Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 50/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

Ing. JUDr. Bohumila Husťáka, súdneho exekútora, Žriedlová 3, Košice, IČO 17072735,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hopferova, s. r. o., Bajzova 2, Košice, v mene ktorej

koná JUDr. Martina Hopferová, advokátka, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a 4, a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. a výrokom III jeho uznesenia

sp. zn. z 2. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa Ing. JUDr. Bohumila Husťáka o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť Ing. JUDr. Bohumila Husťáka, súdneho

exekútora, Žriedlová 3, Košice, IČO 17072735 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 4,

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a výrokom III jeho uznesenia sp. zn.

z 2. novembra 2018 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

2. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že ako súdnemu exekútorovi mu bolo

9. augusta 2012 vydané poverenie na vykonanie exekúcie č. 5803/135015, predmetom

ktorej bolo vymoženie pohľadávky vo výške 769,40 eur s príslušenstvom oprávneného

EX CREDIT s. r. o. Oprávnený doručil 31. júla 2013 okresnému súdu návrh na zmenu

súdneho exekútora a žiadal, aby namiesto pôvodne povereného súdneho exekútora, t. j.

sťažovateľa, poveril okresný súd vykonaním exekúcie sp. zn. Ex 783/2012 súdneho

exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 8. augusta 2013 návrhu

oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a zároveň poveril nového súdneho exekútora

vykonaním predmetnej exekúcie. Sťažovateľ predložil okresnému súdu 25. novembra 2013

vyčíslenie svojich exekučných trov vo výške 95,86 eur.

3. Okresný súd vydal 2. novembra 2018 uznesenie sp. zn. ,

Ex 783/2012, ktorým rozhodol o zastavení exekúcie (výrok I), o povinnosti oprávneného

nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, PhD., trovy exekúcie (výrok II)

a o tom, že pôvodne poverenému exekútorovi, t. j. sťažovateľovi, náhradu trov exekúcie

nepriznáva (výrok III). Svoje rozhodnutie vo vzťahu k výroku III okresný súd odôvodnil

s odkazom na

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), v zmysle

ktorého patria trovy pôvodnému súdnemu exekútorovi len v rozsahu, v akom boli plnenia

vymožené alebo prijaté z majetku povinného do rozhodnutia o zmene exekútora. Keďže

pôvodne poverený exekútor nevymohol žiadnu čiastku z majetku povinného, ktorý

je predmetom exekúcie, neprináležia mu žiadne trovy exekúcie.

4. S posúdením veci okresným súdom sa sťažovateľ nemôže stotožniť a vyjadril svoj

názor, že v tomto prípade bolo potrebné aplikovať § 44 ods. 11 Exekučného poriadku

účinného do 31. marca 2017. Odkazuje aj na § 243j Exekučného poriadku, ktorý dáva súdu

možnosť aplikovať dôvody hodné osobitného zreteľa, a teda možnosť rozhodnúť, že ak

exekútor poruší svoje povinnosti v exekúcii, ktorá sa zastavila, nemá nárok na náhradu trov

exekúcie. Sťažovateľ však uvádza, že sa nedopustil žiadneho pochybenia, k zmene

exekútora došlo bez jeho zavinenia na návrh oprávneného. Pri rozhodovaní o náhrade trov

exekúcie okresný súd podľa sťažovateľa nepostupoval v zmysle zákonných ustanovení,

a preto došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.

5. Sťažovateľ tiež uvádza, že si je vedomý toho, že „Ústavný súd môže považovať

trovy exekúcie súdneho exekútora, ktorých priznanie je predmetom tejto sťažnosti

za bagateľný nárok. Je však potrebné poukázať na skutočnosť, že ten istý oprávnený podal

návrh na zmenu exekútora vo svojich spisoch v počte cca 4.000. Takáto rozhodovacia

činnosť exekučného súdu, ktorá je v priamom rozpore s Exekučným poriadkom, pokiaľ

sa bude opakovať v 4.000 spisoch už bude predstavovať zásadný zásah do majetkovej sféry

sťažovateľa. Sťažovateľ sa domnieva, že sa jedná o cielené konanie oprávneného, ktorý

súdneho exekútora na jeho náklady nechal urobiť všetky lustrácie majetku povinných

a následne navrhol zmenu exekútora na s ním spriaznený subjekt, u ktorého bez toho, aby

na to vynaložil náklady (nakoľko tento už lustrácie robiť nemusel), dal exekúciu zastaviť.

Vynaložené náklady pritom pôvodnému súdnemu exekútorovi nikto nenahradí. Sťažovateľ

si dovoľuje uviesť, že podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 nebola

zmena exekútora sankciou za jeho pochybenie, ale dispozitívnym rozhodnutím oprávneného,

ktorý svoje rozhodnutie zmeniť exekútora nemusel nijako odôvodniť. Nie je teda žiaduce,

aby za týchto okolností pôvodný súdny exekútor (pokiaľ konal, ale napriek tomu nemohol

pohľadávku vymôcť) znášal finančné náklady takéhoto rozhodnutia oprávneného.“.

6. Sťažovateľ tiež poukázal aj na tú skutočnosť, že návrh na zmenu exekútora bol

okresnému súdu doručený 31. júla 2013 a sťažovateľ ako súdny exekútor predložil

okresnému súdu vyčíslenie svojich exekučných trov vo výške 95,86 eur 25. novembra 2013.

Okresný súd však rozhodol o trovách exekúcie po 6 rokoch, keď sa medzičasom zmenila

právna úprava, za čo však sťažovateľ nemôže prebrať zodpovednosť.

7. Sťažovateľ zároveň argumentuje, že postupom okresného súdu, keď o náhrade trov

exekúcie rozhodoval priamo sudca, a nie vyšší súdny úradník, došlo k porušeniu zásady

dvojinštančnosti ako základnej zásady civilného procesu, a poukazuje pritom na právnu

úpravu, v zmysle ktorej vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu

v exekučnom konaní okrem schválenia príklepu. Potreba konania vyššieho súdneho

úradníka je zvýraznená v exekučnom konaní tým, že nie proti všetkým rozhodnutiam

v exekučnom konaní zákon pripúšťa podanie odvolania tak, ako je to v tomto prípade,

pričom proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, ktoré sa doručuje, je vždy prípustná

sťažnosť.

8. S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo vlastniť majetok podľa a ods. 4 Slovenskej

republiky a čl. I Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd výrokom č. III uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa 02.1 1.2018

pod sp. zn. a postupom Okresného súdu Košice II v konaní

, porušené boli.

2. Výrok č. III uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa 02.1 1.2018 pod sp. zn.

35 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvej

inštancie.

3. Okresný súd Košice II j e povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 63,36E na účet právnej zástupkyne sťažovateľa Advokátskej kancelárie

Hopferova s.r.o., so sídlom Bajzova 2, 040 01 Košice vedený v Tatra Banka, a. s., č. ú.:

2925912836/1100, IBAN: SKI8 1 100 0000 0029 2591 2836, BIC SWIFT kód: TATRSKBX,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Relevantné ustanovenia právnych prepisov

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

13. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

17. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až § 243k

neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa

predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa

§ 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných

po 1. apríli 2017.

18. Podľa § 243k Exekučného poriadku ak došlo k zmene exekútora alebo

k vylúčeniu exekútora v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017, patria

exekútorovi trovy v rozsahu, v akom boli plnenia vymožené alebo prijaté z majetku

povinného do rozhodnutia o zmene exekútora alebo o vylúčení exekútora použité

na uspokojenie nárokov exekútora v súlade s § 60 v znení účinnom od 1. apríla 2017 alebo

podľa § 127, § 128 a § 164 ods. 1 v znení účinnom do 31. marca 2017.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

19. Podstatou sťažovateľovej ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že postupom

a napadnutým uznesením okresného súdu vo výroku III, ktorým neboli sťažovateľovi ako

pôvodne poverenému súdnemu exekútorovi priznané trovy exekúcie, došlo k porušeniu ním

označených práv. Sťažovateľ namieta, že okresný súd neaplikoval na jeho vec správnu

právnu úpravu, že rozhodol o jeho nároku na náhradu trov po uplynutí šiestich rokov

a výraznej zmene právnej úpravy, ako aj to, že o jeho nároku na náhradu trov konania

nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale priamo sudca, čím došlo k porušeniu princípu

dvojinštančnosti konania.

20. Ústavný súd považuje za potrebné sa najskôr vyjadriť k argumentácii

sťažovateľa, v ktorej zdôrazňuje dôvodnosť svojej ústavnej sťažnosti napriek

tzv. bagateľnosti svojho nároku na náhradu trov exekučného konania, ktorý bol v konaní

pred okresným súdom uplatnený vo výške 95,86 eur.

S prihliadnutím na súčasný postoj prezentovaný Európskym súdom pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) v kontexte rozhodovacej činnosti ústavného súdu o tzv. bagateľných

veciach je analogická aplikácia abstraktnej konštrukcie ratione valoris aplikovateľnej

primárne v konaní o dovolaní aj v konaní o ústavnej sťažnosti bez toho, aby sa ústavný súd

zaoberal jednotlivými námietkami uvedenými v ústavnej sťažnosti, spochybniteľná.

Ústavný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť aj na rozhodnutie ESĽP vo veci

Kľačanová proti Slovenskej republike a na závery v tomto rozhodnutí citované, podľa

ktorých požiadavka, aby bol „prípad“ náležite preskúmaný vnútroštátnym súdom v zmysle

čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru nie je splnená, pokiaľ ústavný súd okrem abstraktnej

konštrukcie tzv. bagateľných vecí nezoberie do úvahy argumenty sťažovateľa, ktorými

odôvodňuje porušenie príslušného článku dohovoru (k tomu pozri rozhodnutie ESĽP

vo veci Kľačanová proti Slovenskej republiky, č. 8394/13, rozsudok z 27. 11. 2018, § 30 –

§ 32). Z uvedeného dôvodu tzv. bagateľnosť veci (predmetu konania) nemôže byť jediným

a nosným dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti ().

21. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním ústavnej sťažnosti považuje

za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

22. Sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti označil ako porušený .

Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti, z toho, ako citoval ustanovenia základných práv, ktoré

mali byť porušené, ako aj z argumentácie sťažovateľa, v ktorej namieta arbitrárnosť,

svojvoľnosť a nesprávnu aplikáciu právnej normy v postupe a namietanom uznesení

okresného súdu, ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa . Vo vzťahu k a

dohovoru už ústavný súd uviedol, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

23. Ústavný súd preskúmal sťažovateľom napadnuté uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 2. novembra 2018, ktorým mu okresný súd ako pôvodne

poverenému exekútorovi vo výroku III nepriznal náhradu trov exekúcie. Okresný súd

v namietanom uznesení uviedol, že novelou, t. j. , ktorým sa mení

a dopĺňa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,

účinnou od 1. apríla 2017 došlo k pomerne rozsiahlej zmene Exekučného poriadku.

Podľa prechodných ustanovení prijatých v súvislosti s touto novelou sa v zásade exekučné

konania začaté do 31. marca 2017 (t. j. oprávnený doručil súdnemu exekútorovi návrh

na vykonanie exekúcie do 31. marca 2017) dokončia podľa právnych predpisov platných

a účinných do 31. marca 2017, ak tento zákon v § 243i až § 243k neustanovuje inak (§ 243h

Exekučného poriadku). Ustanovenia § 243i až § 243k Exekučného poriadku tak predstavujú

výnimku z generálneho pravidla.

Okresný súd uviedol, že pri zmene exekútora a pri jeho vylúčení je dôvodné,

aby trovy neplatil povinný dvakrát, preto sa podľa novej právnej úpravy uplatňuje pravidlo,

že na trovy má nárok len neskorší exekútor. Okresný súd preto postupoval podľa § 243k

Exekučného poriadku, ktorý upravuje spôsob určenia trov súdneho exekútora v prípade

zmeny v osobe exekútora. V zmysle uvedeného trovy pôvodného súdneho exekútora mu

patria len v rozsahu, v akom boli plnenia vymožené alebo prijaté z majetku povinného

do rozhodnutia o zmene exekútora. Keďže sťažovateľ ako exekútor pôvodne poverený

vykonaním exekúcie nevymohol žiadnu čiastku z majetku povinného, neprináležia mu ani

žiadne trovy exekúcie.

24. Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov sťažovateľa ako pôvodne

povereného exekútora aplikoval na danú situáciu právnu úpravu v súlade s prechodnými

ustanoveniami Exekučného poriadku, svoje rozhodnutie náležite a logicky odôvodnil.

Pri preskúmaní odôvodnenia okresného súdu ústavný súd nezistil taký výklad alebo

aplikáciu právnych predpisov, ktoré by sa vyznačovali arbitrárnosťou alebo svojvôľou

okresného súdu a ktoré by zároveň dosahovali intenzitu spôsobilú zasiahnuť do práv

sťažovateľa, ktoré označil vo svojej ústavnej sťažnosti. Ustanovenie § 243h Exekučného

poriadku síce stanovuje, že exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia

podľa predpisov účinných do 31. marca 2017, avšak zákonodarca zároveň uvádza,

že uvedené pravidlo sa aplikuje iba v prípade, ak Exekučný poriadok v § 243i až § 243k

neustanovuje inak. Z uvedeného teda vyplýva, že v prípade zmeny súdneho exekútora

aj v konaní, ktoré začalo pred 1. aprílom 2017, je potrebné postupovať v súlade s § 243k

Exekučného poriadku, ktorý jednoznačne stanovuje, že výška trov pôvodného súdneho

exekútora závisí od výšky vymoženého alebo prijatého plnenia z majetku povinného, ktoré

boli použité na uspokojenie nárokov exekútora podľa pravidiel uvedených v § 60

Exekučného poriadku. Tento výklad a aplikácia právneho predpisu na situáciu sťažovateľa

nevybočujú z rámca ústavnej konformnosti, a preto ústavný súd nemá dôvod do nich

zasiahnuť.

25. Sťažovateľ namietal, že trvalo „6 rokov“, kým okresný súd rozhodol o náhrade

trov súdneho exekútora. Z napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavný súd zistil,

že k zmene súdneho exekútora došlo ešte 8. augusta 2013 uznesením okresného súdu

č. k. -15. V uznesení o zmene súdneho exekútora zároveň okresný súd

uviedol, že o trovách pôvodne povereného súdneho exekútora rozhodne samostatným

uznesením. Sťažovateľ si podaním z 25. novembra 2013 vyčíslil svoje exekučné trovy

na sumu 98,86 eur. O trovách pôvodného súdneho exekútora, t. j. sťažovateľa, teda okresný

súd rozhodol až namietaným uznesením z 2. novembra 2018 po uplynutí 5 rokov. Ústavný

súd v tejto súvislosti poznamenáva, že uvedený postup okresného súdu môže vyvolávať

pochybnosti z pohľadu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa alebo práva na prerokovanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení ústavnej sťažnosti však argumentácia

sťažovateľa nesmerovala k namietanému porušeniu uvedených práv, porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa sťažovateľ

nežiada vysloviť ani v petite svojej ústavnej sťažnosti. Ústavný súd je však viazaný

návrhom na začatie konania, najmä petitom ústavnej sťažnosti a nebolo by na mieste,

aby na základe vlastnej úvahy dopĺňal alebo domýšľal odôvodnenie ústavnej sťažnosti,

prípadne to, čoho sa sťažovateľ domáha.

26. Sťažovateľ zároveň namietal, že k porušeniu jeho práv došlo aj tým, že o jeho

nároku na náhradu trov konania nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale priamo sudca,

čím došlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti konania.

Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje

vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná

a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach

proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

Podľa § 202 ods. 3 druhej vety Exekučného poriadku je proti uzneseniu odvolanie

prípustné, len ak to tento zákon (t. j. Exekučný poriadok) ustanovuje.

27. V tomto ohľade musí ústavný súd prisvedčiť sťažovateľovi, že o jeho nároku

na náhradu trov exekučného konania mal rozhodovať vyšší súdny úradník. V takom prípade

by mal sťažovateľ možnosť podať sťažnosť podľa § 239 ods. 1 Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“).

28. Okresný súd teda porušil zákonný postup, avšak v tomto ohľade ústavný súd

pripomína svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu

ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza

zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces

ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať

ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch,

keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita

a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného práva

a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m.

). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona

zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie

garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva

na súdnu ochranu podľa (napr. , ,

, , , ).

29. V tomto ohľade možno poukázať aj na , v zmysle ktorého

o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ústavný súd

v uznesení č. k. -11 z 30. januára 2019 uviedol, že toto ustanovenie

nemožno vykladať príliš formalisticky. Nemožno totiž a priori vylúčiť, že by o výške

náhrady trov konania nemohol rozhodnúť aj sudca. Môže to vyplynúť napríklad

z personálneho obsadenia okresného súdu, keď na súde nebude pôsobiť žiadny vyšší súdny

úradník, alebo v prípade, že sa poverenie na rozhodovanie o výške náhrady trov

konkrétnemu vyššiemu súdnemu úradníkovi neuvedie do rozvrhu práce. Napriek

kogentnosti takéto rozhodnutie sudcu spĺňa všetky atribúty súdneho

rozhodnutia. Problém by mohol vzniknúť len v tom, že proti rozhodnutiu sudcu o výške

náhrady trov konania by nebolo prípustné odvolanie ( a contrario), avšak

z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí

trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako je už uvedené, ani čl. 6 dohovoru samotné právo

na odvolanie na súde vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako to vyplýva

aj z judikatúry ESĽP (napr. Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku z 23. 6.

1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982, Feldbrugge proti Holandsku z 29. 5. 1986), nie je

všeobecnou zásadou civilného súdneho konania.

30. Zároveň ústavný súd poznamenáva, že okrem čl. 13 dohovoru, ktorý nevyžaduje

konkrétnu podobu účinného prostriedku nápravy, aj čl. 6 dohovoru prioritne chráni právo

na prístup súdu (rozsudok ESĽP Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť

č. 4451/70, § 35), ale negarantuje právo na odvolanie na súde vyššej inštancie ako také ani

negarantuje nejaký osobitný druh odvolania alebo spôsob vybavovania odvolaní (rozsudok

ESĽP Monnell a Morris proti Spojenému kráľovstvu z 2. 3. 1987, sťažnosť č. 9562/81

a č. 9818/82, § 56; ).

31. Keďže rozhodnutie sudcu okresného súdu, ktoré sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

namieta, posúdil ústavný súd ako také, ktoré spĺňa ústavnoprávne požiadavky súdneho

rozhodnutia, a nezistil v rámci argumentácie sťažovateľa svojvôľu alebo arbitrárnosť

v odôvodnení namietaného uznesenia v rozsahu výroku o náhrade trov sťažovateľa

ako pôvodného súdneho exekútora, dospel k záveru, že porušenie procesných predpisov

v postupe okresného súdu, keď namiesto vyššieho súdneho úradníka rozhodoval sudca

okresného súdu, nedosiahlo takú intenzitu, ktorá by mohla mať ústavnoprávny rozmer alebo

by bola spôsobilá relevantným spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa alebo práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj v súvislosti

s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa

a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré sťažovateľ namietal len

v súvislosti s argumentáciou k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

32. Vo vzťahu k označenému základnému právu podľa , ktoré

malo byť postupom a rozhodnutím okresného súdu takisto porušené, sťažovateľ neuviedol

žiadne dôvody a ústavný súd musí konštatovať, že medzi týmto ustanovením, ktoré

upravuje podmienky vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva,

a namietaným rozhodnutím okresného súdu o náhrade trov exekúcie neexistuje žiadna

príčinná súvislosť.

33. V závere odôvodnenia svojho uznesenia ústavný súd zdôrazňuje právny názor,

podľa ktorého samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú

uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným

dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery

kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. V rozhodnutí

ESĽP (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70) bolo

zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta),

kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené

výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (napr. , ).

34. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu

sp. zn. z 2. novembra 2018 nedošlo k porušeniu základných práv

sťažovateľa podľa , a 4 , ako ani k porušeniu práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu tak, ako namietal sťažovateľ.

K porušeniu uvedených práv nedošlo ani postupom okresného súdu, keď o náhrade trov

exekúcie namiesto vyššieho súdneho úradníka rozhodoval sudca, keďže porušenie

procesných pravidiel, avšak pri zachovaní ústavnoprávnych záruk spravodlivého procesu

pri vydaní súdneho rozhodnutia, nedosiahlo ústavnoprávny rozmer a intenzitu, ktoré by boli

relevantné z pohľadu ochrany sťažovateľom označených práv.

35. Ústavný súd preto v súlade s

odmietol ústavnú sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu