Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 194/2020
PDF · 450.07 KB
No categories available
I. ÚS 194/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu y Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice,
v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Martina Hopferová, vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Galanta a jeho uznesením č. k. 15 Er 650/2008-68
z 12. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Galanta (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením č. k. 15 Er 650/2008-68 z 12. decembra
2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor
vykonával na základe poverenia okresného súdu z 24. októbra 2008 exekúciu
pre vymoženie istiny vo výške 1 208,72 € s príslušenstvom. Na základe návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora okresný súd poveril vykonaním predmetnej
exekúcie , a to uznesením č. k. 15 Er 650/2008-18 z 31. októbra
2013. O trovách sťažovateľa ako pôvodného súdneho exekútora však nerozhodol vôbec.
Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie, ktoré Krajský súd v Trnave
uznesením č. k. 26 CoE 208/2016-53 z 30. decembra 2016 odmietol podľa § 386 písm. b)
a c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „CSP“). Okrem toho sťažovateľ podaním z 3. decembra 2013 doručil okresnému súdu
návrh na náhradu trov exekúcie, o ktorom bolo rozhodnuté napadnutým uznesením.
3. Okresný súd napadnutým uznesením nepriznal sťažovateľovi ako pôvodnému
súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie. Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia
uviedol, že novelou, t. j. zákonom č. 2/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinnou od 1. apríla 2017 (ďalej len
„Exekučný poriadok“), došlo k pomerne rozsiahlej zmene Exekučného poriadku. V zmysle
prechodných ustanovení k úprave účinnej od 1. apríla 2017 sa exekučné konania začaté
do 31. marca 2017 dokončia podľa právnych predpisov platných a účinných do 31. marca
2017. Z tohto generálneho pravidla o aplikácii právnych predpisov však existujú určité
výnimky, a takouto výnimkou je okrem iného aj § 243k Exekučného poriadku, ktorý
upravuje spôsob určenia trov súdneho exekútora v prípade zmeny v osobe súdneho
exekútora. Podľa označeného ustanovenia pôvodnému súdnemu exekútorovi patria trovy len
v rozsahu, v akom boli plnenia vymožené alebo prijaté z majetku povinného do rozhodnutia
o zmene exekútora. Na základe uvedeného okresný súd uzavrel, že keďže sťažovateľ
nevymohol žiadnu čiastku z majetku povinného, neprináležia mu žiadne trovy exekúcie.
Ďalej vysvetlil, že pri zmene súdneho exekútora je dôvodné, aby povinný neplatil trovy
dvakrát, preto sa uplatňuje pravidlo, že na ne má nárok len neskorší súdny exekútor,
a exekútorovi, ktorý nič nevymohol sa ich náhrada neprizná. V prípade čiastočného
vymoženia pohľadávky si mal súdny exekútor ponechať na trovy exekúcie čiastku
z vymoženej sumy podľa pravidiel v § 60 Exekučného poriadku.
4. S napadnutým uznesením sťažovateľ nesúhlasí a ústavnou sťažnosťou usiluje
o kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnej úpravy relevantnej v jeho
veci uskutočnenej okresným súdom s ústavou, resp. dohovorom a dodatkovým protokolom.
Zastáva názor, že okresný súd nemal aplikovať § 243k Exekučného poriadku účinného od
1. apríla 2017, ale v tomto prípade mal aplikovať § 44 ods. 11 Exekučného poriadku
účinného do 31. marca 2017, podľa ktorého sa trovy exekúcie pôvodného exekútora
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie. Dôvodí tým, že o návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora bolo právoplatne rozhodnuté do 31. marca 2017,
a preto nie je podľa jeho názoru dôvodné aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku
platného a účinného po tomto dátume. Poukazuje tiež na skutočnosť, že k zmene súdneho
exekútora došlo v roku 2013, a už týmto uznesením malo byť v zmysle § 44 ods. 11
Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 rozhodnuté o trovách exekúcie, k čomu
však nedošlo. O trovách bolo rozhodnuté až o 6 rokov neskôr, po zmene právnej úpravy, čo
považuje za narušenie princípu právnej istoty i za porušenie práva na prejednanie jeho veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Sťažovateľ tvrdí, že od udelenia poverenia na vykonanie exekúcie až do poverenia
nového exekútora vykonal v exekučnej veci potrebné úkony smerujúce k zisteniu majetku
povinného a k jeho zabezpečeniu, uskutočnil lustrácie v bankách, vydal upovedomenie
o začatí exekúcie i exekučný príkaz. Po piatich rokoch vedenia exekúcie bol nútený
odovzdať kompletný spisový materiál novému súdnemu exekútorovi, hoci sa nedopustil
žiadneho pochybenia. Následne, o šesť rokov neskôr rozhodol okresný súd o trovách
sťažovateľa, pričom medzičasom došlo už aj k zmene právnej úpravy. Za jednotlivé
vykonávané úkony exekučnej činnosti mu však patrí odmena, náhrada hotových výdavkov
a náhrada za stratu času.
6. Predpokladajúc, že ústavný súd bude považovať trovy exekúcie za bagateľný
nárok, upriamuje sťažovateľ jeho pozornosť na to, že ten istý oprávnený podal návrh
na zmenu súdneho exekútora v ďalších približne 4 000 spisoch. Pokiaľ sa teda rozhodovacia
činnosť exekučného súdu, ktorú považuje za rozpornú s Exekučným poriadkom, bude
opakovať v tomto počte spisov, bude už predstavovať zásadný zásah do majetkovej sféry
sťažovateľa. Zdôrazňuje pritom, že podľa Exekučného poriadku v znení účinnom
do 31. marca 2017 nebola zmena súdneho exekútora sankciou za jeho pochybenie, ale
dispozitívnym rozhodnutím oprávneného, ktorý svoje rozhodnutie nemusel nijako
odôvodniť. Nie je preto podľa jeho názoru žiaduce, aby za týchto okolností pôvodný súdny
exekútor znášal finančné náklady takéhoto rozhodnutia oprávneného.
7. Napokon je sťažovateľ toho názoru, že konaním exekučného súdu došlo
k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania ako základnej zásady civilného procesu,
pretože o trovách exekúcie rozhodoval priamo sudca okresného súdu. Rozhodnutie sudcu
o nepriznaní trov malo za následok odňatie možnosti podať opravný prostriedok proti
napadnutému uzneseniu, keďže odvolanie proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné.
Uvádza, že pokiaľ vo veci priznania trov exekúcie rozhoduje vyšší súdny úradník, proti jeho
rozhodnutiu je prípustná sťažnosť v zmysle § 239 CSP. Vo výroku o priznaní trov exekúcie
sa priamo vyčísľuje aj výška trov, čo je zásadne v kompetencii vyššieho súdneho úradníka.
8. Na základe všetkých už uvedených skutočností je sťažovateľ presvedčený o tom,
že v napadnutom exekučnom konaní došlo k porušeniu jeho práv, a preto v petite svojej
ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom
vyslovil, že uznesením okresného súdu boli porušené jeho v záhlaví označené práva,
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu
náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
13. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez právneho zastúpenia podľa § 34
a § 35 zákona o ústavnom súde a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o
ustanovenie právneho zástupcu (§ 37 zákona o ústavnom súde), návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne
neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
14. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
15. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
17. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom ...
20. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07),
a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
21. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k
neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa
predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa
§ 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po
1. apríli 2017.
22. Podľa § 243k Exekučného poriadku ak došlo k zmene exekútora alebo
k vylúčeniu exekútora v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017, patria
exekútorovi trovy v rozsahu, v akom boli plnenia vymožené alebo prijaté z majetku
povinného do rozhodnutia o zmene exekútora alebo o vylúčení exekútora použité
na uspokojenie nárokov exekútora v súlade s § 60 v znení účinnom od 1. apríla 2017 alebo
podľa § 127, § 128 a § 164 ods. 1 v znení účinnom do 31. marca 2017.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že postupom a napadnutým
uznesením okresného súdu, ktorým mu ako pôvodne poverenému súdnemu exekútorovi
neboli priznané trovy exekúcie, došlo k porušeniu jeho práv. Sťažovateľ namieta, že
okresný súd neaplikoval na jeho vec správnu právnu úpravu, že rozhodol o jeho nároku
na náhradu trov exekúcie po uplynutí šiestich rokov a výraznej zmene právnej úpravy, ako
aj to, že o trovách konania nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale priamo sudca, čím došlo
k porušeniu princípu dvojinštančnosti konania.
24. Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné vyjadriť sa k argumentácii
sťažovateľa, v ktorej zdôrazňuje dôvodnosť svojej ústavnej sťažnosti napriek tzv.
bagateľnosti svojho nároku na náhradu trov exekučného konania, ktorý si v konaní
pred okresným súdom uplatnil vo výške 83,57 €.
25. S prihliadnutím na súčasný postoj prezentovaný Európskym súdom pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) v kontexte rozhodovacej činnosti ústavného súdu o tzv.
bagateľných veciach je už spochybniteľná analogická aplikácia abstraktnej konštrukcie
ratione valoris aplikovateľnej primárne v konaní o dovolaní aj v konaní o ústavnej sťažnosti
bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal jednotlivými námietkami uvedenými v ústavnej
sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie ESĽP vo veci
Kľačanová proti Slovenskej republike a na závery v tomto rozhodnutí citované, podľa
ktorých požiadavka, aby bol „prípad“ náležite preskúmaný vnútroštátnym súdom v zmysle
čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru nie je splnená, pokiaľ ústavný súd okrem abstraktnej
konštrukcie tzv. bagateľných vecí nezoberie do úvahy argumenty sťažovateľa, ktorými
odôvodňuje porušenie príslušného článku dohovoru (k tomu pozri rozhodnutie ESĽP
vo veci Kľačanová proti Slovenskej republiky, č. 8394/13, rozsudok z 27. 11. 2018, § 30 –
§ 32). Z uvedeného dôvodu tzv. bagateľnosť veci (predmetu konania) nemôže byť jediným
a nosným dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti (I. ÚS 247/2019), a nie je tomu tak ani
v tomto prípade.
26. Nadväzne, s ohľadom na charakter ďalších námietok uplatnených sťažovateľom
ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
27. Ústavný súd preskúmal sťažovateľom napadnuté uznesenie okresného súdu,
ktorého obsah v podstatnom zhrnul v rámci bodu 3 tohto uznesenia a zistil, že o takú
situáciu v jeho veci nejde. Vychádzal pritom aj zo svojej stabilnej judikatúry, v zmysle
ktorej je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony; pokiaľ tento výklad
nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m.
I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
28. Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov sťažovateľa ako pôvodne
povereného exekútora aplikoval na danú situáciu právnu úpravu v súlade s prechodnými
ustanoveniami Exekučného poriadku a svoje rozhodnutie náležite a logicky odôvodnil.
Pri preskúmaní odôvodnenia okresného súdu ústavný súd nezistil taký výklad alebo
aplikáciu právnych predpisov, ktoré by sa vyznačovali arbitrárnosťou alebo svojvôľou
okresného súdu a ktoré by zároveň dosahovali intenzitu spôsobilú zasiahnuť do základných
práv sťažovateľa, ktoré označil vo svojej ústavnej sťažnosti. Ustanovenie § 243h
Exekučného poriadku síce stanovuje, že exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa
dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017, avšak zákonodarca zároveň uvádza,
že uvedené pravidlo sa aplikuje iba v prípade, ak Exekučný poriadok v § 243i až 243k
neustanovuje inak. Z uvedeného teda vyplýva, že v prípade zmeny súdneho exekútora aj
v konaní, ktoré začalo pred 1. aprílom 2017, je potrebné postupovať v súlade s § 243k
Exekučného poriadku, ktorý jednoznačne stanovuje, že výška trov pôvodného súdneho
exekútora závisí od výšky vymoženého alebo prijatého plnenia z majetku povinného, ktoré
boli použité na uspokojenie nárokov exekútora podľa pravidiel uvedených v § 60
Exekučného poriadku. Tento výklad a aplikácia právneho predpisu na situáciu sťažovateľa
nevybočuje z rámca ústavnej konformnosti, a preto ústavný súd nemá dôvod do nej
zasiahnuť.
29. Sťažovateľ ďalej namietal, že trvalo „6 rokov“, kým okresný súd rozhodol
o náhrade trov súdneho exekútora. Z napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavný súd
zistil, že k zmene súdneho exekútora došlo na základe uznesenia okresného súdu č. k. 15 Er
650/2008-18 z 31. októbra 2013. Sťažovateľ podaním z 3. decembra 2013 vyčíslil svoje
exekučné trovy vo výške 83,57 €. O trovách pôvodného súdneho exekútora, t. j. sťažovateľa
teda okresný súd rozhodol až namietaným uznesením z 12. decembra 2019, po uplynutí
6 rokov. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že uvedený postup okresného súdu
môže vyvolávať pochybnosti z pohľadu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení ústavnej sťažnosti však
argumentácia sťažovateľa nesmerovala k namietanému porušeniu uvedených práv,
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy sťažovateľ nežiada vysloviť ani v petite svojej ústavnej sťažnosti. Ústavný súd
je viazaný návrhom na začatie konania, najmä petitom ústavnej sťažnosti a nebolo by teda
na mieste, aby na základe vlastnej úvahy dopĺňal alebo domýšľal odôvodnenie ústavnej
sťažnosti, prípadne toho, čoho sa sťažovateľ domáha.
30. Sťažovateľ napokon dával do súvisu zásah do svojich práv aj s tým, že o jeho
nároku na náhradu trov konania nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale priamo sudca, v čom
videl porušenie princípu dvojinštančnosti konania.
31. V tejto súvislosti relevantná právna úprava inštruuje, že v exekučnom konaní
koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca
v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné
odvolanie a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka (§ 202 ods. 1
Exekučného poriadku). Podľa § 202 ods. 3 Exekučného poriadku druhej vety je proti
uzneseniu odvolanie prípustné, len ak to tento zákon (t. j. Exekučný poriadok) ustanovuje.
32. S ohľadom na citované ustanovenia právnej úpravy musí ústavný súd prisvedčiť
sťažovateľovi, že o jeho nároku na náhradu trov exekučného konania mal rozhodovať vyšší
súdny úradník. V takom prípade by mal sťažovateľ možnosť podať sťažnosť podľa § 239
ods. 1 CSP.
33. Hoci sa teda javí, že okresný súd porušil zákonný postup, je potrebné zdôrazniť,
že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok
porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 104/2012,
IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012, I. ÚS 317/2019). Ústavný súd totiž
posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), a k vyhoveniu
ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Inými slovami, ústavný súd nepristupuje k vyhoveniu
ústavnej sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému
pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným
porušením ústavou zaručeného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku
nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011).
34. V tomto ohľade možno poukázať aj na ustanovenie § 262 ods. 2 Civilného
sporového poriadku, v zmysle ktorého o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník. Ústavný súd v uznesení č. k. PL. ÚS 10/2019-11 z 30. januára
2019 uviedol, že toto ustanovenie nemožno vykladať príliš formalisticky. Nemožno totiž a
priori vylúčiť, že by o výške náhrady trov konania nemohol rozhodnúť aj sudca. Môže to
vyplynúť napríklad z personálneho obsadenia okresného súdu, keď na súde nebude pôsobiť
žiadny vyšší súdny úradník, alebo v prípade, že sa poverenie na rozhodovanie o výške
náhrady trov konkrétnemu vyššiemu súdnemu úradníkovi neuvedie do rozvrhu práce.
Napriek kogentnosti ustanovenia § 262 ods. 2 CSP takéto rozhodnutie sudcu spĺňa všetky
atribúty súdneho rozhodnutia. Problém by mohol vzniknúť len v tom, že proti rozhodnutiu
sudcu o výške náhrady trov konania by nebolo prípustné odvolanie (§ 357 CSP a contrario),
avšak z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou
vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako je už uvedené, ani čl. 6 dohovoru
samotné právo na odvolanie na súd vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako
vyplýva aj z judikatúry ESĽP (napr. Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku
z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982, Feldbrugge proti Holandsku z 29. 5.
1986), nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania.
35. Zároveň ústavný súd poznamenáva, že okrem čl. 13 dohovoru, ktorý nevyžaduje
konkrétnu podobu účinného prostriedku nápravy, aj čl. 6 dohovoru prioritne chráni právo
na prístup k súdu (rozsudok ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu, z 21. 2.
1975, sťažnosť č. 4451/70, § 35), ale negarantuje právo na odvolanie na súd vyššej inštancie
ako také a nezaručuje ani nejaký osobitný druh odvolania alebo spôsob vybavovania
odvolaní (rozsudok ESĽP vo veci Monnell a Morris proti Spojenému kráľovstvu z 2. 3.
1987, sťažnosť č. 9562/81 a č. 9818/82, § 56) (PL. ÚS 10/2019).
36. Keďže rozhodnutie sudcu okresného súdu, ktoré sťažovateľ v ústavnej sťažnosti
namieta, posúdil ústavný súd ako také, ktoré spĺňa ústavnoprávne požiadavky súdneho
rozhodnutia a nezistil svojvôľu alebo arbitrárnosť v odôvodnení namietaného uznesenia,
dospel k záveru, že porušenie procesných predpisov v postupe okresného súdu, keď
namiesto vyššieho súdneho úradníka rozhodoval sudca okresného súdu, nedosiahlo takú
intenzitu, ktorá by mohla mať ústavnoprávny rozmer alebo by bola spôsobilá relevantným
spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tomto
kontexte možno dodať, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces
a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť pre sťažovateľa vecne iné či výhodnejšie
rozhodnutie.
37. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s namietaným porušením
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ktoré sťažovateľ namietal len v súvislosti s argumentáciou
k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
38. Napokon, vo vzťahu k sťažovateľom označenému právu podľa čl. 20 ods. 4
ústavy, ktoré malo byť postupom a rozhodnutím okresného súdu takisto porušené,
sťažovateľ neuviedol žiadne dôvody a ústavný súd musí konštatovať, že medzi týmto
ustanovením, ktoré upravuje podmienky vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia
vlastníckeho práva, a namietaným rozhodnutím okresného súdu o náhrade trov exekúcie
neexistuje žiadna príčinná súvislosť.
39. Na základe všetkých už uvedených skutočností ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú. K tomuto záveru dospel i s prihliadnutím na to, že o inej, skutkovo a
právne obdobnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpenej tým istým právnym zástupcom
rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 50/2020 zo 4. februára 2020, pričom v rámci
argumentácie sťažovateľa nezistil žiaden dôvod na to, aby sa od právneho názoru
vysloveného v tomto uznesení odchýlil.
40. V závere odôvodnenia svojho uznesenia ústavný súd zdôrazňuje právny názor,
podľa ktorého samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú
uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným
dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery
kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie (napr.
III. ÚS 351/07, IV. ÚS 236/08). Aj ESĽP v rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti
Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70, zdôraznil, že riziko s výkonom
určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny
za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto
profesie.
41. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu