Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 514/2026
PDF · 189.84 KB
No categories available
I. ÚS 514/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky iea global Limited, Canton Road 33, Hong Kong, Čína, zastúpenej M&M Legal s. r. o., Drieňová 27, Bratislava, proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava III č. k. 73Cbi/7/2024-479 z 15. apríla 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka označená v záhlaví tohto rozhodnutia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. júla 2026 domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím mestského súdu č. k. 73Cbi/7/2024-479 z 15. apríla 2026. Sťažovateľka navrhuje zrušiť napadnuté rozhodnutie a priznať jej náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka podala 2. apríla 2026 návrh na svoj vstup ako intervenient na strane žalovaného do konania vedeného na mestskom súde pod sp. zn. 73Cbi/7/2024 o určenie popretej pohľadávky v spore žalobcu iTRUST Legal, s. r. o., Trnavská cesta 50A, Bratislava, IČO 36 808 181, proti žalovanému HBR Slovakia, s.r.o., Nové záhrady I 13/A, Bratislava, IČO 36 430 366.
3. Dňa 14. apríla 2026 bol mestskému súdu doručený návrh žalobcu na rozhodnutie o neprípustnosti vstupu sťažovateľky v procesnom postavení intervenienta do konania na strane žalovaného.
4. Dňa 15. apríla 2026, t. j. hneď na druhý deň po doručení návrhu žalobcu na nepripustenie sťažovateľky ako intervenienta do konania na strane žalovaného, mestský súd rozhodol napadnutým uznesením o nepripustení vstupu sťažovateľky, pričom až spolu s napadnutým rozhodnutím mestského súdu bol sťažovateľke doručený návrh žalobcu na nepripustenie vstupu sťažovateľky ako intervenienta, o ktorého podaní nemala sťažovateľka dovtedy žiadnu vedomosť.
II. Argumentácia sťažovateľky
5. Podstatou argumentácie sťažovateľky je skutočnosť, že podľa jej názoru je napadnuté rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné.
6. Podľa sťažovateľky hlavným pochybením mestského súdu bolo to, že pred rozhodnutím o nepripustení vstupu sťažovateľky ako intervenienta do konania na strane žalovaného nedoručil sťažovateľke návrh žalobcu na nepripustenie sťažovateľky ako intervenienta na vyjadrenie.
7. Sťažovateľka uvádza, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia mestského súdu nemala možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam tvrdeným žalobcom. Argumentuje tiež, že je porušením jej označených práv, ak nemala možnosť vyjadriť sa a mestský súd vydal zamietavé rozhodnutie výlučne na základe tvrdení žalobcu. Podľa nej boli porušené nielen jej práva procesného, ale aj hmotného charakteru a namieta aj porušenie princípu kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti účastníkov v konaní.
8. Poukazuje na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 203/2021-63 z 11. novembra 2021, podľa ktorého odňatie možnosti vyjadriť sa k návrhu na nepripustenie intervenienta do konania a zaslanie takéhoto návrhu až spolu s napadnutým uznesením znamená vylúčenie možnosti sťažovateľky prednášať svoje argumenty, a tým ovplyvniť rozhodnutie súdu o ne/pripustení intervencie. Podľa sťažovateľky rozhodnutie o takomto návrhu malo potenciál ovplyvniť výsledok konania vo veci samej a týmto jej bolo odňaté právo vyjadriť sa k meritu veci.
9. Podľa sťažovateľky je potrebné konštatovať, že základným právom sťažovateľky v postavení spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným majúcim oporu v hmotnoprávnom ustanovení § 123 ods. 1 Obchodného zákonníka je právo na podiel na zisku, čo je imanentným cieľom podnikania. Tvrdiť, že sťažovateľka nemá právny záujem na výsledku sporu je popretím hmotnoprávnej úpravy. Práve spoločník podľa nej stelesňuje personálny substrát, ktorému prináleží právo na podiel na zisku v čo najvyššej možnej výške.
10. Sťažovateľka argumentuje ďalej tým, že žalovaný je účastníkom konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu , , , vedeného na mestskom súde pod sp. zn. B1- 33K/33/2021, t. j. veriteľom úpadcu so zistenou zabezpečenou pohľadávkou vo výške 15 864,66 eur a ďalšou zabezpečenou pohľadávkou vo výške 314 400 eur.
11. Primárnym zákonným záujmom žalovaného ako veriteľa je logicky dosiahnutie čo najvyššej miery uspokojenia svojich pohľadávok v konkurze a zároveň záujem na neuspokojovaní neexistujúcej a nezákonnej pohľadávky žalobcu. Z tohto dôvodu žalovaný poprel pohľadávku
žalobcu, ktorej určenie pravosti je predmetom incidenčného konania vedeného na mestskom súde pod sp. zn. 73Cbi/7/2024.
12. Výsledok sporu o popretie pohľadávky má podľa sťažovateľky najpodstatnejší dôsledok pre jej majetok. Výsledok konania v podobe rozsudku mestského súdu o zamietnutí žaloby žalobcu o určenie pravosti popretej pohľadávky bude mať za následok, že pohľadávka žalobcu sa bude v konkurze považovať za nezistenú, t. j. pohľadávka žalobcu bude vylúčená z uspokojovania v konkurze, a v priamom dôsledku s touto skutočnosťou dôjde k navýšeniu pomerného uspokojenia pohľadávok žalovaného ako veriteľa, ktorého jediným spoločníkom je sťažovateľka.
13. Sťažovateľka chce vystupovať v konaní v pozícii intervenienta z dôvodu osobnej zainteresovanosti a hlavne informovanosti o spore, pretože výsledok sporu má mimoriadny vplyv na jej majetkovú sféru.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
14. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením mestského súdu, ktorým súd nepripustil vstup sťažovateľky ako intervenienta na strane žalovaného do konania vedeného na mestskom súde pod sp. zn. 73Cbi/7/2024 o určenie popretej pohľadávky.
15. Z podstaty sťažnostnej argumentácie vyplýva subjektívna nespokojnosť sťažovateľky s postupom mestského súdu, ktorý pred rozhodnutím o nepripustení vstupu sťažovateľky ako intervenienta do konania na strane žalovaného nedoručil sťažovateľke návrh žalobcu na nepripustenie sťažovateľky ako intervenienta na vyjadrenie. Rozhodnutie o nepripustení sťažovateľky ako intervenienta je podľa sťažovateľky arbitrárne, keďže zamietnutie žaloby žalobcu o určenie pravosti popretej pohľadávky bude mať za následok navýšenie pomerného uspokojenia pohľadávok žalovaného, ktorého jediným spoločníkom je sťažovateľka.
16. Ústavný súd už konštantne uvádza, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (I. ÚS 31/05). Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné (podobne aj IV. ÚS 43/04).
17. Predmetom prieskumu teda je, či sa mestský súd odchýlil od prípustného výkladu aplikovaných právnych noriem, a tak ústavný súd pristúpil k preskúmaniu zlučiteľnosti napadnutého uznesenia mestského súdu o nepripustení vstupu sťažovateľky ako intervenienta na strane žalovaného do konania s ústavou, listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom.
18. Z odôvodnenia uznesenia mestského súdu vyplýva, že samotný faktický (ekonomický) záujem na výsledku konania (v tomto prípade vylúčenie spornej pohľadávky z uspokojovania v konkurze na majetok úpadcu a s tým súvisiace navýšenie pomerného uspokojenia pohľadávok konkurzného veriteľa, ktorého jediným spoločníkom je sťažovateľka) nemožno zamieňať s právnym záujmom na výsledku konania (bod 10 odôvodnenia).
19. V odôvodnení uznesenia mestského súdu sa ďalej uvádza, že sťažovateľka má právny dosah na konanie žalovaného v prejednávanom konaní a môže prostredníctvom svojho postavenia jediného
spoločníka žalovaného ovplyvňovať jeho stratégiu v spore. Nie je preto nevyhnutné, aby vystupovala v konaní ako intervenient (bod 11 odôvodnenia).
20. Mestský súd v napadnutom uznesení uzavrel, že sťažovateľka nepreukázala existenciu právneho záujmu na výsledku konania, teda právneho záujmu na úspešnosti sporovej strany, a preto vstup sťažovateľky do konania ako intervenienta na strane žalovaného nepripustil (bod 12 odôvodnenia).
21. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto ústavnej sťažnosti preskúmal obsah napadnutého uznesenia mestského súdu a nezistil žiadnu pochybnosť o ústavnej konformite napadnutého uznesenia mestského súdu o nepripustení vstupu sťažovateľky ako intervenienta na strane žalovaného do konania.
22. Procesnému charakteru ústavnou sťažnosťou namietaného uznesenia treba prispôsobiť aj intenzitu jeho prieskumu. Možnosť porušenia procesných ústavných práv je vo všeobecnosti pri rozhodnutiach o nepripustení vstupu intervenienta v civilnom spore značne znížená. Muselo by ísť o extrémny exces, aby bolo možné konštatovať ústavne relevantnú intenzitu zásahu do základných práv (II. ÚS 114/2020).
23. Tak to v prípade sťažovateľky nie je. Sťažovateľka svoj právny záujem na výsledku sporu odôvodňovala jedinou skutočnosťou spočívajúcou v tom, že je jediným spoločníkom žalovaného a má právo na podiel na zisku, a preto bolo úlohou mestského súdu vysporiadať sa s otázkou, či je právny záujem intervenienta na výsledku sporu daný, ak je jediným spoločníkom strany, ktorá je spoločnosťou s ručením obmedzeným. Túto otázku mestský súd zodpovedal použitím viacerých argumentov. V ich vzájomnom súvise nemožno dospieť k záveru, že by nepripustenie sťažovateľky ako intervenienta bolo zjavne mylným právnym záverom s následkom rozporu uznesenia mestského súdu s označenými právami sťažovateľky.
24. Ústavný súd konštatuje, že pre posúdenie naliehavého právneho záujmu bol rozhodujúci argument, ktorý vychádzal z toho, že sťažovateľka a žalovaný nie sú v takom hmotnoprávnom vzťahu, z ktorého by bolo možné dospieť k tomu, že rozsudok vo veci by bol určujúci pre posúdenie ich právneho vzťahu. Tento argument zodpovedá podstate intervencie, ktorá spočíva v tom, že v spore sa riešia otázky, od ktorých vyriešenia závisí posúdenie právneho vzťahu intervenienta a strany konania, popri ktorej má v konaní vystupovať. I keby žalovaný, na ktorého stranu chcela pristúpiť sťažovateľka ako jeho jediný spoločník, viedol spor proti žalobcovi nesprávne, nemožno si predstaviť taký spor medzi sťažovateľkou (jediným spoločníkom žalovaného) a žalovaným, v ktorom by boli rozhodujúce skutočnosti, o ktorých by bolo rozhodnuté v spore žalobcu proti žalovanému o určenie popretej pohľadávky. K tomu treba uviesť, že mestský súd okrem tohto rozhodujúceho argumentu použil i ďalšie argumenty, podľa ktorých sťažovateľka môže ako jediný spoločník žalovaného priamo pôsobiť na jeho konanie v spore. Ústavný súd zastáva názor, že uvedené závery mestského súdu nevykazujú známky ústavnej neudržateľnosti.
25. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že zamietnutie žaloby žalobcu o určenie pravosti popretej pohľadávky bude mať za následok navýšenie pomerného uspokojenia pohľadávok žalovaného, ktorého jediným spoločníkom je sťažovateľka, ústavný súd uvádza, že záujem sťažovateľky na zisku je záujem ekonomický, a nie právny tak, ako to predpokladá § 81 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Nemožno si predstaviť spor sťažovateľky a žalovaného o vyplatenie
podielu zo zisku, ktorého podstatou by bolo tvrdenie sťažovateľky o tom, že jej podiel na zisku mohol byť vyšší, ak by žalovaný riadne viedol spor.
26. Ústavný súd uzatvára, že mestský súd rozhodol vo veci nepripustenia vstupu sťažovateľky ako intervenienta na strane žalovaného do konania spôsobom, ktorý nesignalizuje žiaden závažný exces a ani zásah do označených práv sťažovateľky. Odôvodnenie napadnutého uznesenia mestského súdu ústavný súd považuje za dostatočné a ústavné konformné, a teda nevyžadujúce uplatnenie jeho kasačnej právomoci.
27. Podľa názoru ústavného súdu k porušeniu ústavných práv sťažovateľky nemožno dospieť ani na základe toho, že mestský súd jej neumožnil vyjadriť sa k návrhu žalobcu na jej nepripustenie do konania. Takéto procesné právo z Civilného sporového poriadku nevyplýva. Intervenient už v podaní, ktorým vstupuje do konania, musí uviesť tvrdenia, ktoré odôvodňujú jeho právny záujem (§ 82 ods. 3 CSP), a súd na návrh strany rozhodne, či je jeho vstup prípustný (§ 83 CSP). Civilný sporový poriadok súdu nestanovuje, že návrh na rozhodnutie o prípustnosti vstupu intervenienta má doručiť na vyjadrenie intervenientovi (III. ÚS 380/2026). Treba zvýrazniť, že do úvahy prichádzajúcim tvrdením odôvodňujúcim vstup sťažovateľky ako intervenienta bolo tvrdenie spočívajúce len v tom, že sťažovateľka je jediným spoločníkom žalovaného a má právo na podiel na zisku. Toto tvrdenie bolo predmetom ústavne udržateľného posúdenia v namietanom uznesení, ktorého ústavná udržateľnosť nebola spochybnená argumentmi sťažovateľky obsiahnutými v ústavnej sťažnosti.
28. Na vec sťažovateľky nie je dôvod vztiahnuť závery nálezu ústavného súdu (II. ÚS 203/2021), ktorým v súvislosti s nedoručením návrhu strany sporu na rozhodnutie o prípustnosti vstupu intervenienta bolo vyslovené porušenie ústavných práv nie intervenienta, ale strany, ku ktorej mal intervenient pristúpiť, a to za situácie, keď ako rozporné s ústavnými právami strany a intervenienta boli vyhodnotené aj právne úvahy súdu, ktoré viedli k nepripusteniu intervenienta do konania.
29. Na tomto mieste ústavný súd dáva do pozornosti, že jeho úlohou nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj v prípade výhrad k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi. Porušenie zákona, resp. jeho nesprávny výklad nemajú automaticky za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Na to, aby bol konštatovaný zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, musí pochybenie súdu presahovať intenzitu nezákonnosti. Musí ísť o také závažné chyby, v dôsledku ktorých už nebude existovať garancia, že daný proces vyústi (resp. má potenciál vyústiť) do spravodlivého usporiadania vzťahov medzi jeho stranami (m. m. IV. ÚS 79/2020, III. ÚS 400/2020, I. ÚS 281/2023, I. ÚS 303/2023, II. ÚS 563/2023).
30. Sťažovateľkou uplatnené námietky sú nedôvodné a nesignalizujú takú priamu príčinnú súvislosť s možným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie.
31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu