Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 114/2020
PDF · 195.95 KB
No categories available
II. ÚS 114/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou DEDÁK & Partners, Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Štefan Dedák, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Bratislava V č. k. 29 Cb 224/2016-963 z 25. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 29 Cb 224/2016-963 z 25. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že podaním zo 7. novembra 2017 (ďalej
aj „prvé podanie“) oznámil sťažovateľ okresnému súdu svoj vstup ako intervenienta
na strane žalobcu do konania sp. zn. 29 Cb 224/2016.
Dňa 5. októbra 2018 bol okresnému súdu doručený návrh žalovaného na rozhodnutie
o neprípustnosti vstupu intervenienta do konania.
Okresný súd uznesením č. k. 29 Cb 224/2016-935 z 5. decembra 2018 rozhodol, že
vstup sťažovateľa ako intervenienta na strane žalobcu nepripúšťa. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 14. decembra 2018.
Dňa 20. decembra 2018 oznámil sťažovateľ opakovane svoj vstup ako intervenienta
na strane žalobcu do konania sp. zn. 29 Cb 224/2016 (ďalej aj „druhé podanie“).
Okresný súd výrokom napadnutého uznesenia rozhodol: „Doručením písomného
oznámenia , že vstupuje do konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn.
29Cb/224/2016 ako intervenient na strane žalobcu, nenastali účinky vzniku intervencie
v tomto konaní.“
Napadnuté uznesenie okresný súd odôvodnil týmto záverom: „
podaním zo dňa 07.11.2017 oznámil svoj vstup do konania v pozícií intervenienta na strane
žalobcu. Súd na návrh žalovaného o prípustnosti jeho vstupu do konania právoplatne
rozhodol tak, že jeho vstup nepripustil. 6 dní po právoplatnosti tohto uznesenia
opätovne oznámil svoj vstup do konania podľa § 82 ods. 1 CSP. Civilný sporový
poriadok však neupravuje postup súdu v prípade opakovaného podania toho istého subjektu
podľa § 82 ods. 1 CSP po právoplatnom rozhodnutí súdu podľa § 83 CSP a teda takéto
podanie ani nepredpokladá. Súd konštatuje, že o neprípustnosti vstupu tohto subjektu už
právoplatne rozhodol. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemôžu nastať na základe
opakovaného podania podľa § 82 ods. 1 CSP účinky vzniku intervencie tohto subjektu
v tomto konaní.“
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že napadnuté uznesenie porušuje základné
pravidlá súdneho konania. Podľa sťažovateľa závery okresného súdu nemajú oporu
v Civilnom sporovom poriadku (ďalej aj „CSP“) ani v platných právnych predpisoch či
ustálenej judikatúre najvyšších súdnych autorít. Okresný súd mal podľa názoru sťažovateľa
v tomto prípade použiť analógiu legis, prípadne analógiu iuris. Okresný súd podľa
sťažovateľa nemôže na základe svojho svojvoľného uváženia a bez zákonnej opory popierať
účinky podania sťažovateľa, ktoré mu explicitne priznáva zákon a ktoré nastávajú priamo
zo zákona, a to s poukazom na § 82 ods. 1 CSP.
3.1 Podľa sťažovateľa je nutné vziať do úvahy skutočnosť, že v zmysle Civilného
sporového poriadku intervencia zaniká len (i) vydaním uznesenia podľa § 83 CSP o tom, že
vstup intervenienta nie je prípustný (ii), alebo právoplatným skončením konania. Vzhľadom
na to, že nenastala ani jedna z uvádzaných skutočností, intervencia sťažovateľa nemohla
podľa jeho slov zaniknúť na základe napadnutého uznesenia.
3.2 Sťažovateľ ďalej poukazuje, že v zmysle § 83 CSP, na ktoré sa konajúci okresný
súd sám v odôvodnení napadnutého uznesenia odvoláva, súd môže rozhodnúť o tom, či je
vstup intervenienta do konania prípustný, výlučne na návrh, ktorý môže podať žalobca
alebo žalovaný. V danom prípade však podľa opisu sťažovateľa okresný súd napadnuté
uznesenie vydal svojvoľne, bez akéhokoľvek návrhu zo strany žalobcu alebo žalovaného,
čo je v zjavnom rozpore s daným ustanovením a účelom právnej úpravy.
3.3 Z odôvodnenia napadnutého uznesenia podľa sťažovateľa vyplýva, že o prvom
podaní sťažovateľa už právoplatne okresný súd rozhodol, a preto sťažovateľ nemôže podať
opakovaný návrh v podobe druhého podania, keďže Civilný sporový poriadok explicitne
nepripúšťa takúto možnosť. Z tohto záveru možno podľa sťažovateľa dôvodiť, že okresný
súd aplikoval na druhé podanie zo strany sťažovateľa zásadu „res iudicata“, pričom však
podľa sťažovateľa opomenul, že táto zásada je aplikovateľná len na rozhodnutia vo veci
samej, a zásadne nie na rozhodnutia procesného významu.
3.4 Ďalej je podľa mienky sťažovateľa potrebné uviesť, že Civilný sporový poriadok
možnosť opätovného vstupu intervenienta do konania nevylučuje. Zákonodarca
vo viacerých ustanoveniach Civilného sporového poriadku podľa názoru sťažovateľa
taxatívne vylúčil, na ktoré opakované úkony strán sa v konaní neprihladia (sťažovateľ
odkazuje napr. § 39 ods. 4 CSP, § 50 ods. 4 CSP), pričom opakovaný vstup do konania ako
intervenient medzi ne nepatrí. Použitím rovnakej právnej logiky, akú uplatnil konajúci
okresný súd v napadnutom uznesení, je podľa presvedčenia sťažovateľa nutné dospieť
k záveru, že Civilný sporový poriadok v ustanoveniach o intervencii opakovaný vstup
intervenienta nevylučuje, a preto sťažovateľ bol oprávnený podať druhé podanie, pričom
zároveň aj legitímnym spôsobom nastali účinky vzniku intervencie sťažovateľa v tomto
konaní. Tieto následne mohli podľa sťažovateľa zaniknúť len na návrh niektorej zo strán
sporu vydaním uznesenia podľa § 83 CSP o tom, že vstup intervenienta nie je prípustný.
3.5 Konajúci okresný súd sa podľa slov sťažovateľa v napadnutom uznesení vôbec
nezaoberal tvrdeniami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval podstatnú zmenu okolností, ktoré
preukázateľne nastali od prvého podania a ktoré nesporne odôvodňovali jeho vstup ako
intervenienta do konania.
3.6 Sťažovateľ ďalej uvádza, že napadnuté uznesenie je arbitrárne. Podľa jeho názoru
napadnuté uznesenie nie je presvedčivo odôvodnené. Okresný súd mu odňal podľa jeho slov
možnosť konať pred súdom, a to z dôvodov, že okresný súd svojím postupom porušil
zásady spravodlivého procesu. Možno teda podľa názoru sťažovateľa konštatovať, že
napadnuté uznesenie okresného súdu je arbitrárne a založené na svojvôli okresného súdu,
ide teda o rozhodnutie porušujúce právo na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia,
súdnu ochranu a spravodlivý proces. Okresný súd rozhodol podľa názoru sťažovateľa
v rozpore s rozhodnutiami vyšších súdnych autorít, čím došlo aj k porušeniu princípu
právnej istoty.
4. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:
„Uznesením Okresného súdu Bratislava V zo dňa 25.01.2019, sp. zn.
29Cb/224/2016-963 bolo porušené právo sťažovateľa ,
, občan
SR na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 152 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 25.01.2019, sp. zn.
29Cb/224/2016-963 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie
konanie.
Okresný súd Bratislava V je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia...“
5. Vec napadla ústavnému súdu 8. apríla 2019 a nebola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi, a tak v zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola
táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi
Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte
ústavného súdu v zložení Ľuboš Szigeti (predseda senátu), Jana Laššáková a Peter Molnár.
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
7. Predmetom konania pred ústavným súdom je na pôdoryse ústavnej sťažnosti
sťažovateľovo obrátenie sa na ústavný súd s úlohou vyriešenia predovšetkým
procesno-civilistickej otázky s namietaným domnelým ústavnoprávnym rozmerom, a to či
právne predpisy civilného sporového konania (t. j. Civilného sporového poriadku)
pripúšťajú taký výklad aplikovanej právnej normy regulujúcej inštitút intervencie, aký zvolil
za daného skutkového a právneho stavu okresný súd v napadnutom uznesení, a či prípadná
negatívna odpoveď má ústavnoprávny rozmer a potenciál zasiahnuť do sťažovateľom
označených ústavných práv.
8. Podľa § 82 ods. 1 CSP intervenient vstupuje do konania z vlastného podnetu alebo
na základe oznámenia o spore podľa § 86 písomným podaním.
Podľa § 82 ods. 2 CSP vstup intervenienta je prípustný počas celého konania.
Podľa § 83 CSP súd na návrh rozhodne, či je vstup intervenienta prípustný.
9. Skôr, ako ústavný súd prejde k samotnej podstate veci, je nútený upozorniť
na kľúčové tri premenné (aspekty) prejednávanej veci:
9.1 Ústavný súd hodnotí, že v stávke v rámci dotknutého konania pred okresným
súdom neboli hmotné práva a povinnosti sťažovateľa, výsledkom tohto konania nebolo
konštitutívne alebo deklaratórne rozhodnutie o hmotných právach a povinnostiach
sťažovateľa. Samotný Civilný sporový poriadok vylučuje pri rozhodovaní súdu o otázke
nepripustenia vstupu intervenienta do konania možnosť podania odvolania proti
rozhodnutiu súdu (ak rozhodoval sudca). Aj preto možnosť ústavného prieskumu a
potencialita porušenia procesných ústavných práv je vo všeobecnosti pri súdmi riešených
otázkach postavenia konkrétneho subjektu ako intervenienta v civilnom sporovom konaní
značne znížená a muselo by ísť o extrémny exces zo strany označeného porušovateľa týchto
procesných ústavných práv, aby ústavný súd mohol konštatovať ústavne relevantnú
intenzitu zásahu do týchto ústavných práv.
9.2 Ústavný súd dopĺňa, že v danej veci sťažovateľa ide primárne o výklad
a aplikáciu jednoduchého práva (einfaches Recht) procesného charakteru (upravujúceho
otázku subjektov civilného sporového konania a ich procesnej legitimácie), ktorého
interpretácia a výklad v konkrétnom konaní je doménou všeobecného súdu a ústavný súd sa
musí obmedziť iba na posúdenie ústavnej udržateľnosti takéhoto výkladu.
9.3 Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že sťažovateľ nenapáda uznesenie okresného
súdu o nepripustení vstupu sťažovateľa ako intervenienta do konania pri sťažovateľovom
prvom podaní, kde okresný súd na návrh žalovaného rozhodol a odôvodnil nepripustenie
sťažovateľa ako intervenienta do konania pre nedostatok právneho záujmu na výsledku
konania na strane sťažovateľa. Sťažovateľ napáda až následné napadnuté uznesenie, ktoré
sa už nezaoberalo otázkou právneho záujmu na výsledku konania, ale procesne sa
vysporadúvalo s opakovaným podaním (podnetom) sťažovateľa o intervencii do konania.
Aj preto je v tomto prípade prieskum ústavného súdu značne zúžený, keďže ústavnoprávny
presah takéhoto rozhodnutia je len minimálny.
10. Akokoľvek, ústavný súd v prvom rade dáva za pravdu okresnému súdu, že
Civilný sporový poriadok neponúka explicitnú odpoveď na otázku procesného
vysporiadania sa súdu s opakovaným podnetom identického subjektu o jeho intervencii
do konania v prípade, ak už bolo o identickom podnete právoplatne týmto súdom v konaní
rozhodnuté tak, že sa vstup intervenienta do tohto konania nepripúšťa. Ústavný súd však
dáva zároveň za pravdu aj sťažovateľovi, že absencia explicitnej právnej normy regulujúcej
konkrétnu procesnú otázku nezbavuje povinnosti súdu o konkrétnom podaní konkrétneho
subjektu rozhodnúť v súlade so zákonom a ústavnými procesnými normami.
10.1 Ústavný súd ďalej pozitívne hodnotí, že okresný súd pri vysporiadavaní sa
s druhým podaním sťažovateľa zvolil ako procesnú formu odpovede napadnuté uznesenie
a nepokúšal sa oslobodiť od povinnosti riadneho procesného postupu vybavením tohto
druhého podania, napr. listom, neprihliadaním na druhé podanie alebo iným menej
formalizovaným postupom.
10.2 Otázkou ostáva, či výrok a odôvodnenie napadnutého uznesenia sú vzhľadom
na predmet rozhodovania okresného súdu a v zmysle ústavných garancií zaručujúcich
nearbitrárnosť rozhodovania súdov ústavne udržateľné, resp. či možno pri uvedenom
spôsobe, forme a obsahu rozhodovania okresného súdu o druhom podaní sťažovateľa
týkajúcom sa jeho vstupu ako intervenienta do konania vôbec hovoriť o ústavnom presahu
takéhoto rozhodovania (pozri už uvedené charakterizované tri aspekty prerokovávanej veci).
10.3 Ústavný súd je toho názoru, že okresný súd sa mohol pokúsiť o analógiu legis
a pouvažovať o primeranej aplikácii [t. j. o aplikácii základných princípov (ustanovení)
Civilného sporového poriadku, ktoré upravujú skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému
skutkovému stavu či právnej otázke] ustanovení upravujúcich napr. otázku prekážky veci
právoplatne rozhodnutej (rei iudicatae) pri inštitúte neodkladného opatrenia (§ 329 ods. 3
CSP). Prípadne mohol okresný súd uvažovať o vyzvaní sťažovateľa na doplnenie podania
a ozrejmenie zmeny skutočností (resp. výskytu nových skutočností) rozhodných pre
posúdenie prípustnosti intervencie do konania oproti prvému podaniu (§ 128 ods. 1 CSP)
a upozorniť sťažovateľa, že v prípade neuvedenia nových skutočností, znamenajúcich inak
povinnosť súdu opätovne sa druhým podaním zaoberať, oznámiť stranám sporu vstup
intervenienta do konania (§ 82 ods. 4 CSP) a príp. opätovne rozhodovať na návrh niektorej
zo strán sporu o pripustení intervenienta do konania, sa nebude na jeho druhé podanie
prihliadať z dôvodu už raz právoplatne rozhodnutého nepripustenia sťažovateľa ako
intervenienta do konania a z dôvodu nezmenenia rozhodných skutočností. Rovnako sa
mohol okresný súd zamyslieť nad možnosťou zastavenia konania v časti týkajúcej sa
intervencie sťažovateľa do konania a analogickej či primeranej aplikácie ustanovení
Civilného sporového poriadku o procesných podmienkach konania (§ 161 ods. 2 CSP).
10.4 Aj keď okresný súd tak nepostupoval a v napadnutom uznesení prijal pri
inštitúte intervencie zákonom (CSP) nepredpokladaný výrok (účinky intervencie nastávajú
totiž priamo ex lege už podaním oznámenia o vstupe do konania, pričom o opaku – t. j.
o nepripustení vstupu intervenienta do konania – musí rozhodnúť súd a aj to len na návrh)
a absentuje obšírnejšie odôvodnenie prijatia takéhoto výroku, závery okresného súdu o tom,
že účinky intervencie druhým podaním sťažovateľa nenastali z dôvodu už skôr
a právoplatne rozhodnutej otázky prípustnosti intervencie sťažovateľa do konania, možno
materiálne vnímať ako zákonne udržateľné rozhodnutie okresného súdu o otázke subjektov
konania a ich účasti na konaní, ktoré má v konkrétnom prípade črty rozhodnutia o zastavení
konania v tejto časti pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej (rei iudicatae), ktoré je
avšak aplikované s príslušnými zmenami a na základe analógie legis práve pri inštitúte
intervencie. Ústavný súd na poli obiter dicta dopĺňa, že do budúcna bude úlohou legislatívy
alebo aplikačnej praxe všeobecných súdov, aby sa s uvedeným nedostatkom (medzerou)
Civilného sporového poriadku pri inštitúte intervencie a opakovanom domáhaní sa subjektu
ako intervenienta o vstup do toho istého konania vysporiadali procesne čistejším spôsobom.
10.5 Ústavný rozmer tak napadnuté uznesenie so všetkými jeho opísanými
nedostatkami nedosahuje (ako ústavný súd v predchádzajúcom odseku uviedol, napadnuté
uznesenie je zákonne udržateľné, a fortiori je daná jeho ústavná čistota) a nie je možné
uvažovať ani potenciálne o porušení sťažovateľom označených ústavných práv.
10.6 Vzhľadom na už popísané závery je ústavný súd povinný v tomto prípade
odmietnuť ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu