Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 194/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu y Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice,

v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Martina Hopferová, vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v a 4

Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Galanta a jeho uznesením č. k. -68

z 12. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v a 4

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Galanta (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením č. k. -68 z 12. decembra

2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu

na ďalšie konanie.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor

vykonával na základe poverenia okresného súdu z 24. októbra 2008 exekúciu

pre vymoženie istiny vo výške 1 208,72 € s príslušenstvom. Na základe návrhu

oprávneného na zmenu súdneho exekútora okresný súd poveril vykonaním predmetnej

exekúcie , a to uznesením č. k. -18 z 31. októbra

2013. O trovách sťažovateľa ako pôvodného súdneho exekútora však nerozhodol vôbec.

Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie, ktoré Krajský súd v Trnave

uznesením č. k. -53 z 30. decembra 2016 odmietol podľa § 386 písm. b)

a c) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „CSP“). Okrem toho sťažovateľ podaním z 3. decembra 2013 doručil okresnému súdu

návrh na náhradu trov exekúcie, o ktorom bolo rozhodnuté napadnutým uznesením.

3. Okresný súd napadnutým uznesením nepriznal sťažovateľovi ako pôvodnému

súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie. Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia

uviedol, že novelou, t. j. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a

ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinnou od 1. apríla 2017 (ďalej len

„Exekučný poriadok“), došlo k pomerne rozsiahlej zmene Exekučného poriadku. V zmysle

prechodných ustanovení k úprave účinnej od 1. apríla 2017 sa exekučné konania začaté

do 31. marca 2017 dokončia podľa právnych predpisov platných a účinných do 31. marca

2017. Z tohto generálneho pravidla o aplikácii právnych predpisov však existujú určité

výnimky, a takouto výnimkou je okrem iného aj § 243k Exekučného poriadku, ktorý

upravuje spôsob určenia trov súdneho exekútora v prípade zmeny v osobe súdneho

exekútora. Podľa označeného ustanovenia pôvodnému súdnemu exekútorovi patria trovy len

v rozsahu, v akom boli plnenia vymožené alebo prijaté z majetku povinného do rozhodnutia

o zmene exekútora. Na základe uvedeného okresný súd uzavrel, že keďže sťažovateľ

nevymohol žiadnu čiastku z majetku povinného, neprináležia mu žiadne trovy exekúcie.

Ďalej vysvetlil, že pri zmene súdneho exekútora je dôvodné, aby povinný neplatil trovy

dvakrát, preto sa uplatňuje pravidlo, že na ne má nárok len neskorší súdny exekútor,

a exekútorovi, ktorý nič nevymohol sa ich náhrada neprizná. V prípade čiastočného

vymoženia pohľadávky si mal súdny exekútor ponechať na trovy exekúcie čiastku

z vymoženej sumy podľa pravidiel v § 60 Exekučného poriadku.

4. S napadnutým uznesením sťažovateľ nesúhlasí a ústavnou sťažnosťou usiluje

o kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnej úpravy relevantnej v jeho

veci uskutočnenej okresným súdom s , resp. dohovorom a dodatkovým protokolom.

Zastáva názor, že okresný súd nemal aplikovať § 243k Exekučného poriadku účinného od

1. apríla 2017, ale v tomto prípade mal aplikovať § 44 ods. 11 Exekučného poriadku

účinného do 31. marca 2017, podľa ktorého sa trovy exekúcie pôvodného exekútora

vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie. Dôvodí tým, že o návrhu

oprávneného na zmenu súdneho exekútora bolo právoplatne rozhodnuté do 31. marca 2017,

a preto nie je podľa jeho názoru dôvodné aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku

platného a účinného po tomto dátume. Poukazuje tiež na skutočnosť, že k zmene súdneho

exekútora došlo v roku 2013, a už týmto uznesením malo byť v zmysle § 44 ods. 11

Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 rozhodnuté o trovách exekúcie, k čomu

však nedošlo. O trovách bolo rozhodnuté až o 6 rokov neskôr, po zmene právnej úpravy, čo

považuje za narušenie princípu právnej istoty i za porušenie práva na prejednanie jeho veci

bez zbytočných prieťahov.

5. Sťažovateľ tvrdí, že od udelenia poverenia na vykonanie exekúcie až do poverenia

nového exekútora vykonal v exekučnej veci potrebné úkony smerujúce k zisteniu majetku

povinného a k jeho zabezpečeniu, uskutočnil lustrácie v bankách, vydal upovedomenie

o začatí exekúcie i exekučný príkaz. Po piatich rokoch vedenia exekúcie bol nútený

odovzdať kompletný spisový materiál novému súdnemu exekútorovi, hoci sa nedopustil

žiadneho pochybenia. Následne, o šesť rokov neskôr rozhodol okresný súd o trovách

sťažovateľa, pričom medzičasom došlo už aj k zmene právnej úpravy. Za jednotlivé

vykonávané úkony exekučnej činnosti mu však patrí odmena, náhrada hotových výdavkov

a náhrada za stratu času.

6. Predpokladajúc, že ústavný súd bude považovať trovy exekúcie za bagateľný

nárok, upriamuje sťažovateľ jeho pozornosť na to, že ten istý oprávnený podal návrh

na zmenu súdneho exekútora v ďalších približne 4 000 spisoch. Pokiaľ sa teda rozhodovacia

činnosť exekučného súdu, ktorú považuje za rozpornú s Exekučným poriadkom, bude

opakovať v tomto počte spisov, bude už predstavovať zásadný zásah do majetkovej sféry

sťažovateľa. Zdôrazňuje pritom, že podľa Exekučného poriadku v znení účinnom

do 31. marca 2017 nebola zmena súdneho exekútora sankciou za jeho pochybenie, ale

dispozitívnym rozhodnutím oprávneného, ktorý svoje rozhodnutie nemusel nijako

odôvodniť. Nie je preto podľa jeho názoru žiaduce, aby za týchto okolností pôvodný súdny

exekútor znášal finančné náklady takéhoto rozhodnutia oprávneného.

7. Napokon je sťažovateľ toho názoru, že konaním exekučného súdu došlo

k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania ako základnej zásady civilného procesu,

pretože o trovách exekúcie rozhodoval priamo sudca okresného súdu. Rozhodnutie sudcu

o nepriznaní trov malo za následok odňatie možnosti podať opravný prostriedok proti

napadnutému uzneseniu, keďže odvolanie proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné.

Uvádza, že pokiaľ vo veci priznania trov exekúcie rozhoduje vyšší súdny úradník, proti jeho

rozhodnutiu je prípustná sťažnosť v zmysle . Vo výroku o priznaní trov exekúcie

sa priamo vyčísľuje aj výška trov, čo je zásadne v kompetencii vyššieho súdneho úradníka.

8. Na základe všetkých už uvedených skutočností je sťažovateľ presvedčený o tom,

že v napadnutom exekučnom konaní došlo k porušeniu jeho práv, a preto v petite svojej

ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom

vyslovil, že uznesením okresného súdu boli porušené jeho v záhlaví označené práva,

napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu

náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

13. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez právneho zastúpenia podľa § 34

a a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o

ustanovenie právneho zástupcu ( ), návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne

neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený [ ].

14. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

15. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom ...

20. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (),

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

21. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k

neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa

predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa

§ 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po

1. apríli 2017.

22. Podľa § 243k Exekučného poriadku ak došlo k zmene exekútora alebo

k vylúčeniu exekútora v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017, patria

exekútorovi trovy v rozsahu, v akom boli plnenia vymožené alebo prijaté z majetku

povinného do rozhodnutia o zmene exekútora alebo o vylúčení exekútora použité

na uspokojenie nárokov exekútora v súlade s § 60 v znení účinnom od 1. apríla 2017 alebo

podľa § 127, § 128 a § 164 ods. 1 v znení účinnom do 31. marca 2017.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že postupom a napadnutým

uznesením okresného súdu, ktorým mu ako pôvodne poverenému súdnemu exekútorovi

neboli priznané trovy exekúcie, došlo k porušeniu jeho práv. Sťažovateľ namieta, že

okresný súd neaplikoval na jeho vec správnu právnu úpravu, že rozhodol o jeho nároku

na náhradu trov exekúcie po uplynutí šiestich rokov a výraznej zmene právnej úpravy, ako

aj to, že o trovách konania nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale priamo sudca, čím došlo

k porušeniu princípu dvojinštančnosti konania.

24. Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné vyjadriť sa k argumentácii

sťažovateľa, v ktorej zdôrazňuje dôvodnosť svojej ústavnej sťažnosti napriek tzv.

bagateľnosti svojho nároku na náhradu trov exekučného konania, ktorý si v konaní

pred okresným súdom uplatnil vo výške 83,57 €.

25. S prihliadnutím na súčasný postoj prezentovaný Európskym súdom pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) v kontexte rozhodovacej činnosti ústavného súdu o tzv.

bagateľných veciach je už spochybniteľná analogická aplikácia abstraktnej konštrukcie

ratione valoris aplikovateľnej primárne v konaní o dovolaní aj v konaní o ústavnej sťažnosti

bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal jednotlivými námietkami uvedenými v ústavnej

sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie ESĽP vo veci

Kľačanová proti Slovenskej republike a na závery v tomto rozhodnutí citované, podľa

ktorých požiadavka, aby bol „prípad“ náležite preskúmaný vnútroštátnym súdom v zmysle

čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru nie je splnená, pokiaľ ústavný súd okrem abstraktnej

konštrukcie tzv. bagateľných vecí nezoberie do úvahy argumenty sťažovateľa, ktorými

odôvodňuje porušenie príslušného článku dohovoru (k tomu pozri rozhodnutie ESĽP

vo veci Kľačanová proti Slovenskej republiky, č. 8394/13, rozsudok z 27. 11. 2018, § 30 –

§ 32). Z uvedeného dôvodu tzv. bagateľnosť veci (predmetu konania) nemôže byť jediným

a nosným dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti (), a nie je tomu tak ani

v tomto prípade.

26. Nadväzne, s ohľadom na charakter ďalších námietok uplatnených sťažovateľom

ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ). Nie je preto zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

27. Ústavný súd preskúmal sťažovateľom napadnuté uznesenie okresného súdu,

ktorého obsah v podstatnom zhrnul v rámci bodu 3 tohto uznesenia a zistil, že o takú

situáciu v jeho veci nejde. Vychádzal pritom aj zo svojej stabilnej judikatúry, v zmysle

ktorej je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony; pokiaľ tento výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m.

, , ).

28. Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov sťažovateľa ako pôvodne

povereného exekútora aplikoval na danú situáciu právnu úpravu v súlade s prechodnými

ustanoveniami Exekučného poriadku a svoje rozhodnutie náležite a logicky odôvodnil.

Pri preskúmaní odôvodnenia okresného súdu ústavný súd nezistil taký výklad alebo

aplikáciu právnych predpisov, ktoré by sa vyznačovali arbitrárnosťou alebo svojvôľou

okresného súdu a ktoré by zároveň dosahovali intenzitu spôsobilú zasiahnuť do základných

práv sťažovateľa, ktoré označil vo svojej ústavnej sťažnosti. Ustanovenie § 243h

Exekučného poriadku síce stanovuje, že exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa

dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017, avšak zákonodarca zároveň uvádza,

že uvedené pravidlo sa aplikuje iba v prípade, ak Exekučný poriadok v § 243i až 243k

neustanovuje inak. Z uvedeného teda vyplýva, že v prípade zmeny súdneho exekútora aj

v konaní, ktoré začalo pred 1. aprílom 2017, je potrebné postupovať v súlade s § 243k

Exekučného poriadku, ktorý jednoznačne stanovuje, že výška trov pôvodného súdneho

exekútora závisí od výšky vymoženého alebo prijatého plnenia z majetku povinného, ktoré

boli použité na uspokojenie nárokov exekútora podľa pravidiel uvedených v § 60

Exekučného poriadku. Tento výklad a aplikácia právneho predpisu na situáciu sťažovateľa

nevybočuje z rámca ústavnej konformnosti, a preto ústavný súd nemá dôvod do nej

zasiahnuť.

29. Sťažovateľ ďalej namietal, že trvalo „6 rokov“, kým okresný súd rozhodol

o náhrade trov súdneho exekútora. Z napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavný súd

zistil, že k zmene súdneho exekútora došlo na základe uznesenia okresného súdu č. k. 15 Er

650/2008-18 z 31. októbra 2013. Sťažovateľ podaním z 3. decembra 2013 vyčíslil svoje

exekučné trovy vo výške 83,57 €. O trovách pôvodného súdneho exekútora, t. j. sťažovateľa

teda okresný súd rozhodol až namietaným uznesením z 12. decembra 2019, po uplynutí

6 rokov. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že uvedený postup okresného súdu

môže vyvolávať pochybnosti z pohľadu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa alebo práva na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení ústavnej sťažnosti však

argumentácia sťažovateľa nesmerovala k namietanému porušeniu uvedených práv,

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 sťažovateľ nežiada vysloviť ani v petite svojej ústavnej sťažnosti. Ústavný súd

je viazaný návrhom na začatie konania, najmä petitom ústavnej sťažnosti a nebolo by teda

na mieste, aby na základe vlastnej úvahy dopĺňal alebo domýšľal odôvodnenie ústavnej

sťažnosti, prípadne toho, čoho sa sťažovateľ domáha.

30. Sťažovateľ napokon dával do súvisu zásah do svojich práv aj s tým, že o jeho

nároku na náhradu trov konania nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale priamo sudca, v čom

videl porušenie princípu dvojinštančnosti konania.

31. V tejto súvislosti relevantná právna úprava inštruuje, že v exekučnom konaní

koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca

v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné

odvolanie a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka (§ 202 ods. 1

Exekučného poriadku). Podľa § 202 ods. 3 Exekučného poriadku druhej vety je proti

uzneseniu odvolanie prípustné, len ak to tento zákon (t. j. Exekučný poriadok) ustanovuje.

32. S ohľadom na citované ustanovenia právnej úpravy musí ústavný súd prisvedčiť

sťažovateľovi, že o jeho nároku na náhradu trov exekučného konania mal rozhodovať vyšší

súdny úradník. V takom prípade by mal sťažovateľ možnosť podať sťažnosť podľa § 239

ods. 1 .

33. Hoci sa teda javí, že okresný súd porušil zákonný postup, je potrebné zdôrazniť,

že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa (napr. ,

, , , ). Ústavný súd totiž

posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), a k vyhoveniu

ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Inými slovami, ústavný súd nepristupuje k vyhoveniu

ústavnej sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému

pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným

porušením zaručeného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku

nemala podstatný dosah (m. m. ).

34. V tomto ohľade možno poukázať aj na ustanovenie § 262 ods. 2 Civilného

sporového poriadku, v zmysle ktorého o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník. Ústavný súd v uznesení č. k. -11 z 30. januára

2019 uviedol, že toto ustanovenie nemožno vykladať príliš formalisticky. Nemožno totiž a

priori vylúčiť, že by o výške náhrady trov konania nemohol rozhodnúť aj sudca. Môže to

vyplynúť napríklad z personálneho obsadenia okresného súdu, keď na súde nebude pôsobiť

žiadny vyšší súdny úradník, alebo v prípade, že sa poverenie na rozhodovanie o výške

náhrady trov konkrétnemu vyššiemu súdnemu úradníkovi neuvedie do rozvrhu práce.

Napriek kogentnosti ustanovenia takéto rozhodnutie sudcu spĺňa všetky

atribúty súdneho rozhodnutia. Problém by mohol vzniknúť len v tom, že proti rozhodnutiu

sudcu o výške náhrady trov konania by nebolo prípustné odvolanie ( a contrario),

avšak z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou

vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako je už uvedené, ani čl. 6 dohovoru

samotné právo na odvolanie na súd vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako

vyplýva aj z judikatúry ESĽP (napr. Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku

z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982, Feldbrugge proti Holandsku z 29. 5.

1986), nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania.

35. Zároveň ústavný súd poznamenáva, že okrem čl. 13 dohovoru, ktorý nevyžaduje

konkrétnu podobu účinného prostriedku nápravy, aj čl. 6 dohovoru prioritne chráni právo

na prístup k súdu (rozsudok ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu, z 21. 2.

1975, sťažnosť č. 4451/70, § 35), ale negarantuje právo na odvolanie na súd vyššej inštancie

ako také a nezaručuje ani nejaký osobitný druh odvolania alebo spôsob vybavovania

odvolaní (rozsudok ESĽP vo veci Monnell a Morris proti Spojenému kráľovstvu z 2. 3.

1987, sťažnosť č. 9562/81 a č. 9818/82, § 56) ().

36. Keďže rozhodnutie sudcu okresného súdu, ktoré sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

namieta, posúdil ústavný súd ako také, ktoré spĺňa ústavnoprávne požiadavky súdneho

rozhodnutia a nezistil svojvôľu alebo arbitrárnosť v odôvodnení namietaného uznesenia,

dospel k záveru, že porušenie procesných predpisov v postupe okresného súdu, keď

namiesto vyššieho súdneho úradníka rozhodoval sudca okresného súdu, nedosiahlo takú

intenzitu, ktorá by mohla mať ústavnoprávny rozmer alebo by bola spôsobilá relevantným

spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. V tomto

kontexte možno dodať, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces

a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť pre sťažovateľa vecne iné či výhodnejšie

rozhodnutie.

37. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s namietaným porušením

základného práva vlastniť majetok podľa a práva na majetok podľa

dodatkového protokolu, ktoré sťažovateľ namietal len v súvislosti s argumentáciou

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

38. Napokon, vo vzťahu k sťažovateľom označenému právu podľa čl. 20 ods. 4

, ktoré malo byť postupom a rozhodnutím okresného súdu takisto porušené,

sťažovateľ neuviedol žiadne dôvody a ústavný súd musí konštatovať, že medzi týmto

ustanovením, ktoré upravuje podmienky vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia

vlastníckeho práva, a namietaným rozhodnutím okresného súdu o náhrade trov exekúcie

neexistuje žiadna príčinná súvislosť.

39. Na základe všetkých už uvedených skutočností ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú. K tomuto záveru dospel i s prihliadnutím na to, že o inej, skutkovo a

právne obdobnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpenej tým istým právnym zástupcom

rozhodol uznesením sp. zn. zo 4. februára 2020, pričom v rámci

argumentácie sťažovateľa nezistil žiaden dôvod na to, aby sa od právneho názoru

vysloveného v tomto uznesení odchýlil.

40. V závere odôvodnenia svojho uznesenia ústavný súd zdôrazňuje právny názor,

podľa ktorého samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú

uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným

dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery

kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie (napr.

, ). Aj ESĽP v rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti

Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70, zdôraznil, že riziko s výkonom

určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny

za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto

profesie.

41. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu