Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 497/2025

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ladislava Duditša a sudcov Libora Duľu a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného SIGNUM legal s. r. o., Gaštanová 15, Bratislava, proti postupu a rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -935 z 26. marca 2025 (v jeho výroku II) takto

r o z h o d o l :

1. Postupom Krajského súdu v Bratislave a výrokom II jeho rozsudku č. k. -935 z 26. marca 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a podľa Listiny základných práv a slobôd, základné právo podľa , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa Charty základných práv Európskej únie.

2. Výrok II rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -935 z 26. marca 2025 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 423,74 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 29. júla 2025 a prijatou na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k. -11 z 30. septembra 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a podľa Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -935 z 26. marca 2025 (v jeho výroku II) (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a domáha sa priznania náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou podanou 8. marca 2016 na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáha proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) náhrady škody a nemajetkovej ujmy 384 710,12 eur s príslušenstvom.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -362 zo 16. januára 2019 (v poradí prvý rozsudok prvoinštančného súdu) žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Krajský súd ako súd odvolací tento rozsudok okresného súdu zrušil svojím uznesením č. k. -435 z 28. februára 2020 a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Po vrátení veci následne Mestský súd Bratislava IV (ďalej len „mestský súd“) rozsudkom č. k. -843 z 8. decembra 2023 (v poradí druhý rozsudok prvoinštančného súdu) rozhodol, že výrokom I uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi z titulu náhrady škody 3 736,66 eur s 5,05 % úrokom z omeškania od 16. decembra 2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy 5 000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom č. III vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom IV rozhodol, že žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

5. O podanom odvolaní proti v poradí druhému rozsudku prvoinštančného súdu vydanému mestským súdom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom. V jeho výroku I potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa priznania sťažovateľovi náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia 3 736,66 eur s 5,05 % úrokom z omeškania od 16. decembra 2015 do zaplatenia (I. výrok) a v napadnutej zamietajúcej časti (III. výrok) v rozsahu presahujúcom tento sťažovateľovi priznaný nárok, ako aj v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy 5 000 eur (II. výrok) a v napadnutej zamietajúcej časti (III. výrok) nad rozsah tejto priznanej sumy nemajetkovej ujmy, ako aj v ostatných nepriznaných nárokoch sťažovateľa z titulu nezákonného rozhodnutia. Zároveň však výrokom II (ktorý namieta sťažovateľ, pozn.) rozhodol, že v ostatnej napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa nárokov sťažovateľa z titulu rozhodnutia o väzbe, ako aj v trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje (druhýkrát, pozn.) a vec mu vracia (druhýkrát, pozn.) na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II.

Argumentácia sťažovateľa

6. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku a postupu krajského súdu namieta, že odvolací súd (vo výroku II napadnutého rozsudku) porušil (ďalej aj „“), v ktorom je kogentným spôsobom vyjadrená tzv. zásada jedenkrát a dosť, keď druhýkrát

vrátil vec prvoinštančnému súdu na opätovné rozhodnutie. Zastáva názor, že v jeho prípade boli splnené všetky podmienky na postup podľa . Namieta, že krajský súd neuplatnenie v jeho veci nijak neodôvodnil. Poukázal na to, že vo svojom odvolaní vyslovene navrhoval, aby krajský súd v odvolaním napadnutej časti v poradí druhý rozsudok prvoinštančného súdu zmenil a sám vo veci rozhodol.

III.

Vyjadrenie krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa

III.1. Vyjadrenie krajského súdu:

7. Krajský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprV/301/2025 doručenom ústavnému súdu 31. októbra 2025 po zhrnutí konania v podstatnom uviedol, že postupoval podľa a odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa priznania sťažovateľovi náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia (I. výrok) a v napadnutej zamietajúcej časti (III. výrok) v rozsahu presahujúcom tento sťažovateľovi priznaný nárok, ako aj v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy (II. výrok) a v napadnutej zamietajúcej časti (III. výrok) nad rozsah tejto priznanej sumy nemajetkovej ujmy, ako aj v ostatných nepriznaných nárokoch sťažovateľa z titulu nezákonného rozhodnutia potvrdil. Argumentoval, že tak rozhodol o novom rozhodnutí súdu prvej inštancie po tom, ako jeho predchádzajúci rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a v tomto rozhodnutí sa už aj riadil právnym názorom odvolacieho súdu. Avšak v ostatnej napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa nárokov sťažovateľa z titulu rozhodnutia o väzbe (ako aj v časti trov konania) nešlo o nové rozhodnutie prvoinštančného súdu. Uviedol, že mestský súd tu opätovne vyhodnotil obranu žalovaného, že sťažovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody spôsobenej mu rozhodnutím o väzbe, pretože si ju zavinil sám, za dôvodnú [podľa názoru prvoinštančného súdu si sťažovateľ väzbu zavinil sám tým, že svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby, že bude pokračovať v trestnej činnosti, pretože súd rozhodol o jeho väzbe podľa ]. Súd prvej inštancie preto všetky nároky sťažovateľa na náhradu škody a nemajetkovú ujmu v dôsledku väzby zamietol. Prvoinštančný súd v tejto zamietajúcej časti, zrušenej odvolacím súdom, zamietol nárok sťažovateľa z titulu väzby už v jeho základe, nezaoberajúc sa skúmaním opodstatnenosti výšky uplatneného nároku. Preto na záver uviedol, že po formálnej stránke je rozsudok prvoinštančného súdu novým rozhodnutím, no po obsahovej stránke novým v odvolacím súdom zrušujúcej časti nie je. Preto odvolací súd, nestotožniac sa s týmto názorom súdu prvej inštancie, nemajúcim podklad na preskúmanie priznanej výšky a vzhľadom na zabezpečenie dvojinštančnosti konania práve v záujme ochrany práv sporových strán len v tejto časti rozsudok (okrem potvrdenia prevažnej časti rozsudku súdu prvej inštancie) zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

III.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:

8. Ústavný súd upovedomil žalovaného Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako zúčastnenú osobu o podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľa [ o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“)] a umožnil jej vyjadriť sa k nej. Zúčastnená osoba v lehote stanovenej ústavným súdom stanovisko nezaslala.

III.3. Replika sťažovateľa:

9. Sťažovateľ sa na výzvu ústavného súdu zo 6. novembra 2025 k stanovisku krajského súdu vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu 14. novembra 2025, v ktorom uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením krajského súdu. Poukázal na , podľa ktorého odvolací súd zruší rozhodnutie prvoinštančného súdu, len ak súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti uviedol, že odvolacie konanie je ovplyvnené princípom limitovaných možností zrušenia rozhodnutia prvoinštančného súdu. Podporil to tvrdením z dôvodovej správy k , že rozhodnutie o zrušení má byť reštriktívnou výnimkou, ktorá prichádza do úvahy len v taxatívne vymedzených prípadoch. Dodal, že dôvodom obmedzenia zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom iba na nevyhnutnú mieru je naplnenie požiadavky rešpektovania práva na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Preto podľa sťažovateľa vôbec nie je možné hovoriť o vyvažovaní práv, ako to vo vyjadrení tvrdí odvolací súd. Úprava obsiahnutá v výslovne hovorí o zrušení rozhodnutia prvoinštančného súdu len v prípade, ak nedostatok nie je možné napraviť v odvolacom konaní, čo však nebol prípad sťažovateľa. Je toho názoru, že krajský súd bol pri rozhodovaní o v poradí druhom odvolaní dostatočne oboznámený so stavom veci, a preto mu nič nebránilo v konaní rozhodnúť. Doplnil, že aj odvolací súd je oprávnený, ak to považuje za potrebné, vykonať sám dokazovanie, ak tak neurobil súd prvej inštancie. Túto možnosť však v jeho veci krajský súd nevyužil. Zároveň s poukazom na argumentoval, že toto ustanovenie nedáva odvolaciemu súdu žiadny priestor na akékoľvek uváženie ani na vyvažovanie či proporcionalitu. S poukazom na judikatúru ústavného súdu odmietol aj tvrdenia krajského súdu, že jeho postupom malo dôjsť k zachovaniu dvojinštančnosti súdneho konania.

IV.

Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

10. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, pretože na základe obsahu ústavnej sťažnosti, krajským súdom predloženého spisu a podaní účastníkov konania je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci ( ).

11. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa listiny, základného práva podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva podľa charty postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom. Sťažnostná argumentácia uplatnená v ústavnej sťažnosti sa týka porušenia príkazu vyplývajúceho z zo strany krajského súdu, ktorý napadnutým rozsudkom (v jeho výroku II) nerozhodol o (v poradí druhom odvolaní) sporových stranách sám, ale zrušil aj v poradí druhé meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.

12. Ústavný súd zdôrazňuje svoju všeobecne známu a ustálenú judikatúru, podľa ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava ().

13. Vo väzbe na sťažnostné námietky ústavný súd poukazuje na jednoznačnú a konštantnú líniu svojej rozhodovacej činnosti týkajúcu sa nerešpektovania .

14. Podľa odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak

a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a

b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

15. Ustanovenie ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, podľa ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie ().

16. Ústavný súd pri posudzovaní aplikácie odvolacími súdmi z pohľadu ústavnej konformnosti jeho výkladu už opakovane rozhodol, že priamo zo zákonného textu vyplýva, že je formulované kategoricky a ukladá odvolaciemu súdu v ňom uloženú povinnosť splniť vždy, ak sú naplnené predpoklady v ňom obsiahnuté. Aj pre odvolací súd platí, že je povinný konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z hľadiska systematiky ide o ustanovenie špeciálne vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim iné spôsoby rozhodovania o odvolaní (vrátane ). Ako už zo skoršej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, pri splnení predpokladov na aplikáciu je daná zákonná povinnosť odvolacieho súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť (napr. , , , , ). Ak aj v ostatnom čase ústavný súd pripustil výnimky z tohto zákonného imperatívu, išlo o špecifické procesné situácie (, ), ktoré však na podstate nič nemenia a ani neotvárajú priestor na jeho nerešpektovanie ().

17. Ustanovenie bolo do civilného procesného práva zaradené s cieľom dosiahnutia zvýšenia rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a skrátenia celkovej dĺžky súdneho konania (tzv. zásada jedenkrát a dosť). Dané ustanovenie ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, teda ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie (, ).

18. Opomenutie, resp. nerešpektovanie príkazu vyplývajúceho z ústavný súd vyhodnocuje nekompromisne ako procesný exces, s ktorým v príčinnej súvislosti konštatuje porušenie základných práv podľa , resp. , ako aj práva podľa dohovoru (, , , ). Na uvedenom názore zotrval aj vo svojich recentných rozhodnutiach (, ).

19. Krajský súd v prejednávanej veci nerešpektoval , keď napriek jeho kogentnému zneniu napadnutým rozsudkom opätovne zrušil v poradí druhý rozsudok prvoinštančného súdu a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Opätovné zrušenie prvoinštančného rozsudku sa snažil odôvodniť tým, že sa nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu v otázke, že si sťažovateľ sám zavinil väzbu. Poukázal na to, že v danom prípade bolo pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu potrebné vykonať (doplniť) ďalšie dokazovanie, na základe ktorého by sa preukázalo konkrétne konanie sťažovateľa, ktoré by preukázalo, že tento mal vinu na uvalení väzby. Takéto odôvodnenie však z hľadiska ústavnej udržateľnosti neobstojí. Je totiž zrejmé, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, došlo teda k splneniu podmienky podľa . Kategoricky zákonom nastavené procesné parametre zároveň nemôže vyvážiť ani argumentácia odvolacieho súdu, že prvoinštančný súd (v druhom odvolaním napadnutom rozsudku) opätovne vyhodnotil obranu žalovaného, že sťažovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody spôsobenej mu rozhodnutím o väzbe, pretože si ju zavinil sám, za dôvodnú a že nešlo o nové rozhodnutie prvoinštančného súdu. K takejto obrane krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že termín „nové rozhodnutie“ použitý v je potrebné rozumieť a interpretovať v kontexte a . To znamená, že ako „nové rozhodnutie“ sa legálne označuje v poradí ďalšie rozhodnutie po predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu, a nie ako to mylne interpretuje krajský súd, rozhodnutie s novými alebo inými dôvodmi, než na ktorých bolo založené v poradí prvé (zrušené) rozhodnutie súdu prvej inštancie.

20. Ústavný súd k tomu uvádza, že odvolacie konanie je založené na princípe neúplnej apelácie a procesné normy dovoľujú aj odvolaciemu súdu vykonať alebo zopakovať dokazovanie, a tak si zadovážiť úplný skutkový podklad na svoje rozhodnutie ( ). Nedostatky právneho posúdenia môže sám odvolací súd odstrániť vlastným právnym posúdením s prípadným použitím postupu podľa (). Na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania musí odvolací súd nariadiť odvolacie pojednávanie. Inými slovami, pre vzťah k teda platí, že odvolací súd musí sám napraviť prípadné chyby, ktorých sa ešte prvoinštančný súd v skutkových zisteniach a úvahách alebo nesprávnosti právneho vyhodnotenia dopustil ().

21. Pokiaľ krajský súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti argumentoval zachovaním zásady dvojinštančnosti konania, ústavný súd opakuje, že táto zásada nie je v formulovaná ako zásada aplikovaná bez ohľadu na všetky okolnosti veci. Navyše, z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, pri ktorých táto požiadavka vyplýva z protokolu č. 7 k dohovoru. Ani dohovoru samotné právo na odvolanie na súd vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982, Feldbrugge proti Holandsku

z 29. 5. 1986), nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania (, , , ).

22. Ústavný súd tak uzatvára, že napadnutý rozsudok (v jeho napadnutom zrušujúcom výroku II), ktorý nerešpektoval , predstavuje ústavne neakceptovateľný zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, keďže koliduje s jeho obsahom v záruke postupu podľa platnej a účinnej procesnej normy. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa (a podľa listiny), tiež jeho základného práva podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva podľa charty napadnutým rozsudkom v jeho (zrušujúcom) výroku II (bod 1 výroku nálezu).

23. Na tomto základe ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutej časti (výrok II) rozsudku a vrátenie veci krajskému súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel (bod 2 výroku nálezu). Krajský súd je v ďalšom konaní vo veci podľa viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze, pričom jeho úlohou bude postupovať v ďalšom priebehu odvolacieho konania tak, že vo veci sám rozhodne ( ).

V.

Trovy konania

24. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 1 423,74 eur (bod 3 výroku nálezu).

25. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [(ďalej len „“); , , ]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2025 je 371 eur a hodnota režijného paušálu je 14,84 eur. Sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2025 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a repliky k vyjadreniu krajského súdu). Priznanú odmenu ústavný súd zvýšil o 23 % daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), t. j. o sumu 266,22 eur, pretože právny zástupca sťažovateľa je platiteľom DPH ( ).

26. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ) označeného v záhlaví nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2025

Ladislav Duditš predseda senátu