Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 358/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Simona MARCINOVÁ, s. r. o., Námestie slobody 13, Michalovce, proti postupu Okresného súdu Michalovce v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a proti postupu Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. takto

r o z h o d o l :

1. Postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne sp. zn. ) a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn. b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Michalovce p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 10 000 eur, ktoré s ú mu p o v i n n é zaplatiť Okresný súd Michalovce v sume 7 500 eur a Krajský súd v Košiciach v sume 2 500 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

5. Okresný súd Michalovce a Krajský súd v Košiciach s ú p o v i n n é nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich spoločne a nerozdielne jeho právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Uznesením č. k. -25 z 18. júna 2026 ústavný súd prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa doručenú mu 11. mája 2026, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. (ďalej len „konania prvej inštancie“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. (ďalej aj „odvolacie konania“, spolu s konaniami prvej inštancie ďalej aj „napadnuté konanie“). Žiada tiež prikázať okresnému súdu v konaní prvej inštancie vedenom pod sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov, priznať primerané finančné zadosťučinenie 15 000 eur (10 000 eur od okresného súdu a 5 000 eur od krajského súdu) a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti, jej príloh a ostatného spisového materiálu vyplýva, že konanie pôvodne začalo 9. januára 2008 podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu [v súdnom konaní pôvodne označený dnes už nadbytočne aj obchodným menom ; (ďalej len „žalobca“)] na okresnom súde proti sťažovateľovi ako žalovanému, domáhajúc sa zaplatenia 8 544,94 eur (pôvodne 257 425 Sk) s príslušenstvom z titulu dodania a osadenia plastových okien, z ktorých zostala suma 7 213,76 eur. Konanie bolo vedené pod sp. zn. . Po podaní odporu, v ktorom sťažovateľ namietal kvalitu vykonaných prác a tvrdil, že odstúpil od zmluvy o dielo aj pre nedodržanie termínu vykonania diela, bola vec zapísaná pod sp. zn. . Sporové strany viackrát avizovali mimosúdnu dohodu, ku ktorej však nedošlo, hoci boli vykonané aj obhliadky na mieste samom a na základe návrhu sťažovateľa aj znalecké dokazovanie (znalecký posudok bol doručený okresnému súdu 12. novembra 2009, pozn.). V priebehu sporu si sťažovateľ 8. júna 2010 uplatnil vzájomnou žalobou zaplatenie 13 813,93 eur z titulu nároku na zníženie ceny v prípade nedodržania dokončenia zákazky; konanie o vzájomnej žalobe ale bolo právoplatne zastavené k 10. máju 2013, pretože sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok.

3. Sťažovateľ, opíšuc chronologický priebeh napadnutých konaní, v podstatnej časti uviedol, že okresný súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. -9 z 10. júla 2012, ktorým zaviazal sťažovateľa ako žalovaného na zaplatenie 1 331,18 eur s 13 % úrokom od 1. marca 2005 a ostatné nároky žalobcu a sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie vedené pod sp. zn. . Rozsudok č. k. -9 z 10. júla 2012 nadobudol právoplatnosť 18. augusta 2012 (odvolanie sťažovateľa bolo uznesením krajského súdu č. k. -323 z 15. januára 2013 odmietnuté ako oneskorene podané, pozn.), čím predmetom sporu zostal nárok žalobcu na zaplatenie 7 213,76 eur. V „novom“ konaní bolo meritórne rozhodnuté rozsudkom č. k. -112 zo 7. novembra 2014, ktorým súd uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi 7 213,76 eur s 13 % úrokom od. 14. januára 2005 a trovy konania 6 516,83 eur.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením č. k. -170 z 28. júna 2016 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že je potrebné vyriešiť platnosť odstúpenia od zmluvy o dielo zo strany sťažovateľa a vysporiadať sa aj so sťažovateľom vznesenou námietkou premlčania. Okresný súd rozhodol ďalším (v celom spore v poradí tretím) rozsudkom č. k. -367 z 26. februára 2020, znova vyhovením žalobe, čo sa týka 7 213,76 eur a príslušenstva od 22. februára 2005. Tento rozsudok sťažovateľ napadol odvolaním a krajský súd uznesením č. k. -426 zo 6. októbra 2022 vrátil vec súdu prvej inštancie ako predčasne predloženú. Okresný súd potom rozhodol o čiastočnom zamietnutí príslušenstva a náhrade trov konania štátu dopĺňacím rozsudkom č. k. -430 zo 7. decembra 2022, ktorý bol opäť napadnutý odvolaním sťažovateľa. Krajský súd druhýkrát vo veci rozhodol znova zrušujúcim uznesením č. k. -459 () z 27. marca 2023 a opätovne vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, majúc za to, že rozsudok nie je náležite odôvodnený a že prvoinštančný súd nie dostatočne rešpektoval jeho pokyny z prvého zrušujúceho rozhodnutia. Okresný súd 20. mája 2026 vo veci sp. zn. vyhlásil v poradí štvrtý rozsudok. I proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie (3. júna 2026, pozn.), ktoré sa v súčasnosti doručuje protistrane.

II. Argumentácia sťažovateľa

4. Sťažovateľ upriamuje pozornosť ústavného súdu na celkovú dĺžku trvania súdneho sporu (18 rokov) a vymedzuje konkrétne obdobia nečinnosti oboch všeobecných súdov konajúcich v jeho veci. Okresnému súdu vytýka najmä neefektívne odročovanie pojednávaní a postup v rozpore s (ďalej aj „“). Osobitne tiež namieta nesprávny postup krajského súdu v odvolacom konaní sp. zn. , ktorý po opakovanom predložení veci zrušujúcim uznesením vrátil vec súdu prvej inštancie, čím postupoval v rozpore s . Napadnuté konanie nie je podľa sťažovateľa právne ani fakticky zložité, včasné rozhodnutie má pre neho význam najmä z hľadiska navyšovania dlžnej sumy (a plynutím času rastie suma úroku z omeškania). Podľa jeho názoru on svojím správaním k dĺžke napadnutého konania neprispel a nečinnosť a nesústredený postup nerešpektujúci zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania podľa neho zakladá vznik zbytočných prieťahov na súdoch oboch inštancií.

III. Vyjadrenie okresného súdu a vyjadrenie krajského súdu

III.1. Vyjadrenie okresného súdu:

5. Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. z 25. mája 2026 rovnako ako sťažovateľ opísal chronologický priebeh celého konania na prvej inštancii, v ktorom bolo prvýkrát rozhodnuté rozsudkom z 10. júla 2012 tak, že žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi 1 331,18 eur s úrokom z omeškania a ostatné nároky žalobcu, ako aj sťažovateľa boli vylúčené na samostatné konanie, ktoré sa následne viedlo pod sp. zn. . Rozsudok v časti o povinnosti zaplatiť 1 331,18 eur nadobudol právoplatnosť 19. augusta 2012. Predmetom konania tak zostali nárok

žalobcu na zaplatenie 7 213,76 eur a vzájomná žaloba sťažovateľa, konanie o ktorej bolo uznesením z 19. apríla 2013 zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Na pojednávaní 7. novembra 2014 bol vyhlásený v poradí druhý rozsudok, ktorým bolo žalobe vyhovené aj vo zvyšnom nároku. Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie 19. januára 2015, spis bol predložený na odvolacie konanie 17. marca 2015 a z odvolacieho súdu sa vrátil 16. septembra 2016 (zrušujúcim uznesením, pozn.). Následne bolo v merite veci rozhodnuté tretím rozsudkom z 26. februára 2020, proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie 31. marca 2020. Spis bol predložený odvolaciemu súdu 25. júna 2020 a vrátil sa 19. októbra 2022 bez meritórneho rozhodnutia, pretože okresný súd opomenul rozhodnúť o trovách konania štátu (a čiastočnom zamietnutí príslušenstva pohľadávky, pozn.). Okresný súd rozhodol dopĺňacím rozsudkom 7. decembra 2022. Aj proti dopĺňaciemu rozsudku sťažovateľ podal odvolanie a po vykonaných procesných úkonoch spojených s odvolaním bol spis 26. júna 2023 predložený opätovne krajskému súdu, ktorý spis vrátil 14. mája 2025 spolu so zrušujúcim uznesením. Odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z 26. februára 2020 v spojení s dopĺňacím rozsudok zo 7. decembra 2022 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Okresný súd vo veci naposledy rozhodol rozsudkom z 20. mája 2026 a jeho písomné vyhotovenie bolo doručené prítomnej právnej zástupkyni žalovaného. 5.1. Okresný súd nepoprel, že konanie na prvej inštancii trvá neprimerane dlho, ide však o náročný spor, keďže do konania o zaplatenie ceny diela vstupovali sťažovateľom namietané vady diela. Poukázal aj na správanie strán sporu, ktoré opakovane prejavili záujem na mimosúdnom urovnaní a z uvedeného dôvodu opakovane žiadali odročiť termíny riadne nariadených pojednávaní. Osobitne žiadal zohľadniť správanie sťažovateľa, ktorý ako žalovaná strana opakovane z rôznych dôvodov žiadal o odročovanie pojednávaní a lehoty určené súdom z jeho strany neboli vo viacerých prípadoch dodržané. Je zrejmé, že sťažovateľ mal počas konania zdravotné problémy, pre ktoré sa opakovane z účasti na pojednávaní ospravedlňoval, avšak nového právneho zástupcu po vypovedaní plnej moci pôvodnému právnemu zástupcovi si zvolil po viac ako dvoch rokoch. K dĺžke konania prispela aj doba, po ktorú sa spis nachádzal na krajskom súde.

III.2. Vyjadrenie krajského súdu:

6. Krajský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. z 21. mája 2026, pripojac stanovisko zákonného sudcu, zdôraznil, že ide o vec náročnú v právnej i skutkovej rovine, ktorá svoju povahou nevykazuje aprobované znaky osobitnej alebo mimoriadnej naliehavosti. Zákonný sudca uviedol, že súdny spis prevzal po vrátení veci v odvolacom konaní (sp. zn. ), keď sa musel vysporiadať s množstvom právnych a skutkových otázok. Ešte predtým krajský súd uznesením sp. zn. z 28. júna 2016 rozsudok okresného súdu zrušil z dôvodu nevysporiadania sa zo všetkými nadnesenými podstatnými otázkami. Časť odôvodnenia rozsudku považoval za nezrozumiteľnú s rovnakými závermi ako predošlé (už raz zrušené) rozhodnutie. Okresný súd sa neriadil pokynmi odvolacieho súdu uvedenými v prvom zrušujúcom uznesení a nevysporiadal sa s otázkou, či sa odstúpenie od zmluvy dostalo do dispozičnej sféry žalobcu. 6.1. Krajský súd pri opätovnom zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie vychádzal z interpretácie podanej ústavným súdom (s odkazom na nález č. k. -30 z 21. decembra 2023), ktorá vzhliada priestor odchýliť sa od zákonného príkazu rozhodnúť vo veci sám v znova predloženej veci tiež v opakovane nedbalom odôvodnení rozhodnutia vydaného v ďalšom konaní.

Úplným prehliadnutím relevantnej argumentácie sťažovateľa ako žalovaného okresný súd fakticky preniesol ťažisko rozhodovania, a to nielen v právnej, ale aj v skutkovej rovine, na odvolacie štádium konania. Tým došlo k narušeniu prirodzeného usporiadania úloh medzi prvoinštančným a odvolacím súdom, ale aj k odopretiu priestoru na riadnu realizáciu procesných oprávnení strán. Keďže odôvodnenie druhého rozsudku okresného súdu vykazovalo znaky odopretia spravodlivosti, krajskému súdu chýbal základný predpoklad v podobe jasného podkladu na rozhodnutie o odvolaní. Preto rozsudok zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a uložil mu povinnosť primárne ujasniť si otázku základu nároku žalobcu, platnosti odstúpenia od zmluvy listom z 28. októbra 2004, jeho doručenia žalobcovi, účinkov odstúpenia, (ne)prevzatia diela s prípadnou výhradou žalovaným, užívanie diela žalovaným a zmeny predmetu diela. Ústavnú sťažnosť považuje za neopodstatnenú.

7. Vo vyjadrení sp. zn. z 23. júna 2026 krajský súd zotrval na svojom pôvodnom vyjadrení s tým, že k veci už nemá čo dodať.

8. Ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné doručovať vyjadrenia súdov sťažovateľovi, keďže údaje v nich uvedené v podstate korešpondujú s jeho tvrdeniami v ústavnej sťažnosti a prílohami, ktoré k nej pripojil, a prípadná replika by vecne nemala potenciál rozhodnutie ústavného súdu zásadne ovplyvniť.

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

9. Pretože na základe podaní účastníkov ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, v danom prípade upustil od jeho nariadenia [ o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)].

10. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia označených práv sťažovateľa podľa a dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutom civilnom konaní trvajúcom takmer osemnásť rokov bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej, ktoré sa má podľa sťažovateľa vyznačovať vznikom zbytočných prieťahov v podobe nečinnosti okresného súdu aj neefektívnej činnosti krajského súdu.

11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (to platí, aj pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote – m. m. , ). K odstráneniu tohto stavu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu () alebo iným zákonom predvídaným spôsobom znamenajúcim nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (napr. , , ).

12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa (rovnako listiny) a práva podľa dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (i) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii) správanie účastníka súdneho konania a (iii) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

13. Konanie o žalobe o zaplatenie ceny zo zmluvy o dielo patrí do bežnej rozhodovacej agendy civilného súdnictva. Sťažovateľov spor je o niečo zložitejší, pretože súd sa musel oboznámiť a vysporiadať s rozsiahlou argumentáciou sporových strán rozptýlenou v početných podaniach, ako aj s viacerými neúspešnými pokusmi o dohodu, ktorým predchádzali obhliadky na mieste samom, čo si tiež vyžadovalo určitý časový priestor. Rozsiahlosť rozporných námietok, s ktorými sa súdy oboch inštancií museli riadne oboznámiť a vysporiadať, prispieva k tomu, že spor sa stáva komplikovanejším, no napriek tomu je neprijateľné, aby v ňom nebolo osemnásť rokov právoplatne rozhodnuté. Na druhej strane v predmetnom spore nešlo o taký spor, ktorý sa z pohľadu judikatúry ESĽP alebo ústavného súdu považuje za spor, ktorý si v ohľade času primeraného na prejednanie vyžaduje osobitnú starostlivosť.

14. Čo sa týka správania sťažovateľa, tento čiastočne prispel k jeho dĺžke opakovanými žiadosťami o odročenie pojednávaní a nedodržiavaní súdom určených lehôt, čo bolo zapríčinené aj jeho zdravotnými problémami. Sťažovateľ tiež v priebehu konania zmenil právneho zástupcu a nového si zvolil až po dvoch rokoch po vypovedaní plnej moci.

IV.1. K postupu okresného súdu:

15. Bez potreby podrobných analýz jednotlivých úkonov v napadnutom konaní v nadväznosti na bod 3 odôvodnenia tohto nálezu je pre ústavný súd podstatné, že okresný súd prvýkrát rozhodol vo veci po štyroch rokoch, čiastočným vylúčením nárokov na samostatné konanie (rozsudok č. k. -9 z 10. júla 2012). Druhý rozsudok č. k. -112 zo 7. novembra 2014 bol na základe odvolania sťažovatelia zrušený krajským súdom a po prvom vrátení veci na ďalšie konanie 16. septembra 2016 sa okresný súd snažil konať, avšak sťažovateľ po vypovedaní plnomocenstva právnej zástupkyni sa pre zdravotné problémy sám nemohol zúčastňovať pojednávaní, ktoré tak boli odročované, a novú plnú moc zaslal súdu až 18. októbra 2018. Okresný súd tretíkrát meritórne rozhodol rozsudkom č. k. -367 z 26. februára 2020, nerozhodol však o celom predmete konania, a preto mu odvolací súd vec vrátil 19. októbra 2022 (po viac ako dvoch rokoch, pozn.) na vydanie dopĺňacieho rozsudku; dopĺňací rozsudok č. k. -430 okresný súd vydal 7. decembra 2022. Obidva tieto rozsudky boli znova krajským súdom zrušené. Spis sa vrátil okresnému súdu 14. mája 2025. Po odpadnutí prekážok účasti na pojednávaní zo strany sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne okresný súd verejne vyhlásil vo veci rozsudok 20. apríla 2026, ktorého písomné vyhotovenie doručil prítomnej právnej zástupkyni sťažovateľa.

16. Už zo samotnej dĺžky vedeného sporu i bez bližšieho pohľadu na časové úseky medzi jednotlivými procesnými úkonmi alebo obdobie, počas ktorého sa súdny spis nenachádzal na okresnom súde (od 17. marca 2015 do 16. septembra 2016, od 25. júna 2020 do 19. októbra 2022 a od 26. júna 2023 do 14. mája 2025), možno vyvodiť, že vo veci konajúci súd prvej inštancie nerešpektoval zásadu rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a spôsobil tak až extrémne prieťahy, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné. Ani sudca, ani predseda súdu sa v spore extrémne presahujúcom dĺžku konania nemôžu vyviniť z porušovania zákonom im uložených povinností.

IV.2. K postupu krajského súdu:

17. Pokiaľ ide o posúdenie postupu krajského súdu, ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti stabilne prezentuje názor, podľa ktorého základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru poskytuje ochranu len vtedy, ak bola ústavná sťažnosť ústavnému súdu doručená v čase, keď porušenie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom, pozn.) trvalo alebo ešte pretrváva. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú [ (, , )], prípadne jej nevyhovie, pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (rozsudky vo veciach Obluk v. Slovensko z 20. 6. 2006, sťažnosť č. 69484/01, body 61 až 65; Mazurek v. Slovensko z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05).

18. V tu prejednávanej veci sa však krajský súd dopustil nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti, keď v takmer extrémne reštančnej veci vrátil vec bez rozhodnutia na vydanie dopĺňacieho rozsudku až po dvoch rokoch, hoci tak mohol a mal urobiť urýchlene, a keď druhýkrát zrušil rozsudok okresného súdu tiež po viac ako dvoch rokoch od dôjdenia dopĺňacieho rozsudku napriek tomu, že dôvody na nerešpektovanie v danom prípade podľa názoru ústavného súdu naplnené neboli. Kategoricky zákonom nastavené procesné parametre nemôže vyvážiť argumentácia odvolacieho súdu, že prvoinštančný súd (v treťom odvolaním napadnutom rozsudku) sa opätovne nevysporiadal s relevantnými argumentmi strán sporu. Takéto tvrdenie v rámci celého pripojeného spisového materiálu neobstojí. K argumentácii krajského súdu uvedenej aj vo vyjadrení sudcu k ústavnej sťažnosti ústavný súd poznamenáva, že po osemnástich rokoch trvania konania, keď skutkový stav veci je už ustálený, resp. musí byť ustálený, nič nebránilo odvolaciemu súdu, aby sa s odvolacími námietkami vysporiadal aj sám.

19. Ústavný súd pri posudzovaní aplikácie odvolacími súdmi z pohľadu ústavnej konformnosti jeho výkladu už opakovane rozhodol, že priamo zo zákonného textu uvedeného ustanovenia vyplýva, že je formulované kategoricky a ukladá odvolaciemu súdu v ňom uloženú povinnosť splniť vždy, ak sú naplnené predpoklady v ňom obsiahnuté. Aj pre odvolací súd platí, že je povinný konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z hľadiska systematiky ide o ustanovenie špeciálne vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim iné spôsoby rozhodovania o odvolaní (vrátane ). Ako je už známe zo skoršej rozhodovacej praxe ústavného súdu, pri splnení predpokladov na aplikáciu je daná zákonná povinnosť odvolacieho súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah sa od neho odkloniť (napr. , , , , ). Ak aj v ostatnom čase ústavný súd pripustil výnimky z tohto zákonného imperatívu, išlo o špecifické procesné situácie (, ), ktoré však na podstate

nič nemenia a ani neotvárajú priestor na jeho nerešpektovanie (, ).

20. Bez ohľadu na nie celkom priliehavé odvolávanie sa krajského súdu na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. (bod 20 druhého zrušujúceho uznesenia), opomenutie, resp. nerešpektovanie príkazu vyplývajúceho z , ústavný súd vyhodnocuje nekompromisne ako procesný exces, s ktorým v príčinnej súvislosti konštatuje porušenie základných práv podľa , resp. , ako aj práva podľa dohovoru (, , , ). Na uvedenom názore zotrval aj vo svojich recentných rozhodnutiach (pozri k tomu napr. , či ).

21. Vychádzajúc z pripojeného spisového materiálu, možno konštatovať, že nebola splnená ani jedna z podmienok, ktoré by odvolaciemu súdu umožňovali opätovné zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorého rozhodnutie v danej veci nevykazovalo také závažné nedostatky, že by nebolo možné ho preskúmať, ani z neho nevyplýva, že by sa okresný súd v rozpore s nijak nevysporiadal so skorším zrušujúcim rozhodnutím krajského súdu a vo svojej podstate opakoval rovnaké odôvodnenie a závery alebo inak úplne ignoroval svoje právomoci súdu prvej inštancie, tak ako vyplývajú z príslušných zákonných ustanovení. Ústavný súd za zásadné pochybenie krajského súdu v napadnutom konaní považuje skutočnosť, že pri ostatnom rozhodovaní vo veci nepostupoval v zmysle a sám nerozhodol v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení , a že v dôsledku uvedeného nebol dosiahnutý účel zakotvený v , ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale, naopak, priebeh konania sa pri rozhodovaní o uplatnenom nároku opätovne spomalil. Ústavný súd považuje, a to najmä z dôvodu reštancie veci ako aj s ohľadom na jej skutkové okolnosti, opätovné vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie za vyhýbanie sa vydaniu konečného rozhodnutia vo veci v rozpore s .

IV.3. Závery ústavného súdu:

22. Zohľadniac opakujúce sa obdobia dlhšej nečinnosti súdu prvej inštancie a najmä neefektívnosť v jeho postupe a tiež nečinnosť a neefektívnosť v postupe krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn , ktoré spôsobili, že vec sťažovateľa nie je ani po takmer osemnástich rokoch od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu právoplatne skončená, ústavný súd uzatvára, že postupom okresného súdu v prvoinštančnom konaní, ako i postupom krajského súdu v dvoch už označených odvolacích konaniach došlo k vzniku zbytočných prieťahov, a tým i k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , ako aj jeho práva podľa dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu). Vo vzťahu k napadnutému odvolaciemu konaniu vedenému pod sp. zn. ústavnej sťažnosti nevyhovel z dôvodov uvedených v bode 18 odôvodnenia tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).

23. Vzhľadom na nie dostatočne efektívny postup súdov v danom spore ústavný súd považuje za potrebné dať opakovane do pozornosti, a to nielen okresnému súdu a krajskému súdu, že základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou

o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala z príslušných ustanovení (predovšetkým , , a ), ktorý bol platný a účinný do 30. júna 2016, a v súčasnosti je implikovaná v účinného od 1. júla 2016. Dôsledné využitie tohto základného článku ako aj jeho ďalších inštitútov civilného sporového procesu vrátane prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a sudcovskej prospektívnej koncentrácie konania ( až , a druhá veta ), slúži princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania a ich účelom a zmyslom je zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Tieto prostriedky zároveň limitujú aj navrhovanie dôkazov počas súdneho sporu s prihliadnutím na aktivitu strán, ktorých cieľom by malo byť rýchle a hospodárne vyriešenie ich vzájomného sporu. Zodpovednosť za výsledok sporu patrí sporovým stranám, ktoré majú v spore preukázať vysokú mieru procesnej aktivity a svoje skutkové tvrdenia dokázať. Civilné sporové konanie osobitne po 1. júli 2016 je konaním dôkazným, ovládaným tzv. prejednacím princípom (princípom formálnej pravdy). V takomto type konania sú sporové strany povinné substancovať svoje skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy v jednotlivých procesných úkonoch (povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť). Procesná aktivita má mať na zreteli najmä časové kritérium, a to včasnosť, ktorú posudzuje podľa vlastnej úvahy konajúci súd (osobitne s dôrazom na naplnenie požiadavky hospodárnosti a rýchlosti vedenia súdneho sporu).

V. Príkaz konať a primerané finančné zadosťučinenie

24. V čase rozhodovania ústavného súdu napadnuté konanie nie je právoplatne skončené, a preto ústavný súd v súlade s a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

25. Sťažovateľ sa domáhal aj primeraného finančného zadosťučinenia spolu 15 000 eur. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je okrem dovŕšenia ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (), zároveň aj zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených , resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, nie získanie iného majetkového prospechu. Vzhľadom na dosiaľ právoplatne neukončené konanie začaté v roku 2008, na konštatovanú nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu i krajského súdu, zohľadňujúc predmet konania, čiastočnú spoluzodpovednosť sťažovateľa za vzniknuté prieťahy, keď väčšina nariadených pojednávaní sa neuskutočnila práve z dôvodov na strane sťažovateľa, s prihliadnutím na čiastočnú existenciu objektívnych prekážok zabraňujúcich súdu vo veci konať (najmä zdravotný stav sťažovateľa), ako aj prvky skutkovej zložitosti veci v konaní, ústavný súd podľa a priznal primerané finančné zadosťučinenie 7 500 eur od okresného súdu a 2 500 eur od krajského súdu (bod 3 a 4 výrokovej časti nálezu), spolu sumu 10 000 eur, ktorú považuje za adekvátnu sťažovateľom tvrdenej právnej neistote, ktorú nijak osobitne ani neodôvodnil resp. odôvodnil ju iba citovaním rozhodnutí ústavného súdu.

26. Ústavný súd k čiastočnému nevyhoveniu ústavnej sťažnosti v časti požadovaného finančného zadosťučinenia poznamenáva, že zo samotnej ústavnej sťažnosti ani z obsahu spisového materiálu nie je zrejmé, či sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy predsedovi súdu a či počas doterajšieho trvania konania postup súdov urgoval alebo sa oň inak zaujímal. Tým sa javí, že sám sťažovateľ nepostupoval v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ [t. j. „práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým)]“, ktoré samozrejme dopĺňa výsostnú povinnosť súdu konať tak, aby sa čo najskôr odstránila právna neistota toho, kto sa na naň obrátil. Sporová strana, ktorej prioritne ide o čo najrýchlejšie rozhodnutie v jej veci, rozhodne nemá byť len pasívnym pozorovateľom postupu v jej veci konajúcich súdov, najmä ak poukazuje na význam sporu pre svoju osobu. Pokiaľ samotný sťažovateľ „pozabudol“ na osud sporu, nemožno napriek rozhodne neprimeranej celkovej dĺžke konania považovať všeobecný súd za výlučný subjekt, ktorý nesie za vzniknutú situáciu zodpovednosť.

VI. Trovy konania

27. Sťažovateľ, resp. jeho právna zástupkyňa si náhradu trov konania síce uplatnili ale nevyčíslili, a preto ústavný súd postupoval podľa obsahu súdneho spisu ( zákona o ústavnom súdu v spojení s a nasl. ) a sťažovateľovi priznal ( ) náhradu trov právneho zastúpenia (bod 5 výroku tohto nálezu) podľa , , a , a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2026 (prevzatie, príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti) v sume dvakrát 396,50 eur a režijný paušál dvakrát 15,86 eur, zvýšenú o daň z pridanej hodnoty (sadzba dane vo výške 23 %), pretože právna zástupkyňa je podľa dostupných zdrojov platiteľom tejto nepriamej dane.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2026

Miroslav Duriš predseda senátu