Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 317/2019
PDF · 286.66 KB
No categories available
I. ÚS 317/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO 35724803,
zastúpenej advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Tomáš Kušnír, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 9. novembra 2018
a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 2. apríla 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia obchodnej
spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2019
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska
5, Bratislava, IČO 35724803 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou
kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát Mgr. Tomáš Kušnír, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
59 Ek 888/2018 z 9. novembra 2018 a uznesením okresného súdu sp. zn. 59 Ek 888/2018
z 2. apríla 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:
«Sťažovateľ sa podanou žalobou zo dňa 23.06.2017 domáhal toho, aby Stály
rozhodcovský súd zriadený pri Asociácií pre arbitráž, so sídlom Vansovej 2, 811 03
Bratislava (ďalej aj „rozhodcovský súd“) zaviazal , bytom
, (ďalej aj „povinný“) k zaplateniu sumy
5.791,07 € s prísl...
O nároku sťažovateľa rozhodol rozhodcovský súd Rozhodcovským rozsudkom zo dňa
07.09.2017, sp. zn. SRSAspA 01850/17 (ďalej aj „rozhodcovský rozsudok“). Právnemu
zástupcovi sťažovateľa bol prostredníctvom rozhodcovského súdu doručený predmetný
rozhodcovský rozsudok dňa 21.09.2017...
Sťažovateľ sa následne návrhom na vykonanie exekúcie doručeným okresnému súdu
dňa 31.05.2018 domáhal od povinného vymoženia sumy vo výške 5.791,07 € s prísl., a to na
základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
08.01.2018 a vykonateľnosť dňa 12.01.2018.»
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že «Okresný súd v rámci preskúmavania
návrhu na vykonanie exekúcie a sťažovateľom priloženého exekučného titulu vykonal
dožiadanie na rozhodcovský súd za účelom predloženia kompletného rozhodcovského spisu.
Okresný súd ako exekučný súd Uznesením zo dňa 09.11.2018 návrh sťažovateľa na
vykonanie exekúcie zamietol, pričom v rámci odôvodnenia uviedol, že „rozhodcovský
rozsudok bol vyhotovený v RTF formáte, t. j. ako pôvodný elektronický dokument. Následne
advokát Mgr. Tomáš Kušnír pre konanie o návrhu na vykonanie exekúcie vyhotovil
zaručenú konverziu pôvodného elektronického dokumentu, ktorú podpísal svojim zaručeným
elektronickým podpisom aj napriek skutočnosti, že predmetný rozhodcovský rozsudok po
nahliadnutí do rozhodcovského spisu bol už vyhotovený vo forme pôvodného elektronického
dokumentu, ktorý bol autorizovaný rozhodcom , . Navyše
doložka právoplatnosti a vykonateľnosti dotknutého exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku bola vyhotovená taktiež vo forme elektronického dokumentu autorizovaného
osobou ... Vzhľadom na vyššie uvedené sa rozhodcovský
rozsudok musí vždy vyhotovovať v listinnej podobe, pričom k návrhu na vykonanie exekúcie
sa môže pripojiť len ako elektronický dokument, ktorý vznikol zaručenou konverziou
pôvodného dokumentu v listinnej podobe. V prípade, ak je k návrhu na vykonanie exekúcie
pripojený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý bol ako pôvodný elektronický
dokument autorizovaný rozhodcom, a právny zástupca oprávneného ho premení do PDF
formátu a vykonaná na ňom zaručenú konverziu, je tu daný rozpor s § 40 ods. 1
Spotrebiteľského rozhodcovského zákona, ktorý pripúšťa len listinnú formu vyhotovenia
rozhodcovského rozsudku.“
Voči predmetnému rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí návrhu na vykonanie
exekúcie podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú okresný súd
Uznesením zo dňa 02.04.2019 zamietol s nasledovným odôvodnením: § 40 od. 1 zákona je
dodržaný iba vtedy, ak pôvodca rozhodcovského spotrebiteľského rozsudku (rozhodcovský
súd) disponuje aspoň jedným vyhotovením rozsudku v listinnej podobe s fyzickým podpisom
rozhodcu. Exekučný súd nevylučuje, aby rozhodcovský súd disponoval rozhodcovským
rozsudkom v elektronickej podobe dokonca ako elektronický dokument so zaručeným
elektronickým podpisom rozhodcu, ale musí popri tom z vyššie uvedených dôvodov
disponovať i vyhotovením rozsudku v listinnej podobe s fyzickým podpisom rozhodcu... Ako
vyplýva z napadnutého uznesenia v predmetnej veci Stály rozhodcovský súd zriadený pri
Asociácii pre arbitráž bol požiadaný o riadny listinný rozhodcovský rozsudok. Tento nebol
zo strany rozhodcovského súdu predložený, čo v prípade jeho existencie by nemohol byť
objektívny problém.».
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „Sťažovateľ spolu s návrhom na
vykonanie exekúcie predložil exekučnému súdu rozhodcovský rozsudok opatrený doložkou
zaručenej konverzie z listinnej do elektronickej podoby, pričom zaručená konverzia bola
vykonaná z listinnej podoby dokumentu, ktorý bol sťažovateľovi doručený prostredníctvom
preberacieho protokolu zo dňa 21.09.2017, tak ako to predpokladá ust. § 38 ods. 2 písm. c)
Zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu orgánov verejnej moci a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente). V danom prípade sťažovateľ nemá
a ani nemôže mať z objektívnych dôvodov vedomosť o tom, v akej podobe vedie
rozhodcovský súd spisovú dokumentáciu teda konkrétny rozhodcovský spis, avšak táto
skutočnosť nemôže byť v žiadnom prípade na ťarchu sťažovateľa vo forme zamietnutia
návrhu na vykonanie exekúcie, nakoľko sťažovateľovi bol tento rozhodcovský rozsudok
doručený v listinnej podobe v súlade s ust. § 40 ods. 1 ZSRK, pričom tento bol následne
zaslaný exekučnému súdu opatrený doložkou zaručenej konverzie.
Sťažovateľ má za to, že konanie okresného súdu, na základe ktorého trval na
doložení rozhodcovského rozsudku v listinnej forme od subjektu, ktorý nie je stranou
exekučného konania, napriek skutočnosti, že exekučný titul v zákonom predpísanej forme
bol súčasťou návrhu na vykonanie exekúcie, zakladá arbitrárnosť samotného rozhodnutia
okresného súdu zo dňa 02.04.2019, sp. zn. 59Ek/888/2018, a teda vo výsledku bráni
sťažovateľovi vo vymožení si jeho nároku voči povinnému.“.
5. Napadnuté uznesenia okresného súdu sú podľa sťažovateľky arbitrárne a zjavne
neodôvodnené, keďže sa v nich okresný súd nevysporiadal so všetkými námietkami
sťažovateľky, ktoré boli uplatnené v návrhu na exekúciu a v sťažnosti proti uzneseniu
sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 9. novembra 2018.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením
okresného súdu sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 9. novembra 2018 a uznesením okresného súdu
sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 2. apríla 2019, napadnuté uznesenia zruší a vec vráti okresnému
súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
13. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenia okresného
súdu sú arbitrárne a svojvoľné. Podľa sťažovateľky okresný súd nereagoval na všetky jej
podstatné námietky, ktoré boli obsahom návrhu na vykonanie exekúcie a sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 9. novembra 2018.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 9. novembra
2018
15. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 9. novembra
2018, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, preskúmaniu ústavnosti tohto
rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
16. Takýmto súdom bol okresný súd, ktorý napadnuté uznesenie sp. zn.
59 Ek 888/2018 z 9. novembra 2018 preskúmal na základe sťažnosti podanej
sťažovateľkou. Okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 2. apríla 2019,
ktorým sťažnosť sťažovateľky zamietol.
17. V časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn.
59 Ek 888/2018 z 9. novembra 2018, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 2. apríla 2019
18. Uznesením sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 2. apríla 2019 okresný súd sťažnosť
sťažovateľky proti uzneseniu sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 9. novembra 2018 vydanému vyšším
súdnym úradníkom zamietol.
19. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či v konaní
o návrhu sťažovateľky na vykonanie exekúcie okresný súd uznesením sp. zn.
59 Ek 888/2018 z 2. apríla 2019 ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom
rozhodol o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 9. novembra
2018 vydanému vyšším súdnym úradníkom.
20. V relevantných častiach uznesenia sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 2. apríla 2019
okresný súd predovšetkým uviedol:
«24. Keďže predmetná vec a oprávneným uvedená vec sp. zn. 51Ek/712/2012 sú
skutkovo a právne porovnateľné prípady, exekučný súd v súlade s vyššie uvedenou
judikatúrou Ústavného súdu SR v spojení s článkom 2 ods. 2 CSP predkladá sťažovateľovi
dôvody odchýlenia sa právnych záverov v danej veci od právnych záverov uvedených
v exekučnom konaní sp. zn. 51Ek/712/2018 tak, aby oprávnenému bolo zachované právo na
spravodlivý súdny proces a riadne a ústavne konformné odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktorým predošlé rozhodnutia nie sú ignorované, ale naopak súd sa s nimi argumentačne
vysporiada a za týmto účelom si exekučný súd zabezpečil celé znenie rozhodnutia vydaného
vo veci sp. zn. 51Ek/712/2018 dňa 13.11.2018.
25. Súd súhlasí s názorom uvedeným v citovanom rozhodnutí, že v 21. storočí je
samozrejmé využitie výpočtovej techniky (počítača) ako najbežnejší spôsob vyhotovovania
akýchkoľvek písomností, teda i rozhodnutí v civilnom procese ako i rozhodcovských
spotrebiteľských rozsudkov. Na druhej strane si však exekučný súd nemyslí, že jediným
dôvodom stanovenia obligatórnej listinnej formy rozhodcovského spotrebiteľského rozsudku
by mala byť skutočnosť, aby sa rozhodcovský spotrebiteľský rozsudok nemohol doručovať
účastníkom v elektronickej podobe s poukazom na ust. § 33 ods. 3 prvá veta zákona, resp.
inak povedané v danom citovanom rozhodnutí, že ak sa rozhodcovský spotrebiteľský
rozsudok transformuje - vytlačí a ako listina doručí účastníkom rozhodcovského konania,
listinná podoba rozhodcovského spotrebiteľského rozsudku je zachovaná so zreteľom
na zmysel § 40 ods. 1 zákona. Exekučný súd nesúhlasí s redukciou zmyslu stanovenia
obligatórnej listinnej podoby rozhodcovského spotrebiteľského rozsudku iba so zreteľom
na doručovanie, a to z dvoch vážnych dôvodov.
26. Prvým dôvodom je tá skutočnosť, že každý individuálny právny akt (teda
i rozhodcovský spotrebiteľský rozsudok) je intelektuálno-vôľovým prejavom osoby, ktorá má
kompetenciu ho vyniesť. Intelektuálny aspekt sa prejavuje v skutkových a právnych
záveroch právneho aktu, vôľový aspekt sa prejavuje v tom, že ho osoba podpisuje (u
elektronických dokumentov zaručeným elektronickým podpisom, u listinných dokumentov
fyzickým podpisom) a teda potvrdzuje, že to čo je v právnom akte uvedené, korešponduje s
jeho vôľou. Premietnutím uvedeného na rozhodcovský spotrebiteľský rozsudok, ktorý musí
mať listinnú podobu, možno skonštatovať, že na rozhodcovskom spotrebiteľskom rozsudku
v listinnej podobe musí byť uvedené meno rozhodcu a jeho fyzický podpis. Iba cez takýto
podpis možno potvrdiť vydanie rozhodcovského spotrebiteľského rozsudku podobne ako cez
podpis na súdnej doručenke možno potvrdiť prevzatie určitého rozhodnutia či právneho
úkonu. Zoskenovanie podpisu a celkové elektronické uloženie rozhodcovského
spotrebiteľského rozsudku znemožňuje overenie pravosti, či správnosti listiny
grafologickým dôkazom podpisu vystaviteľa, čo stavia účastníkov objektívne do dôkaznej
núdze. Čo určite nebolo zmyslom § 40 ods. 1 zákona. Podobnú povinnosť listinnej podoby
rozhodcovského rozsudku zákonodarca uložil i nespotrebiteľským rozhodcovským súdom v
zmysle paragrafu 34 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom
znení. Tu exekučný súd chce poukázať na druhý podstatný dôvod, prečo rozhodcovský
spotrebiteľský rozsudok musí objektívne (nie po vytlačení) existovať v listinnej podobe.
Nemožno totiž opomenúť fakt, že vydaním meritórneho rozhodcovského spotrebiteľského
rozsudku sa neposkytuje iba právna ochrana, ale rozhodcovský spotrebiteľský rozsudok je
tiež dôkazom. Zákonodarca stanovil, že tento dôkaz bude listinný so všetkými vlastnosťami,
aký má mať listinný dôkaz a teda, že bude možné objektívne overiť si jeho pravosť a
správnosť. Aby toto bolo objektívne možné, musí existovať referenčný bod, podľa ktorého
relevantné skutočností z listiny bude možné overiť. Týmto referenčným bodom je práve
aspoň jedno listinné vyhotovenie rozhodcovského spotrebiteľského rozsudku s fyzickým
podpisom rozhodcu, ktorý má k dispozícií príslušný rozhodcovský súd. Je neprijateľné, aby
si rozhodcovský spotrebiteľský súd myslel, že jeho pôsobnosť končí vydaním
rozhodcovského spotrebiteľského rozsudku. Prevzatím zodpovednosti rozhodovať
rozhodcovské spotrebiteľské spory a vydávať rozhodcovské spotrebiteľské rozsudky
rozhodcovský spotrebiteľský súd imanentným spôsobom prevzal i zodpovednosť uschovávať
originál rozhodcovského spotrebiteľského rozsudku, o to viac ak jedným z účastníkov
konania je spotrebiteľ. Nemožno vylúčiť, že buď v exekučnom konaní (ako je to v tomto
prípade), resp. v konaní o zrušenie rozhodcovského spotrebiteľského rozsudku bude
nastolená otázka pravosti či správnosti rozhodcovského spotrebiteľského rozsudku a bude
potrebné vykonať dokazovanie listinou v zmysle 205 CSP. Bude to potrebné najmä vtedy, ak
účastníci disponujú rozhodcovským spotrebiteľským rozsudkom s rozdielnym obsahom.
Vyšetrenie (dôkaz listinou) toho, ktorý z nich je pravý a správny, nebude objektívne možné
na základe vytlačeného rozhodcovského spotrebiteľského rozsudku so zoskenovaným
podpisom rozhodcu, ako bolo naznačené vyššie a ani za situácie, keď rozhodcovský
spotrebiteľský rozsudok existuje ako elektronický dokument. Z tohto vyplýva, že
rozhodcovský spotrebiteľský rozsudok nemôže výlučne existovať ako elektronický dokument
so zaručeným elektronickým podpisom rozhodcu.
27. Z vyššie uvedených dôvodov preto exekučný súd uzatvára, že § 40 ods. 1 zákona
je dodržaný iba vtedy, ak pôvodca rozhodcovského spotrebiteľského rozsudku
(rozhodcovský súd) disponuje aspoň jedným vyhotovením rozsudku v listinnej podobe
s fyzickým podpisom rozhodcu. Exekučný súd nevylučuje, aby rozhodcovský súd disponoval
rozhodcovský rozsudkom v elektronickej podobe dokonca ako elektronický dokument
so zaručeným elektronickým podpisom rozhodcu, ale musí popri tom z vyššie uvedených
dôvodov disponovať i vyhotovením rozsudku v listinnej podobe s fyzickým podpisom
rozhodcu. Preto neobstojí námietka sťažovateľa, ktorú uviedol v sťažnosti, že mu bol
doručený rozhodcovský spotrebiteľský rozsudok v listinnej podobe a v sťažnosti doložil
potvrdenie o jeho prevzatí a ani opätovné doručenie exekučného titulu. Ako vyplýva
z napadnutého uznesenia v predmetnej veci Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii
pre arbitráž bol požiadaný o riadny listinný rozhodcovský spotrebiteľský rozsudok. Tento
nebol zo strany rozhodcovského súdu predložený, čo v prípade jeho existencie by nemohol
byť objektívny problém. Preto správne vyšší súdny úradník skonštatoval, že rozhodcovský
rozsudok nebol vyhotovený riadne v listinnej podobe ako vyžaduje ust. § 40 ods. 1 zákona
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Uvedenú skutočnosť potvrdil i sám pôvodca
exekučného titulu Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž. V prípise
adresovanému tunajšiemu súdu zo dňa 12.08.2018 totiž sám uviedol, že takým listinným
rozhodcovským spotrebiteľským rozsudkom nedisponuje a taktiež uviedol, že má za to, že
existencia rozhodcovského rozhodnutia v elektronickej podobe (rozhodcovský rozsudok
podpísaný zaručeným elektronickým podpisom rozhodcu) nie je v rozpore s § 40 ods. 1
zákona a nie je sám osebe dôvodom pre zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie. Stály
rozhodcovský súd prípadným vyhotovením rozhodcovského rozhodnutia aj v elektronickej
podobe ako aj vedením rozhodcovského spisu v elektronickej podobe sledoval zvýšenie
efektívnosti a hospodárnosti rozhodcovského konania.“ Z úradnej činnosti je súdu tiež
známe, že Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž dokonca v niektorých
konaniach (napr. v prípise zo dňa 29.11.2018 v konaní sp. zn. 52Ek/993/2018), resp.
v prípise predsedu Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž
doručenému tunajšiemu súdu dňa 08.10.2018 uviedol že „Na účely archivácie
rozhodcovského spisu slúži Stálemu rozhodcovskému súdu AspA elektronická podoba týchto
písomností bez toho, aby Stály rozhodcovský súd AspA archivoval ich vyhotovenia
v listinnej forme. Stály rozhodcovský súd AspA v súlade s internými predpismi rovnako
vedie listiny preukazujúce doručovanie alebo doručenie (obálky, doručenky, preberacie
protokoly) súdnych písomností pre účely archivácie v elektronickej podobe.“ Exekučný súd
sa nemôže stotožniť so záverom, že kvôli zvýšeniu efektívnosti uchovania dokumentov
rozhodcovského spotrebiteľského konania budú poškodzované práva a oprávnené záujmy
účastníkov konania.
28. Ohľadne druhej námietky sťažovateľa spočívajúcej v tom, že nemá vedomosť,
v akej podobe rozhodcovský súd viedol spisovú dokumentáciu a preto nemôže byť táto
skutočnosť na ťarchu oprávneného vo forme zamietnutia návrhu na vykonanie exekúcie,
exekučný súd musí skonštatovať, že v rámci exekúcie tak ako aj v rámci každého civilného
procesu procesná zodpovednosť v podobe negatívneho meritórneho rozhodnutia za
akúkoľvek jeho nečinnosť, vady a nedostatky jeho úkonov, môže postihnúť len samotného
účastníka konania a nie tretie osoby (teda nie ani rozhodcovský súd). V rámci exekučného
konania je to oprávnený, ktorý nesie objektívnu zodpovednosť za to, že exekučný titul je
počas celej exekúcie spôsobilým titulom. Túto zodpovednosť nemožno v rámci exekúcie
preniesť na niekoho iného. Ak teda exekučný súd zistí, že exekučný titul nie je v čase začatia
exekúcie spôsobilým, návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak uvedenú skutočnosť zistí
počas exekúcie, exekučný súd exekúciu zastaví.
29. Zhrnutím vyššie uvedených právnych záverov exekučný súd musí uzavrieť, že
vyšší súdny úradník správne skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž sp. zn. SRSAspA 01850/17
zo dňa 07.09.2017 neexistuje v predpísanej forme, nemá v zmysle paragrafu 53 ods. 3 písm.
f) bod 4 Exekučného poriadku formálnu náležitosť a teda správne návrh na vykonanie
exekúcie zamietol.»
21. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
22. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie
o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo
(napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07). Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). Uvedená judikatúra
ústavného súdu je plne aplikovateľná aj na rozhodovanie o sťažnosti proti rozhodnutiu
vydanému vyšším súdnym úradníkom.
23. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu
ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti
v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak
jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou
garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie
každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok
porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 104/2012,
I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
24. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
25. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd ústavný súd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď
na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový,
vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku,
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti
Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997;
Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2. 1998).
26. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,
že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to
znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva
zodpovedá súdny proces ako celok, a pritom skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok
bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
27. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m.
I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
IV.
Záver
28. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci (bod III tohto
odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v uznesení sp. zn. 59 Ek 888/2018
z 2. apríla 2019 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami
sťažovateľky uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 59 Ek 888/2018
z 9. novembra 2018 vydanému vyšším súdnym úradníkom. Právny názor vyslovený
okresným súdom v uznesení sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 2. apríla 2019, podľa ktorého
ak exekučný súd zistí, že exekučný titul nie je v čase začatia exekúcie spôsobilým
pre nedostatok písomnej formy spotrebiteľského rozhodcovského rozsudku, návrh
na vykonanie exekúcie zamietne, ak uvedenú skutočnosť zistí počas exekúcie, exekučný súd
exekúciu zastaví, má aj podľa ústavného súdu racionálny základ a je preto legitímny
a z ústavného hľadiska akceptovateľný.
29. Okresný súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli
k posúdeniu základnej právnej otázky, ktorou bol nedostatok týkajúci sa formy
spotrebiteľského rozhodcovského rozsudku, a preto jeho závery vyslovené v danej veci
nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré
(v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
30. Okresný súd sa s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil, a preto uznesením
sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 2. apríla 2019 sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu sp. zn.
59 Ek 888/2018 z 9. novembra 2018 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol.
Vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 59 Ek 888/2018
z 2. apríla 2019 nemožno považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto
neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím
do napadnutého rozhodnutia okresného súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie
nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod na vyslovenie jeho porušenia.
31. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. 59 Ek 888/2018 z 2. apríla
2019 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde.
32. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
uznesenia okresného súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2019