Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 114/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou DEDÁK & Partners, Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Štefan Dedák, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa v spojení s a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Bratislava V č. k. -963 z 25. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa v spojení s

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -963 z 25. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že podaním zo 7. novembra 2017 (ďalej

aj „prvé podanie“) oznámil sťažovateľ okresnému súdu svoj vstup ako intervenienta

na strane žalobcu do konania sp. zn. .

Dňa 5. októbra 2018 bol okresnému súdu doručený návrh žalovaného na rozhodnutie

o neprípustnosti vstupu intervenienta do konania.

Okresný súd uznesením č. k. -935 z 5. decembra 2018 rozhodol, že

vstup sťažovateľa ako intervenienta na strane žalobcu nepripúšťa. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 14. decembra 2018.

Dňa 20. decembra 2018 oznámil sťažovateľ opakovane svoj vstup ako intervenienta

na strane žalobcu do konania sp. zn. (ďalej aj „druhé podanie“).

Okresný súd výrokom napadnutého uznesenia rozhodol: „Doručením písomného

oznámenia , že vstupuje do konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn.

ako intervenient na strane žalobcu, nenastali účinky vzniku intervencie

v tomto konaní.“

Napadnuté uznesenie okresný súd odôvodnil týmto záverom: „

podaním zo dňa 07.11.2017 oznámil svoj vstup do konania v pozícií intervenienta na strane

žalobcu. Súd na návrh žalovaného o prípustnosti jeho vstupu do konania právoplatne

rozhodol tak, že jeho vstup nepripustil. 6 dní po právoplatnosti tohto uznesenia

opätovne oznámil svoj vstup do konania podľa . Civilný sporový

poriadok však neupravuje postup súdu v prípade opakovaného podania toho istého subjektu

podľa po právoplatnom rozhodnutí súdu podľa a teda takéto

podanie ani nepredpokladá. Súd konštatuje, že o neprípustnosti vstupu tohto subjektu už

právoplatne rozhodol. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemôžu nastať na základe

opakovaného podania podľa účinky vzniku intervencie tohto subjektu

v tomto konaní.“

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že napadnuté uznesenie porušuje základné

pravidlá súdneho konania. Podľa sťažovateľa závery okresného súdu nemajú oporu

v (ďalej aj „“) ani v platných právnych predpisoch či

ustálenej judikatúre najvyšších súdnych autorít. Okresný súd mal podľa názoru sťažovateľa

v tomto prípade použiť analógiu legis, prípadne analógiu iuris. Okresný súd podľa

sťažovateľa nemôže na základe svojho svojvoľného uváženia a bez zákonnej opory popierať

účinky podania sťažovateľa, ktoré mu explicitne priznáva zákon a ktoré nastávajú priamo

zo zákona, a to s poukazom na .

3.1 Podľa sťažovateľa je nutné vziať do úvahy skutočnosť, že v zmysle Civilného

sporového poriadku intervencia zaniká len (i) vydaním uznesenia podľa o tom, že

vstup intervenienta nie je prípustný (ii), alebo právoplatným skončením konania. Vzhľadom

na to, že nenastala ani jedna z uvádzaných skutočností, intervencia sťažovateľa nemohla

podľa jeho slov zaniknúť na základe napadnutého uznesenia.

3.2 Sťažovateľ ďalej poukazuje, že v zmysle , na ktoré sa konajúci okresný

súd sám v odôvodnení napadnutého uznesenia odvoláva, súd môže rozhodnúť o tom, či je

vstup intervenienta do konania prípustný, výlučne na návrh, ktorý môže podať žalobca

alebo žalovaný. V danom prípade však podľa opisu sťažovateľa okresný súd napadnuté

uznesenie vydal svojvoľne, bez akéhokoľvek návrhu zo strany žalobcu alebo žalovaného,

čo je v zjavnom rozpore s daným ustanovením a účelom právnej úpravy.

3.3 Z odôvodnenia napadnutého uznesenia podľa sťažovateľa vyplýva, že o prvom

podaní sťažovateľa už právoplatne okresný súd rozhodol, a preto sťažovateľ nemôže podať

opakovaný návrh v podobe druhého podania, keďže explicitne

nepripúšťa takúto možnosť. Z tohto záveru možno podľa sťažovateľa dôvodiť, že okresný

súd aplikoval na druhé podanie zo strany sťažovateľa zásadu „res iudicata“, pričom však

podľa sťažovateľa opomenul, že táto zásada je aplikovateľná len na rozhodnutia vo veci

samej, a zásadne nie na rozhodnutia procesného významu.

3.4 Ďalej je podľa mienky sťažovateľa potrebné uviesť, že

možnosť opätovného vstupu intervenienta do konania nevylučuje. Zákonodarca

vo viacerých ustanoveniach podľa názoru sťažovateľa

taxatívne vylúčil, na ktoré opakované úkony strán sa v konaní neprihladia (sťažovateľ

odkazuje napr. , ), pričom opakovaný vstup do konania ako

intervenient medzi ne nepatrí. Použitím rovnakej právnej logiky, akú uplatnil konajúci

okresný súd v napadnutom uznesení, je podľa presvedčenia sťažovateľa nutné dospieť

k záveru, že v ustanoveniach o intervencii opakovaný vstup

intervenienta nevylučuje, a preto sťažovateľ bol oprávnený podať druhé podanie, pričom

zároveň aj legitímnym spôsobom nastali účinky vzniku intervencie sťažovateľa v tomto

konaní. Tieto následne mohli podľa sťažovateľa zaniknúť len na návrh niektorej zo strán

sporu vydaním uznesenia podľa o tom, že vstup intervenienta nie je prípustný.

3.5 Konajúci okresný súd sa podľa slov sťažovateľa v napadnutom uznesení vôbec

nezaoberal tvrdeniami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval podstatnú zmenu okolností, ktoré

preukázateľne nastali od prvého podania a ktoré nesporne odôvodňovali jeho vstup ako

intervenienta do konania.

3.6 Sťažovateľ ďalej uvádza, že napadnuté uznesenie je arbitrárne. Podľa jeho názoru

napadnuté uznesenie nie je presvedčivo odôvodnené. Okresný súd mu odňal podľa jeho slov

možnosť konať pred súdom, a to z dôvodov, že okresný súd svojím postupom porušil

zásady spravodlivého procesu. Možno teda podľa názoru sťažovateľa konštatovať, že

napadnuté uznesenie okresného súdu je arbitrárne a založené na svojvôli okresného súdu,

ide teda o rozhodnutie porušujúce právo na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia,

súdnu ochranu a spravodlivý proces. Okresný súd rozhodol podľa názoru sťažovateľa

v rozpore s rozhodnutiami vyšších súdnych autorít, čím došlo aj k porušeniu princípu

právnej istoty.

4. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:

„Uznesením Okresného súdu Bratislava V zo dňa 25.01.2019, sp. zn.

-963 bolo porušené právo sťažovateľa ,

, občan

SR na súdnu ochranu v zmysle a

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 25.01.2019, sp. zn.

-963 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie

konanie.

Okresný súd Bratislava V je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia...“

5. Vec napadla ústavnému súdu 8. apríla 2019 a nebola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi, a tak v zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola

táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi

Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte

ústavného súdu v zložení Ľuboš Szigeti (predseda senátu), Jana Laššáková a Peter Molnár.

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

7. Predmetom konania pred ústavným súdom je na pôdoryse ústavnej sťažnosti

sťažovateľovo obrátenie sa na ústavný súd s úlohou vyriešenia predovšetkým

procesno-civilistickej otázky s namietaným domnelým ústavnoprávnym rozmerom, a to či

právne predpisy civilného sporového konania (t. j. )

pripúšťajú taký výklad aplikovanej právnej normy regulujúcej inštitút intervencie, aký zvolil

za daného skutkového a právneho stavu okresný súd v napadnutom uznesení, a či prípadná

negatívna odpoveď má ústavnoprávny rozmer a potenciál zasiahnuť do sťažovateľom

označených ústavných práv.

8. Podľa intervenient vstupuje do konania z vlastného podnetu alebo

na základe oznámenia o spore podľa § 86 písomným podaním.

Podľa vstup intervenienta je prípustný počas celého konania.

Podľa súd na návrh rozhodne, či je vstup intervenienta prípustný.

9. Skôr, ako ústavný súd prejde k samotnej podstate veci, je nútený upozorniť

na kľúčové tri premenné (aspekty) prejednávanej veci:

9.1 Ústavný súd hodnotí, že v stávke v rámci dotknutého konania pred okresným

súdom neboli hmotné práva a povinnosti sťažovateľa, výsledkom tohto konania nebolo

konštitutívne alebo deklaratórne rozhodnutie o hmotných právach a povinnostiach

sťažovateľa. Samotný vylučuje pri rozhodovaní súdu o otázke

nepripustenia vstupu intervenienta do konania možnosť podania odvolania proti

rozhodnutiu súdu (ak rozhodoval sudca). Aj preto možnosť ústavného prieskumu a

potencialita porušenia procesných ústavných práv je vo všeobecnosti pri súdmi riešených

otázkach postavenia konkrétneho subjektu ako intervenienta v civilnom sporovom konaní

značne znížená a muselo by ísť o extrémny exces zo strany označeného porušovateľa týchto

procesných ústavných práv, aby ústavný súd mohol konštatovať ústavne relevantnú

intenzitu zásahu do týchto ústavných práv.

9.2 Ústavný súd dopĺňa, že v danej veci sťažovateľa ide primárne o výklad

a aplikáciu jednoduchého práva (einfaches Recht) procesného charakteru (upravujúceho

otázku subjektov civilného sporového konania a ich procesnej legitimácie), ktorého

interpretácia a výklad v konkrétnom konaní je doménou všeobecného súdu a ústavný súd sa

musí obmedziť iba na posúdenie ústavnej udržateľnosti takéhoto výkladu.

9.3 Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že sťažovateľ nenapáda uznesenie okresného

súdu o nepripustení vstupu sťažovateľa ako intervenienta do konania pri sťažovateľovom

prvom podaní, kde okresný súd na návrh žalovaného rozhodol a odôvodnil nepripustenie

sťažovateľa ako intervenienta do konania pre nedostatok právneho záujmu na výsledku

konania na strane sťažovateľa. Sťažovateľ napáda až následné napadnuté uznesenie, ktoré

sa už nezaoberalo otázkou právneho záujmu na výsledku konania, ale procesne sa

vysporadúvalo s opakovaným podaním (podnetom) sťažovateľa o intervencii do konania.

Aj preto je v tomto prípade prieskum ústavného súdu značne zúžený, keďže ústavnoprávny

presah takéhoto rozhodnutia je len minimálny.

10. Akokoľvek, ústavný súd v prvom rade dáva za pravdu okresnému súdu, že

neponúka explicitnú odpoveď na otázku procesného

vysporiadania sa súdu s opakovaným podnetom identického subjektu o jeho intervencii

do konania v prípade, ak už bolo o identickom podnete právoplatne týmto súdom v konaní

rozhodnuté tak, že sa vstup intervenienta do tohto konania nepripúšťa. Ústavný súd však

dáva zároveň za pravdu aj sťažovateľovi, že absencia explicitnej právnej normy regulujúcej

konkrétnu procesnú otázku nezbavuje povinnosti súdu o konkrétnom podaní konkrétneho

subjektu rozhodnúť v súlade so zákonom a ústavnými procesnými normami.

10.1 Ústavný súd ďalej pozitívne hodnotí, že okresný súd pri vysporiadavaní sa

s druhým podaním sťažovateľa zvolil ako procesnú formu odpovede napadnuté uznesenie

a nepokúšal sa oslobodiť od povinnosti riadneho procesného postupu vybavením tohto

druhého podania, napr. listom, neprihliadaním na druhé podanie alebo iným menej

formalizovaným postupom.

10.2 Otázkou ostáva, či výrok a odôvodnenie napadnutého uznesenia sú vzhľadom

na predmet rozhodovania okresného súdu a v zmysle ústavných garancií zaručujúcich

nearbitrárnosť rozhodovania súdov ústavne udržateľné, resp. či možno pri uvedenom

spôsobe, forme a obsahu rozhodovania okresného súdu o druhom podaní sťažovateľa

týkajúcom sa jeho vstupu ako intervenienta do konania vôbec hovoriť o ústavnom presahu

takéhoto rozhodovania (pozri už uvedené charakterizované tri aspekty prerokovávanej veci).

10.3 Ústavný súd je toho názoru, že okresný súd sa mohol pokúsiť o analógiu legis

a pouvažovať o primeranej aplikácii [t. j. o aplikácii základných princípov (ustanovení)

, ktoré upravujú skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému

skutkovému stavu či právnej otázke] ustanovení upravujúcich napr. otázku prekážky veci

právoplatne rozhodnutej (rei iudicatae) pri inštitúte neodkladného opatrenia (§ 329 ods. 3

). Prípadne mohol okresný súd uvažovať o vyzvaní sťažovateľa na doplnenie podania

a ozrejmenie zmeny skutočností (resp. výskytu nových skutočností) rozhodných pre

posúdenie prípustnosti intervencie do konania oproti prvému podaniu ( )

a upozorniť sťažovateľa, že v prípade neuvedenia nových skutočností, znamenajúcich inak

povinnosť súdu opätovne sa druhým podaním zaoberať, oznámiť stranám sporu vstup

intervenienta do konania ( ) a príp. opätovne rozhodovať na návrh niektorej

zo strán sporu o pripustení intervenienta do konania, sa nebude na jeho druhé podanie

prihliadať z dôvodu už raz právoplatne rozhodnutého nepripustenia sťažovateľa ako

intervenienta do konania a z dôvodu nezmenenia rozhodných skutočností. Rovnako sa

mohol okresný súd zamyslieť nad možnosťou zastavenia konania v časti týkajúcej sa

intervencie sťažovateľa do konania a analogickej či primeranej aplikácie ustanovení

o procesných podmienkach konania ( ).

10.4 Aj keď okresný súd tak nepostupoval a v napadnutom uznesení prijal pri

inštitúte intervencie zákonom nepredpokladaný výrok (účinky intervencie nastávajú

totiž priamo ex lege už podaním oznámenia o vstupe do konania, pričom o opaku – t. j.

o nepripustení vstupu intervenienta do konania – musí rozhodnúť súd a aj to len na návrh)

a absentuje obšírnejšie odôvodnenie prijatia takéhoto výroku, závery okresného súdu o tom,

že účinky intervencie druhým podaním sťažovateľa nenastali z dôvodu už skôr

a právoplatne rozhodnutej otázky prípustnosti intervencie sťažovateľa do konania, možno

materiálne vnímať ako zákonne udržateľné rozhodnutie okresného súdu o otázke subjektov

konania a ich účasti na konaní, ktoré má v konkrétnom prípade črty rozhodnutia o zastavení

konania v tejto časti pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej (rei iudicatae), ktoré je

avšak aplikované s príslušnými zmenami a na základe analógie legis práve pri inštitúte

intervencie. Ústavný súd na poli obiter dicta dopĺňa, že do budúcna bude úlohou legislatívy

alebo aplikačnej praxe všeobecných súdov, aby sa s uvedeným nedostatkom (medzerou)

pri inštitúte intervencie a opakovanom domáhaní sa subjektu

ako intervenienta o vstup do toho istého konania vysporiadali procesne čistejším spôsobom.

10.5 Ústavný rozmer tak napadnuté uznesenie so všetkými jeho opísanými

nedostatkami nedosahuje (ako ústavný súd v predchádzajúcom odseku uviedol, napadnuté

uznesenie je zákonne udržateľné, a fortiori je daná jeho ústavná čistota) a nie je možné

uvažovať ani potenciálne o porušení sťažovateľom označených ústavných práv.

10.6 Vzhľadom na už popísané závery je ústavný súd povinný v tomto prípade

odmietnuť ústavnú sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu