Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/89/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Heleny

Haukvitzovej, v právnej veci žalobcu Ž. S. R. so sídlom v B., IČO: X. proti žalovanému

Ľ. K., bývajúcemu vo V., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného S. K. P. B.,

zastúpeného A. – S. P. a.s., B., o náhradu škody vo výške 1 273,78 eur (38 374,30 Sk),

vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra 2007, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu z a m i e t a.

Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov

dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trebišov rozsudkom z 29. mája 2006 č. k. 10 C –24 zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobcovi 38 374,30 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 2 485,-- Sk do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Mal preukázané, že dňa 23.8.2001 došlo na zabezpečenom

železničnom priecestí medzi železničnou stanicou Ú. a železničnou stanicou M. k nehodovej

udalosti – stretnutie vlaku Os X. s jazdnou súpravou zostavenou z traktora typu ZETOR

Crystal ŠPZ X. a prívesu. Príčinou vzniku nehodovej udalosti bol vjazd traktora do

priechodového prierezu koľaje tesne pred idúcim vlakom. Vodičom traktora bol M. Ď.,

zamestnanec žalovaného. Žalovaný je prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorým bola

škoda spôsobená a preto za škodu zodpovedá on. Táto zodpovednosť je objektívna, bez

zreteľa na zavinenie. Nehodovou udalosťou bola spôsobená škoda na priecestnom

zabezpečovacom zariadení vo výške 78 430,30 Sk. Z tohto materiálna škoda predstavovala

47 968,50 Sk a zvyšok boli náklady, ktoré vznikli žalobcovi v súvislosti s opravou

zabezpečovacieho zariadenia. Vedľajší účastník na strane žalovaného uhradil žalobcovi

z titulu zákonného poistenia motorového vozidla, za žalovaného sumu 28 648,-- Sk.

Po podaní návrhu na súd vedľajší účastník dňa 28.11.2005 uhradil za žalovaného sumu

11 408,-- Sk. Suma 38 374,30 Sk predstavuje škodu, ktorú doposiaľ žalovaný neuhradil a

ktorá predstavuje náklady, ktoré boli vynaložené zo strany žalobcu na uvedenie

zabezpečovacieho zariadenia do pôvodného stavu. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa

vychádzal z ustanovenia , keďže išlo o škodu spôsobenú na

staršej, už použitej a čiastočne opotrebovanej veci, kde sa zisťuje všeobecná cena, ktorú mala

táto vec v čase poškodenia. Dospel k záveru, že aj keď účtovná hodnota zabezpečovacieho

zariadenia, v akej bol predmet vedený podľa inventarizačných predpisov, sa nezhoduje

s úžitkovou hodnotou, úžitková hodnota zabezpečovacích zariadení na Ž. je až do 50 rokov

a preto nárok považoval za dôvodný. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 25. septembra 2007, sp. zn.

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť

vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania 2 304,-- Sk do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že pokiaľ

prvostupňový súd rozhodol tak, že za škodu na opotrebovanom zariadení považoval všetky

náklady na jeho opravu, ide o nesprávny právny záver, ktorý nebol ani náležitým spôsobom

vyargumentovaný. To, čo žalobcovi už poskytol vedľajší účastník, predstavovalo podľa

záveru odvolacieho súdu skutočnú škodu v zmysle

v súlade s . Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala

v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. V zmysle

súčasného znenia zákona ( ) už nie je prvoradá naturálna

reštitúcia, ale škoda sa uhrádza v peniazoch. Pre určenie výšky škody je rozhodujúca cena

veci v čase, keď bola poškodená, stratená, zničená a podobne. Pri určení tejto ceny sa

vychádza z cenového predpisu, prípadne z ceny nadobúdacej s prihliadnutím na jej pokles

vyplývajúci z jej veku, amortizácie, funkčnosti a podobne, ako aj s prihliadnutím na jej

prípadný vzrast, ktorý nastal následkom zhodnotenia veci. Pri nových veciach sa prizná

náhrada v plnej výške; pri veciach starších a opotrebovaných však treba vždy prihliadať

na ich vek opotrebovanie a podobne, pričom tzv. amortizačná zrážka, ktorá sa odpočítava, je

spravidla odstupňovaná podľa veku poškodenej veci. Iný postup by eventuálne bol možný len

v prípade, že by poškodený preukázal, aké investície do veci vložil za účelom jej zhodnotenia.

Zariadenie, ktoré bolo v tomto prípade pri dopravnej nehode poškodené, je aj podľa

samotného žalobcu už po dobe životnosti, takže jeho účtovná hodnota bola vlastne nulová.

Odvolací súd uviedol, že aj u použitej a opotrebovanej veci po dobe životnosti treba

prihliadať na jej úžitkovú hodnotu. Pre účely stanovenia hodnoty takejto veci podľa názoru

odvolacieho súdu bolo možné použiť vyhlášku č. , ktorá ustanovuje metódy

a postupy stanovenia hodnoty podniku, časti podniku alebo zložiek majetku podniku, ak ich je

potrebné ohodnotiť podľa osobitných predpisov. Za zložku majetku podniku treba z tohto

hľadiska považovať aj elektrotechnické zariadenia, ktorých ohodnotenie je upravené v prílohe

5 tejto vyhlášky. Podľa tejto prílohy majú elektrotechnické ovládacie zariadenia životnosť

8 rokov, ročný odpis 12 % a zostatkovú hodnotu v podobe životnosti 20 %. Žalobca

v predmetnom konaní nepreukázal vyššiu hodnotu veci, a tak vedľajší účastník postupoval

správne, keď pri likvidovaní škody za žalovaného žalobcovi nahradil z faktúry vyplývajúce

náklady na prácu a z vecných (materiálových) nákladov odpočítal amortizáciu 80 %, o ktorú

sa hodnota zariadenia pri oprave oproti stavu v čase poškodenia zvýšila. O trovách konania

rozhodol podľa

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorý ho žiadal zrušiť a vec

vrátiť Krajskému súdu v Košiciach na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Uviedol, že

dovolanie je prípustné podľa a rozsudok

odvolacieho súdu napáda v celom rozsahu z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci.

Mal za to, že stanovenie výšky náhrady škody nemôže byť mechanickou činnosťou. Musí sa

široko uplatniť schopnosť súdu posúdiť individuálne každý prípad, čo by mala byť

samozrejmá prax a nie novota, ktorej sa treba dovolávať. Podľa

a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov sú súdy jedným z orgánov štátu, ktoré

poskytujú – v súlade s platnými právnymi predpismi – ochranu vlastníckeho práva. Keďže

právo na náhradu škody je jedným zo základov ochrany vlastníckeho práva, je nepochybné,

že pri výklade príslušných ustanovení je súd povinný zabezpečiť ústavnú konformitu svojej

interpretácie. Potom je zásadne neprípustná interpretácia, ktorá by vo svojom dôsledku viedla

k neústavnému obmedzeniu práva na ochranu vlastníctva. Pokiaľ súdy rozhodujú o výške

náhrady škody, spravidla argumentujú tak, že celkový majetok poškodeného sa spôsobením

škody zmenšil a pokiaľ sa opravou (obstaraním) veci zvýši nad pôvodnú hranicu, toto

zvýšenie nesie poškodený sám. Takáto úvaha môže byť v jednotlivých prípadoch síce účtovne

logická, avšak nie je dostatočne konformná s ústavnými požiadavkami na ochranu vlastníctva.

V predmetnej veci nebola takáto úvaha ani účtovne logická, keďže záležitosť bola v zhode

predpismi z oblasti účtovníctva účtovaná ako oprava a podľa účtovnej evidencie sa hodnota

predmetného zariadenia nezvýšila ani „o jednu korunu“. Podľa názoru dovolateľa však

Slovenskej republiky nemá na mysli len ochranu majetku čo do jeho výšky, ale tiež čo

do jeho štruktúry. je garantované nielen právo vlastniť majetok

v určite agregovanej výške, ale taktiež právo rozhodovať, aké bude štrukturálne zloženie tohto

majetku. Možno síce určiť akúsi spravidla hypotetickú úhrnnú hodnotu majetku, avšak

ekonomickou kauzou vlastníctva je uspokojovanie životných potrieb vlastníka a úhrnná

hodnota majetku je vlastníkovi pramálo platná, ak majetok nie je správne štruktúrovaný. Ak

teda má súd stanovením výšky náhrady škody poskytnúť ochranu vlastníctva tak, ako mu to

ukladá ústavný poriadok Slovenskej republiky, musí prihliadnuť nielen k tomu, aby náhrada

poskytnutá škodcom dostačovala k doplneniu agregovaného majetku poškodeného, ale tiež

umožňovala účelnú a primeranú obnovu štruktúry tohto majetku tak, aby mohol byť naďalej

užívaný najmenej v takej miere a takým spôsobom ako pred poškodením. Len takýto výklad

je konformný tak s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, ako aj účelom právnej úpravy

zodpovednosti za škodu. Akýkoľvek iný postup vedie naopak k tomu, že súd poskytne

vlastníkovi ochranu jeho práv len čiastočnú, keďže ochráni jeho vlastníctvo len objemovo,

nie však štrukturálne. Podľa dovolateľa nie je namieste argument súdu a škodcu, že iným ako

tradičným postupom – teda pri rešpektovaní navrhovaného postupu by došlo k tomu, že sa

celkový majetok poškodeného zvýši nad hodnotu, ktorú mal pred poškodením. Predmetný

majetok tvorí komplex vecí, práv a iných majetkových hodnôt. Ak teda došlo k poškodeniu

veci (v danom prípade priecestného zabezpečovacieho zariadenia), nebol celkový majetok

poškodeného (žalobcu) znížený len o hodnotu tejto veci, ale aj o čiastku vyjadrujúcu

narušenie väzieb v majetku poškodeného, pretože majetok poškodeného znížil svoju

funkčnosť ako celok. K obnoveniu pôvodnej hodnoty majetku poškodeného tak dôjde až

vtedy, keď tento majetok vo svojom úhrne bude schopný ako celok plniť funkcie, ktoré plnil

pred poškodením. Pokiaľ k tomu nedôjde, je hodnota majetku nižšia než pred poškodením

a vlastnícke právo teda nie je dostatočne ochránené. Dokonca možno tvrdiť to, že majetok

žalobcu po oprave priecestného zariadenia je nižší než predtým, pretože likvidné zdroje

v majetku predstavujú hodnotu výrazne nižšiu, než aká je hodnota týchto prostriedkov

alokovaných v opravenom zariadení. Pokiaľ súd rozhoduje o výške náhrady škody, musí

vychádzať z predpokladu, že poskytuje ochranu ústavne garantovanému právu na vlastníctvo

v celej jeho šírke. Okrem individuálnej a izolovanej ceny poškodenej veci musí prihliadnuť

i na jej funkciu v majetku poškodeného a ohrozenie tejto funkcie. Musí tiež vziať do úvahy,

aké ďalšie svoje zdroje musel poškodený vynaložiť a ako to ovplyvní štruktúru jeho majetku.

Výšku náhrady musí stanoviť tak, aby z takto získaných peňazí mohol poškodený reálne

dosiahnuť stav pred vznikom škody.

Žalovaný považoval rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne správne a preto navrhol

dovolanie žalobcu zamietnuť.

Vedľajší účastník na strane žalovaného vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadal

zamietnuť. Považoval tvrdenia žalobcu v dovolaní, vzhľadom na platnú právnu úpravu,

za právne irelevantné a účelové.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ods. l ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ods. l ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ods. l ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru,

že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním je možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242

ods. 1 ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v , a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt žiadnej uvedenej

vady dovolací súd v konaní nezistil a ani dovolateľ takúto vadu nenamietal. Inou vadou

konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu dovolanie nepoukazuje, je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Procesné vady konania v zmysle nevyšli v dovolacom

konaní najavo.

Z obsahu dovolania žalobcu vyplýva, že tento ako dovolací dôvod uplatňuje

ustanovenie , t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom,

predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie veci v otázke rozsahu náhrady škody,

vyplývajúcej zo škodovej udalosti.

V zmysle fyzické a právnické osoby

vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

V zmysle uhrádza sa skutočná škoda a to, čo

poškodenému ušlo (ušlý zisk).

V zmysle škoda sa uhrádza v peniazoch, ak však

o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého

stavu.

V zmysle pri určení výšky škody na veci sa vychádza

z ceny v čase poškodenia.

Východiskom určenia výšky škody na veci je cena, ktorú mala vec v dobe, kedy došlo

k jej poškodeniu. Výška náhrady za poškodenú vec nie je závislá na tom, či si poškodený

nechal vec opraviť, či si ju opravil sám alebo či ostala neopravená. Rozsah náhrady škody nie

je závislý od toho, ako poškodený následne s vecou naložil, či si ju nechal poškodenú, alebo

ju predal, daroval a pod., pretože tieto okolnosti nesúvisia s príčinou vzniku škody (R 5/1988,

R 25/1990).

Výška škody na veci nemusí byť preukázaná len vyúčtovaním jej opravy. Je možné

vychádzať z ceny veci, ktorú mala v dobe poškodenia a z rozsahu, v akom bola poškodená

zásahom škodcu (R 13/1985).

Pri škodách na veci opotrebovanej alebo použitej sa vychádza z názoru, že

pri vynaložení určitej čiastky na opravu veci je od tejto čiastky potrebné odrátať čiastku

zodpovedajúcu zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením. Pokiaľ sa vykonanou

opravou (napr. výmenou súčastiek) vec oproti pôvodnému stavu zhodnotila, od nákladov

na uvedeniu veci do pôvodného stavu sa odráta čiastka, predstavujúca toto zhodnotenie

(R 57/2003).

V predmetnej veci nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalovaný zodpovedá za škodu,

ktorá vznikla žalobcovi poškodením elektrotechnického zabezpečovacieho zariadenia, ktoré je

vlastníctvom žalobcu. Odvolací súd sa správne zaoberal otázkou výšky škody, a túto

posudzoval z hľadiska výkladu , ktorý výklad považuje

i dovolací súd za správny. Elektronické zabezpečovacie zariadenie, ktoré bolo poškodené

konaním žalovaného, bolo vecou použitou a opotrebovanou, a ako nenamietal i žalobca, už

po dobe životnosti, keď bolo do užívania zaradené v roku 1971 a jeho predpokladaná

životnosť je 12 rokov. Správne pri stanovení jeho ceny odvolací súd vychádzal z vyhlášky

č. , ktorá ustanovuje metódy a postupy stanovenia hodnoty podniku, časti

podniku alebo zložiek majetku podniku, vzhľadom k charakteru poškodenej veci.

S prihliadnutím na to, bolo preto potrebné zohľadniť, že hodnota poškodeného

elektrotechnického zariadenia sa po jeho oprave zhodnotila. Preto bolo potrené vychádzať

z nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu poškodenej veci, ktorej cena v dôsledku

amortizácie bola nízka (20 %), a vec mala len tzv. úžitkovú hodnotu. Odvolací súd správne

prihliadol na peňažné plnenie na strane žalovaného (titulom poistnej zodpovednosti

vedľajšieho účastníka).

Dovolateľ nenamieta vo svojom dovolaní ani tak určenú výšku náhrady škody

z hľadiska, že by odvolací súd použil nesprávny právny predpis, ale namieta výklad

odvolacieho súdu ohľadom rozsahu škody s poukazom na širšie súvislosti ústavného práva

ochrany vlastníctva (majetku) poškodeného. S týmto jeho ústavne pojatým výkladom náhrady

škody pri zhodnotení poškodenej veci tak, že rozsah náhrady škody by mal umožniť účelovú

a primeranú obnovu štruktúry majetku poškodeného, aby mohol byť naďalej užívaný v takej

miere a takým spôsobom ako pred poškodením, nie je možné vzhľadom na súčasnú právnu

úpravu súhlasiť. Odvolací súd vo veci rozhodol v súlade s platným a účinným právnym

poriadkom Slovenskej republiky ako aj v súlade s judikatúrou dovolacieho súdu. Napriek

tomu možno predpokladať, že takýto „široký“ výklad ochrany majetku poškodeného

prezentovaný žalobcom by mohol vo viacerých prípadoch viesť k bezdôvodnému obohateniu

na strane poškodeného. Poškodený by tak mohol po oprave veci získať vec vo vyššej hodnote,

ako mala pred poškodením, čo nie je v súlade s právnym inštitútom náhrady škody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že právne posúdenie veci

odvolacím súdom je vecne správne. S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí hľadísk

stanovených zákonom, a ktoré sú aj v súlade s pravidlami logického usudzovania, Najvyšší

súd Slovenskej republiky sa v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje

na jeho správne dôvody, vedúce k zmene rozsudku prvého stupňa.

Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa nebol

daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali

za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane

žalovaného vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi ktorý úspech nemal

( v spojení s a ). Najvyšší súd

Slovenskej republiky im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že

nepodali návrh na ich priznanie ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. marca 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská