Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 112 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (130)539/368089.c29bcf.pdf
PDF · 121.42 KB
No categories available
5Cdo/89/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Heleny
Haukvitzovej, v právnej veci žalobcu Ž. S. R. so sídlom v B., IČO: X. proti žalovanému
Ľ. K., bývajúcemu vo V., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného S. K. P. B.,
zastúpeného A. – S. P. a.s., B., o náhradu škody vo výške 1 273,78 eur (38 374,30 Sk),
vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 10 C 68/2006, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra 2007, sp. zn. 1 Co 411 /2006, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu z a m i e t a.
Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov
dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trebišov rozsudkom z 29. mája 2006 č. k. 10 C 68/2006–24 zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi 38 374,30 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 2 485,-- Sk do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Mal preukázané, že dňa 23.8.2001 došlo na zabezpečenom
železničnom priecestí medzi železničnou stanicou Ú. a železničnou stanicou M. k nehodovej
udalosti – stretnutie vlaku Os X. s jazdnou súpravou zostavenou z traktora typu ZETOR
Crystal ŠPZ X. a prívesu. Príčinou vzniku nehodovej udalosti bol vjazd traktora do
priechodového prierezu koľaje tesne pred idúcim vlakom. Vodičom traktora bol M. Ď.,
zamestnanec žalovaného. Žalovaný je prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorým bola
škoda spôsobená a preto za škodu zodpovedá on. Táto zodpovednosť je objektívna, bez
zreteľa na zavinenie. Nehodovou udalosťou bola spôsobená škoda na priecestnom
zabezpečovacom zariadení vo výške 78 430,30 Sk. Z tohto materiálna škoda predstavovala
47 968,50 Sk a zvyšok boli náklady, ktoré vznikli žalobcovi v súvislosti s opravou
zabezpečovacieho zariadenia. Vedľajší účastník na strane žalovaného uhradil žalobcovi
z titulu zákonného poistenia motorového vozidla, za žalovaného sumu 28 648,-- Sk.
Po podaní návrhu na súd vedľajší účastník dňa 28.11.2005 uhradil za žalovaného sumu
11 408,-- Sk. Suma 38 374,30 Sk predstavuje škodu, ktorú doposiaľ žalovaný neuhradil a
ktorá predstavuje náklady, ktoré boli vynaložené zo strany žalobcu na uvedenie
zabezpečovacieho zariadenia do pôvodného stavu. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa
vychádzal z ustanovenia § 443 Občianskeho zákonníka, keďže išlo o škodu spôsobenú na
staršej, už použitej a čiastočne opotrebovanej veci, kde sa zisťuje všeobecná cena, ktorú mala
táto vec v čase poškodenia. Dospel k záveru, že aj keď účtovná hodnota zabezpečovacieho
zariadenia, v akej bol predmet vedený podľa inventarizačných predpisov, sa nezhoduje
s úžitkovou hodnotou, úžitková hodnota zabezpečovacích zariadení na Ž. je až do 50 rokov
a preto nárok považoval za dôvodný. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 25. septembra 2007, sp. zn. 1 Co 411/2006
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť
vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania 2 304,-- Sk do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že pokiaľ
prvostupňový súd rozhodol tak, že za škodu na opotrebovanom zariadení považoval všetky
náklady na jeho opravu, ide o nesprávny právny záver, ktorý nebol ani náležitým spôsobom
vyargumentovaný. To, čo žalobcovi už poskytol vedľajší účastník, predstavovalo podľa
záveru odvolacieho súdu skutočnú škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v súlade s § 443 Občianskeho zákonníka. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala
v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. V zmysle
súčasného znenia zákona (§ 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka) už nie je prvoradá naturálna
reštitúcia, ale škoda sa uhrádza v peniazoch. Pre určenie výšky škody je rozhodujúca cena
veci v čase, keď bola poškodená, stratená, zničená a podobne. Pri určení tejto ceny sa
vychádza z cenového predpisu, prípadne z ceny nadobúdacej s prihliadnutím na jej pokles
vyplývajúci z jej veku, amortizácie, funkčnosti a podobne, ako aj s prihliadnutím na jej
prípadný vzrast, ktorý nastal následkom zhodnotenia veci. Pri nových veciach sa prizná
náhrada v plnej výške; pri veciach starších a opotrebovaných však treba vždy prihliadať
na ich vek opotrebovanie a podobne, pričom tzv. amortizačná zrážka, ktorá sa odpočítava, je
spravidla odstupňovaná podľa veku poškodenej veci. Iný postup by eventuálne bol možný len
v prípade, že by poškodený preukázal, aké investície do veci vložil za účelom jej zhodnotenia.
Zariadenie, ktoré bolo v tomto prípade pri dopravnej nehode poškodené, je aj podľa
samotného žalobcu už po dobe životnosti, takže jeho účtovná hodnota bola vlastne nulová.
Odvolací súd uviedol, že aj u použitej a opotrebovanej veci po dobe životnosti treba
prihliadať na jej úžitkovú hodnotu. Pre účely stanovenia hodnoty takejto veci podľa názoru
odvolacieho súdu bolo možné použiť vyhlášku č. 255/2000 Z.z., ktorá ustanovuje metódy
a postupy stanovenia hodnoty podniku, časti podniku alebo zložiek majetku podniku, ak ich je
potrebné ohodnotiť podľa osobitných predpisov. Za zložku majetku podniku treba z tohto
hľadiska považovať aj elektrotechnické zariadenia, ktorých ohodnotenie je upravené v prílohe
5 tejto vyhlášky. Podľa tejto prílohy majú elektrotechnické ovládacie zariadenia životnosť
8 rokov, ročný odpis 12 % a zostatkovú hodnotu v podobe životnosti 20 %. Žalobca
v predmetnom konaní nepreukázal vyššiu hodnotu veci, a tak vedľajší účastník postupoval
správne, keď pri likvidovaní škody za žalovaného žalobcovi nahradil z faktúry vyplývajúce
náklady na prácu a z vecných (materiálových) nákladov odpočítal amortizáciu 80 %, o ktorú
sa hodnota zariadenia pri oprave oproti stavu v čase poškodenia zvýšila. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorý ho žiadal zrušiť a vec
vrátiť Krajskému súdu v Košiciach na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Uviedol, že
dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a rozsudok
odvolacieho súdu napáda v celom rozsahu z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci.
Mal za to, že stanovenie výšky náhrady škody nemôže byť mechanickou činnosťou. Musí sa
široko uplatniť schopnosť súdu posúdiť individuálne každý prípad, čo by mala byť
samozrejmá prax a nie novota, ktorej sa treba dovolávať. Podľa Ústavy Slovenskej republiky
a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov sú súdy jedným z orgánov štátu, ktoré
poskytujú – v súlade s platnými právnymi predpismi – ochranu vlastníckeho práva. Keďže
právo na náhradu škody je jedným zo základov ochrany vlastníckeho práva, je nepochybné,
že pri výklade príslušných ustanovení je súd povinný zabezpečiť ústavnú konformitu svojej
interpretácie. Potom je zásadne neprípustná interpretácia, ktorá by vo svojom dôsledku viedla
k neústavnému obmedzeniu práva na ochranu vlastníctva. Pokiaľ súdy rozhodujú o výške
náhrady škody, spravidla argumentujú tak, že celkový majetok poškodeného sa spôsobením
škody zmenšil a pokiaľ sa opravou (obstaraním) veci zvýši nad pôvodnú hranicu, toto
zvýšenie nesie poškodený sám. Takáto úvaha môže byť v jednotlivých prípadoch síce účtovne
logická, avšak nie je dostatočne konformná s ústavnými požiadavkami na ochranu vlastníctva.
V predmetnej veci nebola takáto úvaha ani účtovne logická, keďže záležitosť bola v zhode
predpismi z oblasti účtovníctva účtovaná ako oprava a podľa účtovnej evidencie sa hodnota
predmetného zariadenia nezvýšila ani „o jednu korunu“. Podľa názoru dovolateľa však Ústava
Slovenskej republiky nemá na mysli len ochranu majetku čo do jeho výšky, ale tiež čo
do jeho štruktúry. Ústavou Slovenskej republiky je garantované nielen právo vlastniť majetok
v určite agregovanej výške, ale taktiež právo rozhodovať, aké bude štrukturálne zloženie tohto
majetku. Možno síce určiť akúsi spravidla hypotetickú úhrnnú hodnotu majetku, avšak
ekonomickou kauzou vlastníctva je uspokojovanie životných potrieb vlastníka a úhrnná
hodnota majetku je vlastníkovi pramálo platná, ak majetok nie je správne štruktúrovaný. Ak
teda má súd stanovením výšky náhrady škody poskytnúť ochranu vlastníctva tak, ako mu to
ukladá ústavný poriadok Slovenskej republiky, musí prihliadnuť nielen k tomu, aby náhrada
poskytnutá škodcom dostačovala k doplneniu agregovaného majetku poškodeného, ale tiež
umožňovala účelnú a primeranú obnovu štruktúry tohto majetku tak, aby mohol byť naďalej
užívaný najmenej v takej miere a takým spôsobom ako pred poškodením. Len takýto výklad
je konformný tak s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, ako aj účelom právnej úpravy
zodpovednosti za škodu. Akýkoľvek iný postup vedie naopak k tomu, že súd poskytne
vlastníkovi ochranu jeho práv len čiastočnú, keďže ochráni jeho vlastníctvo len objemovo,
nie však štrukturálne. Podľa dovolateľa nie je namieste argument súdu a škodcu, že iným ako
tradičným postupom – teda pri rešpektovaní navrhovaného postupu by došlo k tomu, že sa
celkový majetok poškodeného zvýši nad hodnotu, ktorú mal pred poškodením. Predmetný
majetok tvorí komplex vecí, práv a iných majetkových hodnôt. Ak teda došlo k poškodeniu
veci (v danom prípade priecestného zabezpečovacieho zariadenia), nebol celkový majetok
poškodeného (žalobcu) znížený len o hodnotu tejto veci, ale aj o čiastku vyjadrujúcu
narušenie väzieb v majetku poškodeného, pretože majetok poškodeného znížil svoju
funkčnosť ako celok. K obnoveniu pôvodnej hodnoty majetku poškodeného tak dôjde až
vtedy, keď tento majetok vo svojom úhrne bude schopný ako celok plniť funkcie, ktoré plnil
pred poškodením. Pokiaľ k tomu nedôjde, je hodnota majetku nižšia než pred poškodením
a vlastnícke právo teda nie je dostatočne ochránené. Dokonca možno tvrdiť to, že majetok
žalobcu po oprave priecestného zariadenia je nižší než predtým, pretože likvidné zdroje
v majetku predstavujú hodnotu výrazne nižšiu, než aká je hodnota týchto prostriedkov
alokovaných v opravenom zariadení. Pokiaľ súd rozhoduje o výške náhrady škody, musí
vychádzať z predpokladu, že poskytuje ochranu ústavne garantovanému právu na vlastníctvo
v celej jeho šírke. Okrem individuálnej a izolovanej ceny poškodenej veci musí prihliadnuť
i na jej funkciu v majetku poškodeného a ohrozenie tejto funkcie. Musí tiež vziať do úvahy,
aké ďalšie svoje zdroje musel poškodený vynaložiť a ako to ovplyvní štruktúru jeho majetku.
Výšku náhrady musí stanoviť tak, aby z takto získaných peňazí mohol poškodený reálne
dosiahnuť stav pred vznikom škody.
Žalovaný považoval rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne správne a preto navrhol
dovolanie žalobcu zamietnuť.
Vedľajší účastník na strane žalovaného vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadal
zamietnuť. Považoval tvrdenia žalobcu v dovolaní, vzhľadom na platnú právnu úpravu,
za právne irelevantné a účelové.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. l O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru,
že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním je možné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom
dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p., a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt žiadnej uvedenej
vady dovolací súd v konaní nezistil a ani dovolateľ takúto vadu nenamietal. Inou vadou
konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu dovolanie nepoukazuje, je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom
konaní najavo.
Z obsahu dovolania žalobcu vyplýva, že tento ako dovolací dôvod uplatňuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom,
predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie veci v otázke rozsahu náhrady škody,
vyplývajúcej zo škodovej udalosti.
V zmysle § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby
vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.
V zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo
poškodenému ušlo (ušlý zisk).
V zmysle § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka škoda sa uhrádza v peniazoch, ak však
o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého
stavu.
V zmysle § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza
z ceny v čase poškodenia.
Východiskom určenia výšky škody na veci je cena, ktorú mala vec v dobe, kedy došlo
k jej poškodeniu. Výška náhrady za poškodenú vec nie je závislá na tom, či si poškodený
nechal vec opraviť, či si ju opravil sám alebo či ostala neopravená. Rozsah náhrady škody nie
je závislý od toho, ako poškodený následne s vecou naložil, či si ju nechal poškodenú, alebo
ju predal, daroval a pod., pretože tieto okolnosti nesúvisia s príčinou vzniku škody (R 5/1988,
R 25/1990).
Výška škody na veci nemusí byť preukázaná len vyúčtovaním jej opravy. Je možné
vychádzať z ceny veci, ktorú mala v dobe poškodenia a z rozsahu, v akom bola poškodená
zásahom škodcu (R 13/1985).
Pri škodách na veci opotrebovanej alebo použitej sa vychádza z názoru, že
pri vynaložení určitej čiastky na opravu veci je od tejto čiastky potrebné odrátať čiastku
zodpovedajúcu zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením. Pokiaľ sa vykonanou
opravou (napr. výmenou súčastiek) vec oproti pôvodnému stavu zhodnotila, od nákladov
na uvedeniu veci do pôvodného stavu sa odráta čiastka, predstavujúca toto zhodnotenie
(R 57/2003).
V predmetnej veci nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalovaný zodpovedá za škodu,
ktorá vznikla žalobcovi poškodením elektrotechnického zabezpečovacieho zariadenia, ktoré je
vlastníctvom žalobcu. Odvolací súd sa správne zaoberal otázkou výšky škody, a túto
posudzoval z hľadiska výkladu § 443 Občianskeho zákonníka, ktorý výklad považuje
i dovolací súd za správny. Elektronické zabezpečovacie zariadenie, ktoré bolo poškodené
konaním žalovaného, bolo vecou použitou a opotrebovanou, a ako nenamietal i žalobca, už
po dobe životnosti, keď bolo do užívania zaradené v roku 1971 a jeho predpokladaná
životnosť je 12 rokov. Správne pri stanovení jeho ceny odvolací súd vychádzal z vyhlášky
č. 255/2000 Z.z., ktorá ustanovuje metódy a postupy stanovenia hodnoty podniku, časti
podniku alebo zložiek majetku podniku, vzhľadom k charakteru poškodenej veci.
S prihliadnutím na to, bolo preto potrebné zohľadniť, že hodnota poškodeného
elektrotechnického zariadenia sa po jeho oprave zhodnotila. Preto bolo potrené vychádzať
z nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu poškodenej veci, ktorej cena v dôsledku
amortizácie bola nízka (20 %), a vec mala len tzv. úžitkovú hodnotu. Odvolací súd správne
prihliadol na peňažné plnenie na strane žalovaného (titulom poistnej zodpovednosti
vedľajšieho účastníka).
Dovolateľ nenamieta vo svojom dovolaní ani tak určenú výšku náhrady škody
z hľadiska, že by odvolací súd použil nesprávny právny predpis, ale namieta výklad
odvolacieho súdu ohľadom rozsahu škody s poukazom na širšie súvislosti ústavného práva
ochrany vlastníctva (majetku) poškodeného. S týmto jeho ústavne pojatým výkladom náhrady
škody pri zhodnotení poškodenej veci tak, že rozsah náhrady škody by mal umožniť účelovú
a primeranú obnovu štruktúry majetku poškodeného, aby mohol byť naďalej užívaný v takej
miere a takým spôsobom ako pred poškodením, nie je možné vzhľadom na súčasnú právnu
úpravu súhlasiť. Odvolací súd vo veci rozhodol v súlade s platným a účinným právnym
poriadkom Slovenskej republiky ako aj v súlade s judikatúrou dovolacieho súdu. Napriek
tomu možno predpokladať, že takýto „široký“ výklad ochrany majetku poškodeného
prezentovaný žalobcom by mohol vo viacerých prípadoch viesť k bezdôvodnému obohateniu
na strane poškodeného. Poškodený by tak mohol po oprave veci získať vec vo vyššej hodnote,
ako mala pred poškodením, čo nie je v súlade s právnym inštitútom náhrady škody.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že právne posúdenie veci
odvolacím súdom je vecne správne. S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí hľadísk
stanovených zákonom, a ktoré sú aj v súlade s pravidlami logického usudzovania, Najvyšší
súd Slovenskej republiky sa v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje
na jeho správne dôvody, vedúce k zmene rozsudku prvého stupňa.
Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nebol
daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali
za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane
žalovaného vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi ktorý úspech nemal
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že
nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. marca 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská