Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 481/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom

, zastúpených advokátskou kanceláriou JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát,

spol. s r. o., Nová Bystrica 850, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Bohuslav

Majchrák, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ústavných

princípov a práv zaručených v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141

ods. 1, a v uznesením Krajského

súdu v Žiline č. k. -888 z 27. februára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2017

doručená sťažnosť a , obaja bytom

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v (ďalej len „“), práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj ústavných princípov a práv zaručených

v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a v čl. 152

ods. 4 uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-888 z 27. februára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľom sa na Okresnom

súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) vedie konanie o nároku žalobcov (v znení neskorších

zmien žaloby) na zaplatenie sumy vo výške 5 235,16 € ako náhrady škody spôsobenej

poškodením plotu žalobcov. O základe tohto nároku bolo právoplatne rozhodnuté

medzitýmnym rozsudkom okresného súdu č. k. -415 z 12. mája 2011 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -450 z 22. februára 2012. Predmetom tohto

konania zostalo stanovenie rozsahu a výšky škody. Okresný súd rozsudkom č. k.

-826 z 24. júna 2016 konanie čiastočne zastavil (I. výrok rozsudku),

sťažovateľov zaviazal na zaplatenie sumy 3 351,11 € spolu s úrokmi z omeškania (II. výrok

rozsudku), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (III. výrok) a rozhodol o trovách konania

(IV. výrok rozsudku).

3. Na odvolanie oboch strán sporu krajský súd napadnutým uznesením rozhodnutie

okresného súdu v II. – IV. výroku zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“) a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie, a to z viacerých dôvodov. Jedným z nich bolo nepripojenie spisu sp. zn.

a nevykonanie dôkazu oboznámením sa s týmto spisom na účel zistenia

skutkových záverov, v dôsledku čoho nemal okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu

zistený podklad pre určenie rozsahu a výšky škody. Slovami krajského súdu, „Pripojenie

spisu sp. zn. do predmetného konania a oboznámenie sa s ním má... význam

pre ujasnenie si časových okolností rozhodujúcich pre určenie rozsahu škody a jej výšky.

Žalobcovia sa totiž v konaní bránia tým, že na pozemok žalovaných za účelom opravy plota

sa mohli reálne dostať až v roku 2011, t. j. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci sp. zn.

2

(konanie o uloženie povinnosti žalovaným umožniť žalobcom vstup na ich

pozemok pre účel opravy plota, pozn.). Ozrejmenie uvedených skutočností môže mať teda

vplyv na rozsah spôsobenej škody a jej výšku, t. j. či sa na prejednávaný prípad použijú

závery znaleckého posudku podľa cenovej úrovne roku 2005 alebo iného obdobia.“. Okrem

toho sa odvolací sú nestotožnil so záverom okresného súdu, že «znalci

a svoje výpočty vo vzťahu k výške škody riadne odôvodnili. ... Z porovnania

„rozpočtu nákladov pri cenovej kalkulácii roku 2005“ uvedených znalcov... možno zistiť

rozdielne výmery i jednotkové ceny, z ktorých znalci pri konečnom výpočte škody

vychádzali.». Na základe toho krajský súd uzavrel, že «V prípade, že okresný súd v novom

konaní dôjde k záveru, že pri určení výšky škody (aj po oboznámení sa so spisom sp. zn.

eventuálne po vykonaní ďalších dôkazov predložených stranami sporu

a opätovnom vyhodnotení dokazovania) je potrebné vychádzať z cenovej úrovne roku 2005,

odstráni rozpory medzi doplnkom č. 106/2013 k znaleckému posudku č. 40/2013 znalkyne

a znaleckým posudkom č. 1/2014 znalca , najmä v častiach

„rozpočet nákladov“...». Napokon krajský súd nesúhlasil ani so záverom okresného súdu,

podľa ktorého „ak žalobcovia nový plot ešte nepostavili a teda nie je zrejmé, aké budú

skutočné náklady na jeho postavenie, prípadná škoda spočívajúca v nákladoch na

vybudovanie nového plota im ešte nevznikla, a že žalobcovia (poškodení) si môžu uplatniť

náklady súvisiace s obstaraním veci (plota) až v čase, kedy vynaložia náklady na jeho

znovuobstaranie“. K tomu s poukazom na judikačnú prax súdov (napr. rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. , stanovisko bývalého Najvyššieho súdu

Československej socialistickej republiky Cpj. 87/70 publikovaného pod č. 55 v Zbierke

súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1971) uviedol, že „Skutočnou škodou treba

rozumieť takú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného spočívajúca v zmenšení

majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodovou udalosťou, a ktorá predstavuje

majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu alebo

aj náklady, ktoré boli navyše vynaložené v porovnaní so stavom, ktorý tu bol bez škodnej

udalosti. Z uvedeného možno vyvodiť, že skutočnou škodou nie je len už existujúce zníženie

majetkového stavu poškodeného, ale i také hodnoty, ktoré bude potrebné vynaložiť i v

budúcnosti na uvedenie poškodenej veci do pôvodného stavu. Z podobných úvah vychádza i

3

rozhodnutie NS SR sp. zn. , v ktorom sa okrem iného uvádza, že výška

náhrady za poškodenú vec nie je závislá na tom, či si poškodený nechal vec opraviť, či si ju

opravil sám, alebo či ostala neopravená.“.

4. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu nasmerovali sťažovatelia svoju sťažnosť.

Dôvodia tým, že odvolací súd sa „absolútne nevysporiadal s odvolacími dôvodmi

a zásadnými právnymi a skutkovými tvrdeniami, ale vysporiadal sa iba s odvolacími

dôvodmi žalobcov... Súd tak nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, čím, ... porušil naše

právo na spravodlivý proces, ktorého imanentnou súčasťou je právo na riadne

a presvedčivé odôvodnenie a čím zásadným spôsobom (keďže ide o zrušujúce rozhodnutie)

ovplyvnil i následné konanie a rozhodovanie (cez záväzný - kasačný právny názor) vo veci

samej v náš neprospech. Tým je rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné a ústavne

neakceptovateľné.“.

5. Námietku o porušení práva na spravodlivý proces podrobnejšie rozvádzajú

v ďalšom texte sťažnosti, a to tak, že krajský súd podľa ich názoru „zmätočne vyhodnotil...

podané odvolanie vo vzťahu k v ňom jednoznačne uvedenému návrhu na rozhodnutie veci

v odvolacom konaní (vo vzťahu k nemu sme sa nedomáhali tak, ako to uvádza odvolací súd,

zamietnutia žaloby, ale jeho zmeny...“ a «nedostatočne a v rozpore so zákonom...

(ne)zdôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu k obsahu - dôvodom nami podaného odvolania,

nakoľko odignoroval zásadnú právnu a skutkovú argumentáciu nás ako odvolateľov,... čím

i s ohľadom na záväznosť svojho názoru pre nižší súd (názor týkajúci sa iba dôvodov

žalobcov) a s ohľadom na novozavedený inštitút zásady tzv. „jedenkrát a dosť“ (§ 390

) výrazne zasiahol do našich práv a do našej možnosti ovplyvniť finálne rozhodnutie

(v dlhotrvajúcej právnej veci) v náš neprospech, keď zásadne determinoval medze ďalšieho

rozhodovania a konania súdu prvej inštancie v prospech žalobcov.» K tomu predostierajú

vlastný pohľad na vec a opakujúc identické argumenty, aké uplatnili v podanom odvolaní,

namietajú porušenie ich v záhlaví označených základných práv a slobôd.

6. Poukazujú tiež na to, že „v ďalšom konaní po zrušení a vrátení veci okresnému

súdu na ďalšie konanie neprichádza v úvahu konanie tak, že v prípade, že v rozhodnutí súdu

4

prvej inštancie boli zistené nedostatky konania spôsobujúce prípadnú protiprávnosť

a nezákonnosť jeho rozhodnutia, nie je už možné rozhodnutie súdu prvej inštancie opätovne

zrušiť“. Po vrátení veci súdu prvej inštancie je tento viazaný „len v zrušujúcom rozhodnutí

vyjadreným právnym názorom“ a „keďže tento neobsahuje žiadnu argumentáciu k nami

uvedeným dôvodom podaného odvolania, pre ktoré sme považovali skoršie rozhodnutie

súdu prvej inštancie za nesprávne, sa týmto už nemal dôvod venovať a po novom rozhodnutí

ani v rámci ďalšieho už odvolacieho konania by už nebolo možné vecou sa zaoberať

vo vzťahu k tejto našej skutkovej a právnej argumentácii prípadne spôsobom tak, že by

odvolací súd sám k nej vykonal dokazovanie, resp. by mohol rozhodnutie opäť zrušiť a za

týmto účelom vrátiť súdu prvej inštancie. Toto dokazovanie by neprislúchalo rámcu

odvolacieho konania, pretože by sa museli preukazovať všetky relevantné skutočnosti a teda

následne vo vzťahu k nim potom je potrebné i zachovať možnosť ich revízie odvolacím

súdom.“.

7. Na tomto základe sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľov... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141

ods. 1 a čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Žiline č. k. -888 zo dňa 27.02.2017 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. -888 zo dňa 27.02.2017

zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom... trovy konania pred Ústavným

súdom SR na účet ich právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

5

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd je

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

12. Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

6

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

14. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými

ustanoveniami [ a ] vyplýva,

že sťažovatelia musia označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa

domáhajú, nielen označením príslušných článkov , ale musia ich konkretizovať aj

skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť

k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy. V nadväznosti na uvedené ústavný súd

konštatuje, že napriek tomu, že sťažovatelia sú v konaní pred ním zastúpení kvalifikovaným

právnym zástupcom, ktorý koncipoval aj predmetnú sťažnosť, petit v spojení

s odôvodnením sťažnosti tejto koncepcii nezodpovedá. Nedostatok právne relevantného

odôvodnenia sťažnosti má vo vzťahu k namietaným porušeniam toho-ktorého základného

práva alebo slobody významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd nie je skutkovým

súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez splnenia uvedenej

podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľov uvedených v petite ani nemôže

rozhodovať (napr. , , , ,

, , , a iné).

15. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti je

námietka porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -888 z 27. februára 2017, ktorým zrušil rozsudok

okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Tvrdenie sťažovateľov o porušení ich

základných práv podľa „čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1

a a “ , ktoré napádali v spojení s porušením

a dohovoru krajským súdom (avšak žiadnym spôsobom neodôvodnili),

považoval ústavný súd so zreteľom na uvedené iba za súčasť sťažnostnej argumentácie,

ktorá sama osebe nepredstavuje dôvod ústavného prieskumu.

7

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Vo vzťahu k a dohovoru už ústavný súd

v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

19. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd poukazuje na to,

že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ),

obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický

c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre

ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46

až , resp. dohovoru.

20. Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj práva na spravodlivé súdne konanie garantované v

dohovoru) je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou

všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno

8

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

(účinnom do 30. júna 2016, m. m. , , ),

resp. v (účinnom od 1. júla 2016). Z uvedeného vyplýva,

že ústavnou kompetenciou ústavného súdu nemôže byť zmena alebo náprava prípadného, či

už namietaného alebo skutočného pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených

konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok

po právoplatnom skončení veci obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine.

Každý iný postup by neprípustne rozširoval jeho kompetencie a vo svojich dôsledkoch

z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by

mohla zasahovať do dosiaľ prebiehajúcich konaní (obdobne ).

21. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady a vstúpil do rozhodnutí odvolacieho či dovolacieho súdu, ktorými boli

zrušené rozhodnutia prvoinštančných či odvolacích súdov, urobil tak preto, že išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky však navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísť

o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv

alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučne

na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (), prípadne sa

tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné

korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania ().

22. Úlohou ústavného súdu tak bolo v prvom rade posúdenie danej veci z hľadiska

splnenia podmienok ústavného prieskumu napadnutého rozhodnutia.

9

23. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že jej predmetom je zrušujúce

(procesné, pozn.) rozhodnutie krajského súdu, čo znamená, že konanie na všeobecných

súdoch ďalej pokračuje. Vzhľadom na to, že sťažovatelia sa môžu domáhať ochrany svojich

práv v konaní pred okresným súdom, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, je

ústavná sťažnosť v tejto fáze konania predčasná, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp

subsidiarity vyplývajúci z vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne

konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv.

Už len z tohto dôvodu bolo možné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť. Sťažovatelia však

zastávajú názor, že spĺňajú podmienky ústavného prieskumu napadnutého uznesenia

krajského súdu, opierajúc svoje presvedčenie o záväzný kasačný právny názor krajského

súdu, ktorý podľa ich názoru (nesprávne) determinuje medze ďalšieho rozhodovania súdu

prvej inštancie a tým výrazne zasahuje do ich práv i možnosti ovplyvniť konečné

rozhodnutie vo veci samej.

24. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou. Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (obdobne napr. , , ,

).

25. V posudzovanej veci však na takýto zásah niet dôvodu. Po oboznámení sa

s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu dospel ústavný súd k záveru,

že z hľadiska ústavnoprávnej konformity je udržateľné a akceptovateľné. Ak totiž odvolací

10

súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

je jeho povinnosťou v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia inštruovať súd prvej inštancie,

ako má po zrušení veci postupovať. Z tohto hľadiska nemožno rozhodnutiu krajského súdu

nič vytknúť, pretože z neho jasne a zrozumiteľne vyplýva názor krajského súdu na skutkové

a právne otázky súvisiace so zrušovaným rozhodnutím, ako aj to, na ktorú otázku sa má

okresný súd v ďalšom konaní sústrediť. Pokyny krajského súdu majú za cieľ nasmerovať

priebeh ďalšieho konania pri rešpektovaní záväzných procesných pravidiel, ktorými sa riadi

civilné sporové konanie. V kompetencii okresného súdu tak bude, aby sa v ďalšom konaní

s právnym názorom krajského súdu prezentovanom v jeho zrušujúcom rozhodnutí

vysporiadal tak, že vec posúdi v súvislosti so skutkovými okolnosťami daného prípadu

a so zreteľom na účel civilného sporového konania, ktorým je v zmysle

poskytnutie spravodlivej a účinnej ochrany ohrozených alebo porušených práv a právom

chránených záujmov. Sťažovatelia budú mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva

v civilnom súdnom konaní a prípadne predostrieť okresnému súdu právnu argumentáciu,

ktorú uplatnili v konaní pred ústavným súdom. Je teda na nich, ako v ďalšom konaní pred

okresným súdom budú schopní uplatniť prostriedky procesnej obrany v zmysle § 149 a nasl.

.

26. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani námietka sťažovateľov o tom, že

po opätovnom rozhodnutí súdu prvej inštancie v uvedenej veci už v súlade so zásadou

„jedenkrát a dosť“ nebude možné jeho rozhodnutie zrušiť v rámci odvolacieho konania.

Pokiaľ by sa aj súd prvej inštancie v poradí druhým rozhodnutím (resp. konaním, ktoré jeho

vydaniu bude predchádzať, pozn.) dopustil takých pochybení, ktoré by inak boli dôvodom

na zrušenie takého rozhodnutia, v súlade s účinnou právnou úpravou ich odvolací súd musí

sám odstrániť alebo napraviť v odvolacom konaní. V prípade zistenia zásahu súdu prvej

inštancie, resp. odvolacieho súdu do základných práv alebo slobôd strán sporu, poskytuje

dostatočnú možnosť využitia opravných prostriedkov (riadnych či

mimoriadnych), prostredníctvom ktorých sa týmto právam alebo slobodám poskytuje

ochrana.

11

27. K námietke sťažovateľov, že „odvolacím návrhom... nežiadali žalobu v celom

rozsahu zamietnuť“, ale „zamietnuť... žiadali žalobu len v rozsahu priznania nároku

žalobcov na úrok z omeškania, pričom vo vzťahu k výroku o náhrade škody vo veci samej...

prezentovali odvolací návrh taký, že... žiadali rozsudok prvej inštancie... zmeniť a priznať

žalobcom nárok v súlade so zásadami rozhodovania o takýchto nárokoch v súdnom

konaní“, ústavný súd iba pripomína, že v zmysle nie je odvolací súd odvolacím

návrhom viazaný, a preto pokiaľ vzhliadol v postupe okresného súdu dôvody, pre ktoré bolo

potrebné rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, nemožno mu

tento postup vyčítať a vidieť v tom zásah do práv sťažovateľov. Pri zistení naplnenia

niektorého z dôvodov pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd nemá

možnosť úvahy o inom spôsobe rozhodnutia s výnimkou situácie, ak môže sám procesným

postupom odstrániť zistenú vadu. Nie je však možné požadovať od odvolacieho súdu

vykonať dokazovanie, ak by to mohlo byť neúčelné. Tak to bolo aj v danej veci, keď súd

prvej inštancie pochybil nielen v tom, že dostatočne nevykonal dôkaz, ale aj v tom,

že nevykonanie dôkazu bolo dôsledkom takého právneho posúdenia, ktoré odvolací súd

posúdil ako nesprávne.

28. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (,

, , , , ). Procesný postoj

účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť

všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov

a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia

12

civilného procesu (, , , ,

).

29. Vyhodnotiac skutočnosti uvedené v bodoch 23 až 27 ústavný súd konštatuje,

že napriek argumentom sťažovateľov nezistil v danej veci dôvody na pripustenie výnimky

zo zásady nevstupovať do rozhodnutí súdov, ktorými boli zrušené rozhodnutia súdov nižšej

inštancie. Na základe uvedeného tak dospel k záveru, že v danom prípade niet žiadnej

spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa ani práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ich sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

30. Ďalšími návrhmi sťažovateľov sa ústavný súd nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2017

13