Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 595/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , zastúpených Jurek, advokátska kancelária, s.r.o., Páričkova 15, Bratislava, proti postupu Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. -1062 z 29. mája 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci

1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 16. júla 2026 domáhajú vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením všeobecného súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovatelia navrhujú napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie, žiadajú vysloviť príkaz konať vo vzťahu ku krajskému súdu, zároveň žiadajú priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 eur pre každého zo sťažovateľov.

2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutého uznesenia a pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou na Okresnom súde Galanta 16. decembra 2022 domáhali proti žalovaným zaplatenia sumy 6 900 eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľov žalovanými bez právneho dôvodu za vymedzené obdobie.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -907 z 10. decembra 2024 žalobe vyhovel. Žalovaní podali proti rozsudku odvolanie, ktorému krajský súd vyhovel a napadnutým uznesením zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil rozsudok v súlade s (ďalej len „“), nevyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania vo vzájomnej súvislosti a neprihliadol na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, a opomenul sa vyjadriť k určitým námietkam žalovaných, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné, čím zaťažil rozsudok vadou nepreskúmateľnosti. Odvolací súd rozhodol o zrušení rozsudku a vrátení veci okresnému súdu z dôvodu, že uvedené nedostatky nebolo možné odstrániť v odvolacom konaní.

4. Sťažovatelia pred odvolacím súdom o. i. namietali, že žalovaní podali odvolanie oneskorene, odvolací súd ho mal preto odmietnuť a potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie. Oneskorenosť podania odvolania dôvodili tým, že právny zástupca žalovaných nahliadol do elektronického súdneho spisu v deň vyhlásenia rozsudku okresného súdu po jeho odoslaní do elektronickej schránky a stiahol si zápisnicu z pojednávania. Podľa sťažovateľov právny zástupca žalovaných mal vedomosť o vyhlásení rozsudku okresného súdu, tento však neprevzal, ale k reálnemu prevzatiu došlo až následne o 10 dní. Právny zástupca žalovaných tak bezdôvodne odoprel prijatie zásielky, preto by sa lehota na podanie odvolania mala začať počítať od momentu nahliadnutia do elektronického súdneho spisu, a nie od momentu formálneho prevzatia rozsudku.

5. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľov o oneskorenom podaní odvolania, ale uviedol, že aj keď sa písomnosť odoslaná súdom stane momentom odoslania prístupnou pre jej adresáta, uvedené nemá za následok bezdôvodné odopretie prevzatia zásielky. Právny zástupca prevzal rozsudok 20. decembra 2024, o čom svedčí doručenka, ktorá ako verejná listina nebola sťažovateľmi spochybnená. Poukázal aj na záver ústavného súdu, v zmysle ktorého vedenie elektronického súdneho spisu nenahrádza povinnosť všeobecného súdu doručovať podania postupom podľa a možnosť oboznámenia sa s nimi nezakladá domnienku ich doručenia ().

II. Argumentácia sťažovateľov

6. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ako aj proti jeho postupu v odvolacom konaní podali sťažovatelia túto ústavnú sťažnosť, v ktorej namietajú: a) Odvolací súd mal odvolanie žalovaných odmietnuť ako oneskorene podané v zmysle . Presadzujú názor, že právny zástupca žalovaných mal možnosť prevziať súdom odoslaný rozsudok už pri jeho nahliadaní do elektronického súdneho spisu v deň vyhlásenia rozsudku, vedome však neuskutočnil jednoduchý úkon prevzatia s cieľom predĺžiť si čas na podanie opravného prostriedku. Odkaz odvolacieho súdu na nález ústavného súdu sp. zn. nie je priliehavý, pretože ústavný súd sa zaoberal odlišnou situáciou, keď súd vôbec nedoručil strane iné podanie protistrany. Sťažovatelia, naopak, poukazujú na nález ústavného súdu sp. zn. , kde sa prihliadalo na skorší relevantný spôsob, ktorým sa rozhodnutie dostalo do dispozičnej sféry adresáta, a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. , kde sa prihliadalo na okamih, keď sa procesná strana preukázateľne oboznámila s obsahom rozhodnutia nahliadnutím do súdneho spisu. Ďalej poukazujú na rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. a sp. zn. ,

v ktorých sa zdôrazňuje význam prvého právne účinného doručenia. Výklad odvolacieho súdu zasahuje do právnej istoty strán sporu a do princípu rovnosti zbraní, zámerné neotvorenie zásielky protistranou ide na vrub procesne zodpovednej strane, ktorá rozsudok prevezme od najskoršieho možného okamihu. Sťažovatelia žiadajú ústavný súd, aby jasne formuloval jednoznačné stanovisko, „z ktorého bude zrejmé, či a za akých kumulatívnych podmienok možno aktuálnu vedomosť profesionálneho zástupcu o vydaní rozhodnutia, súčasné uloženie rozhodnutia do jeho elektronickej schránky, jeho aktívnu prítomnosť v elektronickom prostredí súdu a vedomé neprevzatie zásielky považovať za legitímne využitie úložnej lehoty, alebo už za procesnú taktiku, ktorej nemožno priznať účinok predĺženia lehoty na podanie opravného prostriedku“. b) Sťažovatelia ďalej namietajú, že na zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie neboli splnené zákonné podmienky, keďže kasačné oprávnenie odvolacieho súdu treba vykladať v zmysle reštriktívne. Odvolací súd sám zopakoval, aké dôkazy boli okresným súdom vykonané, neuviedol potrebu dokazovanie doplniť, okresnému súdu vyčítal, že vykonané dôkazy nehodnotil vo vzájomnej súvislosti. Odvolací súd prijal právne východisko vo vzťahu k otázke, či možno pohyb psa po cudzom pozemku považovať za užívanie pozemku bez právneho dôvodu. Aj ďalšie nedostatky vyčítané odvolacím súdom mohol tento sám napraviť (výška hodnoty náhrady, existencia nezapísaných stavieb na dotknutých pozemkoch, otázka solidárnosti žalovaných, otázka vzniku omeškania). Neprimerané využívanie kasácie bolo predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vo veciach sp. zn. a . Podporne poukazujú aj na ďalšiu judikatúru ústavného súdu primárne k aplikácii (, a ). Na porovnanie sťažovatelia poukazujú na rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -2470 z 26. marca 2026, kde odvolací súd rozhodoval síce už druhýkrát, ale išlo o totožnú vec medzi rovnakými stranami sporu týkajúcu sa náhrady za užívanie nehnuteľností v rovnakom areáli ako v prejednávanej veci. Krajský súd v Nitre sám vyhodnotil vykonané dôkazy a sám poskytol právne posúdenie veci a zodpovedal aj otázky, ktoré odvolací súd v tomto konaní žiadal opätovne posúdiť okresným súdom. Sťažovatelia sú presvedčení, že odvolací súd nedostatočne zdôvodnil dôvody kasácie, resp. dôvody, pre ktoré sám o veci rozhodnúť nemohol, k čomu poukazujú na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. . c) Akceptovanie oneskorene podaného odvolania a následné zrušenie rozsudku okresného súdu bez relevantného dôvodu považujú sťažovatelia za porušenie ich základného práva na rovnosť strán sporu, pričom intenzita namietaných okolností zakladá aj porušenie a a dohovoru. d) Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažovatelia zdôvodňujú nielen nesplnením zákonných dôvodov na vydanie kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu, ale aj samotnou neprimeranou dĺžkou odvolacieho konania, ktoré trvalo 17 mesiacov a bolo zavŕšené vydaním kasačného rozhodnutia, čím sa právna istota sťažovateľov neodstránila, ale konanie ďalej pokračuje. Uznávajú rozsiahlosť spisovej dokumentácie, avšak odvolací súd vo veci nevykonával pojednávanie ani dokazovanie, preto hodnotia dĺžku odvolacieho konania s prihliadnutím na trvajúci stav právnej neistoty ako neprimeranú s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach sp. zn. , a . Sťažovatelia svojím správaním podľa svojho názoru neprispeli k dĺžke odvolacieho konania.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

7. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces ( a dohovoru) a základného práva na rovnosť strán konania podľa napadnutým uznesením krajského súdu kasačnej povahy, ktoré podľa sťažovateľov zvýhodnilo protistranu akceptovaním oneskorene podaného odvolania, odvolací súd navyše ani nedodržal podmienky na kasáciu rozsudku súdu prvej inštancie, resp. nedostatočne zdôvodnil, z akého dôvodu o veci nemohol rozhodnúť sám. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote ( a dohovoru) sťažovatelia odvádzajú jednak od neprimeranej dĺžky odvolacieho konania, na ktorú neexistoval objektívny dôvod, ako aj nesplnením zákonných podmienok na vydanie kasačného rozhodnutia, ktoré navyše vrátením veci okresnému súdu neodstránilo trvajúci stav právnej neistoty.

III.1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces a základného práva na rovnosť strán konania:

8. Ústavný súd upriamuje pozornosť na vlastnú judikatúru, podľa ktorej v konaniach o ústavných sťažnostiach ústavný súd zásadne preskúmava právoplatné rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej skončilo (, ). Základné práva na súdnu ochranu sú v zásade „výsledkové“, čo znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť, či napadnuté konanie vykazuje znaky spravodlivého procesu, závisí od celého konania a konečného rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)] vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

9. Ústavný súd tiež opakovane konštatoval (napr. , , ), že v zásade nepreskúmava zrušovacie (kasačné) rozhodnutia súdov, pretože konanie vo veci samej pokračuje naďalej, k ich prieskumu pristupuje len z výnimočných dôvodov spočívajúcich buď v závažných pochybeniach súdov blížiacich sa k zmätočnosti, alebo z dôvodov, že kasačné rozhodnutie vytvorilo vo veci pevný hmotnoprávny základ rozhodovania pre súdy nižších stupňov.

10. Z uvedeného hľadiska podrobil ústavný súd ústavnoprávnemu prieskumu napadnuté uznesenie krajského súdu kasačnej povahy, pričom musel konštatovať, že v ňom nenašiel také pochybenie odvolacieho súdu, ktoré by sa blížilo zmätočnosti v kontexte sťažovateľmi uplatnenej argumentácie. Rovnako ani z hľadiska vytvorenia pevného hmotnoprávneho základu tu nebola identifikovaná možnosť porušenia označených práv, pretože sťažovatelia takúto námietku ani neformulovali.

11. Sťažovatelia namietali v prvom rade nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý akceptoval odvolanie podané žalovanými, hoci podľa ich názoru bolo podané oneskorene a malo byť odmietnuté.

12. Ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľov o relevancii vedomosti adresáta o jeho možnosti oboznámiť sa s obsahom zásielky uloženej v jeho elektronickej schránke, ale,

naopak, považuje za ústavne konformné posúdenie a odôvodnenie odvolacieho súdu k otázke doručovania úradných dokumentov stranám konania. Podporne odkazuje na o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého: „Prihlásenie sa do elektronickej schránky bez potvrdenia elektronickej doručenky počas úložnej lehoty pri doručovaní elektronického úradného dokumentu, ktorý sa doručuje do vlastných rúk a u ktorého je vylúčené náhradné doručenie, sa považuje za bezdôvodné odopretie prijatia doručovaného elektronického úradného dokumentu; elektronický úradný dokument sa v takom prípade považuje za doručený dňom nasledujúcim po uplynutí úložnej lehoty.“ Toto ustanovenie zrozumiteľne normatívne upravuje situáciu, ak sa adresát síce prihlásil do svojej elektronickej schránky, avšak aktívne neprevzal jemu doručovaný elektronický úradný dokument, čo sa považuje za odopretie prijatia dokumentu, avšak aj v takom prípade účinky doručenia nastávajú až uplynutím úložnej lehoty. Zákonodarca teda pri uplatnení fikcie doručenia akceptuje plynutie úložnej lehoty a za moment doručenia nepovažuje už len samotné prihlásenie sa do elektronickej schránky.

13. Sťažovatelia namietajú, že právny zástupca žalovaných nahliadol do elektronického súdneho spisu, pričom s takýmto úkonom zákon nespája vôbec žiaden následok, nieto fikciu doručenia. Také konanie tak nemožno právne považovať za odopretie prijatia dokumentu. Navyše je zrejmé, že právny zástupca žalovaných dokument aktívne prijal v rámci plynutia úložnej lehoty, o čom svedčila aj doručenka, ako to uviedol odvolací súd. Aj v prípade odopretia prijatia dokumentu by následky v podobe tzv. fikcie doručenia nastali až po uplynutí úložnej lehoty. Účinky doručenia odopretím prijatia dokumentu teda nemôžu nastať skôr, ako uplynutie úložná lehota. Skorší čas účinného doručenia vyplýva z aktívneho prijatia dokumentu adresátom. Ústavný súd navyše dodáva, že inštitút súdneho doručovania je upravený procesnými normami, ktoré je potrebné vykladať tak, aby bola zachovaná predvídateľnosť následkov spojených s určitým procesným úkonom. Ak má strana k dispozícii úložnú lehotu na prevzatie zásielky a v jej rámci zásielku aktívne prevezme a jej doručenie riadne potvrdí, nie je možné (z hľadiska princípu právnej istoty) prihliadať pri posudzovaní účinnosti doručenia na okolnosti, s ktorými zákon výslovne nepočíta. Procesné pravidlá sa uplatňujú rovnako pre obe sporové strany, nemožno preto súhlasiť s tvrdením sťažovateľov o porušení princípu rovnosti strán konania, resp. so zvýhodňovaním jednej strany na úkor druhej. Obe sporové strany majú k dispozícii rovnako dlhú úložnú lehotu, v rámci ktorej môžu písomnosti prevziať a potvrdiť ich doručenie, pričom je na ich slobodnom uvážení, kedy tak urobia.

14. K odkazu sťažovateľov na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu a najvyššieho súdu je nutné uviesť, že žiadne z označených rozhodnutí nedopadá po skutkovej stránke na prípad sťažovateľov. Vo veci sp. zn. ústavný súd posudzoval ústavnú udržateľnosť otázky účinného doručenia rozsudku odvolacieho súdu v kontexte včasnosti podania dovolania proti nemu, keď bol rozsudok protistrane doručovaný listinne na adresu jej právneho zástupcu, ktorý si zásielku v rámci úložnej lehoty neprevzal a vrátením zásielky súdu nastala fikcia doručenia. V rozhodnutí najvyššieho súdu vo veci sp. zn. sa dovolací súd zaoberal parciálnou otázkou doručovania rozsudku pre zmeškanie, ktorý si dovolateľ na adrese trvalého pobytu neprevzal, na základe čoho mu bol doručený fikciou podľa , následne nazrel aj do súdneho spisu a vyhotovil si z neho kópiu rozsudku, dovolací súd teda akceptoval, že sa dovolateľ s rozsudkom oboznámil pri nazeraní do spisu a odvtedy mu začala plynúť lehota na podanie návrhu

na zrušenie rozsudku pre zmeškanie. Zákon v tomto prípade viaže lehotu na podanie návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie na okamih, keď sa o ňom strana dozvedela, nie na moment jeho doručenia. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. je riešená problematika elektronického doručovania v prípadoch, ak strana sporu nemá aktivovanú elektronickú schránku. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. sa zaoberalo problematikou, kedy sa úradný dokument považuje za doručený, čo v zmysle o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov nastane až uplynutím úložnej lehoty, nie jej posledným dňom. Argumentácia sťažovateľov označenými rozhodnutiami je tak bez relevancie.

15. Druhá línia argumentácie sťažovateľov vo vzťahu k prípadnej zmätočnosti napadnutého uznesenia odvolacieho súdu sa týka nesplnenia podmienok na vydanie kasačného rozhodnutia v zmysle , resp. nedostatočného zdôvodnenia, prečo odvolací súd o veci samej nemohol rozhodnúť sám. Sťažovatelia si pritom argumentačne pomáhajú aj judikatúrou týkajúcou sa aplikácie , t. j. podmienok, keď odvolací súd musí vo veci rozhodnúť sám.

16. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že argumentácia sťažovateľov v tomto smere nedosahuje ústavnoprávnu intenzitu. Je nepochybné, že napadnuté rozhodnutie je v poradí prvým kasačným rozhodnutím, teda nebola na mieste aplikácia . V takomto prípade nemôže byť úlohou ústavného súdu posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie a kvality odôvodnenia jeho rozsudku, čo boli okolnosti, ktoré odvolací súd viedli ku kasácii ako zákonom prípustnému a predpokladanému spôsobu rozhodnutia ( ). Odvolací súd tak neporušil výslovné zákonné ustanovenie, argumentácia sťažovateľov je preto iba polemizovaním s kasačným záverom odvolacieho súdu a z ústavnoprávneho pohľadu nemožno uvažovať o prítomnosti excesu takej intenzity, ktorá by odôvodňovala zásah ústavného súdu do prebiehajúceho konania.

17. K poukazu sťažovateľov na rozsudok Krajského súdu v Nitre vydaný v skutkovo obdobnej veci medzi rovnakými stranami konania je potrebné zvýrazniť, že šlo o v poradí druhé odvolacie konanie, teda odvolací súd viazaný dikciou rozhodol o veci samej. Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľov skutočnosť, že právna a faktická podobnosť s vecou neznamená aj rovnaký procesný postup vo veci, Krajský súd v Nitre nielenže rozhodoval už po druhýkrát, ale predmetom jeho prieskumu bol rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý bol odlišný od rozsudku okresného súdu preskúmavaného krajským súdom v tomto prípade. V odvolacom konaní, ktoré je rámcované obsahom podaného odvolania, sa hodnotí postup súdu prvej inštancie, ktorý môže byť v prípade každého jednotlivého súdneho konania odlišný aj napriek možnej skutkovej a právnej podobnosti.

18. K odkazu na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. ústavný súd len opakuje, že aj toto rozhodnutie dopadá na iné skutkové okolnosti, ústavný súd tu korigoval záver krajského súdu o tom, že medzitýmny rozsudok nie je rozhodnutím vo veci samej.

19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd neidentifikoval možnosť, že by napadnutým uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces a základného práva na rovnosť strán konania podľa . Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

III.2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov:

20. V súvislosti s napadnutou dĺžkou odvolacieho konania je podstatný právny názor tvoriaci súčasť ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. ), podľa ktorého ochranu základnému právu podľa (a tiež právu podľa dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany (doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu) porušovanie označeného základného práva príslušným orgánom verejnej správy ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru, ústavný súd sťažnosť v zásade odmieta ako zjavne neopodstatnenú (). Odvolacie konanie bolo skončené vydaním napadnutého uznesenia 29. mája 2026, teda v čase doručenia ústavnej sťažnosti (16. júla 2026) už namietané porušenie práv netrvalo.

21. Keďže ústavný súd nevidel ako ústavne nekonformné ani vydanie napadnutého kasačného uznesenia odvolacieho súdu, ani v tomto ohľade nebola zistená možnosť vysloviť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

22. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že vzhľadom na dĺžku odvolacieho konania je tu dôvod aj na vecné posúdenie ústavnej sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej. Žalovaní podali odvolanie na okresnom súde 3. januára 2025, napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bolo vydané 29. mája 2026. Od podania odvolania do rozhodnutia odvolacieho súdu uplynulo necelých 17 mesiacov, do čoho spadá aj konanie na súde prvej inštancie ( až ). Taká dĺžka zodpovedá ustálenej judikatúre ústavného súdu i ESĽP, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v civilných veciach v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok z 15. 10. 1999, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66).

23. Aj v tejto časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2026

Libor Duľa

predseda senátu