe v pkn. vložke č. 8, ani v neskoršej evidencii nehnuteľností sa žiadny takýto zápis vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov žalobcov nenachádza, ani nebol nikdy zo strany Y. X., R. X. a C. X. podávaný návrh na vykonanie takéhoto zápisu do pozemkovej knihy, resp. evidencie nehnuteľností. V tejto súvislosti je irelevantné tvrdenie súčasných žalobcov, že v žiadosti Ľudového súdu pozemkovej knihe, podávanej výlučne Y. X. a týkajúcej sa iba nehnuteľností prechádzajúcich v celosti do jeho vlastníctva zo dňa 11. 05. 1960 sa nehnuteľnosti v kat. území F. K.-V. v pkn. vl. 8 nenachádzajú, iba chybou v písaní. Súd ale z preukázanej negatívnej skutočnosti (že neexistuje platný zápis vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov žalobcov v pozemno-knižnej vložke č. 8, k. ú. F. K.-V.) vyvodzuje nepreukázanú pozitívnu skutočnosť, a to, že ich vlastnícke právo bolo obnovené z dôvodu, že neskoršia všeobecná právna úprava už takémuto zápisu v pozemkovej knihe neprikladala konštitutívny význam pre vznik vlastníckeho práva. Svojim postupom však súd vytvára situáciu, kedy by uznesenie o reštitučnom nároku, právoplatné ešte pred účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. a vydané podľa zákona č. 128/1946 Zb., bolo akoby automaticky vykonané len následnou zmenou právnej úpravy od 01. 01. 1951. Správnosti tohto záveru prisvedčuje aj postup pozemkovej knihy v roku 1960, kedy nie ex offo, ale až na žiadosť Y. X. zapísali vkladom jeho vlastnícke právo vyplývajúce z právoplatného a vykonateľného uznesenia Okresného súdu Nitra č. k. Nc III 328/1947-29. Teda ku skutočnému nadobudnutiu vlastníckeho práva bolo potrebné tento reštitučný nárok vykonať zápisom do pozemno-knižnej vložky. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok NS ČR sp. zn. 28 Cdo 827/2005. Čo sa týka hmotného a procesného práva vzťahujúceho sa na prevod/prechod vlastníctva k nehnuteľnostiam na území vtedajšieho Slovenska, v období do 31. 12. 1950, považuje za nesporné, že v zmysle judexkuriálnej konferencie z roku 1861 zostali podľa § 21 dočasných súdnych pravidiel na území býv. Uhorska v platnosti až do usporiadania parlamentom tie nariadenia rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka, ktoré súviseli s pozemno-knižným poriadkom. Rovnako zostal v platnosti aj pozemno-knižný poriadok. Uvedené sa týka právneho stavu, za akého nadobudol účinnosť reštitučný zákon č. 128/1946 Zb. a tiež aj právoplatnosť uznesenie Okresného súdu Nitra Nc III 328/1947. Aj po účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. mali právni predchodcovia žalobcov riadnu možnosť uplatnený a priznaný reštitučný nárok vykonať, k čomu nedošlo. Na hmotnoprávne podmienky nadobudnutia vlastníctva súdnym výrokom z obdobia spred účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. však podľa § 114 cit. zákona právna úprava nemala dopad, pretože do účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. sa právne pomery vzniknuté pred jeho účinnosťou spravujú skorším právom. Na základe uvedených skutočností má za to, že žalobcovia, ako aj súd evidentne nesprávne odvodzuje vznik vlastníckeho práva u právnych predchodcov žalobcov od existencie samotného právoplatného uznesenia Okresného súdu Nitra sp. zn. Nc III 328/47-29. Ďalej
poukázala na to, že prvoinštančný súd dospel k záveru, že o dobromyseľnosti žalovaného niet pochýb. Vyššie riziko pri kolízii základných práv má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere. Je nepochybné, že žalobcovia, ani ich právni predchodcovia, nevyužili za takmer 70 rokov žiaden dostupný právny prostriedok na vykonanie ich reštitučných nárokov, dokonca pri viacerých dedičských konaniach ani vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nespomínajú. Je vyslovene svojvoľné, aby súd, ktorý má pri riešení spornej problematiky návod uvedený v náleze Ústavného súdu (I ÚS 549/2015), postupuje vyložene opačne a to navyše bez právneho podkladu. Záverom uviedla, že je presvedčená, že súd prvej inštancie sa vo svojom opätovnom rozhodnutí neriadil záväzným právnym názorom Krajského súdu v Nitre, nevysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, jeho myšlienkové postupy a právne závery nie sú dostatočne odôvodnené výsledkami vykonaného dokazovania, resp. z výsledkov vykonaného dokazovania nevyvodil patričné skutkové a právne závery. Vo veci opätovne nepoužil rozhodujúce zákonné ustanovenia zákona č. 128/1946 Zb., neprihliadol na závery všeobecne uznávanej judikatúry a aktuálnej rozhodovacej praxe ústavného súdu, ani sa s nimi inak nevysporiadal. Takéto rozhodnutie považuje za nezákonné, odporujúce civilným procesným predpisom, a čo sa týka kvality rozhodnutia, toto je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože s jeho závermi nie je možné viesť ani právnu polemiku.
4. Rozhodnutie súdu prvej inštancie napadol podaným odvolaním v zákonnej lehote i intervenient na strane žalovaného Ing. Q. W., domáhajúc sa ním zamietnutia žaloby, resp. vrátenia veci na opätovné prejednanie prvoinštančnému súdu. Napadnutý rozsudok, v poradí druhý, považuje za nesprávny a nezákonný v celom rozsahu. Uviedol, že sa stotožňuje v celom rozsahu s obsahom odvolania intervenienta Q.. Y. X.. Poukázal na to, že v danej veci Krajský súd v Nitre už vyslovil záväzné právne názory a uložil súdu prvej inštancie postup, ktorým sa mal súd dopracovať k zákonnému rozhodnutiu. S týmito záväznými právnymi názormi sa súd prvej inštancie ani na ďalších pojednávaniach riadne nezaoberal. Tak žalovaný, ako i intervenienti sa dožalovali, aby súd patrične v rámci svojej činnosti na pokyny a právne názory nadriadeného súdu reagoval, k čomu však nedošlo. Postup okresného súdu je vyslovene svojvoľný, bez zákonného podkladu a bez primeraného právneho zdôvodnenia. Domnieva sa, že súd, ktorý takto dvakrát rozhodne, nemožno už ďalej považovať za objektívny a nestranný. Predsa sudca vždy rozhodne na základe právneho predpisu, judikatúry a doktríny, a nie podľa seba, svojich pocitov, ako sa jemu zdá, že by bolo najlepšie vec rozhodnúť. Skrývať sa za nezávislosť v zmysle neviazanosti je nesprávne a nezákonné. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne vyložil svoj právny názor na predmet konania, ktorého podstata spočíva vo výklade a použití právnej normy, pod ktorú treba subsumovať skutkový stav, ktorý bol doposiaľ zistený, prípadne mal byť doplnený v ďalšom dokazovaní, za predpokladu, že sa podstatne nezmenia okolnosti, ktoré určovali obsah právneho názoru odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie ignoroval kategorický právny pokyn nadriadeného súdu (t. j. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať), čím porušil i základné práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Už len z toho dôvodu rozhodnutie súdu prvej inštancie neobstojí pre jeho evidentnú nezákonnosť. Ďalej uviedol, že súd vôbec nezhodnotil prípustnosť žaloby z hľadiska výsledkov reštitučného konania, ktoré mali absolvovať právni predchodcovia žalobcov. Z podstaty toho, čo súd uviedol, nemožno zistiť, kedy bolo podľa jeho názoru reštitučné konanie v zmysle zákona č. 128/1946 Zb. ukončené a s akými následkami. Podľa jeho názoru neexistuje legitímne očakávanie na strane žalobcov, ak od roku 1947 do roku 2011 nevykonali v záujme ochrany ich domnelého vlastníckeho práva žiadny úkon. Až v súčasnosti, kedy už na mieste bývalých pozemkov leží diaľnica, sa začali domáhať vrátenia ornej pôdy, čo nie je právne, ani technicky možné. Absencia takéhoto legitímneho očakávania je prekážkou podania určovacej žaloby, keďže bez toho neexistuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ďalej uviedol, že ak počas života Y. X. nežiadal o zápis vlastníctva, mohli tu teoreticky existovať isté prekážky, ktoré mu v tom objektívne bránili, napríklad, že tieto pozemky neboli v jeho vlastníctve. Napriek tomu, súd v roku 2016 vo svojom výroku určil, že predmetné pozemky boli v jeho vlastníctve ku dňu jeho smrti. Ďalej sa súd nevysporiadal s námietkou, že ich rodičia (oboch intervenientov) neboli počas obdobia Slovenského štátu arizátori, ani sa politicky neangažovali. Z tohto hľadiska sa na nich nemal potom vôbec vzťahovať zákon č. 128/1946 Zb. o reštitúcii znárodneného majetku Židov. Ich rodičia tieto pozemky riadne kúpili od štátu a zaplatili aj kúpnu cenu. Určite sa štát nezapodieval otázkou, ako prinavrátiť kúpnu cenu za riadne odpredané nehnuteľnosti, ak už svojimi novými reštitučnými zákonmi vyhlásil určité prevody z čias vojny za neplatné. Súd teda v roku 2016 rozhodne, že jedna krivda spred 75 rokov je väčšia ako iná krivda spred 70 rokov. Celkovo sa súd mal venovať hlavne výkladu zákona č. 128/1946 Zb. a ak sa tomu vyhol aj v druhom svojom rozsudku, bude to asi preto, že súdu tento zákon nevyhovuje z hľadiska výroku rozsudku, ktorý chce dosiahnuť. On, resp. oni ako intervenienti si riadne uplatňovali po roku 1989 reštitúcie, nakoľko sa cítili opäť byť vlastníkmi
toho, čo kedysi patrilo ich rodičom a čo sa počas budovania socializmu rozkradlo a znehodnotilo. Súd prvej inštancie vyvodil, že o existencii dobromyseľnosti žalovaného nemá žiadne pochybnosti. Napriek tomu z takýchto faktických záverov nevyvodil právny záver, ktorý mu v obdobných veciach predurčuje nález Ústavného súdu SR. Terajší dobromyseľný vlastník má garantovanú väčšiu ochranu vlastníckeho práva, ako iné osoby, ktoré jeho vlastnícke právo spochybňujú v tomto prípade určovacou žalobou smerujúcou do ďalekej minulosti. S touto ústavnou garanciou sa súd opäť po právnej stránke nevysporiadal. Ďalej uviedol, že okruhom strán sporu, ktorého úplnosť je podmienkou prípustnosti prejednávanej žaloby sa súd znova nezaoberal. Z obsahu rozsudku vyplýva, že prvoinštančný súd v podstate ani okruh účastníkov príliš nezaujíma, lebo podľa jeho názoru môže uplatniť takúto žalobu ktorýkoľvek z dedičov. Je presvedčený o tom, že rozsudok súdu prvej inštancie je nezákonný, keďže konanie prebehlo bez riadneho preskúmania prípustnosti určovacej žaloby, odôvodneniu rozhodnutia úplne chýba náležité právne posúdenie veci, aspoň s elementárnymi argumentmi podporujúcimi opačné závery súdu oproti ustálenej judikatúre vo veciach uvádzaných v priebehu konania, a preto ho považuje znova za rozhodnutie, ktorým bolo nielen jemu, ale i druhému intervenientovi, ako i žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom.
5. Intervenienti v 1. a 2. rade v písomných vyjadreniach k odvolaniu žalovaného uviedli, že s podaným odvolaním súhlasia.
6. Žalobca v 2. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného a k odvolaniam intervenientov uviedol, že pokiaľ ide o okruh dedičov po zomr. R. X., súd vykonal v tomto ohľade dokazovanie zabezpečením listiny s úradne overeným prekladom z jazyka nemeckého do štátneho jazyka, z ktorého dokladu vyplýva, že nie je známy akýkoľvek dedič po R. X.. Žalovaný v tomto kontexte poukazuje na rôzne domnienky a skutočnosti v snahe navodiť dojem, že by mohli byť ešte nejakí dedičia, ktorí nevystupujú ako žalobcovia v tomto konaní, avšak tu je podstatné, že žalovaný nepredložil žiaden relevantný dôkaz, že takíto dedičia aj skutočne existujú. Predsa neexistencia ďalších dedičov je tzv. negatívnou skutočnosťou, ktorá sa nedá zo strany žalobcov preukazovať, dá sa preukázať len opak, pričom v tomto ohľade žalovaný neprodukoval žiadne konkrétne dôkazy. V napadnutom rozsudku sa súd riadne vysporiadal s otázkou spoločenstva na strane žalobcov vykonaním dokazovania po R. X., a teda určil zadosť právnemu názoru vyslovenému odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení. Vo vzťahu k namietaniu prekážky rozhodnutej veci poukázal na argumentáciu žalovaného, ktorý tvrdí, že vo veci už bolo právoplatne rozhodnuté a údajne sa má toto rozhodnutie vzťahovať aj na neho z titulu singulárnej sukcesie, keďže sa považuje za právneho nástupcu s ohľadom na naplnenie náležitostí, že uplatnený nárok sa týka tých istých osôb, tak mu nie je zrejmé, z akého dôvodu sa považuje za vlastníka predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaný nemôže byť právnym nástupcom po J.. Q. W. a Q.. Y. X., resp. po ich právnych predchodcoch, keď títo s ohľadom na uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. Nc III 328/1947 nemohli nikdy nadobudnúť vlastníctvo k danej nehnuteľnosti, a teda nemohli ho ani previesť na žalovaného, a teda žalovaný nie je žiadnym singulárnym právnym nástupcom po P. W. a jeho manželke V., rod. F.. Uviedol, že zákon č. 128/1946 Zb. neupravoval vklad vlastníctva do pozemkovej knihy, a tak na tento účel nebolo možné vyvodzovať nejaké právne úvahy, analyzujúc jednotlivé ustanovenia tohto zákona v súvislosti s otázkou intabulácie vlastníctva určeného súdom v rozhodnutí vydanom na základe predmetného zákona. Práve prijatím novej právnej úpravy po 01. 01. 1951 došlo k situácii, že nemusel byť už povoľovaný žiaden vklad pre vznik vlastníctva na základe takéhoto rozhodnutia. Z tohto pohľadu po 01. 01. 1951 museli právni predchodcovia žalobcov nadobudnúť na základe predmetného rozhodnutia súdu vlastníctvo minimálne po 01. 01. 1951. Vo vzťahu k argumentom žalovaného o dobrej viere, len na základe ktorej mal nadobudnúť vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti, uviedol, že táto argumentácia nemá oporu v žiadnej právnej norme v našej legislatíve. Akýkoľvek argument, ktorý obhajuje prevod vlastníctva nehnuteľnosti od nevlastníka len na základe dobrej viery nadobúdateľa, bez nutnosti trvania oprávnenej držby po dobu 10 rokov, je v priamom rozpore s ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti dal do pozornosti nálezy Ústavného súdu SR I. ÚS 50/2010 a IV.ÚS 88/2014. Čo sa týka argumentácie žalovaného, poukazujúc na ustanovenie § 486 Občianskeho zákonníka, teda, že išlo o nadobudnutie od nepravého dediča, kde sa skutočne prelamuje zásada „nemo plus iuris...", a teda mal predmetnú nehnuteľnosť nadobudnúť, tak túto argumentáciu považuje za doslova scestnú. Intervenienti, od ktorých žalovaný kúpil predmetný pozemok, neboli žiadni nepraví dedičia po svojom poručiteľovi. Teda, nejedná sa o prípad upravovaný piatou hlavou siedmej časti Občianskeho zákonníka. U J.. Q. W. a Q.. Y. X. nešlo o nepravých dedičov na účely § 486 Občianskeho zákonníka, práve naopak, oni boli praví dedičia po svojom poručiteľovi, len majetok, ktorý dedili, nemohol byť predmetom dedenia, s to je zásadný rozdiel, pre ktorý nie je možné aplikovať na tento prípad vo
vzťahu k žalovanému ustanovenie § 486 Občianskeho zákonníka. Odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné, pričom na odvolanie vedľajších účastníkov prihliadať nemožno z dôvodu, že od 01. 07. 2016 ich postavenie vedľajšieho účastníka zaniklo. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
7. Žalobcovia v 1., 3. a 4. rade v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za vecne správne a navrhli ho potvrdiť. Popierajú účelové tvrdenia žalovaného, ktorý svoje vyjadrenia stavia na špekulatívnej domnienke existencie „ďalších dedičov", napriek tomu, že nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by mal potvrdiť takéto jeho tvrdenie. Aktívna legitimácia žalobcov bola v priebehu konania riadne preukázaná. Okruh dedičov bol tak, ako uviedol súd prvej inštancie, preukázaný jednotlivými dedičskými konaniami. Vo vzťahu k zomr. R. X., súd za účelom podmienok konania správne vychádzal z predložených úradných listín nemeckého obvodného súdu v Düsseldorfe. Tento jednoznačne uviedol, že neboli známi dedičia po R. X.. Súd si svoju povinnosť ex offo zistiť okruh žalobcov splnil riadne v intenciách zrušujúceho rozhodnutia KS v Nitre sp. zn. 9Co/100/2014 a pripojenými dedičskými spismi (vrátane úradnej listiny nemeckého súdu) bolo hodnoverne preukázané, že okruh žalobcov je uzavretý. Majú za to, že predmetná žaloba je žalobou, kde sa má určiť, že „do dedičstva patrí určitá majetková hodnota", teda nejde o spor vyvolaný dedičským konaním, kde sa v zmysle zákona vyžaduje „nerozlučné spoločenstvo". Súd pri týchto žalobách nemôže vyhodnocovať okruh dedičov, lebo mu to neprislúcha, musí sa uspokojiť len s tým, že preskúma naliehavý právny záujem osoby, ktorá sa na súd obrátila so žalobou „vec do dedičstva patri". Ak sa jedná o niekoho, komu potenciálne svedčí dedičské právo (t.j. prichádza do úvahy ako dedič), tak takýto záujem má. V tejto súvislosti poukázali aj na dlhodobejšiu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu ČR. K žalovaným popieranej naliehavosti právneho záujmu na podaní určovacej žaloby, bola zo strany žalobcov podrobne rozpracovaná a vyargumentovaná v predchádzajúcom vyjadrení k odvolaniu. Právni predchodcovia žalobcov si uplatnili riadne a včas reštitučný nárok, a preto im nebránila žiadna zákonná prekážka na podaní určovacej žaloby podľa toho času platného § 80 písm. c/ OSP. Pokiaľ ide o res iudicatae, v plnom rozsahu odmietajú tvrdenia žalovaného, ktorý prekvapivo prvýkrát od začatia súdneho konania argumentuje prekážkou veci právoplatne rozhodnutej. V konaní Nc III 328/1947 bolo prejednávaným nárokom určenie prevodov vlastníckeho práva za neplatné z dôvodu rasovej perzekúcie, ktorá bola odstránená reštitučnými zákonmi. Pri rešpektovaní existujúceho rozhodnutia Nc III 328/1947 je súčasný stav, kedy je vlastníkom spornej nehnuteľnosti žalovaný, neakceptovateľný a to z dôvodu, že právni predchodcovia žalobcov nikdy nepreviedli vlastnícke právo (po právoplatnom rozhodnutí Nc 111 328/1947) na žalovaného. A preto, rešpektujúc rozhodnutie Nc 111 328/1947 nemožno osobu žalovaného považovať ani za právneho nástupcu po právnych predchodcoch intervenientov (singulárna sukcesia). Rozdielnosť v nároku, predmete konania, ktorým je v konaní 15C/78/2011 určenie, že vec patrí do dedičstva, v skutkovom základe (rasová perzekúcia vs. neexistencia vlastníckeho práva žalovaného) a v účastníkoch konania, nemôže zakladať prekážku rozhodnutej vecí (res iudicatae). K tvrdeniam žalovaného ohľadom nevysporiadania sa s otázkou intabulácie vlastníckeho práva právnych predchodcov považujú záver prvoinštančného súdu za správny, pokiaľ ide o vysvetlenie právneho stavu z roku 1950 týkajúceho sa intabulácie vlastníckeho práva. Občiansky zákonník z roku 1950 upustil od tzv. intabulačného princípu, čo znamená, že v tom čase na platnosť prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nebol potrebný zápis v pozemkovej knihe, ale k jeho vzniku došlo už samotným uzatvorením zmluvy, ktorá bola právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Zápis nadobudnutia vlastníctva v pozemkovej knihe teda už nebol podmienkou prevodu vlastníctva, nemal hmotnoprávny význam; zostal mu iba význam deklaratórny. Najvyšší súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti sám uviedol, že v právnom stave do 01. 01. 1951 mohol byť vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy spravidla len ten, kto bol v pozemkovej knihe ako vlastník zapísaný, avšak z tohto všeobecného pravidla existovali výnimky ako pri vydržaní, dedení, dražbe, nadobudnutí nehnuteľností aktom štátu - reštitučné zákony; vlastníkom sa nestal ani ten, koho vklad bol neplatný, čo je nespochybniteľné, že pokiaľ ide o vlastníctvo právnych predchodcov intervenientov, od ktorých si žalovaný odvodzuje svoje vlastnícke právo, tak takéto vlastníctvo bolo absolútne neplatné ex tunc a vlastníkom spornej nehnuteľnosti sa preto nikdy nestali P. a V. W.. Podstatou reštitučných zákonov nebol prevod vlastníckeho práva, nakoľko moment vzniku vlastníckeho práva nebol založený zmluvne. Reštitučné zákony obnovovali existujúci stav, deklarovali skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcov nikdy neprišli o svoje vlastnícke právo k spornému pozemku. Argument žalovaného ohľadom straty vlastníckeho práva žalobcov resp. ich právnych predchodcov v dôsledku toho, že nedošlo podľa názoru žalovaného k dostatočnému zápisu ich vlastníctva do PKV, vyznieva smiešne. Nasvedčuje tomu samotné konanie Y. X., ktorý v r. 1960 žiadal o prevedenie poznamenania správneho zápisu v
zmysle Nc III 328/1947 v čase, kedy už platil Občiansky zákonník, ktorý nevyžadoval proces intabulácie. Napriek tomu, Y. X. žiadal zápis vlastníctva v zmysle celého rozhodnutia Nc III 328/1947, avšak chybou v písaní vynechal jeden riadok, kde sa uvádzala sporná parcela. Ak by výklad žalovaného ohľadom straty vlastníctva bol správny, potom by Y. X. a spol. boli bývali stratili vlastníctvo aj k zvyšným parcelám, ktorých sa rozhodnutie NcIII328/1947 týkalo. Nelogické argumenty žalovaného o „strate vlastníctva" nemali oporu v žiadnom právnom predpise, ktorý by stratu ("zánik") vlastníctva, spôsobom ako popisuje žalovaný, poznal. Dobromyseľnosť žalovaného ako tvrdí, je ďalším vykonštruovaným a nepreukázaným tvrdením. Žalovaný, ani jeho právni predchodcovia nepreukázali počas celého konania, že sú dobromyseľní. Dobromyseľnosť P. a V. W. skončila momentom prijatia zákona č. 128/1946 Zb. V nadväznosti na tento zákon sa stali po podaní návrhu zo strany Y. X. a spol. účastníkmi sporu, kde bolo rozhodnuté, že prevod nehnuteľností, medzi ktorými je aj sporná parcela, sa vyhlásili za nep1atné. Títo si boli plne vedomí, že vlastníkmi spornej nehnuteľnosti nie sú a ani nikdy neboli. Navyše, na základe takéhoto právoplatného a vykonateľného rozhodnutia bola začatá aj exekúcia č. E 503/61-3. Vzhľadom na túto skutočnosť, ani argument týkajúci sa inštitútu vydržania nie je namieste. Dobromyseľnosť je navyše spochybnená aj tým, že z pozemno-knižnej vložky č. 8, k. ú. V., ktorá mala byť základom pre dedičské konanie po V. W., č. 22D 1650/2008, Dnot 177/2008 a P. W., č. 22D/1649/2008-41, Dnot 177/2008, bolo zrejmé, že reštitučný nárok právnych predchodcov žalobcov bol v zmysle zák. č. 128/1946 Zb. riadne priznaný a poznamenaný a prevod vlastníckeho práva právnych predchodcov intervenientov vyhlásený za neplatný. Žalovaný navyše mal postupovať s náležitou opatrnosťou. Spochybnenie dobromyseľnosti jeho právnych predchodcov takisto bolo jemu dostatočne známe, nakoľko pri vytyčovaní trasy diaľnice vychádzal len z PKV, kde bol zápis reštitučného pokračovania. Pri náležitej odbornej starostlivosti, vzhľadom na vedomosť zapísanej poznámky o reštitučnom nároku v zmysle Nc 111 328/1947, žalovaný vedieť mal a mohol, že je tu hrozba existencie vlastníckeho práva tretej osoby. Listy vlastníctva v prospech Q. W. a Y. X. boli prvýkrát založené až v roku 2009. Dátum zápisu do KN je len ďalším dôkazom, že celý proces prípravy a pripomienkovanie kúpnych zmlúv medzi žalovaným a intervenientmi sa viedol podľa údajov v PKV 8, k. ú. V. F.. Preto akýkoľvek argument dobrej viery žalovaného je v rozpore so skutočnosťou. Nedbanlivostné účelové tvrdenie žalovaného, že tento vychádzal z hodnovernosti údajov príslušného listu vlastníctva nestačí a nepreukazuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dobrej viere, ignorovanie zápisu v PKV o reštitučnom nároku je priamym dôsledkom vzniku predmetnej žaloby. Žalovaný pri vedomosti existencie reštitučného nároku ani raz počas konania nepreukázal, aký argument považoval za dostatočný, že súdny komisár nerešpektoval zápis v PKV. Navyše, je tu existencia dôležitého faktu a to, že v dedičskom konaní po V. W., 22D 1650/2008, parcela č. 18 zapísaná v PKV č. 8, k. ú. V., prededená nebola. V dedičskom konaní po P. W. č. 22D/1649/2008-41, Dnot 177/2008 je namiesto parcely č. 18 (PKV č. 8, k. ú. V.) prededená parcela č. 8 (PKV č. 8, k. ú. V.). Osvedčenie o dedičstve č. 22D/1649/2008-49, Dnot 177/2008 navyše nadobudlo právoplatnosť až dňa 04. 03. 2010, hoci kúpna zmluva bola podpísaná zo strany žalovaného už 10. 02. 2010. Ak bol Správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Právni predchodcovia intervenientov neboli nikdy vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, a preto neboli nositeľmi žiadnych práv k sporným nehnuteľnostiam. Preto argumentácia ohľadom nadobudnutia nehnuteľnosti od nepravého dediča v zmysle § 486 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy. Intervenienti sa snažili (pred protizákonným dedičským rozhodnutím) získať neoprávnene vlastnícke právo k spornému pozemku aj cestou Pozemkového úradu v Nitre č. k. 2007/01526-532/04-R-l. Aj v tomto konaní mali snahu získať všetky pozemky, ktoré sú predmetom Nc III 328/1947. Avšak pozemkový úrad správne vyhodnotil skutkový a právny stav a o navrátení vlastníckeho práva intervenientov nerozhodol v ich prospech. Mali za to, že súd vykonal všetko, čo bolo nevyhnutné na preukázanie opodstatnenosti podaného žalobného návrhu, a navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobcom priznal náhradu trov odvolacieho konania.
8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní žalovaného a intervenientov (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní veci dospel k záveru, že podané odvolania sú dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
10. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
11. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.
12. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
13. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami( I. ÚS 50/04). Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu.
14. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných mu v civilnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich napr. z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP.
19. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda - okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) - aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní" (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní" je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty" protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
20. Z obsahu spisu je zrejmé, že podanou žalobou (po pripustení zmeny žalobného návrhu) sa žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali určenia: a) že podiel 1/2 k celku na nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXX, kat. úz. V. F., parc. č. 473/16, o výmere 2098 m2, druh pozemku: ostatné plochy, ako parcela registra "C", ktorá vznikla ako novovytvorená parcela z pôvodnej parcely zapísanej v pozemkovej knihe pod č. 8, kat. úz. V. F. ako roľa s parc. č. 18 o výmere 3 ha 4693 m2 patrí do dedičstva po nebohom Y. X., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom E. I., bl. B-9, N., zomr. XX. XX. XXXX; b) že podiel vo veľkosti 1/4 k celku na nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXX, kat. úz. V. F., parc. č. 473/16 o výmere 2098 m2, druh pozemku: ostatné plochy, ako parcela registra "C", ktorá vznikla ako novovytvorená parcela z pôvodnej parcely zapísanej v pozemkovej knihe pod č. 8, kat. úz. V. F. ako roľa s parc. č. 18 o výmere 3 ha 4693 m, patrí do dedičstva po nebohom C. X., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom M. 9, XXX XX N., zomr. XX. XX. XXXX; c) že podiel 1/4 k celku na nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXX, kat úz. V. F., parc. č. 473/16 o výmere 2098 m2, druh pozemku: ostatné plochy, ako parcela registra "C", ktorá vznikla ako novovytvorená parcela z pôvodnej parcely, zapísanej v pozemkovej knihe pod č. 8, kat. úz. V. F. ako roľa s parc. č. 18 o výmere 3 ha 4693 m, patrí do dedičstva po neb. R. X., rod. X., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom G. B.. XX, F., SRN, zomr. XX. XX. XXXX.
Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 23. 12. 1935 nadobudli pozemok parc. č. 18 a parc. č. 40 v kat. úz. E. právni predchodcovia žalobcov Y. X., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX a T. X., rod. X., zomr. XX. XX. XXXX, každý v podiele 1/2-ica k celku. Manželom X. boli počas Slovenského štátu predmetné pozemky odobraté v zmysle vyhlášky č. 197/1942 Ú.N. a § 9 zák. č. 148/1943 Zb. a vlastnícke právo k nim bolo prevedené na Slovenský štát (Štátny pozemkový úrad). Ten potom predal pozemky P. W. a V. W., rod. F., každému v podiele 1/2-ica k celku a to na základe kúpnopredajnej zmluvy, uzatvorenej dňa 21. 02. 1945 a osvedčenia zo dňa 22. 02. 1945. Manželia W. sú právni predchodcovia vedľajších účastníkov (od 01. 07. 2016 intervenientov). Žalobcovia v podanej žalobe ďalej tvrdili, že v zmysle zákona č. 128/1946 Zb. o neplatnosti niektorých majetkovo-právnych konaniach z doby neslobody a nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku vzchádzajúcich podal pán Y. X. a jeho deti R. X. a C. X. na Okresný súd Nitra návrh o určenie neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy, uzatvorenej dňa 21. 02. 1945, ktorou došlo k prevodu vlastníckeho práva k pozemkom na nadobúdateľov manželov W.. Súd návrhu vyhovel uznesením OS Nitra č. Nc III 328/47-29 zo dňa 28. 02. 1950, ktorou vyhlásil prevod predmetných pozemkov za neplatný, nakoľko k nemu došlo pod tlakom okupácie. Zároveň súd nariadil vklad vlastníckeho práva v pzkn. vl. č. 8, parc. č. 18 a 40, kat. úz. F. K.-V. v prospech Y. X. v podiele 1-ica k celku, R. X. v podiele 1/4-ina k celku a C. X. v podiele 1/4-ina k celku. Uznesenie bolo potvrdené aj uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 03. 04. 1950 sp. zn. R II 398/50.
21. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci rozhodol rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 17. októbra 2013 č. k. 15C/78/2011-299 tak, že podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel. Uznesením zo dňa 26. júna 2014 č. k. 9Co/100/2014-371 odvolací súd, rozhodujúc o podaných odvolaniach žalovaného, ako i intervenientov (vedľajších účastníkov na strane žalovaného do 30. 06. 2016) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí vytkol súdu prvej inštancie, že zaujal nesprávny právny názor, pokiaľ uviedol, že ktorýkoľvek z dedičov môže podať žalobu na určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, pričom uložil súdu prvej inštancie povinnosť vysporiadať sa s tým, či okruh strán sporu (účastníkov) zodpovedá § 91 ods. 2 OSP. Rovnako vytkol súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, keď v napadnutom rozhodnutí sa súd nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, jeho myšlienkové postupy neboli dostatočne odôvodnené aj s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, nevysporiadal
sa s výhradami žalovaného k samotnému reštitučnému konaniu, ako aj k vydržaniu. Naviac, súd prvej inštancie vo veci nepoužil rozhodujúce zákonné ustanovenia zákona č. 128/1946 Zb.
22. Podľa § 226 OSP, účinného do 30. 06. 2016, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
23. Podľa § 391 CSP, účinného od 01. 07. 2016, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 24. Záväznosť rozhodnutia súdu je jeho vlastnosť, v dôsledku ktorej má rozsudok účinky, ktoré založiť má. Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí, a to na jednej strane záväznosť precedenčnú alebo judikatórnu [v inej (než prejednávanej) skutkovo a právne obdobnej veci], na druhej strane záväznosť kasačnú alebo inštančnú [v tej istej (priamo prejednávanej) veci]. Základným znakom precedenčnej záväznosti je, že presahuje judikatórne hranice tej - ktorej prejednávanej veci, má všeobecný význam a týka sa bližšie neurčeného okruhu skutkovo a právne obdobných prípadov. Pre precedenčnú záväznosť je typické aj to, že pri nej existuje možnosť súdu nižšej inštancie nepodriadiť sa právnemu názoru vyššej inštancie vtedy, keď - reflektujúc právne závery vyššieho súdu vyslovené v inej právnej veci - náležite v dobrej viere vysvetlí svoj právny odklon, predostrie svoje konkurujúce úvahy a začne s rozhodnutím vyššieho súdu zmysluplný právny dialóg, v rámci ktorého polemizuje s právnymi názormi vyššieho súdu a vysvetlí, prečo svoj právny názor považuje za lepšie zodpovedajúci podstate prejednávanej veci. Účinky kasačnej záväznosti sú výrazne iné. Požiadavky na reflektovanie právneho názoru súdu vyššej inštancie zaujaté v tej istej právnej veci a vyjadrené v jeho zrušujúcom rozhodnutí sú pri následnom rozhodovaní súdu prvej inštancie výrazne prísnejšie, než v prípade precedenčnej (judikatórnej) záväznosti. Pre konanie po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu (prvoinštančného) právnym názorom vysloveným odvolacím súdom. V konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu nemá súd prvej inštancie žiadny priestor pre úvahy, či bude alebo nebude rešpektovať právny názor odvolacieho súdu. Viazanosť súdu nižšej inštancie právnym názorom súdu vyššej inštancie je zároveň vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou. Nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí je preto porušením základného práva strany konania na súdnu a inú právnu ochranu.
25. Organizácia všeobecných súdov je vybudovaná hierarchicky, každý stupeň súdnictva plní jemu zákonom určenú úlohu. Táto organizácia musí garantovať naplnenie základného práva strany civilného konania na súdnu ochranu. Aby sa tak mohlo stať, musí byť systém všeobecných súdov systémom funkčným. Súdy rôznych stupňov sú späté nielen určitými vnútornými organizačnými vzťahmi a ich pravidlami, ale aj požiadavkami vzájomného rešpektu a samozrejmého vnímania autority súdu inštančne vyššieho, lebo len tým môže byť zabezpečená záruka jednoty a funkčnosti celého súdneho systému. Akékoľvek prejavy nerešpektovania týchto pravidiel jednotu systému ako celku narúšajú. Je tiež potrebné zdôrazniť, že úlohou odvolacieho súdu nemôže byť v každom prípade vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, pretože odvolací súd nemôže nahradiť v celom rozsahu činnosť súdu prvej inštancie. Bez existencie povinnosti súdu prvej inštancie rešpektovať právny názor odvolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí by sa narušil účel odvolacieho konania.
26. V zmysle čl. 144 Ústavy SR sudca musí rozhodovať v súlade so zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade so zákonom, potom je povinný rešpektovať aj zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie. Takouto zákonom stanovenou hranicou je aj povinnosť rešpektovať zásah do obsahového rozhodovania zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona
27. Princíp nezávislosti sudcov vyjadrený v čl. 144 ods. 1 Ústavy je len jedným z ústavných princípov, ktorý nemožno chápať absolútne a izolovane od iných ústavných princípov, predovšetkým všeobecných ústavných princípov právneho štátu ako sú zákaz svojvôle, princíp právnej istoty a princíp viazanosti orgánov verejnej moci (vrátane súdov) právom (princíp legality). Princíp viazanosti prvoinštančného súdu právnym názorom odvolacieho súdu je legislatívnym premietnutím práve princípu právnej istoty a zákazu svojvôle do súdneho rozhodovania. Ak by kasačné rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo pre súd prvej inštancie záväzné, potom by oprávnenie odvolacieho súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie nemalo žiadny rozumný zmysel.
28. Po prejednaní danej právnej veci, v dôsledku podaných odvolaní žalovaného a intervenientov, je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie po opätovnom rozhodnutí vo veci a vydaní napadnutého rozsudku, bez existencie akéhokoľvek prípustného dôvodu celkom vedome postupoval v rozpore s 391 CSP (do 30. 06. 2016 § 226 OSP) a úplne svojvoľne nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené jeho predchádzajúce rozhodnutie v danej veci. Súd prvej inštancie, napriek záväznému právnemu názoru odvolacieho súdu, opätovne zaujal nesprávny právny názor k otázke aktívnej legitimácie žalobcov v konaní, napriek tomu, že odvolací súd záväzne vo svojom zrušujúcom rozhodnutí (na ktorom právnom názore naďalej trvá) vyslovil, že v spore o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, treba považovať všetkých účastníkov konania v dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle ustanovenia § 91 ods. 2 OSP. Napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie svojvoľne ustálil, že ktorýkoľvek z dedičov môže podať žalobu o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva. Z hľadiska rozhodovania danej veci je pritom primárnou povinnosťou súdu ustáliť to, či strany sporu sú nositeľmi vecnej legitimácie, ktorá má základ v hmotnom práve. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenamieta. Až po ustálení záveru o existencii vecnej legitimácie na oboch procesných stranách, je možné pristúpiť k vecnému prejednaniu uplatňovaného nároku z hľadiska aplikácie príslušných hmotnoprávnych noriem. Pokiaľ súd prvej inštancie nemá doposiaľ vyriešenú otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov, a to v zmysle záväzného pokynu odvolacieho súdu prezentovaného v jeho skoršom rozhodnutí, bez ustálenia záveru o tom, že aktívna legitimácia žalobcov je daná, je rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej predčasné. Napriek vyššie uvedenému konštatovaniu však súd prvej inštancie svojvoľným postupom a nesprávnym právnym názorom ustálil, že ktorýkoľvek z dedičov môže podať žalobu o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, a to bez akéhokoľvek bližšieho právne relevantného odôvodnenia. Takýto arbitrárny postup súdu prvej inštancie predstavuje závažný zásah do práva strán sporu na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd, uvedomujúc si pritom zákonný zákaz opätovného zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 390 CSP však dospel k záveru, že vzhľadom na tak závažné nedostatky napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, nie je možné podané odvolania prejednať inak, ako tak, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie bude zrušené. Dôvodom tohto postupu odvolacieho súdu bolo jednak neprípustné nereflektovanie a obchádzanie kasačnej záväznosti skoršieho rozhodnutia odvolacieho súdu a takéto nedôvodné nerešpektovanie záväzného právneho názoru odvolacieho súdu je potrebné vnímať ako svojvôľu, s následkom vedúcim k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Rovnako je potrebné ustáliť, že takýmto postupom súdu boli porušené práva strán sporu na spravodlivé súdne konanie a základné práva strán na súdnu a inú právnu ochranu garantované Ústavou SR ako i Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd, ako i porušená zásada záruky jednoty a funkčnosti súdneho systému. Taktiež je potrebné uviesť, že úlohou odvolacieho súdu je rozhodovať o podaných odvolaniach strán, a nie v celom rozsahu nahrádzať konanie pred prvoinštančným súdom v prípade, že tento súd sa v rámci prejednania a rozhodovania veci dopustí takých závažných pochybení a svojvoľných postupov, ktoré nie je z hľadiska prejednania odvolania možné odstrániť, čo podľa názoru odvolacieho súdu v konečnom dôsledku nebolo ani úmyslom ustanovenia § 390 CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie doposiaľ nevysporiadal s tak zásadnou otázkou, ako je otázka aktívnej vecnej legitimácie žalobcov, až po vyriešení ktorej je možné posúdiť dôvodnosť nimi uplatneného nároku, nemožno dospieť k takému záveru, že túto činnosť prvoištančného súdu, napriek už skôr zrušenému rozhodnutiu, by mal v celom rozsahu nahradiť odvolací súd. Podľa názoru odvolacieho súdu, zámerom ustanovenia § 390 CSP nemôže byť taký postup odvolacieho súdu, ktorým by bezvýnimočne naprával nezákonnosť a arbitrárnosť konania a rozhodovania prvoinštančného súdu, ktorý svojim postupom porušil práva strán sporu na spravodlivý proces.
29. Okrem už vyššie uvedeného konštatovania o nerešpektovaní záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v otázke aktívnej legitimácie žalobcov sa súd prvej inštancie dopustil porušenia ustanovenia § 391 CSP (predtým 226 OSP) i vo vzťahu k záväznému pokynu odvolacieho súdu na aplikáciu rozhodujúcich ustanovení zákona č. 128/1946 Zb. Súd prvej inštancie, opätovne, aj v poradí druhom - napadnutom rozhodnutí, tento právny predpis na danú vec neaplikoval, pričom ani nezdôvodnil, prečo takýmto spôsobom nepostupoval. Opätovne je teda potrebné konštatovať len to, čo už odvolací súd vo vzťahu k arbitrárnemu postupu súdu prvej inštancie uviedol vyššie.
30. Z hľadiska preskúmania napadnutého rozhodnutia odvolací súd ďalej udáva, že jeho argumentácia o nepreskúmateľnosti v poradí prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie nachádza opätovne uplatnenie i
vo vzťahu k druhému - napadnutému rozhodnutiu. Znovu je potrebné konštatovať, že odôvodnenie tohto rozhodnutia postráda akékoľvek právne opodstatnené argumentačné tvrdenia, ktoré by dávali odpoveď na to, čo viedlo súd prvej inštancie k prijatiu napadnutého rozhodnutia a zároveň odpoveď na právne a skutkové relevantné otázky nastolené v tomto konaní, i vzhľadom na argumentačné prejavy strán sporu. I napriek tomu, že čo do kvantity je rozhodnutie súdu prvej inštancie rozsiahle, jeho prevažnú väčšinu tvorí nesystematický opis súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, a to v mnohých prípadoch i opakovane, pričom samotnému právnemu zdôvodneniu jeho rozhodnutia súd prvej inštancie venoval len minimálny a nedostatočný priestor, keď v zásade len stroho konštatoval, že žalobcovia ako aktívne vecne legitimované strany sporu, majúce naliehavý právny záujem na požadovanom určení, preukázali základ nároku obsahom spisu Okresného súdu Nitra Nc III 328/47, teda prejednávaná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch, pričom neexistenciu platného zápisu vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov žalobcov v pozemno-knižnej vložke č. 8 k. ú. F. K.-V. odôvodnil tým, že neskoršia všeobecná právna úprava už takémuto zápisu v pozemkovej knihe neprikladala konštitutívny význam pre vznik vlastníckeho práva. Napriek tomu, že nemožno ani polemizovať o právnej náročnosti tejto veci, ako i napriek tomu, že argumentačné prejavy strán sporu, ako i intervenientov v priebehu tohto konania smerovali k povinnosti súdu sa s nimi vo svojom rozhodnutí vysporiadať, súd prvej inštancie vyhotovil rozhodnutie, ktoré je z hľadiska jeho odôvodnenia nepreskúmateľné, zmätočné, absolútne neposkytujúce odpovede na právne relevantné otázky nastolené v tomto konaní. Rovnako je i tu namieste poukázať na svojvoľnosť prístupu súdu prvej inštancie k rozhodovaniu danej veci, keď je namieste i otázka, či sa súd prvej inštancie vôbec oboznámil s obsahom rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 26. 06. 2014, a to vzhľadom na tak závažný svojvoľný postup súdu v tejto veci, ktorý absolútne ignoruje naznačený postup a názor odvolacieho súdu vo všetkých sporných otázkach.
31. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude predovšetkým dôsledne sa oboznámiť s rozhodnutím odvolacieho súdu a v jeho intenciách v danej veci postupovať a rozhodnúť tak, aby bolo možné napadnuté rozhodnutie v odvolacom konaní riadne preskúmať. Záverom odvolací súd udáva, že predmetom jeho prejednania boli i podané odvolania intervenientov, keď ich postavenie v tomto konaní ako vedľajších účastníkov na strane žalovaného sa s účinnosťou od 01. 07. 2016 pretransformovalo na postavenie intervenientov v konaní, so zachovaním právnych účinkov všetkých nimi urobených podaní.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).