Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 517/2020
PDF · 475.75 KB
No categories available
IV. ÚS 517/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Ing. JUDr. Bohumila
Husťáka, súdneho exekútora, exekútorský úrad, Žriedlová 3, Košice, IČO 17 072 735,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, v mene ktorej
koná konateľka a advokátka JUDr. Martina Hopferová, vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Er 5171/2014 a jeho uznesením z 26. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Ing. JUDr. Bohumila Husťáka o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája
2020 doručená ústavná sťažnosť Ing. JUDr. Bohumila Husťáka, súdneho exekútora,
exekútorský úrad, Žriedlová 3, Košice, IČO 17 072 735 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 5171/2014
(ďalej len „napadnutý postup“) a jeho uznesením z 26. februára 2020 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor
na základe návrhu oprávnených z 1. októbra 2014 (maloletí zastúpení matkou ako zákonnou
zástupkyňou) vykonával podľa poverenia okresného súdu z 29. októbra 2014 exekúciu
na vymoženie výživného na základe exekučného titulu, ktorým je vykonateľný rozsudok
okresného súdu č. k. 19 P 253/2013-35 z 29. januára 2014. Na návrh oprávnených
zastúpených ich zákonnou zástupkyňou bola napadnutým uznesením okresného súdu
zastavená exekúcia a povinný (otec maloletých) bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi trovy
exekúcie v sume 54,22 €.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal, že okresný súd sa v napadnutom
uznesení nezaoberal preddavkom na trovy exekúcie, ktorý bol sťažovateľovi priznaný
v sume 66,38 € (ďalej len „preddavok“). Keďže zastavenie predmetnej exekúcie navrhli
oprávnení prostredníctvom ich zákonnej zástupkyne, podľa názoru sťažovateľa mal okresný
súd aplikovať § 203 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“),
a preto na náhradu trov exekúcie mali byť zaviazaní oprávnení. Sťažovateľ poukázal aj na tú
skutočnosť, že o návrhu na zastavenie exekúcie bolo okresným súdom rozhodnuté až po
takmer 4 rokoch.
4. Sťažovateľ tiež zastáva názor, že konaním okresného súdu došlo k porušeniu
zásady dvojinštančnosti konania ako základnej zásady civilného procesu, pretože o náhrade
trov exekúcie rozhodoval priamo sudca okresného súdu. Rozhodnutie sudcu o nepriznaní
trov (ide zjavne o chybu v písaní, keďže v predmetnej exekúcii sťažovateľovi boli priznané
trovy exekúcie, pozn.) malo za následok odňatie možnosti podať opravný prostriedok proti
napadnutému uzneseniu, keďže odvolanie nie je prípustné. Ak vo veci priznania trov
exekúcie rozhoduje vyšší súdny úradník, proti jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť podľa
§ 239 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“). Vo výroku o priznaní trov exekúcie sa priamo vyčíslila aj výška trov,
čo je zásadne v kompetencii vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa sťažovateľa „k porušeniu práva sťažovateľa došlo najmä nesprávnym
rozhodnutím súdu o trovách exekúcie ako aj tým, že o samotnom zastavení exekúcie
rozhodoval súd takmer štyri roky, čím došlo k zásadným prieťahom v konaní. Uvedeným
postupom a rozhodovaním bolo porušené právo sťažovateľa vlastniť majetok a bolo
zasiahnuté do jeho majetkových práv.“.
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým
vysloví porušenie jeho v bode 1 označených práv napadnutým uznesením okresného súdu.
Sťažovateľ ďalej žiada zrušiť napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľ domáha aj náhrady trov právneho zastúpenia
v sume 450,29 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantné ustanovenia právnych prepisov
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
13. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
18. Podľa § 243h ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1. apríla 2017 ak tento zákon v § 243i až
§ 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa
predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa
§ 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných
po 1. apríli 2017.
19. Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto
zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa
jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
20. Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
21. Podľa § 197 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku exekútor môže požadovať
od oprávneného primeraný preddavok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov.
Platiteľom preddavku podľa odseku 2 je súd, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie
pohľadávky na výživnom.
22. Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie,
rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
23. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie
zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
24. Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu,
že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí,
ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade
znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu
25. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
25.1 Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
25.2 K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, čiže ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
26. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci vo veciach
patriacich do ich právomoci.
26.1 Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k orgánom verejnej moci nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred orgánmi
verejnej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
26.2 Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
27. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07) a ich
prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
28. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý
právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,
ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci.
29. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
30. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech v konaní pred
všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
31. Sťažovateľ v sťažnostnej argumentácii namietal, že v napadnutom uznesení sa
okresný súd nezaoberal priznaným preddavkom na trovy exekúcie. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa tohto ustanovenia
ak z dôvodu nemajetnosti povinného okresný súd zastavil exekúciu, predmetom ktorej malo
byť vymáhanie výživného, súdnemu exekútorovi platí trovy exekúcie štát. Štát zároveň
v takomto prípade nemá právo na vrátenie preddavku (ide totiž o trovy exekúcie platené
štátom), preto okresný súd je povinný výšku preddavku zohľadniť pri rozhodovaní
o trovách exekúcie súdnemu exekútorovi. V predmetnej exekúcii je zrejmé, že táto nebola
zastavená z dôvodu nemajetnosti povinného, ale na základe návrhu zákonnej zástupkyne
oprávnených. Súdny exekútor je preto povinný vrátiť okresnému súdu celý preddavok,
a preto nebol dôvod, aby sa okresný súd zaoberal priznaným preddavkom v napadnutom
uznesení a aby ho zohľadnil pri rozhodovaní o trovách exekúcie súdnemu exekútorovi.
32. Sťažovateľ ďalej vytýka okresnému súdu, že v rozhodnutí o zastavení exekúcie
neaplikoval § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, t. j. že nezaviazal na platenie náhrady trov
exekúcie oprávnených zastúpených zákonnou zástupkyňou, keďže zavinili zastavenie
predmetnej exekúcie. Ústavný súd konštatuje, že súdom aplikovaný § 203 Exekučného
poriadku obsahuje tri výnimky zo všeobecného pravidla, že trovy exekúcie platí povinný
(§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku). Z § 203 ods. 1 Exekučného poriadku nevyplýva
pre exekučný súd povinnosť zaviazať oprávneného na zaplatenie trov exekúcie súdnemu
exekútorovi v prípade, keď zavinil zastavenie exekúcie (napr. podaním návrhu na jej
zastavenie), ale iba fakultatívna možnosť. Je preto voľne na úvahe okresného súdu,
či po posúdení všetkých okolností, za ktorých sa zastavila exekúcia, zaviaže na zaplatenie
náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi oprávneného podľa § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku alebo povinného podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku.
33. Ústavný súd poznamenáva, že predmetom exekúcie bolo vymáhanie výživného
z dôvodu, že povinný neplnil povinnosť vyplývajúcu mu z exekučného titulu. Dôvodom
na neskoršie podanie návrhu na zastavenie exekúcie bola skutočnosť, že povinný túto
povinnosť neskôr začal dobrovoľne plniť. Z uvedeného vyplýva, že prvotným dôvodom
na podanie návrhu na vykonanie exekúcie, rovnako aj návrhu na zastavenie exekúcie bolo
správanie povinného. Aj podľa názoru ústavného súdu bolo preto spravodlivé, že povinný
bol zaviazaný na platenie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.
34. Ústavný súd preskúmal sťažovateľom napadnuté uznesenie okresného súdu
a nezistil taký výklad alebo aplikáciu Exekučného poriadku, ktoré by sa vyznačovali
arbitrárnosťou alebo svojvôľou okresného súdu a ktoré by zároveň dosahovali intenzitu
spôsobilú zasiahnuť do práv sťažovateľa označených v bode 1. Ústavný súd pritom
vychádzal aj zo svojej stabilnej judikatúry, v zmysle ktorej je v právomoci všeobecného
súdu vykladať a aplikovať zákony; pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05,
35. Sťažovateľ napokon dával do súvisu zásah do svojich práv aj s tým, že o jeho
nároku na náhradu trov exekúcie nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale priamo sudca,
v čom videl porušenie princípu dvojinštančnosti konania.
36. Ústavný súd v tomto kontexte uvádza, že podľa § 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2
zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov v civilnom
procese vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu v exekučnom
konaní podľa osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom. Vyšší súdny úradník
nemôže vydať rozhodnutie, proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie. Ústavný súd tiež
poukazuje na skutočnosť, že podľa § 57 ods. 1 písm. c) v spojení s § 58 ods. 5 Exekučného
poriadku nie je prípustné odvolanie, ak okresný súd zastaví exekúciu na návrh oprávneného.
37. Ústavný súd musí prisvedčiť sťažovateľovi, že ak by o trovách exekúcie rozhodol
vyšší súdny úradník, mal by sťažovateľ možnosť podať proti jeho rozhodnutiu sťažnosť
podľa § 239 ods. 1 CSP, o ktorej by rozhodoval sudca.
38. Aj pre prípad, že okresný súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie nebol správne
obsadený, je potrebné zdôrazniť, že nie každé porušenie zákona orgánom verejnej moci má
automaticky za následok porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom
prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr.
IV. ÚS 104/2012, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012, I. ÚS 317/2019).
Ústavný súd totiž posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06)
a ústavnej sťažnosti vyhovie zásadne iba vtedy, ak dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Inými slovami, ústavný súd nevyhovie ústavnej
sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu
došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením
ústavou zaručeného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011).
39. V tejto súvislosti možno poukázať aj na § 262 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ústavný súd
v uznesení č. k. PL. ÚS 10/2019-11 z 30. januára 2019 uviedol, že toto ustanovenie
nemožno vykladať príliš formalisticky. Nemožno totiž a priori vylúčiť, že by o výške
náhrady trov konania nemohol rozhodnúť aj sudca. Môže to vyplynúť napríklad
z personálneho obsadenia okresného súdu, keď na súde nebude pôsobiť žiadny vyšší súdny
úradník, alebo v prípade, že sa poverenie na rozhodovanie o výške náhrady trov
konkrétnemu vyššiemu súdnemu úradníkovi neuvedie do rozvrhu práce. Napriek
kogentnosti ustanovenia § 262 ods. 2 CSP takéto rozhodnutie sudcu spĺňa všetky atribúty
súdneho rozhodnutia. Problém by mohol vzniknúť len v tom, že proti rozhodnutiu sudcu
o výške náhrady trov konania by nebolo prípustné odvolanie (§ 357 CSP a contrario), avšak
z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí
trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Ako je už uvedené, ani čl. 6 dohovoru samotné právo
na odvolanie na súde vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako to vyplýva aj
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. Le Compte, Van
Leuven a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982,
Feldbrugge proti Holandsku z 29. 5. 1986)], nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho
konania.
40. Zároveň ústavný súd poznamenáva, že okrem čl. 13 dohovoru, ktorý nevyžaduje
konkrétnu podobu účinného prostriedku nápravy, aj čl. 6 dohovoru prioritne chráni právo
na prístup k súdu (rozsudok ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975,
sťažnosť č. 4451/70, § 35), ale negarantuje právo na odvolanie na súde vyššej inštancie ako
také a nezaručuje ani nejaký osobitný druh odvolania alebo spôsob vybavovania odvolaní
(rozsudok ESĽP vo veci Monnell a Morris proti Spojenému kráľovstvu z 2. 3. 1987,
sťažnosť č. 9562/81 a č. 9818/82, § 56; PL. ÚS 10/2019).
41. Keďže ústavný súd posúdil rozhodnutie sudcu okresného súdu, ktoré sťažovateľ
v ústavnej sťažnosti namieta, ako spĺňajúce ústavnoprávne požiadavky súdneho
rozhodnutia, ktoré nie je poznačené svojvôľou alebo arbitrárnosťou, dospel k záveru,
že porušenie procesných predpisov v podobe nesprávneho obsadenia súdu, keď namiesto
vyššieho súdneho úradníka rozhodoval sudca okresného súdu, nedosiahlo takú intenzitu,
ktorá by mohla mať ústavnoprávny rozmer alebo by bola spôsobilá relevantným spôsobom
zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
42. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
III.B K namietanému porušeniu základného práva na prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým postupom okresného
súdu
43. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).
44. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
je odstránenie stavu právnej neistoty, pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza
zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98,
I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02) alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená
nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04,
45. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 637/2013). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde], pretože konanie o takej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom
už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu
k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor
ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti
Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
46. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
47. Zo súdneho spisu sp. zn. 17 Er 5171/2014, ktorý bol vyžiadaný, ústavný súd
zistil, že napadnuté uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 16. marca 2020.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa napádajúca postup okresného súdu v predmetnej exekúcii
bola ústavnému súdu doručená 11. mája 2020, teda zjavne po tom, keď okresný súd
právoplatne rozhodol o zastavení predmetnej exekúcie vrátane trov exekúcie.
48. Sťažovateľ sa teda domáha ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy v čase, keď v predmetnej exekúcii namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy už
netrvá, a teda bola odstránená jeho právna neistota. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti tiež odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.C K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením okresného súdu a základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy
49. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že okresný súd tým, že pri rozhodovaní
o náhrade trov exekúcie nezohľadnil priznaný preddavok a nezaviazal oprávnených
k náhrade trov exekúcie, porušil jeho vlastnícke právo. Sťažovateľ preto namietal porušenie
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
50. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej
vyplýva záver, že zásadne neprichádza do úvahy, aby bol všeobecný súd sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné
právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Táto súvzťažnosť
vyplýva z previazanosti posúdenia ústavnej udržateľnosti napadnutého rozhodnutia
všeobecného súdu s predmetom jeho rozhodovania, ktorým bolo majetkové právo.
51. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením okresného
súdu a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z toho vyplýva, že tu niet takého konania označeného
porušovateľa, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného
práva sťažovateľa zaručeného v čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
52. Napokon vo vzťahu k sťažovateľom označenému porušeniu základného práva
podľa čl. 20 ods. 4 ústavy je potrebné uviesť, že sám sťažovateľ neuviedol žiadne
podrobnejšie dôvody. Ústavný súd musí konštatovať, že medzi týmto ustanovením, ktoré
upravuje podmienky vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva,
a napadnutým postupom a napadnutým uznesením okresného súdu o náhrade trov exekúcie
neexistuje žiadna príčinná súvislosť.
53. Na základe už uvedených skutočností ústavný súd odmietol aj túto časť ústavnej
sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
54. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu