Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 247/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku o ústavnej sťažnosti ,

, , zastúpenej advokátom JUDr. Milanom

Sedlákom st., Kukučínova 19, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 4, , Listiny

základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd výrokmi II a III rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 22. novembra 2018, takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd výrokmi II a III rozsudku Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 22. novembra 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Výroky II a III rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 22. novembra 2018 z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a Krajskému súdu

v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý nahradiť

trovy konania v sume 623,27 € (slovom šesťstodvadsaťtri eur a dvadsaťsedem centov)

na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Milana Sedláka st., Kukučínova 19, Košice,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých výrokov a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca

2019 osobne doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. Milanom Sedlákom st., Kukučínova 19, Košice, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 4, (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) výrokmi II a III rozsudku Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. novembra 2018 (ďalej aj „napadnuté

výroky rozsudku z 22. novembra 2018“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

stranou v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalovanej, proti ktorej sa žalobkyňa (obchodná

spoločnosť Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s.) domáhala zaplatenia sumy

2 449,90 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť

vyplatením odstupného pri skončení pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1

písm. b) , ktorej neplatnosť bola neskôr určená právoplatným rozhodnutím

súdu. Strany sporu následne ukončili pracovný pomer dohodou 26. septembra 2013 s tým,

že sa zároveň dohodli na započítaní sťažovateľkinho nároku na náhradu mzdy v rozsahu

5 mesiacov a nároku žalobkyne na vrátenie poskytnutého odstupného v rozsahu 5 mesiacov

(ďalej aj „dohoda“).

3. Žalobkyňa po uzatvorení dohody sťažovateľku zažalovala o vydanie

bezdôvodného obohatenia, keďže v pracovnom práve nemožno vzájomné pohľadávky

započítať, a to ani dohodou, avšak pritom sama nepristúpila k splneniu svojho záväzku

vo veci zaplatenia náhrady mzdy v rozsahu 5 mesiacov.

4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 19. mája 2017 (ďalej len

„rozsudok z 19. mája 2017“) žalobu zamietol (výrok I), sťažovateľke priznal náhradu trov

konania v 100 % výške a zároveň vyslovil, že o sume náhrady trov konania okresný súd

rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II). Okresný súd

výrok o zamietnutí žaloby založil na skutočnosti, že na strane sťažovateľky nedošlo

k bezdôvodnému obohateniu, keďže jej majetok sa na úkor žalobkyne nenavýšil.

5. Proti rozsudku okresného súdu z 19. mája 2017 podala žalobkyňa odvolanie,

na podklade ktorého krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. novembra 2018

rozsudok okresného súdu z 19. mája 2017 potvrdil ako vecne správny (výrok I) a zmenil ho

vo výroku o trovách konania tak, že nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov konania

na súde prvej inštancie (výrok II) a tiež nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov

odvolacieho konania (výrok III).

6. Sťažovateľka v súvislosti so zmenou rozhodnutia krajského súdu vo veci náhrady

trov konania namieta, že krajský súd vo veci uplatnil svoje moderačné právo a aplikoval

(ďalej aj „“) bez toho, aby to žalobkyňa žiadala

v odvolaní proti rozsudku z 19. mája 2017 alebo osobitným podaním, a bez toho,

aby umožnil stranám sporu sa k aplikácii citovaného ustanovenia vôbec vyjadriť.

7. Podľa sťažovateľky uvedená procesná situácia v jej veci si vyžadovala zo strany

krajského súdu výzvu na vyjadrenie k prípadnej aplikácii . Sťažovateľka pritom

ďalej zdôrazňuje s odkazom na judikatúru ústavného súdu (nález sp. zn.

z 18. júla 2018) a Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej aj „ESĽP“ (rozsudok vo veci

Čepek v. Česká republika z 5. 9. 2013, sťažnosť č. 9815/10)], že existenciu dôvodov

hodných osobitného zreteľa musí všeobecný súd riadne a presvedčivo odôvodniť.

8. Postup krajského súdu, ktorým sa žiadnej zo strán sporu neumožnilo vyjadriť

vopred k aplikácii a o aplikácii moderačného práva vo vzťahu k náhrade trov

konania sa sťažovateľka dozvedela až z konečného rozhodnutia, považuje táto za arbitrárny.

9. Samotné odôvodnenie napadnutých výrokov rozsudku krajského súdu

z 22. novembra 2018 je podľa sťažovateľky arbitrárne a nepreskúmateľné, keďže z neho nie

je zrejmé, „prečo a či vlastne skutočne predmet konania – vydanie bezdôvodného

obohatenia má byť dôvodom osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania 100

% úspešnej sťažovateľke, najmä s ohľadom na to, že práve žalobca ako zamestnávateľ

uplatnil žalobou peňažný nárok titulom vydania bezdôvodného obohatenia bez splnenia si

svojich dohodnutých záväzkov.“.

10. Sťažovateľka zdôrazňuje, že ako žalovaná strana v spore mala legitímne

očakávanie, že v prípade úspechu v spore vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

budú trovy priznané v súlade so zásadou zodpovednosti za výsledok, krajský

súd do tohto legitímneho očakávania zasiahol a absolútne sa nevysporiadal s dôvodmi

hodnými osobitného zreteľa, ako to predpokladá , čím zasiahol do majetkových

práv sťažovateľky.

11. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základných práv zaručených a 4 a a

listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými

výrokmi rozsudku krajského súdu z 22. novembra 2018, napadnuté výroky rozsudku

krajského súdu z 22. novembra 2018 zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka súčasne požaduje, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť nahradiť

jej trovy konania v sume 415,51 €.

12. Uznesením sp. zn. z 11. júna 2019 ústavný súd prijal ústavnú

sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

II.

Vyjadrenia krajského súdu, zúčastnenej osoby Východoslovenskej vodárenskej

spoločnosti, a. s., a replika sťažovateľky

13. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho

zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval,

aby sa vyjadril k ústavnej sťažnosti.

14. Prípisom sp. zn. z 28. júna 2019 (ďalej len „prípis z 28. júna

2019“) predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, a v konkrétnostiach predovšetkým

zdôraznil, že z odôvodnenia súvisiaceho s napadnutými výrokmi rozsudku krajského súdu

z 22. novembra 2018, a to najmä z odôvodnenia v bode 42, vyplýva, že dôvody hodné

osobitného zreteľa vzhliadol odvolací súd v okolnostiach prejednávanej veci, a pritom

„odvolací súd považoval za spravodlivé, aby si trovy súdneho konania (konaní) znášali

sporové strany samy, keďže si vzájomne uplatňujú nároky, o ktorých predtým uzavreli

dohodu (dohodu o skončení pracovného pomeru) a vzájomné nároky z pracovnoprávnych

vzťahov si vyporiadali.“.

15. V ďalšej časti prípisu z 28. júna 2019 predseda krajského súdu zdôraznil, že mu

neprináleží vyjadrovať sa k namietanej vecnej (ne)správnosti rozhodnutia o trovách

konania. K námietke nedodržania postupu podľa predseda krajského súdu

odkázal na vyjadrenie predsedníčky senátu 3 Co krajského súdu tvoriace prílohu jeho

vyjadrenia a v závere vyjadrenia konštatoval, že ústavná sťažnosť sťažovateľky je

neopodstatnená. Predseda krajského súdu v konkrétnostiach zdôraznil, že „o trovách

konania rozhoduje súd ex offo a v odvolacom konaní preskúmava výrok o trovách konania

ako závislý od rozhodnutia o napadnutom výroku a podľa doterajšej súdnej praxe nebolo

povinnosťou súdu vopred oznamovať stranám sporu, podľa akého ustanovenia mieni

súd rozhodnúť o trovách konania. Ust. sa v zásade aplikuje v súvislosti

s posudzovaním hmotnoprávneho nároku.“.

16. Prílohou vyjadrenia predsedu krajského súdu bolo stanovisko predsedníčky

senátu 3 Co krajského súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza, že krajský súd

«... o nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 v spojení

s a a to so zreteľom na predmet konania, keďže tento

uplatnený nárok sa viaže na spor titulom nároku na náhradu mzdy, ktorý je vedený na

Okresnom súde Košice I pod sp. zn. a skutočnosť, že strany sporu majú voči

sebe nároky z rovnakého titulu a v rovnakých výškach, ktoré si uplatňovali so zreteľom na

dispozíciu s podanom žalobou v samostatných konaniach. Preto odvolací súd v zmysle ust.

zmenil rozsudok vo výroku o nároku na náhradu trov konania vzniknutých na

súde prvej inštancie tak, že v konaní na súde prvej inštancie nepriznal stranám sporu nárok

na náhradu trov konania odkazom na a z rovnakých dôvodov hodných

osobitného zreteľa viažucich sa k predmetu konania taktiež ani v odvolacom konaní.

Odvolací súd uvádza, že žalobkyňa sa podanom žalobou zo dňa 2.12.2013 domáhala

v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. náhrady mzdy

vo výške priemerného mesačného zárobku za obdobie 9.9.2011 do 21.9.2013 spolu

s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 9.9.2011 do zaplatenia a zároveň žiadala

zaplatenie 13. a 14. platu za roky 2011, 2012, 2013 vo výške priemerného mesačného

zárobku žalobkyne v zmysle kolektívnej zmluvy žalovanej. Na závery hore citovaného

rozhodnutia odvolacieho súdu pod sp. zn. , bral zreteľ aj Okresný súd

Košice I v spore o náhradu mzdy vedenom pod sp. zn. , keďže z odôvodnenia

rozhodnutia súdu zo dňa 2.5.2019 na strane 14 vyplýva, že žalobkyňa so zreteľom

na rozhodnutie v tomto konaní vedenom pod sp. zn. vzala žalobu späť v časti

zaplatenia náhrady mzdy v sume 6.147,29 eur vrátane príslušenstva a žiadala súd v tejto

časti konanie zastaviť, čo súd prvej inštancie zohľadnil aj pri svojom rozhodnutí vo veci

samej a pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania (bod 34. až 36. odôvodnenia

rozsudku Okresného súdu Košice I pod sp. zn. ), čo sa týka nároku na

náhradu mzdy z pôvodne uplatnenej výšky... 13.309,28 eur s príslušenstvom, považoval

žalobkyňu za plne úspešnú čo do základu tohto uplatneného nároku, keďže v ostatnej časti

podanej žaloby uplatnenej titulom náhrady mzdy pozostávajúcej z dovolenkovej odmeny

a 13. platu, žalobkyňa bola neúspešná, čím súd prvej inštancie po odrátaní neúspechu

priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 64,91 %. Tak možno konštatovať,

že súd prvej inštancie v konaní o náhradu mzdy zohľadnil aj zamietnutý nárok uplatnený

v konaní titulom vydania bezdôvodného obohatenia nielen vo veci samej, ale aj pri

rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd preto s poukazom na hore

uvedené skutočnosti má za to, že správne vzhliadol v danej veci pri rozhodnutí o nároku na

náhradu trov konania dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ust.

spočívajúce v predmete tohto konania, ktorý súvisí s predmetom konania v spore o náhradu

mzdy, keďže oba nároky vychádzali z rovnakého titulu a boli v rovnakých výškach

a pramenili z uzavretej dohody. K nedôvodnosti aplikácie ust. pri rozhodovaní

o trovách konania ( ) odvolací súd apeluje na to, že v tomto prípade

nedošlo k zmene rozhodnutia vo veci samej, dávajúc do pozornosti aj výklad tohto

ustanovenia na str. 1271 Veľkého komentára , bod II.

Zákonné podmienky aplikácie ust. § 382 v tomto znení:

„Použitie ust. § 382 odvolacím súdom znamená, že nárok treba posúdiť alebo podľa

celkom iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho

istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia

(iného paragrafu alebo iného jeho odseku). To je prvá zákonná podmienka, ktorá musí byť

splnená. Druhou zákonnou podmienkou, ktorá musí byť splnená súčasne je, že toto iné

zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ustanovenie právneho predpisu

je pre vec rozhodujúce vtedy, ak odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym

základom pre rozhodnutie vo veci samej, t. j. je toho názoru, že skutkový stav zistený súdom

prvého stupňa (§ 383) alebo po doplnení dokazovania odvolacím súdom (§ 384) treba

subsumovať pod určitú právnu normu alebo súbor právnych noriem.“».

17. Ústavný súd vyzval prípisom z 18. júna 2019 obchodnú spoločnosť

Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., ako stranu v konaní vedenom krajským

súdom pod sp. zn. (ďalej len „zúčastnená osoba“), aby sa v súlade s § 126

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“) vyjadrila k ústavnej sťažnosti.

18. Zúčastnená osoba vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti doručenom ústavnému súdu

28. júna 2019 k námietke, podľa ktorej krajský súd nevyzval sťažovateľku na vyjadrenie sa

k zamýšľanej aplikácii pri rozhodovaní o trovách konania, zdôraznila, že táto

povinnosť nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia a neukladal ju ani ,

keďže citované ustanovenie sa zásadne netýka aplikácie procesnoprávnych zákonných

ustanovení, ale hmotnoprávneho posúdenia nároku (rozhodnutia vo veci samej). V tomto

kontexte ďalej odkazuje na judikatúru ústavného súdu (uznesenie sp. zn.

z 8. decembra 2011), ktorá podľa jej názoru podporuje ňou prezentované stanovisko.

Z uvedených dôvodov podľa zúčastnenej osoby nedošlo k porušeniu sťažovateľkou

označených práv.

19. K námietke nepreskúmateľnosti a nedostatočnosti odôvodnenia zúčastnená osoba

po citácii bodu 42 rozsudku krajského súdu z 22. novembra 2018 konštatuje, že táto je

nedôvodná, keďže odôvodnenie samotné spĺňa všetky zákonné náležitosti, je zrozumiteľné

a obsahuje dostatočné právne i skutkové závery. V konkrétnostiach zdôrazňuje,

že rovnocennými okolnosťami, ku ktorým je nevyhnutné prihliadať pri aplikácii ,

sú aj okolnosti týkajúce sa predmetu konania, resp. určitej procesnej situácie, ako aj

okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku a ktoré správne zohľadnil aj krajský súd

v predmetnej veci.

20. Námietku sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd dostatočne nevysporiadal

so všetkými skutkovými okolnosťami, ktoré mali byť pri aplikácii zohľadnené,

považuje zúčastnená osoba za účelovo skreslenú a neúplnú. V konkrétnostiach uvádza,

že zúčastnená osoba (zamestnávateľ) všetky svoje povinnosti z dohody splnila

a sťažovateľke ako bývalej zamestnankyni vyplatila odstupné v sume päťnásobku

priemerného mesačného zárobku a náhradu mzdy v sume štvornásobku priemerného

mesačného zárobku. Napriek tomu sťažovateľka iniciovala 3. decembra 2013 žalobu, ktorou

sa okrem iných plnení domáhala v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru

výpoveďou v roku 2011 náhrady mzdy za obdobie od 9. septembra 2011 do 21. septembra

2013, t. j. vrátane náhrady mzdy v sume päťnásobku priemerného mesačného zárobku

započítanej dohodou z 26. septembra 2013, v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

s odôvodnením, že započítanie pohľadávok v pracovnom práve nie je

prípustné, a preto jej nárok započítaním nemohol zaniknúť. S ohľadom na tento postup

sťažovateľky bola zúčastnená osoba nútená uplatniť si svoj nárok prostredníctvom

samostatnej žaloby. Žaloba bola síce zamietnutá, ale nie z dôvodu neexistencie žalobou

uplatneného nároku zamestnávateľa, ale z dôvodu predčasnosti žaloby, keďže

„zamestnanec nemôže byť zaviazaný na iné plnenie titulom bezdôvodného obohatenia

zamestnávateľovi skôr, než je na iné plnenie (náhradu mzdy) zaviazaný zamestnávateľ

zamestnancovi s tým, že z toho dôvodu krajský súd ponechal rozhodnutie o úplnom

vyporiadaní vzájomných nárokov okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

3/2013.“.

21. Zúčastnená osoba na podklade uvedených skutočností konštatuje, že nešlo

o zbytočne vyvolaný spor, ale o riadne uplatnenie existujúceho práva zamestnávateľa

v situácii ťažko predvídateľného právneho posúdenia s ohľadom na špecifickosť

a ojedinelosť prípadu. Naopak, podľa zúčastnenej osoby samotná sťažovateľka postupovala

v rozpore s dobrými mravmi, keď napriek uzatvorenej dohode a plneniu od zamestnávateľa

a nevráteniu prv jej vyplateného odstupného podala proti zúčastnenej osobe žalobu

o náhradu mzdy. Sťažovateľka tak zjavne zneužila celú vzniknutú situáciu s cieľom

vlastného obohatenia a krajský súd na podklade uvedených skutočností rozhodol správne

a ústavne konformne s rešpektovaním hraníc sudcovskej úvahy danej účelom aplikovaných

zákonných ustanovení.

22. V závere zúčastnená osoba poukazuje na to, že v predmetnej veci ide o nárok

s bagateľnou sumou, vo vzťahu ku ktorému v zmysle judikatúry ústavného súdu prichádza

do úvahy ústavnoprávny prieskum rozhodnutí súdov len v celkom výnimočných prípadoch.

Zúčastnená osoba ďalej zdôrazňuje, že jej ústavná sťažnosť, ktorú podala proti rozsudku

krajského súdu z 22. novembra 2018, bola uznesením ústavného súdu sp. zn.

zo 6. marca 2019 odmietnutá pre neprípustnosť z dôvodu, že vo veci ochrany svojich práv

mala zúčastnená osoba podľa názoru ústavného súdu k dispozícii dovolanie. Zúčastnená

osoba s odkazom na peňažný limit výšky nároku vo vzťahu k prípustnosti dovolania [§ 422

ods. 1 písm. a) ] konštatuje, že podľa jej názoru dovolanie prípustné nebolo

a „s pohľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je preto podľa názoru zúčastnenej osoby

dôvodné, aby sťažnosť sťažovateľky bola predmetom ústavnoprávneho prieskumu.“.

23. K právam hmotnoprávneho charakteru ( a 4 ,

dodatkového protokolu), ktorých porušenie sťažovateľka namieta, zúčastnená osoba

zdôrazňuje, že vyslovenie ich porušenia je závislé od vyslovenia porušenia ústavno-

procesných princípov vyplývajúcich z , ku ktorému nedošlo. Z uvedených

dôvodov nemohlo podľa zúčastnenej osoby dôjsť ani k zásahu do práv hmotného

charakteru.

24. Na podklade uvedených skutočností zúčastnená osoba navrhuje, aby ústavný súd

vo veci ústavnej sťažnosti vyslovil, že k sťažovateľkou namietanému porušeniu práv

zaručených , listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom nedošlo, a zároveň,

aby ústavný súd sťažovateľku zaviazal k náhrade trov konania zúčastnenej osoby

v sume 415,51 €.

25. Vyjadrenia predsedu krajského súdu a predsedníčky senátu 3 Co krajského súdu

a stanovisko zúčastnenej osoby bolo následne doručované na vedomie a prípadné zaujatie

stanoviska sťažovateľke. Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 16. júla 2019 vyjadrenie,

v ktorom oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

26. Osobitne k vyjadreniam predsedu krajského súdu a predsedníčky senátu

3 Co krajského súdu sťažovateľka namieta postup všeobecného súdu, podľa ktorého by sám

dospel k vnútornému presvedčeniu o potrebe aplikovania a „dotknutá sporová

strana by sa o takomto právnom posúdení dozvedela až zo samotného rozhodnutia súdu.

Inými slovami, rozhodnutie súdu podľa rozhodne nemôže byť prekvapivé,

a súd... musí... vytvoriť dostatočný procesný priestor na to, aby strany sporu mali možnosť

vyjadriť svoje stanovisko k potenciálnej aplikácii tohto ustanovenia ešte pred prijatím

samotného rozhodnutia o nepriznaní nároku na náhradu trov súdneho konania.“.

27. Sťažovateľka v reakcii na vyjadrenia krajského súdu ďalej konštatuje, že «nároky

uplatňované v civilných konaniach sú predsa povahy hmotnoprávnej, kdežto nárok

na náhradu trov konania je nárokom procesnej povahy, a súd tak len s „neurčitým“

odvolaním sa na vzájomné nároky i napriek tomu, že v čase, kedy Krajský súd v Košiciach

vydal sťažnosťou napádané rozhodnutie, bolo konanie o náhradu mzdy prerušené a ani

v súčasnosti nie je právoplatne ukončené, fakticky priznal právnu ochranu zúčastnenej

osobe – subjektu s dominantným postavením na trhu, ktorá svojim konaním celý tento

právny „zmätok“ spôsobila. Argumentáciu rozsudkom vo veci náhrady mzdy (voči ktorému

strany sporu podali odvolanie, takže vec nie je vôbec uzavretá) preto považuje sťažovateľka

za prinajmenšom účelovú.».

28. K vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľka v podstatnom zdôrazňuje, že sama

„ešte pred podaním šikanóznej žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia v konaní

o náhradu mzdy, vedenom pod sp. zn. , svojim podaním zo dňa 04.03.2014

špecifikovala svoj nárok a uviedla, že jej bola vyplatená náhrada mzdy v rozsahu deväť

násobku primeraného zárobku, takže jej nie je zrejmé, prečo zúčastnená osoba opäť

zavádza a uvádza súdu informácie v rozpore so skutočným stavom.“. Na preukázanie

svojich tvrdení sťažovateľka v prílohe ústavnému súdu doručila vyjadrenie adresované

okresnému súdu ku konaniu vedenému pod sp. zn. zo 4. marca 2014.

29. Vo veci uplatneného nároku na náhradu trov konania zastáva sťažovateľka

s poukazom na názor, že zúčastnenej osobe nárok

na náhradu trov konania nevznikol.

30. Sťažovateľka na podklade uvedených skutočností zotrváva na podanej ústavnej

sťažnosti a navrhuje, aby ústavný súd rozhodol v zmysle jej návrhu na rozhodnutie

a zároveň priznal sťažovateľke ako účastníčke konania pred ústavným súdom náhradu trov

konania v sume 623,27 €.

31. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti ústavnej sťažnosti dospel k názoru, že od prípadného

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

32. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

33. Sťažovateľka predostiera v kontexte ňou namietaných porušení práv zaručených

, listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom dve podstatné námietky. Prvou

námietkou argumentuje, že postup krajského súdu, ktorý vo veci náhrady trov konania

uplatnil svoje moderačné právo a aplikoval ex offo bez toho, aby to žalobkyňa

žiadala v odvolaní proti rozsudku z 19. mája 2017 alebo osobitným podaním, a bez toho,

aby umožnil stranám sporu sa k aplikácii citovaného ustanovenia vyjadriť, je arbitrárny.

34. Druhou námietkou sťažovateľka vo všeobecnosti spochybňuje samotné

odôvodnenie napadnutých výrokov rozsudku krajského súdu z 22. novembra 2018, ktoré je

podľa jej názoru arbitrárne a nepreskúmateľné, a pritom absolútnym nevysporiadaním sa

s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa tak, ako to predpokladá , krajský súd

zasiahol do majetkových práv sťažovateľky.

35. Podľa a 4 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje (odsek 1). Vyvlastnenie alebo

nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom

záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu (odsek 4).

36. V súlade s a listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

37. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

38. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

39. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a listiny a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú

vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické ().

40. Článok 46 ods. 1 (obdobne listiny) je vyjadrením základného

práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých

aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle sa

možno domáhať práv podľa len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú, avšak v súlade s musí byť výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade

s a súčasne v zmysle c ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy

vrátane dohovoru prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv

a slobôd ().

41. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd,

vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú

judikatúru, zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ),

a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

42. Európsky súd pre ľudské práva sa pri rozhodovaní o tom, či civilné konanie

ako také vyhovuje požiadavkám spravodlivosti, zaoberá aj tou časťou konania, ktorou

všeobecný súd rozhoduje vo veci náhrady trov konania, a preto právo na spravodlivé

rozhodovanie o trovách konania patrí ratione materiae do obsahu práva na spravodlivé

súdne konanie (k tomu pozri Stankiewicz proti Poľsku, č. 46917/99, rozsudok zo 6. 4. 2006,

§ 60).

43. V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľky, ktorou táto v podstate namieta

arbitrárny procesný postup krajského súdu neumožňujúci sa sťažovateľke ako strane v spore

vyjadriť k zmene v rozhodnutí o náhrade trov konania, ústavný súd zdôrazňuje, že jedným

z aspektov práva na spravodlivý proces je – okrem práva domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho

konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (obdobne ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetky strany sporu, resp.

všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť

argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových

konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje

kontradiktórnosť konania (m. m. , ).

44. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre rovnako k právu

na kontradiktórnosť konania ako súčasti práva na spravodlivý proces zdôrazňuje, že z neho

vyplýva právo strany sporu oboznámiť sa s každým dôkazom alebo vyjadrením, ktorých

účelom je ovplyvniť rozhodovanie súdu, a právo vyjadriť sa k nim (Lobo Machado proti

Portugalsku, č. 15764/89, rozsudok z 20. 2. 1996, § 31; Vermeulen proti Belgicku,

č. 19075/01, rozsudok 20. 2. 1996, § 33). Táto zásada platí pre dôkazy a vyjadrenia

predložené nielen druhou stranou v spore, ale rovnako aj súdom, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, č. 18990/91, rozsudok z 18. 2. 1997,

§ 27), a preto sa musí o to viac dodržiavať v situácii, v ktorej všeobecný súd rozhoduje

ex offo – z úradnej povinnosti (m. m. Skondrianos proti Grécku, sťažnosť č. 63000/00,

74291/01 a 74292/01, 18. 12. 2003, § 29 – § 30; Clinique des Acacias a ostatní proti

Francúzsku, sťažnosti č. 65399/01, 65406/01 a 65405/01 a 65407/01, rozsudok z 13. 10.

2005, § 38; Prikyan a Angelova proti Bulharsku, č. 44624/98, rozsudok zo16. 2. 2006,

§ 42).

45. Z vlastnej rozhodovacej činnosti ESĽP identifikoval určujúci prvok

pri posudzovaní dodržiavania práva na kontradiktórne prejednanie veci, ktorým je otázka,

či strana sporu „bola prekvapená“ skutočnosťou, že súd založil svoje rozhodnutie

na dôvodoch uplatnených z úradnej povinnosti (Villnow proti Belgicku, sťažnosť

č. 16938/05, 29. 1. 2008). Zvlášť opatrne musí súd pristupovať k sporu, v ktorom

o určitej otázke rozhoduje v rámci svojej diskrečnej právomoci. Zásada kontradiktórnosti

vyžaduje, aby súdy nezakladali svoje rozhodnutia na skutkových alebo právnych otázkach,

ktoré neboli prejednané v priebehu súdneho konania a spôsobili taký obrat, že ho strana

sporu nemohla predpokladať ani pri náležitej bdelosti (Čepek proti Českej republike,

sťažnosť č. 9815/10, rozsudok z 5. 4. 2013, § 48).

46. Uvedené zásady sa vzťahujú predovšetkým na prípady rozhodovania o trovách

konania, v ktorých nemôže byť zásada kontradiktórnosti úplne opomínaná, aj keď náklady

sporu predstavujú jeho druhotný aspekt (Beer proti Rakúsku, č. 30428/96, rozsudok zo 6. 2.

2001, § 18). Možnosť strán sporu vyjadriť svoje stanovisko k otázkam trov konania môže

byť obmedzená, strany sporu by však nemali byť prekvapené nečakaným a nepredvídaným

obratom (Askon AD proti Bulharsku, č. 9970/05, rozsudok zo 16. 10. 2012, § 30 – § 32).

47. Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať

postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných

ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na prístup k súdu, princípe rovností

zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej

súvislosti ustanovení a c ods. 1 vyplýva, že dohovor a judikatúra

ESĽP, ktorá sa vzťahuje na jeho interpretáciu a aplikáciu, predstavujú pre vnútroštátne

orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej

úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených

v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito

orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé

súdne konanie“ (napr. , , ).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

48. V úvode tejto časti nálezu považoval ústavný súd za nevyhnutné vysporiadať sa

s procesnoprávnymi argumentmi zúčastnenej osoby obsiahnutými vo vyjadrení k ústavnej

sťažnosti, ktorými táto spochybňuje právomoc ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti.

49. Zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení namieta, že v prejednávanej veci ide

o tzv. bagateľnú vec, u ktorej ústavný súd pripúšťa ústavnoprávny prieskum len v celkom

výnimočných prípadoch. S prihliadnutím na súčasný postoj prezentovaný ESĽP v kontexte

rozhodovacej činnosti ústavného súdu o tzv. bagateľných veciach je analogická aplikácia

abstraktnej konštrukcie ratione valoris aplikovateľnej primárne v konaní o dovolaní

v konaní o ústavnej sťažnosti bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal jednotlivými

námietkami uvedenými v ústavnej sťažnosti, spochybniteľná. Ústavný súd v tejto súvislosti

upriamuje pozornosť aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Kľačanová proti Slovenskej republike

a na závery v tomto rozhodnutí citované, podľa ktorých požiadavka, aby bol „prípad“

náležite preskúmaný vnútroštátnym súdom v zmysle čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru nie je

splnená, pokiaľ ústavný súd okrem abstraktnej konštrukcie tzv. bagateľných vecí nezoberie

do úvahy argumenty sťažovateľa, ktorými odôvodňuje porušenie príslušného článku

dohovoru (k tomu pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Kľačanová proti Slovenskej republiky,

č. 8394/13, rozsudok z 27. 11. 2018, § 30 – § 32). Z uvedeného dôvodu tzv. bagateľnosť

veci (predmetu konania) nemôže byť jediným a nosným dôvodom odmietnutia ústavnej

sťažnosti.

50. Zúčastnená osoba ďalej zdôrazňuje, že ústavná sťažnosť, ktorú podala proti

rozsudku krajského súdu z 22. novembra 2018, bola uznesením ústavného súdu sp. zn.

zo 6. marca 2019 odmietnutá pre neprípustnosť z dôvodu, že vo veci ochrany

svojich práv mala zúčastnená osoba podľa názoru ústavného súdu k dispozícii dovolanie.

Zúčastnená osoba s odkazom na peňažný limit výšky nároku vo vzťahu k prípustnosti

dovolania [ ] konštatuje, že podľa jej názoru dovolanie prípustné

nebolo a „s pohľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je preto podľa názoru zúčastnenej

osoby dôvodné, aby sťažnosť sťažovateľky bola predmetom ústavnoprávneho prieskumu.“.

51. Dôvody, pre ktoré ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť zúčastnenej osoby, sú

obsiahnuté v citovanom rozhodnutí ústavného súdu. V konaní o ústavnej sťažnosti

sťažovateľky nie je procesný priestor pre opätovné vysporiadavanie sa s argumentáciou

zúčastnenej osoby týkajúcou sa prípustnosti dovolania v konkrétnej veci. Pre úplnosť však

ústavný súd konštatuje, že jeho uznesenie sp. zn. zo 6. marca 2019 netvorí

vo vzťahu k v tomto konaní preskúmavanej argumentácii obsiahnutej v ústavnej sťažnosti

prekážku res iudicata. V súlade s je ústavný súd viazaný

rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

52. Predmetom ústavného prieskumu vo veci vedenej pod sp. zn. bol

rozsudok krajského súdu z 22. novembra 2018 s prihliadnutím na argumentáciu zúčastnenej

osoby v časti týkajúcej sa meritórneho rozhodnutia o uplatnenom nároku. Podstatnými

argumentmi zúčastnená osoba vo svojej ústavnej sťažnosti vyslovila nesúhlas

s odôvodnením obsiahnutým v citovanom rozhodnutí odvolacieho súdu a predovšetkým

namietala arbitrárnosť a nedostatočné vysporiadanie sa s podstatnými argumentmi ňou

predloženými v konaní o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Dôvody ústavnej

sťažnosti v konkrétnej veci determinovali aj rozsah ústavnoprávneho prieskumu, ktorý bol

v konaní vedenom pod sp. zn. daný namietanou ústavnou neudržateľnosťou

odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 22. novembra 2018 v časti týkajúcej uplatneného

nároku, teda v merite veci, nie v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, ktorú svojou

argumentáciou napadla sťažovateľka v tomto konaní o ňou podanej ústavnej sťažnosti.

53. Zo všetkých uvedených dôvodov bolo namieste rozhodnúť o prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie a podrobiť napadnuté výroky rozsudku krajského súdu

z 22. novembra 2018 ústavnoprávnemu prieskumu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

54. V okolnostiach posudzovaného prípadu krajský súd využitím moderačného práva

vyplývajúceho z (v spojení s a a ) napadnutými

výrokmi rozsudku krajského súdu z 22. novembra 2018 zmenil rozsudok okresného súdu

z 19. mája 2017 vo výroku o trovách konania tak, že stranám sporu nepriznal nárok

na náhradu trov konania na súde prvej inštancie (výrok II), a zároveň rozhodol, že stranám

sporu nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok III). Výrokom II

rozsudku okresného súdu z 19. mája 2017 bola sťažovateľke ako žalovanej priznaná

náhrada trov konania v 100 % výške.

55. K uplatneniu moderačného práva vyplývajúceho z , podľa ktorého

výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa, pristúpil krajský súd ex offo bez toho, aby to niektorá zo strán sporu navrhla,

a zároveň bez toho, aby umožnil stranám sporu sa k aplikácii citovaného ustanovenia

vyjadriť. Strany sporu sa teda o aplikácii citovaného

ustanovenia dozvedeli až zo samotného rozhodnutia odvolacieho súdu.

56. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa.

57. Už bolo zdôraznené, že určujúcim prvkom pre záver o dodržiavaní práva

na kontradiktórnosť konania v zmysle judikatúry ESĽP (platí to aj pri rozhodovaní

o náhrade trov konania) je to, či strana sporu „bola prekvapená“ skutočnosťou, že súd

založil svoje rozhodnutie na dôvodoch uplatnených z úradnej povinnosti, a pritom zvlášť

opatrne musí súd pristupovať k sporu, v ktorom o určitej otázke rozhoduje v rámci svojej

diskrečnej právomoci tak, ako to bolo aj v prejednávanej veci.

58. Predseda krajského súdu, ako aj predsedníčka senátu 3 Co krajského súdu

a zároveň aj zúčastnená osoba namietajú použitie a aplikáciu pri rozhodovaní

o trovách konania s odôvodnením, že citované ustanovenie sa týka výlučne „posudzovania

hmotnoprávneho nároku“, resp. veci samej. Zúčastnená osoba pritom poukazuje

aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. z 8. decembra 2011, ktoré tento

postoj podporuje. Ústavný súd sa síce stotožňuje s názorom krajského súdu v tom,

že aplikácia sa síce týka posudzovania hmotnoprávneho nároku, a teda nie je

možná jeho priama aplikácia pri rozhodovaní o trovách konania, ale pokiaľ ide o nepriamu

aplikáciu uvedeného ustanovenia s účelom predísť tzv. prekvapivým súdnym rozhodnutiam,

primerané použitie tohto ustanovenia pri trovách konania vylúčiť nemožno.

59. Ako ústavný súd už konštatoval, záväznými výkladovými smernicami

pri aplikácii zákonných ustanovení (v konkrétnych okolnostiach veci § 382 v spojení

s ) sú aj ustanovenia dohovoru a judikatúra ESĽP k nim (k tomu pozri

predovšetkým judikatúru ESĽP citovanú v časti III tohto nálezu). Z uvedených dôvodov

preto odvolací súd nemôže v rozpore s názorom súdu prvej inštancie dospieť k vnútornému

presvedčeniu o nevyhnutnosti aplikácie a nepriznať trovy strane sporu, ktorá by

ich inak získala, bez toho, aby stranám sporu umožnil sa k aplikácii citovaného ustanovenia

(k zámeru uplatniť , ako aj k dôkazom) vyjadriť. Jeho povinnosťou je v prípade

použitia vytvoriť procesný priestor stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko

k prípadnému použitiu citovaného ustanovenia. Právom strany je preto byť expressis verbis

vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii vyjadrila svoje stanovisko (k tomu pozri

aj ŠTEVČEK, M.; FICOVÁ, S.; BARICOVÁ, J.; MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ,

J.; TOMAŠOVIČ, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,

s. 942 – 943.).

60. Zúčastnená osoba na podporu svojej argumentácie o nedôvodnosti ústavnej

sťažnosti sťažovateľky poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

z 8. decembra 2011. V citovanom rozhodnutí ústavný súd v obdobnom prípade za účinnosti

právnej úpravy danej (ďalej len „OSP“) zdôraznil,

že za nenáležitú považuje námietku, podľa ktorej odvolací súd mal s ohľadom na § 213

ods. 2 (obdobne ) osobitne v danom prípade vyzvať sťažovateľa na

vyjadrenie k možnej aplikácii (obdobne ) s odôvodnením, že na

rozhodnutie o trovách konania chce aplikovať ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri

doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

61. S ohľadom na dôvody uvádzané v bode 47 tohto nálezu ústavný súd konštatuje,

že citované rozhodnutie ústavného súdu nereflektuje v súčasnosti ustálenú judikatúru ESĽP

k právu na spravodlivé súdne konanie. Zmena judikatórneho smerovania je prirodzenou

súčasťou vývoja rozhodovacej činnosti všetkých súdnych inštancií vrátane ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov je preto nevyhnutné citované rozhodnutie ústavného súdu, na ktoré

poukazuje zúčastnená osoba, považovať s ohľadom na judikatúru ESĽP ako záväzné

výkladové pravidlo k právu na spravodlivé súdne konanie v časti záruk na kontradiktórne

konanie za prekonané a v konkrétnych okolnostiach veci aj neaplikovateľné.

62. Keďže krajský súd rozhodol vo veci náhrady trov konania ex offo a sťažovateľka

ako strana sporu nemohla predpokladať ani pri náležitej bdelosti, že k aplikácii

odvolací súd pristúpi a pri uplatnení moderačného práva podľa uplatní svoju

diskrečnú právomoc, sťažovateľka mohla legitímne požadovať, aby jej bola ako strane

v spore daná možnosť predložiť pred samotným rozhodnutím vo veci náhrady trov konania

všetky argumenty hovoriace v (ne)prospech uplatnenia tejto diskrečnej právomoci súdu.

V konkrétnych okolnostiach veci mala teda sťažovateľka, ktorá bola v súlade s rozhodnutím

súdu prvej inštancie ako žalovaná plne úspešná a ktorej bola preto priznaná náhrada trov

konania v 100 % výške, právo predložiť pred samotným uplatnením moderačného práva,

ku ktorému došlo zo strany odvolacieho súdu ex offo, všetky argumenty vo svoj prospech.

V.

Záver

V.1 K bodu 1 výrokovej časti nálezu

63. Z okolností prejednávanej veci vyplýva, že krajský súd sa pri aplikácii a výklade

príslušných ustanovení ustanoveniami dohovoru, ako aj

judikatúrou ESĽP ako záväznými smernicami pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy

(predovšetkým a ) neriadil a sťažovateľku ako stranu sporu nevyzval

na vyjadrenie k aplikácii , jeho postup preto nezodpovedná garanciám

spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení , listiny a dohovoru,

čím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa princípu kontradiktórnosti konania.

64. Keďže už procesné pochybenie krajského súdu pri uplatnení a aplikácii § 257

postačovalo pre záver ústavného súdu o porušení základných práv sťažovateľky podľa

a listiny a práva podľa dohovoru napadnutými

výrokmi rozsudku krajského súdu z 22. novembra 2018, ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu (bod 1 výroku tohto nálezu).

V.2 K bodu 2 výrokovej časti nálezu

65. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

66. V súlade s prvou vetou ústavný súd zruší

rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

67. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

68. Podľa a ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu

(odsek 1). Ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah,

je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie

ústavného súdu je vykonateľné doručením (odsek 2).

69. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutými

výrokmi rozsudku krajského súdu z 22. novembra 2018 boli porušené základné právo

sťažovateľky podľa a listiny, ako aj právo podľa

dohovoru, rozhodol zároveň aj o zrušení napadnutých výrokov rozsudku krajského súdu

z 22. novembra 2018 a vec vrátil krajskému súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie (bod

2 výroku tohto nálezu).

70. Okrem porušenia princípu kontradiktórnosti z dôvodu nesprávneho procesného

postupu sťažovateľka druhou podstatnou námietkou brojí proti arbitrárnosti, a tým aj

ústavnej neudržateľnosti odôvodnenia rozhodnutia o náhrade trov konania.

71. Keďže ústavný súd napadnuté výroky rozsudku krajského súdu z 22. novembra

2018 zrušil, druhou námietkou, ktorou sťažovateľka odôvodňovala porušenie identických

práv zaručených , listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom, sa už nemusel

zaoberať (námietka arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutých výrokov

rozsudku krajského súdu z 22. novembra 2018).

72. Navyše posúdenie samotného odôvodnenia vzťahujúceho sa na napadnuté výroky

rozsudku krajského súdu z 22. novembra 2018 z pohľadu záruk obsiahnutých predovšetkým

v základnom práve na súdnu ochranu a práve na spravodlivé súdne konanie by bolo

zo strany ústavného súdu ešte pred prípadným vyjadrením sťažovateľky ako strany v spore

k samotnej aplikácii a ponechaním procesného priestoru pre krajský súd sa

s prípadnými argumentmi strán sporu náležitým spôsobom vysporiadať vo svojom novom

rozhodnutí minimálne predčasné. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd nezaoberal

ani argumentmi predloženými krajským súdom a zúčastnenou osobou k arbitrárnosti

a nepreskúmateľnosti odôvodnenia odvolacieho súdu s výhradou, že rozhodovanie

o ústavnej neudržateľnosti odôvodnenia napadnutých výrokov rozsudku krajského súdu

z 22. novembra 2018 stratilo svoje opodstatnenie.

73. Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi názormi

ústavného súdu vyjadrenými predovšetkým v III. a IV. časti tohto nálezu. Jeho úlohou bude

predovšetkým po vrátení veci vyzvať sťažovateľku ako stranu v spore na prípadné

vyjadrenie k aplikácii pri rozhodovaní o náhrade trov konania a až následne

vo veci opätovne rozhodnúť.

V.3 K bodu 3 výrokovej časti nálezu

74. Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.

75. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

76. Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré jej

vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním právnym zástupcom. Sťažovateľka si

uplatnila túto náhradu trov konania v celkovej sume 623,27 €, a to za tri úkony právnej

služby (prevzatie zastupovania, podanie ústavnej sťažnosti a vyjadrenie doručené 16. júla

2019).

77. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 623,27 € v súlade

s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), a to za 3 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3

vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon

právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3

vyhlášky). Výsledná suma 519,39 € bola navýšená o daň z pridanej hodnoty, keďže právny

zástupca sťažovateľky je platcom dane z pridanej hodnoty. Celková suma náhrady trov

konania tak predstavuje sumu 623,27 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

78. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

79. Keďže podľa trovy konania pred ústavným

súdom, ktoré vzniknú zúčastnenej osobe, uhrádza zúčastnená osoba, bolo bez právneho

dôvodu zaoberať sa návrhom zúčastnenej osoby na náhradu trov, ktoré jej v konaní

pred ústavným súdom vznikli.

V.4 K bodu 4 výrokovej časti nálezu

K namietanému porušeniu práv podľa a 4 a

dodatkového protokolu

80. Keďže ústavný súd zrušil napadnuté výroky rozsudku krajského súdu

z 22. novembra 2018 a vrátil vec na ďalšie konanie, podľa názoru ústavného súdu sa pre

sťažovateľku otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti so stranami

sporu) vyrovnal s ochranou majetkových práv sťažovateľky zaručených čl. 20 ods. 1 a 4

a dodatkového protokolu, a to prostredníctvom nového rozhodnutia vo veci

náhrady trov konania. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti v časti, ktorou sa sťažovateľka

domáha vyslovenia porušenia práv zaručených a 4 a dodatkového

protokolu, nevyhovel, uprednostňujúc minimalizáciu zásahu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov (bod 4 výroku tohto nálezu).

81. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2019