Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 517/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Ing. JUDr. Bohumila

Husťáka, súdneho exekútora, exekútorský úrad, Žriedlová 3, Košice, IČO 17 072 735,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, v mene ktorej

koná konateľka a advokátka JUDr. Martina Hopferová, vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa a 4 ,

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na prejednanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Ing. JUDr. Bohumila Husťáka o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája

2020 doručená ústavná sťažnosť Ing. JUDr. Bohumila Husťáka, súdneho exekútora,

exekútorský úrad, Žriedlová 3, Košice, IČO 17 072 735 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a 4

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu podľa

základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnutý postup“) a jeho uznesením z 26. februára 2020 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor

na základe návrhu oprávnených z 1. októbra 2014 (maloletí zastúpení matkou ako zákonnou

zástupkyňou) vykonával podľa poverenia okresného súdu z 29. októbra 2014 exekúciu

na vymoženie výživného na základe exekučného titulu, ktorým je vykonateľný rozsudok

okresného súdu č. k. -35 z 29. januára 2014. Na návrh oprávnených

zastúpených ich zákonnou zástupkyňou bola napadnutým uznesením okresného súdu

zastavená exekúcia a povinný (otec maloletých) bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi trovy

exekúcie v sume 54,22 €.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal, že okresný súd sa v napadnutom

uznesení nezaoberal preddavkom na trovy exekúcie, ktorý bol sťažovateľovi priznaný

v sume 66,38 € (ďalej len „preddavok“). Keďže zastavenie predmetnej exekúcie navrhli

oprávnení prostredníctvom ich zákonnej zástupkyne, podľa názoru sťažovateľa mal okresný

súd aplikovať

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“),

a preto na náhradu trov exekúcie mali byť zaviazaní oprávnení. Sťažovateľ poukázal aj na tú

skutočnosť, že o návrhu na zastavenie exekúcie bolo okresným súdom rozhodnuté až po

takmer 4 rokoch.

4. Sťažovateľ tiež zastáva názor, že konaním okresného súdu došlo k porušeniu

zásady dvojinštančnosti konania ako základnej zásady civilného procesu, pretože o náhrade

trov exekúcie rozhodoval priamo sudca okresného súdu. Rozhodnutie sudcu o nepriznaní

trov (ide zjavne o chybu v písaní, keďže v predmetnej exekúcii sťažovateľovi boli priznané

trovy exekúcie, pozn.) malo za následok odňatie možnosti podať opravný prostriedok proti

napadnutému uzneseniu, keďže odvolanie nie je prípustné. Ak vo veci priznania trov

exekúcie rozhoduje vyšší súdny úradník, proti jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť podľa

v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“). Vo výroku o priznaní trov exekúcie sa priamo vyčíslila aj výška trov,

čo je zásadne v kompetencii vyššieho súdneho úradníka.

5. Podľa sťažovateľa „k porušeniu práva sťažovateľa došlo najmä nesprávnym

rozhodnutím súdu o trovách exekúcie ako aj tým, že o samotnom zastavení exekúcie

rozhodoval súd takmer štyri roky, čím došlo k zásadným prieťahom v konaní. Uvedeným

postupom a rozhodovaním bolo porušené právo sťažovateľa vlastniť majetok a bolo

zasiahnuté do jeho majetkových práv.“.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým

vysloví porušenie jeho v bode 1 označených práv napadnutým uznesením okresného súdu.

Sťažovateľ ďalej žiada zrušiť napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľ domáha aj náhrady trov právneho zastúpenia

v sume 450,29 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantné ustanovenia právnych prepisov

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

13. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

18. Podľa

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1. apríla 2017 ak tento zákon v § 243i až

§ 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa

predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa

§ 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných

po 1. apríli 2017.

19. Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto

zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa

jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.

20. Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

21. Podľa § 197 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku exekútor môže požadovať

od oprávneného primeraný preddavok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov.

Platiteľom preddavku podľa odseku 2 je súd, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie

pohľadávky na výživnom.

22. Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie,

rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

23. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie

zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

24. Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu,

že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí,

ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade

znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu

25. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

25.1 Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

25.2 K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, čiže ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

26. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci vo veciach

patriacich do ich právomoci.

26.1 Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k orgánom verejnej moci nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred orgánmi

verejnej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil (m. m. , ).

26.2 Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

27. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť () a ich

prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

28. Do obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý

právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

29. Súčasťou obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

).

30. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech v konaní pred

všeobecným súdom (napr. , , ).

31. Sťažovateľ v sťažnostnej argumentácii namietal, že v napadnutom uznesení sa

okresný súd nezaoberal priznaným preddavkom na trovy exekúcie. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa tohto ustanovenia

ak z dôvodu nemajetnosti povinného okresný súd zastavil exekúciu, predmetom ktorej malo

byť vymáhanie výživného, súdnemu exekútorovi platí trovy exekúcie štát. Štát zároveň

v takomto prípade nemá právo na vrátenie preddavku (ide totiž o trovy exekúcie platené

štátom), preto okresný súd je povinný výšku preddavku zohľadniť pri rozhodovaní

o trovách exekúcie súdnemu exekútorovi. V predmetnej exekúcii je zrejmé, že táto nebola

zastavená z dôvodu nemajetnosti povinného, ale na základe návrhu zákonnej zástupkyne

oprávnených. Súdny exekútor je preto povinný vrátiť okresnému súdu celý preddavok,

a preto nebol dôvod, aby sa okresný súd zaoberal priznaným preddavkom v napadnutom

uznesení a aby ho zohľadnil pri rozhodovaní o trovách exekúcie súdnemu exekútorovi.

32. Sťažovateľ ďalej vytýka okresnému súdu, že v rozhodnutí o zastavení exekúcie

neaplikoval § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, t. j. že nezaviazal na platenie náhrady trov

exekúcie oprávnených zastúpených zákonnou zástupkyňou, keďže zavinili zastavenie

predmetnej exekúcie. Ústavný súd konštatuje, že súdom aplikovaný § 203 Exekučného

poriadku obsahuje tri výnimky zo všeobecného pravidla, že trovy exekúcie platí povinný

(§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku). Z § 203 ods. 1 Exekučného poriadku nevyplýva

pre exekučný súd povinnosť zaviazať oprávneného na zaplatenie trov exekúcie súdnemu

exekútorovi v prípade, keď zavinil zastavenie exekúcie (napr. podaním návrhu na jej

zastavenie), ale iba fakultatívna možnosť. Je preto voľne na úvahe okresného súdu,

či po posúdení všetkých okolností, za ktorých sa zastavila exekúcia, zaviaže na zaplatenie

náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi oprávneného podľa § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku alebo povinného podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku.

33. Ústavný súd poznamenáva, že predmetom exekúcie bolo vymáhanie výživného

z dôvodu, že povinný neplnil povinnosť vyplývajúcu mu z exekučného titulu. Dôvodom

na neskoršie podanie návrhu na zastavenie exekúcie bola skutočnosť, že povinný túto

povinnosť neskôr začal dobrovoľne plniť. Z uvedeného vyplýva, že prvotným dôvodom

na podanie návrhu na vykonanie exekúcie, rovnako aj návrhu na zastavenie exekúcie bolo

správanie povinného. Aj podľa názoru ústavného súdu bolo preto spravodlivé, že povinný

bol zaviazaný na platenie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.

34. Ústavný súd preskúmal sťažovateľom napadnuté uznesenie okresného súdu

a nezistil taký výklad alebo aplikáciu Exekučného poriadku, ktoré by sa vyznačovali

arbitrárnosťou alebo svojvôľou okresného súdu a ktoré by zároveň dosahovali intenzitu

spôsobilú zasiahnuť do práv sťažovateľa označených v bode 1. Ústavný súd pritom

vychádzal aj zo svojej stabilnej judikatúry, v zmysle ktorej je v právomoci všeobecného

súdu vykladať a aplikovať zákony; pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m. , ,

).

35. Sťažovateľ napokon dával do súvisu zásah do svojich práv aj s tým, že o jeho

nároku na náhradu trov exekúcie nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale priamo sudca,

v čom videl porušenie princípu dvojinštančnosti konania.

36. Ústavný súd v tomto kontexte uvádza, že podľa § 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2

o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov v civilnom

procese vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu v exekučnom

konaní podľa osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom. Vyšší súdny úradník

nemôže vydať rozhodnutie, proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie. Ústavný súd tiež

poukazuje na skutočnosť, že podľa § 57 ods. 1 písm. c) v spojení s § 58 ods. 5 Exekučného

poriadku nie je prípustné odvolanie, ak okresný súd zastaví exekúciu na návrh oprávneného.

37. Ústavný súd musí prisvedčiť sťažovateľovi, že ak by o trovách exekúcie rozhodol

vyšší súdny úradník, mal by sťažovateľ možnosť podať proti jeho rozhodnutiu sťažnosť

podľa , o ktorej by rozhodoval sudca.

38. Aj pre prípad, že okresný súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie nebol správne

obsadený, je potrebné zdôrazniť, že nie každé porušenie zákona orgánom verejnej moci má

automaticky za následok porušenie garantovaného základného práva, v danom

prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa (napr.

, , , , ).

Ústavný súd totiž posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. )

a ústavnej sťažnosti vyhovie zásadne iba vtedy, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Inými slovami, ústavný súd nevyhovie ústavnej

sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu

došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

zaručeného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ).

39. V tejto súvislosti možno poukázať aj na , v zmysle ktorého

o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ústavný súd

v uznesení č. k. -11 z 30. januára 2019 uviedol, že toto ustanovenie

nemožno vykladať príliš formalisticky. Nemožno totiž a priori vylúčiť, že by o výške

náhrady trov konania nemohol rozhodnúť aj sudca. Môže to vyplynúť napríklad

z personálneho obsadenia okresného súdu, keď na súde nebude pôsobiť žiadny vyšší súdny

úradník, alebo v prípade, že sa poverenie na rozhodovanie o výške náhrady trov

konkrétnemu vyššiemu súdnemu úradníkovi neuvedie do rozvrhu práce. Napriek

kogentnosti ustanovenia takéto rozhodnutie sudcu spĺňa všetky atribúty

súdneho rozhodnutia. Problém by mohol vzniknúť len v tom, že proti rozhodnutiu sudcu

o výške náhrady trov konania by nebolo prípustné odvolanie ( a contrario), avšak

z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí

trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Ako je už uvedené, ani čl. 6 dohovoru samotné právo

na odvolanie na súde vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako to vyplýva aj

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. Le Compte, Van

Leuven a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982,

Feldbrugge proti Holandsku z 29. 5. 1986)], nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho

konania.

40. Zároveň ústavný súd poznamenáva, že okrem čl. 13 dohovoru, ktorý nevyžaduje

konkrétnu podobu účinného prostriedku nápravy, aj čl. 6 dohovoru prioritne chráni právo

na prístup k súdu (rozsudok ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975,

sťažnosť č. 4451/70, § 35), ale negarantuje právo na odvolanie na súde vyššej inštancie ako

také a nezaručuje ani nejaký osobitný druh odvolania alebo spôsob vybavovania odvolaní

(rozsudok ESĽP vo veci Monnell a Morris proti Spojenému kráľovstvu z 2. 3. 1987,

sťažnosť č. 9562/81 a č. 9818/82, § 56; ).

41. Keďže ústavný súd posúdil rozhodnutie sudcu okresného súdu, ktoré sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti namieta, ako spĺňajúce ústavnoprávne požiadavky súdneho

rozhodnutia, ktoré nie je poznačené svojvôľou alebo arbitrárnosťou, dospel k záveru,

že porušenie procesných predpisov v podobe nesprávneho obsadenia súdu, keď namiesto

vyššieho súdneho úradníka rozhodoval sudca okresného súdu, nedosiahlo takú intenzitu,

ktorá by mohla mať ústavnoprávny rozmer alebo by bola spôsobilá relevantným spôsobom

zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

42. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

III.B K namietanému porušeniu základného práva na prejednanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa napadnutým postupom okresného

súdu

43. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“, ktoré je zaručené v , osvojil judikatúru ESĽP k

dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

44. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

je odstránenie stavu právnej neistoty, pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza

zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (,

, ) alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená

nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ,

).

45. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,

ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte

mohlo trvať (napr. , ). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti

ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2 písm. g)

], pretože konanie o takej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom

už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu

k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a právu podľa dohovoru (m. m. ). Uvedený právny názor

ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti

Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

46. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

47. Zo súdneho spisu sp. zn. , ktorý bol vyžiadaný, ústavný súd

zistil, že napadnuté uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 16. marca 2020.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa napádajúca postup okresného súdu v predmetnej exekúcii

bola ústavnému súdu doručená 11. mája 2020, teda zjavne po tom, keď okresný súd

právoplatne rozhodol o zastavení predmetnej exekúcie vrátane trov exekúcie.

48. Sťažovateľ sa teda domáha ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

v čase, keď v predmetnej exekúcii namietané porušenie už

netrvá, a teda bola odstránená jeho právna neistota. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti tiež odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

III.C K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , práva na majetok podľa dodatkového protokolu napadnutým

uznesením okresného súdu a základného práva podľa

49. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že okresný súd tým, že pri rozhodovaní

o náhrade trov exekúcie nezohľadnil priznaný preddavok a nezaviazal oprávnených

k náhrade trov exekúcie, porušil jeho vlastnícke právo. Sťažovateľ preto namietal porušenie

základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu.

50. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej

vyplýva záver, že zásadne neprichádza do úvahy, aby bol všeobecný súd sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

právo vyplývajúce z a právo podľa dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy

vyplývajúce z až (napr. , ). Táto súvzťažnosť

vyplýva z previazanosti posúdenia ústavnej udržateľnosti napadnutého rozhodnutia

všeobecného súdu s predmetom jeho rozhodovania, ktorým bolo majetkové právo.

51. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením okresného

súdu a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v , resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z toho vyplýva, že tu niet takého konania označeného

porušovateľa, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného

práva sťažovateľa zaručeného v a práva podľa dodatkového protokolu.

52. Napokon vo vzťahu k sťažovateľom označenému porušeniu základného práva

podľa je potrebné uviesť, že sám sťažovateľ neuviedol žiadne

podrobnejšie dôvody. Ústavný súd musí konštatovať, že medzi týmto ustanovením, ktoré

upravuje podmienky vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva,

a napadnutým postupom a napadnutým uznesením okresného súdu o náhrade trov exekúcie

neexistuje žiadna príčinná súvislosť.

53. Na základe už uvedených skutočností ústavný súd odmietol aj túto časť ústavnej

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

54. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu